Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy. (Lk 16,19-21)

Dnes ráno - a nielen dnes ráno - som jasným boháčom. Málokedy si to tak uvedomím.
Už ani neviem, odkiaľ sa vlastne s tým Lazárom poznáme.. je to všetko tak dávno. Možno kedysi bol aj on bohatý, ale bohatstvo zahodil a takto dopadol. Trochu s povýšením naňho pozerám a premýšľam nad tým, prečo si nestrážil poklad, čo mal.
Možno to bolo práve naopak - obaja sme vyrástli v biednej pouličnej chudobe, mňa však Božia milosť z nej vytrhla. Bol to tvrdý zápas, so sebou, s povahou, s minulosťou - so všetkými prekážkami uveriť Tomu svojmu Pánovi, že naozaj je dobrý. A napriek všetkým ťažkým veciam, čo prichádzali. Ale - vybojovala som (a teraz sa zvyknem cítiť za to veľmi sebavedome, akokeby som sama od seba mohla čo len prstom pohnúť). Vybojovala som. Dnes som ROZHODNE boháčom: môj stôl je plný Božej lásky. Po takmer 11 rokoch od krstu sa moje "príjmy a výdavky" relatívne stabilizovali. Vieru som overila, najväčšie rany boli uzdravené, krízy sa zvládli, Pán sa tak usadil po mojom boku (a ja na Jeho Srdci), že sa mi zdá, že už ma čaká len krásny život (keby aj hocijako bolel). Jednoducho, odetá do purpuru a kmentu každý deň prepychovo hodujem nielen na svätej omši, ale pri uvedomovaní si všetkej starostlivosti a Lásky, ktorú na mňa Pán vynaložil a vynakladá.

Len ten Lazár mi akosi nesedí do konceptu môjho paláca. Tých mnoho Lazárov - kamaráti z ulice, ktorí nespoznali Krista. Rodičia, ktorým som sa svojím bohatstvom skôr vzdialila. Veriaci, ktorí Krista opustili, ťažko súdiť prečo - a teraz sú naozaj plní vredov, plní rán. Hoci to nevedia, veľmi túžia nasýtiť sa presne tou Božou Láskou, ktorej mám plný stôl. Nie, nevedia to, ale ich nešťastie sa dá čítať; a my vieme, že útecha nie je pocit, útecha je OSOBA - ako raz povedala jedna zasvätená žena, ktorá je tiež súčasťou môjho prepychu.

Neviem ich nakŕmiť, Pane. Viem, že ich miluješ rovnako ako mňa, možno ešte s väčšou starosťou, lebo ja som "doma" - a oni na ulici. Neviem, ako ich nakŕmiť. Bolí ma to.
A desím sa, že prichádzajú psy a lížu im vredy. Psy - tak si predsa nazýval pohanov.. a to nie je od veci! Nie som vari svedkom, že moji nešťastní pouliční Lazárovia zažívajú svoje "prijatie" a lízanie vredov v krčmách, v drogách, v ezoterike, v okultizme, v sektách - lebo tam sa cítia milovaní? V Cirkvi - ani náhodou, na tú nie je na ulici pekné slovo..

Rada by som si dnes ráno zahryzla niečo dobré, viem, že si mi naplnil stôl, posledné dni to viac cítim.. ale samej mi akosi nechutí. Srdce mám pri Lazárovi. Neviem možno sama prísť - o to viac Ťa prosím, aby si odohnal psov, zdvihol ho rukami človeka a posadil ku mne.
Ja som predsa tiež bola Lazár 11 rokov dozadu. Mám preňho miesto.