„Dnes prišla spása do tohto domu“ (Lk 19.9).
Pri „kráčaní po cestách“ Biblie moju pozornosť už roky pútajú niektoré miesta, ktoré sú svedkami udalostí z putovania Božieho ľudu. Miesta, ktoré nepatria len do istého zemepisného územia, štátu, a ani do minulosti. Sú to:
Púšť – toto nehostinné miesto symbolizuje očistenie a prípravu. O tom by vedeli povedať Izraeliti po 40-ročnom putovaní pred vstupom do zasľúbenej zeme. Na púšti bol aj Ježiš, ktorý tu strávil 40 dní v rámci prípravy na začiatku svojho verejného účinkovania (On jediný očistenie nepotreboval), ale aj apoštol Pavol, Charles de Foucauld a mnohí ďalší. Nás, ako spoločenstvo Cirkvi, Boh vedie každoročne na púšť počas obdobia pôstu, no mnohí z nás sa na nej ocitáme aj mimo tohoto obdobia.
More – do istej miery si na ňom poradíme sami, veď vieme plávať, máme lode, ...Ale v istých chvíľach, keď sa nám rúcajú naše istoty (strata zamestnania, blízkeho, choroba, ...), keď si nevieme dať rady, keď chýba síl a znovu a znovu padáme v nejakej oblasti, vtedy úpenlivo obraciame zrak na Boha, dúfajúc, že vystrie svoju pravicu a rozdelí naše more tak ako to Červené, alebo utíši ho tak ako to Genezaretské. A tak sa more stáva miestom úplnej závislosti na Bohu.
Výnimočným miestom je vrch. Je to miesto Božieho zjavenia – Zjavenia Božej vôle (Sinaj, vrch Blahoslavenstiev), slávy (Tábor), či nepochopiteľnej lásky (Golgota). Koľkí z nás môžu napísať, ako počas duchovných cvičení, misií, svätej omše alebo pri mnohých iných príležitostiach zažili Božie svetlo, poznanie Boha novým spôsobom či naplnenie Božou láskou.
Vrch však nie je miestom pre bežný život, a tak z neho schádzame do doliny. Podobne, ako to urobil Ježiš. Najskôr to bola tesárska dielňa a potom rôznorodá služba ľuďom či trpezlivá výchova učeníkov, jednoducho napĺňanie Otcovej vôle. Dolina je o tom. Napĺňať Božiu vôľu, vovádzať to svetlo, poznanie Boha a jeho lásku v našom všednom živote, v našich vzťahoch, každodenných, niekedy rutinných prácach (varenie, pranie, výchova detí, zamestnanie, služba, záľuby, ...) v tom ktorom povolaní.
Púšť, more, vrch a dolina. Miesta, kde scenáristom a režisérom je Boh, pričom my nehráme „podradnú“ úlohu. Sú to územia a s nimi spojené udalosti, nad ktorými nemáme zvrchovanú moc a schopnosť ich riadiť. A predsa je miesto – výsostne naše, kde naopak Boh čaká, akú úlohu mu pridelíme a či vôbec s ním počítame – tým miestom je domov.
Je veľavravné, čo Ježiš urobil na začiatku verejného účinkovania. Prijatím pozvania, svojou prítomnosťou a neskôr aj zásahom na svadbe dáva najavo, ako veľmi si cení vzťah muža a ženy a ako mu záleží na manželstve, a to nielen vtedy v Káne Galilejskej. Rovnako pozoruhodné je sledovať Jairovo pozvanie a Ježišovu odpoveď. Zasahuje už na začiatku, keď Jaira odhovárajú a návšteva je ohrozená. Cestou k domu sa nedá odradiť výsmechom a vstupuje do tejto rodiny, do epicentra ich problému. A vzkriesením ich dcéry, kriesi aj radosť, túžby a budúcnosť tejto rodiny. Udivuje ma taktiež, ako Ježiš prijíma pozvanie, vstupuje a ako sa správa v dome farizeja Šimona, pohostinnej Marty, stotníka, ... No vyráža mi dych, keď prechádzajúc cez Jericho – On zbožňovaný, jediný kandidát ľudu na kráľa, z ničoho nič šokuje a pohoršuje prítomných oslovením nenávideného mýtnika s naliehavou prosbou: „Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!“ (Lk 19.5) A neskôr hovorí: „Dnes prišla spása do tohoto domu“ (Lk 19.9). Toto sú slová Ježišovej radosti. Čo asi znamenali pre ohováraného a opovrhovaného Zacheja?!
Sú ale tieto slová adresované Zachejovi? Zdá sa mi, že ani nie tak jemu, ako skôr nám. Aj preto, aby sme si všimli, odkiaľ ich hovorí – zo stredu Zachejovho územia.
Potvrdzujú to aj slová Ježišovej túžby: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou“ (Zjv 3,20). – On trpezlivo čaká, aby neustále zaujímal miesto, ktoré mu patrí (porov. Jn 20,19). Nie preto, aby despoticky vládol, ale aby kriesil to čo zomrelo, uzdravoval čo je choré (a nielen na tele), odhaľoval nám našu identitu, dôstojnosť a hodnotu, ktorú v Ňom máme. Aby nás prevádzal cez udalosti, ba viac, pozýva nás, aby sme ich s Ním ovplyvňovali, pomáhali mu ich „režírovať z ich vnútra“. Sme pozvaní s Ním stolovať, tráviť čas pri Jeho nohách a počúvať Jeho slová a potom byť Jeho hlasom, ktorý usmerňuje, napomína, potešuje, ... Pozvaní do Jeho náručia, aby mohol položiť a požehnať nás svojou pravicou, a tak byť Jeho rukou, ktorá hladí, utrie slzy, podoprie, chráni, ...
Na ceste môjho duchovného života neustále prebieha boj. Koľkokrát mám pokušenie – a občas mu aj podľahnem, chytiť opraty svojho života do vlastných rúk. Vždy sa ale presviedčam, že keď sú v Kristových, to je to najlepšie. Už dlhšie obdobie vnímam, ako Ježiš bojuje s týmito pokušeniami o stred môjho územia. A keď sú nástrahy a vábenie silnejšie, aj Jeho výzva je naliehavejšia. Často počas modlitby už na jej začiatku badám, že vždy, keď kladne odpoviem na Jeho výzvu a odovzdám mu seba, manželku alebo to čím žijem, posúva ma to v modlitbe oveľa ďalej. Z mojich príspevkoch ste už možno vybadali, že často píšem o túžbach Božieho srdca. A práve tá, aby som mu patril, bol Jeho – je najsilnejšia. Neoceniteľnou posilou v tomto boji a na tejto ceste je pre mňa ďalšie miesto – chrám a hostina v ňom – svätá omša, predobraz a záloha večnej hostiny vo večnom domove. Výnimočné miesto, na ktorom ma už pri príchode Boh očisťuje, neraz utišuje rozbúrené srdce a osvetľuje ho svojím slovom. Je to priestor, v ktorom mi súčasne umožňuje zažiť slávu Tábora a lásku Golgoty, aby potom cez Eucharistiu vstúpil do hĺbky a intimity môjho srdca, a tak ma posilnil na ďalšiu cestu dolinou, ...
Jozef