Prečo ak sa povie slovko "ruženec", ako prvé nás napadne staršia žena, ktorá ho má v ruke alebo ruženec, visiaci v aute ?
Keď som po zbúraní berlínskeho múru sadla vo Frankfurte do lietadla a o pár hodín som sa našla vo Vancouvri na druhom konci sveta, kde som za mesiac zažila desiatky prekvapení plus aj mínus, prvé miesto, ktoré som po ubytovaní sa a oddychu navštívila, bol kostol. Náš, katolícky. Ľudí bolo málo, nebola ani vystavená Sviatosť, najbližšia svätá omša až o štyri hodiny...z druhej strany lavice sa usadil chlapec, pohrabal rukami vo vrecku a začal sa modliť.......ruženec. Myslím, že sa ho pomodlil celý, päťdesiatkový. Žeby klerik? Mal džínsy a pekný pulóver. O niekoľko dní nás obsluhoval v blízkej kaviarničke.
No a nebol jediný. Samozrejme, ostatní návštevníci kostola - dievčatá, ľudia v zrelšom veku, babky, mamičky s deťmi- to bolo bežné a to je aj u nás.....ale muži?....
Neskôr som zistila, že na to netreba Kanadu. Ani Poľsko.
Mladého muža modliť sa ruženec som videla aj v liberálnom Francúzsku a dnes už veľmi poeurópštenom Rakúsku, kde sa na rozdiel od Nemecka a Švajčiarska ľudové zvyky a tradície udržali relatívne dlho.....
Nevravím, že na Slovensku niet chlapcov alebo chlapov , ktorí by sa modlili ruženec. Len to asi robia diskrétnejšie- modlia sa prstienkových, desiatkových alebo hoci na prstoch....Prirodzene na tom nezáleží a najdôležitejšie je to, na čo pri modlitbe myslíme a s kým rozprávame. Nekritizujem, nenarážam, neposudzujem....len som aj pri televíznej účasti na modlitbách pred Bazilikou sv. Petra videla zábery na mužov, mladých, starších, študentov, dedkov, oteckov s dieťatkom v náručí, že sa modlili a mali v rukách aj tradičné ružence.....a iba sa chcem priznať, že sa mi to páčilo.
