Osobné svedectvo

Viera v detských topánkach

Každé obdobie môjho života sprevádzal iný druh modlitby. Modlitba je proces a ten, kto tvrdí, že u neho bola modlitba vždy rovnaká, nehovorí pravdu. Modlitba totiž prechádza takými podstatnými zmenami, že to, čo v istom období života nazveme modlitbou, by sme tak nikdy nepomenovali ani predtým, ani potom. Moje prvé skúsenosti, ktoré by som z dnešného hľadiska pomenoval modlitbou - vtedy by som ich tak nebol nazval - som nadobudol počas základnej školy v Topeke v Kansase. Možno to bude znieť veľmi staromódne katolícky, no boli to moje skúsenosti ako miništranta vo Farnosti Nanebovzatia Panny Márie. Vstával som zavčasu, aby som stíhal omšu. V kostole som sa cítil dobre a niekedy po škole, a aj v sobotu, som tam často chodieval celkom sám. Ostával som tam dlho kľačať a dávalo mi to pocit, že som naplno prítomný, pocit tepla a istoty. Cítil som pri tom, že môj život má stred, že nie je rozháraný a nezmyselný. Existovalo niečo, čo držalo môj život pokope. Tento zážitok mi slúžil ako akési vycentrovanie života prv, než som prenikol do jeho disparátnej podoby. Životný pocit disparátnosti som potom zbadal u mnohých mladých ľudí, s ktorými som sa neskôr stretol. Bol som svedkom, ako neuveriteľne sa museli namáhať, aby sa akomak ubránili rozpadu. Ja som to nepotreboval. Viem si spomenúť aspoň na pol tucta príležitostí, keď som niečo také zažil veľmi hmatateľne. Bolo to niekedy medzi štvrtou a ôsmou triedou. Nestávalo sa to len v kostole, ale kdekoľvek a vždy som bol pri tom sám.

Nechcel by som tým zážitkom pripisovať nejaký prehnaný mystický význam. Zakaždým však pri nich akoby úplne zastal čas. Jednoducho ma prenikol pocit, že život je hodno žiť. Vedel som, že život je dobrý a že má zmysel. Nebolo to absurdné. Po takýchto momentoch som vždy pocítil veľkú radosť.

Raz sa mi to stalo vonku, na poli. Šiel som na skautské stretnutie a mal som na sebe uniformu. Bola tma. Zrazu ma prenikol silnýpocit Božej prítomnosti a pocit, že Boh je dobrý. Musel som si kľaknúť. Potom som vyskočil a šiel na stretnutie Nebolo nikoho, s kým by som o tom mohol hovoriť. Nebol vtedy vhodný čas na hovorenie o náboženských skúsenostiach. Bol to čas nariadení a štruktúr. Tieto zážitky mi však poskytovali istotu. Preto, že Boh bol pre mňa taký reálny, chcel som sa stať kňazom. Počas pobytu v kňazskom seminári som nikdy vážne nezapochyboval o svojom povolaní. Skúsenosť Boha z mojej mladosti bola v mojom vnútri taká živá, že zo mňa sňala väčšinu bežných obáv. Mal som za sebou centrujúcu skúsenosť, vďaka ktorej sa všetko ostatné - vrátane cirkevnej úzkoprsosti a zákonníctva - javilo len ako prebytočná malichernosť.

Niekedy okolo roku 1957 som si prečítal knihu Felixa TimmermansaFrantišek. Išlo o popularizované vydanie života svätého Františka z Assisi, klasiku tohto literárneho žánru. Vo Františkovi som videl to, čo v ňom videl každý. Pre mladíka hľadajúceho slobodu a dobrodružstvo sa stal hviezdou. Bol mojím hrdinom. Ničoho sa nebál a našiel cestu k šťastiu v tomto svete. Radostný žobrák, slobodný muž, ktorý sa nenechal spútať systémami tohto sveta, vo mne vzbudzoval bezhraničný obdiv. Približne v tom čase prišli do našej farnosti misie a s nimi aj dvaja pátri-františkáni. Nikdy predtým som žiadneho františkána nevidel, ale keď som ich zbadal v hnedých sutanách s bielym opaskom, povedal som si, že presne tým sa chcem stať aj ja. Preto som sa po ôsmej triede presťahoval do Cincinnati v Ohiu a vstúpil som ku františkánom.

