(PRÍKLAD, STAROSTLIVOSŤ, ODKAZ) „... milujte sa navzájom Kristovou láskou a lásku, ktorú máte v srdciach prejavujte aj navonok“ (Test K. 5).

Keď sv. František vyšiel na stenu kostolíka Sv. Damiána, silným hlasom francúzsky volal na niekoľkých chudákov, ktorí tam vtedy boli: „Poďte mi pomôcť pri stavbe kláštora svätého Damiána! Budú tam prebývať panie, ktorých slávnym a svätým životom bude v celej svojej svätej Cirkvi oslavovaný náš nebeský Otec.“[1]

Pre sv. Kláru to je výzva a záväzok. Je si vedomá, že ona i sestry musia zachovávať prikázania Boha s veľkou opravdivosťou a horlivosťou, aby s Pánovou pomocou vrátili rozmnožené hrivny. Lebo nielen ostatným ľuďom, ale i svojím sestrám ich Pán ustanovil za príklad a vzor ako zrkadlo. Veď Pán povoláva všetky sestry k rovnakému životu ku ktorému povolal aj ich (prvé sestry), aby vždy i tým, ktorí sú vo svete, boli zrkadlom a príkladom. Sú prísne viazané k tomu, aby Pána zvlášť velebili a chválili a dokonale žili.[2]

Kláre veľmi záleží na tom, aby sa sestry navzájom milovali Kristovou láskou a aby túto lásku prejavovali navonok. Aby povzbudzované týmto príkladom, vždy rástli v láske k Bohu a stále sa navzájom milovali. Aby tá sestra, ktorá bude predstavenou sa snažila vynikať nad ostatné skôr cnosťami a svätým životom než úradom, aby tak sestry, získané jej príkladom ju poslúchali skôr z lásky, než pre úrad. Nech sa k sestrám správa ohľaduplne a pozorne ako dobrá matka k svojím dcéram. Zvlášť nech sa snaží postarať sa o každú v jej potrebách. Nech je dobrotivá a prístupná, aby jej sestry jej mohli bez obáv povedať o všetkom, čo potrebujú, aby sa na ňu mohli obrátiť kedykoľvek by sa im to zdalo užitočné, ako v osobných veciach, tak vo veciach, ktoré sa týkajú sestier. Aby podriadené sestry pamätali na to, že sa pre Pána zriekli svojej vôle. Preto Klára chce, aby svoju predstavenú poslúchali, ako dobrovoľne sľúbili Pánovi. Ona, keď uvidí vzájomnú pokoru, lásku a svornosť, bude mať ľahšie bremeno, ktoré jej ukladá úrad. A to obtiažne a horké, čo so sebou jej úrad nesie sa premení pre svätý život sestier na slasť.[3] Aj život v našich komunitách dokazuje, že každá kríza viery a sesterstva nespočíva ani tak v strate „rozumu“ a dobrej vôle, ale v strate lásky (nemyslíme tým lásku, ktorej synonymom je cítiť, ale prijať toho druhého a priať mu dobro).[4] Sama Klára je veľmi citlivá a vnímavá na vlastné spolusestry, pozerá na nich s veľkou láskou. Venuje im svoju pozornosť a uznanie. Načúva múdrosti najmladšej členky spoločenstva, ale aj tej najstaršej, a cení si ju.

