Diabol má strach...

Viete, diabol má strach. Veľký strach. Ako každý, kto je porazený. Rozsudok je vyrieknutý a istý. Nemá šancu ho zmeniť a vie to. Vie, že ťahá za kratší koniec. A napriek tomu nikdy nevzdá snahu presvedčiť nás, že za kratší koniec ťaháme my.

Od prvej lži, ktorú vyslovil, jeho cieľom bolo preliať strach aj do našich životov. Svojimi klamstvami búra naše istoty, sebavedomie, vedomie vlastnej hodnoty, užitočnosti, spochybňuje vzťah iných k nám, vyhadzuje nám pred oči tisíce dôvodov, prečo by nás nemal mať nikto rád, a už vôbec nie Boh. Chce aby sme sa báli, že nás ľudia sklamú a aby sme ich “pre istotu” nemilovali príliš, nedali všetko, nedôverovali im. Tým ničí naše vzťahy a okráda naše srdce o skúsenosť dôvery, pocitu byť milovaný a milovať. Upozorňuje rád a dôkladne na riziká, ktoré so sebou láska nesie. Hovorí:  sklameš sa, vykašle sa na teba, opustí ťa, nechá ťa v štichu, nedá sa na neho spoľahnúť. A áno, mnohokrát zlyháme a navzájom si ublížime a to ešte silu jeho klamstiev posilní. Pretože okrem toho, že klame teba, klame aj ľudí, s ktorými žiješ. Všetci veľmi často uvažujeme a konáme podľa strachu. A to často prináša bolesť a sklamanie. Hriech plodí strach.

Max Lucado sa pýta: Čo by sa stalo s tvojím životom, keby na všetko, čo príde, bola v tvojom živote odpoveďou viera, namiesto strachu?

Veľmi silná otázka. A ja si trúfnem odpovedať takto: zmenilo by sa všetko. Mal by si odvahu milovať, odpustiť, prijať, byť vďačný, a predovšetkým – bol by si slobodný. Pretože dobrý život nespočíva v tom, že všetko máš pod kontrolou a svoju budúcnosť zvieraš pevne v rukách. A čo pevnejšie ju držíš, o to viac sa bojíš. A hoci sa hrdinovia viery môžu javiť ako hrdinovia, som presvedčená o tom, že je to skôr naopak.

Od prvej chvíle, keď som pochopila, že môj vlastný život nie je v mojich vlastných rukách v bezpečí, začala som sa báť strážiť sa sama. A tak som vlastne ešte väčší strachopud, ako všetci tí hrdinovia, ktorí sa snažia zachrániť samých seba. Ibaže … mojou odpoveďou na tento strach už viac nie je úzkosť, ale viera. Všetky tie veci, ktoré by som najradšej zubami nechtami držala vo vlastných rukách, odovzdávam Bohu. A diabol zúri. Pretože keď ku mne príde s nápadmi ako “A čo ak ťa predsa len nemajú radi tak, ako si myslíš?” odpoviem mu “Ich srdcia sú v Božích rukách, a moje taktiež. Viem, že som milovaná.”

Žijem obdobie, kedy premáham strach a klamstvá tým, že svoj strach priznávam, prinášam pred Pána a oblasti, ktorých sa týka mu dávam. Tak veľmi, ako som toho schopná.

“Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: “Abba Otče!“  Rimanom 8, 15

Vo chvíľach najväčších obáv a strachov sme pozvaní volať “Abba, Otecko, tu som, potrebujem ťa. Bojím sa.” Hrdinstvom nie je vlastnými silami premôcť strach a prestať sa báť. Hrdinstvom nie je ani zaujať postoj, akoby žiadny strach neexistoval. Klamárovi vytrieš kocúra jedine vtedy, keď si budeš vedomý toho, že ťa chce zastrašiť a ty to nemusíš dovoliť. Volaj “Abba, Ocko!”, a naučíš sa na vyhrážky, spochybnenia a útoky odpovedať pokojom, ktorý bude pochádzať od Pána – a to bude diabla vytáčať do nepríčetnosti. Zo všetkého najviac sa bojí, že Bohu uveríme a naučíme sa milovať. To je totiž jeho úplný koniec.