Keď som mal devätnásť a stal som sa novicom, nesmieme silno som začal prežívať bezpodmienečnú Božiu lásku. V reči charizmatického hnutia by som povedal, že som bol pokrstený Duchom Svätým. Všetky tie nekonečné zákony a predpisy, ktorých dodržiavanie sa od nás vyžadovalo - písal sa rok 1961 pred Druhým vatikánskym koncilom! - sa rozplynuli ako dym. Vtedy sa všetci bez prestania zaoberali pravidlami, zákonnými povinnosťami a spievali nekonečné latinské omše. Vnímal som to všetko ako príliš suché a sterilné a myslím si, že tak to videla aj väčšina mojich spolužiakov. Vždy som sa usiloval byť príkladným chlapcom. Vidím sa ako dnes - bol som taký malý farizej. Všetko som chcel robiť perfektne, perfektne a ešte raz perfektne.

Uprostred školského roka sa mi to odrazu stalo obrovským bremenom.

Jedného dňa som kľačal v kostole a vtedy ma niečo preniklo, akoby som počul hlas: „Ja som Láska. Som tvoj otec. Je to v poriadku. Všetko ostatné je nedôležité.“ Zrazu som bol prekvapujúco slobodný. Bolo to ako pokračovanie mojej prvej náboženskej skúsenosti, ale na oveľa hlbšej úrovni. Bol to pocit márnotratnej, bezpodmienečnej lásky a hlbokého bezpečia.

„Brat šťastný“ a Biblia

Svoje ďalšie veľké vnútorné otvorenie som prežil počas prvého roku v Seminári sv. Leonarda v ohijskom Daytone, keď som prvom ročníku teológie začal študovať Bibliu. Odvtedy je moja láska k Svätému písmu stále rovnako silná. Pri čítaní Evanjelií - v tom čase som prečítal celú Bibliu najmenej dvakrát - som sa doslova zaľúbil do toho, čo sa vo mne pri čítaní dialo. Zrazu sa ma zmocnil zmätok, lebo som mal pocit, že väčšina ľudí nepochopila rozhodujúci bod celého textu. Možno som neuveriteľne arogantný, ale ešte stále som presvedčený, že väčšina ľudí nepochopila to najrozhodujúcejšie z posolstva Evanjelií. Preto som sa vydal na cestu vlastného výkladu Písma. Zodpovedal mojej vnútornej ceste, ktorá ma viedla cez zákon do priestoru ducha. Podľa mňa vykonáva Biblia presne ten istý pohyb. Sväté písmo bolo pre mňa druhým oslobodzujúcim zážitkom. Vtedy ma v škole volali „Brother Happy" - brat šťastný. A naozaj som ním bol. Nemohol som sa dočkať, kedy sa stanem kňazom, lebo som chcel ľuďom čo najskôr sprostredkovať pravdu, ktorú som spoznal ja, nech to aj znie akokoľvek namyslene. Vedel som, že Boh mi oslobodil srdce a Biblia hlavu.

Demontáž náboženského lešenia

V prvom rade som si všimol základnú schému Biblie. Zistil som, že hovorí o procese viery, o ceste viery. Nehovorila o o „náboženstve“. Naopak, bola veľmi anti-náboženská. Platí to už aj v Starom zákone, kde sa, napríklad, hovorí o ľude zamestnanom stavbou chrámu a slávením rituálov. Vtedy sa objavia proroci a v mene Božom hovoria: „Nechcem to! Milosrdenstvo chcem, nie obetu!“

Niečo podobné sa dialo aj v mojom vnútri. Začínal som ako náboženský, katolícky a konzervatívny chlapec z Kansasu (hoci to nemusí byť zlý štart!) a potom som zažil v istom zmysle revolúciu. Náboženstvo je len vonkajšie debnenie, istý druh lešenia. Jedného dňa treba to lešenie zložiť. Zažil som, že väčšina ľudí sa upla na toto lešenie, presne tak, ako to urobili aj farizeji. Videl som, ako ho Ježiš prerazil. U mnohých však k takémuto prelomu nikdy nedôjde. Nikdy sa nevydajú na cestu vedúcu z náboženstva smerom do viery. Ak by to chceli dokázať, museli by zažiť to, čo som zažil ja pri čítaní Písma: hlbokú skúsenosť bezpodmienečnej Božej lásky.

