« Späť

Z dnešného evanjelia

"Čo z človeka vychádza, to poškvrňuje človeka" - 8. 2. 2017

Siedma kapitola Markovho evanjelia pojednáva o skutočnej čistote pred Bohom. Možno sa pýtame, z čoho vlastne vychádzalo toto delenie pokrmov na čisté a nečisté. Podla židovského myslenia sféra „čistého“ sa v podstate chápala ako sféra života, teda čisté je to, čo vedie a dáva život, sféra „nečistého“ zasa ako sféra smrti. Možno je v tom obsiahnuté i presvedčenie, že pád anjelov sa nejako dotkol i stvorenej prírody, v ktorej sa od tej doby objavujú i pre človeka zjavne škodlivé veci. Nie každý hríb je jedlý, niektoré sú dokonca smrteľne jedovaté. To isté sa týka rastlín i zvierat. Ježiš nevyhlasuje tieto predpisy o čistote za nezmyselné, ale odhaľuje, čo skutočne morálne znečisťuje človeka. Poukazuje na Božiu vôľu obsiahnutú v Zákone: Boh si praje, aby celý človek bol čistý a svätý. Pán Ježiš začína polemikou s farizejmi, ktorí sa divia, prečo si niektorí Ježišovi učeníci neumyli ruky pred jedlom, ako to nariaďuje podanie starších. Farizeji boli presvedčení o tom, že poškvrnené ruky, prenášajú „nečistotu“ na jedlo, s ktorým prichádzajú do styku, a ak človek toto poškvrnené jedlo zje, stáva sa aj on sám nečistým, teda neschopným kontaktu s Bohom. Pán Ježiš tu nevystupuje proti hygienickej zásade, že je dobré a potrebné umyť si ruky pred jedlom. Tu sa nejednalo o zdravotnú zásadu, ale o ľudskú rabínsku tradíciu, ktorá prikazovala „obradné umývanie rúk“, na ktoré niekedy stačilo len toľko vody, koľko sa vošlo do orechovej škrupiny – čiže išlo o formálny rituál. Ježiš odmieta tieto ľudské ustanovenia a nariadenia. I keď sa tento spor pôvodne netýkal záväznosti predpisu o čistých a nečistých pokrmoch, ale toho, čo človeka skutočne znečisťuje, predsa vedie k radikálnemu vyhláseniu. Pán Ježiš zavolal k sebe zástup a povedal im: „Počúvajte ma všetci a pochopte! Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka.“ Pán Ježiš protirečí farizejom, že vonkajšie veci nemajú silu urobiť človeka nečistým, resp. poškvrneným pred Bohom. Predkladá nové chápanie: nie to vonkajšie môže človeka poškvrniť, ale to, čo vychádza z jeho najvnútornejšej podstaty, z jeho „srdca“, to ho poškvrňuje. Naš základný problém je zlo v srdci, zlo v nás. Vieme byť slušní, ale sami od seba nevieme byť dobrí. Každý hriešny skutok je len prejavom toho, čo je v nás. Keby sme boli dobrí, nedokázali by sme robiť a myslieť zle. Keby sme milovali dobro, hriech by nám vôbec nechutil. Tragédia človeka je v tom, že jeho vôľa sa po prvotnom hriechu naklonila ku zlu. „Keď zanechal zástup a vošiel do domu, učeníci sa ho pýtali na zmysel podobenstva. On im povedal: „Tak ani vy nechápete? Nerozumiete, že človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, veď to nevchádza do jeho srdca, ale do brucha a vychádza do stoky?“ Tým vyhlásil všetky jedlá za čisté.