Mala som ťažkú službu, keď mi popoludní zazvonila na dvere oddelenia skupinka mužov. Poznala som jediného z nich, kolegu Jožka, ktorý pracoval vo výskume chemických vlákien. Išli od kamaráta z interného . Inžinier, päťdesiatnik, rakovina, pred niekoľkými mesiacmi opustil rodinu a nasťahoval sa k mladej dáme. O tej rakovine nemali tušenia on ani ona.
Títo chlapi mi povedali: “sestrička, povedzte mu nejako, že je na tom zle, aby sa dal do poriadku....“
Vravím im: “Ako môžem? Ak mu to nepovedali lekári? Ani ho nepoznám? Čo mám povedať, odkiaľ to viem? A ešte, ako mám veľkého súdruha nahovoriť, aby si zavolal kňaza? A to ho nenapadlo, že je s ním zle, keď mu vedenie závodu prinieslo Rad práce do nemocnice? Predsa, keby bol na tom dobre, urobila by sa v ústave oslava...nedošlo mu to? Jediné, čo môžem, priatelia, a čo môžete i vy -modlime sa.
Po noci som sa chystala ráno domov, ale z pohotovosti sa vrátil primár a poprosil:“ Maruška, kávu, buď taká zlatá. A silnú.“
„Čože, pán primár, ťažká služba? I ja som sa natancovala...“
„Maruška, na internom mi zomiera spolužiak a nič netuší. A bol to taký dobrý chalan. Potom mu rachlo v bedni a odišiel za frajerkou.“
„Ach, inžinier K., pravda? Boli tu za mnou jeho kolegovia.....ale vy, vy by ste mohli, keď je vám to kamarát...a vy ste lekár. Aspoň naznačiť......“
„Hm. Vieš, tá jeho rachetla sedí pri posteli ako kliešť, sama to povedala, aby ho náhodou  nenapadlo  zavolať si farára. Lebo po spovedi by musel  od nej späť k rodine. Je to tiež súdružka, a navystrájala by cirkusu....“
„Tak sa aspoň modlite, a povedzte to všetkým, čo sú veriaci, kolegom i sestrám , aha , tu mám hŕbu obrázkov z Poľska, s takým šikovným ruženčekom Božieho milosrdenstva“.
Primár zobral asi stovku obrázkov a o dva dni pýtal ďalšie. I ja som dávala sestrám, ktoré som stretávala na omši, alebo boli z dedín a vedela som, že sa modlia. Štyristo obrázkov sa minulo...
Bola krásna jar a ja som si vybrala týždennú dovolenku , rezervovala som si pár dní na Velehrade na stíšenie sa a odskočila som si zalyžovať do rodných Jeseníkov, kde sa na severných svahoch udržalo ešte snehu.
Po týždni som sa vrátila a čakala som na spoj zo sídliska do mesta. Odrazu ma obkľúčili traja chlapi v čiernom, Jožko ma schytil do náručia a začal so mnou na zastávke tancovať, a ostatní žiarili šťastím.
„Čo je, chlapci?“
„Ideme z pohrebu“.
„A to sa patrí tak jašiť?“. Ale mala som už akési tušenie.
„Vieš, ako začala pohrebná kázeň?...“Váš brat žije!“...a celé to bolo o oslave Božieho milosrdenstva.
Ráno som nastúpila do práce a primár si rozkázal dve kávy, jednu pre mňa.
„Počuli ste, Mária?“
„Áno......ale ako sa to podarilo?“
„Nuž, Pán si volí na také veci, kde my, ťažkí intelektuáli , nemáme odvahu, maličkých.
Inžinier pozeral so starčekom zo susednej postele futbal. Odrazu starký povie : „Pán inžinier, nevyzerajú najlepšie. Nezavolať im  kňaza?“. „Nedbám, odpovedal inžinier a vylovil z vrecka dvojkorunáčku do automatu. Dámska návšteva nebola. Inžinier prijal sviatosti a po večeri spokojne dodýchal.“
A na pohrebe kňaz v kázni povedal: „Škoda, že mi spovedné tajomstvo bráni povedať, bratia a sestry, aká to bola spoveď....som tridsať rokov kňazom, ale takú som ešte nepočul.“ Pri rakve sa delili o miesto dve ženy. Manželka a dáma, ktorá sa o niekoľko mesiacov vrátila k svojmu mužovi a dospievajúcim deťom.
A potom, že sa v dnešnej dobe už nedejú zázraky?
Skutočná udalosť. Zaznamenala Irma-Mária Danieliszová.