Príbeh nám rozprával pán profesor pastorálky zo svojej vlastnej praxe.
Moja posledná farnosť. Rok pred pádom komunizmu....mnohí spolubratia vystúpili na výzvu Sv.Otca z Pacem in terris, málilinko voľnejšie sa dýchalo....Moja fara mala zo desať izieb , v každej sa čosi dialo- v jednej hrali chlapci stolný tenis, v druhej som mal náuku snúbencov, v tretej mi dievčatá upratovali, v štvrtej bol údržbár , v piatej sa pozeralo video, amatérsky nadabované....nádherný začiatok leta, niekto sa išiel prevetrať do záhrady, plnej pivoniek, ruží, srdiečok a ovocných stromov.....
Popoludní okolo tretej zazvonila tetka, taká ako tisícky iných....vraj či by som neprišiel zaopatriť dedka, jej muža.
"A čože sa stalo?"- opýtal som sa a clonil som našťastie úzku bráničku do fary, nebolo žiadúce vedieť, koľko je tam ľudí...Absolútne som nemal chuť nechať tých mladých samých. Vravím:
"Tetka, mám snúbencov, nepočká to?"
"Jaj nie pán farár, nože nech prídu! Nach počkajú snúbenci, šak je sobota!"
Nuž keď nepočká-nepočká, povedal som si. Prehodil som si sako, zašiel do kostola pre olejček i Sviatosť a vykročil s netrpezlivo čakajúcou tetkou hore dedinou.
Keď tetka otvorila dvere na "chyži", skoro ma vystrelo. Asi iba kvôli obsahu mojej taštičky som sa ovládal. Dedko Michal sedeli v kresle pred televízorom, pozerali futbal a z hlbokého taniera na kolenách si dávali segedínsky guláš s takým apetítom, že ho bolo i počuť.....
"Teta Zuzka"- vravím so zvýšeným hlasom i zmenenou farbou pleti-"a či sa to patrí robiť si zo svojho pána farára žarty? Čo som im urobil? Či som vám nepovedal, že mám prácu?"
Tetka slzy na krajíčku, "Prosím pekne,ja som nežartovala!"... a ujčok si pri víťaznom výkriku "Góoool" ešte aj vidličkou pomáhali!
Teraz sa ozval dedko: "Ale no keď sú už tu, dôstojný pán....starká, odnes tanier a nechaj nás!"
Dedko Michal sa vyspovedal, so svätým prijímaním som váhal....ale dal som, aj sväté pomazanie, aj odpustky pre hodinu smrti. Musel som odtiahnuť ruku, ujec sa chystali pobozkať,...pozdravil som, zakýval a prášil späť na faru, aby som ešte aspoň tých budúcich manželov stihol....
Posádka sa presunula za fary do kostola, opatrne, po jednom-dvoch. Mal som večernú svätú omšu. Nevšimol som si, že tetka Zuzka chýba. No len čo som sa išiel do sakristie preobliecť, začul som umieráčik. Pomodlil som sa,zvon doznel, chlapci zišli z veže....
"A komuže ste....kto nám umrel? "
"Ujček Michal".
Rozbúchalo sa mi srdce, ale pocítil som nával šťastia ako málokedy. Aký spokojný som ho pochovával!
Sestry a bratia, viete ako by som si bol býval dodnes vyčítal, keby som to bol nechal pri žarte?.........Aj to sa stáva.Nebagatelizujme prosby blížnych, aj ke´d sa nám vidia prestrelené. Nemusia byť.