Svedectvá sestier pri jej svätorečení sú pre ňu tou najlepšou vizitkou: Blažená Matka bola voči svojím sestrám pokorná, milá a láskavá, a mala súcit s chorými; a keď bola zdravá, obsluhovala ich a umývala im nohy a nalievala vodu na ruky; a niekedy umývala chorým sedadlá.[5] Klára bola celá zapálená láskou a milovala sestry ako seba samu.[6] Pri modlitbe prelievala veľa sĺz, avšak voči sestrám prejavovala duchovnú radosť. Nikdy sa nerozčúlila, ale s veľkou miernosťou a láskavosťou napomínala sestry, a niekedy, keď bolo potrebné, bedlivo ich karhala.[7] Keď videla niektorú zo sestier trpieť nejakým pokušením či trápením, tajne si ju zavolala a v slzách ju tešila, a niekedy sa jej vrhla k nohám.[8] Jedna sestra, na otázku v čom spočívala svätosť pani Kláry, odpovedala: Spočívala v panenstve, pokore, trpezlivosti a láskavosti, nevyhnutnom naprávaní, v sladkom napomínaní sestier, vo vytrvalosti v modlitbe a nazeraní, v zdržanlivosti a pôstoch, v strohosti lôžka a odevu, v pohŕdaní sebou samou, vo vrúcnej láske k Bohu, v túžbe po mučeníctve; a najviac v láske k privilégiu chudoby.[9] Tomáš z Celana píše: „Za chladných nocí často vlastnou rukou prikrývala spiace a chcela, aby tie, ktoré boli príliš slabé k zachovávaniu spoločnej prísnosti, uspokojili sa s miernejším spôsobom života.“[10] Bola bdelá v povinnosti, horlivá v plnení služby, pamätlivá na povzbudzovanie, zdržanlivá v trestaní, umiernená v prikazovaní, vzorná v súcite, ušľachtilá v mlčaní, zrelá v reči a obozretná vo všetkom, čo patrí k dokonalému vedeniu. Chcela skôr slúžiť ako vládnuť, skôr si druhých ctiť, ako sama byť ctená. Jej život bol pre druhých poučením a školou múdrosti. V tejto knihe života sa ostatné sestry učili svojej regule života; v tomto zrkadle života videli ostatní odraz svojej životnej cesty.[11]

Svedectvá ďalej hovoria zvlášť o jej vzťahu k chorým sestrám, ktoré žehná.[12] Ako žena, aj teraz používa citové prejavy ako výdych duše k Bohu, s jediným menom na perách: Ježiš. Hľadá pomoc pre ľudí u Krista. Gesto prežehnania pomáha prekonať utrpenie. Ruka spočívajúca s požehnaním na niekom druhom, úcta voči veciam tohto sveta, ktoré upomínajú na Boha, to všetko potešuje i uzdravuje. Klára tvrdí, že utrpenie možno prekonať tým, že nedovolíme, aby zostalo vzdialené od lásky, pretože v Kristovi je láska silnejšia než bolesť. [13]

Klára vníma život so sestrami v San Damiane ako „posvätné spoločenstvo života“, v ktorom sa so sestrami oddáva Kristovi, kým nebude  žiť, ako to opisuje vo svojom Štvrtom liste Anežke, v nebeskom Jeruzaleme, v definitívnom meste na návrší. Svojou sesterskou atmosférou v kláštore, radosťou zo života, modlitbou, ktorá preniká múry, vnútorne priťahuje všetkých ľudí.[14]

Láska, ktorou je Klára preniknutá visí na kríži. Láska, ktorá zo srdca, sa vnútorne zúčastňuje na osude druhého. Láska, ktorá pristupuje ku každému osobne a prihovára sa mu prostredníctvom dobra, ktoré je v ňom ukryté. Touto jednotou s Kristom – s Láskou, rozvíja človek svoju pôvodnú ľudskosť. Čím je ľudskejší, tým je svätejší, pretože tým viac miluje. Klára nazerá na svoju Lásku na kríži celkom ľudsky - s citlivosťou tela, s bdelosťou ducha a s údivom srdca. Má dosť odvahy, osobne sa daruje a takto objavuje bohatstvo človeka.[15] Túto odvahu milovať má iba ten, kto sa neopiera o lásku, ktorou sám miluje Boha, ale výlučne o lásku, ktorou Boh miluje jeho. Klára sa zaodela Ježišom Kristom a napodobňovala jeho spôsoby. V kritických situáciách sa pokúšala predstaviť si  Ježišovu reakciu a jeho pocity. Klárine činy sa stali vonkajším výrazom jej vrúcnej lásky k Ukrižovanému Kristovi. Preto keď si uvedomila, že Kristus miluje Chudobné panie, aj ona sa ich usilovala milovať tak, ako by ich on bol miloval.[16]