V našej cirkevnej reči sa však, žiaľ, vôbec nepočíta s procesmi rastu a so životnými cestami. Naša reč hlása výsledky, dopady, večné pravdy. Nie je otvorená a dočasná. Už v prvej triede sa učíme o dôsledkoch. Hovoríme rečou zotrvačnosti a len málo rečou procesov. Učia nás, že sa musíme držať a správať podľa oddávna známy dôsledkov ľudského správania - namiesto toho, aby nás povzbudzovali k novým skúsenostiam, ktoré by sme mohli nadobudnúť v procese vlastného rastu.

Okrem toho som objavil aj niečo smutné - a kvôli tomu sa mi zapáčili charizmatici - väčšina ľudí Boha nemilovala. Podľa môjho hrubého odhadu mala väčšina ľudí pred Bohom najmä strach. Preto sa usilovali Bohu vždy čosi dokazovať. Chceli si zaslúžiť lásku nejakého boha, a pritom v jeho lásku vôbec neverili. Nemali žiaden pravý a prirodzený vzťah k milujúcemu, otcovskému a materskému Bohu. Bolo v nich príliš veľa strachov. Nedokázali uveriť, že by ich Boh mohol mať naozaj rád. Keby boli k sebe naozaj úprimní, museli by uznať, že ani oni sami Boha nemali radi. Možno by aj boli vyznali; že Boha „milujú“, ale tie úvodzovky by tam dali celkom vedome. Samozrejme, že som vždy znova a znova počúval reči typu: „Ja milujem Boha a Boh miluje mňa“. Keď sme sa však v rozhovore pustili trochu hlbšie, vysvitlo, že mnohí cítili voči Bohu najmä hnev - a strach. Prelom v mojom vnútri nastal len vďaka kontemplatívnemu prvku v mojom živote, vďaka tichu a modlitbe, vďaka skúsenosti Božej prítomnosti. Pri tom šlo vždy o skúsenosť bezpodmienečnej lásky.

Mystický bod

Bol to predovšetkým pocit intenzívnej vnútornej vitality, pretože som vedel: to je ono. Ale medzi touto skúsenosťou a arogantnou svojhlavosťou je len veľmi tenká čiara, ktorá je o to krehkejšia, o čo viac si uvedomujete, ako ostatným stačí vonkajšia náboženskosť a dodržiavanie zákonov. Túto líniu, bohužiaľ, prekračujem veľmi často až dodnes. Mám v sebe silnú náklonnosť k bezohľadnosti, príliš rýchlemu posudzovaniu a k cynizmu. To sú moje hriechy. Ide naozaj o veľmi tenkú deliacu čiaru. Niekedy mám chuť poriadne zatriasť všetkými tými ľuďmi opevnenými vonkajšími formami. Robím to nevedome. Chcem im povedať: „Tak vylez! Vylez už konečne!“ Keď začnete hovoriť o blízkosti, o láske, o prelome, o ceste a o bezpodmienečnom odovzdaní, ľudia sú schopní nekonečného odporu. Je to reč vášne - reč utrpenia a náruživosti. Ľudia sa toho boja. Chcú len nenáruživého boha, boha bez vášne. Keď som zažíval „vášnivého“ Boha, ktorému som mohol veriť, že ma má rád, Boha, ktorý sám dokázal „cítiť“ - ak možno hovoriť takto ľudsky o Bohu — vyvolávalo to vo mne vnútornú sviežosť, oduševnenosť a radosť. O tom všetkom som chcel hovoriť ľuďom naokolo.

Charizmatické skúsenosti

V roku 1970 som bol vo Farnosti Nepoškvrneného Máriinho Srdca vo West-Topeke vysvätený za kňaza. Moji rodičia tam žijú až dodnes. Kostol stojí zhodou okolností presne na mieste, kde začalo americké Turíčne hnutie. Vtedy stál na rohu 17. ulice a Stone Street veľký dom menom Stone’s Folly.Bol to vraj najväčší a najhonosnejší dom stojaci na prelome storočí v Topené. Postavil ho istý pán Stone. Keď sa tento pán v roku 1900 vysťahoval, zhromaždila sa v ňom skupina evanjelických kresťanov. Dali si meno Biblická škola Charlesa Parhamsa.Stretli sa v ňom na Silvestra roku 1900, v posledný večer na prelome storočí a sľúbili si, že sa budú celý jeden rok modliť a študovať Bibliu, aby znovu objavili dary Ducha svätého. Rozpráva sa, že presne o rok, znova na silvestrovský večer, začali hovoriť v jazykoch¹. Celé to znie možno až príliš dramaticky, aby to bola pravda – načasovanie, zhoda miest, atď.Ale bolo to tak. Mnohí uvádzajú začiatok moderného Turíčneho hnutia práve na tomto mieste.

