Koľkokrát už si pocítil, že už si mal byť “inde”, že už si mal byť na tom inak, že toto zlyhanie už nemalo prísť, že tento problém už mal byť vyriešený, že už si mal byť schopný toho alebo niečoho iného? Visí nad tebou očakávanie, ktoré chceš naplniť? Tlačí ťa k zemi? Udupáva ťa? Je pre teba predstava, že zlyháš tou najväčšou nočnou morou?
Viete, Boh odľahčil tieto veci. Tak veľmi. Knižka Chatrč podľa mňa vystihuje mentalitu tejto doby – ak zlyhám, sklamal som očakávania. Ak sa pomýlim, odmietnu ma. Ak neuspejem, budem chcieť zmiznúť z povrchu zeme. Sledujem v tom jasnú líniu hanby. Hrozba zahanbenia nás dokáže vybičovať k lepším výkonom, k väčšej snahe, ale predovšetkým k neutíchajúcej úzkosti a neslobode. Boha môže bolieť naše rozhodovanie, pretože miluje, ale sklamaný môže byť len niekto, kto očakával iné, než sa stalo. Boh však vidí, kto sme.
Je dnes normálne, že takmer každý na teba kladie bremeno svojich očakávaní a predstáv o tom, kým by si (už) mal byť. Preto je tak nesmierne vzácne stretnúť človeka, ktorý ti dá prežiť realitu “ľúbim ťa už dnes, nie po “až keď”.” Iste si všetci spomíname na Adama skrčeného pok kríkom (aké trápne), skrývajúc sa pred Bohom, pretože strach úplne prehlušil jeho poznanie Boha. Ten muž zakúsil lásku Boha absolútne a dokonale. Žil s Ním v nádhernom spoločenstve, poznal Ho. Urobil to, čo nemal, túto pravdu nikto z nás nepopiera. Vybral si urobiť niečo, hoci ho Boh prosil, aby to nespravil, pretože mu to ublíži.
Je zvláštne, že strach Adama zovrel natoľko, že nedokázal nájsť iné riešenie, než skryť sa v záhrade. Prečo sa tento človek, hoci nie raz dostal vyznanie Božej lásky z tváre do tváre, stratil natoľko, že prestal láske rozumieť? Boh nikdy človeku nepovedal: Nejedz zo stromu poznania dobra a zla, lebo ťa potrestám!” ani “Neopováž sa jesť z toho, nikdy ti to neodpustím.” Boh nepovedal, že sa zmení Jeho vzťah k človeku, keď zo stromu bude jesť. Povedal len “Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš.” Boh oznámil človeku, čo sa stane. Nie to, čo spraví. Opísal mu dôsledok hriechu, nie to, ako sa On po hriechu človeka zachová. Boh nepovedal, že človeka potrestá smrťou, ani že ho zabije (pozri do svojho srdca – koľkokrát si to vnímal tak?)!
Prosím, berte toto len ako moje úvahy, nie ako teologické a dokonalé vyučovanie. Premýšľajte nad tým sami s Bohom.
V celej tejto situácii vidím konečne Boha ako verného a stáleho, milujúceho a nekonečne túžiaceho po vzťahu s človekom. Boh ani nepovedal, že “istotne zomrieš” je neriešiteľná situácia. Iste, Boh má moc vzkriesiť mŕtvych, vrátiť život komu chce a spôsobom akým chce. Naviac – Ježiš – Boží Syn bol predsa v týchto chvíľach “tam”. Ten, kto sa hriechom dostal do problémov, keď zlyhal, neuspel, zhrešil, je človek, nie Boh. Boh nie je zmietaný emóciami, nemení svoje rozhodnutie milovať Adama. Boh dokonca neprestáva komunikovať – hľadá a volá na človeka – neustále je aktívny smerom k nemu, chce s ním byť!
