Keďže som tu nová a neviem sa tu ešte presne zorientovať, prikladám jeden článok, ktorý som mala na mojom starom blogu. Vznikol počas krásnej modlitby, cez ktorú som si začala uvedomovať všetko to, čo bolo, čo je a verím, že aj bude. Nie je písaný bežným štýlom, je písaný v slzách cez ktoré nevidím na monitor, no aj tak píšem :) . V tom období, som prekonávala ťažšiu chorobu, ktorá ma oberala o sily, lenže v ten večer bolo všetko iné... možno prvé uvedomenie si skutočnej lásky, Jeho lásky a možno niečo oveľa viac...
Som prvýkrát zamilovaná. Viete čo sa hovorí o prvej láske? Že je tá pravá. Práve som tretí týždeň zavretá doma, na následok mojej choroby . Napriek tomu mi môj milý stále dáva pocit nekonečnej lásky! Viete, keď sa tak obzriem späť uvedomujem si ako dlho sa vlastne o mňa snažil. Pozoroval ma, chodil ma odprevádzať a vždy bol so mnou pre prípad, že by mi niekto chcel ublížiť. Hral sa so mnou hry, ktoré prestali baviť moju mamku s ockom. Keď som fakt nevedela ako sa naučiť na nasledujúci deň do školy, on ma doučoval. Vždy sa na mňa díval a nespustil oči. Ja som si ho stále nevšímala . No, brala som ho ako istú samozrejmosť, ktorú som si ani neuvedomovala ,že mám.
Pred rokom sa mi všetko zunovalo. Chcela som žiť! A on? Stále ma prenasledoval , tými svojimi rečami ...kto to mal počúvať? Už si presne nepamätám ktorý to bol deň, no všetko mi prerástlo cez hlavu a ja som mu zabuchla dvere pred nosom. Nepovedala som prečo, stále som to odkladala. Počula som jeho hlas ako na druhej strane dverí prosí, prosí o vysvetlenie. Že ma ľúbi. Pomyslela som si : Čo ten vie o láske? Začal klopať... neustále a neprestával, no ja som si rukami prikryla uši a cúvla som hlbšie do bytu. Začal zvoniť. Zavrela som sa v kúpeľni . Pustila som vodu aby prehlušila zvonček. Toto sa opakovalo každý deň. Neustále chodil zvoniť na vchodové dvere. Keď bola noc vytratila som sa z bytu a išla som do mesta. Kus oživiť môj prinudný život. Ani vlastne neviem kedy ...ale jedného dňa už zvoniť neprišiel. Bola som šťastná, ale stále som si neuvedomila že v mojom srdci zavládol pocit neistoty. "Nič to!" povedala som si. S úsmevom na perách som vybehla do náručia novým dobrodružstvám. Aspoň tak som si to myslela.
Z domu som odchádzala aj cez deň veď už sa nebolo pred kým skrývať a tak som prežívala nerušené zábavy. Prišli chlapci a ja som si myslela, ako veľmi im na mne záleží. Bola som šťastná. Teda ak si odmyslím to že každým dňom som stále viac a viac pociťovala istý pocit, doteraz mne neznámy. Pocit samoty. Prvýkrát mi prebehla myšlienka na môjho tajného ctiteľa. Ako prišla tak rýchlo som ju aj zahnala. Pre mňa bol môj život , len predstavy o skutočnom živote. Predstavy ktoré vidíme každý deň v televízore a zdajú sa nám neskutočne romantické alebo odvážne. V jeden deň mi môj ďalší chlapec priniesol ružu a povedal mi že je pre mňa. Povedal mi , že so mnou si vie predstaviť svoj život. Bola som dojatá. O týždeň sa so mnou rozišiel. Nič to , príde ďalší. Áno , prišiel. No ako rýchlo ku vám vietor priveje púpavové semiačko, tak rýchlo sa poberie aj ďalej. Padla som veľakrát. Začala som kričať. Nadávať sama sebe aj všetkému naokolo. Láska neexistuje! Nemôže. Strácala som skutočné priateľstvá a nahradzovala som ich len omamným prachom niečoho takého. Všetko prešlo a ja som ostala sama. Dlho sa nič nedialo. Ja som upadala do stále väčšej neviere v samú seba. Vtedy som sa prvýkrát odhodlala ísť opäť do kostola. Pre pocit? Sama neviem. Na moje počudovanie stál tam. On . Očervenela som po korienky vlasov...veď ja som mu zabuchla dvere pred nosom! Neodpovedala som na jeho volanie. Pozrel sa na mňa . Ušla som . Takto to išlo nejaký čas a mne sa stále viac a viac vracali spomienky na neho. Tak som ho jedného dňa zavolala von. Vyšla som von a on tam stál. Opäť som pocítila tú hmlistú spomienku, ten pocit ochrany. Veľmi som sa hanbila. No on ma povzbudil a povedal mi , že sa nehnevá. Naše rozhovory sa pomaličky predlžovali a stávali sa bežnou rutinou. No stále som sa bála lásky. Nevedela som ju nájsť. Alebo, nechcela som uveriť, že ju mám. Raz keď som čakala, kým sa stretneme, našla som na posteli lístok. Bolo tam napísané aby som išla tam kde ma to najviac láka. Bolo krásne leto. Vybrala som sa na lúku za mestom. Nebála som sa byť sama, cítila som že on na mňa pozor dá. Keď som zastala na lúke onemela som od úžasu. Všade boli rozprávkové kvety, od výmyslu sveta. Na zemi ležal lístok: "Tieto kvety som tu vysadil pre teba."