(1 Hovorenie v jazykoch alebo glosolália: modlitba v neznámej alebo známej reči, ktorú sa modliaci sa človek nikdy neučil. Podľa i Kor, 12-14 ide o dar Ducha, ktorý sa v cirkvi znova ujal vďaka Turíčnemu hnutiu v 60-tych rokoch minulého storočia a existuje v rôznych charizmatických hnutiach viacerých cirkví)

Nech je ako chce, až do dňa mojej vysviacky som o tomto príbehu nevedel zhola nič. Keď som sa po slávnosti postavil ku dverám chrámu, aby som pozdravil farníkov, prišla za mnou jedna pani a povedala: „Duch svätý vás použije!“ Odpovedal som niečo ako: „Ja viem, ja viem.“ (Bol som sebavedomý, veď ma práve vysvätili...) Chcela so mnou hovoriť a pri stretnutí mi vyrozprávala spomínaný príbeh. Ukázalo sa, že je katolícka charizmatička. Povedala, že Pán je ukázal, že som prvým katolíckym kňazom, ktorý bol vysvätený presne na mieste, kde presne pred sedemdesiatimi rokmi začalo Turíčne hnutie. Ako väčšina charizmatikov, aj táto žena mala slabosť pre symboliku čísel. Sedemdesiatka bola pre ňu, pochopiteľne, hlboko symbolická. Pripomenula jej 70 rokov „babylonského zajatia“ izraelského ľudu. Moja vysviacka bola pre ňu symbolom, že inštitucionálna cirkev konečne pripustí aj charizmatickú skúsenosť. V tom čase som ešte o charizmatickom hnutí nič nevedel. Pani sa mi zdala - úprimne povedané - trošku čudná. Presne o rok neskôr sa však v Cincinnati začali diať mnohé neobyčajné veci, ktoré nakoniec viedli k založeniu spoločenstva New Jerusalem. Príbeh tejto ženy nehovorím často, lebo ho nechcem príliš nafukovať. Niektorí hovoria, že jej slová, že budem osobitným spôsobom použitý, boli proroctvom. Možno je to pravda, ale aj mnohí iní ľudia boli použití osobitným spôsobom.

Po vysviacke som sa vrátil späť do Cincinnati a stal som sa učiteľom náboženstva vo františkánskom gymnáziu. V tom čase mi modlitby v našom bratstve pripadali veľmi suché a mŕtve. Začul som, že v blízkom katolíckom kostole sa zhromažďujú charizmatici a modlia sa tam. Niekoľkokrát som za nimi zašiel. Sám som sa za charizmatika nepovažoval; niektoré ich prejavy a exhibície mi naozaj nič nehovorili. Napriek tomu som cítil, že v tom bolo aj niečo pravdivé. O tom som naozaj nikdy nepochyboval. Títo ľudia mali za sebou rovnakú skúsenosť ako ja - našli v Božej láske istotu a bezpečnosť. Vedeli, že Boh je láska. Mali s ním skúsenosť lásky. Nepridal som sa k nim aj preto, lebo som po koncile nadobudol veľmi solídne akademické vzdelanie a to, čo tí ľudia robili, bolo zjavne poznačené mnohými nedostatkami a nezrelosťou. Podľa môjho názoru to jednoducho nesedelo. Nikdy som však nespochybňoval ich skúsenosť a dobromyseľnosť a z času na čas som sa nimi aj modlil.

