Celomestské misie, ktoré sa budú konať v tomto mesiaci, sú veľkou výzvou pre Cirkev v Bratislave. Misie sú časom na zastavenie, na hľadanie odpovedí, na uzdravenie zo zranení zo vzťahov v rodine, so susedami či medzi dlhoročnými priateľmi. Je to teda cez Cirkev dar od samého Boha pre všetkých.

Starší si pamätajú na ľudové misie rozšírené po Slovensku, na veľa a pekných príhovorov, modlitieb, spovedania, na zvláštnu atmosféru, ktorá vládla v rodinách.

Teraz sme v novej situácii. Sme svedkami bolestného užívania slobody – čím viac si užiješ alebo môžeš dovoliť, tým viac si obdivovaný a uznávaný. Výsledok je naozaj dramatický: rozšírené násilie (v rodinách, medzi susedmi, na uliciach, štadiónoch,...); mnohí mladí bez odvahy uzatvoriť manželstvo či zasvätiť sa Bohu pre dobro blížnych; častý pocit zbytočnosti, bezmocnosti, strachu či depresií, a to plodí samotu; dolieha na nás aj tieň nemorálneho konania niekoľkých Bohu zasvätených osôb; atď.  

Dalo by sa uvažovať: čo už, je to tak a už sa to nezmení. Aj keď sa niekto utieka k modlitbe, buď je vysmiaty, dokonca aj od najbližších, alebo ho prenikne sklamanie, že modlitby sú nevypočuté.

Neviem ako vy, ale mne to pripomína situáciu v biblickom Raji: diabol ako slizký had spochybňoval slová Boha, oberal ľudí o istotu dôvery v Boha, ktorý jediný im zaručil harmóniu vzťahu, a následne radosť zo života. Dôsledok bol, že sa ľudia začali navzájom ničiť.

Je to ako dnes. Spochybňujúc Boha, vytláčajúc ho von z ľudského rozhodovania, človek prestáva čerpať zo svojho božského prameňa a stáva sa iba konzumentom. Najistejší spôsob ako duchovne zabiť človeka je teda sťať mu hlavu, spochybniť Krista, vysmiať Krista, ktorý je hlavou človeka. Tam, kde človek nie je viac obrazom Boha, stráca na hodnote, je obyčajným cicavcom. Ba čo viac: nemá žiadnu cenu a môžeme ho odstrániť. Potrat či eutanázia sú vyjadrením tejto mentality. Degradácia človeka sa teda vykonáva pomalým, ale trvalým odstraňovaním božského.

Na druhej strane, toto všetko ukazuje, čo je pravý humanizmus, čo je ľudské. Že človek sa od ľudoopa odlišuje svojou dušou, ktorá ho robí podobným Bohu, že človek je tak povediac malým tajomným vtelením Boha!

Celomestské misie v Bratislave sú ikonou pre Slovensko. Cirkev v Bratislave sa aktivizuje, vychádza von ako apoštoli v Jeruzaleme, aby hovorili o Kristovi. Možno sme udivení, čo to chce byť, práve ako apoštoli v Jeruzaleme, keď im povedali, že Kristus vstal z mŕtvych. Samozrejme oni museli prekonať strach z výsmechu a prenasledovania, ale chceli spoznať viac Ježiša a čím to zasa začínal byť zaujímavý. Ruka v ruke s tým šiel aj pocit nápravy z toho, že ho opustili či zapreli, ochotní urobiť hocičo len aby sa s ním, ktorého predtým obdivovali, opäť stretli a milovali. Áno, aby ho milovali! Cítili totiž, že je pre nich oveľa viac ako ktokoľvek iný. A tým rástla aj ich ochota za Krista a zodpovednosť za jeho Cirkev.

Misie teda: čas rásť v poznaní Ježiša, toho, čo vlastne on má povedať človeku, odvážne mu odovzdať chvíle nechápania či zaprenia. Takto otvorení dôjsť k odpovediam na mnohé otázky a prežívanie viery už nebude tradičné, akoby vliate do nás z našich rodín.

Aj v Bratislave sa vraciame ku prežívaniu viery ako to bolo na počiatku kresťanstva, inak povedané: chcem osobne prežívať vieru, chcem ju spoznať, lebo ma oslovuje, lebo ma priťahuje, lebo chcem patriť tomu Bohu, ktorého cítim ako garanta môjho života a živého v spoločenstve jeho detí. To je postoj mnohých mladších či starších keď prídu za nami kňazmi. Ich slová a názory sa dajú zhrnúť do biblickej vety: Chceme vidieť Ježiša!

A preto kresťanstvo nie je iba užitočné, ale je nepostrádateľné pre budovanie pravdivého ľudského rozvoja! Či v oblasti školstva a výchovy, či v oblasti ekonomiky a spoločnosti, či v oblasti technológii a ochrany prírody. Kristus totiž, tým, že zjavuje tajomstvo Boha a jeho lásky, naplno odhaľuje človeka človeku a ukazuje mu jeho vznešené povolanie (GS 22). Čiže Kristus nepotlačuje schopnosti človeka, ale ich umocňuje a otvára do novej a plnšej zrelosti.

Mária z Nazaretu, tak ako Cirkev, je akoby prístav či záhrada pre človeka, miesto odpočinutia a nových rozhodnutí pre veľké ideály. Človek, ktorý takto znova nadobudne svoju dôstojnosť od Krista, je v spoločnosti už nie ako knísavé dieťa, ale ako pán a tvorca sociálneho poriadku!

Kresťanská viera je teda veľmi dynamická. Pravý kresťan svojimi skutkami prameniacimi z jednoty s Bohom a s inými kresťanmi humanizuje spoločnosť a je akoby znamením Boha. V tomto sme podobní Márii z Nazaretu. Ona je na našej strane, celobratislavské misie sú pod jej ochranou.