Vieme odpustiť tomu, kto nám ublížil? Vieme vôbec, ako sa to robí?

Ježiš chce od nás, aby sme boli milosrdní, ako je milosrdný náš nebeský Otec. Káže odpúšťať nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz. A my ho chceme poslúchnuť. A tak "odpúšťame". Alebo sa o to aspoň snažíme. Pokúšame sa odložiť krivdu niekam, kde nebude vidieť, kde nebude volať po odplate, kde, podľa možnosti nebude ani bolieť. Ale ona sa nechce dať odložiť. Nechce prestať bolieť, nechce nám dať pokoj. Furt bude kdesi zvnútra pichať do nášho srdca a brať nám radosť.

Niektorí kresťania v snahe o dokonalosť - snažia sa získať schopnosť "zabudnúť" na všetko, čo im iní spôsobili - zbavujú sa svojich citov. Zdá sa, že vyhrali. Už sa nezaoberajú krivdami, ktoré sa im udiali. Naučili sa "odpúšťať". Naozaj? Alebo si len nasadili dokonalú nepriestupnú masku. Odložili všetky city. Hnev, ale aj radosť. Aj smútok. Aj... asi si to neuvedomujú, ale myslím, že spolu s citmi a bolesťou ostala kdesi vnútri zamurovaná aj láska.

Nechcem kritizovať, sama som sa dlho snažila o takúto "dokonalosť". Ale napriek všetkej snahe mi nebola dopriata. Bohu vďaka! Nevedela som, že s potlačením pocitu krivdy by som potlačila všetky svoje city. A ja som sa divila, že to nejde!

Samozrejme, že to nejde. Nemôžeme odpúšťať inak, než odpúšťa Boh!

Všetky ostatné pokusy o napodobnenie odpustenia sú len karikatúrou, ktorú sa nám snaží podstrčiť otec klamstva - tá "božia opica".

Tak ako to teda je?

Sme stvorení na Boží obraz. Teda takisto ako sám Boh, aj my túžime po spravodlivosti. Potrebujeme spravodlivosť. A pokiaľ sa deje nespravodlivosť, sme nespokojní. To je v poriadku - tak to predsa má aj Boh.

Hovoríme, že je milosrdný. To áno, je. Ale je (aj) spravodlivý. Preto nemohol spasiť človeka bez toho, žeby bolo zaplatené za náš hriech. Preto musel Ježiš prežiť všetko utrpenie, ktoré malo byť následkom nášho hriechu. Preto Ježiš - vezmúc všetku vinu na seba - prežil aj oddelenie od Otca. Pocit osamotenosti bez Božej lásky. Ten istý pocit, ktorý zažíva hriešnnik v pekle.

Pozor, netvrdím, že by Boh prestal svojho Syna milovať. Boh nikdy nikoho neprestane milovať. Hovorím, že Syn, vezmúc na seba všetky dôsledky nášho hriechu prijal kompletný trest za hriech. Za každý hriech. Každý jeden, aj ten najmenší prečin proti ktorémukoľvek Božiemu stvoreniu. Aj najmenšia urážka toho najbiednejšieho človeka bola plne splatená. - Ježišom.

Teda aj moja krivda. Áno, aj tá maličká krivda, ktorá sa mi udiala, a ktorá teraz vŕta v mojom srdiečku. Nemám sa snažiť poprieť ju. Nie je treba ju "vymazávať z dejín sveta". Ani vysvetliť. Alebo premaľovať na ružovo, bagatelizovať, vytesniť z pamäte... Nič také. Úplne "postačí", keď si uvedomím, že aj za túto krivdu už bolo zaplatené.

Netreba chystať pomstu. Tá nerovnosť - nespravodlivosť - už bola vyrovnaná. Keď si to uvedomím, už nemusím cítiť krivdu. Áno, stalo sa niečo zlé. Ale za hriech už - bolo zaplatené.

Zaplatil samotný Boží Syn.