Kolektívny prelom

Po istom čase som dostal za úlohu viesť v arcidiecéze Cincinnati duchovné cvičenia pre mládež. V novembri 1971 som začal s prvými víkendovými exercíciami pre mladých mužov. Keď som mal kázeň o bezpodmienečnej Božej láske, jeden po druhom začali plakať. Pritom šlo o 18-ročných chuligánov tesne pred koncom strednej školy! Nikdy potom som už nevidel niečo podobné. Božie prekvapenia majú odvtedy pevné miesto v mojej teológii, pretože som zažil, že Boh je suverénny a slobodný a môže robiť, čo chce. Myslím, že odvtedy možno datovať aj začiatok spoločenstva New Jerusalem — vďaka Božej iniciatíve a jeho účinkovaniu. Odvtedy som už viedol množstvo iných duchovných cvičení a kázal som lepšie ako vtedy, no v novembri 1971 šlo o úplne špeciálnu prítomnosť Božieho Ducha. Mladíci ostali bdieť celú noc pri oltári, modlili sa, spievali a meditovali. Keď som na druhý deň ráno prišiel medzi nich, niektorí sa „modlili v jazykoch“. Ja sám som sa vtedy ešte týmto spôsobom nemodli a v žiadnom prípade to nemali odo mňa. Pamätám si, ako som stál vzadu v kostole a pozoroval som ich. Najprv mi z toho nebolo veľmi príjemne. Išlo predsa len o františkánsky kostol a navyše som začul, ako sa bratia bývajúci hneď vedľa kostola strašne rozčuľovali, že celú noc bolo z kostola počuť spev, že „tam robili hrozný rachot“. Ešte dnes sa počujem, ako som si hovoril: »Bože môj, aký postoj mám teraz zaujať?“ Zároveň som však v sebe cítil nadšenie, pretože som tušil, že sa deje niečo dôležité. Tí mladíci totiž zažívali presne to, čo som zažil aj ja. A tak sa vo mne miešali nadšenie a strach, vnútorná energia a navonok prejavovaná starosť. Tento stav trval vo mne približne dva roky a ja som sa len prizeral, ako mi to prerastá cez hlavu. Lenže ja som mal byť predsa duchovným vodcom! Aj preto som sa usiloval byť nanajvýš pozorný.

Sám sebe som bol tým najhorším diablovým advokátom(2). Je to všetko naozaj správne? Sám pre seba som si vtedy vyvinul akési „áno/ale odpovede“.

Vidieť to, napríklad, na mojom stanovisku k „reči v jazykoch“. Vidím v tom cestu smerom do pravej mozgovej hemisféry(3), do našej ne-racionálnej stránky. Aj keď sú „nové jazyky“ veľmi dôležité, sú zároveň aj najnepatrnejším z darov Ducha. Majú však veľký význam pre západnú spoločnosť, pretože táto skúsenosť podkopáva našu dôveru k ľavej mozgovej hemisfére, k našej analyticko - racionálnej stránke. Dar jazykov nás doslova katapultuje - rovnako ako sny - do pravej polovice, ktorá je oveľa otvorenejšia pre duchovné skúsenosti. Dôležité je, aby sme »sa aspoň raz v živote otvorili a oslobodili od svojej verbálnej-, logickej a rozumovej stránky a nechali sa vtiahnuť do, nesúvislého a nelogického detského bľabotu« Je to zároveň aj odovzdanie sa tajomstvu Božej prítomnosti. Aspoň raz v živote tak pripustím, že ten môj kúsok rozumu a kúsok reči nepostačuje na to, aby som nimi obsiahol celú skutočnosť. Preto je dôležité pripustiť dar hovorenia v jazykoch.

Ale - a tu prichádza k slovu druhá časť „áno/ale“ - dar hovorenia v jazykoch nemusí byť nevyhnutne znakom osobitnej svätosti. Sú ľudia, ktorí prežili prelom k mystickej hĺbke bez prijatia tohto daru Ducha. Ak chceme zažiť prelom, nemusíme nevyhnutne hovoriť aj v jazykoch. Poznám príliš veľa neurotických, strnulých a egoistických ľudí s týmto darom. Nemyslím si teda, že tento dar je znakom čohosi vyššieho. Prijatietohto daru však predsa len považujem za znak, a síce za znak prelomu. Myslím, že som to zažil práve počas spomínaných exercícií s mladými mužmi a aj počas rastu nášho spoločenstva New Jerusalem.Táto skúsenosť ma premenila, pretože keď som videl, ako Boh prekvapení suverénne a slobodne koná, musel som opustiť svoje zvyčajné vzory myslenia.

(2 - V katolíckej cirkvi sa na procesoch svätorečenia zúčastňuje aj takzvaný „diablov advokát“, poverený zbieraním všetkých materiálov svedčiacich proti svätorečeniu.

3 – Podľa najnovších výskumov mozgu sa v pravej mozgovej hemisfére nachádza celistvé, syntetické a symbolické myslenie v obrazoch, atď. Ľavá mozgová hemisféra je zas charakteristická analitycko – argumentatívnym myslením. Západná kultúra i jej duchovné dejiny sú v posledných storočiach poznačené jednostranným racionálnym myslením, zatiaľčo Východ je stále viac zameraný na syntézu.)