Bola som ohromená , aké úžasné. Toto mi žiadny chlapec nikdy nedaroval. Sadla som si na zem a začala som si všímať ako okolo mňa lietajú motýle a včely, ako lenivo pristávajú vtáky. Ako zurčí potôčik a v ňom sa premávajú rybky. Sadol si vedľa mňa a do ucha mi pošepkal: "Táto chvíľa je len tvoja, teš sa z nej." Bol to krásny deň. Nepamätám si že by som sa niekedy tak tešila z prítomnosti.
Prišla jeseň s začalo padať lístie , zobral ma na prechádzku do lesa a keď sme spolu stáli na vrcholku kopca, ukázal prstom na krajinu zaliatu slnkom pred nami. Farby sa dokonale prelínali a vytvárali dokonalý súzvuk. "Nádherné" povedala som. Nemala som slov. No to nebol koniec , pohladil ma po líci a chytil ma za ruku. "Tento obraz som namaľoval pre teba."
Prišla zima. Milujem zimu a ten pocit keď padá sneh. Ale ako naschvál sneh nie a nie padnúť. Zavolal ma von , ale slnko zapadalo skoro a moji rodičia ma už nechceli pustiť von. Po hodine u nás zazvonil zvonček. Ja som čítala knihu a tak som nešla otvoriť bola som úplne pohrúžená. No stále niekto klopal. Po chvíľke som sa zdvihla a išla som otvoriť. Stál tam on. "Pozývam ťa von , pôjdeš? " "Ale -moji rodičia..." povedala som zmätene. No on sa len usmial a chytil ma za ruku. "To je v poriadku."
Išli sme na lúku na ktorej som bola v lete . Pri srdci ma hriali známe spomienky a mierne som bola smutná , že tá krása už pominula. Ľahli sme si na zem . Pozerala som sa na neho a hovorila som si či je to vôbec možné , že je skutočný. Niekto by tomu neveril. No on sa díval hore. Bola som sklamaná , že môj pohľad neopätuje. Vtom sa na mňa pozrel a naznačil mi aby som sa pozrela tiež. Okolo bola úplná tma a na nebi žiarili tie najjasnejšie hviezdy v mojom živote. Bolo ich nespočítateľné množstvo. Vtedy sa mi pozrel do očí a povedal:
"Dávno predtým, ako sa objavili ryby v oceáne,
ako vzlietol prvý vtáčik,
dávno predtým, ako zažiarili prvé hviezdy,
som ťa miloval.
Pevnejšia ako katedrála hôr,
pravdivejšia ako rastúci strom,
hlbšia ako najväčší prales,
je moja láska k tebe.
Milujem ťa."
Začalo snežiť a on ma pobozkal. Nikdy v živote som nezažila to čo vtedy. Zrazu sa vypla všetka voda v kúpeľni. Odokryla som si uši. A...prvýkrát otvorila oči. Dovtedy som bola slepá. Vtedy zmizol.
Viete, od vtedy viem , že je stále so mnou. Stráži ma a ja čakám na deň kedy sa opäť stretneme a on mi ukáže najväčší darček aký má pre mňa pripravený. Neviem si celkom predstaviť čo to bude, lebo po tom všetkom čo mi dal, mi to pripadá nemožné. Ale On je taký. Možno si poviete , že život s ním je ťažký, ale nie je. On ma učí kadiaľ mám ísť. Svieti mi na cestu. Odháňa tŕnie a podáva mi pomocnú ruku keď hrozí ,že spadnem do priepasti. Je tu so mnou 24 hodín denne. Pre mna nespí. Keď sa bojím drží ma za ruku a hladká po vlasoch kým nezaspím . A keď si nie som istá či je naozaj tu, zavriem oči. Je ako vietor. Nevidíte ho ale cítite jeho dotyk na tvári. Je ako najsladšia vôňa jarného kvietku. Cítite tu nevtieravú vôňu ktorá sa vám ponúka. Ste preňho ako ten kvet. Neodtrhne vás aby vás mal len pre seba. Nie! On zoberie sám Seba a presadí sa ku vám. A tak vám pomáha rásť a vy sa spolu môžete dívať na tú krásu okolo seba.
Každý túži prežiť rozprávku, dobrodružstvo s hlavným hrdinom. Romancu. Dokonalý koniec. Niečo ako Narnia alebo Pán prsteňov. Otvorte oči. Tá najkrajšia rozprávka je priamo pred vami. Či ste muž alebo žena, má pre vás neuveriteľný príbeh, je len na vás , prijmete ponuku a spoločne obrátite prvú stránku knihy.
"Láskou odvekou ťa milujem." Jer, 31,3