Ľudí je mnoho kolo nás. Rôzne postavy , rôzne povolania , rôzne charaktery , rôzne povahy. Človek , keďźe je tvor vraj spoločenský si vyberá kamarátov podľa rôznych či sympatií , správania , pomerne rovnakých záujmov a tak. Už vlastne od detstva , s čias návštevy škôlky sme obklopení   viacerými povahami ľudí. Myslím ,že je dosť dôležité vybrať si správnych kamarátov. S času na čas každý potrebuje milé slovo  , oporu , podporu , niečo , povzbudivé , keď je človek vyčerpaný. Podľa čoho si volíš kamarátov Ty ?  Máš takých , ktorým môžeš dôverovať na sto percent ?  Dôverovať ľuďom v dnešnej dobe je dosť odvážny čin. Komu sa môźte zdôveriť bez akejkoľvek pochybností ?  Asi fakt len Bohu.

Ja som minule začala písať , no vymazala som nadpis a nedopísaný blog s názvom. Je môj sen zvláštny ?  Záleźí od uhla pohľadu. Aký sen ? Mať dobrých , úprimných kamarátov. Ktorý sú tí dobrí , úprimní kamaráti ? To ťaźko povedať. Ja by som chcela mať kamaráta exorcistu. Takého ozajstného , čo je poverený Cirkvou vyháňať zlých duchov. To by bola paráda. To by bol bodyguard.  :)   V každom človeku je myslím čosi zakorenené , čo možno nevníma , ako svoje slabostí , tým pádom ani nevie , že čo je v človeku také zakorenené , čo už ani nevníma , ako niečo zlé. Snaha byť dobrým je krásna , no sme len ľudia. A taký človek by Vás nato upozornil. vedel  by Vám pomôcť pred zloprajníkmi , záškodníkmi. Iste , modlitba je zaručený prostriedok.J a by som ale chcela vedieť o tých záležitostiach viac. Vyčistil by človeka aj od malých hnilobných čiastočiek , ktoré si možno ani neuvedomujeme , že ich máme. Potom by  dušička bola, ako lália. Človek takto síce vycíti , koho si ako sa laicky povie pripustiť za pancierovú bránu dôvery a zdôveriť sa , koho naopak zase najradšej nestretnúť , lebo máte pocit , že keby pohľad mal silu zniesť človeka zo sveta , že mnohí by to asi radi urobili. A vy premýšlate prečo. No iné ani neostáva  keď ľudia komunikovať nechcú , alebo komunikujú s pohrdavosťou , ponižovaním , len preto , lebo nemáte vycíbrenú schopnosť sebaobrany. Veď nevadí. Kto chce , bude sa správať ľudsky , kto nie , bude vrážať šípy do chrbta. Netrápte sa tým. Ich svedomie sa zato bude zodpovedať.Vy sa len držte odpustenia , trpezlivostí , porozumenia. A ruku na srdce. Kto z nás v živote niekoho neposudzoval ? Neohováral , Ja kým som bola v škole v základnej škole , chcela som byť spoločenská priateľská . Páčilo sa mi , keď sa ľudia kolo mňa smiali , tešili , mala som super pocit s toho. No ale za akú cenu ? Vždy sa staršie baby rehotali , keď tá malá krpaňa , ktorá chcela tešiť iných hrešila , až to pekne nebolo. No verte , neverte , do mojích 13.rokov mám akokeby čiernu dieru v mysli. Akoby som nežila. Žiadne spomienky pekné , len také tie najbolestnejšie... V mojích 13. rokoch ma vzala pod krídla moja starká , ktorá ma vzala prvý krát na púť a kúpila mi ružový ruženček , čím sa mi otvoril obzor skutočného života. po čase som sa spýtala  starkej , ako jej to odplatím. Povedala mi vetu , ktorú som pochopila až po rokoch. Dáš Ježiša  starkému , keď to bude potrebovať. Nechápala som , veď chodil do kostola a tak. Veď ho príjmal. Žil život s Kristom. Prišiel čas a ja som pochopila , čo starká mala na mysli. Nehrešila som dlhé roky. Po rokoch , keď som odišla zo stránky moja komunita a vošla do úzadia duchovného rastu , vtedy v priebehu neskutočne ťažkých skúšok sa to začalo od znovu. Vulgarizmus sem , vulgarizmus tam. Teraz sa to lepší , no občas ešte spadnem. Máme čo na sebe naprávať , využime správne čas , ktorý máme. Nikdy nevieme , čo nás v živote zájde a kedy pán povie niečo podobné , ako  poď ku mne priateľ môj. To je to , čo chceme počuť. To je miesto , kam smerujeme a chceme sa dostať.