SLOBODA

Škoda, že sa Ťa apoštoli nespýtali na význam Tvojich slov, ako to urobili pri "Rozsievačovi". Vedeli by sme viac. Takto sa iba domýšľam, čo si myslel tým odťať. Vlastne, to viem. Neviem, čo si myslel tou rukou.. (o Mk 9, 43-47).

Čím viac sa pozorujem, tým viac objavujem jednu jedinú vec, ktorá ma zvádza na hriech. Je to prekvapenie, pretože - paradoxne - je to dar. A je to Tvoj dar. SLOBODA.
Nebyť slobody, nehrešila by som a nebúrila by som sa, tak ako to robia duše v očistci, ktoré už nemajú inú vôľu než Tvoju.

Takto objavujem, že ‘ruka‘ je vlastne moja samostatnosť – dve ruky nakŕmia, oblečú, umyjú, zarobia, kúpia, uvaria, zahrajú na gitare, presťahujú aj odšoférujú. Svet je nastavená na dve ruky. Je málo vecí, ktoré dve ruky nezvládnu - a väčšina z nich nie je nevyhnutná pre šťastný život (ako napríklad štvorručná hra na klavíri, však...). A to často znamená, že odmietam potrebovať. Som samostatná, ja si vystačím, nie som odkázaná, som ‘slobodná‘.
Uťať ruku znamená nebyť samostatný a nemôcť. Prijať poníženie neustálej potreby pomoci, Teba, druhých; prijať fakt, že sama nevládzem. Som mravček v mravenisku, tehlička v múre, bunka v tele – hrať sa na ‘prvoka‘ vedie ku smrti... Máš pravdu, vezmi mi moju samostatnosť, ak by ma viedla ku hriechu..

Noha? Noha je voľnosť. Pohyb. A áno, znamená to aj nestálosť. Uvedomujem si to zakaždým, keď sa túlam po lese, za nosom, hocikam. Užívam si slobodu pohybu (umocnenú na druhú od čias, kedy som si kúpila auto) – i zmenu, ktorú prináša. Myslievam na to, keď sa opieram o strom. Strom nemá tento dar. Zakorenil a narástol TU – a nebude ani len o meter vedľa; ak ho vytrhnú z koreňov, zahynie, lebo on nevie žiť v tejto voľnosti.. ale on zase stopercentne vie, kam patrí a kde má domov. Nebehal ako ja medzi piatimi mestami a v tom rodnom nebýval v piatich bytoch. Neopustil susedné stromy a kry, keď si začali liezť do konárov, zavadzať, keď sa treli. Naučil sa s nimi žiť. Ja mám nohy a tak som v istom bode odišla. Alebo.. odišli. Lebo aj druhí majú nohy.
Vezmi mi nohu. Alebo lepšie - daj, nech si ju sama viem vziať. Obmedziť svoju voľnosť, nestálosť.. ak je to cesta, ako menej hrešiť a viac milovať..

Oči. Môj najväčší hriechotvorca. DVE OČI. Nie preto, že by jedno oko nevidelo, ale dve oči vidia s perspektívou. A ja si rada myslievam, že aj z perspektívy, teda - z rôznych strán a uhlov. A to ma akosi ‘oprávňuje‘ namýšľať si, že vidím správne. A pozor, lebo ďalší krok od ‘vidieť správne‘ je ‘mať názor‘. Potom ‘posúdiť‘. A potom - mať pocit, že ja jediná mám dve oči. Sloboda vidieť dvoma očami prináša také pokušenie pýchy, och, Pane.. MÔJ uhol pohľadu, môj vnem, MOJA ‘pravda‘.. lebo veď ja MÁM OČI, tak vidím - nie?
Nebolo by bezpečnejšie mať oko jedno a vedieť, že napriek peknému aj ostrému obrazu mi časť perspektívy stále chýba? Že vlastne nevidím, hoci vnímam.. pýtať sa druhých, aké sú tie veci vonku (nie tie vnútri), nechať si vysvetliť.. nechať sa poučiť..
Oproti Tebe sme všetci jednookí, bez kontextu, bez súvislostí, bez perspektívy a bez uhlov..