My často vnímame, že s pádom prichádza “strata signálu”, prerušenie “kontaktu” s nebom. Máme pocit, že Boh bude (oprávnene) urazene a sklamane mlčať, pretože sme sklamali jeho dôveru. Tak veľa nám dal: poznanie, skúsenosť, lásku, prijatie, svoju prítomnosť, a my sme to zahodili… Veľmi lacno a veľmi rýchlo uveríme, že Božia láska k nám je zastavená, ak dokonca nezmizla úplne. Sme na rade, pokazili sme to a musíme spraviť niečo, čím jeho srdce uzmierime, upokojíme a znovu si ho získame, znovu vypôsobíme lásku, ktorú sme zničili. Sľuby, že sa polepšíme, slzy, lebo k skutočnému pokániu patria, pevné predsavzatia, rozhodnutia, organizačné zmeny v živote. Čokoľvek. Týmto všetkým odpovedáme rovnako ako Adam. “Bál som sa ťa, nuž som sa skryl.” Za svoju snahu, plač, ktorý má dokázať ľútosť, za rozhodnutia, predsavzatia, prísľuby. A v prípade, že na nič z toho nemáš silu, skryješ sa naozaj – za argumenty, že si Božiu lásku nezaslúžiš, si nehodnejší, než by Boh mohol pochopiť a prijať, si hodný jedine odmietnutia, nikdy sa nič nezmení, nemá zmysel sa snažiť, jediné rozumné riešenie je “ísť Bohu z očí”.
Bojíš sa Boha a nájdeš spôsob, ako sa pred ním skryť. Každý človek to dokáže, krčiť sa s holým zadkom pod kríkom, chvejúc sa obavami. Je to trápna situácia. A diabol sa rehoce na celé kolo. Dostal ťa tam, kde ťa chcel mať. Bojíš sa, hoci Boh ťa miluje.
Od čias Adamovho skrývania sa toho veľa zmenilo. Ježiš prišiel, aby sme viac nemali ducha strachu, v ktorom sme sa neustále báli. Božie slovo hovorí, že máme ducha adoptívneho synovstva, a samotný Boží Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti. Rozumiem duchovnej realite hriechu a jeho dopadu na náš život. Ovocím hriechu je smrť. A smrti s bojíme.
Ale chcem ti povedať, že nemusíme chodiť po Adamovom chodníku. Boh urobil koniec skrývaniu sa v kríkoch a hanbe zobral vietor z plachiet. Možno ti to ešte nikdy nikto nepovedal, ale pred Bohom sa nemusíš hanbiť. Z tvojich hriechov môže byť zaskočená tvoja pýcha, ale nie tvoj Ocko. Boh vidí tvoju minulosť, prítomnosť i budúcnosť. Vie, ako sa zachováš o päť minút. Vie, čo môžeš a čo nemôžeš ovplyvniť. Vie, či sa pred Ním skrývaš (hoci aj za všetky tie nábožensky správne veci) alebo si úprimný. Neposlal Ježiša zomrieť len za tvoje omyly, slabosti a situácie, kedy sa v hriechu ocitáš, hoci ho vôbec nechceš. Ježiš zomrel za chvíle, kedy si naozaj zlý, naozaj hriech chceš, slobodne si ho vyberieš, hoci môžeš povedať nie. Za chvíle, pre ktoré ty nemáš a ani nemôžeš mať ospravedlnenie, výhovorku, zdôvodnenie. Za pády, do ktorých ťa nedotlačili iní, kde niet iných vinníkov, len ty sám si vinný. Vykúpené, zaplatené, vyriešené.
Ježiš pribil na kríž tvoj dlžobný úpis. Pomenoval hriech v tvojom živote hriechom a vyriešil problém, že si jedol zo stromu, z ktorého ti Boh jesť zakázal. Vyriešil to, že sa ti to ešte stane. Nie, nehovorím, aby si smelo hrešil ďalej. Ježišova strana zmluvy totiž platí pre všetkých, ktorý uverili v meno jednorodeného Božieho syna a svoju nádej viac nevkladajú sami do seba. Tu sa nedá “zahrať”, pretože Boh vie. Nemusíme riešiť otázku, či sa to dá obísť a nejako Boha obabrať chodením do kostola, plnením všetkých tradícií a pravidiel, vonkajšou nábožnosťou. Kto nemá Kristovho Ducha, nie je jeho.
Ja hovorím o viere v Krista, ktorá mení život, zasahuje hlbiny srdca človeka, motivuje k láske, ktorá presahuje prirodzenosť a vyslobodzuje odpustením, ktoré vôbec nie je ľudské. Tu nehovoríme o tom, koho ľudia označia za “správneho kresťana”. Tu hovoríme o Božích deťoch, ktoré majú Jeho lásku rozliatu vo svojich srdciach a postupne, deň za dňom zápasia o identitu milovaných Božích.
