Ak sa tieto dve spoja, sme Kristovou vôňou v tomto svete.
V každom oddeľovaní sa je kus pýchy. V každom spájaní sa je kus pokory. Ohlasovanie nikdy nebude spočívať v ukazovaní prstom na chyby a nedostatky ostatných. Buďme si vedomí, že sme Jeho milovaní, ale pokorme sa, posaďme sa na posledné miesta, aby mohol prísť sám Kráľ, ktorý nás povýši a oslávi. Hľadajme úctu v každodennej obyčajnej realite. Ak by naša radosť spočívala iba v pocite "Vďaka ti, Bože, že už nie som ako tamten (mýtnik - je úplne jedno, koho meno by tam v tvojom prípade bolo)!", prežijeme život v ilúzii, že sme spoznali pravdu. Akúkoľvek múdrosť máme a akékoľvek poznanie, čokoľvek si myslíme, že nám Boh zjavil, ak sa to všetko nepremení na lásku, nemá to hodnotu, len nás to nafúkne (možno aj rozdrapí) a ešte viac vzdiali od toho, čo je Božou túžbou.
Včera som počúvala kázanie Krisa Vallotonna, ktorý síce nie je katolík, ale veľmi vyzdvihol to, že katolíci sa počas svojej histórie rozdelili "len trikrát" (informáciu mal od nejakého historika).
Vždy, keď premýšľam nad denomináciami, rozdelenou cirkvou, spormi v teológii, crikevnej praxi, či výklade Biblie, uvedomujem si, ako veľmi sa tento stav bije s mnohými veršami Biblie. Pavol výrazne protestoval, keď sa bratia v cirkvi sporili o to, kto je Pavlol a kto Apolov.
O to väčšie nadšenie prežívam na Božím dielom, ktoré vidím okolo seba, pretože poznám stovky, možno z videnia aj ticíce mladých ľudí len v našej krajine, ktoré hranice denominácií dokázali dávno zbúrať v spoločnom uctievaní jediného Boha. Je úlohou ekumenických teológov hľadať koncepty a teologické pravdy, na ktorých sa môžem zjednocovať, pre bratov (teda nás) sú však dôležité iné veci, napríklad "zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja." Celá 4. kapitola listu Efezanom je niečo, čo mi je veľmi blízke v pohľade na kresťanov okolo mňa. Verím, že to, o čom sa tam píše, prichádza aj prostredníctvom dvoch vecí: vzájomnej úcty, v ktorej jeden druhého považujeme za hodnejšieho a navzájom sa predbiehame v úctivosti, a spoločného uctievania - modlitby, v ktorej niet "teologických ťažkostí", problémov s praxou, modlitba, kde neexistujú hranice, nech už rozdelenie postavilo akékoľvek hranice.
Je nevyhnutné, aby cirkev (a teraz myslím cirkev v najširšom slova zmysle - Kristovo telo, Božie deti, Boží dedičia a Kristovi spoludedičia) vstupovala do spoločného uctievania kedykoľvek je to možné. Je úžasné, že obrovská časť mladej generácie na Slovensku horí pre Boha a nehľadí na to, odkiaľ prichádza brat, či sestra. Som si istá, že toto Otcovi robí obrovskú radosť.
Ekumenizmus, to je pre mňa vidieť v bratovi, sestre bohatstvo darov Ducha a obrovskú lásku, ktorou ho/ju miluje Boh, ako prijíma, objíma, vyučuje, zjavuje sa. Na záver ešte dodám, že okrem toho, že sa cirkev pre pýchu delí, rovnako sa pre pýchu oddeľuje aj od "necirkvi", teda od ľudí, ktorí ešte nepoznajú Boha. Som presvedčená, že jednota kresťanov nespočíva primárne v teologickom dialógu (hoci aj ten je potrebný). Spočíva vo vzájomnej úcte a spoločnom uctievaní. Boh už nás predsa dávno presvedčil, že koná na každom mieste, kde ho ľudia hľadajú, bez ohľadu na nálepku, či názov. Požehnanie prichádza z mnohých denominácií, kútov sveta, mladých spoločenstiev či obrovských hnutí. Duch nepozná hranice, ktoré staviame my.
