Skutočnosti zábavno - náročné

Na všetko sa dá pozrieť z dvoch strán..

Tretí týždeň sa v našej rodine venuje aktívnej celodennej starostlivosti o dedka. Mnoho vecí je súčasťou tohto diania, a ono by to možno celé bolo strašne smutné, keby náš dedko nebol taký vtipný. Vďaka Bohu, že je. Nasmejeme sa a nie je to smiech cez slzy. Sú chvíle ťažšie a lepšie, ale v zásade vám teraz ponúknem príležitostný výber tých veselých okamihov, o ktorých už dnes viem, že mi časom budú chýbať a možno aj ostanú tými podstatnými spomienkami na tieto dni (to ostatné sa rozpustí v zabudnutí)... Tak nech sa páči, nazrite do našej "rodinnej kuchyne" :).

Dedko I.

- o tretej ráno na ceste ktoviekam, len nie do postele, chodiaco-nechodiaci dedko mame v nočnej košeli zúfalo sediacej vysvetľuje, že musí niekam ísť, skrátka, že ide a hotovo... obúva si moje boty (č. 4), šmátra po kľúčoch. Na argument, že moc nevie chodiť odpovedá, že s čakanom (paličkou) vie. Na argument, že by predsa len mohol byť problém ísť po schodoch, má svoju vlastnú odpoveď: "Po schodoch, po schodoch, poznávam poschodia..."

Dedko II.

- "Dedko, čo sa trasieš, je ti zima?" (evidentne je to zámerné trasenie a nie dôsledok vonkajších vplyvov)

- "Nie je mi zima... ale keď sa trasiem (prichádza nádych, zamyslenie)... tak sa trasiem (smiech)."

Dedko III.

- "Janka, a vieš, ten svetový človek, čo dostal svetovú cenu za spev?"

- "Aký dedko, neviem?"

- "No šak ty mi povedz..." (takto sa začína hra hádaj na čo myslím niekoľko krát za večer)

- uvažujem - Michael Jackson? Toho asi nemyslí... tak hovorím: "Neviem, dedko, ktorý?"

- "Ten, no šak, ten Paroti!" (skoro nahnevane, ako je možné, že ho nepoznám :))

Dedko IV.

- v piatok ho hospitalizovali v nemocnici, na druhý deň v nemocnici, keď ho mama a s babkou prišli navštíviť, privítal ich otázkou

"Ako ste vedeli, že som tu?" :) - no nie je zlatý?