Autorka premýšľa, prečo sa aj kresťania delia....

Edith Jesenická: BRAT

Pane, stretla som človeka.

On bol vždy človek,

a bola som ním aj ja.

A potom prišla táto doba,

ktorá nás začala deliť.....

podľa oblečenia,

podľa postavenia,

podľa počtu špinavých papierikov v peňaženke,

podľa účtu v banke,

podľa značky auta

či riflí....

Starli sme obaja rovnako,

ibaže on stúpal

a ja som klesala.

on nadobúdal na vážnosti

úcte, postavení

bolo cťou poznať ho,

mať podpis od neho v knihe,

či darček na pamiatku.

Ja som musela opustiť

prácu, ktorú som milovala,

a s ňou veľa toho,

čo ma zaujímalo,

kvôli službe

niekomu.

Ubudlo peňazí,

známostí

priateľstiev.

Pribúdalo práce

ktorú ľudia nazvali špinavou,

hoci Ty, Pane

si umýval učeníkom nohy...

A ja som cítila,

že sa rozostupuje zem,

a puklina je čoraz širšia

a priehlbeň hlbšia

a odrazu,

že ju už neprekročím, nepreskočím.

Vzdala som to.

Plakala som.

Spomienky na spriaznenú dušu

pálili na hrudi.

Len spomienky,

pretože dialógy

už neboli.

Včera sa tento človek

vrátil

z druhého konca zemegule.

Nie ako márnotratný syn.

Nič z toho, čo dostal

nestratil.

Ani ja som nepodrástla,

ani neopeknela,

aj ruky mám, aké boli.

A predsa padli slová

SESTRA....BRAT.

Sme ľudia.

Až ľudia!

Len ľudia.

A cez jamu už netreba skákať.

Lebo jej niet.

Si len Ty, Pane.

A my

sme v Tebe.

Amen.