Životný štýl - komunita

Onen prvý víkend trval do nedele. Chlapci sa ma pýtali, či by mohli prísť v piatok znova, aby sme sa mohli spolu modliť. Samozrejme, priviedli aj svojich priateľov a priateľky. Bolo to naše prvé modlitbové stretnutie. Už v prvý večer zažili aj viaceré dievčatá spomínaný prelom, ktorý sa v Turíčnom hnutí nazýva „krst v Duchu svätom“. A potom sa to už nedalo zastaviť. Stretávali sme sa každý týždeň. V priebehu troch mesiacov nás bolo 300. V rokoch 1972 až 1974 sme sa rozrástli do tisícky. Prichádzali k nám už aj dospelí, rehoľníci, farári. Všetci chceli byť pri tom a vidieť, čo sa deje. Presťahovali sme sa teda do veľkej telocvične. Omšová slávnosť trvala väčšinou okolo troch hodín. Kázeň trvala hodinu. Bolo to fenomenálne. Všade sedeli mladí.

Zažíval som vtedy obrovský prísun energie, sily, nadšenia, radosti a množstvo prelomov - často tomu však chýbala hĺbka. Samozrejme, že tam bola sila, ale išlo len o takú silu, akej boli títo mladí ľudia schopní. Nepoznali ešte sami seba. Ešte nikdy nepodnikli žiadnu vážnejšiu cestu. Preto sme sa rozhodli, že sa vyberieme na cestu žitého spoločenstva. Energiu sme na to mali. Jednoducho nám už nestačilo, aby sme sa stretávali len raz do týždňa. Chceli aj druhé stretnutie, kde by sme sa zaoberali Písmom. Tak vznikli, mimochodom, aj prvé kazety, ktoré sa neskôr rozšírili po celej krajine. Zázračným spôsobom sa nám podarilo dostať ku prázdnej vile, kde som mohol každý víkend organizovať duchovné cvičenia pre mladých. Niektorí z nich sa neskôr pridali k modlitbovej skupinke. Mali sme však pocit, že celému experimentu chýba potrebná hĺbka. Okrem toho nám bolo jasné, že hĺbku dosiahneme len za predpokladu, že sa záväzne rozhodneme pre spoločný život. Tak začala naša vedomá cesta ku komunitnému spôsobu života. V máji 1974 si skupina nakoniec dala meno The New Jerusalem Community.

Rovnováha Ja-My

V prvých rokoch sme sa modlievali skoro výlučne charizmaticky. Tento druh modlitby má v sebe silu, je príťažlivý a nákazlivý, dokáže sprostredkovať skúsenosť, že existuje nejaký duchovnýsvet a duchovná skutočnosť. Ak však ostane len pri charizmatickom modlení alebo pri modlitbových stretnutiach, nikdy to nepovedie do ozajstnej hĺbky. Človek musí byť pripravený ísť ďalej, ale už sám; musí byť schopný v tichu a zodpovedne zaobchádzať s nadobudnutou skúsenosťou a dopĺňať ju o ďalšie duchovné cvičenia. Mal by sa stať pred Bohom indivíduom, a nebyť len časťou akéhosi skupinového vedomia. Na začiatku sme mali veľmi silný my-pocit. Keď sme sa modlili, Pán bol medzi nami. Väčšine mladých to úplne stačilo. Stalo sa to pre nich akýmsi novým druhom konzumného objektu.

Niektorí šli, pochopiteľne, hlbšie. Ešte aj dnes je v komunite New Jerusalemasi desať členov, ktorí stáli pri jej zrode. Ak chceli rozvinúť hĺbku, museli sa vložiť do vzťahu s Bohom a sami zaň prebrať zodpovednosť. Museli sa vydať na vlastnú cestu a pripustiť požiadavky na vlastné ego, ktoré muselo prekonať viacero „štádií umierania“. Sú to jediní ľudia, čo zostali a prepracovali sa k hlbšej skúsenosti viery. Skúsenosť spoločenstva a individuálna skúsenosť sa navzájom obohacujú. Pritom bolo nevyhnutné, aby sa spoločenstvo a samota dostali do správnej rovnováhy. Na začiatku všetkého bola kolektívna skúsenosť a som tomu rád. Evanjelici síce v svojej cirkvi tiež niečo zažívajú, ale väčšinou to zhrnú do nanajvýš individualistickej reči „medzi mnou a Ježišom“: „Prijmi Ježiša Krista ako svojho osobného Pána a Spasiteľa !“ My sme to nikdy takto neformulovali. Naša reč bola od začiatku komunitná a vzťahovala sa na Kristovo telo. Začali sme so skúsenosťou spoločenstva a niekoľko veľmi zrelých jednotlivcov vyšlo práve z tejto skúsenosti. Neľutujem tento začiatok. Ak by sme totiž začali s individuálnou cestou duše, ľudia by sa jej potom už určite nechceli vzdať kvôli nejakému spoločenstvu.

