Už je to týždeň, čo cestujem po Slovensku. Teda, online cestujem - na sväté omše. A svoje duchovné sväté prijímanie.

Napriek výzve, ktorú pre mňa predstavuje nemožnosť byť fyzicky v kostole, nemôžem povedať, že by môj týždeň potuliek bol iba smutný, práve naopak. Boh ako láskavý Otec má pochopenie s mojim zápasom; zjavne preto som toho veselého (až smiešneho) pozažívala na svätých omšiach neúrekom.
Napríklad v pondelok v Chmelnici, kde v malom historickom kostolíku zo sakristie pred svätou omšou vyhrávalo „Aj keby nekvitol fík“. Pán farár s výzorom a hlasom ako pravoslávny mních slúžil svätú omšu s takým srdcom, že aj bez kázne to bola úžasná kázeň. Len mi nešlo do hlavy, prečo sa prežehnáva ľavou rukou (ale však asi je ľavák). A potom mi nešlo do hlavy, prečo lektor obracia stránku v knižke počas čítania odzadu dopredu. To som už fakt riešila. Kým som pochopila, že prenos je streamovaný zrkadlovo :)
Alebo v utorok Terchová, najpoctivejší misionár verbista odniekiaľ z ázijských krajín slúžil svätú omšu samučičký sám; tak si predriekol (a pekne zopakoval) Pane zmiluj sa, aj žalmové responzórium.. a jeho kázeň ma dojala. V utorok celkovo prišlo toľko dojímavých vecí – ešte som nestihla „docítiť svoje rozcítenie“ z obrázku kňaza spovedajúceho "autá", a už som slzila nad iným otcom farnosti, ktorý olepil lavice fotkami svojich farníkov, aby v kostole nebol sám. Láska pastierov a ovečiek v Cirkvi je silná!
Vigíliu svätého Jozefa v Považanoch (a v sukni – ako inak!) som prežívala ťažko. Uvedomila som si v ten deň, že táto situácia zasiahne aj do plánov ohľadom môjho povolania; a hoci moje srdce ostalo veriť Bohu, že najlepšie vie, čo robí, hlad po Chlebe zosilnel. Ale pán farár ma asi videl a počul, lebo kázal o tom, koľkokrát Boh pomenil a poškrtal plány svätému Jozefovi, a to tak tak expresívne a horlivo, že som sa aj smutná musela usmiať.
A potom bolo svätého Jozefa... a ja som bola "konečne doma!" (ako som si s úľavou a nahlas povedala). Nie žeby som nebola zavretá doma celý týždeň - ale podarilo sa mi spojazdniť prenos aj z našej farnosti. S bytom asi 3 minúty od kostola som si mohla predstavovať, že sedím v nejakej megazadnej lavici; a bola som naozaj tam, a keď som zavrela oči, všetko bolo ako bežne, akurát lavica bola mäkšia.. a chlieb bol duchovný. Na potechu večer prišli správy o tom, ako v piatok otec Brodek poletí a bude žehnať Kristovou Krvou celé Slovensko, a aj iné pekné správy, a tak piatok mal byť podľa všetkého krásny deň... ale nebol.

Zmoril ma hlad. Hoci sa ani jednou bunkou nebúrim proti nariadeniam a považujem ich za veľmi múdre. Aj keď som si istá, prežívam a cítim, že v duchovnom prijímaní prichádza Duch, aj keď bez pochybností veľmi dobre viem, že môj Boh ma miluje a rozmaznáva a má v rukách, a chce byť so mnou, a JE so mnou.. ten hlad prišiel. Viem, že na online svätej omši môžem veci, ktoré inak nemôžem - pohladkať kalich na obrazovke, stúliť sa počas prijímania do Otcovej náruče aj telom, hovoriť si nahlas, keď sa rozprávam s Ježišom.. ale chýba mi Chlieb.

A tak som si poplakala - áno, to sa smie. A odvtedy veľa ráz. Nie je to o mojej malej viere ani o neviem akej duchovnej púšti, lebo nič z toho sa nedeje. Je to ako nájsť každý deň na stole čerstvé kvety a navarenú lahôdku na sporáku od manžela, ktorý mi preukazuje tisícimi spôsobmi lásku, ale nie je doma. Akoby bol v zahraničí na služobnej ceste. Smiem s ním volať, aj ho občas počujem, nemyslím si, že ma prestal ľúbiť, viem, že na tej ceste musí byť a ja musím byť doma, nachádzam, vnímam a zažívam jeho pozornosti, vidím ho cez "skype" (teda, cez youtube)... ale nie je doma. Nie je tu fyzicky. A ja za ním plačem, je to také obyčajné a také naozajstné.
Tak niekedy premýšľam, že hoci sa milosti v tomto čase len tak hrnú a ja ich prijímam a som na ne pozorná, a vďačná.. že napokon mi aj tak najviac chýba "obyčajná" svätá omša. Taká - niekedy roztržitá, alebo s kázňou, čo ma nebaví, alebo v kostole, ktorý sa mi až tak nepáči, alebo v jazyku, ktorý nie je môj domáci.. taká akoby "neprežitá", bez emócií, bez nejakých poryvov srdca, čo ma "od základu zmenia", zdanlivo odsedená, z ktorej si niekedy pamätám len V mene Otca a Iďte v mene Božom.. taká bežná ceztýždňová, niekedy príliš rýchla.. taká NAOZAJSTNÁ. Každodenná, ako chlieb, za ktorý sa modlím.
Strašne mi chýba svätá omša, ktorá sa dá nahmatať - vo vode sväteničky, vo vôni kostola, v drevenej lavici, v ruke blížneho, v skutočnom chlebe - skutočnom Bohu bez ohľadu na moju vieru či nevieru.
Vymenila by som za ňu všetky krásne pocity, útechy, všetky duchovné prežívania. Moje srdce je tam, kde je môj skutočný Poklad. No ak sa Poklad rozhodol, že treba ešte nejaký čas kopať, kým ho budem môcť nahmatať, tak prijímam. A obetujem kopanie za tých, čo kopú v inom tíme. Veď nemôžem prijímať Jeho, ak by som nechcela prijímať Jeho vôľu. Ale chýba mi.. a bolí to.

A inak - mala som nachystané šaty na dnešnú nedeľu.
Ale mám aj jedny, ktoré si oblečiem na prvú svätú omšu, na ktorú pôjdem NAOZAJ. Visia mi na skrini.
Každý deň sa na ne dívam, keď zaspávam.

obrázok: https://www.wionews.com/world/with-churches-closing-us-priest-offers-drive-through-confessions-287788