Evanjelista Lukáš nám vo svojom Evanjeliu zachytáva dvadsaťjeden Ježišových podobenstiev. Jedno z nich je aj o márnotratnom synovi, či skôr o čakajúcom a milosrdnom Otcovi. (Lk 15,11-32).
Nuž o kom to vlastne je?
Prvý názov prvotne poukazuje na zlyhanie človeka, a oprávnene. Druhý na lásku Otca, ktorý necháva odísť mladšieho syna z domu, neskôr ho vyčkáva, úprimne sa teší z pokory a návratu syna a milosrdne ho objíma. Nanovo ho obdarúva a vracia premárnenú hodnotu a nakoniec ho chráni pred nespokojnými výčitkami staršieho brata, ktorého tiež zahŕňa svojou láskou, pochopením a ktorému pomáha vyjsť z jeho legalizmu.
O kom teda toto podobenstvo je?
Pri bežnom pohľade na tento príbeh tu vystupujú tri ústredné postavy: Otec a jeho dvaja synovia. V hlbšom ponímaní sú tu však aj ďalšie, no zvlášť tu vnímam osobu toho, ktorý príbeh rozpráva, a to je Ježiš. Celé Evanjelium je vlastne o Ňom: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16). A na inom mieste zasa hovorí: „ Ja som Cesta, Pravda a Život“ (Jn14,6). A naozaj On je tou Cestou, po ktorej sa akýkoľvek márnotratný syn či dcéra môže vrátiť späť do Otcovho domu a do jeho odpúšťajúceho náručia. On je Pravdou, v ktorej mnoho „starších bratov“, ktorí si namýšľajú, že sú lepší ako iní, môžu spoznať skutočnú pravdu o sebe. On je Život, pretože všetko to, čo nám Otec dáva, nám dáva v Ňom: „Veď v Kristovi nás požehnáva všetkým duchovným požehnaním“ (porov. Ef 1,3; 3-14).
On spája rozhádaných bratov – márnotratného s tým, ktorý si namýšľa, že je spravodlivý. Aby tak mohol robiť, nestálo ho to málo ani veľa, stálo ho to všetko: Život, a to krutým a ponižujúcim spôsobom. Zadosťučinil tak Božej spravodlivosti a otvoril brány Božieho milosrdenstva. Dokorán!
A Otec? Nemohol odpovedať ináč, ako odpovedal – svojho Syna vzkriesil. – Ježiš nás tak môže spájať ako rodinu. Nie bičom, ale zvnútra, láskou, čiže vzájomným prijímaním svojich rozdielností v charaktere, temperamente, názoroch a zvlášť vzájomným odpustením. Spája nielen rozvadených súrodencov, ale aj manželov, rodičov s deťmi, susedov, spolužiakov, kolegov,...Vedie nás a spája cez príklad vlastnej pokory.
Ježiš sa nepridŕžal svojej božskej prirodzenosti, ale zriekol sa seba samého, stal sa poslušným až na smrť na kríži (porov.Flp2.6-8). Práve preto Otec môže nanovo obdarovať mladšieho syna bez toho, aby ukrátil staršieho. Ba čo viac, Otec skrze Krista, s Ním a v Ňom obdarúva každého z nás bez rozdielu, nech máme za sebou čokoľvek, nech je naše srdce zlomené a skľúčené čímkoľvek: „ Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn1,12). A tak každý sme Božím dieťaťom, adoptovaným synom či adoptovanou dcérou. Nebolo by nerozumné žiť a cítiť sa ako sirota – s takouto hodnotu a obdarovaním?
Jozef