Slovensko.
Najchudobnejšia krajina eurózóny.
Siedma najchudobnejšia krajina Európskej únie.
Krajina s piatym najväčším množstvom korupcie v Európskej únii. A so šiestou najväčšou nezamestnanosťou v dvadsaťosmičke.
Na korupcii sa tu odhadom ročne premrhá približne miliarda eur.
Zdá sa, že už nikde nemôže byť horšie ako na Slovensku a že je už pomaly hrdinstvom ostať tu žiť.
Je to však naozaj tak?
Všetky problémy, ktoré som vyššie spomenul, si plne uvedomujem a viem že ich potrebujeme riešiť.
Avšak mám pocit, ako keby sme si niekedy zastreli zrak a pozerali len na západ – len na tých „bohatých a šťastných ľudí“, so sebaľutujúcim pohľadom na seba, kde sme sa to narodili a kde to vlastne žijeme.
Skúsme sa však na svet v ktorom žijeme, pozrieť aj z inej stránky:
768 miliónov ľudí (140 krát celé Slovensko) sa nemôže napiť pitnej vody.
Každý deviaty človek na svete je chronicky hladný a podvyživený.
Hneď ako dočítate túto vetu, zomrie od hladu jedno dieťa (je to každých 5 sekúnd).
Každý tretí človek na svete – cca 2,3 miliardy ľudí na svete- žije menej ako 2 dolárov na deň
(takže z menej ako 50 eur na mesiac)
Uznávam. Vždy je lepšie sa porovnávať s úspešnejšími, bohatšími, pretože to nás poháňa pohnúť sa vpred. Ale netreba tiež zabudnúť, že tu bola 80% šanca, že sa narodím do chudobnejšej časti sveta.
Že tu bola väčšia šanca, že nebudem riešiť potrebu nového mobilu alebo že moja vetrovka už vyšla z módy, ale to, že dnes opäť musím niekde zohnať nejaké jedlo a nájsť spôsob ako prežiť. Že moji rodičia zomreli na AIDS a ja už budem žiť už iba pár rokov. Že mám iba 7 rokov a už musím ráno vstávať do práce.
Uvedomujem si, že aj na Slovensku sú chudobní a chorí ľudia, ktorí potrebujú pomoc. Uvedomujem si problémy mladých rodín, dôchodcov, nezamestnaných . No zároveň si uvedomujem, že každé piate jedlo na Slovensku vyhodíme. A že každý deň vytvorí každý Slovák vďaka konzumnému životu, ktorý tu žijeme, takmer kilo odpadu.
Myslím že potrebujeme byť oveľa viac vďační. Vďační za to, kde sme sa narodili. Vďační za to bohatstvo a možnosti, ktoré nám Boh zveril. Vďační za veci, ktoré sú pre nás možno samozrejmé a príde nám zvláštne za to ďakovať . No veľkej časti sveta samozrejmé nie sú.
Spomínam si na situáciu, ktorú mi opisovala moja kamarátka Zuzka, ktorá bola na misiách v Afrike. Keď povedala africkým deťom, že prišla z Európy, pozerali na ňu, ako keby prišla z raja. Z úžasom sa na ňu pozerali a pýtali sa ju na tých pár vecí, ktoré k nim prenikli zo západného sveta. Neriešili z akej konkrétnej krajiny je- ich životný štandard je oproti tomu nášmu jednoducho neporovnateľný.
Vďačnosť otvára dvere. Len ťažko môžeme ako Slováci rásť a napredovať, ak nezačneme byť vďační za to čo sme dostali. Vďačnosť otvára dvere Božiemu požehnaniu a je to niečo, čo Boh oceňuje a očakáva.
Keď Ježiš uzdravil desať malomocných mužov, len jeden z nich- samaritán- sa k nemu vrátil, aby mu poďakoval a chválil Boha. Ježiš sa vtedy pýtal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu chválu?“.
Chváľme Boha za to, čo urobil v našom živote. Za to, že môžeme žiť na Slovensku, za to, čo všetko tu prežívame a máme.
Verím, že naša vďačnosť dôležitým prvkom k tomu, aby na Slovensko mohlo prísť prebudenie a obnova, po ktorej mnohí túžime.