Bohoslužba zdola

Forma modlitbového stretnutia nám v mnohom pomohla. Pozostávala z osobných svedectiev viery, z kázne a z modlitby. Účastníkom a účastníčkam bolo z toho zrejmé, že ich náboženské skúsenosti boli dôležité. Hoci liturgiu naozaj milujem, musím priznať, že až príliš odráža pyramidálnu štruktúru cirkvi. Sprostredkúva oficiálnu náboženskú skúsenosť zhora nadol, od kazateľnice smerom k cirkevnému zhromaždeniu. Komunikácia ide v konečnom dôsledku vždy len jedným smerom. Spoločenstvo prakticky nemá šancu niečo zo seba mať. Veriaci sa skoro vôbec nemôžu navzájom obohatiť. Jediným prameňom je náboženská skúsenosť miestneho farára, čo potom vedie k jednostrannému vnímaniu Písma. Kňaz hovorí zo svojho celibátneho, mužského, klerikálneho a často akademického pohľadu. Jedným z dôvodov vnútornej sily nášho spoločenstva boli bohoslužby a modlitbové formy, ktoré sa líšili od nedeľnej omše pod vedením miestneho farára. Myslím, že cirkev budúcnosti bude musieť objaviť aj nové formy modlitby a liturgie. Latinskoamerické basis-skupiny sú príkladom bohatstva rozličných možností slávenia v spoločenstve. Pri ich bohoslužbách zohráva rozhodujúcu úlohu výmena skúseností medzi laikmi. Počas bohoslužieb majú možnosť hovoriť o tom, čo im dáva Ježiš vo Svätom písme pre ich každodenný život. A vtedy to už nie je ani akademické, ani mužské, ani klerikálne, ale oveľa rodinnejšie, konkrétnejšie, a preto aj oveľa živšie.

Cesty k Bohu

Popri bohoslužbách sme začali vytvárať aj malé, nenápadné domáce krúžky. Pre tieto modlitbové krúžky boli charakteristické rozhovory o osobnom prežívaní viery. Pokojne možno začať s tým, že účastníci a účastníčky si navzájom hovoria o svojich prvých náboženských skúsenostiach. Iná možnosť je, že jednotlivci hovoria, čo duchovného zažili od posledného stretnutia. Alebo si spoločne čítajú Bibliu a hovoria, čo to pre každého osobne znamená, alebo čo by to mohlo znamenať. Iné skupiny spoločne meditujú, modlia sa ruženec, alebo slávia domácu bohoslužbu. Môžu sa stretnúť len k tichej kontemplácii. Všetky formy sú možnosti, ako spoločne počúvať Boha.

V rozhovoroch o náboženských skúsenostiach sa mi stalo zrejmým, ako priamo hovorí Boh k človeku práve cez slabosť, utrpenie, bolesť, troskotanie a skúsenosť odmietnutia. Boh k nám nezvykne prichádzať cez naše silné stránky. Muž hovoriaci o svojom alkoholizme môže doviesť skupinu k spoločnej modlitbe. Pavol hovorí, že Božia sila sa prejavuje najmä v tom, že sa môžeme chváliť našimi slabosťami. Má pravdu. Západná cirkev začína pomaly znova objavovať aspekt Evanjelia, na ktorý sa už zabúdalo: Boh k nám prichádza cez naše rany, dokonca aj cez naše hriechy. Možno ide o najväčšiu revolúciu, aká sa v súčasnosti deje vnútri cirkevnej zbožnosti. Zakaždým, keď sa človek stretne so svojím vlastným tieňom, prijme vnútornú temnotu, prizná si vlastnú rozbitosť - objaví, že je to cesta k Bohu.

