Jeden utrápený mladík predstúpil pred starca, ktorého charakterizovala múdrosť, a hovorí mu:  „Majster, som zúfalý. Cítim sa tak biedne, že nemám už síl na nič. Myslím si, že som zbytočný a viem, že  môj život je v troskách. Nikto ma nepočúva a neocení moje dobré úmysly. Som ochotný ti poslúžiť vo všetkom, čo potrebuješ, ale prosím ťa, pomôž mi vyriešiť môj problém. Čo mám robiť?“

   Starec o neho ani pohľadom nezavadil a vraví mu :

   „Je mi to, chlapče, veľmi ľúto, ale nemôžem ti pomôcť. Musím totiž najprv vyriešiť vlastný problém. Možno potom...“  Odmlčal sa a po chvíli dodal: „ Keby si mi chcel pomôcť, mohol by som svoj problém vyriešiť rýchlejšie a potom by som azda pomohol  ja tebe.“

    „Súhlasím, majster,“ odpovedal mladík, ktorému zasvietila iskierka nádeje. „Čo pre vás môžem urobiť?“

     Majster stiahol prsteň z malíčka ľavej ruky, odovzdal ho chlapcovi a vraví mu:     „Tento prsteň je potrebné predať a za získané peniaze zaplatiť dlh. Choď na trh a snaž sa za neho získať čo najviac, ale neuspokoj sa s ničím menším než je zlatá minca. Teraz choď a čo najskôr sa vráť so zlatou mincou.“

   Mladík schytil prsteň a len čo prišiel na trh, začal ho všetkým ponúkať. Ľudia mu najprv venovali pozornosť, ale keď žiadal zlatú mincu, stratili záujem. Niektorí sa smiali, iní sa otočili chrbtom. Iba jeden starček mu láskavo vysvetlil, že zlatá minca má príliš veľkú hodnotu, než aby ju ľudia vymenili za prsteň. Iný človek v túžbe pomôcť mu ponúkol striebornú mincu a medený groš, ale vzhľadom k pokynom, ktoré chlapec mal – aby prsteň nevymenil za nič iné než za zlatú mincu - ponuku odmietol. Keď ponúkol prsteň každému, kto mu skrížil cestu, vrátil sa do starcovho domu s pocitom neúspechu. Zarmútene si pomyslel: „Keby som mal zlatú mincu, hneď by som ju starcovi dal.“

   Vstúpil do miestnosti a povedal: „Majster, ľutujem, ale nie je možné dostať to, o čo si ma žiadal. Možno by sa mi podarilo získať dve či tri strieborné mince, ale vzhľadom ku skutočnej cene prsteňa nie som schopný nikoho podviesť.“

   „Ani nevieš, ako je dôležité to, čo si teraz povedal!“ Odpovedal starec s úsmevom. „Najprv musíme poznať pravú hodnotu prsteňa. Vráť sa na trh a zájdi k zlatníkovi. Kto ocení prsteň lepšie ako on? Povedz mu, že chceš prsteň predať, a spýtaj sa ho, koľko ti zaň zaplatí. Ale nech ponúkne čokoľvek,  nepredávaj ho. Vráť sa späť aj s prsteňom.“

   Chlapec pribehol k zlatníkovi, ten prsteň dôkladne preskúmal pod lampou a prehliadol  lupou, odvážil ho a mladíkovi oznámil: „Chlapče, povedz majstrovi, že pokiaľ chce prsteň predať, nemôžem mu za neho ponúknuť viac než päťdesiat osem zlatých mincí.“

   „Päťdesiat osem zlatých mincí?!“ Vykríkol chlapec.

   „Áno,“ odpovedal zlatník. „Po čase by sme mohli za neho získať okolo šesťdesiat zlatých mincí, ale ak sa jedná o rýchly predaj ...“

   Mladík pribehol do majstrovho domu  rozrušený a rozprával mu, čo sa prihodilo.

   „Posaď sa,“ povedal majster potom, čo ho vypočul. „Si ako ten prsteň – jedinečný a vzácny šperk. A ako takého ťa môže ohodnotiť iba skutočný odborník.“  Keď dohovoril, opäť si nasadil prsteň na malíček ľavej ruky.  Aj o nás možno ľudia hocičo pohovoria, ale sú oni skutoční odborníci? Či nie iba Boh vie o našej skutočnej cene? Nech nás zaujíma to, čo si myslí o nás Boh, a nie ľudia. Pre Boha mám väčšiu cenu ako jeho Syn – Ježiš. Lebo On Jeho poslal na kríž namiesto mňa.

    Spoznanie tej skutočnej a pravej hodnoty seba každému vyprosuje

                                                                                                duchovný otec Pavol