Sv. Ján z Kríža veľmi vhodne používa obraz ohňa a polena vhodeného do plameňov. Keď sa oheň približuje k polenu, najskôr ho osvecuje, ožaruje, zohrieva: to zodpovedá radostnému tajomstvu. Osvecuje a zahrieva nás Božia láska, ktorá sa nám zjavuje. Keď sa oheň väčšmi priblíži, dochádza zdanlivo k opačným účinkom: drevo v styku s ohňom začína černieť, dymiť, zapáchať, vychádza z neho smola a iné nepekné látky. To je bolestné vyliatie: duša hlbšie zasiahnutá Božím neúprosným svetlom zakusuje hlboko a bolestne svoju biedu, hriech a radikálnu nečistotu. Táto fáza trvá potrebný čas dovtedy, kým očisťujúci oheň nedokoná svoje dielo a celá duša nie je prežiarená, zapálená a premenená v oheň lásky, ako rozžeravené drevo, čo sa samo stalo ohňom. To je slávnostné vyliatie, v ktorom je duša posilnená v láske – v ohni, ktorý Ježiš prišiel vrhnúť na zem. Preto sa nemusíme báť momentov, keď nás začiatok vlastnej úbohosti ničí, nemusíme klesať na duchu, ale naďalej sa v dôvere odovzdávať Bohu s istotou, že skôr, či neskôr sa z tejto úbohosti stane vrúcna láska, akokoľvek ďaleko by sme boli. Toto vyliatie, radostné, bolestné a slávnostné napĺňa človeka Božou prítomnosťou, úzko spája s Kristom a jeho najkrajším plodom je odvaha milovať. Milovať tak, ako miluje František i Klára svoje sestry, bratov a všetkých ľudí. Kto takto miluje, nemá čo stratiť. O nič sa nestrachuje, lebo nemá čo stratiť, ani brániť, nikým sa necíti ohrozovaný a teda nemá nepriateľov. Je tvorca pokoja: je chudobný, odpútaný, pokorný, milosrdný, jemnocitný. Neznepokojuje sa pre svoje slabosti a rovnako nezazlieva iným, že nie vždy zodpovedajú jeho očakávaniam. Jedinou oporou je mu Boh a to ho chráni pred každým rozčarovaním. Prináša mu to veľkú vnútornú slobodu, ktorú dáva do služieb Bohu a ľuďom, sestrám, v radostnej odpovedi láskou na lásku.

Sv. Klára je nám dôkazom toho, že na zemi láska nemôže existovať bez svojich služobníc.[17] „Preto kľakám pred Otcom nášho Pána Ježiša Krista a prosím, aby Pán, ktorý na príhovor a pre zásluhy svojej Matky, slávnej a svätej Panny Márie, nášho blaženého otca Františka i všetkých svätých nám dal dobrý začiatok, poskytol i rast a vytrvalosť až do konca. Amen.“[18]

Otázky na zamyslenie:

1. Niektorí ľudia si myslia, že ak nemilujú nikoho, milujú Boha. Koho ja milujem?
2. Každý, kto nie je milovaný, je týraný. Kto miluje mňa? Na koho láske mi najviac záleží?
3. Čo tým myslím, keď niekomu hovorím mám ťa rada, milujem ťa? Čo robím pre toho človeka?
4. Nestotožňujem svoje schopnosti so svojím ja natoľko, že sa cítim byť „viac“, viac hodná lásky, obdivu, uznania, než ostatní, alebo nestotožňujem svoje slabosti so svojím ja natoľko, že mi bránia prijímať Božiu lásku i ľudskú lásku?
5. Čo potrebujem a chcem zmeniť vo svojom živote po tomto rozjímaní?

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Použitá literatúra:

ZVĚŘINA, J.: Pět cest k radosti. Zvon: Praha, 1997

Františkánske prameny II. Serafín: Bratislava, 1994

SCHNEIDER, H.: Kontemplácia s Klárou z Assisi. Serafín: Dunajská Streda, 2003

PHILIPPE, J.: Vnútorná sloboda. Serafín: Dunajská Streda,2003

MILLER, R., PETERSON I.: Modlime sa s Klárou. Serafín: Žilina, 1998