Dnes som stretla v kostole "žiačika", dnes už skoro tridsiatnika, s dvoma malými potomkami a nedá mi nezaspomínať na jeden veselý zážitok.
Na našej cirkevnej škole sa ujal pekný zvyk : v stredu po obede a vyučovaní v pôste sa žiaci modlili krížovú cestu. Horliví miništrantíci vždy už polhodinu pred začiatkom vytrvalo klopali na zborovňu, ktorá bola aj sakristiou. Keď sme mávali sv.omše, nemávali tak naponáhlo, ale krížová cesta, to malo svoj dôvod.....každý radšej niesol kríž ako sviečky....zo sviečok stekal teplý vosk pri nepozornosti na ruky a to pálilo. A tu vznikla rivalita medzi spomínaným Petrom a zástupcovým synkom Tomášom. Druhý si myslel, že ak je ocko zástupcom, tak i jemu prislúcha vo všetkom možnom prvenstvo. Teta katechétka však musela byť spravodlivá a prideliť kríž tomu,kto prišiel prvý. Nuž a raz prišli obaja naraz a začali sa hašteriť. Peter začal prosíkať, že on má určite prednosť a keď už nevedel, ako Tomáša tromfnúť, s prevážnou tvárou i hlasom povedal: "Ja mám na to dôvod! Ja som mal zjavenie! "
"Prosím? "-vyjachtali sme jednohlasne so zástupcom, ktorý prišiel orodovať za syna.
"Áno!"
"A aké? A aj si niečo počul?"
"Áno! Pán Ježiš z kríža mi povedal: "Peter, Peter, kedy sa už konečne polepšíš?"
Hrýzli sme si pery, aby sa smiech nepreniesol do pobožnosti.....Nuž a uprednostnili sme naozaj Peťa.
Prešli vari dva týždne a cestou zo školy vidím , ako naši miništranti,traja, stáli pri jednom plote rodinného domčeka a zvonku hádzali kamienky do moriek a moriaka. Medzi nimi....kto iný, ako náš vizionár Peter!......Neďaleko boli husté kriaky. Skryla som sa teda do nich, bolo to pár metrov a hrubizným hlasom som pomaly vravela: "Peter, Peter, kedy sa už konečne polepšíš?"
Do chlapcov ani čo by strelil! Školské tašky nechali pri plote a prášili na autobusovú zastávku. Mne neostalo iné, ako tri tašky odniesť do školy do ich skriniek.
Ale o tomto "zjavení" sa do konca školského roku mlčalo.....Keď som rozdávala vysvedčenia, povedala som iba: "Náš Peter sa akosi polepšil....a nielen v prospechu."
