Najkrajšou časťou dnešného evanjelia je pre mňa tá, ktorá v Písme nie je zapísaná. Viem však určite, že sa stala. Viem to však až tento rok. (o Jn 11,1-45)
Príbeh o Márii, Marte a Lazárovi je veľmi osobný. Vždy som ho tak brala. A aj pre mňa bol vždy osobný. Hoci biblisti Máriu z Betánie nestotožňujú s Máriou Magdalénou, ja som si ju v srdci s mojou birmovnou patrónkou stotožnila - a aj z toho dôvodu som sa nikdy nebránila pripisovať Lazárovej sestre všetky svoje osobné črty, rozumej: zranenú dôveru, extrémne citové prežívanie, vnútorný vzdor. Vidím jej nádej, ako sa upína k súrnemu listu pre Ježiša, keď Lazár vážne ochorel. Vidím, ako sa celým srdcom oprela o vetu, ktorú posol priniesol: "Táto choroba nie je na smrť..".. a rovnako vidím to zaseknuté ticho, ktoré sa jej rozľahlo v srdci s posledným Lazárovym výdychom. Zomrel. ZO-MREL! A Ty si neprišiel, Ježiš.
A neprišiel si ďalšie štyri dni.
Sklamanie je strašná vec, ale keď sklame milovaný.. niekto, koho som pustila úplne do vnútra duše, o koho som sa oprela v dôvere mimo svoje istoty.. skala, čo zavalila vchod do Lazárovho hrobu, zavalila rovnako dvere medzi mnou a Tebou. Ako tam vtedy. Vôbec sa nečudujem, že Ti Mária nešla naproti. Viem si predstaviť, ako sa s Tvojím neskorým príchodom ukrutná bolesť zmenila na rovnako ukrutný hnev, zlosť z bolesti, skoro by kričala "Načo si prišiel teraz, už Ťa nepotrebujem!".. nepotrebujem, lebo Ťa už nechcem potrebovať, sklamal si; sklamal si, Bože, v tom, čo si sľúbil a ja už Ti nedokážem veriť! A nie je to pravda, všetky tie slová. Len priveľa prisilných pocitov, ako v romantickom filme, keď si žena nevie vybrať, či chce toho muža udierať alebo sa nechať držať v náručí, a tak robí oboje.. Nechcem Ťa už potrebovať, Bože, ale musím, lebo neviem žiť bez Boha.
- toľko je v Márii, keď jej Marta - staršia, rozumná, vecná, praktická, tá, v ktorej som sa nikdy nenašla - pošepne, že Ježiš ju volá. Vyletí ako strela, skoro dupe, keď pred Teba uteká, a ja vždy prežívam tento bolestný vzdor, keď ju v evanjeliu vidím bežať Ti v ústrety. Nikdy som to v žiadnom filme nevidela tak, ako si myslím, že to prebehlo - že prišla so svojím hnevom, so svojím sklamaním, ktorým sa cíti tak ponížená, s bolesťou, ktorá vybuchuje ako sopka.. a pri pohľade na Teba sa v nej všetko zlomí - to je On, to je ten najmilovanejší! ..ten, ktorý klamal. Nikto to nenapísal, no viem, že slová o tom, že keby si tam bol, bolo by všetko inak, na Teba kričala. Viem, že si videl, že aj v nej všetko zomrelo. Viem to až pridobre, pretože pred pár rokmi takto zomrelo niečo vo mne, tiež Tvojím pričinením (alebo skôr nekonaním). A nebolo to, že "veď skúsiš znova", "veď sú aj iné možnosti". Nebolo žiadnej inej cesty, bolo to definitívne, nezmeniteľné, bola to smrť. A ja som tiež cítila smrť, cítila som sa na smrť nedôležitá pre Boha, ktorý mohol, sľúbil.. a neurobil. Z poličky kníh som vtedy vzala jednu ešte nečítanú od Scotta Hahna "Otec, čo plní sľuby". Vzala som ju, a povedala som ticho "ani Otec.. ani sľuby.." a tú knihu som zahodila. Preto viem, ako bolo Márii.
Neskôr som pochopila aj to, že keď si plakal, plakal si pre jej bolesť. Pre skúšku, ktorou kráčala. Pre súcit, ktorý si s ňou prežíval a pre oddelenie, ktoré to medzi Vami spôsobilo - hoci si vedel, že bude iba dočasné. Ale to som pochopila až neskôr, že aj Ty máš srdce a že bolí.
Priznávam však, že až do tohto roku, konkrétne do 15. februára, som zvyšok príbehu vždy iba prečítala: Lazár vstáva z hrobu von, úžasná vec, wow, zázrak. Také neuveriteľné.. a také abstraktné. Tento rok sa však stalo niečo rovnako nečakané - aj môj hrob sa otvoril. A preto viem, čo v tom evanjeliu bolo ďalej, hoci Ján to nepíše - a ani nemohol, lebo aj keby pri tom bol, neboli pri tom slová.
Bol to jediný pohľad, dlhý pohľad medzi Máriou a Ježišom. Ona, ako predtým vrela od emócií, je zrazu ticho krotká... hanbí sa za všetko, čo povedala a čo si pomyslela, skoro nevládze zdvihnúť oči, no fyzicky cíti Tvoju lásku a pokoj, čo ju objíma. V mysli sa jej rýchlosťou svetla spájajú veci, ktoré si kedy povedal, skúsenosti, ktoré s Tebou mala, i táto nová skúsenosť. Vie, že pochybovala neprávom, vie, že si stále chcel pre ňu to lepšie, že si nikdy neplánoval ublížiť jej, i keď jej sa to zdalo, áno, teraz pochopila všetky súvislosti a významy, a áno - mal si pravdu. To jediné by snáď povedala, keby mala odvahu: že si mal pravdu. Že si to vedel lepšie. Asi by sa pred Tebou bežala skryť, keby jej toto nové prežitie Tvojej vernej lásky zároveň nedávalo istotu, že sa vôbec nehneváš. Že si to celý čas chápal. A presne - keď dvihne oči, nehovoríš nič, len sa jemne usmievaš. Žiadne "veď som ti to hovoril", žiadna pýcha urazená nedôverou. Tvoj pohľad vraví len o tom, aký si rád, že je znovu doma, v Tvojej láske, v svojej dôvere, vo vašom vzťahu. Všetko je odpustené. A ona odchádza iná, premenená, nová. Navždy si chce pamätať tento príbeh, jeho zvrat, aj skúsenosť, že hoci cesty sú úzke, cieľ, ku ktorému nás nimi vedieš, je mimoriadny.
Sme v situácii, ktorá je nová a bolestná, nosíme v sebe mnohé otázky. Aj môj otvorený hrob to zasiahlo a veci napokon nebudú tak, ako sa zdali na začiatku. No kedykoľvek sa pozriem na Ježiša.. stále sa díva na mňa tým istým pohľadom, ako sa díval pri Lazárovom hrobe. A ja som stále rovnako.. zmenená. A stále mu verím.
obrázok: www.LumoProject.com