Svedectvo o tom, že každé počínanie pod nebom má svoju chvíľu.

Pádom komunizmu došlo k zníženiu vojenskej výroby, čo malo za následok prepúšťanie, ktoré neobišlo ani mňa. Nakoľko po smrti blízkych som býval sám, zamestnanie mi bolo potrebné k živobytiu, k oprave nevyhnutných vecí okolo rodinného domu, ako aj k súdom uloženej povinnosti vyplatiť časť domu príbuzným zo strany jedného z rodičov. To ma viedlo k hľadaniu práce ešte predtým, ako som dostal výpoveď. A podarilo sa mi ju nájsť, aj keď 40 km od domu, tak, aby som nemusel byť ani deň nezamestnaným. Popri rôznych administratívnych záležitostiach už bolo pre mňa pripravené oblečenie, vedúci daného úseku mi už naplánoval zmeny. Chýbalo už len vyjadrenie lekára a ten povedal: „Nie! Vaše ochorenie obličiek nie je vhodné na častú prácu vonku.“ Tým všetko padlo! Štvorkilometrovú cestu na stanicu som kropil svojimi slzami s pohľadom na nebo volajúc na Boha: „Prečo?“ „Čo ďalej?“ Nasledoval úrad práce, žobračenka (podpora v nezamestnaní), dostatok spánku, ale aj trýznivý pocit neužitočnosti a samoty, zvlášť v čase, keď moji priatelia boli v práci.

Kde bol vtedy Boh?

 

Množstvo času počas troch rokov ma viedlo k postupnému angažovaniu sa na živote Cirkvi, cez hnutie Svetlo-Život, v rámci ktorého pár rokov predtým došlo k môjmu obráteniu. Počas rôznych misijných aktivít som sa zoznámil aj s kňazmi z rehole redemptoristov. Jeden z nich mi raz ponúkol účasť na ročnej misijnej škole v Podolínci s možnosťou zapojiť sa a slúžiť na ich ľudových misiách ako laik. Ponuku som prijal a z pôvodného roka sa nakoniec vykľulo päť a pol, počas ktorých ma prijali nielen k sebe do kláštora (nakoľko Orava a Podolínec nie sú blízko), ale neskôr aj do zamestnaneckého pomeru. Tých päť a pol roka, to bol čas neuveriteľnej Božej hojnosti. Čas budovania spoločenstva s redemptoristami, ako aj ďalšími laikmi, množstvo príležitostí k službe, počas ktorej sme spolu ľuďom ukazovali a pomáhali nájsť Kristovu tvár. Čas oddychu, športu, práce okolo kláštora či neskôr domu spoločenstva, no zvlášť čas prebývania s Kristom.  Mal som pomáhať redemptoristom na ich misiách, no viac pomohli oni mne. Nielen materiálne, ale možnosťou byť na ich modlitbách, cez rozhovory osobné či spoločné pri káve. Sviatosťami priam na dosah ruky, vytvorili pre mňa, nazvem to „exkluzívne“, podmienky pre môj duchovný rast. Pomohli mi nájsť miesto v Cirkvi, objaviť moje obdarovanie a slúžiť ním ľuďom a byť im k dispozícii, pozerať sa na to, čo prežívajú a s čím sa boria s chápajúcim srdcom a pohľadom viery. Pochopiteľne tento čas bol aj o hľadaní osobného povolania. Časom spoznávania, rozoznávania a rozhodovania sa, ktorý vyvrcholil vykročením na cestu manželstva a nájdením nového zamestnania.

 

Vyššie bola položená otázka: „Kde bol vtedy Boh?“ – Odpoveď je jednoduchá. To On ústami lekára povedal Nie!, aby ochránil moje zdravie. Kráčal vtedy popri mne na stanicu, zbieral moje slzy a ticho počúval moje volanie. Bol v mojej samote i pri obracaní každej koruny.

V období, keď pocit zbytočnosti silnel a budúcnosť sa mi javila čoraz tmavšie, vtedy počas ranných modlitieb začal ku mne ticho prehovárať volaním k misiám (prelom február/marec 1994). Po mojej kladnej odpovedi na jeho „Poď!“, nevediac kedy, kde, ako a s kým, začal otvárať dvere, o ktorých som ani len netušil, že existujú. Evanjelizačná škola Faith-Alive, neskôr ďalšia v Poľskej Lanckorone, ľudové misie redemptoristov, misijná škola v Podolínci. – Bol v tom mojom hľadaní, rozhodovaní, ale i v tých zmenách, „turbulenciách“ po vykročení na cestu manželstva. Je s nami i dnes, a to nielen vtedy, keď „svieti slnko“ a kedy sa život zdá akoby prechádzka rajskou záhradou. Je v našej domácnosti (niekedy i v tej tichej), zamestnaní (obidvaja máme prácu v mieste bydliska) i v našej službe, nakoľko s manželkou i naďalej patríme do rodiny redemptoristov a máme účasť na ich poslaní.

 

Nezvyknem zakončovať citátmi z Božieho Slova, ale nakoľko ma momentálne „nesie“ 40. žalm, nedá mi skončiť aspoň niektorými jeho slovami:

 

Čakal som, čakal na Pána a on sa ku mne sklonil.

Vyslyšal môj nárek.

Nohy mi postavil na skalu a kroky mi upevnil.

Do úst mi vložil pieseň novú, chválospev nášmu Bohu (v2-4).

Ale ty, Pane, neodnímaj mi svoje milosrdenstvo,
tvoja milosť a tvoja pravda nech, mi vždy pomáhajú (v12).

Ja som síce biedny a úbohý, no Pán sa stará o mňa (v18).

 

Jozef

 

Tento článok je voľným pokračovaním toho predchádzajúceho článku Rôzne cesty – jeden cieľ.