Mnohí ľudia sa cítia odmietnutí vlastnými rodičmi, nikdy nezažili otcovo objatie, ani materskú oporu. Jedným z dôsledkov môže byť, že sa časom stanú zatrpknutí a neurotickí, alebo tento nedostatok u nich povedie ku stroskotaniu manželstva. Ak sa ale tejto bolesti pozrú do tváre, môže sa im stať miestom, kde sa ich Boh dotkne na tom najcitlivejšom mieste a kde zažijú prelom a uzdravenie. Ak sa naučíme, že Boh si môže poslúžiť práve temnotou a krehkosťou nášho života, porastie v nás dôvera, že dokáže niečo urobiť aj stým najposlednejším dôkazom našej krehkosti, so smrťou. Potom budeme môcť možno rovnako ako František z Assisi povedať: „Vitaj, sestra smrť!“

Domáca úloha: modlitba

Modlitba hrá veľkú úlohu aj pri rozhodnutiach, ktoré z času na čas musí prijímať naša komunita. Minulú jeseň som, napríklad, rozdal v spoločenstve úryvok z Biblie a všetkých som poprosil, aby ho počas jedného mesiaca skúsili naplno žiť. Potom sme sa mali zísť a vymeniť si skúsenosť z experimentu. Spoločenstvo viery sa dokáže udržať len pomocou spoločnej modlitby. Inak by sme namiesto hnutia mali radšej založiť inštitúciu. Spoločenstvo New Jerusalemsa, žiaľ, tiež stalo inštitúciou, pretože tento proces sa zjavne nedá obísť. Stále je však medzi nami silný duchovný pohyb, pretože naším prvým a najdôležitejším cieľom je spoločná modlitba. Netvrdím, že náš život modlitby je ideálny. Aj my niekedy skĺzneme do formálnosti a potrebovali by sme poriadnu dávku našej starej charizmatickej slobody.

Mýtus spoločenstva

Spoločenstvo potrebuje spoločné spomienky. U nás je to, napríklad, celý zakladateľský mýtus s obrovskými zhromaždeniami mládeže, s vilou, so zvláštnymi uzdraveniami. To všetko je ešte stále medzi nami, nie však už v takej sile, ako na začiatku, kde to vyzeralo, ako by sme od Boha dostávali všetko, na čo sme si zmysleli. Niekedy sa pýtame, či sme nepoľavili vo viere a v modlitbe, hoci ja dúfam, že nie.

Minulý rok sme zažili klasický etický konflikt. Istá mladá žena krátko po tom, čo otehotnela, zistila, že má Hodkinsovu chorobu. Nikdy som si nemyslel, že raz budem musieť riešiť podobný prípad. Všetci sa modlili. Prosili sme Boha o ozajstné, celkové uzdravenie. Mladá žena bola v rukách konzervatívnych katolíckych lekárov, ktorí by nikdy neboli za potrat, no aj oni hovorili, že buď zomrie ona, alebo jej dieťa. Podľa cirkevnej morálky bolo riešenie jednoznačné. Akonáhle je však človek osobne zainteresovaný, jednoznačnosť prestáva existovať. Okrem toho mala budúca matka ešte jednu malú dcérku! Niekoľko večerov sa prakticky celé spoločenstvo schádzalo a modlilo sa za ňu. Keď bola na prvom vyšetrení, choroba už zasiahla slezinu a časť museli odstrániť. Krátko nato však choroba na osemdesiat percent ustúpila a o niekoľko týždňov to už bolo deväťdesiat percent. Dieťa sa narodilo zdravé a v súčasnosti je pacientka prakticky zdravá. Bol to posledný zázrak uzdravenia v našom spoločenstve.

Takéto pekné dary sa objavujú vždy znova a znova a myslím si, že jedným z dôvodov je, že sa stále vraciame k viere, ktorá ešte počíta s Bohom. Zároveň by sme však už nemali potrebovať všetky tie znamenia a zázraky, ktoré sme kedysi zažívali. Zjavne by sme už mali žiť oveľa viac z viery. Nie všetko, o čo prosíme, sa stane. Nie všetci budú uzdravení. Spoločenstvo sa musí dokázať posunúť zo štádia znamení a zázrakov do života, kde bude existovať a čerpať z Božej prítomnosti, z jeho vernosti a z jeho tichého a milujúceho účinkovania.

(z knihy Richard Rohr - Nahý Boh)