(Deň zasvätených 2015)

Čo je na tom obetovaní vlastne radostné?

Pozriem okolo seba aj do seba a mám dojem, že "obetovanie" by malo patriť skôr medzi bolestné ružencové tajomstvá ako medzi radostné. (A vlastne - ktoré radostné tajomstvo v sebe neskrýva túto trpkosť obetovania niečoho?)

Nikto sa do toho nehrnie, ak má Bohu obetovať niečo ozaj dôležité.

Sprevádza to strach zo straty, neistota z toho, čo mi ostane, keď to dôležité obetujem, aké to bude, keď mi to už nebude patriť, čo mi potom vlastne ostane?

Tá hlboká radosť je darom za tvoj dar Bohu. Nemusel si, no práve si pripravil v srdci miesto pre radosť. Zvyčajne však chvíľku trvá, kým príde:) Vytrváš?