Pustila som si reprízu krásneho koncertu z TV LUX.
Koncert. Vlny ma nesú,
zložené z tónov a farieb nástrojov
i hlasov.
No krásou
ma očarúva i množstvo tvárí
v zbore i v laviciach chrámu,
množstvo tvárí,
bez kritérií tvorcov tituliek bulváru.
Jednoducho všetkých.
Je na nich
podpísný Stvoriteľ.
Väčšie uši, no oči
čo vravia, že dali by ti posledné.
Dáma so smiešnym klobúkom,
no úsmev sa skutočne smeje,
a vedľa starká
bielučká hlava
zrejme mama
a každá čiarka ,čo zorala tvár
žiari,
každá je príbeh sám o sebe.
Sólo spieva muž s kolárikom,
dievčatá nesklápajú zrak.
Je zadaný.
Muž s bradou ako šperkom,
počerné kučeravé dievčatko,
a malí chlapci v zbore.
Otcova ryha medzi hrubým obočím
a v lone urobené ruky.
Tu starček do rytmu sa natriasa,
za ním kňaz odovzdane spína ruky.
a iný zívol.
Hrubizné sklá a za nimi modré hviezdy
veselo žmurkajú.
Blonďaví, šikmookí
ofiny i dlhé nosy.
Zošitú tvár Michala Jacsona
nahrádza mladý Vietnamec
v jeho piesni.
Kratučké vlasy hladí čiasi ruka,
dieťatko tlieska
a ja tu v mori hudby
prežívam dejiny
bez vojny, rakoviny, narkotík,
bez nenávisti, pomsty, zúfalstva. Nikomu nič nechýba.
Si tam Ty, Otče náš?
A je to video z neba?
Lebo v uliciach Zeme
to stále ešte niekto ruší.
Tak ako kúkoľ v pšenici.
Niikdy som nevidela pole,
kde kúkoľa by bolo viac.
Tak poďme k Tebe, Bože, Pane
keď už v jednom chráme
je toľko šťastia.
A preň sme z lásky
Tebou stvorení.