“ Farizeji boli ovládaní strachom z vonkajšieho znečistenia. Ježiš sa ich snažia viesť do vnútra. Obracia ich náboženstvo naruby, keď prehlasuje: „Nič, čo zvonku vchádza do človeka ho nemôže poškvrniť, lebo mu nevchádza do srdca, ale do brucha ... Čo vychádza z človeka, to poškvrňuje. Lebo znútra, z ľudského srdca vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, hriešnosť, lesť, rozkošníctvo, závistlivý pohľad, urážky, pýcha, hlúposť. Všetko toto zlé vychádza z vnútra a poškvrňuje človeka.“ (Mk 7,18-23) Vonkajšie znečistenie nie je smrteľné, ale vnútorná nečistota dokáže zabíjať a duchovne opravdivo znečisťovať. Ježiš hlása, že najpodstatnejšie v živote nie je to, čo človek požíva ale to, čo je v jeho srdci. Jeho myseľ, a nie obsah jeho žalúdka, je ozajstným nebezpečenstvom pre človeka. Hriech je vo vnútri človeka. Túto pravdu Ježiš vysvetľuje. Netvrdí, že človek môže jesť a piť čokoľvek. Fyzicky nám môžu niektoré veci uškodiť alebo dokonca zapríčiniť našu smrť. To však nie je predmetom Ježišovho rozhovoru. Kristus hovorí naopak o nečistote morálnej či duchovnej, ktorá má svoj pôvod v našom myslení. Zlo i dobro, vstupujú do tohto sveta, skrze ľudské srdce a myseľ, preto skutočným nebezpečenstvom pre človeka je nečistá myseľ a srdce. O „čistote“ rozhoduje človek na základe svojho slobodného konania. Iba taká nečistota, ktorá je výsledkom slobodného rozhodnutia človeka, spočívajúceho v jeho úmyselnom zameraní na zlo, je skutočnou a účinnou. Iba takáto nečistota potom vystavuje človeka smrti a robí ho neschopným kontaktu s Bohom. Hriech je definovaný ako vedomé a dobrovolné prestúpenie Božieho prikázania. Jedlo sa nedotýka ľudského srdca, ale ide do brucha a z neho do stoky, tak ako to zodpovedá prirodzenému priebehu trávenia. To, čo je v človeku vnútorné a môže byť alebo stať sa „poškvrneným“, je srdce. Rozlišovanie medzi „čistým“ a „nečistým“ sa vzťahuje na ľudské srdce. „A pokračoval: „Čo z človeka vychádza, to poškvrňuje človeka. Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka.“ Zlé myšlienky nemajú svoje „sídlo“ v hlave, ale v srdci, ktoré môže byť kamenné. Srdce sa tu spomína ako orgán, v ktorom sa rodí túžba konať dobro alebo zlo. V súlade s bibl. chápaním je srdce miestom chcenia, snaženia sa a citov. Jedlo sa ho nedotýka. Tým je vyslovená neschopnosť jedla mravne poškvrniť človeka, preto sú všetky jedlá čisté. Origenes učí: „Prostredníctvom týchto slov nám Spasiteľ ponúka jasné učenie. V Lv a Dt čítame detaily vzťahujúce sa na čisté a nečisté. Nesmieme tieto prikázania chápať doslovne. Nie to, čo vstupuje cez ústa, poškvrňuje človeka, ale to, čo vychádza z úst. Práve v Mk Spasiteľ vyhlasuje za čisté všetky potraviny. Vtedy sa totiž naozaj poškvrníme, keď začneme rozprávať o veciach, ktoré nám neprislúchajú, lebo to je prameňom hriechov.“ Praktický dôsledok spočíva v tom, že kresťan už nemusí dbať na vonkajšie židovské predpisy o jedle. Pred Bohom sú všetky jedlá, stvorené a určené ľudom, čisté. (zrov. Gn 1,29; Gn 9,3) To, čo človeka poškvrňuje, sa nemá hľadať vonku, mimo neho, ale v ňom. Naše srdce je zdrojom znečistenia, dokiaľ v ňom nevládne Ježiš, Božie Slovo. Preto i v tejto sv. omši otvorme svoje srdce Bohu a prijmime Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa.