farnosť Udavské

katechéza Sv. Otca Františka

Na úvod katechézy zazneli slová 17. kapitoly knihy Skutkov apoštolov: "Pavol si stal doprostred areopágu a hovoril: "Aténčania, podľa všetkého vidím, že ste neobyčajne nábožní. Lebo keď som sa prechádzal a prezeral si vaše svätyne, našiel som aj oltár s nápisom: «Neznámemu bohu.» Čo teda uctievate, hoci to nepoznáte, to vám ja zvestujem"
(Sk 17,22-23).

Drahí bratia a sestry, dobrý deň, pokračujeme na našej ceste s knihou Skutkov apoštolov. Po skúškach prežitých vo Filipách, Solúne a Berei, sa Pavol dostáva do Atén, do samotného srdca Grécka (porov. Sk 17,15). Toto mesto, ktoré žilo v tieni starovekej slávy, si napriek politickému úpadku stále udržiavalo kultúrne prvenstvo. Tu sa apoštol "búril v duchu, keď videl, že mesto je oddané modlárstvu". Tento "úder" pohanstva ho však nezaženie na útek, ale naopak ho podnieti vytvoriť most pre dialóg s touto kultúrou.

Pavol sa rozhodne s týmto mestom dôverne zoznámiť, a tak začne navštevovať jeho význačné miesta a osoby. Ide do synagógy, symbolu života viery, ide na námestie, symbol občianskeho života, a ide aj do areopágu, symbolu politického a kultúrneho života. Stretá sa so Židmi, s epikurejskými i stoickými filozofmi, a mnohými ďalšími. Stretá sa so všetkými ľuďmi, neuzatvára sa, ide sa porozprávať s každým.

Týmto spôsobom Pavol pozoruje kultúru, pozoruje prostredie Atén na základe toho "kontemplatívneho pohľadu", ktorý je "schopný objaviť Boha, ktorý býva v jeho domoch, na jeho uliciach a námestiach". Pavol nehľadí na mesto Atény a na pohanský svet nepriateľsky, ale očami viery. A to nás núti spytovať sa na náš spôsob pohľadu na naše mestá: pozorujeme ich ľahostajne? S pohŕdaním? Alebo s vierou, ktorá spoznáva Božie deti uprostred anonymných davov?            .

Pavol si volí pohľad, ktorý ho podnieti otvoriť priechod medzi Evanjeliom a pohanským svetom. V srdci jednej z najslávnejších inštitúcií starovekého sveta, v areopágu, uskutočňuje mimoriadny príklad inkulturácie posolstva viery: ohlasuje Ježiša Krista uctievačom modiel, a nerobí to útočením na nich, ale tým, že sa stáva "pontifexom, staviteľom mostov".
Pavol si berie za podnet mestský oltár venovaný "neznámemu bohu" - bol to oltár s nápisom "Neznámemu bohu", bez nejakého obrazu, čisto len nápis. Vychádzajúc z tejto "nábožnosti" voči neznámemu bohu, aby sa empaticky dostal k svojim poslucháčom ohlasuje, že Boh "žije medzi obyvateľmi mesta" a "neskrýva sa tým, ktorí ho hľadajú s úprimným srdcom, aj keď to robia neisto". Je to práve táto prítomnosť, ktorú sa Pavol snaží odhaliť: "Čo teda uctievate, hoci to nepoznáte, to vám ja zvestujem".

Na odhalenie identity boha, ktorého Aténčania uctievajú, vychádza apoštol zo stvorenia, čiže z biblickej viery v Boha Zjavenia, aby dospel až k vykúpeniu a súdu, čiže k samotnému kresťanskému posolstvu. Ukazuje nepomer medzi veľkosťou Stvoriteľa a chrámami postavenými ľuďmi a vysvetľuje, že Stvoriteľ sa vždy necháva hľadať tak, aby ho každý mohol nájsť.

Takýmto spôsobom, podľa krásneho vyjadrenia pápeža Benedikta XVI. "ohlasuje Toho, koho ľudia ignorujú, i keď ho poznajú: Neznámeho - Známeho". Potom pozýva všetkých prekonať "časy neznalosti" a rozhodnúť sa pre obrátenie vzhľadom na blížiaci sa súd.
Pavol sa takto dostáva ku kerygme a poukazuje na Krista bez toho, aby ho menoval, definujúc ho ako "muža, ktorého [Boh] na to ustanovil a všetkým osvedčil tým, že ho vzkriesil z mŕtvych".

A vtom nastáva problém. Pavlovo slovo, ktoré doteraz držalo poslucháčov so zatajeným dychom - pretože to bol zaujímavý objav - našlo úskalie: smrť a vzkriesenie Krista sa zdá byť "bláznovstvom" a vyvoláva opovrhnutie a výsmech. Pavol teda odchádza: zdá sa, že jeho pokus zlyhal, avšak niektorí si jeho slovo vezmú za svoje a otvoria sa viere. Medzi nimi je muž Dionýz, člen areopágu, a žena Damaris. Aj v Aténach sa Evanjelium uchytáva a môže sa rozbehnúť v dvojhlase: v hlase mužskom i ženskom!

Prosme i my dnes Ducha Svätého, aby nás naučil stavať mosty ku kultúre, k tým, ktorí neveria alebo majú vierovyznanie odlišné od toho nášho. Vždy stavajme mosty, vždy s podanou rukou, bez agresie. Vyprosujme si od neho schopnosť citlivo inkulturovať posolstvo viery a na tých, ktorí sú v nevedomosti o Kristovi hľadieť kontemplatívnym pohľadom pohnutým láskou, ktorá rozohreje aj tie najtvrdšie srdcia.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. – 45/2019 – 10. november 2019

katechéza Sv. Otca Františka

«Pavol mal v noci videnie. Stál pred ním akýsi Macedónčan a prosil ho: .Prejdi do Macedónska a pomôž nám!" Hneď ako mal toto videnie, usilovali sme sa odísť do Macedónska, presvedčení, že nás Boh volá hlásať im evanjelium» (Sk 16, 9-10).

Čítajúc Skutky apoštolov, vidíme, ako je Duch Svätý protagonistom misie Cirkvi: to on vedie evanjelizátorov, ukazujúc im cestu, ktorou majú ísť. Vidíme to jasne vo chvíli, keď apoštol Pavol, keď dorazil do Troady, dostal videnie. Istý Macedónec ho prosí: «Prejdi do Macedónska a pomôž nám!».

Ľud Severného Macedónska je na toto hrdý, že Pavol dostal povolanie, aby tam hlásal Ježiša Krista. Dobre si spomínam na ten milý ľud, ktorý ma prijal s veľkou vrúcnosťou: nech si uchovávajú túto vieru, ktorú im hlásal Pavol! Apoštol neváha a odchádza do Macedónie, v istote, že to sám Boh ho takto posiela. A dostáva sa do Filíp, rímskej «kolónie» ležiacej na ceste Via Egnatia, aby ohlasoval Evanjelium. Pavol sa tam zastavuje na niekoľko -dní. Jeho pobyt vo Filipách charakterizujú tri dôležité udalosti, počas troch dní:

1. Evanjelizácia a krst Lýdie a jej rodiny;

2. uväznenie, ktoré podstupuje spolu so Sílasom, po tom, ako vykonal exorcizmus na otrokyni vykorisťovanej svojimi pánmi;

 3. obrátenie a krst svojho žalárnika aj s rodinou.

Pozrime sa na tieto tri udalosti v živote Pavla.

Moc Evanjelia smeruje predovšetkým k ženám vo Filipách, osobitne k Lýdii, predavačka purpuru, z mesta Tyatiry, veriacej v Boha, ktorej Pán otvára srdce, «aby pozorne sledovala, čo Pavol hovorí».

Lýdia prijíma Krista, prijíma krst spolu so svojou rodinou a prijíma tých, ktorí patria Kristovi, hostiac Pavla a Sílasa vo svojom dome. Tu máme svedectvo o tom, ako kresťanstvo dorazilo do Európy: začiatok procesu inkulturácie, ktorý trvá ešte aj dnes. Dorazilo z Macedónie.

Po vrelosti zakúsenej v Lýdiinom dome, sú Pavol a Sílas neskôr konfrontovaní s tvrdosťou väzenia: prechádzajú od útechy tohto obrátenia Lýdie a jej rodiny k neúteche väzenia, kde boli uvrhnutí za to, že oslobodili v Ježišovom mene «akúsi dievčinu, ktorá mala vešteckého ducha a veštením prinášala svojim pánom veľký zisk». Jej páni vďaka nej veľa zarábali, táto úbohá otrokyňa veštila. Veštila budúcnosť, čítala z rúk - ako hovorí jedna pieseň:

"Cigánka, vezmi túto ruku" - a za to jej ľudia platili.

Aj dnes, drahí bratia a sestry, existujú ľudia, ktorí na toto dávajú peniaze. Pamätám si, že v mojej diecéze, v jednom veľmi veľkom parku, bolo viac než 60 stolíkov, kde sedeli veštci a veštice, ktorí ti čítali z ruky. A ľudia týmto veciam verili! A platili im.

A toto sa dialo aj v časoch sv. Pavla. Jej páni za odvetu obžalovali Pavla a predviedli apoštolov pred súd s obvinením, že narušujú verejný poriadok.

Čo sa však nestalo? Pavol je vo väzení a počas tohto uväznenia sa udeje jedna prekvapujúca vec. Je v neúteche, no namiesto ponosovania sa Pavol a Sílas spievajú chválospevy Bohu, a táto chvála uvoľňuje moc, ktorá ich oslobodzuje: počas modlitby zemetrasenie zakymáca základmi žalára, dvere sa otvárajú a všetkým sa uvoľňujú putá. Tak, ako modlitba Turíc, aj táto modlitba v žalári vyvoláva zázračné účinky.

Žalárnik, mysliac si, že väzni sa rozutekali, chcel spáchať samovraždu, pretože strážnici platili vlastným životom, ak nejaký väzeň ušiel. Avšak Pavol naňho kričí: «Neubližuj si, lebo sme tu všetci!». Ten sa ho teda pýta: «Čo mám robiť, aby som bol spasený?».
Odpoveďou je: «Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom».

V tomto momente nastane zmena: uprostred noci žalárnik počúva Pánovo slovo spolu so svojou rodinou, prijíma apoštolov, vymýva ich rany - pretože boli palicovaní - a spoločne so svojou rodinou prijíma krst. Potom, «radujúc sa s celým svojím domom, že uveril Bohu», prestiera stôl a pozýva Pavla a Sílasa, aby s nimi zostali.

Je to moment útechy! Uprostred noci tohto anonymného žalárnika žiari Kristovo svetlo a víťazí nad temnotami: putá srdca padajú a v ňom i v jeho rodinných príslušníkoch sa rodí radosť, akú ešte nezažili.

Takto Duch Svätý koná misiu: od začiatku, počnúc od Turíc, je to on, kto je protagonistom misie. A vedie nás vpred, je treba byť vernými povolaniu, ku ktorému nás Duch Svätý vedie. Aby sme niesli Evanjelium.

Vyprosujme si dnes aj my od Ducha. Svätého otvorené srdce. vnímavé. na Boha a pohostinné voči bratom, ako bolo to Lýdiino, a smelú vieru, akou bola tá Pavlova a Sílasova, a aj otvorenosť srdca, akú mal žalárnik, ktorý sa nechal dotknúť Duchom Svätým.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. – 44/2019 – 3. november 2019

katechéza Sv. Otca Františka

Na úvod katechézy zaznel úryvok z knihy Skutkov apoštolov: «A keď nastala veľká hádka, vstal Peter a povedal im: «Bratia, vy viete, že Boh si ma od prvých dní vyvolil spomedzi vás, aby pohania z mojich úst počuli slovo evanjelia a uverili. A Boh, ktorý pozná srdcia, vydal im svedectvo, keď im dal Ducha Svätého tak ako nám; [ ... ] A veríme, že aj my budeme spasení milosťou Pána Ježiša takisto ako oni». (Sk 15,7-11).

Kniha skutkov apoštolov rozpráva, že svätý Pavol po stretnutí s Ježišom, ktoré ho premenilo, bol prijatý jeruzalemskou Cirkvou vďaka sprostredkovaniu Barnabáša a začína ohlasovať Krista. Avšak kvôli nepriateľstvu niektorých je nútený presťahovať sa do svojho rodného mesta Tarsu, kde sa k nemu pripojí Barnabáš, aby ho zapojil do dlhej cesty Božieho Slova. Kniha Skutkov apoštolov, o ktorej hovoríme v týchto katechézach, dá sa povedať, že je knihou dlhej cesty Božieho slova: Božie slovo treba ohlasovať, a treba ho hlásať všade. Táto cesta začína po silnom prenasledovaní, ktoré namiesto toho, aby bolo pre evanjelizáciu zdržaním, stáva sa príležitosťou pre rozšírenie poľa, kam rozosiať dobré semiačko Slova. Kresťania sa neľakajú. Musia ujsť, no utekajú so Slovom, a všade ho šíria.

Pavol a Barnabáš prichádzajú najprv do Antiochie v Sýrii, kde zostávajú celý rok, aby vyučovali a pomáhali komunite zapustiť korene. Hlásali židovskej komunite, židom. Antiochia sa tak stáva centrom misijného rozmachu, vďaka kázaniu, prostredníctvom ktorého dvaja evanjelizátori - Pavol a Barnabáš - pôsobia na srdcia veriacich, ktorých tu, v Antiochii prvý raz nazývajú "kresťanmi".

Z knihy Skutkov apoštolov vyplýva povaha Cirkvi, ktorá nie je nejakou pevnosťou, ale je stanom schopným rozšíriť svoj priestor a dať prístup všetkým. Cirkev je buď "vychádzajúca" alebo to nie je Cirkev, je buď na ceste rozširujúc neustále svoj priestor, aby všetci mohli vojsť alebo to nie je Cirkev. «Cirkev otvorených dverí», vždy s otvorenými dverami. Keď som tu, v tomto meste alebo v diecéze, z ktorej prichádzam, videl niektoré kostolíky so zatvorenými dverami, je to nepekné znamenie. Kostoly majú mať vždy dvere otvorené, pretože je to znak toho, čím je Cirkev: je vždy otvorená. Cirkev je «povolaná byť vždy otvoreným domom Pána. [ ... ] A to preto, aby sa človek v túžbe nasledovať vnuknutie  „ Ducha pri hľadaní Boha nestretol s chladom zatvorených brán".

Avšak táto novinka otvorených dverí - pre koho je? Pre pohanov, pretože apoštoli kázali židom, avšak aj pohania prišli klopať na dvere Cirkvi; a táto novinka otvorených dverí pre pohanov rozpúta veľmi oduševnenú kontroverziu. Niektorí židia tvrdia, že pre to, aby boli spasení, je nevyhnutné stať sa židmi prostredníctvom obriezky a potom prijať krst. Hovoria: «Ak sa nedáte obrezať podľa Mojžišovho predpisu, nemôžete byť spasení», čiže v dôsledku toho nemôžete prijať krst. Najprv židovský obrad a potom krst: toto bolo ich stanovisko. A pre urovnanie tejto záležitosti Pavol a Barnabáš konzultujú so snemom apoštolov a starších v Jeruzaleme a koná sa to, čo sa považuje za prvý koncil v dejinách Cirkvi - Jeruzalemský koncil či zhromaždenie, na ktoré odkazuje Pavol v Liste Galaťanom.
Čelia veľmi delikátnemu teologickému, duchovnému a disciplinárnemu problému: vzťahu medzi vierou v Krista a zachovávaním Mojžišovho zákona. Rozhodujúcimi sú v priebehu zhromaždenia prejavy Petra a Jakuba - «stĺpov» materskej Cirkvi. Oni pozývajú nenariaďovať pohanom obriezku, ale žiadať od nich jedine odmietnutie modlárstva a
všetkých jeho prejavov. Z diskusie vyplynie spoločná cesta a toto rozhodnutie je schválené tzv. Apoštolským listom  zaslaným do Antiochie.

Jeruzalemské zhromaždenie nám ponúka dôležité svetlo ohľadom spôsobu, s akým treba čeliť názorovým rozdielom a hľadať «pravdu v láske». Pripomína nám, že cirkevná metóda na rozriešenie konfliktov sa zakladá na dialógu spočívajúcom v pozornom a trpezlivom načúvaní a v rozlišovaní uskutočnenom vo svetle Ducha. Je to v skutočnosti Duch Svätý, ktorý pomáha prekonať uzavretosti a napätia a pracuje v srdciach, aby v pravde a dobre dospeli k jednote. Tento text nám pomáha porozumieť synodalite. Je zaujímavé, ako píšu tento list: apoštoli začínajú hovoriac: «Lebo Duch Svätý a my sme usúdili, že ... »: Synodalite je vlastná prítomnosť Ducha Svätého, iná? to nie je  synodalita, ,ale hovorňa, parlament, niečo iné ...

Poprosme Pána, aby vo všetkých kresťanoch, obzvlášť v biskupoch a kňazoch, posilnil túžbu po spoločenstve a zodpovednosť zaň. Nech nám pomáha žiť dialóg, načúvanie a stretnutie s bratmi vo viere i s tými vzdialenými, aby sme zakúsili a zjavili plodnosť Cirkvi, povolanej byť v každom čase «šťastnou matkou» mnohých detí."

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. – 43/2019 – 27. október 2019

katechéza Sv. Otca Františka

Na úvod katechézy zazneli slová 9. kapitoly knihy Skutkov apoštolov: "Ako [Šavol] šiel a blížil sa k Damasku, zrazu ho zalialo svetlo z neba. Padol na zem a počul hlas, ktorý mu . hovoril: "Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?" On povedal: "Kto si, Pane?" A ten: "Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ. Ale vstaň, choď do mesta a povedia ti, čo máš robiť"
(Sk 9,3-6).

"Lebo jeho som si vyvolil za nádobu" (Sk 9, 15)

Po udalosti ukameňovania Štefana sa objavuje postava, ktorá je v Skutkoch apoštolov popri Petrovi najviac prítomná a najvýraznejšia: "mladý muž, ktorý sa volal Šavol". Na začiatku sa opisuje ako ten, ktorý schvaľuje smrť Štefana a chce zničiť Cirkev; ale potom sa stane nástrojom, ktorý si Boh vybral, aby ohlasoval evanjelium národom.

S poverením od veľkňaza Šavol robí hon na kresťanov a zatýka ich. Vy, ktorí pochádzate z niektorých národov, ktoré boli perzekvované diktatúrami, dobre rozumiete, čo to znamená prenasledovať ľudí a zatýkať ich. Takto robil aj Šavol A konal tak v domnení, že slúži Pánovmu zákonu. Lukáš hovorí, že Šavol "dychtil po hrozbách a zabíjaní Pánových učeníkov": v ňom je dych, ktorý zaváňa smrťou, nie životom. Mladý Šavol je zobrazený ako neústupčivý, to znamená ten, ktorý sa prejavuje netoleranciou voči tým, ktorí myslia inak ako on sám, absolutizuje svoju politickú alebo náboženskú identitu a druhého zužuje na potenciálneho nepriateľa, s ktorým treba bojovať. Ideológ.

V Šavlovi sa náboženstvo zmenilo na ideológiu: náboženskú ideológiu, sociálnu ideológiu, politickú ideológiu. Až potom, ako bude premenený Kristom, bude učiť, že skutočný zápas "nie je s krvou a telom, ale (...)s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach". Učí, že by sa nemalo bojovať s ľuďmi, ale so zlom, ktoré inšpiruje ich činy.
Šavlov stav nazlostenosti a konfliktnosti - pretože Šavol bol hnevlivý - pozýva každého položiť si otázky: ako žijem môj život viery? Idem druhým v ústrety, alebo som proti druhým?
Patrím do univerzálnej Cirkvi - dobrí aj zlí, všetci - alebo mám nejakú selektívnu ideológiu?

Klaniam sa Bohu, alebo sa klaniam dogmatickým formuláciám? Aký je môj náboženský život? Robí ma viera v Boha, ktorú vyznávam, priateľským, alebo naopak nepriateľským voči tým, ktorí sa odo mňa líšia?

Lukáš rozpráva, že zatiaľ čo Šavol má naplno v úmysle vykoreniť kresťanskú komunitu, Pán mu je v pätách, aby sa dotkol jeho srdca a obrátil ho k sebe. To je Pánova metóda: dotýka sa srdca. Vzkriesený sa ujíma iniciatívy a ukazuje sa Šavlovi na ceste do Damasku, čo je udalosť, o ktorej sa v knihe Skutkov apoštolov rozpráva trikrát.

Prostredníctvom kombinácie "svetla" a "hlasu", typickej pri teofániách, sa Vzkriesený zjavuje Šavlovi a žiada ho, aby sa zodpovedal za svoju bratovražednú zlosť: "Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?". Tu Vzkriesený prejavuje svoju jednotu s tými, ktorí v Neho veria: udrieť člena Cirkvi znamená udrieť samotného Krista! Dokonca aj tí, ktorí sú ideológmi, pretože chcú - v úvodzovkách - "čistotu" Cirkvi, udierajú Krista.

Ježišov hlas hovorí Šavlovi: "Vstaň, chod' do mesta a povedia ti, čo máš robiť". Šavol je opäť na nohách, ale vôbec nevidí, oslepol a zo silného, autoritatívneho a nezávislého človeka sa stáva slabým, núdznym a závislým od ostatných, pretože nevidí. Kristovo svetlo ho oslnilo a oslepilo: "Vy javí sa tak i navonok to, čo bola jeho vnútorná realita, jeho slepota voči pravde, svetlu, ktorým je Kristus" .

Týmto dotykom "priamo na telo" medzi Šavlom a Vzkrieseným sa začína premena, ktorá dáva najavo Šavlovu "osobnú Veľkú noc", jeho prechod od smrti k životu: to, čo predtým bolo slávou, sa mu stáva "odpadom" na vyhodenie, aby získal skutočnú odmenu, ktorou je Kristus a život v Ňom.

Pavol prijíma krst. Krst tak znamená pre Šavla to, čo pre každého z nás, začiatok nového života, sprevádzaného novým pohľadom na Boha, na seba samého a na druhých, ktorí sa z nepriateľov odteraz stávajú bratmi v Kristovi.

Poprosme Otca, aby dal aj nám zakúsiť, tak ako Šavlovi, dopad jeho lásky, ktorá jediná môže z kamenného srdca urobiť srdce z mäsa schopné osvojiť si "rovnaké zmýšľanie ako Kristus Ježiš". 

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. – 42/2019 – 20. október 2019

katechéza Sv. Otca Františka

Na úvod katechézy zazneli slová 8. kapitoly knihy Skutkov apoštolov: "Filip prišiel do mesta Samárie a zvestoval im Krista. Zástupy pozorne a jednomyseľne sledovali, čo Filip hovorí, pretože počuli i videli, že robí znamenia. Lebo z mnohých posadnutých vychádzali s veľkým krikom nečistí duchovia a mnohí ochrnutí a chromí ozdraveli. A v meste nastala veľká radosť" (Sk 8,5-8).

"Zvestoval mu Ježiša" (Sk 8,35). Filip a "rozbeh" evanjelia na nové cesty.

Drahí bratia a sestry, po Štefanovom mučeníctve sa zdá, že "rozbehu" Božieho slova sa dostal pribrzďujúci úder rozpútaním "prenasledovania Cirkvi v Jeruzaleme". Následkom toho apoštoli zostávajú v Jeruzaleme, zatiaľ čo mnohí kresťania sa rozptyľujú do ďalších miest Judey a Samárie.

V knihe Skutkov apoštolov sa prenasledovanie javí ako trvalý stav života učeníkov, v zhode s tým, čo povedal Ježiš: "Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás". Avšak prenasledovanie, namiesto toho aby uhasilo oheň evanjelizácie, ešte viac ho rozdúchava.

Počuli sme, čo urobil diakon Filip, ako začína evanjelizovať mestá Samárie a ako ohlasovanie Slova sprevádza množstvo znamení v oslobodzovaní a uzdravovaní. V tejto situácii Duch Svätý spúšťa novú etapu putovania Evanjelia: podnieti Filipa, aby išiel v ústrety istému cudzincovi, ktorý má srdce otvorené Bohu.

Filip vstáva, vyráža s nadšením, a na opustenej a nebezpečnej ceste stretne vysokopostaveného úradníka etiópskej kráľovnej, správcu jej pokladov. Tento muž, eunuch, sa po návšteve Jeruzalema za účelom bohoslužby vracia do svojej krajiny. Bol to židovský prozelyta z Etiópie. Sediac vo voze si čítal zvitok proroka Izaiáša, konkrétne štvrtý spev o "Pánovom služobníkovi".

Filip pristupuje k vozu a pýta sa ho: "A aj rozumieš, čo čítaš?". Etiópčan odpovedá: "Ako by som mohol, keď mi to nik nevysvetlí?". Tento mocný muž si uvedomuje, že potrebuje byt' usmernený, aby porozumel Božiemu slovu. Bol to veľký bankár, bol ministrom hospodárstva, mal všetku moc peňazí, ale vedel, že bez vysvetlenia to nemôže pochopiť, bol pokorný.

A tento dialóg medzi Filipom a Etiópčanom nám dáva uvažovať aj nad skutočnosťou, že nestačí čítať Písmo, ale treba chápať jeho zmysel, nájsť "šťavu", ísť hlbšie pod "kôrku", načerpať Ducha, ktorý oživuje literu. Ako povedal pápež Benedikt na začiatku synody o Božom slove, "exegéza, opravdivé čítanie Svätého písma, nie je iba literárnym fenoménom, [ ... ]. Je uvedením do pohybu mojej existencie. Vstúpiť do Božieho slova znamená ochotu vyjsť von z vlastných obmedzení, aby sme sa stretli s Kristom a pripodobnili sa mu ako živému Slovu Otca.

Kto je teda protagonistom toho, čo čítal Etiópčan? Filip ponúka svojmu spoločníkovi kľúč k čítaniu: ten mierny trpiaci sluha, ktorý na zlo nereaguje zlom a ktorý, i keď je považovaný za neúspešného a neplodného a napokon je odpravený, oslobodzuje ľudí od neprávosti a prináša ovocie Bohu, je to presne ten Kristus, ktorého ohlasujú Filip aj celá Cirkev! Ten, ktorý na Veľkú noc vykúpil nás všetkých.

Konečne Etiópčan spoznáva Krista a žiada o krst a vyznáva vieru v Pána Ježiša. Je to nádherný príbeh, ale kto pohol Filipa k tomu, aby šiel do púšte stretnúť sa s týmto mužom? Kto pobádal Filipa, aby sa priblížil k vozu? Je to Duch Svätý. Protagonistom evanjelizácie je Duch Svätý.

"Otče, ja chodím evanjelizovať" - "Áno, a ako to robíš?" - "No, ohlasujem Evanjelium a hovorím, kto je Ježiš, snažím sa ľudí presvedčiť, že Ježiš je Boh". - Môj drahý, toto nie je evanjelizácia, ak tam niet Ducha Svätého, nie je to evanjelizácia. Toto môže byť prozelytizmus, publicita ... Ale evanjelizácia znamená odovzdať sa Duchu Svätému, aby to bol on, kto ťa bude pobádať k hlásaniu, k ohlasovaniu svedectvom, aj mučeníctvom, a aj slovom.

Potom, ako pomohol Etiópčanovi stretnúť sa so Zmŕtvychvstalým - Etiópčan sa stretá so vzkrieseným Ježišom pretože rozumie tomu proroctvu -, Filip sa stratí, Duch Svätý ho vezme a posiela ho konať ďalšiu vec. Povedal som, že protagonistom evanjelizácie je Duch Svätý. A čo je znamením, že ty, kresťanka, kresťan si evanjelizátorom? Radosť. Aj v mučeníctve. A Filip plný radosti išiel do iných miest kázať Evanjelium.

Nech Duch vedie pokrstených byť mužmi a ženami, ktorí ohlasujú Evanjelium, aby druhých pritiahli nie k sebe, ale ku Kristovi; byť tými, ktorí vedia dať priestor Božiemu konaniu, ktorí vedia urobiť ostatných slobodnými a zodpovednými pred Pánom.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. – 41/2019 – 13. október 2019

katechéza Sv. Otca Františka

Na úvod generálnej audiencie zaznel biblický úryvok: "Štefan, plný milosti a sily, robil veľké divy a znamenia medzi ľudom. Tu vstali niektorí z takzvanej synagógy Libertíncov [ ...] a hádali sa so Štefanom. Ale neboli schopní čeliť múdrosti a Duchu, ktorým hovoril. [ ...] A všetci, čo sedeli vo veľrade, uprene naňho hľadeli a videli, že jeho tvár je ako tvár anjela" (Sk 6,8-1 0.15).

Prostredníctvom knihy Skutkov apoštolov pokračujeme v sledovaní jednej cesty: cesty Evanjelia do sveta. Sv. Lukáš nám ukazuje s veľkým realizmom jednak plodnosť tejto cesty, ako aj objavovanie sa niektorých problémov v lone kresťanskej komunity. Už od začiatku, vždy tu boli problémy. Ako zosúladiť rozdiely, ktoré prebývajú vo vnútri komunity bez toho, že by nastali kontrasty a štiepenia?

Komunita neprijímala iba Židov, ale aj Grékov, teda osoby pochádzajúce z diaspóry, Nežidov, s ich vlastnou kultúrou a vnímavosťou a s iným náboženstvom. My dnes hovoríme "pohania". A týmto sa dostalo prijatia. Táto spoločná prítomnosť určuje krehkú a neistú rovnováhu, a popri ťažkostiach klíči „kúkoľ". A ktorý kúkoľ je najhorší, ktorý ničí komunitu?
Kúkoľ reptania, kúkoľ ohovárania: Gréci repcú kvôli nedostatku pozornosti komunity. voči ich vdovám.

Apoštoli rozbiehajú proces rozlišovania, ktorý spočíva v dobrom zvážení ťažkostí a spoločnom hľadaní riešení. Nachádzajú východisko v rozdelení úloh pre pokojný rast celého cirkevného tela, aby nedošlo k zanedbaniu ani "rozbehu" Evanjelia, ani starostlivosti o najchudobnejších členov.
Apoštoli sú si stále viac vedomí, že ich základným povolaním je modlitba a ohlasovanie Božieho slova - modliť sa a ohlasovať Evanjelium -, a vyriešia túto otázku ustanovením skupiny "siedmich mužov dobrej povesti, plných Ducha a múdrosti", ktorí sa po prijatí vkladania rúk starajú o obsluhovanie pri stoloch.

Toto sú diakoni, ktorí sú ustanovení pre tento účel, pre službu. Diakon v Cirkvi nie je druhotným kňazom, je to iná vec; nie je tu pre oltár, ale pre službu. Je správcom služby v Cirkvi. Ak má diakon prílišnú záľubu chodiť k oltáru, mýli sa. Toto nie je jeho cesta. Tento súlad medzi službou Slovu a službou dobročinnosti predstavuje kvas, ktorý spôsobuje rast cirkevného tela.

Apoštoli ustanovili sedem diakonov, a medzi nimi sa zvlášť vynímajú Štefan a Filip. Štefan evanjelizuje silou a paréziou (odvážnou priamosťou, pozn. prekl.), ale jeho slovo naráža na veľmi tvrdošijný odpor. Keď jeho protivníci nenájdu iný spôsob ako ho zastaviť, čo
urobia? Vyberú to najúbohejšie riešenie, ako človeka zlikvidovať: teda očiernenie alebo falošné svedectvo.

A vieme, že očierňovanie vždy zabíja. Táto "diabolská rakovina", ktorá sa rodí z vôle zničiť dobrú povesť nejakého človeka, napáda aj zvyšok cirkevného tela a vážne ho poškodzuje, keď sa pre malicherné záujmy alebo na zakrytie vlastných nedostatkov utvára koalícia na pošpinenie niekoho.

Privedený pred Veľradu a obvinený falošnými svedkami - to isté urobili s Ježišom a to isté urobia so všetkými mučeníkmi prostredníctvom falošných svedkov a očierňovaní - Štefan ohlasuje výklad posvätných dejín sústredený na Krista, aby sa bránil.

A Veľká noc Kristovej smrti a zmŕtvychvstania je kľúčom celých dejín zmluvy. Naproti tomuto prekypujúcemu bohatstvu božieho daru Štefan odvážne odsudzuje pokrytectvo, s akým sa zaobchádzalo s prorokmi a so samotným Kristom. A pripomína im dejiny, keď hovorí: "Ktorého proroka neprenasledovali vaši otcovia? Oni zabíjali tých, čo predpovedali príchod Spravodlivého, a vy ste sa teraz stali jeho zradcami a vrahmi". Nepoužíva polovičaté slová, ale hovorí jasne, hovorí pravdu.

Toto vyvoláva násilnú reakciu poslucháčov a Štefan je odsúdený na smrť, odsúdený na ukameňovanie. On však ukazuje pravú kvalitu Kristovho učeníka. Nehľadá výhovorky, nedovoláva sa osobností, ktoré by ho mohli zachrániť, ale odovzdáva svoj život do Pánových rúk. A Štefanova modlitba v tej chvíli je nádherná: "Pane Ježišu, prijmi môjho  ducha" - a zomiera tak ako Boží syn, odpúšťajúc: "Pane, nezapočítaj im tento hriech".
Tieto Štefanove slová nás učia, že naša totožnosť Božích detí sa neukazuje vzletným rečnením, ale iba odovzdaním vlastného života do Otcových rúk a odpustením tým, ktorí nás urážajú - toto ukazuje kvalitu našej viery.

Dnes je viac mučeníkov, než na začiatku života Cirkvi, a mučeníci sú všade. Dnešná Cirkev je bohatá na mučeníkov. je zavlažovaná ich krvou, ktorá je "semenom nových kresťanov" a zaisťuje rast a plodnosť Božiemu ľudu.

Mučeníci nie sú "sväté obrázky", ale mužovia a ženy z mäsa a kostí, ktorí si - ako hovorí Apokalypsa - "vyprali rúcha a zbielilii ich v Baránkovej krvi". Títo sú skutočnými víťazmi.
Poprosme aj my Pána, aby sme sa hľadiac na mučeníkov včerajška i dneška dokázali naučiť žiť plným životom, prijímajúc mučeníctvo každodennej vernosti Evanjeliu a pripodobnenia sa Kristovi.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. – 40/2019 – 6. október 2019

katechéza Sv. Otca Františka

Na úvod generálnej audiencie zaznel biblický úryvok: "Tu vstal vo veľrade istý farizej, menom Gamaliel, učiteľ zákona, ktorého si vážil všetok ľud [ ... ] a povedal: "Mužovia, Izraeliti, dobre si rozmyslite, čo chcete urobiť s týmito ľuďmi [ .. .]. Lebo ak je tento zámer alebo toto dielo od ľudí, rozpadne sa, ale ak je od Boha, nebudete ich môcť rozvrátiť. Aby ste sa neocitli v boji proti Bohu!" súhlasili s ním." (Sk 5,34-35.38-39)

Pokračujeme v katechéze o knihe Skutky apoštolov. Voči zákazu Židov vyučovať v mene Ježiša Krista Peter a apoštoli odvážne odpovedajú, že nemôžu poslúchnuť toho, kto chce brániť hlásaniu Evanjelia vo svete.

Dvanásti tým dávajú najavo, že vlastnia tú "poslušnosť viery", ktorú budú neskôr chcieť vzbudiť vo všetkých ľuďoch. Od Turíc už totiž nie sú len oni sami, ale zažívajú osobitnú súčinnosť, ktorá ich odpútava od prílišného zamerania sa na seba a umožňuje im hovoriť: "my aj Duch Svätý" alebo "Duch Svätý a my". Cítia, že nemôžu vravieť len čisto .ja", sú ľuďmi "decentrovanými", nezameranými sami na seba.

Posilnení týmto spojenectvom sa apoštoli nedajú nikým zastrašiť. Ich odvaha bola úchvatná! Len si spomeňme, že pred tým boli zbabelcami: všetci zutekali, ušli, keď Ježiša zajali. Ale zo zbabelcov sa. Stali takto neohrozenými. Prečo? Lebo bol s nimi Duch Svätý, To Iste sa deje aj s nami: ak máme v sebe Ducha Svätého, budeme mať aj odvahu ísť ďalej, odvahu vyhrávať všetky zápasy, nie kvôli nám, ale kvôli Duchu Svätému, ktorý je s nami. ,Necúvnu zo svojej cesty nebojácnych svedkov zmŕtvychvstalého Ježiša Krista, rovnako ako mučeníci všetkých čias, vrátane tých našich. Mučeníci vydávajú svoj život, neskrývajú, že sú kresťanmi. Aj dnes je ich mnoho. Pomyslime len na tých ortodoxných koptov, ozajstných kresťanov, robotníkov, ktorí boli pred štyrmi rokmi na pláži v Líbyi všetci podrezaní. Avšak ich posledné slovo bolo "Ježiš, Ježiš". Nezapredali svoju vieru, lebo bol s nimi Duch Svätý. Toto sú mučeníci dneška! Apoštoli sú "megafónmi" Ducha Svätého, vyslaní Zmŕtvychvstalým, aby pohotovo a bez zaváhania šírili Slovo, ktoré prináša spásu.

A skutočne, táto odhodlanosť otriasa židovským "náboženským systémom", ktorý sa cíti byť v ohrození a odpovedá násilím a rozsudkami smrti. Prenasledovanie kresťanov je vždy rovnaké: tí, ktorí nechcú kresťanstvo sa cítia byť ohrození, a preto vydávajú kresťanov na smrť. Ale uprostred veľrady sa odrazu ozve odlišný hlas farizeja, ktorý sa rozhodol postaviť medze reakcii svojich ostatných kolegov: volal sa Gamaliel, múdry muž, "učiteľ zákona, ktorého si vážil všetok ľud". Práve v jeho škole sa sv. Pavol naučil dodržiavať "Zákon otcov". Gamaliel sa ujíma slova a svojim bratom ukazuje, ako sa uplatňuje umenie rozlišovania v situáciách, ktoré prekračujú zabehané schémy.

Gamaliel, spomínajúc niekoľko osobností, ktoré sa vydávali za Mesiáša, ukazuje, že akýkoľvek ľudský plán si môže najprv získať stúpencov a potom stroskotať, avšak to, čo prichádza zhora a nesie Boží "podpis", má pred určenie pretrvať. Ľudské plány vždy zlyhávajú; sú dočasu, tak ako my. Len si spomeňte na toľké politické projekty, a ako sa menia z jednej strany na druhú, vo všetkých krajinách. Spomeňte si na veľké ríše, na diktatúry minulých storočí: mysleli si, že sú najmocnejšie, mysleli si, že budú vládnuť svetu. A potom všetky padli.

Pomyslite aj na dnešok, na impériá dneška: i tie sa zrútia, ak Boh nebude s nimi, lebo sila, ktorú majú ľudia v sebe, nie je trvalá. Iba Božia sila pretrvá. Spomeňme si na dejiny kresťanov, na dejiny Cirkvi, so všetkými tými hriechmi, pohoršeniami, toľkými nepeknými vecami za tieto dve tisícročia. A prečo sa Cirkev nezrútila? Lebo je v nej Boh. My sme hriešnici, a koľkokrát dávame aj pohoršenie. Ale Boh je s nami. A Boh zachraňuje najskôr nás, a potom ich; no Pán vždy zachraňuje. Tou silou je "Boh je s nami". Gamaliel ukazuje, uvádzajúc niekoľko osobností, čo sa vydávali za Mesiáša, že každý ľudský plán môže najprv vyvolať súhlasnú odozvu, no potom stroskotať. Gamaliel tým chce povedať, že ak učeníci Ježiša Nazaretského uverili nejakému podvodníkovi, určite časom zmiznú bez stopy; ak ale nasledujú toho, ktorý prichádza od Boha, bude lepšie proti nim nebojovať. A varuje: "Aby ste sa azda neocitli v boji proti Bohu!" Učí nás, aby sme takto rozlišovali.

Sú to slová hutné a prezieravé, ktoré umožňujú vidieť udalosť kresťanstva v novom svetle a ponúkajú kritériá "znalé Evanjelia", keďže vyzývajú rozpoznať strom podľa jeho ovocia. Dotýkajú sa sŕdc a dosahujú želaný efekt: ostatní členovia Veľrady prijímajú jeho radu a vzdávajú sa smrtiacich úmyslov, čiže zabitia apoštolov.

Prosme Ducha Svätého o jeho pôsobenie v nás, aby sme si tak na úrovni osobnej i komunitnej osvojili návyk (habitus) rozlišovania. Prosme ho o schopnosť vidieť vždy jednotu dejín spásy cez znamenia Božej prítomnosti v týchto našich časoch i v tvárach tých, ktorých máme okolo seba, aby sme sa naučili, že čas i tváre ľudí sú poslami živého Boha.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. – 38/2019 – 22. september 2019

 - pápež zhrnul svoje skúsenosti z cesty

Včera som sa vrátil z apoštolskej cesty v Mozambiku, na Madagaskare a Mauríciu. Ďakujem Bohu, že mi dovolil absolvovať túto trasu ako pútnik pokoja a nádeje, a znovu vyjadrujem svoju vďačnosť politickým predstaviteľom týchto štátov, ako aj biskupom, ktorí ma pozvali a prijali s takou vrelosťou a pozornosťou. l pápežským nunciom, ktorí tak veľa pracovali kvôli tejto ceste. Nádej sveta je Kristus, ajeho Evanjelium je najmocnejší kvas bratstva, slobody, spravodlivosti a pokoja pre všetkých ľudí. Svojou návštevou po stopách evanjelizátorov som sa snažil priniesť tento kvas, kvas Ježiša, mozambickému, malgašskému a maurícijskému ľudu.

Do Mozambiku som šiel rozsiať semiačka nádeje, pokoja a zmierenia do zeme, ktorá v
minulosti veľa trpela kvôli dlhým vojnovým konfliktom, a ktorá bola minulú jar zasiahnutá dvomi cyklónmi, čo zapríčinilo veľké škody. Cirkev pokračuje v sprevádzaní mierového procesu, ktorý pokročil aj 1. augusta novou zmluvou zúčastnených strán. A tu by som sa chcel pristaviť a poďakovať Komunite Sant´ Egidio, ktorá veľmi pracovala na tomto procese mieru.

V tomto zmysle som povzbudil predstaviteľov krajiny, aby spolupracovali pre spoločné dobro. A povzbudil som mladých, ktorí sa zhromaždili z rôznych náboženských príslušností, aby budovali krajinu prekonávaním rezignácie a úzkosti, šírením sociálneho priateľstva a zúročením tradícií starcov. Biskupom, kňazom a zasväteným osobám, s ktorými som sa stretol v maputskej katedrále zasvätenej Nepoškvrnenej Panne Márii, som odporúčal nazaretskú cestu, cestu toho veľkodušného "áno" Bohu, vo vďačnej pamäti jeho povolania a vlastného pôvodu.

Silným znakom tejto evanjeliovej prítomnosti je nemocnica v Zimpete, na okraji hlavného mesta, ktorá je výsledkom angažovanosti Komunity Sanť Egidio. V tejto nemocnici som videl, že tým najdôležitejším sú tam chorí, a všetci pracujú pre ich dobro. Tiež nie všetci majú rovnakú náboženskú príslušnosť: riaditeľkou nemocnice je žena, výskumníčka, správna žena, výskumníčka aidsu. Je moslirnka, ale je riaditeľkou, pričom ide o nemocnicu
založenú Komunitou Sanť Egidio. Ale všetci svorne pre dobro národa, bratsky spojení.
Moja návšteva v Mozambiku vyvrcholila svätou omšou slávenou na štadióne v daždi, ale všetci sme boli šťastní. Spevy, náboženské tance ... toľká radosť. Dážď nevadil. A tam znovu odznela výzva Pána Ježiša: "Milujte svojich nepriateľov", semiačko opravdivej revolúcie, revolúcie lásky, ktorá vyháša násilie a plodí bratstvo.

Z Maputa som sa presunul do Antananariva, hlavného mesta Madagaskaru. Krajina je bohatá na prírodné krásy a zdroje, ale poznamenaná veľkou chudobou. Prial som si, aby malgašský ľud, podnecovaný svojou tradíciou ducha solidarity, mohol zdolať prekážky a vybudovať budúcnosť rozvoja spojením úcty k životnému prostrediu so sociálnou
spravodlivosťou. Ako prorocký znak v tomto smere som navštívil "Mesto priateľstva" - Akamasoa, založené vincentínskym misionárom, otcom Pedrom Opekom: tam sa snažia spojiť prácu, dôstojnosť, starostlivosť o chudobných a vzdelávanie detí. Všetko je oduševňované Evanjeliom. V žulovom lome v Akamasoa som predniesol k Bohu modlitbu za pracujúcich.

Tiež som sa stretol v karmelitánskom kláštore s kontemplatívnymi sestrami z rôznych kongregácií. Vskutku, bez viery a modlitby sa nevybuduje miesto hodné človeka. S biskupmi krajiny sme obnovili záväzok byť "rozsievačmi pokoja a nádeje", starostlivými o Boží ľud, obzvlášť o chudobných, a o našich kňazov. Spolu sme si uctili bl. Viktóriu
Rasoamanarivovú, prvú Malgašku povýšenú na oltár. S ozaj veľkým počtom mladých som prežil vigíliu bohatú na svedectvá, spevy a tance.

V Antananarive sa slávila nedeľná Eucharistia vo veľkom diecéznom aeráli: veľké zástupy sa zhromaždili okolo Pána Ježiša. A nakoniec, v Kolégiu Saint Michel som sa stretol s kňazmi, zasvätenými a seminaristami Madagaskaru. Stretnutie v znamení chvály Boha.
Pondelňajší deň bol venovaný návšteve Maurícijskej republiky, známej turistickej destinácie, ktorú som si však vybral ako miesto integrácie medzi rôznymi etnikami a kultúrami. V skutočnosti, v priebehu posledných dvoch storočí na tomto súostroví zakotvili rozličné populácie, najmä z Indie: a po získaní nezávislosti zakúsili silný ekonomický a sociálny rozvoj. Medzináboženský dialóg je tam silný, a aj priateľstvo medzi vedúcimi rôznych náboženských vierovyznaní. Je to niečo, čo by nám mohlo pripadať zvláštne, nie však im, ktorí takto prežívajú priatel'stvo, ktoré je prirodzené. Keď som prišiel na biskupský úrad, našiel som obrovskú kyticu, nádhernú: poslal ju Veľký imám na znak bratstva.
Svätá omša na Mauríciu a slávila pri Monumente Panny Márie, Kráľovnej pokoja, na pamiatku bl. Jacques-Désiré Lavala, zvaného "apoštolom maurícijskej jednoty". Evanjelium o blahoslavenstvách, preukaze totožnosti Kristových učeníkov, je v tomto kontexte protiliek na pokušenie egoistického a diskriminačného blahobytu. Evanjelium a Blahoslavenstvá sú protiliekom ná tento egoistický a 'diskriminačný blahobyt, a aj kvasom opravdivého šťastia preniknutého milosrdenstvom, spravodlivosťou a pokojom. Žasol som nad prácou biskupov na evanjelizácii chudobných. Následne, pri stretnutí s predstaviteľmi Maurícia som vyjadril ocenenie úsilia o zladenie rozdielov v spoločnom projekte a povzbudil som ich zachovať si i dnes schopnosť prijatia, ako aj úsilie udržiavať a rozvíjať demokratický život.

A takto som sa včera neskoro večer vrátil do Vatikánu. Pred začiatkom apoštolskej cesty aj pri návrate idem vždy k Madone - Salus Populi Romani, aby ma sprevádzala na ceste ako Matka, a povedala mi, čo mám robiť, mala pod ochranou moje slová a moje skutky. S Pannou Máriou idem bezpečný.

Drahí bratia a sestry, ďakujme Bohu a prosme ho, aby semiačka zasiate na tejto apoštolskej ceste priniesli hojné ovocie pre ľud Mozambiku, Madagaskaru a Maurícia. Ďakujem. 

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. – 37/2019 – 15. september 2019

Zamyslenie sestry Rajmundy OP

V evanjeliu na slávnosť Sedembolestnej Panny Márie sú zachytené posledné slová, ktoré nám zomierajúci Kristus zanecháva ako svoj testament. Keď Ježiš z výšky kríža videl svoju matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: "Žena, hľa, tvoj syn." Potom povedal učeníkovi: "Hľa, tvoja matka." A od tej chvíle si ju učeník vzal k sebe.

Posledné chvíle Ježišovho života sú pohľadom jeho veľkej lásky. Tak, ako nás Ježiš Kristus učil volať Boha našim "Otcom", podobne nás naučil obracať sa aj na jeho Matku. Slovami, ktoré povedal učeníkovi "Hľa, tvoja matka", nám zjavuje pravdu o všeobecnom materstve svojej Matky ako Matky všetkých ľudí. Cez učeníka Jána nám dáva svoju Matku ako najcennejší dar a zveruje nás do jej materskej starostlivosti.

Sedembolestná Panna Mária je Patrónkou nášho národa. Za patrónku sme ju dostali nie preto, aby nás podporovala v sebaľútosti nad utrpením a spôsobenými krivdami. Panna Mária je daná nášmu národu a každému z nás ako Matka, ktorá nám pomáha, aby sme boli odvážni, verní a vytrvalí učeníci jej Syna aj' uprostred ťažkých chvíľ nášho života.

Mária stojí pri päte kríža na Kalvárii. Keď všetci apoštoli okrem Jána utiekli, ona stojí vzpriamene, pevná vo svojej viere, že jej Syn je Syn Boží, že On je Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta, i keď je zdanlivo porazený. On je víťaz nad satanom a hriechom, a do troch dní premôže smrť svojím vzkriesením. Máriin úkon viery - že Ježiš naozaj získa najväčšie víťazstvo tým, že sa celý obetuje - bol najväčším, aký kedy na zemi niekto vykonal.

Mária aj v tejto bolestnej situácii zostáva verná, pretože miluje. Neklesá pod ťarchou utrpenia, je silná, odvážna a vo viere a láske prijíma obetu svojho Syna. Prekonáva hranice aj ľudskej, čisto prirodzenej materskej lásky, ktorá má tendenciu vždy chrániť svojho syna a jeho život. V tomto je Máriine materstvo v plnej harmónii s Božím otcovstvom, ktorý "neušetril vlastného Syna, ale ho vydal za nás".

Mária nás učí, ako máme prijímať bolesť a premieňať ju na lásku. Ona je našou Matkou, ktorá nás nevychováva k detinskosti, a ani nás nepobáda k úteku pred utrpením, ale pomáha nám ho niesť. Zároveň je pre nás príkladom, aby sme boli ako ona odvážni v láske.
Keď pápež František navštívil v roku 2013 Brazíliu, vo svojom príhovore biskupom v najväčšom meste úcty Panny Márie v Aparecide spomenul, že v 19, storočí bola Aparecida križovatkou medzi hlavným mestom Rio de Janeiro, Sao Paulom a baňami Minas Geras.
Podľa legendy raz na tomto mieste chudobní rybári chytali ryby, ale nič nechytili. Potom z rieky nevylovili zlatú rybku, ale dolámanú sošku Nepoškvrnenej Panny Márie. Táto rozbitá soška, ktorú dali dokopy, stala sa neskôr symbolom veľkej sily, ktorá dáva dokopy naše rozbité životy, povedal pápež. V Brazílii boli v tom období rozbité životy najmä tým, že sa spoločnosť delila na pánov a čiernych otrokov (soška Márie bola čierna). Pápež pripomenul, ako nám dnes táto skúsenosť ukazuje, že Boh koná pokorne a zjavuje sa tam, kde ľudia už nič nečakajú. Často to býva na križovatkách, tam, kde sa stretávajú cesty ľudí a ich problémy ...

Aj dnešná doba, v ktorej žijeme je plná spletitých križovatiek, mnohých problémov, nebezpečenstiev a zápasov. Aj dnes, možno viac ako inokedy, potrebujeme sa oprieť o Máriu, našu Matku, aby nám pomáhala ustáť všetky tie zmätky, napätia, rozdelenia v našich rodinách, v spoločenstvách, v Cirkvi a v celej spoločnosti. Potrebujeme Matku, aby sme uprostred tohto sveta, ktorý je pod veľkým tlakom a vplyvom morálneho relativizmu, dokázali byť prorockým hlasom ohlasujúcim Kristovu pravdu. Potrebujeme Matku, ktorej môžeme každodenne odovzdávať všetky osobné i spoločné zápasy, naše neúspechy a zdanlivé prehry, a spolu s ňou objavovať skrytý zmysel každej bolesti, či utrpenia.

Tak, ako Mária, aj my by sme mali denne stáť pod krížom a vytrvalo prosiť jej Syna, aby uzdravil všetko, čo je roztrieštené v našich životoch. Potrebujeme ako Mária uveriť, že Boh koná a je s nami aj v najťažších chvíľach, aj vtedy, keď my už veľakrát nič neočakávame ... 

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. – 36/2019 – 08. september 2019

katechéza Svätého Otca Františka 

Na úvod katechézy zazneli slová 5. kapitoly knihy Skutkov apoštolov: «Rukami apoštolov
sa dialo množstvo znamení a divov medzi ľudom. [ ... ] Ešte aj na ulice vynášali chorých a
kládli ich na postele a lôžka, aby aspoň Petrova tôňa padla na niektorého z nich, keď tade
pôjde. Aj z miest okolo Jeruzalema sa zbiehalo množstvo ľudu, prinášali chorých a trápených
nečistými duchmi a všetci sa uzdravovali» (Sk 5, 12.15-16)

Cirkevná komunita opísaná v knihe Skutkov apoštolov prežíva veľkú bohatosť, ktorú jej
Pán dáva k dispozícii – Pán je veľkorysý! -, zakusuje početný nárast a veľké kvasenie i
napriek vonkajším útokom. Lukáš nám demonštruje túto vitalitu aj tým, že v knihe Skutkov
apoštolov poukazuje na významné miesta, napríklad Šalamúnovo stĺporadie, miesto
stretávania sa veriacich. Je to v Chráme. Stĺporadie (stoa) je otvorená chodba, ktorá slúži
ako prístrešok, ale aj miesto stretnutí a svedectiev. Lukáš naozaj nástojí na znameniach a
zázrakoch, ktoré sprevádzajú slovo apoštolov, a na osobitnej starostlivosti o chorých,
ktorým sa venujú.

'v 5. kapitole Skutkov sa rodiaca sa Cirkev prejavuje ako "poľná nemocnica", ktorá prijíma
najslabších ľudí, teda chorých. Ich utrpenie priťahuje apoštolov, ktorí nevlastnia "ani
striebro, ani zlato" - tak hovorí Peter chromému - ale sú mocní v mene Ježiša. V ich očiach,
tak ako v očiach kresťanov všetkých čias, sú chorí privilegovanými príjemcami radostného
zvestovania Kráľovstva, sú to bratia, v ktorých je Kristus prítomný osobitným spôsobom,
aby sa nechal hľadať a nájsť nami všetkými.

Chorí sú privilegovaní pre Cirkev, pre kňazské srdce, pre všetkých veriacich, Nie sú na
vyraďovanie: práve naopak. Sú na to, aby sme sa o nich starali, ošetrovali ich. Sú predmetom
pozorného záujmu kresťanov.

Medzi apoštolmi vystupuje Peter, ktorý má v apoštolskej skupine prednosť z dôvodu
primátu a misie prijatej od Vzkrieseného. Je to on, kto začína kázanie kerygmy v deň Turíc,
a kto bude na Jeruzalemskom koncile zohrávať úlohu riadenia.

Peter pristupuje k nosidlám a prechádza medzi chorými, ako to robieval Ježiš, keď bral na
seba slabosti a choroby. A Peter, rybár z Galiley prechádza, ale nechá, aby sa prejavil niekto
Iný: aby to bol Kristus živý a činný! Svedok je v skutočnosti ten, kto prejavuje Krista ako
slovami, tak aj telesnou prítomnosťou, čo mu umožňuje nadväzovať vzťahy a byť predĺžením
Slova, ktoré sa stalo telom v dejinách.

Peter tu plní skutky Učiteľa: hľadiac na neho s vierou, vidíme samotného Krista. Naplnený
Duchom svojho Pána, Peter prechádza a bez toho, aby niečo urobil, sa jeho tieň stáva
"pohladením", uzdravujúcim pohladením, sprostredkovaním zdravia, vyliatím nežnosti
Zmŕtvychvstalého, ktorý sa skláňa nad chorými a obnovuje život, spásu, dôstojnosť.

Týmto spôsobom Boh prejavuje svoju blízkosť a robí z rán svojich detí - povedzme to
trochu zložitejšie - "teologické miesto svojej nežnosti". V ranách chorých, v chorobách,
ktoré sú prekážkami na ceste života, je vždy prítomnosť Ježiša, Ježišova rana. Je tam Ježiš,
ktorý vyzýva každého z nás, aby sa o nich staral, posilňoval ich, uzdravoval.

Petrova činnosť uzdravovania vyvoláva nenávisť a závisť saducejov, ktorí apoštolov
uväzňujú a v rozrušení nad ich tajomným vyslobodením im zakazujú učiť. Títo ľudia videli
zázraky, ktoré apoštoli urobili nie mágiou, ale v mene Ježiša; nechceli to však prijať a
dávajú ich do väzenia; bijú ich.

Boli oslobodení zázračným spôsobom, no srdce saducejov bolo také tvrdé, že nechceli
uveriť tomu, čo vidia. Peter vtedy odpovedá ponúkajúc kľúč kresťanského života: "Boha
treba viac poslúchať ako ľudí". Oni, saduceji, totiž vraveli: "Nesmiete pokračovať v týchto
veciach, nesmiete uzdravovať" - .Poslúcham viac Boha než ľudí": to je veľká kresťanská
odpoveď. Toto znamená počúvať Boha bez výhrad, bez odkladania, bez vypočítavosti;
držať sa ho, aby sa sme sa stali schopnými zmluvy s ním a s tými, ktorých postretneme na
našej ceste.

Prosme aj my Ducha Svätého o silu, aby sme sa nezľakli tých, ktorí nám prikazujú mlčať,
očierňujú nás, či nám dokonca siahajú na život. Neľakajme sa. Prosme ho, nech nás
vnútorne posilní, aby sme si boli istí milujúcou a potešujúcou prítomnosťou Pána po
našom boku. 

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. – 35/2019 – 01. september 2019

Aby Ježiš odradil svojich poslucháčov od dychtivého baženia po bohatstve, rozpráva im podobenstvo o hlúpom boháčovi, ktorý veril, že je šťastný, pretože mal výnimočne úrodný rok a kvôli nazhromaždeným dobrám sa cítil byť zabezpečený.

Boháč predkladá svojej duši, to jest sám sebe, tri úvahy: mnoho nahromadených dobier; mnoho rokov, ktoré mu tieto dobrá môžu zabezpečiť a, po tretie, pokoj a bujarý blahobyt. Ale slovo, ktoré mu Boh adresuje, urobí koniec všetkým jeho plánom. Namiesto „mnohých rokov" mu Boh naznačuje okamžitosť „tejto noci; tejto noci zomrieš"; namiesto „užívania si života" mu Boh hovorí o „odovzdaní života; Boh požiada od teba tvoj život", s následným súdom. Pokiaľ ide o záležitosť mnohých nahromadených dobier, na ktorých chcel boháč všetko založiť, toho sa dotýka sarkastická otázka: „A čo si si nahonobil, čie bude?"

Je to práve tento rozpor, čo oprávňuje označenie „blázon", ktorým Boh oslovuje boháča, lebo ten myslel na veci, o ktorých predpokladal, že sú konkrétne, ale ony sú iba imaginárne. Je teda bláznom, lebo v skutočnosti zaprel Boha, nevydáva Bohu zúčtovanie.

Záver podobenstva, ako ho formuluje evanjelista, má osobitú výpovednú hodnotu: „Tak je to s tým, kto si hromadí poklady, a pred Bohom nie je bohatý". Je to varovanie, ktoré ukazuje horizont, ku ktorému sme pozvaní všetci upierať zrak. Materiálne dobrá sú nevyhnutné – sú dobré! –, ale sú prostriedkom ako žiť čestne a v spoločnom podelení sa o ne s tými najnúdznejšími. Ježiš nás dnes pozýva zamyslieť sa nad tým, že bohatstvo môže srdce spútavať a odvádzať ho od pravého pokladu, ktorý je v nebi. Pripomína to aj sv. Pavol v dnešnom druhom čítaní. Hovorí: „Hľadajte, čo je hore... Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi!"Týmto – to je jasné – sa nechce povedať, že sa máme odrezať od reality tu na zemi, ale že máme hľadať veci, ktoré majú pravú hodnotu: spravodlivosť, solidaritu, prijatie, bratstvo, mier, všetky tie veci, ktoré prispievajú k skutočnej dôstojnosti človeka. Ide o úsilie žiť život nie podľa svetského štýlu, ale podľa štýlu Evanjelia: milovať Boha celým naším bytím a milovať blížneho, ako ho miloval Ježiš, t. j. v službe a v darovaní samého seba. Dychtivosť po hmotných dobrách, túžba vlastniť, srdce neuspokojuje, skôr vyvoláva ešte väčší hlad! Chamtivosť je ako chutné cukríky: zoberieš si jeden a povieš si: „Ach! Aké dobré", a potom si vezmeš ďalší; a po ďalšom zase ďalší. Taká je chamtivosť: nikdy nebude mať dosť. Majte sa na pozore! Láska chápaná a žitá ako služba je prameňom skutočného šťastia, zatiaľ čo bezhraničná honba za materiálnymi dobrami a bohatstvom je často iba prameňom starostí, útrap, zneužívania a vojen. Veľa vojen začalo kvôli chamtivosti.

Stačí otvoriť dvere

Hoci sa to môže zdať náročné a naháňa nám to strach, v skutočnosti vôbec nie je ťažké prísť k Pánovi a zažiť jeho lásku. Ježiš túži, aby sme k nemu prichádzali. Teší sa, že je s nami a veľmi rád rozlieva svoju lásku na nás - dokonca väčšmi než ju my túžime prijať!

Samozrejme, že je možné zažiť prítomnosť Boha bez toho, aby sme vyvíjali úsilie. Práve to sa stalo Pavlovi na ceste do Damasku. Ale Boh sa nás častejšie dotýka, keď sa modlíme. To zažil Izaiáš, Zachariáš, ale i Peter, Jakub a Ján. Pozrime sa teda bližšie na modlitbu a zamyslime sa, ako by sme mohli byť otvorenejší na Boží dotyk v našom živote.

Vášnivo ho hľadajte. Pre námahy a povinnosti každodenného života sa môže veľmi ľahko stať, že naša viera bude príliš formálna. Podobne ako Kolosania môžeme upadnúť do legalizmu a stratiť zo zreteľa prvoradý cieľ viery: upevniť sa v láskyplnom vzťahu s Ježišom. Ak si myslíte, že vaša modlitba je trochu mechanická a suchá, choďte pred Pána a povedzte: "Pane Ježišu, chcem ťa poznať. Príď a zaplav ma svojou láskou. Premeň môj život podľa tvojich predstáv. Som tvoj."

Sústredenosť. Vnímavejšími sa môžeme stať aj tak, že budeme odmietať rozptýlenia, ktoré sú okolo nás. Povezme si pravdu: väčšinu z nás brzdia pri modlitbe všakovaké myšlienky. Nie je možné byť v Duchu a zároveň sa nechať ovládať tým, čo máme vykonať počas dňa. Ale Boh nám chce pomôcť sústrediť sa na neho, a nie na naše úlohy, záujmy a povinnosti. Chce, aby sme zohrali svoju úlohu pri boji s roztržitosťou. Možno nám pomôže, ak sa budeme modliť s priateľom alebo s manželkou. Do svojej modlitby môžeme zaviesť hudbu, aby nám pomohla sústrediť sa. Alebo by sme mohli vstať trochu skôr a utiahnuť sa na tiché miesto, kde budeme s Pánom. Nech už riešime tieto rozptýlenia akokoľvek, buďme si istí, že Ježiš je s nami a pomáha nám, aby sme sa sústredili na jeho prítomnosť. A keď začneme blúdiť, nebuďme znechutení. Jemne sa snažme opäť sústrediť. Po čase sa naučíme disciplíne v modlitbe, ktorá prinesie úžasné plody.

Pokánie. Hriech nás upcháva tak, ako blato upcháva kanál. Nemôžeme čakať, že prídeme k Bohu, ak nám prekáža hriech. Na konci každého dňa si teda spytujme svedomie. Konajme pokánie za všetky hriechy, ktoré sme spáchali, a prosme o milosť konať lepšie. Čo najčastejšie prijímajme sviatosť zmierenia. Pamätajme, že pokánie nás privádza k Božiemu milosrdenstvu, ktoré má silu obmäkčiť nám srdce a otvoriť nás pre lásku, ktorá nikdy nesklame. Ježiš povedal: "Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou". Poďme teda! Otvorme dvere! Náš život sa navždy zmení.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. - 32/2019- 11. august 2019

Stačí otvoriť dvere

Nájdite si čas a premýšľajte o Božom diele stvorenia. Obráťte svoj pohľad na oblohu počas jasného dňa. Nie je krásna? A čo tie kvety na rozkvitnutej lúke? Farby sú také pestré a dokonalé - nijaký umelec by nedokázal napodobniť ich krásu. Predstavte si hlboké, pokojné jazero v horách. Existuje niečo krajšie než jeho trblietavá voda, ktorá je za bezvetria hladká ako zrkadlo, čo odráža krásu okolo seba? Napokon sa postavte pred zrkadlo a uvažujte o korune Božieho stvorenia. Akí sme úžasní! Neudivuje nás, ako zložito funguje náš mozog? Nie je úžasné, že naše telá sú tak dokonale vytvorené?

Niektorí by mohli povedať, že stvorenie sa jednoducho stalo, že to nie je nič viac než náhoda. Ale niečo v nás nám hovorí, že ten úžasný svet okolo nás má za sebou veľa väčší príbeh. Akosi za celou tou krásou cítime ruku neviditeľného Boha.

Svätý Pavol kedysi napísal: "Veď to, čo je v ňom neviditeľné - jeho večnú moc a božstvo -, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí" /Rim 1,20/. Podľa Pavla to všetko nebol len "pocit". Bolo to logické. Za všetkým stvorenstvom musí byť Boh a musí byť večný a dobrý.

Jedna vec je vedieť o Bohu, keď uvažujeme o divoch stvorenia, ale niečo iné je poznať ho vďaka dôvernému a osobnému zjaveniu. V našom prvom článku sme zistili, že téma zjavenia sa neustále v Pavlových listoch opakuje - a to zjavenie má moc meniť náš život. V tomto článku sa budeme pýtať, ako môžeme zažiť Pánovo zjavenie. Ak je premena predovšetkým Božím, a nie naším dielom, ako sa môžeme premeniť?

"Aby ste boli naplnení"

Pavol v Liste Kolosanom, podobne ako vo svojich ostatných listoch, hovoril o svojich očakávaniach pre tamojšie cirkevné spoločenstvo: "Neprestávame sa za vás modliť," napísal, "a prosiť, aby ste boli naplnení poznaním jeho vôle vo všetkej múdrosti a duchovnej chápavosti". Podľa Pavla má ľudská múdrosť a chápavosť svoje obmedzenia, zvlášť ak ide o duchovný život. Len duchovná múdrosť - to, čo nazývame zjavením - môže pomôcť veriacim naplniť Božie plány s jeho Cirkvou.

Keď Pavol napísal svoju modlitbu za Kolosanov, vysvetlil, čo sa v nich podľa jeho názoru stane v dôsledku tohto zjavenia: "Aby ste žili, ako sa patrí vzhľadom na Pána, a páčili sa mu vo všetkom, tým, že budete prinášať ovocie všetkých dobrých skutkov a rásť v poznaní Boha, a aby ste mocou jeho slávy upevnení všetkou silou boli veľmi trpezliví a vytrvalí a s radosťou vzdávali vďaky Otcovi".

Podľa Pavla by malo zjavenie skrze Ducha naplniť mysle veriacich novým chápaním Božích úmyslov. A malo by naplniť ich srdce stretnutím s Božou slávou. Tým sa odlišuje od rozumového chápania, ktoré je možné len na ľudskej úrovni. Lebo poznanie skrze zjavenie preniká aj do srdca. Premieňa rovnako pôsobivo, ako informuje.

Láska a poznanie

Prečo Pavol vo svojom Liste tak veľmi hovoril o poznaní? Zdá sa, že hoci si Kolosania vážili poznanie ako také, takmer výlučne sa sústreďovali na ľudské poznanie a ľudské prístupy k životu viery. Napriek tomu, že niektorí z nich prežívali veľmi hlboké spojenie s Bohom, mysleli si, že najlepšie budú nasledovať Boha tak, že vypracujú podrobný kalendár obradov - "sviatkov, novmesiacov a sobôt" (Kol 2, 16) -, ktorý im pomôže usporiadať ich modlitbový život. Ale Pavol pochopil, že títo úprimní, no pomýlení veriaci sa tak veľmi sústredili na svoje obrady, že stratili zo zreteľa samotného Ježiša - "hlavu, z ktorej celé telo... rastie".

Pavol však chcel, aby Kolosania rástli vo svätosti tak, že predovšetkým prehĺbia svoj vzťah k Ježišovi. Chcel, aby sa ich život vyznačoval milosťou a zjavením, aby mohli plnšie vidieť, pochopiť a prijať Božie úmysly.

To isté platí aj pre nás. Milosť zjavenia nás má otvoriť, aby sme prijali Božie tajomstvá. Má nám dať silu na zmenu. A ak ide o zmenu nášho srdca a zmýšľania, formality samotné sú nedostatočné. Pavol sa z vlastnej skúsenosti naučil, keď sledoval rast rôznych cirkví, že duchovná zrelosť je úzko spojená so zjavením. Ide o to, aby sme prišli k Bohu a zažili jeho lásku tak dôverne, až to zmení náš život.

Vieme, že takmer každý človek prežíva lásku v takej alebo onakej forme: manželskú lásku, rodičovskú lásku, rodinnú lásku a lásku blízkych priateľov. Vieme aj to, že tieto druhy lásky majú silu zmeniť náš život. Formujú a menia spôsob nášho myslenia a konania na tomto svete. Všetky tieto druhy lásky sa podobajú Božej láske, ktorú zažívame, keď sme otvorení zjaveniu Ducha Svätého. Ale zmeny, ktoré iniciuje Božia láska, pôsobia oveľa hlbšie a menia náš pohľad na seba samých a na svet okolo nás.

Ľudská láska môže byť krehká. Môže prísť a odísť. Môže zraniť, zradiť a dokonca aj zlomiť.

Naopak, Božia láska je stála. Je vždy osviežujúca a nová. Potešuje nás nielen tým, čo zažívame, ale aj novými obzormi, ktoré otvára v našom živote - vysvetľuje to, kým skutočne sme a predovšetkým prečo sme tu. Všetko ostatné ustupuje do úzadia a my zažívame niečo, čo slová nedokážu opísať. Zažívame niečo, čo nás mení skrz-naskrz.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. - 31/2019- 4. august 2019

Nedeľné Anjel Pána - Svätý Otec František

Evanjelista Lukáš v úryvku tejto nedele rozpráva o Ježišovej návšteve v dome Marty a Márie, sestier Lazára. Oni ho privítajú a Mária si sadá k jeho nohám, aby ho počúvala. Necháva bokom to, čo mala práve na práci, aby bola blízko pri Ježišovi: nechce prísť o žiadne z jeho slov. Všetko treba dať bokom, pretože keď nás on príde navštíviť v našom živote, jeho prítomnosť a jeho slovo majú prednosť pred čímkoľvek. Pán nás vždy prekvapuje: keď sa mu naozaj započúvame, mrákavy miznú, pochybnosti prenechávajú miesto pravde, strachy pokoju, a rozličné životné situácie sa dostávajú na správne miesto. Pán zakaždým, keď príde, dáva veci do poriadku, aj u nás.

V tejto scéne s Máriou z Betánie pri Ježišových nohách nám sv. Lukáš ukazuje modliaci sa postoj veriaceho, ktorý vie zotrvávať v prítomnosti Majstra, aby ho počúval a zladil sa s ním. Ide tu o zastavenie sa počas dňa, o uzobranie sa v tichu na nejakú minútku, aby sme dali priestor Pánovi, ktorý „prechádza" a našli odvahu zostať trochu „v ústraní" s ním, aby sme sa potom vrátili s pokojom a účinnosťou ku každodenným veciam. Keď Ježiš chváli Máriino počínanie, že „si vybrala lepší podiel", zdá sa, že opakuje každému z nás: „Nenechaj sa pohltiť povinnosťami, ale počúvaj predovšetkým Pánov hlas, aby si dobre plnil povinnosti, ktoré ti život prináša". Ďalej je tu druhá sestra, Marta. Sv. Lukáš hovorí, že to ona Ježiša prijala v dome. Azda bola Marta staršou z dvojice sestier, nevieme, ale bezpochyby mala táto žena charizmu pohostinnosti. Skutočne, pokým sa Mária venuje počúvaniu Ježiša, ona je plne zabratá do množstva prác s obsluhou. Preto jej Ježiš hovorí: «Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci». Týmito slovami Ježiš istotne nemá v úmysle odsúdiť postoj služby, ale skôr zhon, s ktorým sa to neraz prežíva. Aj my zdieľajme starostlivosť sv. Marty a podľa jej príkladu si zaumieňme, že sa postaráme, aby sa v našich rodinách a v našich spoločenstvách zakusoval zmysel pre pohostinnosť, pre bratstvo, aby sa každý mohol cítiť „doma", zvlášť maličkí a chudobní, keď klopú na dvere.

Evanjelium nám pripomína, že múdrosť srdca spočíva práve v schopnosti vedieť spájať tieto dva prvky: kontempláciu a činnosť. Marta a Mária nám ukazujú cestu. Ak chceme život vychutnávať s radosťou, musíme spojiť tieto dva postoje: na jednej strane „zotrvávať pri Ježišových nohách", aby sme ho počúvali, kým nám odhaľuje tajomstvo každej veci; na druhej strane, byť starostliví a pohotoví v pohostinnosti, keď Ježiš prechádza a klope na naše dvere, s tou tvárou priateľa, ktorý potrebuje chvíľku odpočinku a bratskosti. Táto pohostinnosť je žiadaná. Nech nám presvätá Mária, Matka Cirkvi, daruje milosť milovať Boha a slúžiť jemu i bratom a sestrám s rukami Marty a so srdcom Márie, aby sme stálym zotrvávaním v načúvaní Kristovi mohli byť tvorcami pokoja a nádeje. A toto je zaujímavé: týmito dvoma postojmi budeme tvorcami pokoja a nádeje.

O obdivuhodnej hodnote svätej omše

Svätá omša nemá iba hodnotu pamiatky. Kristus skrze kňaza sprítomňuje svoju obetu. Je to skutočná obeta, ktorá sa stala na Kalvárii a prináša jej plné ovocie. Všetky plody svätej omše sú nevyčerpateľné, pretože sú to všetko plody obete kríža. Kiež by sme vedeli, aké poklady môžeme získať pre seba a pre Cirkev!

Pamätaj, kresťan, že sa viac vyplatí byť zbožne prítomný na svätej omši, ako obísť na pútiach celý svet (sv. Bernard).

Boh nám dá všetko, o čo pri svätej omši prosíme, a dá nám aj to, na čo ani nepomyslíme, ale čo potrebujeme (sv. Hieronym).

Svätá omša je jediná obeta, ktorá spôsobuje, že duše ihneď vychádzajú z očistca (sv. Gregor).

Jediná svätá omša, ktorej sa zúčastníš vo svojom živote, viac ti osoží, ako početné obetované inými za teba po tvojej smrti (sv. Faustína)

Úmysly svätých omší

Nie je vždy možné odslúžiť úmysel sv. omše vo vami požadovanom termíne /presný dátum/, vplývajú na to mnohé okolnosti napr. v ten deň nie je v tom kostole sv. omša, správca farností má v ten deň povinnosť uloženú Cirkvou slúžiť sv. omšu za farnosť /túto povinnosť má každú nedeľu a na prikázaný sviatok/, niekto dal na tento termín na sv. omšu skôr, to potom znamená že prednosť má tento úmysel a že na váš úmysel bude odslúžená sv. omša neskôr, ale v najbližšom možnom termíne.

Na odslúženie sv. omše na váš úmysel sa veľakrát čaká veľmi dlho, príčinou tohto čakania nie je to, že omše nie sú slúžené ale že úmyslov je veľa, zvlášť keď v našej farnosti rešpektujeme, zvyk týždennej a mesačnej sv. omše /keď je napríklad vo farnosti do 20 pohrebov tak kňaz slúži za zomrelých okrem pohrebnej omše ešte 60 omší/. Do poradia zasahujú aj sv. omše za zdravie a božie požehnanie pri nečakaných okolnostiach /napr. pri vážnych zdravotných problémoch/.

Sv. omše pri príležitosti 1. výročia smrti nebudú slúžené automaticky ale prosím nahlásiť minimálne tri mesiace pred termínom v sakristii. Iné výročia smrti nebude možné rezervovať na konkrétny dátum ale budú slúžené podľa poradia ako boli zapísané. Na konkrétny dátum budú slúžené len tieto úmysly: 1. výročie smrti, okrúhle výročie sobáša, okrúhle životné jubileum - 50, 60, 70, 80 rokov a viac.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. - 30/2019- 28. júl 2019

Kiež Božie pravdy premôžu diablove lži

Čo myslíš, kto si? Ako podľa teba hľadí na teba Boh? Toto sú dve najpodstatnejšie otázky, ktoré si môžeme položiť. Ovplyvňujú mnohé naše rozhodnutia a majú veľký vplyv na to, ako sa správame k ľuďom okolo seba. No práve preto, že tieto otázky sú také dôležité, diabol vynakladá veľa síl na to, aby nám na ne dal nesprávne odpovede. Usudzuje, že ak sa mu podarí vložiť do nás negatívny obraz nás samých, budeme sa cítiť nehodní Božej lásky. A ak nás presvedčí, že Boh nás nemiluje, nebudeme sa toľko venovať hľadaniu Pána. V tomto článku diakon Keith Strohm rozoberá predovšetkým tri lži nepriateľa: že Bohu na nás nezáleží, že nie sme hodní jeho pozornosti a že nás požehná až vtedy, keď budeme dokonalí. Po rozobratí týchto lží ponúka jasné a povzbudivé vysvetlenie právd, ktoré chce diabol prekryť. Kiež každý z nás verí viac tomu, čo hovorí Boh, než lžiam Zlého. Prvá lož: „Nie som dôležitý" Tí, čo zápasia so lžou o vlastnej nepodstatnosti a bezvýznamnosti, bojujú s akousi chudobou, zakorenenou v ich identite, a „malosťou", ktorú vnímajú ako časť toho, kým sú. Možno sa za seba nehanbia a aj uznávajú, že majú nejaké skutočné dary a talenty, no sú presvedčení, že tieto dary sú nepodstatné v okolnostiach, v ktorých sa nachádzajú, alebo že nie sú dosť dôležité na to, aby si ich samých alebo ich dary dokázali iní všimnúť. Ľudia zápasiaci s touto lžou môžu svoje dary zakopať alebo sa sťahovať do úzadia s presvedčením, že nie sú dôležití. Často prežívajú svoj život s prenikavým pocitom smútku, zatrpknutosti a hnevu, ktorý im prekáža v ich vzťahu s Bohom a s druhými. Nepriateľ túto lož rád zaodieva do šiat pokory. My katolíci vieme, že by sme mali byť verní a pokorní. Pravá pokora však nespočíva v presvedčení, že sme nepodstatní, neviditeľní alebo že na nás nezáleží. Autentická pokora spočíva v prežívaní toho, že sme boli stvorení Bohom, bez toho, aby sme svojim darom a schopnostiam prikladali neprimeranú dôležitosť. Pravda: „Boh si ma váži" Boh osobne a dôverne miluje každého jedného človeka. „Nepredávajú sa dva vrabce za halier?" pýta sa Ježiš. „A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca. Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané. Nebojte sa teda, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov". Pán si tvoj život všíma. Hľadí na teba tak pozorne a láskavo, že ti pritom počíta vlasy na hlave. Ježiš nezanechal svoju nebeskú slávu kvôli nejakému anonymnému ľudstvu. Nevydal sa mučeniu, bitiu a ukrižovaniu pre nejakú ideu. Keď Ježiš visel na kríži, jeho oči sa upierali na teba a na kľukatú cestičku tvojho života. Keď ho ukladali do hrobu, on vo svojom tichom objatí držal tvoje hriechy. A po zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení zaniesol tvoje meno do samého srdca Najsvätejšej Trojice. Tak sa naplnilo to, čo vyhlásil prorok Izaiáš dlhé roky pred Kristovým príchodom: „Hľa, do dlaní som si ťa vryl". Boh si nás však nevšíma a nemiluje nás preto, že by sme boli niečím výnimoční. My sme výnimoční preto, že si nás Boh všíma a miluje nás. Vďaka nemu nie sme nikdy neviditeľní a nikdy ani nebudeme prehliadaní. Skús na seba hľadieť tak, ako na teba hľadí Boh, nie tak, ako si myslíš, že na teba hľadia druhí. Pochop, že žiaden človek, ktorý kedy žil a ktorý kedy bude žiť, nemohol, nemôže a nebude môcť odpovedať na Božiu lásku presne tak ako ty. Ty si neopakovateľný dar, ktorý Boh ponúka svetu ako znamenie svojej dobroty a starostlivosti. Druhá lož: „Som príliš skazený na to, aby ma Boh zachránil" Satan nám často predkladá rôzne pokušenia a podnecuje nás rozumovo si odôvodniť, prečo podľahnúť danému pokušeniu v našom prípade neznamená spáchať hriech. No keď potom tomuto pokušeniu naozaj podľahneme, satan cúvne, obráti sa proti nám a začne nás obviňovať. Akoby nám hovoril: „Ó, človeče... nemôžem uveriť, že si to naozaj spravil. Boh ti to nikdy neodpustí. A keby ti to aj odpustil, tak kňaz, ktorému sa budeš spovedať, ťa odsúdi." Raz to ktosi vyjadril aj takto: „Nepriateľ pozná tvoje meno – no predsa sa rozhodol volať ťa po hriechu, nie po mene." Prečo to robí? Pretože nás chce uviesť do lži a presvedčiť nás, že sme tým, čo sme spáchali (alebo čo nám urobili druhí). A keď tomu potom uveríme, zahalí nás do hanby. Pre toto zahanbenie sa následne zameriavame na svoju nehodnosť. V istom zmysle sa tým necháme tak zaslepiť, že my sami rozhodneme za Boha, ako by sa k nám mal zachovať. Túto lož sprevádza aj obviňujúci hlas, ktorý nám v srdci našepkáva, že „nie sme dobrí", že „sme hlúpi" a že „si nezaslúžime byť milovaní". Pravda: „Boh sa zo mňa teší" Boh Otec sa z teba teší! Tento výrok sa ti môže zdať ešte šokujúcejší ako výrok: „Boh ťa miluje!" Mnohí z nás totiž premýšľajú o láske k Bohu len v akejsi teoretickej rovine. No to, že sa Boh z teba teší, je čosi oveľa dôvernejšie, jasnejšie a osobnejšie. Božia radosť nie je abstraktná. Keďže sa zo mňa teší, tak ma vidí a pozná. Je radikálne zaangažovaný do všetkých detailov môjho života. Pouvažuj nad tým: nebeský Otec od chvíle tvojho počatia hľadel na teba s láskou. Nie preto, že by si urobil čosi hodnotné alebo že by si veril v správne veci, alebo že by si sa uchránil pred akoukoľvek poškvrnou – ale jednoducho preto, že si jeho stvorenie. Žiaden tvoj skutok, žiadna tvoja myšlienka, žiadna tragédia alebo trauma, ktorú si prežil, nikdy nezmenila ani nič nezmení na láske, ktorou ťa Boh miluje. Ona je stála a nemeniteľná. Vykúpil ťa nie preto, že by si bol dobrý, ale preto, že on je dobrý. A táto jeho dobrota je večná. Neboj sa teda k nemu rozbehnúť. Otvor mu svoje srdce a prijmi jeho dobrotu. Čaká ťa nový život. Odpočinok, úľava a neochvejná láska. Tretia lož: „Musím byť dokonalý, aby som si zaslúžil Božiu lásku" V našej kultúre sa produktivita – to, čím jednotlivec prispieva spoločnosti – kladie na vysoký piedestál. A to môže ovplyvniť aj náš vzťah s Bohom. Nepriateľ dokáže veľmi rýchlo využiť náš sklon posudzovať druhých, ba aj seba samých, podľa úspechov. Často sa stáva, že ľudia, na ktorých rodič alebo obaja rodičia kládli neprimerane vysoké nároky alebo ich prísne posudzovali, môžu vyrásť s myšlienkou, že uznania sa im dostane len vtedy, keď vykonajú niečo dokonale alebo do bodky splnia očakávania druhých. Nepriateľ sa v rámci svojej stratégie snaží, aby sme si tento obraz náročného rodiča premietli na Boha. Pod vplyvom tejto lži začíname potom Boha vnímať ako chladného, neosobného, odmeraného sudcu, ktorý svoju lásku a uznanie prejavuje len tým, ktorí ho dokonale nasledujú. V dôsledku toho praktizujeme akési „kresťanstvo založené na výkonoch", v rámci ktorého si myslíme, že si musíme zaslúžiť Božiu lásku, no zároveň že sa nám to nikdy nedarí. Tí, čo trpia v dôsledku tejto lži, často cítia enormný tlak, aby všetko robili správne. Každé zlyhanie, každý hriech a každá nedokonalosť im môže spôsobovať nesmierne obavy a niekedy aj nesmierne silný pocit viny. Pravda: „Boh ma miluje tu a teraz" Moc viery je v Bohu, nie v nás. Áno, nevyhnutne potrebný je aj náš súhlas a naša spolupráca, no premieňajúca moc viery nepochádza z nás. Pochádza od Pána. To znamená, že my nie sme príčinou našej spásy, a tak spása nezávisí od našej dokonalosti, ale od dokonalej Božej lásky. Nikto si nezaslúži ísť do neba alebo byť spasený len preto, že bol na zemi dobrý. Pavol ohlasuje pravdu, že „všetci zhrešili a chýba im Božia sláva". Spasení môžeme byť len skrze Kristove skutky, skrze jeho život, smrť, zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie. Ničím z toho, čo robíme, nemôžeme Boha prinútiť, aby nás miloval ešte viac, ako nás miluje v tejto chvíli! A nemožno vykonať ani nič také, pre čo by nás Boh začal milovať menej. Boh sa stretá s nami v takom stave, v akom sme, a miluje nás takých, akí sme práve teraz. Nie preto, akí jedného dňa možno budeme alebo akí sme boli v minulosti, ale preto, akí sme tu a teraz. Božiu lásku si nemôžeš zaslúžiť. Boh ťa miluje takého, aký si, a túži ťa priviesť do hlbín svojho srdca. Jediné, čo na to treba, je tvoje áno.

                                                            /prevzaté z časopisu Slovo medzi nami/

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. - 29/2019- 21. júl 2019

Ako s nami Boh hovorí?

Dňa 23. marca 1857 newyorský obchodný dom spoločnosti Eder Haughwout a spol. spustil prvý komerčne využívaný výťah na svete. Tento novátorský dopravný prostriedok priemyselníka Elishu Otisa dokázal prepravovať zákazníkov hore a dole medzi piatimi poschodiami, pričom sa pohyboval na tú dobu úchvatnou rýchlosťou 0,2 metra za sekundu. Vďaka úspechu Otisovho výťahu sa začala v stavebnom priemysle nová éra a o necelých pätnásť rokov bolo spustených už viac než dvetisíc výťahov. Krátko nato začali rásť mrakodrapy a zmenili celkový obraz každého veľkého mesta. Dalo by sa povedať, že Elisha Otis svojím vynálezom zmenil tvár zeme!

Vďaka výťahu sa už ľudia nemusia k svojmu cieľu vliecť po nekonečných schodoch. Robotníci už nemusia riskovať svoj život pri prenášaní ťažkých predmetov. Vzrástla produktivita aj bezpečnosť. Táto inovácia znamenala veľký krok vpred. Výťah bol akoby jednoduchým návodom na úspech: odteraz nemusíš vyvinúť ani len polovicu predchádzajúcej námahy na to, aby si sa dostal do svojho cieľa.

Takto sa dá vnímať aj dar Božieho zjavenia. Môžeme minúť všetku svoju energiu v snahe pochopiť Boha a jeho plán spásy – a tiež v úsilí plniť Božie prikázania. To by však bolo ako chcieť sa vyštverať k nesmierne vzdialeným hviezdam. No máme aj druhú možnosť: nastúpiť do výťahu a stlačiť tlačidlo hore. Kde teda môžeme nájsť toto zjavenie? Kde je to tlačidlo hore? V tomto článku sa chceme pozrieť na tri spôsoby, akými tento výťah funguje, čiže na tri najdôležitejšie pramene Zjavenia: na stvorenie, Sväté písmo a Tradíciu Cirkvi.

Stvorenie je úžasné, však? A je aj zjavením od Boha. Všetko okolo nás a v nás má potenciál sprostredkovať nám stretnutie s tým, ktorý nás stvoril: krása kvetov, majestát neba, ladný pohyb ľudského tela a úžasné možnosti a schopnosti ľudskej mysle.

Na chvíľku sa zamysli nad tým, čo veda zistila o DNA. Každá jedna bunka v tele nesie molekulu DNA. Táto molekula obsahuje jedinečný genetický kód zachytávajúci to, aký si: tvoju výšku, farbu vlasov, farbu očí, tvoje fyziologicky silné a slabé stránky, ba do značnej miery aj tvoje mozgové „závity". Každá molekula DNA skladajúca sa z dvoch navzájom prepletených reťazcov by bola po rozvinutí dlhá asi dva metre; a keby si všetky svoje molekuly DNA pozapájal za seba, boli by dvakrát dlhšie ako priemer slnečnej sústavy. A toto všetko je tvojom vnútri! Boh sám všetky tieto genetické informácie tvoril, a tak ich dôverne pozná. Už samotné uvažovanie nad zázrakom našej DNA by nás malo naplniť veľkou bázňou nad tým, ako intenzívne nás Boh pozná a ako úzko je spätý s naším životom. Rovnako by nás mohla dojať úvaha o nesmiernej veľkosti vesmíru: viac než sto miliárd planét obiehajúcich miliardy a miliardy hviezd – a to len v našej galaxii! Astronómovia odhadujú, že v celom vesmíre existuje asi sto až dvesto miliárd galaxií. Takáto nesmierna veľkosť hovorí o tom, aký veľký a vznešený je náš Boh.

Boh sa nám prihovára prostredníctvom celého stvorenia – od našej DNA až po vznešené galaxie. Stále nám hovorí, aký je mocný a vznešený. Neustále nám hovorí, že nás miluje a pozná nás a že nás má vo svojej dlani. Skús si zvyknúť každý večer hľadieť na nebo. Hľaď na tie nádherné hviezdy. Pri prechádzke si všímaj obrovské stromy a farebné kvety – a slnko, ktoré tomu všetkému dáva rásť. Rozjímaj o pokoji a moci oceánov aj o zurčiacich riekach. Nie je Božie stvorenie úžasné? Náš veľký a nádherný Boh nám dovoľuje hľadieť na úžasné predstavenie svojej slávy… A to všetko len preto, aby si ťa pritiahol bližšie k sebe.

Okrem „nemého" zjavenia stvoreného sveta máme aj vzácne slová Svätého písma. Písmo hovorí o Bohu. Hovorí o tom, kto je Boh a ako veľmi nás miluje. Hovorí, že Boh má s Cirkvou plán plný lásky. Hovorí, že náš silný a mocný Boh je zároveň trpezlivý, bohatý na milosrdenstvo a pohotový v odpúšťaní.

Písmo však neopisuje len všetky úžasné Božie vlastnosti, ale predkladá aj mnohé príbehy, prostredníctvom ktorých nám zjavuje Božie srdce ako také, ktoré je plné lásky a milosrdenstva. Je v ňom príbeh o tom, ako Boh vyslobodil Izrael z egyptského otroctva. Rozpráva sa v ňom aj o tom, ako sa prihováral ľudu a priťahoval si ho naspäť k sebe prostredníctvom prorokov, akými boli napríklad Jeremiáš či Ezechiel. Nachádzame v ňom Ježiša, ktorý neustále povzbudzuje svojich učeníkov, neustále odpúšťa rôznym ľuďom (Zachejovi, mýtnikovi) a uzdravuje ich (ako napríklad ženu trpiacu na krvotok). No predovšetkým v ňom máme príbeh o Ježišovom utrpení, jeho smrti a zmŕtvychvstaní. Každý z týchto príbehov (a tiež mnohé ďalšie) hovorí, že Boh sa úplne oddane o nás stará a kráča s nami po ceste domov – po ceste do neba. Každý príbeh Písma má moc povedať nám niečo osobné o našich potrebách, starostiach, nádejach a obavách.

Možno poznáte príbeh o tom, čo sa stalo svätému Augustínovi. Tento mimoriadne vzdelaný muž, ktorý všetku svoju dôveru vkladal do toho, čo sa naučil, nevedel prijať myšlienku o milujúcom Bohu, ktorý by sa mu osobne prihováral. A bojoval tiež s mravnou čistotou. Jedného dňa počul akýsi detský hlas hovoriť slová: „Vezmi a čítaj." Nikto pri ňom nebol a Augustín si pomyslel, že je to slovo od Boha. Otvoril si teda Písmo a v ňom narazil na verš z Pavlovho Listu Rimanom: „Žime počestne ako vo dne; nie v hýrení a opilstve… ale oblečte si Pána Ježiša Krista; a o telo sa nestarajte podľa jeho žiadostí". Tie slová v tom momente prenikli jeho srdce; Augustín odovzdal svoj život Pánovi a od tej chvíle bol iným človekom.

Tak ako Boh skrze Písmo hovoril s Augustínom, tak chce hovoriť aj s nami. V našom prípade sa to nemusí udiať tak dramaticky, ako sa to stalo Augustínovi, no môžeme si byť istí tým, že aj nám Boh chce otvoriť príbehy a učenie Písma. Chce sa nám prihovárať. Sadnime si teda k nemu, čítajme jeho Slovo a modlime sa.

Okrem stvorenia a Písma sa nám Boh zjavuje aj prostredníctvom posvätnej Tradície našej Cirkvi. „Posvätná Tradícia" označuje spôsob, akým apoštoli uchovali Ježišovo učenie a akým ho odovzdali ďalším generáciám. Tradícia v spojení s Písmom podáva plnší obraz o tom, kto je Boh a ako na nás chce vylievať svoje milosti. A hovorí nám veľa aj o živote v pokoji a svätosti, ku ktorej nás Boh volá.

Spomeň si, ako ti tvoji rodičia a starí rodičia odovzdávali svoju múdrosť a svoje životné skúsenosti: rozprávaním príbehov a tým, ako slávili narodeniny a sviatky. Možno ti o nich niečo poodhalili zvláštne tradície, ktoré zachovávali pri vymýšľaní mien detí. Možno ti o nich veľa napovedali aj také obyčajné veci ako to, čo robievali pred spaním alebo čo pozerávali v televízii.

Každá z týchto tradícií ti hovorí o tom, čo to znamená byť členom tvojej rodiny. Každá tradícia vyjadruje nejaký názor, presvedčenie či rodinnú filozofiu. A keďže pochádzajú z tvojej rodiny, môžu ti povedať veľa o živote, ktorý žiješ, a o tom, kto vlastne si.

Naše slávenie svätej omše je zas ideálnym príkladom toho, ako Cirkev v dejinách žila a žije Písmo. Naša liturgia má svoje korene v starozákonnom príbehu o Pasche a v Ježišových slovách vyslovených pri Poslednej večeri. Keď teda slávime svätú omšu, v istom zmysle sa pripájame k dlhému zástupu svätých a veriacich siahajúcich – v nepretržitej reťazi viery a chvály – až k Mojžišovi. Jazyk svätej omše sa možno zmenil a mnohé časti omše sa pridali alebo naopak vymizli, no podstata každého eucharistického slávenia zostala vždy verná Písmu. A tak, keďže je súčasťou tejto Tradície aj svätá omša, i skrze ňu nám Boh môže dať svoje zjavenie.

Pozri sa na všetky prostriedky, ktorými sa Boh zjavuje. Všimni si, ako veľmi túži prihovoriť sa tvojmu srdcu a stať sa súčasťou tvojho života. Nemusíš sa k nemu šplhať po nekonečne stúpajúcich schodoch. Veď on sa s tebou prišiel stretnúť a skrze moc svojho zjavenia je vždy pripravený vyzdvihnúť ťa do svojej prítomnosti. Akého štedrého Boha máme!

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. - 28/2019- 14. júl 2019

Tvoj nebeský Otec sa chce prihovárať práve tebe

Slovo zjavenie pochádza z gréckeho slova apokalypsis, ktoré znamená odkryť alebo odhaliť niečo, čo bolo predtým skryté. Sväté písmo toto slovo používa na opis toho, ako sa Boh zjavuje svojmu ľudu. Používa ho tiež na opis toho, ako nás Boh utešuje a povzbudzuje. Toto odkrytie Boha má teda aj veľmi osobný aspekt. Keď sa nám totiž Boh zjavuje, dotýka sa nášho srdca aj našej mysle.

Svätý Pavol bol presvedčený, že Boh chce naplniť svoj ľud svojimi myšlienkami a pohľadmi. Pavol vedel, že aj jeho vlastné povolanie ohlasovateľa evanjelia nie je len o oznamovaní informácií o Ježišovi. Súčasťou jeho povolania bolo totiž aj pomáhať druhým zakúsiť Ducha Svätého takpovediac „na vlastnej koži".

Kolosanom napríklad napísal, čo im vyprosuje: „… aby ste boli naplnení poznaním jeho vôle vo všetkej múdrosti a duchovnej chápavosti, aby ste žili, ako sa patrí vzhľadom na Pána, a páčili sa mu vo všetkom, tým, že budete prinášať ovocie všetkých dobrých skutkov a rásť v poznaní Boha.

Pavol pritom vedel, že náš potenciál viesť svätý život a prinášať Pánovi ovocie je úzko prepojený s tým, do akej miery prosíme Boha, aby nám zjavil „tajomstvo", ktoré bolo „od vekov a pokolení skryté", ale teraz „sa zjavilo" všetkým, čo hľadajú Pána.

Tieto slová svätého Pavla hovoria, že sú dva spôsoby, ako možno žiť tak, „ako sa patrí vzhľadom na Pána". Prvý spôsob je síce dobrý, ale má svoje obmedzenia: usilovať sa o svätosť výhradne vlastným úsilím a na základe vlastnej múdrosti. Druhý spôsob je poprosiť Boha, aby sa nám zjavil, usmerňoval nás a dával nám silu žiť tak, ako máme.

Pri prvom spôsobe berieme to, čo o Bohu vieme, a snažíme sa to použiť pri svojom rozhodovaní. Snažíme sa dodržiavať prikázania. Upriamujeme svoju myseľ na to, aby sme žili spravodlivý a dobrý život. A keď narazíme na nejaký problém, snažíme sa nájsť čo najlepšie riešenie.

Pri druhom spôsobe využívame to, čo o Bohu vieme, no zároveň ho prosíme, aby nás „naplnil" svojím zjavením. Prosíme o „múdrosť a duchovnú chápavosť", ktoré nám pomôžu „páčiť sa mu vo všetkom", čo robíme. Táto duchovná chápavosť, ktorú môžeme nazvať aj zjavenie, je spôsobom, akým Boh berie to, čo o ňom vieme, a dodáva tomu život. Takto otvára naše srdce a my vďaka tomu dokážeme vnímať jeho lásku, milosrdenstvo, moc a milosť, skrývajúcu sa za jeho prikázaniami a učením. Pavol nazýva tento spôsob „slovami, ktoré nás naučil Duch" – a to sú slová a myšlienky, na ktoré by sme sami nikdy neprišli.

Vidíme teda, že zjavenie od Boha nie je nejakým okrajovým prvkom našej viery. Je vecou, ktorú nám chce Boh dať, pretože vie, že je to ten najlepší spôsob, ako mať zmysluplný vzťah.

Nám a osobne

Tisícky rokov pred príchodom Ježiša sa Boh zjavoval prorokom – ako napríklad Eliášovi alebo Izaiášovi. Aj iní starozákonní hrdinovia viery – ako Abrahám, Mojžiš, Jozue a Dávid – sú dôkazom toho, že kľúčoví ľudia v dejinách Izraela sa vždy tešili z rôznych zjavení. Abrahám sa stal praotcom nového národa. Mojžiš vyslobodil Izraelitov z Egypta. Jozue dobyl zasľúbenú zem. Dávid zjednotil Izrael. Títo všetci – a mnohí ďalší – dostali od Boha zvláštne zjavenie a potom sa oň podelili so svojím ľudom. Takto ho všetci viedli k Ježišovi, ktorý zjavil Boha úplne novým spôsobom.

Keď sa pozrieme do Písma, vidíme, že to, čo Boh sčasti zjavil našim duchovným predkom, zjavil naplno v Ježišovi. Veríme, že v Ježišovom živote a v jeho smrti a zmŕtvychvstaní sa Božie zjavenie dovŕšilo. Všetko, čo nám Boh chcel povedať, je obsiahnuté a zhrnuté v Ježišovi.

No ak je to tak, prečo by sme potom mali túžiť po nejakom ďalšom zjavení od Boha? Nie je už všetko potrebné zjavené v Písme a v učení Cirkvi? To áno. Všetko, čo potrebujeme pre svoj kresťanský život, bolo zjavené v „poklade viery". Zjavenie má aj iný dôležitý aspekt. Zjavenie, ktoré nám chce Boh dať dnes, nie je nejaká nová informácia alebo nejaká nová dogma. Pri tomto zjavení nám chce Boh ukázať niečo, čo už v dejinách zjavil – no chce to ukázať nám a osobne.

Preto Ježiš zoslal Ducha Svätého: „Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám". V Liste Efezanom Pavol stručne vyjadruje nádherný Boží plán spásy. Píše v ňom, že Boh nás „požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním". Píše tiež o tom, ako nás Ježiš oživil, keď nás vytrhol zo zovretia hriechu a smrti, vzkriesil nás a daroval nám miesto pri sebe v nebi. Píše o Cirkvi ako o „plnosti" Ježišovej prítomnosti na zemi.

To je naozaj dosť veľa informácií! Človek by si mohol myslieť, že si Pavol povie, že to stačí, pretože už Efezanom všetko jasne vysvetlil. Ale Pavol to neurobil. Po tom, čo im oznámil všetky tieto úžasné pravdy, pokračuje modlitbou za to, aby sa otvorili oči ich srdca. Modlí sa, aby prijali „ducha múdrosti a zjavenia", aby tak mohli pochopiť nádherný plán, ktorý má Boh s nimi. Pavol vedel, že sami Boží plán nemôžeme pochopiť, a ak, tak len vo veľmi obmedzenej miere. Ak však chceme, aby nám tento plán zmenil život, potrebujeme Ducha Svätého, „ducha múdrosti a zjavenia".

Oživovanie pravdy

Čo majú spoločné Peter, Ondrej, zločinec na kríži, žena pri studni a muž slepý od narodenia? To, že sa im otvorili oči a uvideli Ježiša v novom svetle. A práve toto chce Boh urobiť aj pre nás. Chce nám mocou Ducha Svätého zjavovať svoje tajomstvá. Chce nám ukázať, ako veľmi nás Ježiš miluje, ba chce, aby sme túto lásku cítili a zakusovali.

Práve preto Duch Svätý od nás žiada, aby sme mu otvorili svoje srdce a vo viere ho vzývali. Sľúbil nám totiž, že ak to urobíme, ožijú v nás jeho pravdy aj jeho láska; a zmenia naše srdce, uzdravia naše spomienky a naučia nás žiť novým spôsobom.

Môžeme naozaj počuť Boží hlas? Áno! Veď Boh nám zjavil seba samého i svoju múdrosť – „múdrosť, ktorá bola skrytá a ktorú pred vekmi určil nám na slávu". Teraz nás pozýva, aby sme dovolili tomuto zjaveniu preniknúť naše srdce a myseľ, žeby sme tak dokázali žiť život hodný takého vznešeného a slávneho povolania. Pozýva nás nielen učiť sa o „zmrzline" jeho zjavenia, ale aj prijímať ju do svojho vnútra a dovoliť jej naplniť nás pokojom a radosťou.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. - 27/2019- 7. júl 2019

katechéza Svätého Otca Františka

Na úvod zaznel úryvok z 2. kapitoly Skutkov apoštolov: «Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách […] Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval»(Sk 2,42.44-45).

Ovocie Turíc, mocné vyliatie Ducha Svätého na prvé kresťanské spoločenstvo spôsobilo, že množstvo ľudí sa vo svojich srdciach cítilo preniknutých radostnou zvesťou – kerygmou – o spáse v Kristovi a slobodne sa k nemu prihlásili svojím obrátením, prijatím krstu v jeho mene a prijatím aj z ich strany daru Ducha Svätého.

Asi tritisíc osôb sa stáva súčasťou toho bratstva, ktoré je domácim prostredím veriacich a cirkevným kvasom diela evanjelizácie. Teplo viery týchto bratov a sestier v Kristovi robí z ich života scenár Božieho diela, ktoré sa prejavuje v zázrakoch a znameniach prostredníctvom apoštolov. To, čo je neobyčajné sa stáva bežným a každodennosť sa stáva priestorom, kde sa prejavuje živý Kristus.

Evanjelista Lukáš o tom rozpráva ukazujúc nám jeruzalemskú cirkev ako vzor - paradigmu každého kresťanského spoločenstva, ako ikonu bratstva, ktoré fascinuje a ktoré netreba mýtizovať, ale ani bagatelizovať. Rozprávanie Skutkov apoštolov nám umožňuje nahliadnuť medzi steny domu (domus) –, kde sa prví kresťania zhromažďujú ako Božia rodina, miesto koinonie, čiže spoločenstva lásky medzi bratmi a sestrami v Kristovi.

Možno tu vidieť, že žijú veľmi precíznym spôsobom: „vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách". Kresťania sústavne počúvajú didaché, čiže apoštolské vyučovanie; udržiavajú vysoko kvalitné medziľudské vzťahy aj prostredníctvom zdieľania duchovných a hmotných dobier; pripamätávajú si Pána skrze „lámanie chleba", teda Eucharistiu, a vedú dialóg s Bohom v modlitbe. Toto sú postoje kresťana.

[Zopakujem: vytrvalo počúvajú apoštolské učenie. Po druhé: udržiavajú na veľkej výške medziľudské vzťahy aj cez zdieľanie duchovných a materiálnych dobier. Po tretie: pamätajú na Pána skrze „lámanie chleba", teda Eucharistiu. Po štvrté: vedú dialóg s Bohom v modlitbe.] Toto sú štyri črty dobrého kresťana.

Na rozdiel od ľudskej spoločnosti, kde existuje tendencia konať vo vlastných záujmoch, bez ohľadu na druhých, či dokonca na ich úkor, spoločenstvo veriacich nepripúšťa individualizmus, aby podporilo zdieľanie a solidaritu. V duši kresťana nie je miesto pre sebectvo. Ak je tvoje srdce sebecké, nie si kresťanom: si svetským človekom, ktorý hľadá len vlastné výhody, vlastný zisk. A Lukáš nám hovorí, že veriaci sa držia pospolu, to znamená, že blízkosť a jednota sú štýlom veriacich: sú si nablízku zo vzájomnej starostlivosti, nie z dôvodu, aby niekoho ohovárali. Nie: aby pomáhali, aby sa zblížili.

Milosť krstu teda odhaľuje vnútorné puto medzi bratmi-sestrami v Kristovi, ktorí sú povolaní deliť sa, vcítiť sa do druhých a dávať „podľa toho, ako kto potrebuje", to znamená veľkorysosť, almužnu, starostlivosť o druhého, navštevovanie chorých, navštevovanie tých, ktorí sú v núdzi, ktorí potrebujú útechu.

A toto bratstvo, práve preto, že si vyberá cestu spoločenstva a pozornosti k núdznym, toto bratstvo, ktoré je Cirkvou, môže žiť autentický a pravdivý liturgický život. Lukáš hovorí: „Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm. Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu".

Napokon, rozprávanie Skutkov apoštolov nám pripomína, že Pán zaručuje rast spoločenstva: vytrvanie veriacich v rýdzosti zmluvy s Bohom a s bratmi sa stáva príťažlivou silou, ktorá fascinuje a získava si mnohých, princípom, vďaka ktorému žije veriace spoločenstvo každej doby.

Prosme Ducha Svätého, aby urobil naše spoločenstvá miestami, kde si možno osvojovať a praktizovať nový život, skutky solidarity a súdržnosti; miestami, kde sú slávenia liturgie stretnutím s Bohom, ktoré sa stáva spoločenstvom s našimi bratmi a sestrami; miestami, ktoré sú otvorenými dverami nebeského Jeruzalema.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. - 26/2019- 30. jún 2019

katechéza Svätého Otca Františka

Na úvod generálnej audiencie zaznel úryvok zo Skutkov apoštolov (2,1-4): «Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť.»

Päťdesiat dní po Veľkej noci, v tom večeradle, ktoré sa už stalo ich domovom a kde je zjednocujúcim prvkom prítomnosť Márie, matky Pána, prežívajú apoštoli udalosť, ktorá prevyšuje ich očakávania. Spojení v modlitbe – modlitba je „pľúcami", ktoré dávajú dych učeníkom všetkých čias, bez modlitby sa nedá byť Ježišovým učeníkom, bez modlitby nemôžeme byť kresťanmi! Je to vzduch, pľúca kresťanského života – sú prekvapení Božím vtrhnutím. Ide o vtrhnutie, ktoré netoleruje závory: roztvára dvere silou vetra, čo pripomína ruah, prvotný dych, a plní prísľub „sily", daný Zmŕtvychvstalým pred jeho odchodom Náhle sa z neba strhol «hukot, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli».

K vetru sa potom pridáva oheň, ktorý pripomína horiaci ker a horu Sinaj s darom desiatich slov. V biblickej tradícii oheň sprevádza zjavenie sa Boha. V ohni Boh odovzdáva svoje živé a účinné slovo, ktoré otvára budúcnosť; oheň symbolicky vyjadruje jeho dielo rozohrievania, osvecovania a skúmania sŕdc, jeho starostlivosť zoči-voči vzdorujúcim činom človeka, ich očisťovaním a ich revitalizovaním. Kým na Sinaji je počuť Boží hlas, v Jeruzaleme vo sviatok Turíc je tým, kto hovorí Peter, tá skala, ktorú si Kristus vybral, aby na nej postavil svoju Cirkev. Jeho slovo, slabé a schopné dokonca zaprieť Pána, prostredníctvom ohňa Ducha Svätého získava silu, stáva sa schopným prebodnúť srdcia a pohnúť ich k obráteniu. Boh si skutočne vyberá to, čo je vo svete slabé, aby zahanbil silných.

Cirkev sa teda rodí z ohňa lásky, a z toho „vznietenia", ktoré prepukáva na Turíce a ktoré prejavuje silu Slova Zmŕtvychvstalého, ktoré je plne preniknuté Duchom Svätým. Nová a definitívna zmluva je založená už nie na zákone vpísanom do kamenných tabúľ, ale na pôsobení Božieho Ducha, ktorý všetko robí novým a odtláča sa do sŕdc „z mäsa".

Slovo apoštolov nasakuje Duchom Zmŕtvychvstalého a stáva sa slovom novým, odlišným, ktoré sa však dá pochopiť, takmer akoby bolo simultánne prekladané do všetkých jazykov: skutočne «každý ich počul hovoriť svojím jazykom». Ide o jazyk pravdy a lásky, ktorý je univerzálnym jazykom: aj negramotní ho môžu pochopiť. Jazyku pravdy a lásky rozumejú všetci. Je to jazyk, ktorý môžu pochopiť všetci. Ak kráčaš s pravdou – pravdou vo svojom srdci, pravdou a úprimnosťou – a kráčaš s láskou, všetci ti rozumejú. Hoci nemôžeš rozprávať, no s láskavým gestom (to dokážeš), keď je pravdivé a láskavé. Duch Svätý sa neprejavuje len v symfónii zvukov, ktorá zjednocuje a harmonicky skladá dohromady odlišnosti, ale predstavuje sa ako dirigent orchestra, ktorý rozozvučí partitúry chvál za „veľkolepé diela" Božie. Duch Svätý je tvorca spoločenstva, je majster zmierenia, ktoré dokáže odstrániť bariéry medzi Židmi a Grékmi, medzi otrokmi a slobodnými, aby ich urobil jedným telom. Buduje spoločenstvo veriacich dávaním do súladu jednotu tela a mnohorakosť údov. Dáva Cirkvi rásť, pomáhajúc jej prekonávať ľudské limity, hriechy a akýkoľvek škandál. Úžas je veľký, a niekto sa pýta, či tí muži nie sú opití. Tu sa ujíma slova Peter v mene všetkých apoštolov a nanovo vykladá tú udalosť vo svetle Joelovej tretej kapitoly, kde sa ohlasuje nové vyliatie Ducha Svätého. Ježišovi stúpenci nie sú opití, ale prežívajú to, čo sv. Augustín definuje ako „triezve opojenie Duchom", ktorý uprostred Božieho ľudu zapaľuje prorokovanie cez sny a vízie. Tento prorocký dar nie je vyhradený iba niektorým, ale všetkým, ktorí vzývajú Pánovo meno.

Od tej chvíle až doteraz Boží Duch pohýna srdcia prijať spásu, ktorá prichádza prostredníctvom jednej Osoby, Ježiša Krista, toho, ktorého ľudia ukrižovali na dreve kríža a ktorého Boh vzkriesil z mŕtvych «aby ho zbavil múk smrti». Je to on, ktorý vylial toho Ducha, ktorý skladá polyfóniu chvál, a ktorého môžu počúvať všetci. Ako povedal Benedikt XVI., «Turíce sú toto: Ježiš, a skrze neho samotný Boh, prichádza ku nám a priťahuje nás do svojho vnútra". Duch spôsobuje Božiu príťažlivosť: Boh nás láka (zvádza nás) svojou Láskou a takto nás zapája, aby hýbal dejinami a rozbiehal procesy, prostredníctvom ktorých čistí nový život. Iba Duch Boží má totiž tú moc poľudšťovať a robiť bratskou každú situáciu, počnúc tými, ktorí ho prijímajú.

Prosme Pána, aby nám dal zakúsiť nové Turíce, ktoré rozšíria naše srdcia a zladia naše cítenie s Kristovým cítením, takže budeme ohlasovať bez hanby jeho premieňajúce slovo a budeme svedčiť o moci lásky, ktorá volá k životu všetko, čo stretne.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. - 25/2019- 23. jún 2019

katechéza Svätého Otca Františka

Pápež František počas generálnej audiencie pokračoval v cykle katechéz o Skutkoch apoštolov. V druhom pokračovaní priblížil, ako si apoštoli zvolili do svojho zboru náhradu za Judáša, ktorý zradil Pána. Katechéze dal Svätý Otec názov: „Pripočítali ho k jedenástim apoštolom" /Sk 1,26/. Pápež pripomenul začiatok procesu Judášovej nevery: odstup od spoločenstva, pripútanie sa k peniazom, strata nezištnosti, pýcha. Judáš „prestal srdcom patriť Ježišovi a vysunul sa zo spoločenstva s ním a s jeho učeníkmi". Zbor apoštolov si za svojho dvanásteho člena zvolil Mateja, a to za pomoci „komunitného rozlišovania, ktoré spočíva vo videní skutočnosti očami Boha, v optike jednoty a spoločenstva".

«[Peter povedal:] Treba, aby sa z týchto mužov, čo boli s nami celý čas, keď medzi nami žil Pán Ježiš, počnúc Jánovým krstom až do dňa, keď bol od nás vzatý, aby sa jeden z nich stal s nami svedkom jeho zmŕtvychvstania." [...] Lós padol na Mateja. I pripočítali ho k jedenástim apoštolom».

Začali sme sled katechéz, ktoré sa budú riadiť „cestou". Pôjde o cestu Evanjelia, vyrozprávanú v Skutkoch apoštolov, pretože táto kniha bezpochyby ukazuje cestu Evanjelia – to, ako sa Evanjelium šírilo stále ďalej a ďalej... Všetko sa začína zmŕtvychvstaním Krista. Ono totiž nie je jednou udalosťou spomedzi iných, ale je prameňom nového života. Učeníci to vedia a – poslušní Ježišovmu príkazu – zostávajú zjednotení, svorní a vytrvalí v modlitbe. Držia sa pri Márii, Matke, a pripravujú sa na prijatie Božej moci nie pasívnym spôsobom, ale upevňovaním vzájomného spoločenstva. Tú prvú komunitu tvorilo približne 120 bratov a sestier: je to číslo, ktoré v sebe nesie dvanástku, ktorá je pre Izrael symbolická, pretože predstavuje dvanásť kmeňov a je symbolická aj pre Cirkev vďaka dvanástim apoštolom, ktorých si vybral Ježiš. Avšak teraz, po bolestných udalostiach Pánovho umučenia, jeho apoštolov už nie je dvanásť, ale jedenásť. Jedného z nich, Judáša, už niet: zobral si život zdrvený výčitkami.

Už predtým sa začal separovať od spoločenstva s Pánom a s druhými, robiť veci sám, izolovať sa, pripútavať sa k peniazom až po využívanie chudobných, strácať zo svojho obzoru pohľad nezištnosti a sebadarovania, až dovolil vírusu pýchy, aby mu nainfikoval myseľ i srdce, premieňajúc ho z «priateľa» na nepriateľa a na «vodcu tých, čo zajali Ježiša». Judášovi sa dostala tá veľká milosť byť súčasťou skupiny Ježišových najbližších a podieľať sa na samotnej jeho službe, no v istom momente si uvzal, že si „spasí" vlastný život sám od seba; s tým výsledkom, že ho stratil. Prestal srdcom patriť Ježišovi a vysunul sa zo spoločenstva s ním a s jeho učeníkmi. Prestal byť učeníkom a staval sa nad Učiteľa. Zapredal ho a za cenu «odmeny za neprávosť» nadobudol pôdu, ktorá nepriniesla ovocie, ale bola presiaknutá jeho vlastnou krvou.

Ak Judáš uprednostnil smrť pred životom a nasledoval príklad bezbožných, ktorých život je ako temnota a vedie do záhuby, Jedenásti si naopak volia život, požehnanie; stávajú sa zodpovednými, keď sami pomáhajú jeho ďalšiemu prúdeniu v dejinách, z generácie na generáciu, od Izraelského ľudu k Cirkvi.

Evanjelista Lukáš nám ukazuje, že vzhľadom na odskočenie jedného z Dvanástich, ktoré vytvorilo ranu na tele spoločenstva, je nevyhnutné, aby jeho úloha prešla na niekoho iného. Kto by ju mohol prevziať? Peter vyznačuje požiadavky: nový člen musel byť Ježišovým učeníkom od počiatku, čiže od krstu v Jordáne, až do konca, teda po Nanebovstúpenie. Potrebné je zrekonštruovať skupinu Dvanástich. Tento moment slávnostne uvádza do praxe komunitné rozlišovanie, ktoré spočíva vo videní skutočnosti očami Boha, v optike jednoty a spoločenstva.

Kandidáti sú dvaja: Jozef Barsabáš a Matej. Nato sa komunita modlí takto: «Pane, ty poznáš srdcia všetkých ľudí; ukáž, ktorého z týchto dvoch si si vyvolil, aby zaujal miesto ..., ktorému sa Judáš spreneveril».  A prostredníctvom lósov Pán určuje Matúša, ktorý je prijatý medzi Dvanástich. Takto sa rekonštruuje zbor Dvanástich, znak jednoty spoločenstva, a jednota víťazí nad rozdeleniami, nad izoláciou, nad mentalitou, ktorá absolutizuje súkromný priestor; je to znamenie toho, že jednota spoločenstva je prvým svedectvom, ktoré apoštoli vydávajú. Ježiš povedal: «Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať».Dvanásti v Skutkoch apoštolov ukazujú Pánov štýl. Sú riadne poverenými svedkami Kristovho diela spásy a neukazujú svetu svoju domnelú dokonalosť, ale skrze milosť jednoty dávajú vyniknúť tomu Inému, ktorý už žije novým spôsobom uprostred svojho ľudu. A kto to je? Je to Pán Ježiš. Apoštoli si volia žiť pod vládou Zmŕtvychvstalého vo vzájomnej jednote bratov, ktorá sa stáva jedinou možnou atmosférou autentického sebadarovania.

Aj my potrebujeme znovuobjaviť krásu vydávania svedectva o Zmŕtvychvstalom, opúšťajúc postoje zameranosti na seba (autoreferenčné postoje) , dištancujúc sa od zadržiavania Božích darov a neupadajúc do priemernosti. Skompletizovanie apoštolského zboru ukazuje, ako sú v DNA kresťanskej komunity prítomné jednota a sloboda od seba samých, ktoré umožňujú nemať strach z rozličnosti, nenaviazať sa k veciam a darom a stávať sa „martyres", čiže žiarivými svedkami Boha, živého činného v dejinách.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. - 24/2019- 16. jún 2019

Duch Svätý je tretia Božská Osoba Najsvätejšej Trojice. Patrí mu tá istá úcta, poklona a sláva ako Otcovi a Synovi. Keďže je osobou, sám myslí, koná, cíti, rozhoduje sa. Preto môžeme mať s ním vzťah. Duch Svätý nie je teda iba nejakou silou a energiou.

Kto môže dostať Ducha Svätého? Keď Ježiš dokončil dielo našej spásy, vykúpil nás, splnil svoj prísľub a zoslal svojho Ducha.

a) Boží Duch môže usmerniť, vnuknúť správne myšlienky všetkým. Každý môže skúsiť dotyk Ducha, lebo Kristus zomrel za všetkých.

b) Duch Svätý môže naplniť iba toho, kto uverí v Ježiša Krista (a dáva sa pokrstiť – Sk 2,38). Ak uveríš v Ježiša Krista a túžiš po Duchu Svätom, tak ho dostaneš. To, že si ho dostal. prejavuje sa to aj navonok – láska, radosť, pokoj, trpezlivosť, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, skromnosť, zdržanlivosť, čistota.

Prečo je dôležité prijať Ducha Svätého?

Pretože „…kto nemá Kristovho Ducha, ten nie je jeho".

Kristus nazýva Ducha Svätého termínom Paraklétos, čo sa prekladá ako „Tešiteľ", no presnejšie by sa to dalo preložiť ako Advokát – v preklade: ten, ktorý je privolávaný (po grécky paracletos = po latinsky advocatus). Teda Ducha Svätého môžem a mám privolávať k sebe. (pre porovnanie - prekl. Paraklétos = advokát, obhajca; satanas = nepriateľ, žalobca)

Ducha Svätého poznávame predovšetkým z jeho pôsobenia. Jeho osoba je totiž ako keby najviac v skrytosti. Boží hlas počuli všetci Izraeliti, Ježiša videli veriaci i neveriaci, ale Duch Svätý sa zjavuje iba veriacim „…svet ho nemôže prijať, lebo ho nevidí ani nepozná". Jeho pôsobenie nie je možné ani odhadnúť ani zoschématizovať ani spútať, pretože „…veje kam chce, ale nevieš odkiaľ prichádza a kam ide".

Nový zákon hovorí o pôsobení Ducha Svätého.

a) Jeden z najväčších zázrakov Ducha Svätého opisuje sv. Lukáš na začiatku svojho evanjelia. Ide o počatie Ježiša Krista Spôsobil, že v lone panny, ktorá sa volala Mária, sa počala ľudská prirodzenosť Ježiša Krista. Tento zázrak sa stal mocou Ducha Svätého bez akejkoľvek spoluúčasti muža. Aj v našom vyznaní viery vyznávame „…a mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny". Duch Svätý spôsobil v nej aj to, že je zároveň panna i matka.

b) Duch Svätý pomazal Ježiša pri krste, hoci Ježiš bol plný Ducha už od počatia.

c) Najviac viditeľné pôsobenie Ducha Svätého je opísané v Skutkoch apoštolov. Jeho pôsobenie po vyliatí na apoštolov na Turíce bolo tak mocné a rozmanité, že Skutky apoštolov by sa spokojne mohli nazývať aj Skutkami Ducha Svätého. Duch Svätý sa totiž „zmocnil" Cirkvi už od jej počiatku a viedol ju a činil v nej obrovské a nádherné veci.

2. Oblasti pôsobenia Ducha Svätého

Pôsobenie Ducha Svätého vo mne sa dá rozdeliť na dve oblasti: oslobodzujúcu a pomáhajúcu.

Oslobodzujúce pôsobenie sa prejavuje predovšetkým v oslobodení od hriechov, ale aj v oslobodení od zviazaností a závislostí, od zlých vplyvov dedičnosti a prekliatia, od zlých duchov, od pokušení, neodpustenia, sklamania vo viere a zatvrdnutosti, sebaneodpustenia, sebaobviňovania, škrupulanstva, uzdravenie z citových zranení… Pomáhajúce pôsobenie sa prejavuje v posilnení človeka a tým, že dáva odvahu svedčiť a múdrosť, kedy svedčiť, učí človeka modliť sa (mysľou, slovami i srdcom/, a prejavuje sa svojimi darmi. Pôsobenie Ducha Svätého sa dotýka celej osobnosti človeka (tela, duše - premena zmýšľania, ducha – znovuzrodzuje).

3. Správna cesta

V liste Rim 8,14 sa píše, že tí, ktorí sú vedení Duchom Božím, sú deťmi Božími. Písmo veľmi jasne naznačuje, že tí, ktorí sa stanú členmi Božej rodiny, sú potom vedení Duchom Božím. Hovorí sa tu o Duchu Svätom, ktorý nám bol sľúbený, že bude pri nás a pre nás, že bude nás učiť a viesť, že bude nám ukazovať, kto je Boh - je našim Otcom, že nás veľmi miluje a veľmi túži po našej odpovedi.

Kam nás Duch Svätý vedie, vieme: večný život, nebo. Jednoducho povedané – Duch Svätý nám pomáha zorganizovať život tak, aby mal zmysel a prišli sme do neba. Podobne ako sú dôležité pri cestovaní pre nájdenie správnej cesty mapa alebo gps navigátor, tak do nášho života (je to tiež cestovanie) je nám poslaný Duch Svätý ako navigátor. Potrebujeme navigátora, lebo ani nevieme, po akej životnej ceste pôjdeme zajtra či o hodinu.

3. Dary

Dary nám Boh dal s úmyslom, aby nám pomáhali pri každodennom živote a pomocou nich prišli do neba. Keď ignorujeme jeho dary, vlastne hovoríme: „Bože, my tvoju pomoc nepotrebujeme." Ježiš nám však hovorí: „Bezo mňa nedokážete nič." Treba byť citliví na to, čo Duch Svätý hovorí každý deň. Väčšina z nás vie, že potrebujeme počúvať Boha vtedy, keď sa nám nedarí a všetko sa kazí. Ale pravda je taká, že potrebujeme počúvať Boha, aj keď sa všetko darí perfektne. Pretože ak to nebudeme robiť, zakrátko zistíme, že veci prestali byť také dobré, ako boli. Ide o zistenie: Mám všetko, ale som prázdny.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. - 23/2019- 9. jún 2019

katechéza Svätého Otca Františka

Úvodom ku katechéze bol úryvok zo Skutkov apoštolov /Sk 1,3-5/: «Po svojom umučení im poskytol mnoho dôkazov, že žije, keď sa im štyridsať dní zjavoval a hovoril o Božom kráľovstve. […] Prikázal im, aby neodchádzali z Jeruzalema, ale aby očakávali Otcovo prisľúbenie: „O ktorom ste počuli odo mňa, že Ján krstil vodou, ale vy budete o niekoľko dní pokrstení Duchom Svätým».

Dnes začíname sériu katechéz prechádzajúc Knihou skutkov apoštolov. Táto biblická kniha, napísaná evanjelistom sv. Lukášom, nám hovorí o ceste. Ale o akej ceste? O ceste Evanjelia vo svete a ukazuje nám nádherné spojenie medzi Božím slovom a Duchom Svätým, ktorý otvára čas evanjelizácie. Protagonisti Skutkov apoštolov sú vlastne živým a účinným „párom": Slovo a Duch.

Boh «svoj rozkaz na zem zosiela» a «rýchlo sa šíri jeho slovo » - hovorí žalm. Božie slovo sa šíri, je dynamické, zavlažuje každý terén, na ktorý padne. A čo je jeho silou? Svätý Lukáš nám hovorí, že ľudské slovo sa stáva účinným nie vďaka rétorike, ktorá je rečníckym umením, no vďaka Duchu Svätému, ktorý je Božím dýnamis, je Božou dynamikou, jeho silou, ktorá má moc očisťovať slovo, robiť ho nositeľom života. Napríklad, v Biblii sú príbehy, ľudské slová; aký je však rozdiel medzi Bibliou a knihou dejín? Rozdiel je v tom, že slová Biblie sú od Ducha Svätého, ktorý im dáva veľmi veľkú silu, odlišnú silu a pomáha nám, aby toto slovo bolo semenom svätosti, semenom života, aby bolo účinné. Keď Duch Svätý navštívi ľudské slovo, to sa stáva dynamickým, tak dynamickým, ako „dynamit", ktorý je schopný roznietiť srdcia a vyhodiť do povetria schémy, odporovanie a múry rozdelenia, otvárajúc nové cesty a rozširujúc hranice Božieho ľudu. Uvidíme to na ceste týchto katechéz – to, čo sa deje v knihe Skutkov apoštolov.

Tým, kto dáva vibrujúcu zvučnosť a prenikavosť nášmu tak krehkému ľudskému slovu, schopnému dokonca aj klamať a vyhýbať sa vlastnej zodpovednosti, tým je iba Duch Svätý, skrze ktorého bol zrodený Boží Syn; Duch, ktorý ho pomazal a podporoval v misii; Duch, vďaka ktorému si vyvolil svojich apoštolov a ktorý ich ohlasovaniu zaručil vytrvalosť a plodnosť, tak, ako ich dnes zaručuje aj nášmu ohlasovaniu.

Evanjelium sa uzatvára zmŕtvychvstaním a nanebovstúpením Ježiša a dej rozprávania Skutkov apoštolov vychádza práve odtiaľto, od prekypujúcej hojnosti života Zmŕtvychvstalého vliatej do jeho Cirkvi. Svätý Lukáš nám hovorí, že Ježiš «po svojom umučení im poskytol mnoho dôkazov, že žije, keď sa im štyridsať dní zjavoval a hovoril o Božom kráľovstve». Zmŕtvychvstalý, vzkriesený Ježiš, robí veľmi ľudské gestá, akými sú delenie sa o jedlo so svojimi učeníkmi a pozýva ich, aby s dôverou očakávali naplnenie Otcovho prisľúbenia. Aké je to prisľúbenie Otca? «Budete pokrstení Duchom Svätým». Krst v Duchu Svätom je v skutočnosti skúsenosť, ktorá nám umožňuje vstúpiť do osobného spoločenstva s Bohom a zúčastniť sa na jeho univerzálnej spásonosnej vôli, získavajúc dar parézie, odvahy, čiže schopnosti vysloviť slovo „ako Božie deti ", nielen ako ľudia, ale ako Božie deti: slovo jasné, slobodné, účinné, plné lásky ku Kristovi a k bratom.

Netreba preto žiadny boj, aby sme si získali či zaslúžili Boží dar. Všetko je dané zadarmo a vo svojom čase. Pán dáva všetko zadarmo, nezištne. Spása sa nekupuje, neplatí sa za ňu: je to nezištný dar. Tvárou v tvár úzkostnej dychtivosti učeníkov, aby vopred poznali čas, v ktorom sa oznámené udalosti udejú, Ježiš svojím odpovedá: «Vám neprislúcha poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou, ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme».

Zmŕtvychvstalý svojich učeníkov pozýva, aby neprežívali prítomnosť v úzkosti, ale aby boli spojencami času, aby vedeli očakávať odvíjanie sa posvätnej histórie, ktorá nebola prerušená, ale ktorá postupuje, stále pokračuje vpred; vedieť očakávať „kroky" Boha, Pána času a priestoru. Zmŕtvychvstalý pozýva svojich učeníkov, aby si „nevymýšľali" svoje poslanie samy, ale aby čakali na to, aby Otec dynamizoval ich srdcia jeho Duchom, aby sa tak mohli zapojiť do misionárskeho svedectva schopného šíriť sa z Jeruzalema do Samárie a presiahnuť hranice Izraela, aby sa dostalo na periférie sveta.

Toto očakávanie apoštoli prežívajú spoločne, žijú ho ako rodina, ako rodina Pána, v hornej sále či večeradle, ktorého steny sú ešte svedkami daru, s ktorým sa Ježiš odovzdal svojim v Eucharistii. A ako očakávajú tú silu, ten Boží dýnamis? Modliac sa s vytrvalosťou, akoby neboli mnohí, ale iba jeden. Modliac sa v jednote a s vytrvalosťou. Naozaj, prostredníctvom modlitby sa prekonáva osamelosť, pokušenie, podozrenie a srdce sa otvára spoločenstvu. Prítomnosť žien a Márie, Ježišovej matky, túto skúsenosť zosilňuje: ony sa ako prvé od Učiteľa naučili svedčiť o vernosti lásky a o sile spoločenstva, ktorá víťazí nad každým strachom.

Poprosme aj my Pána o trpezlivosť očakávať jeho kroky, aby sme my sami nechceli „vymýšľať" jeho dielo, a aby sme zostali poddajní v modlitbe, vzývajúc Ducha Svätého a kultivujúc umenie cirkevného spoločenstva. Ďakujem.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. - 22/2019- 2. jún 2019

katechéza Svätého Otca Františka

Úvodom ku katechéze bol úryvok z Listu svätého apoštola Pavla Rimanom: «Nedostali ste ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče!"».(Rim 8,15)

Dnes uzatvárame cyklus katechéz o Otčenáši. Môžeme povedať, že kresťanská modlitba sa rodí zo smelosti nazývať Boha Otcom. Toto je koreňom kresťanskej modlitby: osloviť Boha „Otče". A to chce odvahu! Nie je to len formulka, ale synovská dôvernosť, do ktorej vstupujeme vďaka milosti: Ježiš je ten, kto zjavuje Otca a dáva nám dôverný vzťah s ním. «Nezanechal nám formulu, ktorú by sme mali mechanicky opakovať. Ako je to pri každej ústnej modlitbe, Duch Svätý učí Božie deti modliť sa k ich Otcovi prostredníctvom Božieho slova» (Katechizmus katolíckej cirkvi, 2766). Sám Ježiš pri modlitbe k Otcovi používal rozličné výrazy. Ak čítame pozorne evanjeliá, objavíme, že tieto vyjadrenia modlitby, ktoré vychádzajú z Ježišových úst, poukazujú na text Otčenáša.

Napríklad, v noci v Getsemanoch sa Ježiš modlil týmto spôsobom: «Abba, Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie čo ja chcem, ale čo ty». Tento text Markovho evanjelia sme si už skôr pripomenuli. Ako nespoznať v tejto modlitbe, i keď krátkej, stopu Otčenáša? Uprostred temnoty Ježiš vzýva Boha menom „Abba", so synovskou dôverou, a hoci pociťuje strach a úzkosť, prosí, aby sa splnila jeho vôľa.

V iných pasážach evanjelia Ježiš nalieha na svojich učeníkov, aby pestovali ducha modlitby. Modlitba musí byť vytrvalá, a predovšetkým musí niesť spomienku na bratov, obzvlášť keď žijeme v ťažkých vzťahoch s nimi. Ježiš hovorí: «A keď vstanete modliť sa, odpustite, ak máte niečo proti niekomu, aby aj vám váš Otec, ktorý je na nebesiach, odpustil vaše hriechy. Ako nespoznať v týchto vyjadreniach súzvuk s Otčenášom? A príkladov by mohlo byť mnoho, aj pre nás.

V spisoch sv. Pavla nenájdeme text Otčenáša, ale jeho prítomnosť sa objavuje v tej úžasnej syntéze, kde je kresťanské vzývanie zhustené do jediného slova: „Abba!" V Lukášovom evanjeliu Ježiš plne uspokojuje prosbu učeníkov, ktorí, vidiac ho často utiahnutého v ústraní a ponoreného do modlitby, jedného dňa sa ho rozhodnú požiadať: «Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján – Krstiteľ – naučil svojich učeníkov. A tak ich Učiteľ naučil modlitbu k Otcovi.

Pri pohľade na Nový Zákon ako celok, je jasne vidieť, že prvým aktérom každej kresťanskej modlitby je Duch Svätý. Nezabudnime na toto: protagonistom každej kresťanskej modlitby je Duch Svätý. My sa nikdy nemôžeme modliť bez sily Ducha Svätého.

Je to on, ktorý sa modlí v nás a vedie nás modliť sa dobre. Môžeme prosiť Ducha Svätého, aby nás naučil modliť sa, pretože on je protagonistom, ten, kto v nás uskutočňuje opravdivú modlitbu. On vanie v srdci každého z nás, ktorí sme učeníkmi Ježiša. Duch nás robí schopnými modliť sa ako deti Božie, ktorými skutočne sme vďaka krstu. Duch nás vedie modliť sa v tej „brázde", ktorú pre nás Ježiš vyoral. Toto je tajomstvo kresťanskej modlitby: milosťou sme priťahovaní do dialógu lásky Najsvätejšej Trojice.

Ježiš sa modlieval takto. Niekedy používal vyjadrenia, ktoré sú určite veľmi ďaleko od textu Otčenáša. Pomyslime na začiatočné slová Žalmu 22, ktoré Ježiš predniesol na kríži: «Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?». Môže nebeský Otec opustiť svojho Syna? Istotne nie. A predsa, láska k nám hriešnym priviedla Ježiša až do tohto bodu: k zakúseniu opustenia Bohom, jeho vzdialenia sa, pretože vzal na seba všetky naše hriechy. Ale aj v úzkostnom výkriku zostáva to «Bože môj, Bože môj».

V tom „môj" je jadro vzťahu s Otcom, tam je jadro viery a modlitby. Tu vidíme, prečo sa kresťan na základe tohto jadra môže modliť v každej situácii. Môže si osvojiť všetky modlitby Biblie, obzvlášť Žalmov, ale môže sa modliť aj toľkými vyjadreniami, ktoré počas histórie tisícročí vyprýštili zo sŕdc ľudí. A nikdy neprestávajme hovoriť Otcovi o našich bratoch a sestrách v ľudstve, aby nikto z nich, a zvlášť chudobní, nezostal bez útechy a bez podielu lásky.

Na konci tejto katechézy môžeme zopakovať túto Ježišovu modlitbu: «Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým». Aby sme sa modlili, musíme sa stať maličkými, aby Duch Svätý prišiel do nás a aby to bol on, kto nás vedie v modlitbe.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. -21/2019- 26. máj 2019

katechéza Svätého Otca Františka

«Pokorte sa teda pod mocnou Božou rukou, … lebo on sa o vás stará. Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral. Vzoprite sa mu, pevní vo viere».

V záverečnej katechéze o modlitbe Otčenáš pápež František hovoril o realistickom vnímaní vplyvu Zlého na naše životy. Diabol nás obchádza ako zúrivý lev, a my žiadame Boha, aby nás vyslobodil. Kresťan má pri modlitbe Otčenáš synovský postoj, ktorý však nie je „detinskosťou", poznamenal Svätý Otec. „V tejto dvojitej prosbe: „neopúšťaj nás" a „vysloboď nás" sa ukazuje podstatná charakteristika kresťanskej modlitby. Ježiš učí svojich priateľov, aby dali vzývaniu Otca prednostné miesto pred všetkým, a to najmä v čase, keď Zlý dáva pocítiť svoju výhražnú prítomnosť." „Je tu tajomné zlo, ktoré určite nie je dielom Božím, ale ktoré potichu preniká do záhybov dejín. Potichu ako had, ktorý nehlučne nesie jed. V niektorom momente sa zdá, že má prevahu: v určitých dňoch sa jeho prítomnosť zdá byť ešte zreteľnejšia než prítomnosť Božieho milosrdenstva. Vo chvíľach beznádeje je zreteľnejšia!" Aj sám Ježiš zakúsil prítomnosť Zlého vo svojom utrpení, ale dáva nám aj príklad v odpustení a pomáha nám dosiahnuť pokoj: „Kresťan vie, aká zdrvujúca je moc zlého a zároveň zažíva, ako veľmi Ježiš, ktorý nikdy nepodľahol jeho lichoteniu, je na našej strane a prichádza nám pomôcť." Dostali sme sa napokon k siedmej prosbe Otčenáša: «Ale zbav nás Zlého». Týmto vyjadrením modliaci sa človek nielenže prosí, aby nebol opustený v čase pokušenia, ale prosí aj, aby bol oslobodený od zla. Pôvodné grécke sloveso je veľmi silné: evokuje prítomnosť Zlého, ktorý sa nás chce zmocniť a pohrýzť nás, a od ktorého prosíme od Boha oslobodenie. Apoštol Peter tiež hovorí, že ten zlý, diabol, nás obchádza ako zúrivý lev, aby nás zožral a my žiadame Boha, aby nás vyslobodil.

V tejto dvojitej prosbe: „neopúšťaj nás" a „vysloboď nás" sa ukazuje podstatná charakteristika kresťanskej modlitby. Ježiš učí svojich priateľov, aby dali vzývaniu Otca prednostné miesto pred všetkým, a to najmä v čase, keď Zlý dáva pocítiť svoju výhražnú prítomnosť. V skutočnosti kresťanská modlitba nezatvára oči pred životom. Je to modlitba synovská, a nie modlitba detinská. Nie je v takom uveličení nad otcovstvom Boha, ktoré by zabúdalo, že cesta človeka je posiata ťažkosťami. Keby neboli posledné verše Otčenáša, ako by sa mohli modliť hriešnici, prenasledovaní, zúfalí, umierajúci? Posledná prosba je práve žiadosťou nás samých, zakaždým keď budeme v hraničnej situácii.

V našom živote je zlo prítomné, a to nepopierateľne. Knihy dejín sú neutešeným katalógom toho, ako naša existencia v tomto svete bola často nezdareným dobrodružstvom. Je tu tajomné zlo, ktoré určite nie je dielom Božím, ale ktoré potichu preniká do záhybov dejín. Potichu ako had, ktorý nehlučne nesie jed. V niektorom momente sa zdá, že má prevahu: v určitých dňoch sa jeho prítomnosť zdá byť ešte zreteľnejšia než prítomnosť Božieho milosrdenstva. Vo chvíľach beznádeje je zreteľnejšia!

Modliaci sa človek nie je slepý, vidí jasne pred očami toto zlo, tak obťažujúce a tak v rozpore s tajomstvom Boha. Všíma si ho v prírode, v dejinách, dokonca aj vo svojom srdci. Pretože nie je medzi nami nikto, kto by mohol povedať, že je vyňatý zo zla, alebo ním nie je ani len pokúšaný. Všetci vieme, čo je zlo; všetci vieme, čo je pokušenie; všetci sme na vlastnom tele zakúsili pokušenie, akéhokoľvek hriechu. Ale je to pokušiteľ, ktorý nami hýbe a navádza nás k zlu: „Urob toto, mysli si toto, choď touto cestou".

Posledné zvolanie Otčenáša je namierené proti tomuto zlu „širokých kontúr", pod ktoré spadajú veľmi rôznorodé skúsenosti: ľudský žiaľ, utrpenie nevinných, otroctvo, manipulatívne narábanie s druhými, plač nevinných detí. Každé takéto dianie vyvoláva protest v srdci človeka, čo nadobúda hlas v poslednom slove Ježišovej modlitby.

Práve v rozprávaniach Pašií nachádzajú niektoré výrazy Otčenáša najdojemnejšiu ozvenu. Ježiš hovorí: «Abba, Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie čo ja chcem, ale čo ty». Ježiš naplno zažíva prebodnutie zlom. Nielen smrť, ale smrť na kríži. Nielen samota, ale aj pohŕdanie, poníženie. Nielen zlomyseľnosť, ale aj krutosť, zvlčilosť voči nemu. Hľa, čo je človek: bytosť oddaná životu, ktorá sníva o láske a dobre, ale ktorá potom neustále vystavuje zlu seba samého i sebe podobných, až do tej miery, že môžeme byť v pokušení stratiť nádej v človeka.

Takto sa Otčenáš podobá symfónii, ktorá žiada, aby sa naplnila v každom z nás. Kresťan vie, aká zdrvujúca je moc zlého a zároveň zažíva, ako veľmi stojí na našej strane Ježiš, ktorý nikdy nepodľahol mámeniu zla, a ako nám prichádza na pomoc.

Takto nám Ježišova modlitba zanecháva to najcennejšie dedičstvo: prítomnosť Syna Božieho, ktorý nás vyslobodil od zla, bojujúc za jeho zvrátenie. V hodine posledného zápasu napomína Petra, aby dal meč späť do pošvy, kajúcemu lotrovi zaisťuje raj, všetkým okolostojacim, ktorí si neuvedomovali odohrávajúcu sa tragédiu, ponúka slovo pokoja: «Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia».Z Ježišovho odpustenia na kríži vyviera pokoj, pravý pokoj pochádza odtiaľ: dar Zmŕtvychvstalého je pokoj, dar, ktorý nám dáva Ježiš. Pomyslite na to, že prvý pozdrav vzkrieseného Ježiša je „Pokoj vám!" – pokoj vašim dušiam, vašim srdciam, vašim životom. Pán nás obdarúva pokojom, dáva nám odpustenie, ale my musíme prosiť: „Zbav nás Zlého", aby sme neupadli do zla. Toto je naša nádej, sila, ktorú nám dáva Ježiš, vzkriesený Ježiš, ktorý je tu, medzi nami: je tu. Je tu, s tou silou, ktorú nám dáva, aby sme kráčali vpred a sľubuje nám, že nás oslobodí od zlého.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. -20/2019- 19. máj 2019

katechéza Svätého Otca Františka

«Skúška, ktorá na vás dolieha, je iba ľudská. A Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať» (1 Kor 10,13).

Pokračujeme v katechéze o „Otčenáši", prichádzajúc už k predposlednej invokácii: „Neuveď nás do pokušenia" (Mt 6,13). V inej verzii: „Neopúšťaj nás v pokušení", „Nenechaj nás v pokušení upadnúť". Modlitba Otčenáš začína pokojným spôsobom: vedie nás k túžbe, aby sa veľký Boží plán uskutočnil uprostred nás. Potom vrhá pohľad na život a vedie nás k prosbe o to, čo potrebujeme každý deň: „každodenný chlieb". Potom sa modlitba obracia k našim medziľudským vzťahom, často poškvrneným sebectvom. Prosíme o odpustenie a zaväzujeme sa odpúšťať. Ale práve s touto predposlednou prosbou náš dialóg s nebeským Otcom vstupuje takpovediac do prúdu drámy, teda na pôdu konfrontácie medzi našou slobodou a nástrahami Zlého.

Ako je známe, pôvodné grécke vyjadrenie obsiahnuté v evanjeliách je ťažké presne vystihnúť, a všetky moderné preklady trošku pokrivkávajú. Na jednom prvku sa však môžeme jednomyseľne zhodnúť: pri akomkoľvek chápaní textu musíme vylúčiť, že Boh by bol protagonistom pokušení, ktoré doliehajú na ceste človeka. Ako keby Boh číhal na svoje deti kladením nástrah a pascí. Výklad tohto druhu je v rozpore predovšetkým so samotným textom a je ďaleko od obrazu Boha, ktorý nám Ježiš zjavil.

Nezabúdajme na to „Otče". Modlitba Otčenáš začína od „Otče". A otec nekladie svojim deťom nástrahy. Kresťania nemajú nič do činenia so závistlivým Bohom, ktorý by bol v konkurencii s človekom, alebo by sa zabával uvádzaním ho do skúšky. A toto sú obrazy toľkých pohanských bohov, nie? V liste apoštola Jakuba čítame takto: „Nech nik v pokušení nehovorí: «Boh ma pokúša». Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša". Práve naopak: Otec nie je pôvodcom zla, nijakému synovi, ktorý prosí o rybu, nedá hada – ako učí Ježiš – a keď sa zlo objaví v živote človeka, bojuje po jeho boku, aby mohol byť oslobodený. Je to Boh, ktorý vždy bojuje za nás, nie proti nám. Otec! Toto je ten zmysel, v akom sa modlíme Otčenáš.

Tieto dva momenty – skúška a pokušenie – boli tajomne prítomné v živote samotného Ježiša. V tejto skúsenosti sa Syn Boží stal úplne naším bratom, spôsobom, ktorý sa dotýka takmer škandálu. A práve tieto evanjeliové pasáže nám ukazujú, že tie najnáročnejšie prosby modlitby Otčenáš, tie, ktoré jeho znenie uzatvárajú, už boli vyslyšané: Boh nás nenechal samých, ale v Ježišovi sa prejavuje ako „Boh s nami" až do extrémnych následkov. Je s nami, keď nám dáva život, je s nami počas života, je s nami v radosti, je s nami v skúškach, je s nami v smútku, je s nami v porážkach, keď hrešíme, ale je vždy s nami, pretože je Otec a nemôže nás opustiť.

Ak sme v pokušení konať zlo, popierať bratstvo s inými a túžiť po absolútnej moci nad všetkým a všetkými, Ježiš už pre nás nad týmto pokušením zvíťazil: potvrdzujú to prvé stránky evanjelií. Hneď po prijatí krstu od Jána uprostred zástupu hriešnikov, Ježiš sa uťahuje do púšte a je pokúšaný Satanom. Takto sa začína Ježišov verejný život: pokúšaním, ktoré prichádza od Satana. Satan tam bol prítomný. Mnoho ľudí povie: „Ale prečo hovoriť o diablovi, ktorý je už vecou minulosti? Diabol neexistuje". Ale pozri, čo ťa učí evanjelium: Ježiš sa konfrontoval s diablom, bol Satanom pokúšaný. Ale Ježiš odmieta každé pokušenie a vychádza víťazne. Matúšovo evanjelium má zaujímavú poznámku, ktorá uzatvára súboj medzi Ježišom a Nepriateľom: „Tu ho diabol opustil a prišli anjeli a posluhovali mu".

Ale ani v čase najväčšej skúšky nás Boh nenecháva samých. Keď sa Ježiš odoberie modliť sa do Getsemani, jeho srdce zachváti nevysloviteľná úzkosť – tak to hovorí učeníkom – a zakúša samotu a opustenosť, sám, so zodpovednosťou všetkých hriechov sveta na pleciach. Sám, s nevysloviteľnou úzkosťou. Skúška je tak trýznivá, že sa deje niečo nečakané. Ježiš nikdy neprosil o lásku pre seba samého, ale v tú noc pociťuje v svojej duši smútok až na smrť, a tak prosí o blízkosť svojich priateľov: „Ostaňte tu a bdejte so mnou!". Ako vieme, učeníci, zavalení únavou vyvolanou strachom, zaspali. V čase agónie Boh prosí človeka, aby ho neopustil, a človek naopak spí. V čase, keď človek spoznáva svoju skúšku, Boh naopak bdie.

V tých najhorších chvíľach nášho života, vo chvíľach najväčšieho utrpenia, vo chvíľach najväčšej úzkosti, Boh bdie spolu s nami, Boh bojuje spolu s nami, je vždy blízko nás. Prečo? Pretože je Otec. Tak sme začali modlitbu: „Otče náš". A otec neopúšťa svoje deti. Tá noc Ježišovej bolesti a zápasu je poslednou pečaťou vtelenia: Boh zostupuje, aby nás našiel v našich priepastiach a v súženiach, ktoré tvoria dejiny.

To je naša útecha v hodine skúšky: vedieť, že to údolie, odkedy ho Ježiš prekročil, už nie je bezútešné, ale je požehnané prítomnosťou Božieho Syna. On nás nikdy neopustí! Preto vzdiaľ od nás, ó Bože, čas skúšky a pokušenia. Ale keď tento čas na nás príde, Otče náš, ukáž nám, že nie sme sami – ty si Otec, – ukáž nám, že Kristus už vzal na seba aj ťarchu tohto kríža. Ukáž nám, že Ježiš nás volá, aby sme ho niesli s ním, odovzdajúc sa s dôverou do Otcovej lásky.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. -19/2019- 12. máj 2019

katechéza Svätého Otca Františka

Dnes skompletizujeme katechézu o piatej prosbe Otčenáša, keď sa pristavíme pri vyjadrení „ako i my odpúšťame svojím vinníkom" (Mt 6,12). Videli sme, že človeku je vlastné byť dlžníkom pred Bohom: od neho sme dostali všetko, v zmysle prirodzenosti a milosti. Náš život nie je Bohom len chcený, ale aj milovaný. Naozaj nie je tu miesto na namyslenosť, keď spájame ruky k modlitbe. V Cirkvi skutočne neexistujú ľudia, ktorí by stvorili sami seba, tzv. „self made man". Všetci sme dlžníkmi voči Bohu i voči mnohým ľuďom, ktorí nás obdarili priaznivými životnými podmienkami. Naša identita sa buduje na základe prijatého dobra. Tým prvým je život, je to tak? Kto sa modlí, učí sa hovoriť „ďakujem". A my mnohokrát zabúdame povedať „ďakujem"! Sme sebci. Kto sa modlí, učí sa hovoriť „ďakujem" a prosí Boha, aby bol voči nemu dobrotivý. Aj popri našej snahe tu vždy zostáva nevyrovnateľný dlh pred Bohom, ktorý nikdy nebudeme môcť splatiť: On nás miluje nekonečne viac než ho milujeme my. A potom, i keď sa usilujeme žiť podľa kresťanskej náuky, v našom živote bude vždy niečo, za čo nám treba prosiť o odpustenie: myslime na dni strávené v lenivosti, na chvíle, v ktorých naše srdce ovládla nenávisť, a tak ďalej... Tieto skúsenosti, ktoré žiaľ nie sú zriedkavé, nás nútia prosiť: „Pane, Otče, odpusť nám naše viny". „Odpusť nám naše viny" - prosíme Boha o odpustenie.

Ak sa dobre zamyslíme, táto prosba sa mohla obmedziť aj len na túto prvú časť, bola by pekná. Avšak Ježiš ju spája s druhým vyjadrením, ktoré vytvorí jednotu s tým prvým. Vzťah vertikálnej dobrotivosti zo strany Boha sa ďalej premieta a má sa premeniť do nového vzťahu voči našim bratom a sestrám: do horizontálneho vzťahu. Dobrý Boh nás pozýva, aby sme všetci boli dobrí. Dve časti invokácie sa spájajú do nekompromisného spojenia: prosíme Pána, aby nám odpustil naše viny, naše hriechy, „ako" my odpúšťame našim priateľom, ľuďom, ktorí žijú s nami, našim blízkym, ľuďom, ktorí nám urobili niečo nepekné.

Každý kresťan vie, že pre neho existuje odpustenie hriechov, toto vieme všetci: Boh odpúšťa všetko a odpustí vždy. Keď Ježiš rozpráva svojim učeníkom o Božej tvári, opisuje ju výrazmi nežného milosrdenstva. Hovorí, že v nebi je väčšia radosť z jedného hriešnika, ktorý robí pokánie, než zo zástupu spravodlivých, ktorí obrátenie nepotrebujú. Nič v evanjeliách nenaznačuje, že by Boh neodpustil hriechy tomu, kto má ozajstný záujem a prosí o svoje znovuprijatie.

Ale milosť Božia, tak prekypujúca, je vždy zaväzujúca. Kto veľa dostal, musí sa naučiť veľa dávať a nenechávať si len pre seba to, čo dostal. Kto veľa dostal, musí sa naučiť veľa dávať. Nie je to náhoda, že sa Matúšovo evanjelium hneď po odovzdaní znenia „Otčenáša" pristavuje pri jednom zo siedmich vyjadrení v ňom použitých, a to práve na zdôraznenie bratského odpustenia: „Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy".

A toto je silné, však?! Keď si pomyslím, že nie raz som počul ľudí povedať: „Nikdy tej osobe neodpustím! To, čo mi urobili, to nikdy neodpustím!" - Ale Boh, ak ty neodpúšťaš, ti neodpustí. Ty sám zatváraš dvere. Premýšľajme, my sami, či sme schopní odpustiť, či odpúšťame alebo nie.

Istý kňaz, keď som bol v inej diecéze, mi s úzkosťou rozprával, že išiel dať posledné sviatosti jednej starenke, ktorá už bola na prahu smrti. Úbohá pani nemohla rozprávať. A kňaz sa jej spýtal: „Pani, ľutujete hriechy?" Pani odpovedala, že áno. Nemohla ich vyznať, ale potvrdila, že áno. To je postačujúce. A potom sa jej opýtal: „Odpúšťate druhým?" A pani, na prahu smrti povedala: „Nie". Kňaza prenikla úzkosť. - Ak ty neodpustíš, Boh ti neodpustí.

Premýšľajme my, čo sme tu, či odpúšťame, či sme schopní odpustiť. - „Otče, ja to nedokážem, pretože títo ľudia mi vykonali toho toľko..." – „Nuž ak to ty sám nedokážeš, popros Pána, aby ti dal silu to zvládnuť: Pane, pomôž mi odpustiť".

Tu nachádzame pevné prepojenie medzi láskou k Bohu a láskou k blížnemu. Láska sa dožaduje lásky, odpustenie sa dožaduje odpustenia. Opäť u Matúša nachádzame mimoriadne silné podobenstvo venované bratskému odpusteniu. Vypočujme si ho:

Bol jeden sluha, ktorý mal obrovský dlh u svojho kráľa: desaťtisíc talentov. Suma nemožná na splatenie, neviem, koľko by to bolo dnes, ale stovky miliónov! Ale stane sa zázrak, a ten sluha nedostane odklad platby, ale úplné omilostenie. Neočakávaná milosť! Ale hľa, ten istý sluha, sa hneď vzápätí oborí na svojho brata, ktorý mu dlží sto denárov – čo je drobná vec – a napriek tomu, že ide o splatiteľnú sumu, neakceptuje ospravedlnenia, ani prosby. Preto ho nakoniec vládca znovu predvolá a dá ho odsúdiť. Pretože ak sa ty neposnažíš odpustiť, nebude ti odpustené, ak sa neposnažíš milovať, nebudeš ani milovaný. Ježiš vkladá do ľudských vzťahov silu odpustenia. Nie všetko sa v živote vyrieši spravodlivosťou. Nie. Predovšetkým tam, kde sa musí postaviť bariéra zlu, musí niekto milovať nad rámec toho, čo je povinné, aby znovu začal dejiny milosti. Zlo pozná svoje pomsty a ak sa toto nepreruší, hrozí, že sa bude šíriť a dláviť celý svet.

Namiesto zákona odplaty: „Čo si ty vykonal mne, to vrátim ja tebe" – k takýmto gestám neraz dochádza, ako to všetci poznáme – Ježiš stavia ako náhradu zákon lásky: „Čo Boh vykonal mne, to vrátim ja tebe!" Uvažujme dnes, v tomto tak krásnom veľkonočnom týždni, či som schopný odpustiť, a ak sa necítim schopný, poprosím Pána, aby mi dal milosť odpustiť, pretože je to milosť.

Boh dáva každému kresťanovi milosť písať dejiny dobra v živote svojich bratov, najmä tých, ktorí vykonali niečo nepríjemné a pochybili. Jedným slovom, jedným objatím, jedným úsmevom môžeme ostatným odovzdať to najvzácnejšie, čoho sa dostalo nám. Čo je to vzácne, čo sme dostali? Odpustenie, aby sme aj my boli schopní darovať iným odpustenie.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. -18/2019- 5. máj 2019

Príhovor Svätého Otca Františka

Veľkonočný pondelok

Dnes, a aj po celý tento týždeň, pokračuje v liturgii i v bežnom živote veľkonočná radosť z Ježišovho zmŕtvychvstania, radosť z tej obdivuhodnej udalosti, ktorú sme si včera pripomenuli. Na Veľkonočnú vigíliu zazneli slová anjelov pri prázdnom hrobe Ježiša Krista. Ženám, ktoré prišli na úsvite prvého dňa po sobote k hrobu, povedali: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych." (Lk 24,5-6) Kristovo zmŕtvychvstanie je tou najšokujúcejšou udalosťou v dejinách ľudstva potvrdzujúcou víťazstvo Božej lásky nad hriechom a smrťou a dávajúcou našej nádeji na život základ pevný ako skala. To, čo bolo ľudsky nemysliteľné, sa skutočne stalo: „Ježiša Nazaretského […] Boh vzkriesil a zbavil múk smrti." (Sk 2,22.24)

V tento tzv. Anjelský pondelok nás liturgia v Evanjeliu podľa Matúša privádza do blízkosti Ježišovho prázdneho hrobu. Osoží nám vybrať sa v myšlienkach k prázdnemu Ježišovmu hrobu. Ženy, plné strachu i radosti, sa dávajú do behu, aby učeníkom priniesli zvesť, že hrob je prázdny; a v tej chvíli sa Ježiš ukazuje pred nimi. Ženy „pristúpili, objali mu nohy a klaňali sa mu". Dotýkali sa ho: nebola to nijaká vidina, bol to Ježiš, živý, z mäsa a kostí, bol to on. Ježiš vyháňa z ich sŕdc strach a povzbudzuje ich, aby ohlásili bratom, čo sa udialo. Všetky evanjeliá zdôrazňujú úlohu žien, Márie Magdalény a iných, ako prvých svedkov vzkriesenia. Muži vystrašení zostali zavretí vo večeradle. Peter a Ján po oznámení Márie Magdalény iba rýchlo pribehli k hrobu, aby skonštatovali, že je otvorený a prázdny. Ale boli to ženy, ktoré ako prvé stretli Vzkrieseného a priniesli zvesť, že on žije.

Dnes, drahí bratia a sestry, i pre nás zaznievajú Ježišove slová adresované ženám: „Nebojte sa! Choďte, oznámte...". Po obradoch Veľkonočného trojdnia, kedy sme si opäť oživili tajomstvo smrti a zmŕtvychvstania nášho Pána, dnes očami viery kontemplujeme Ježiša ako vzkrieseného a živého. I my sme pozvaní osobne sa s ním stretnúť a stať sa jeho ohlasovateľmi a svedkami.

So starobylou veľkonočnou liturgickou sekvenciou v týchto dňoch opakujeme: „Kristus, moja nádej, vstal z mŕtvych!" A v ňom sme i my vzkriesení; prešli sme zo smrti do života, z otroctva hriechu do slobody lásky. Nechajme sa teda zachytiť potešujúcim posolstvom Veľkej noci a prežiariť jej osláveným svetlom, ktoré rozháňa temnotu strachu a smútku. Vzkriesený Ježiš kráča po našom boku. Zjavuje sa tým, čo ho vzývajú a milujú. V prvom rade v modlitbe, ale aj v bežných okamihoch radosti, prežívaných vo viere a s vďačnosťou. Jeho prítomnosť môžeme tiež pocítiť, keď s inými prežívame chvíle srdečnosti, pohostinnosti, priateľstva, obdivovania prírody. Tento sviatočný deň, v ktorý je zvykom dopriať si trochu odreagovania sa a štedrosti, nech nám pomáha zakúsiť Ježišovu prítomnosť. Prosme Pannu Máriu, aby sme plným priehrštím mohli načerpať pokoj a radosť, dary Vzkrieseného Krista, aby sme sa s nimi podelili s bratmi a sestrami, najmä tými, čo najviac potrebujú útechu a nádej."

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. -17/2019- 28. apríl 2019

katechéza Svätého Otca Františka

Katechézu Svätého Otca uviedli slová z Evanjelia podľa Marka: «Prišli na pozemok, ktorý sa volá Getsemani, a povedal svojim učeníkom: „Sadnite si tu, kým sa pomodlím." Vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána. I doľahla naňho hrôza a úzkosť. Vtedy im povedal: „Moja duša je smutná až na smrť. Ostaňte tu a bdejte!" Trocha poodišiel, padol na zem a modlil sa, aby ho, ak je možné, minula táto hodina. Hovoril: „Abba, Otče"» (Mk 14,32-36a).

V týchto týždňoch uvažujeme o modlitbe „Otče náš". Teraz, na prahu veľkonočného trojdnia, pristavme sa pri niektorých slovách, ktorými sa Ježiš počas utrpenia modlil k Otcovi. Prvé vzývanie prichádza po Poslednej večeri, keď Pán, «pozdvihol svoje oči k nebu, povedal: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba" – a potom, – „osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet". „Ježiš prosí o slávu, žiadosť, ktorá sa zdá paradoxná, keďže umučenie je predo dvermi. O akú slávu ide? Sláva v Biblii označuje sebazjavenie Boha, je to charakteristický znak jeho spásonosnej prítomnosti medzi ľuďmi. Teraz Ježiš je ten, ktorý ukazuje Božiu prítomnosť a spásu definitívnym spôsobom. A robí to v Pasche: vyzdvihnutý na kríž, je oslávený. Tam Boh konečne zjavuje svoju slávu: odníma posledný závoj a udivuje nás ako nikdy predtým. V skutočnosti zisťujeme, že Božia sláva je kompletne láskou: láskou čistou, bláznivou a nepredstaviteľnou, bez akéhokoľvek obmedzenia či miery."

Bratia a sestry, privlastnime si Ježišovu modlitbu: poprosme Otca, aby odstránil závoje z našich očí, aby sme v týchto dňoch, hľadiac na Ukrižovaného, mohli prijať Boha, ktorý je láska. Koľkokrát si ho predstavujeme ako vladára a nie Otca, koľkokrát ho považujeme za krutého sudcu viac než za milosrdného Spasiteľa! Ale Boh vo Veľkej noci ruší rozdiely, keď sa ukazuje v pokore lásky, ktorá žiada našu lásku. Takže my ho oslavujeme, keď všetko, čo konáme, prežívame s láskou, keď vykonávame každú vec zo srdca, ako pre Neho.

Opravdivá sláva je slávou lásky, pretože je jediná, ktorá dáva svetu život. Samozrejme, táto sláva je opakom svetskej slávy, ktorá prichádza, keď je človek obdivovaný, chválený, uznávaný: keď ja som v centre pozornosti. Božia sláva je naopak paradoxná: žiadne potlesky, žiadne publikum. V strede nie je ego, ale ten druhý: Vo Veľkej noci vidíme, že Otec oslavuje Syna, zatiaľ čo Syn oslavuje Otca. Nikto neoslavuje seba samého. Môžeme sa dnes pýtať samých seba: „Pre akú slávu žijem? Moju, alebo tú Božiu?

Túžim len prijímať od iných, alebo aj dávať ostatným?

Po Poslednej večeri Ježiš vstupuje do Getsemanskej záhrady. Aj tu sa modlí k Otcovi. Zatiaľ čo učeníci nie sú schopní bdieť a Judáš prichádza s vojakmi, Ježiš začína cítiť «strach a úzkosť». Zakúša plnú úzkosť z toho, čo ho čaká: zrada, zneváženie, utrpenie, zlyhanie. Je «smutný» a tam, v tej priepasti, v tej bezútešnosti, sa obracia na Otca najjemnejším a lahodným slovom: «Abba», čiže otecko. Ježiš nás učí v skúške objať Otca, pretože v modlitbe k Nemu je sila napredovať uprostred bolesti. V únave je modlitba úľavou, uistením, útechou. Pri opustení všetkými, vo vnútornej neúteche Ježiš nie je sám, je s Otcom. My naopak, v našich „Getsemanoch" si často zvolíme skôr byť sami, než povedať «Otče» a zveriť sa mu, tak ako Ježiš, odovzdať sa do jeho vôle, ktorá je naším ozajstným dobrom. Ale ak v skúške zostaneme uzatvorení v nás samých, vykopávame si vnútri tunel, bolestnú introvertnú cestu, ktorá má jediný smer: stále hlbšie do nás samých. Najväčším problémom nie je bolesť, ale to, ako sa k nej postavíme. Samota neponúka žiadnu cestu von; modlitba áno, pretože je vzťahom, je odovzdaním sa. Ježiš všetko odovzdáva a všetko zveruje Otcovi, prináša mu to, čo cíti, opierajúc sa o neho v boji. Keď vstúpime do našich „Getsemán" – každý z nás má svoje vlastné „Getsemany", mal ich alebo ich bude mať –, pamätajme si toto: keď vstúpime do našich „Getsemán", nezabudnime sa takto modliť: «Otče».

Nakoniec, Ježiš sa obracia na Otca v tretej modlitbe za nás: «Otče odpusť im, lebo nevedia, čo robia» Ježiš sa modlí za tých, ktorí boli voči nemu zlomyseľní, za svojich vrahov. Evanjelium upresňuje, že táto modlitba nastáva v momente ukrižovania. Pravdepodobne to bol okamih najostrejšej bolesti, keď zabodli klince do Ježišových zápästí a nôh. Tu, na vrchole bolesti, dosahuje vrchol lásky: prichádza odpustenie, čo znamená dar nesmiernej moci, ktorá láme kruh zla.

Modliac sa v týchto dňoch „Otče náš", môžeme prosiť o jednu z týchto milostí: žiť naše dni na Božiu slávu, čiže žiť s láskou, vedieť sa odovzdať Otcovi v skúškach, povedať mu „otecko" a nájsť v stretnutí s Otcom odpustenie a odvahu odpustiť. Obe tieto veci idú pospolu. Otec nám odpúšťa, ale dáva nám odvahu môcť odpustiť.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. -16/2019- 21. apríl 2019

katechéza Svätého Otca Františka

Úvodom ku katechéze bol úryvok z Prvého Jánovho listu: «Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti».

Po prosbe o každodenný chlieb modlitba Otčenáš vstupuje do oblasti našich vzťahov s druhými. Ježiš nás učí, aby sme Otca prosili: «Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom». Tak, ako potrebujeme chlieb, tak potrebujeme i odpustenie. A to každý deň.

Kresťan, ktorý sa modlí, prosí Boha predovšetkým o to, aby mu boli odpustené jeho viny, čiže jeho hriechy, tie nepekné veci, ktoré koná. Toto je tá prvá pravda každej modlitby: aj keby sme boli dokonalé osoby, aj keby sme boli svätými ako z krištáľu, ktorí sa nikdy neodchýlia od dobrého života, vždy zostávame deťmi, ktoré Otcovi dlhujú všetko. Aký je ten najnebezpečnejší postoj pre život každého kresťana?

Viete, aký je? Je ním pýcha. Je to postoj toho, kto sa pred Boha stavia mysliac si, že s ním má vždy svoje účty vyrovnané: pyšný človek je presvedčený, že má všetko na svojom mieste. Ako ten farizej z podobenstva, ktorý si myslí, že sa v chráme modlí, no v skutočnosti chváli sám seba pred Bohom: „Ďakujem ti, Pane, pretože ja nie som ako tí druhí". Ľudia, ktorí sa cítia byť dokonalí, ľudia, čo kritizujú ostatných, sú pyšnými ľuďmi. Nikto z nás nie je dokonalý, ani jeden. Naopak mýtnik, ktorý stál v chráme vzadu, hriešnik, ktorým všetci opovrhovali, sa zastavuje na prahu chrámu, necíti sa byť hodným vstúpiť, a zveruje sa Božiemu milosrdenstvu. A ako to komentuje Ježiš? «Tento odišiel domov ospravedlnený», čiže je mu odpustené, vracia sa spasený. Prečo? Pretože nebol pyšný, pretože uznal svoje obmedzenia a svoje hriechy.

Existujú hriechy viditeľné i hriechy, ktoré nevidno, skryté hriechy. Sú hriechy očividné, ktoré narobia hluk, ale jestvujú aj ľstivé hriechy, ktoré sa zahniezdia do srdca bez toho, že by sme si to povšimli. Tým najhorším z nich je povýšenectvo. Hovorili sme o pýche, povýšenectvo je viac-menej to isté. Povýšenectvo môže nakaziť aj osoby, ktoré žijú intenzívnym náboženským životom.

Bol raz jeden známy kláštor sestier, v rokoch 1600-1700, v čase jansenizmu. Sestry boli dokonalé a hovorilo sa o nich, že boli čisté ako anjeli, avšak povýšenecké ako démoni. Je to nepekná vec. Hriech rozdeľuje bratstvo, hriech vedie k namýšľaniu si, že sme lepší ako tí druhí, hriech nám dáva uveriť, že sme podobní Bohu.

A naopak, pred Bohom sme všetci hriešnici a máme dôvod biť si do hrude – a to všetci! – ako ten mýtnik v chráme. Svätý Ján vo svojom prvom liste píše, ako sme to počuli: «Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda». Ak chceš klamať seba samého, povedz, že nemáš hriech. Klameš sebe samému, je tak?

Sme dlžníkmi predovšetkým preto, že v tomto živote sme mnoho prijali: život, otca a matku, priateľstvo, nádhery stvorenstva... Aj keď sa všetkým prihodí prechádzať ťažkými dňami, musíme vždy pamätať na to, že život je milosťou, je zázrakom, ktorý Boh urobil z ničoho. Na druhom mieste sme dlžníkmi preto, že aj keď dokážeme milovať, nikto z nás nie je schopný robiť tak prostredníctvom vlastných síl. Skutočná láska – môžeme milovať, ale len s Božou milosťou. Nikto z nás nežiari vlastným svetlom. Existuje to, čo starobylí teológovia nazývali „mysterium lunae" nielen v súvislosti s identitou Cirkvi, ale aj s dejinami každého z nás.

Čo znamená toto mysterium lunae? Byť ako mesiac, ktorý nemá vlastné svetlo, ale odráža svetlo slnka. Tak aj my: nemáme vlastné svetlo – svetlo, ktoré máme, je odrazom milosti Boha, Božieho svetla. Ak miluješ, je to preto, že niekto, mimo teba, sa na teba usmial, keď si bol ešte len dieťaťom, učiac ťa odpovedať s úsmevom. Ak miluješ, je to preto, že niekto vedľa v tebe prebudil lásku, dávajúc ti porozumieť tomu, ako v nej prebýva zmysel existencie.

Skúsme načúvať príbehu nejakej osoby, ktorá pochybila: nejakému väzňovi, odsúdencovi, drogovo závislému... poznáme veľa ľudí, ktorí v živote urobili chybu. Popri rešpektovaní zodpovednosti, ktorá je vždy osobná, si niekedy polož otázku, kto by mal byť obvinený za jeho chyby, či len jeho svedomie, alebo tie dejiny nenávisti a opustenia, ktoré si dotyčný vlečie za sebou.

Toto je tajomstvo mesiaca: milujeme predovšetkým preto, lebo sme boli milovaní, odpúšťame preto, lebo nám bolo odpustené. A ak niekto nebol ožiarený svetlom slnka, stáva sa ľadovým tak, ako pôda počas zimy.

Ako nerozpoznať v tej reťazi lásky, ktorá nás predchádza, aj prozreteľnú prítomnosť lásky Boha? Nikto z nás nemiluje Boha tak, ako on miluje nás. Stačí sa postaviť pred kríž, aby sme vnímali ten nepomer. Nepomer! On nás miloval a vždy nás miluje ako prvý. Modlime sa teda: Pane, ani ten najsvätejší spomedzi nás neprestáva byť tvojím dlžníkom. Otče, zmiluj sa nad nami všetkými!

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. -15/2019- 14. apríl 2019

„Svätý Augustín vyslovil výzvu, ktorá si aj po toľkých storočiach zachováva nezmenenú aktuálnosť:„Vráť sa do seba. Vo vnútornom človeku žije pravda". V jednom príhovore k ľudu s ešte väčším naliehaním povzbudzuje:

„Vráť sa do seba. Vo vnútornom človeku žije pravda". V jednom príhovore k ľudu s ešte väčším naliehaním povzbudzuje: «Vráťte sa do svojho srdca! Kam chcete ísť ďaleko od seba? Ak pôjdete ďaleko, zablúdite. Prečo sa púšťate na pusté cesty? Vráťte sa z vášho potulovania, ktoré vás zaviedlo mimo cesty; vráťte k Pánovi. On je pripravený. Najprv sa vráť do svojho srdca, ty, ktorý si sa stal sám sebe cudzím, vplyvom túlania sa po vonku: nepoznáš sám seba, a hľadáš toho, kto ťa stvoril! Vráť sa, vráť sa do srdca, získaj odstup od tela... Vstúp znovu do srdca: tam skúmaj to, čo azda vnímaš ako Božie, pretože tam sa nachádza obraz Boha; vo vnútri človeka prebýva Kristus, v tvojom vnútri sa obnovíš podľa obrazu Boha».

Pokračujúc v komentári začatom v Advente o verši žalmu „Moja duša žízni po Bohu živom", premýšľame o „mieste", v ktorom každý z nás prichádza do styku so živým Bohom. Vo všeobecnom a sviatostnom zmysle je týmto „miestom" Cirkev, ale v zmysle osobnom a existenciálnom je ním naše srdce. To, ktoré Písmo nazýva „vnútorným človekom", „človekom ukrytým v srdci". K tomuto výberu nás vedie aj liturgické obdobie, v ktorom sa nachádzame. Ježiš je v týchto štyridsiatich dňoch na púšti, a práve tam sa k nemu musíme dostať. Nie všetci môžu ísť do vonkajšej púšte; ale každý sa môže uchýliť do vnútornej púšte, ktorou je naše srdce. „Vo vnútri človeka prebýva Kristus", tak nám povedal Augustín.

Ak chceme nejaký plastický obraz alebo symbol, ktorý nám pomôže uskutočniť toto obrátenie smerom dovnútra, ponúka nám ju evanjelium v Zachejovom príbehu. Zachej je muž, ktorý chce spoznať Ježiša, a aby to dosiahol, vychádza z domu, ide medzi dav, vylieza na strom... Hľadá ho vonku. Ale pozrime, ako si ho prechádzajúci Ježiš všíma a hovorí mu: «Zachej, poď rýchlo dolu, pretože dnes musím zostať v tvojom dome». Ježiš privádza Zacheja späť do jeho domu a tam v skrytosti, bez svedkov, nastáva zázrak: on naozaj spozná, kto je Ježiš a nachádza spásu.

Často sa podobáme Zachejovi. Hľadáme Ježiša, a hľadáme ho vonku, v uliciach, v dave. A je to sám Ježiš, ktorý nás pozýva vrátiť sa domov do nášho vlastného srdca, kde sa túži s nami stretnúť...

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. -14/2019- 7. apríl 2019

Pápež František

Evanjelium tejto tretej pôstnej nedele nám hovorí o Božom milosrdenstve a našom obrátení. Ježiš rozpráva podobenstvo o neúrodnom figovníku. Istý muž zasadil vo svojej vinici figovník. Každé leto chodieval s veľkou nádejou k nemu a hľadal na ňom plody, ale žiadne nenachádzal, pretože strom nebol úrodný. Sklamanie, ktoré sa opakovalo až tri roky, priviedlo muža k rozhodnutiu figovník vyťať a zasadiť namiesto neho iný. Zavolal si teda vinohradníka, vyjadril mu svoju nespokojnosť a nariadil mu strom vyťať, aby zbytočne nevyčerpával pôdu. Vinohradník však prosí svojho pána o trpezlivosť a žiada o jeden rok navyše, počas ktorého sa on sám bude o strom zvlášť pozorne a citlivo starať, aby priniesol ovocie.

Takéto je podobenstvo. Čo nám chce povedať? Čo predstavujú jeho jednotlivé postavy? Pán vinice predstavuje Boha Otca a vinohradník je obrazom Ježiša, zatiaľ čo figovník je symbolom ľahostajného a neúrodného ľudstva. Ježiš sa prihovára u Otca v prospech ľudstva – robí tak neustále – a prosí ho o pozhovenie, dať ľudstvu ešte čas, aby v ňom mohlo vzklíčiť ovocie lásky a spravodlivosti. Figovník, ktorý chce pán vinice v podobenstve vyťať, predstavuje neplodnú ľudskú existenciu, neschopnú daru, neschopnú konať dobro. Je to symbol toho, kto žije len pre seba, sýty a nerušený, uvelebený vo svojom komforte, neschopný upriamiť svoj pohľad a srdce na tých, čo sa okolo neho nachádzajú v podmienkach utrpenia, chudoby a nedostatku. K tomuto postoju egoizmu a duchovnej neplodnosti je protikladom veľká láska vinohradníka voči figovníku: dosiahne, že pán počká, má trpezlivosť, vie čakať, venuje stromu svoj čas a prácu. Pánovi sľubuje, že sa o nešťastný strom osobitne postará.

Podobenstvo o vinohradníkovi ukazuje milosrdenstvo Boha, ktorý nám dáva čas na obrátenie. Všetci sa potrebujeme obrátiť, urobiť krok vpred, a Božia trpezlivosť a milosrdenstvo nás v tom sprevádzajú. Napriek neúrodnosti, ktorá je niekedy v našom živote príznačná, Boh je trpezlivý a ponúka nám príležitosti na zmenu a pokročenie na ceste dobra. Avšak odklad, vyprosený a udelený v očakávaní že strom nakoniec zarodí, poukazuje aj na neodkladnosť obrátenia. Vinohradník pánovi hovorí: „Nechaj ho ešte tento rok". Možnosť obrátenia nie je neobmedzená; je preto nevyhnutné využiť ju hneď, inak sa dá navždy stratiť. Počas Pôstneho obdobia sa môžeme zamyslieť: Čo musím urobiť ja, aby som sa viac priblížil k Pánovi, aby som sa obrátil, aby som „vyťal" tie veci, čo nie sú v poriadku? – „Nie, nie, ja radšej počkám do budúcoročného Pôstu!" – Ale dožiješ sa ho vôbec? Zamyslime sa preto každý už dnes: Čo musím vykonať stojac pred týmto milosrdenstvom Boha, ktorý na mňa čaká a ktorý vždy odpúšťa? Čo musím urobiť? Na Božie milosrdenstvo sa môžeme vo veľkom spoľahnúť, ale bez jeho zneužívania. Nemáme ospravedlňovať duchovnú lenivosť, ale so zvýšeným úsilím ochotne odpovedať na toto milosrdenstvo s úprimným srdcom. Počas Pôstneho obdobia nás Pán pozýva k obráteniu. Každý z nás by sa mal cítiť oslovený touto výzvou a napraviť niečo vo svojom živote, na svojom spôsobe myslenia, konania a vo vzťahoch k blížnemu. Zároveň máme napodobňovať trpezlivosť Boha, ktorý každému dôveruje, že dokáže „vstať" a opäť kráčať. Boh je Otcom, a on slabnúci plamienok nezhasína, ale toho, kto je slabý sprevádza a stará sa o neho, aby zmocnel a priniesol spoločenstvu svoj príspevok lásky. Nech nám Panna Mária pomáha prežívať tieto dni prípravy na Veľkú noc ako čas duchovnej obnovy a otvorenia sa v dôvere pre Božiu milosť a jeho milosrdenstvo.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. -14/2019- 7. apríl 2019

katechéza Svätého Otca Františka

Na úvod zaznelo čítanie z evanjelia Mt 14,15-19: A keď sa zvečerilo, pristúpili k nemu učeníci a hovorili: "Toto miesto je pusté a času už pokročil. Rozpusť zástupy, nech sa rozídu do dedín kúpiť jedlo. "Ale Ježiš im povedal: "Nemusia nikam chodiť, vy im dajte jesť!" Oni mu vraveli: "Nemáme tu nič, iba päť chlebov a dve ryby". On povedal: Prineste mi ich sem!" Potom rozkázal, aby si zástupy posadali na trávu. Vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával učeníkom a učeníci zástupom.

Dnes prejdeme k rozoberaniu druhej časti Otčenáša, v ktorej predkladáme Bohu naše potreby. Táto druhá časť začína slovom, ktoré vonia každodennosťou: chlieb.

Ježišova modlitba počína od naliehavej žiadosti, ktorá je veľmi podobná prosbe žobráka: „Daj nám každodenný chlieb!" Táto modlitba vychádza z evidentnej skutočnosti, na ktorú často zabúdame, a to tej, že nie sme sebestačnými tvormi a každý deň potrebujeme jesť. Sväté písmo nám ukazuje, že pre množstvo ľudí sa stretnutie s Ježišom udialo počínajúc od nejakej žiadosti. Ježiš nežiada o štylizované vzývania, naopak, celá ľudská existencia, s jej najkonkrétnejšími a každodennými problémami, sa môže stať modlitbou. V evanjeliách nájdeme množstvo prosebníkov, ktorí naliehavo prosia o oslobodenie a spásu. Niekto pýta chlieb, iný uzdravenie; niektorí očistenie, ďalší zrak; alebo aby milovaná osoba mohla prebrať k životu... Ježiš nikdy neprejde ľahostajne popri týchto žiadostiach a týchto bolestiach.

Ježiš nás teda učí učí prosiť Otca o každodenný chlieb. A učí nás to robiť spolu s mnohými mužmi a ženami, pre ktorých je táto modlitba výkrikom – často držaným v sebe – ktorý sprevádza každodennú úzkosť. Koľko matiek a otcov, aj dnes, ide spať s trápením, že nemajú na zajtra dostatok chleba pre svoje deti? Predstavme si túto modlitbu prednesenú nie v bezpečí pohodlného bytu, ale vo vratkej neistote miestnosti, kde sa musíme prispôsobiť, kde chýba to nevyhnutné pre život. Ježišove slová nadobúdajú novú silu. Kresťanská modlitba začína od tejto úrovne. Nie je to cvičenie pre askétov; vychádza zo skutočnosti, zo srdca a tela ľudí, ktorí žijú v núdzi, alebo ktorí zdieľajú stav tých, ktorí nemajú to nevyhnutné pre život. Ani najvyšší kresťanskí mystici nemôžu odhliadať od jednoduchosti tejto prosby. „Otče, daj, aby tu dnes pre nás i pre všetkých bolo nevyhnutného chleba". A „chlieb" tu znamená aj vodu, lieky, bývanie, prácu... Znamená to prosiť o to nevyhnutné pre život.

Chlieb, o ktorý kresťan prosí v modlitbe, nie je „môj" chlieb – dajte pozor na toto: nie je to „môj" chlieb –, je to „náš" chlieb. Takto to chce Ježiš. Učí nás prosiť oň nielen pre seba samých, ale pre celé bratstvo vo svete. Ak sa Otčenáš nemodlíme týmto spôsobom, potom prestáva byť kresťanskou modlitbou. Ak Boh je naším Otcom, ako sa môžeme pred neho predstaviť inak než držiac sa vzájomne za ruky? My všetci. A ak si chlieb, ktorý nám on dáva, kradneme medzi sebou, ako si môžeme hovoriť, že sme jeho deti? Táto modlitba obsahuje postoj empatie, postoj solidarity. V mojom hlade cítim hlad mnohých, a tak sa modlím k Bohu, až kým ich prosba nebude vyslyšaná. Takto Ježiš učí svoje spoločenstvo, svoju Cirkev, prinášať Bohu potreby všetkých: „Sme tvoje deti, Otče, zmiluj sa nad nami!".

A teraz bude dobre, keď sa trochu pozastavíme a pomyslíme na hladné deti. Pomyslime na deti, ktoré sú v krajinách, kde je vojna: na hladné deti v Jemene, hladné deti v Sýrii, hladné deti v toľkých krajinách, kde niet chleba, v Južnom Sudáne. Myslime na tieto deti a mysliac na ne vyslovme spoločne nahlas modlitbu: „Otče, chlieb náš každodenný daj nám dnes". Všetci spolu: „Otče, chlieb náš každodenný daj nám dnes." Ešte raz: „Otče, chlieb náš každodenný daj nám dnes."

Chlieb, o ktorý prosíme od Pána v modlitbe je ten istý, ktorý nás jedného dňa obviní. Vytkne nám, že sme si málo navykli lámať ho pre blížnych, slabý zvyk deliť sa oň. Bol to chlieb darovaný ľudstvu, a namiesto toho ho zjedol iba niekto: toto láska nemôže zniesť. Naša láska nemôže toto zniesť; ani Božia láska nemôže zniesť toto sebectvo: nepodeliť sa o chlieb.

Raz bol veľký zástup ľudí pred Ježišom: boli to ľudia, ktorí mali hlad. Ježiš sa opýtal, či niekto niečo nemá, a našlo sa len jedno dieťa – chlapec – ochotný podeliť sa o svoje zásoby: päť chlebov a dve ryby. Ježiš rozmnožil toto veľkorysé gesto. To dieťa pochopilo lekciu Otčenáša: že jedlo nie je súkromný majetok – vložme si toto do hlavy: jedlo nie je súkromný majetok –, ale dar prozreteľnosti na podelenie sa, s Božou milosťou.

Ozajstný zázrak uskutočnený Ježišom v ten deň nie je iba rozmnoženie – ktoré je pravdou –, ale podelenie sa: dajte to, čo máte, a ja urobím zázrak. On sám rozmnožením toho obetovaného chleba, anticipoval obetu seba samého v Eucharistickom chlebe.

V skutočnosti iba Eucharistia je schopná zasýtiť hlad po nekonečne a túžbu po Bohu, ktorá hýbe každým človekom, aj pri úsilí o každodenný chlieb.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. -13/2019- 31. marec 2019

katechéza Svätého Otca Františka

Úvodom ku katechéze bolo biblické čítanie z Prvého listu svätého Pavla Timotejovi: „Predovšetkým teda žiadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí, za kráľov i za všetkých, čo sú na vyšších miestach, aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom vo všetkej nábožnosti a mravnej čistote. Toto je dobré a milé pred Bohom, naším Spasiteľom, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu"(1 Tim 2,1-4).

Keď pokračujeme v našich katechézach o Otčenáši, dnes sa pristavíme pri tretej prosbe: „Buď vôľa Tvoja". Treba ju čítať v jednote s prvými dvoma – „Posväť sa meno tvoje" a „príď kráľovstvo tvoje" – tak, aby v celku vytvorili triptych: „Posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja". Dnes budeme hovoriť o tretej prosbe.

Ešte pred starostlivosťou o svet zo strany človeka je tu neúnavná Božia starostlivosť o človeka a o svet. Celé evanjelium odráža toto otočenie perspektívy. Hriešnik Zachej vylezie na strom, pretože chce vidieť Ježiša, ale nevie, že oveľa skôr ho už Boh hľadal. Keď Ježiš prichádza, hovorí mu: „Zachej, zíď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!" A nakoniec vyhlasuje: „Syn človeka prišiel totiž hľadať a zachrániť, čo sa stratilo".

Hľa, vôľa Božia, tá, o ktorú prosíme, aby sa stala. Aká je vôľa Božia vtelená do Ježiša? Hľadať a zachrániť to, čo sa stratilo. A my v modlitbe prosíme, aby Božie hľadanie malo dobrý koniec, aby sa naplnil jeho univerzálny plán spásy, najprv v každom z nás a potom v celom svete. Rozmýšľali ste, čo to znamená, že ma Boh hľadá? Každý z nás môže povedať: „Ale, Boh ma hľadá?" – Áno! Hľadá ťa! Hľadá teba, hľadá mňa. Každého, osobne. Aký veľký je Boh! Koľko lásky je za týmto.

Boh nie je nejednoznačný, neskrýva sa za hádanky, nenaplánoval budúcnosť sveta nerozlúštiteľným spôsobom. Nie, on je jasný. Ak tomuto neporozumieme, riskujeme, že nebudeme rozumieť významu tretej prosby Otčenáša. V skutočnosti je Biblia plná vyjadrení, ktoré nám hovoria o pozitívnej Božej vôli voči svetu. V katolíckom Katechizme nájdeme zbierku citátov, ktoré dosvedčujú túto vernú a trpezlivú Božiu vôľu.

A sv. Pavol v Prvom liste Timotejovi píše: „Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení a aby poznali pravdu". Toto je bez akejkoľvek pochybnosti Božia vôľa: spása človeka, ľudí, každého z nás. Boh so svojou láskou klope na dvere nášho srdca. Prečo? Aby nás pritiahol. Aby nás pritiahol k sebe a priviedol nás na cestu spásy. Boh je blízko každému z nás jeho láskou, aby nás za ruku priviedol k spáse. Koľko lásky je za týmto!

Takže keď prosíme „buď vôľa tvoja", nežiada sa tým od nás servilne skláňať hlavu, ako keby sme boli otroci. Nie! Boh nás chce slobodných. To, čo nás oslobodzuje, je jeho láska. Otčenáš je v skutočnosti modlitbou synov a dcér, nie otrokov; detí, ktoré poznajú srdce svojho otca a sú si istí jeho plánom lásky. Beda nám, ak pri vyslovovaní týchto slov krčíme plecia na znak rezignácie akoby voči osudu, ktorý sa nám prieči a ktorý nedokážeme zmeniť.

Naopak, ide o modlitbu plnú vrúcnej dôvery v Boha, ktorý chce pre nás dobro, život, spásu. Je to odvážna modlitba, dokonca aj bojovná, pretože vo svete je veľa, priveľa skutočností, ktoré nie sú podľa Božieho plánu. Všetci ich poznáme. Parafrázujúc proroka Izaiáša, môžeme povedať: „Tu, Otče, je vojna, zlé zaobchádzanie, vykorisťovanie, ale vieme, že ty chceš naše dobro, preto ťa prosíme: buď vôľa tvoja! Pane, prevráť plány sveta, premeň meče na pluhy a kopije na kosáky, aby sa nikto viac nepriúčal boju!". Boh chce mier.

Otčenáš je modlitba, ktorá v nás zapaľuje tú istú Ježišovu lásku k Otcovej vôli, plameň, ktorý láskou pobáda svet k premene. Kresťan neverí v nejaký neodvratný „osud". Vo viere kresťanov nie je nič vydané napospas náhode. Je v nej naopak spása, ktorá čaká, aby sa prejavila v živote každého muža a ženy a aby sa naplnila vo večnosti. Ak sa modlíme, je to preto, že veríme, že Boh môže a chce premeniť realitu víťazstvom dobra nad zlom. Tohto Boha má zmysel poslúchať a odovzdať sa mu aj v čase najtvrdšej skúšky.

Takto to bolo u Ježiša v Getsemanskej záhrade, keď zakusoval úzkosť a modlil sa: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!". Ježiš je zdrvený zlom sveta, ale dôverne sa oddáva do oceánu lásky v Otcovej vôli. Aj mučeníci, vo svojej skúške nevyhľadávali smrť, vyhľadávali to, čo je po smrti, vzkriesenie. Boh nás z lásky môže viesť k tomu, aby sme kráčali po náročných cestách, zakúsili rany a bolestivé tŕne, ale nikdy nás neopustí. Vždy bude s nami, pri nás, v nás. Pre veriaceho je to skôr istota než nádej. Boh je so mnou.

Rovnako ako to nájdeme v podobenstve z Lukášovho evanjelia, venovanom potrebe neustále sa modliť. Ježiš hovorí: „A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? Hovorím vám: Zaraz ich obráni". Taký je Pán, tak nás miluje, tak nás má rád.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. -12/2019- 24. marec 2019

Boh prostredníctvom matky Cirkvi „milostivo umožňuje svojim veriacim, aby každoročne s očisteným srdcom a s radosťou očakávali veľkonočné sviatky [...] hlbšie prežívali tajomstvo svojho znovuzrodenia, a tak dosiahli plnosť milosti Božích detí". Takto môžeme ísť od jednej Veľkej noci k druhej až k naplneniu spásy, ktorú sme už vďaka Kristovmu veľkonočnému tajomstvu prijali: „Lebo v nádeji sme spasení". Toto tajomstvo spásy, ktoré v nás pôsobí už počas pozemského života, je dynamický proces, ktorý zahŕňa aj dejiny a celé stvorenie. Sv. Pavol dokonca hovorí, že „stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia". Z tejto perspektívy by som chcel ponúknuť niekoľko myšlienok, ktoré by počas nastávajúceho Pôstneho obdobia sprevádzali našu cestu obrátenia.

1. Vykúpenie stvorenia

Slávenie Veľkonočného trojdnia Kristovho utrpenia, smrti a vzkriesenia, ktoré je vrcholom liturgického roku, nás zakaždým pozýva prežívať prípravu naň s vedomím, že naše pripodobnenie sa Kristovi je neoceniteľným darom Božieho milosrdenstva.

Ak človek žije ako Božie dieťa, ak žije ako vykúpená osoba, ktorá sa nechá viesť Duchom Svätým a dokáže spoznať a uvádzať do praxe Boží zákon – počnúc tým, ktorý je vpísaný do ľudského srdca a do prírody – bude dobre robiť aj stvoreniu a spolupracovať na jeho vykúpení. Preto stvorenie túžobne očakáva – ako hovorí sv. Pavol – že sa zjavia Božie deti; inými slovami tí, čo prijali milosť Ježišovho veľkonočného tajomstva a naplno žijú z jej ovocia a ktorí majú dosiahnuť svoju plnú zrelosť pri vykúpení samotného ľudského tela. Keď Kristova láska premieňa životy svätých – ich ducha, dušu a telo – chvália Boha a vo svojej modlitbe, kontemplácii či umení zapájajú do tejto chvály aj stvorenie, ako to obdivuhodne ukazuje „Pieseň brata slnka" od sv. Františka z Assisi. No harmónia vytvorená vykúpením je v tomto svete ešte stále ohrozovaná negatívnou silou hriechu a smrti.

2. Deštruktívna sila hriechu

Keď totiž nežijeme ako Božie deti, často sa správame voči blížnym a ostatným stvoreniam – ale aj voči sebe samým – deštruktívne, vychádzajúc viac či menej vedome z presvedčenia, že ich môžeme využívať ako sa nám páči. Vtedy prevládne nestriedmosť, ktorá vedie k spôsobu života prekračujúcemu hranice, ktorých rešpektovanie si vyžaduje naša ľudská existencia a prirodzenosť. Nasledujeme nekontrolované túžby, ktoré sa v Knihe múdrosti prisudzujú bezbožníkom, alebo tým, ktorí nekonajú s myšlienkou na Boha a nemajú ani nijakú nádej do budúcnosti. Ak nemáme neustále pred sebou Veľkú noc a vzkriesenie ako náš cieľ, je jasné, že napokon sa presadí logika chcieť všetko a hneď a mať vždy viac.

Príčinou každého zla, ako vieme, je hriech, ktorý – odvtedy ako sa objavil medzi ľuďmi – prerušil naše spoločenstvo s Bohom, s druhými a so stvorením, s ktorým sme spojení predovšetkým prostredníctvom nášho tela. Prerušenie spoločenstva s Bohom viedlo aj k narušeniu harmonického vzťahu ľudských bytostí s prostredím, v ktorom sú povolané žiť, a tak sa prvotná záhrada premenila na púšť. Ide o hriech, ktorý vedie človeka k tomu, že sa považuje za boha stvorenia, cíti sa ako jeho absolútny pán a nepoužíva ho na ciele určené Bohom, ale pre vlastné záujmy, na ujmu stvorenia a druhých ľudí.

Keď zanecháme Boží zákon, zákon lásky, napokon sa presadí zákon silnejšieho proti slabšiemu. Hriech, ktorý prebýva v srdci človeka – a prejavuje sa ako žiadostivosť, túžba po nadmernom blahobyte, nezáujem o dobro druhých a často aj o svoje – vedie k vykorisťovaniu stvorenia, ľudí a životného prostredia, v duchu nenásytnej chamtivosti, ktorá považuje každú túžbu za právo a ktorá napokon, skôr či neskôr, zničí aj toho, koho ovládla.

3. Uzdravujúca sila pokánia a odpustenia

Preto stvorenie naliehavo potrebuje, aby sa zjavili Božie deti, tie, ktoré sa stali „novým stvorením": „Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové". Keď sa totiž zjavia, aj samo stvorenie môže „sláviť Veľkú noc": otvoriť sa novému nebu a novej zemi. Cesta k Veľkej noci nás vyzýva práve k obnove našej kresťanskej tváre a nášho kresťanského srdca prostredníctvom pokánia, obrátenia a odpustenia, aby sme mohli prežívať celé bohatstvo milosti veľkonočného tajomstva.

Táto „netrpezlivosť", toto očakávanie stvorenia sa naplní, keď sa zjavia Božie deti, teda keď sa kresťania a všetci ľudia rozhodnú podstúpiť „pôrodné bolesti" spojené s obrátením. Celé stvorenie sa má spolu s nami vyslobodiť „z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí". Pôstne obdobie je sviatostným znakom tohto obrátenia. Pozýva kresťanov, aby intenzívnejšie a konkrétnejšie uskutočňovali veľkonočné tajomstvo vo svojom osobnom, rodinnom a spoločenskom živote, najmä prostredníctvom pôstu, modlitby a dávania almužny.

Postiť sa znamená učiť sa meniť náš postoj k iným a k stvoreniu: od pokušenia „pohltiť" všetko, aby sme nasýtili svoju pažravosť, až po schopnosť trpieť pre lásku, ktorá môže naplniť naše prázdne srdce. Modliť sa, aby sme sa dokázali vzdať modloslužby a sebestačnosti nášho „ja", aby sme priznali, že potrebujeme Pána a jeho milosrdenstvo. Dávať almužnu, aby sme dokázali zanechať pochabú snahu žiť iba pre seba a zhŕňať všetko pre seba samých v ilúzii, že si vieme zaistiť budúcnosť, ktorá nám nepatrí. Potom nájdeme znovu radosť z plánu, ktorý Boh vložil do stvorenia i do nášho srdca: milovať jeho, našich bratov a sestry i celý svet, a nájsť v tejto láske skutočné šťastie.

Drahí bratia a sestry, „pôstnou dobou" Božieho Syna bol jeho vstup na púšť stvorenia, aby jej umožnil znovu sa stať záhradou spoločenstva s Bohom, ktorá tu bola pred prvotným hriechom. Kiež aj my prejdeme v Pôstnom období tou istou cestou, aby sme priniesli Kristovu nádej aj stvoreniu, ktoré bude „vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí". Nedovoľme, aby tento blahodarný čas uplynul bez úžitku! Prosme Boha, aby nám pomohol uskutočniť cestu skutočného obrátenia. Vzdajme sa egoizmu, zahľadenosti do seba a obráťme sa k Ježišovej Veľkej noci. Nech sa nám bratia a sestry v núdzi stanú blížnymi, s ktorými sa podelíme o naše duchovné a materiálne dobrá. Keď takto konkrétne prijmeme do nášho života Kristovo víťazstvo nad hriechom a smrťou, rozšírime jeho premieňajúcu moc aj na všetko stvorenie.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. -11/2019- 17. marec 2019

katechéza Svätého Otca Františka

Úvodom ku katechéze bolo biblické čítanie z Evanjelia podľa Matúša (13,32-32): «Predniesol im ešte iné podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá horčičnému zrnku, ktoré človek vzal a zasial na svojej roli. Ono je síce najmenšie zo všetkých semien, ale keď vyrastie, je väčšie než ostatné byliny a je z neho strom, takže prilietajú nebeské vtáky a hniezdia na jeho konároch."»

Keď sa modlíme Otčenáš, druhá prosba, s ktorou sa obraciame na Boha je „príď kráľovstvo tvoje". Po vyslovení prosby, aby bolo jeho meno posvätené, veriaci človek vyjadruje túžbu, aby sa urýchlil príchod jeho kráľovstva. Táto túžba vyprýštila, tak povediac, zo samého srdca Krista, ktorý začal svoje kázanie v Galilei vyhlásením: „Čas sa naplnil a Božie kráľovstvo je blízko. Obráťte sa a verte v evanjelium". Tieto slová vôbec nie sú hrozbou, naopak sú šťastným oznámením, posolstvom radosti. Ježiš nechce tlačiť ľudí k obráteniu zasievaním strachu z hroziaceho Božieho súdu alebo z pocitu viny za spáchané zlo. – Ježiš nerobí prozelytizmus, on jednoducho ohlasuje. – Naopak, to, čo prináša, je Dobrá zvesť spásy, a na základe toho volá k obráteniu. Každý je vyzvaný, aby veril v „evanjelium": Božia vláda sa priblížila k jeho deťom. – Toto je to „evanjelium": Božia vláda je nablízku jeho deťom. – A Ježiš oznamuje túto nádhernú vec, túto milosť: Boh, Otec, nás miluje, je nám blízko a učí nás kráčať cestou svätosti.

Znamenia príchodu tohto kráľovstva sú rozmanité a všetky pozitívne. Ježiš začína svoju službu tým, že sa ujíma chorých, tak na tele, ako aj na duchu, tých, ktorí žili v sociálnom vylúčení – napríklad malomocní, – hriešnikov, na ktorých všetci hľadeli s pohŕdaním, aj tí, čo boli ešte hriešnejší než oni, ale predstierali, že sú spravodliví. A ako Ježiš nazýva týchto? „Pokrytci". Ježiš sám naznačuje tieto znamenia – znamenia Božieho kráľovstva: „Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú, chudobným sa hlása evanjelium".

„Príď kráľovstvo tvoje!", opakuje naliehavo kresťan, keď sa modlí Otčenáš. Ježiš prišiel. Ale svet je stále poznačený hriechom, svet obývaný toľkými ľuďmi, ktorí trpia, ľuďmi, ktorí nie sú zmierení a neodpúšťajú, je poznačený vojnami a mnohými spôsobmi vykorisťovania – pomyslime napr. na obchodovanie s deťmi. Všetky tieto skutočnosti dokazujú, že Kristovo víťazstvo sa ešte kompletne neuplatnilo: veľa mužov a žien stále žije s uzavretým srdcom. A predovšetkým v týchto situáciách sa na perách kresťana objavuje druhá prosba Otčenáša: „Príď kráľovstvo tvoje!". Je to ako povedať: „Otče, potrebujeme ťa. Ježiš, potrebujeme teba, potrebujeme, aby si bol všade a navždy Pánom uprostred nás!".„Príď kráľovstvo tvoje, ty buď uprostred nás".

Niekedy sa pýtame: prečo sa toto kráľovstvo uskutočňuje tak pomaly? Ježiš rád hovorí o svojom víťazstve jazykom podobenstiev. Napríklad hovorí, že Božie kráľovstvo sa podobá poľu, kde rastú spolu dobrá pšenica aj kúkoľ: najhoršou chybou by bolo chcieť ihneď zasiahnuť vytrhávaním zo sveta toho, čo sa nám zdá byť burinou. Boh nie je ako my, Boh má trpezlivosť. Jeho kráľovstvo sa vo svete nenastoľuje násilím: spôsob, akým sa šíri, je miernosť.

Božie kráľovstvo je bezpochyby veľká sila, najväčšia, aká kedy jestvovala, nie však podľa kritérií sveta. Preto sa zdá, akoby nikdy nenadobudla absolútnu väčšinu. Je to ako kvas, ktorý sa vmiesi do múky: zdanlivo zmizne, a predsa on je tým, čo dá vykysnúť celému cestu. Alebo je ako horčičné zrnko, tak malé, takmer neviditeľné, avšak nesúce v sebe rozpínavú silu prírody. A keď vyrastie, stáva sa najväčším zo všetkých stromov v záhrade.

V tomto „osude" Božieho kráľovstva môžeme intuitívne vnímať príbeh Ježišovho života: aj on bol pre svojich súčasníkov jemným znamením, udalosťou takmer neznámou oficiálnym historikom tej doby. „Pšeničným zrnkom", ako definoval sám seba, ktoré zomiera v zemi, ale len tak môže priniesť veľkú úrodu. Symbol semena je výrečný: roľník ho jedného dňa vloží do zeme (gestom, ktoré vyzerá ako pochovávanie), a potom „či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie". Klíčiace semeno je viac Božím dielom než človeka, ktorý ho zasial. Boh nás vždy predchádza, Boh vždy prekvapuje. Vďaka nemu po noci Veľkého piatku prichádza úsvit Zmŕtvychvstania, ktoré dokáže osvietiť nádejou celý svet.

„Príď kráľovstvo tvoje!" – Zasievajme toto slovo uprostred našich hriechov a našich zlyhaní. Venujme ho do daru ľuďom zlomeným a skriveným životom, tomu, kto zakúsil viac nenávisti než lásky, tomu, kto prežíval neužitočné dni bez toho, že by pochopil prečo. Darujme ho tým, ktorí bojovali za spravodlivosť, všetkým mučeníkom dejín, tomu, kto dospel k záveru, že bojoval bezúčelne a že tomuto svetu vládne vždy zlo. Takto budeme počuť ako odpoveď modlitbu Otčenáš. Bude opakovať nespočetný raz tie slová nádeje, tie isté, ktorými Duch spečatil celé Sväté písmo: „Áno, prídem čoskoro!" – Toto je Pánova odpoveď: „Prídem čoskoro!" Amen. A Pánova Cirkev odpovedá: „Príď, Pane Ježišu".

„Príď kráľovstvo tvoje" je ako povedať: „Príď, Pane Ježišu". A Ježiš hovorí: „Prídem čoskoro". A Ježiš prichádza, jemu vlastným spôsobom, ale každodenne. Dôverujme tomu. A keď sa modlíme Otčenáš, vždy vyslovujeme „Príď kráľovstvo tvoje", aby sme v srdci začuli: „Áno, áno, prídem, a prídem čoskoro".

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. -10/2019- 10. marec 2019

katechéza Svätého Otca Františka

Úvodom ku katechéze bolo biblické čítanie z Knihy proroka Ezechiela: "Toto hovorí Pán, Jahve: /.../ Posvätím svoje veľké meno, znesväcované u národov, ktoré ste znesväcovali uprostred nich, i budú národy vedieť, že ja som Pán - hovorí Pán Jahve -, keď na nás pred ich očami ukážem, že som svätý" /36,22.23/.

Zdá sa, že zima odchádza a preto sa opäť vraciame na námestie. Vitajte na námestí! Na našej ceste znovuobjavovania modlitby Otčenáš si dnes prehĺbime prvú z jej siedmich invokácií, čiže „posväť sa meno tvoje".

Prosieb Otčenáša je sedem a dajú sa jednoducho rozdeliť do dvoch podskupín. Prvé tri majú v centre „Ty" Boha Otca, ostatné štyri majú v centre „my" a naše ľudské potreby. V prvej časti nám dáva Ježiš vstúpiť do jeho prianí, ktoré sú všetky obrátené na Otca: „Posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja". V druhej časti je to on, ktorý vstupuje do nás a tlmočí naše potreby: chlieb každodenný, odpustenie hriechov, pomoc v pokušení a oslobodenie od zlého.

Tu je vzor každej kresťanskej modlitby – povedal by som každej ľudskej modlitby –, ktorú vždy tvorí z jednej strany kontemplácia Boha, jeho tajomstva, jeho krásy a dobroty, a z druhej strany úprimná a odvážna prosba o to, čo potrebujeme pre život, aby sme žili dobre. Takto Otčenáš vo svojej jednoduchosti a vo svojej zásadnej dôležitosti učí toho, kto sa ho modlí, aby nehromadil zbytočné slová, pretože – ako hovorí sám Ježiš – „váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili".

Keď hovoríme s Bohom, nerobíme to za účelom odhaliť mu to, čo máme v srdci: on to pozná oveľa lepšie ako my. Ak pre nás je Boh tajomstvom, my naopak nie sme hádankou v jeho očiach. Boh je ako tie mamy, ktorým stačí pohľad, aby pochopili všetko u svojich detí: či sú spokojné, alebo smutné, či sú úprimné, alebo niečo skrývajú.

Prvý krok kresťanskej modlitby je teda odovzdanie nás samých Bohu, jeho prozreteľnosti. Je to ako povedať: „Pane, Ty vieš všetko, nie je ani nutné, aby som ti rozprával o mojej bolesti, prosím ťa iba, aby si bol pri mne: ty si moja nádej." Je zaujímavé povšimnúť si, že Ježiš v Reči na hore, hneď po tom, ako odovzdal slová Otčenáša povzbudzuje, aby sme sa neznepokojovali vecami, nepachtili sa po nich. Vyzerá to ako protirečenie: najprv nás učí prosiť o každodenný chlieb, a potom hovorí: „Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: „Čo budeme jesť? Čo budeme piť? Čo si oblečieme?". Ale protirečenie je iba zdanlivé: prosby kresťana vyjadrujú dôveru v Otca; a je to práve táto dôvera, ktorá nám dáva prosiť o to, čo potrebujeme, bez chvatu a podráždenia.

Vďaka tomuto sa modlíme hovoriac: „Posväť sa meno tvoje!" V tejto prvej prosbe –„Posväť sa meno tvoje!" – cítiť celý Ježišov obdiv voči kráse a veľkosti Otca, a túžbu, aby sme ho všetci spoznali a milovali ho kvôli tomu, čím naozaj je. A zároveň je tu úpenlivá prosba, aby bolo posvätené jeho meno v nás, našej rodine, v našej komunite, v celom svete. Je to Boh, ktorý posväcuje, ktorý nás premieňa svojou láskou, ale zároveň sme to my, ktorí naším svedectvom ukazujeme Božiu svätosť vo svete, keď sprítomňujeme jeho meno.

Boh je svätý, ale ak my, ak náš život nie je svätý, je tu veľké protirečenie! Božia svätosť sa má odzrkadľovať v našich skutkoch, v našom živote. - „Som kresťan, Boh je svätý, a ja pritom robím množstvo nepekných vecí" - nie, toto je nanič. A aj to škodí, pohoršuje a nepomáha.

Božia svätosť je silou, ktorá sa šíri, a my prosíme, aby urýchlene rozlámala bariéry nášho sveta. Keď Ježiš začína kázať, tým prvým, na čom sa prejavujú toho dôsledky, je práve zlo, ktoré sužuje svet. Zlí duchovia sa zlostia: „Čo chceš od nás, Ježiš Nazaretský? Prišiel si nás zničiť? Viem, kto si, svätý Boží!". Nikto nikdy nevidel takú svätosť: nerobí si starosť o seba, ale vychádza v ústrety smerom von. Táto Ježišova svätosť je svätosťou, ktorá sa šíri v sústredných kruhoch, ako keď do rybníka hodíme kameň. Zlo má spočítané dni – zlo nie je večné! – zlo nám už nemôže ublížiť: prišiel mocný muž, ktorý si podmaňuje jeho dom. A tento mocný muž je Ježiš, ktorý aj nám dáva silu, aby sme sa ujali vlády nad domom nášho vnútra.

Modlitba zaháňa každý strach. Otec nás miluje, Syn zdvíha ruky spolu s našimi, Duch pracuje v skrytosti na vykúpení sveta. A my? Nekolíšeme sa v neistote. Ale máme veľkú istotu: Boh ma miluje, Ježiš dal svoj život pre mňa! Duch Svätý je vo mne. Toto je tá veľká istota. A zlo? Má strach. A toto je krásne.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. -9/2019- 3. marec 2019

katechéza Svätého Otca Františka

Generálnu audienciu otvorilo čítanie z Knihy proroka Izaiáša: „Ale Sion povedal: „Pán ma opustil, Pán na mňa zabudol". Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba. Hľa, do dlaní som si ťa vryl." (Iz 49,14-16)

Pokračujeme v katechézach o Otčenáši. Prvý krok každej kresťanskej modlitby je vstup do tajomstva, do Božieho otcovstva. Nemožno sa modliť ako papagáje. Buď vstúpiš do tajomstva, s vedomím, že Boh je tvoj Otec, alebo sa nemodlíš. Ak sa modlíš inak, nemodlíš sa. Ja sa chcem modliť k Bohu, svojmu Otcovi. Začínam tajomstvom.

Pre porozumenie toho, do akej miery je Boh otcom, uvažujeme nad postavami našich rodičov, ale musíme ich vždy v nejakej miery vycibriť, očistiť. Toto hovorí aj Katechizmus Katolíckej cirkvi, keď hovorí: „Očistenie srdca sa týka predstáv otca a matky, ktoré pochádzajú z našej osobnej a kultúrnej histórie a ovplyvňujú náš vzťah k Bohu.

Nikto z nás nemal dokonalých rodičov, nikto. A rovnako ani my z našej strany nebudeme nikdy ako rodičia či ako duchovní pastieri dokonalými. Všetci máme chyby, všetci. Naše vzťahy lásky prežívame vždy ako poznačené našimi obmedzeniami a naším egoizmom, preto sú často krát znečistené majetníckymi túžbami alebo manipulovaním druhých. Z tohto dôvodu sa neraz vyznania lásky prevracajú na pocity hnevu a nepriateľstva. – Nuž pozri, títo dvaja sa minulý týždeň mali tak radi, a dnes sa nenávidia na smrť. Toto vidíme na dennom poriadku! A je to tak, keďže všetci máme vo svojom vnútri zahorknuté korene, ktoré nie sú dobré a neraz sa dostanú na povrch a narobia zlo.

Preto, keď hovoríme o Bohu ako o „otcovi", keď premýšľame nad obrazom našich rodičov, najmä ak nás mali radi, zároveň musíme ísť ďalej. Pretože Božia láska je láskou Otca, „ktorý je na nebesiach", podľa vyjadrenia, ktoré nás pozýva používať Ježiš: je to láska totálna, ktorej chuť v tomto živote okusujeme iba nedokonalým spôsobom. Muži i ženy sú večnými žobrákmi po láske – sme žobrákmi po láske, potrebujeme lásku – hľadajú miesto, kde budú konečne milovaní, ale nenachádzajú ho. Koľké priateľstvá a koľké sklamania z lásky sú v našom svete! Toľké...

Grécky boh lásky, v mytológii, je tým absolútne najtragickejším: nedá sa pochopiť, či je bytosťou anjelskou, alebo je démonom. Mytológia hovorí, že je synom Porosa a Penie, čiže prešibanosti a chudoby, predurčený niesť v sebe niečo z charakteristík oboch týchto rodičov. Môžeme tu uvažovať nad nejednoznačnou povahou ľudskej lásky: je skutočne ambivalentná, schopná prekvitať a dosiahnuť moc v jednej hodine dňa, a hneď potom zvädnúť a odumrieť. Ak niečo uchopí, vždy jej to utečie preč.

Je jedno vyjadrenie proroka Ozeáša, ktoré nekompromisne charakterizuje vrodenú slabosť našej lásky: „Vaša láska je ako ranný oblak – hovorí prorok – ako ranný oblak a ako rosa, ktorá pominie na úsvite". Hľa, čím je neraz naša láska: sľubom, ktorý sa len s námahou snažíme dodržať, snahou, čo rýchlo vyprahne a mení sa na paru, tak trochu ako keď zrána vyjde slnko a nočná rosa sa vytratí.

Koľkokrát sme my ľudia milovali takýmto slabým a nesústavným spôsobom. Všetci máme túto skúsenosť: milovali sme, ale potom to opadlo, alebo tá láska oslabla... všetci máme túto skúsenosť. Túžiac byť milovaní, sme neskôr narazili na naše limity, na úbohosť našich síl: neschopní dodržať sľub, ktorý sa nám v dňoch milosti zdal byť ľahko uskutočniteľným.

Napokon aj apoštol Peter mal strach a musel utiecť. Apoštol Peter nebol verný Ježišovej láske. Stále je tu tá slabosť, ktorá nám dáva padnúť. Sme žobráci, ktorí na ceste riskujú, že nikdy celkom neobjavia ten poklad, ktorý hľadajú od prvého dňa svojho života: lásku. Existuje však aj iná láska, tá láska Otca, „ktorý je na nebesiach". Nikto nesmie pochybovať, že je príjemcom tejto lásky. Miluje nás. „Miluje ma", môžeme povedať. Ak by nás aj náš otec a naša matka neboli milovali – hypoteticky – je tu Boh na nebesiach, ktorý nás miluje tak, ako to nikto na tejto zemi nedokázal a nemôže nikdy dokázať. Láska Boha je vždy stála. Hovorí prorok Izaiáš – počúvajte, aké je to krásne: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba. Hľa, do dlaní som si ťa vryl".

Dnes je v móde tetovanie: „Do dlaní som si ťa vryl". Vytetoval som si ťa na svoje dlane. Som v Božích dlaniach, takto, a nemôžem to vymazať. Božia láska je ako láska matky, ktorá nikdy nemôže zabudnúť. A ak matka zabudne? „Ja na teba nezabudnem", hovorí. Toto je dokonalá láska Boha, takto sme ním milovaní. A ak by sa aj všetky naše pozemské lásky rozpadli a nezostalo by nám v dlaniach iné než prach, je tu pre nás vždy vrúcna a jedinečná Božia láska.

V hlade po láske, ktorý všetci cítime, nehľadáme niečo, čo neexistuje: je to naopak pozvanie poznať Boha, ktorý je otcom. Napríklad obrátenie svätého Augustína prechádzalo týmto úskalím: mladý a brilantný rečník hľadal jednoducho medzi tvormi niečo, čo mu žiadne stvorenie dať nemohlo, až jedného dňa mal odvahu pozdvihnúť zrak. A toho dňa spoznal Boha. Boha, ktorý miluje.

Výraz „na nebesiach" nechce vyjadriť diaľku, ale radikálnu odlišnosť lásky, inú dimenziu lásky, lásku neúnavnú, lásku, ktorá navždy zostane..., ba viac, ktorá je vždy po ruke. Stačí povedať: „Otče náš, ktorý si na nebesiach", a táto láska príde.

Preto sa nebojme! Nikto z nás nie je sám. A ak by aj tvoj pozemský otec nešťastne na teba zabudol, a mal by si voči nemu zášť, nie je ti odopretá základná skúsenosť kresťanskej viery: to poznanie, že si milovaným Božím dieťaťom, a že nič v živote nemôže vyhasiť jeho vášnivú lásku k tebe.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. -8/2019- 24. február 2019

katechéza Svätého Otca Františka

Úvodom ku katechéze bol úryvok z Evanjelia podľa Lukáša: «V tej hodine [Ježiš] zaplesal v Duchu Svätom a povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. Môj otec mi odovzdal všetko. A nik nevie, kto je Syn, iba Otec, ani kto je Otec, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť» (Lk 10,21-22).

Pokračujeme v našej ceste, aby sme sa čoraz lepšie učili modliť sa tak, ako nás to naučil Ježiš. Musíme sa modliť tak, ako nás to naučil on.

Ježiš povedal: keď sa modlíš, vojdi do ticha tvojej izby, vzdiaľ sa od sveta a obráť sa na Boha oslovujúc ho „Otče!". Ježiš nechce, aby jeho učeníci boli ako pokrytci, ktorí sa modlia postojačky na námestiach, aby ich ľud obdivoval. Ježiš nechce pokrytectvo.

Skutočná modlitba je tá, ktorá sa deje v skrytosti svedomia, v srdci: je nebadateľná, viditeľná jedine pre Boha. Len ja a Boh. Vyhýba sa falošnosti: pred Bohom je nemožné predstierať.

Pri koreni dialógu s Bohom je tichý dialóg, ako stretnutie pohľadov dvoch osôb, ktoré sa milujú: človek a Boh – stretnutie pohľadov – to je modlitba. Hľadieť na Boha a dovoliť Bohu, aby na mňa hľadel, to znamená modliť sa. „Otče, ale veď nevyslovujem slová". Hľaď na Boha a dovoľ mu, aby na teba hľadel. To je modlitba, je to pekná modlitba!

A predsa, aj napriek tomu, že modlitba učeníka je úplne dôverná, nikdy neupadá do „intimizmu" [úniku do vlastného vnútra]. V skrytosti svedomia kresťan nenecháva svet za dverami svojej izby, ale v srdci si nesie osoby a situácie, problémy a mnohé veci – všetky ich vnáša do modlitby.

V texte Otčenáša je jedna pozoruhodná absencia, neprítomnosť. Ak by som sa vás spýtal, čo je tým pozoruhodne neprítomným v texte Otčenáša, nebude ľahké odpovedať... Chýba tu jedno slovo... Všetci rozmýšľajú: čo chýba v Otčenáši? Porozmýšľajte, čo tam chýba? Je to jedno slovo. Slovo, na ktoré v našich časoch – no možno aj vždy – všetci veľmi prihliadame. Aké je to slovo, ktoré chýba v Otčenáši, ktorý sa modlíme každý deň?

Aby sme ušetrili čas, poviem vám to: chýba mu slovo „ja". Nikdy nehovoríme „ja". Ježiš nás učí modliť sa majúc na perách predovšetkým „Ty", pretože kresťanská modlitba je dialógom: „posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja". Nie moje meno, moje kráľovstvo a moja vôľa. Ja tam nepasuje. Potom však prechádzame k „my". Celá druhá časť Otčenáša je skloňovaním prvej osoby množného čísla: „chlieb náš každodenný daj nám dnes, odpusť nám naše viny, neuveď nás do pokušenia, zbav nás zlého".

Dokonca i tie najzákladnejšie požiadavky človeka – akou je prosba o pokrm na utíšenie hladu – sú všetky v množnom čísle. V kresťanskej modlitbe nikto neprosí o chlieb pre seba samého: chlieb môj každodenný daj mi dnes, to nie, ale daj nám, prosíme oň pre všetkých, pre všetkých chudobných sveta. Nezabudnite na to, chýba tu slovo „ja". Modlíme sa v osobe „Ty" a „my". Je to jedna dobrá lekcia od Ježiša, nezabudnime na to.

A prečo je to tak? Pretože v dialógu s Bohom neexistuje priestor pre individualizmus. Neexistuje vystatovanie sa vlastnými problémami, akoby sme my boli tými jedinými na svete, ktorí trpia. Neexistuje modlitba pozdvihnutá k Bohu, ktorá by nebola modlitbou spoločenstva bratov a sestier, tým „my": sme spoločenstvom, sme bratmi a sestrami, sme jedným ľudom modliacim sa ako „my".

Raz sa ma spýtal kaplán v jednom väzení: „Povedzte mi, otče, čo je opakom „ja"? A ja, naivný, som povedal: „ty". „To je však začiatok vojny. Opačným slovom k „ja" je predsa „my" – tam je pokoj, všetci sme pospolu". Takúto dobrú lekciu som dostal od toho kňaza. Do modlitby prináša kresťan všetky ťažkosti osôb, ktoré žijú po jeho boku: keď sa zvečerí, rozpráva Bohu o ťažkostiach, ktoré ho postihli v ten deň; predkladá mu mnoho tvárí, priateľských, ale i nevraživých; neodháňa ich ako nebezpečné rozptýlenie. Ak si niekto nevšíma, že vôkol neho je mnoho trpiacich ľudí, ak sa nezľutuje nad slzami chudobných, ak je privyknutý na všetko, to znamená, že jeho srdce je... Aké je jeho srdce? Zvädnuté? Nie, ešte horšie: je kamenné. V tomto prípade je dobré prosiť Pána, aby sa nás dotkol svojím Duchom a obmäkčil nám srdce: „ Pane, obmäkči mi srdce, aby som mohol rozumieť a prevziať na seba všetky problémy, všetky bolesti druhých".

Kristus neprešiel bez povšimnutia popri biedach sveta: zakaždým, keď vnímal osamelosť, bolesť tela či ducha, pociťoval silný súcit, akoby z útrob matky. Toto „pociťovanie súcitu" – nezabudnite na toto veľmi kresťanské slovo: pociťovať súcit – je jedno z kľúčových slovies Evanjelia: to je to, čo podnietilo Dobrého Samaritána, aby sa priblížil k zranenému človeku na okraji cesty, na rozdiel od iných, ktorí majú srdce tvrdé.

Môžeme si položiť otázku: keď sa modlím, otváram sa volaniu mnohých ľudí, blízkych i vzdialených? Alebo myslím na modlitbu ako na istý druh anestetika, aby som mohol byť pokojnejší? Kladiem vám túto otázku, každý nech si odpovie. V tomto prípade by som bol obeťou jedného hrozného omylu. Istotne, moja modlitba by viac nebola kresťanskou modlitbou. Pretože to „my", ktoré nás Ježiš naučil, mi zabraňuje zotrvať v pokoji osamote a dáva mi pociťovať zodpovednosť za mojich bratov a sestry.

Existujú ľudia, ktorí otvorene nehľadajú Boha, no Ježiš nás učí modliť sa aj za nich, pretože Boh hľadá tieto osoby najviac zo všetkých. Ježiš neprišiel pre zdravých, ale pre chorých, pre hriešnikov – čiže pre všetkých, pretože ten, kto si myslí, že je zdravý, v skutočnosti ním nie je. Ak pracujeme v prospech spravodlivosti, necítime sa lepšími od ostatných: Otec dáva vychádzať slnku nad dobrých i nad zlých. Otec miluje všetkých! Učme sa od Boha, ktorý je vždy ku všetkým dobrý, na rozdiel od nás, ktorí dokážeme byť dobrí len k niektorým, k tým, čo sa nám páčia. Bratia a sestry, svätci i hriešnici, všetci sme bratia, ktorých miluje ten istý Otec. A na konci života budeme súdení podľa lásky, podľa toho, ako sme milovali. Nie len tej sentimentálnej, pocitovej lásky, ale súcitnej a konkrétnej lásky podľa evanjeliového pravidla. Nezabudnime naň: «Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili». Tak hovorí Pán. Ďakujem.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. -7/2019- 17. február 2019

Životopis

Medzi troch košických mučeníkov patrí Marek Križin, Melichar Grodziecki a Štefan Pongrácz. Marek Križin pochádzal z Chorvátska, z mesta Križevac. Narodil sa roku 1589 v šľachtickej a veľmi zbožnej rodine. Študoval vo Viedni, v Štajerskom Hradci a v Ríme. Za kňaza bol vysvätený v roku 1615. Ostrihomský arcibiskup a uhorský prímas Peter Pázmáň, ktorý sídlil v Trnave si ho povolal do svojho biskupstva. Marek Križin sa stal učiteľom a riaditeľom kapitulských škôl v Trnave. Po čase ho arcibiskup povýšil na kanonika ostrihomskej kapituly a svojho radcu. Do správy mu zveril majetok opátstva v Krásnej nad Hornádom pri Košiciach, ktoré patrilo ostrihomskej kapitule. Marek Križin teda zvykol cestovať do okolia Košíc, kde sa staral o nielen o majetok, ale aj o duchovné potreby ľudu. V tom čase sa veľmi šíril kalvinizmus. Katolíkov utláčali, Marek ich teda povzbudzoval, aby vytrvali. Z Krásnej musel kvôli úradným záležitostiam dochádzať aj do Košíc. Tam sa zoznámil s jezuitmi Melicharom Grodzieckim a Štefanom Pongráczom.

Melichar Grodziecki sa narodil okolo roku 1584 v poľskom Tešíne v Sliezsku. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, bol vnukom tešínskeho kastelána Mateja. Otec sa volal Henrich. Ich rodina mala majetky v dedine Grodziec (medzi Bialou a Tešínom). V roku 1603 Melichar vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Noviciát absolvoval v Brne. V tom istom čase tam bol v noviciáte aj Štefan Pongrácz. V roku 1605 zložil Melichar prvé sľuby. Predstavení ho poslali do Prahy do kolégia sv. Klementa, kde ďalej študoval. V roku 1614 bol vysvätený za kňaza. Aj ako kňaz zostal v kolégiu a dostal do správy dom chudobných, kam prijímali nemajetných študentov. Popritom sa duchovne staral aj o obec Kopaniny, kde boli majetky pražského kolégia. Koncom roka 1618 ho poslali predstavení do Košíc, aby sa staral o slovenských a nemeckých veriacich.

Štefan Pongrácz pochádzal tiež zo šľachtickej rodiny. Narodil sa asi v roku 1583 v Sedmohradsku, v meste Alvinc (pri Alba Julia). Študoval na gymnáziu v Koložvári (Cluj v Rumunsku). Od malička bol nábožným a hĺbavým. Keď však rodičom oznámil svoje rozhodnutie stať sa rehoľníkom, dostal sa s nimi do sporu. Rodičia ho odhovárali, vykresľovali mu život v reholi v najčernejších farbách a svetský život ako bezstarostný a šťastný. Štefan sa nedal odradiť. Rodičia mu nakoniec nechali slobodu a v roku 1602 mohol vstúpiť do noviciátu jezuitov v Brne. O dva roky zložil prvé sľuby. Ako rehoľník účinkoval najprv v Prahe. V roku 1607 ho poslali do Ľubľany a o rok na to do Klagenfurtu. Tam vyučoval rétoriku a literatúru. V roku 1611 ho preložili do Štajerského Hradca. Tam si dokončil teologické štúdiá a v roku 1613 bol vysvätený za kňaza. Ako kňaz účinkoval v Humennom na Katolíckom gymnáziu. V roku 1616 sa stal riaditeľom. Okrem toho bol aj pastoračne činný. Kázal, vyučoval, vysvetľoval. Vojenský veliteľ mesta Košice Andrej Dóczy požiadal prestavených jezuitskej rehole, aby Štefana uvoľnili pre službu v Košiciach. Predstavení vyhoveli a Štefan v roku 1618 prišiel do Košíc.

V roku 1619 sa vzbúrili proti katolíckemu rakúskemu cisárovi Ferdinandovi II. všetci protestanti v Čechách, na Morave a v Sliezsku. Spojili sa s uhorskými luteránmi a vyzvali sedmohradského vojvodcu Gabriela Bethlena, aby sa postavil na ich čelo. Bethlen už dávnejšie pomýšľal, ako sa zmocniť uhorskej koruny. Navyše bol tiež protestantom. Vyhovel im teda, zozbieral štyridsaťtisíc vojakov a pod vedením Juraja Rákocziho ich vypravil do Uhorska. Luteráni a kalvíni ich prijímali s veľkou radosťou, no katolíci s hrôzou a strachom. Košice boli v tých časoch už zväčša kalvínske. Zabrali kostoly a fary. Štefan Pongrácz a Melichar Grodziecki, ktorí prišli v roku 1618 do Košíc, zriadili kaplnku v sále kráľovskej kúrie, ktorú im poskytol kráľovský miestodržiteľ Košíc Andrej Dóczy. Povstalci na čele s Rákoczim vtiahli 3. septembra do Košíc. Kalvínsky vodca Peter Alvinci nahuckal bohatého mešťana Rajnera, aby s pomocou mestskej rady vyhubili všetkých katolíkov v meste. Aj keď členovia mestskej rady boli väčšinou kalvíni, predsa sa im to zdalo prikruté. A tak sa rozhodli, že budú žiadať iba smrť katolíckych kňazov.

Vtedy začalo utrpenie troch kňazov. Zatkli ich a najprv sa pokúšali rečami a sľubmi ich presvedčiť, aby sa vzdali katolíckej viery. Tri dni ich nechali o hlade a smäde. Ich to však nezlomilo. Marekovi Križinovi Rákoczi ponúkol zhabané majetky ostrihomskej kapituly v Krásnej nad Hornádom. Marek ponuku neprijal. Odkázal Rákoczimu, že majetky nepatria jemu, ale ostrihomskej kapituly a nemá právo ich zaujať. Keď to Rákoczi počul, rozzúril sa a vydal rozkaz, aby všetkých troch umučili. Hajdúsi spustošili kaplnku a ich bili, rezali, sekali a pálili. Keď sa nepoddali, Marekovi a Melicharovi sťali hlavu. Stalo sa to 7. septembra 1619. Štefanovi zaťali dvakrát do krku a do hlavy, ale nezabili ho. Všetkých troch potom hodili do žumpy. Štefan Pongrácz ešte asi dvadsať hodín žil. Okolo šiel kostolník Štefan Eperješi, ktorý počul stonanie. Pýtal sa, kto tam je. Pongrácz ho požiadal, aby zavolal pomoc od kráľovského komorníka Hoffmana. No kostolník hovoril, že jeho samého hľadajú a chcú ho zabiť a ani Hoffman už nežije. A tak Pongrácz povzbudzoval kostolníka, aby aj on vytrval. Zanedlho, nad ránom 8. septembra 1619 zomrel.

Nad týmto činom sa zhrozili nielen katolíci, ale aj mnohí kalvíni. Mestský radca povolil vytiahnuť ich telá z odpadovej jamy. Slávnostný pohreb nedovolil. Neskôr získala Katarína, nábožná manželka Žigmunda Forgáča, povolenie, aby ich mohla pochovať na svojom panstve. Bethlen to síce povolil, no urobiť to mohli len v noci a tajne. Telá mučeníkov previezli na veľkostatok do Nižnej Šebastovej a potom do kostola na panstve v Hertníku (okres Bardejov). V roku 1635 dala kňažná Pálffyová, vdova po Forgáčovi, zhotoviť veľkú umeleckú truhlu z cínu. Tam vložili telá mučeníkov a previezli ich do Trnavy. Uložili ich v kláštore klarisiek. Za vlády cisára Jozefa II. bol tento kláštor spolu s inými zrušený. Pozostatky mali prepadnúť v prospech štátu, no generálny vikár ich v mene ostrihomského arcibiskupa odkúpil a v roku 1784 truhlu uložili v krypte uršulínok v Trnave, neskôr ich preniesli do oratória kláštornej kaplnky. Za blahoslavených ich vyhlásil pápež sv. Pius X. v roku 1905 v chráme sv. Petra v Ríme. Za svätých ich vyhlásil pápež sv. Ján Pavol II. v roku 1995 v Košiciach.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. -6/2019- 10. február 2019

generálna audiencia pápeža Františka

Generálnu audienciu otvoril úryvok z Evanjelia podľa Lukáša s mottom panamských Svetových dní mládeže:

«Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova." Anjel potom od nej odišiel. V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji» (Lk 1, 38-39).

V Paname, kam pápež František zavítal v stredu 23. januára kvôli Svetovým dňom mládeže, sa stretol so srdečným privítaním – ako u autorít krajiny, tak aj u davov veriacich, ktorí ho sprevádzali na každom kroku. Ako sa podelil pri generálnej audiencii, jeden z najsilnejších dojmov z návštevy preňho bol pohľad na matky a otcov, ktorí s hrdosťou dvíhali svoje deti, aby ich požehnal:

„Keď prechádzal papamobil, všetci mali v rukách deti: dvíhali ich, akoby hovoriac: „Hľa moja pýcha, hľa moja budúcnosť!" A ukazovali svoje deti. Bolo ich skutočne veľa. Otcovia a matky hrdí na svoje deti. Pomyslel som si: koľko dôstojnosti je v tomto geste a aké je veľavravné pre demografickú zimu, ktorú zažívame v Európe! Pýchou ich rodín sú deti. Istotou do budúcnosti sú deti. Demografická zima, byť bez detí, je tvrdá vec!"

Aj keď hlavným motívom pápežovej cesty do Panamy bolo SDM, Svätý Otec tu absolvoval aj iné stretnutia: prihovoril sa štátnym autoritám a diplomatickému zboru, stretol sa s biskupmi Strednej Ameriky, vo väzení pre maloletých spovedal a slávil kajúcnu liturgiu, pri svätej omši so zasvätenými a kňazmi posvätil oltár miestnej katedrály a navštívil aj charitatívny domov pre mladých trpiacich na aids. Nakoniec sa stretol aj s 15-tisíc dobrovoľníkmi.

Svetovým dňom mládeže predchádzalo stretnutie mladých pochádzajúcich z radov domorodcov a stretnutie Afroameričanov, pripomenul Svätý Otec:

„Je to pekné gesto: mali päťdňové stretnutie – mladí domorodci a potomkovia Afričanov. V tom regióne je ich veľa. Oni otvorili dvere Svetovým dňom mládeže. A toto bola dôležitá iniciatíva, ktorá ešte lepšie ukázala mnohorakú tvár Cirkvi v Latinskej Amerike: Latinská Amerika je plná miešancov. Následne s príchodom skupín z celého sveta sa vytvorila jedna veľká symfónia tvárí a jazykov, ktorá je typická pre túto udalosť. Vidieť všetky tie zástavy viať pohromade a tancovať v rukách mladých plných radosti zo vzájomného stretnutia, je prorockým znamením, znamením idúcim proti prúdu v porovnaní so smutnou tendenciou dneška ku konfliktným nacionalizmom, ktoré dvíhajú múry a uzatvárajú sa pred univerzálnosťou, pred stretnutím národov. Je to znamením, že mladí kresťania sú vo svete kvasom pokoja."

Tohtoročné SDM v Paname malo mariánsky charakter, jeho témou bolo Máriino fiat: „Hľa služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova" (Lk 1,38), pripomenul pápež a skonštatoval: „Pokiaľ budú nové generácie schopné povedať Bohu „hľa, tu som", pre svet bude existovať budúcnosť".

Jednou z tradičných súčastí SDM je pobožnosť krížovej cesty, ktorú sa pápež modlil spolu s mladými v piatok večer. Svätý Otec sa pútnikom zídeným na generálnej audiencii zveril s malým tajomstvom:

„S niečím sa vám zverím: veľmi rád sa modlím krížovú cestu, pretože to znamená kráčať s Máriou za Ježišom. A aby som sa ju mohol pomodliť v ktorejkoľvek chvíli, vždy so sebou nosím jednu vreckovú krížovú cestu, ktorú mi darovala jedna veľmi apoštolská osoba v Buenos Aires. A keď mám čas, vezmem ju do ruky a modlím sa krížovú cestu. Aj vy sa modlite Via Crucis, pretože to znamená nasledovať Ježiša s Máriou na krížovej ceste, kde za nás, za naše vykúpenie, dal svoj život. Pri krížovej ceste sa učíme trpezlivej, tichej a konkrétnej láske. V Paname mladí niesli spolu s Ježišom a Máriou ťažobu podmienok mnohých trpiacich bratov a sestier Strednej Ameriky a celého sveta. Medzi nimi sú mnohí mladí, ktorí sú obeťami rozličných foriem otroctva a chudoby."

Vrcholnými udalosťami SDM bola sobotná vigília a nedeľná záverečná svätá omša SDM. Svätý Otec mladých pochválil, že vedeli byť nielen preniknutí entuziazmom, ale pri eucharistickej adorácii dokázali aj zotrvať v tichu a načúvaní. Pápež pri týchto stretnutiach nazval Máriu takzvaným „influencerom", pretože viac než ktokoľvek iný ovplyvnila dejiny sveta. Mladým Svätý Otec zároveň zdôraznil ich povolanie žiť Evanjelium dnes:

„Pretože mladí nie sú len „zajtrajškom", nie, sú dneškom pre zajtrajšok. Nie sú len niečím „zatiaľ", ale sú dneškom, sú súčasnosťou Cirkvi a sveta. A apeloval som tiež na zodpovednosť dospelých, aby novým generáciám nechýbala práca, komunita a rodina." Svätý Otec svoju katechézu zakončil nasledovným želaním:

„Nech rodina Cirkvi, v Paname i na celom svete, čerpá z Ducha Svätého vždy novú plodnosť, aby na zemi napredovala a šírila sa púť mladých učeníkov Ježiša Krista." V závere stretnutia v Aule Pavla VI. Svätý Otec pripomenul štvrtkový sviatok sv. Jána Bosca, „otca a učiteľa mládeže":

„Don Bosco vedel dať pocítiť Božie objatie všetkým mladým, ktorých postretol, ponúknuc im nádej, domov, budúcnosť. Jeho svedectvo nech pomôže nám všetkým uvedomiť si, aké je dôležité vychovávať nové generácie opravdivým ľudským a duchovným hodnotám ."

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. -5/2019- 3. február 2019

posolstvo pápeža Františka

Od komunít sociálnych sietí k ľudskej komunite – tento titul nesie posolstvo pápeža Františka k 53. svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov, ktoré bolo zverejnené dnes, v deň liturgickej spomienky patróna žurnalistov, sv. Františka Saleského. „Týmto posolstvom by som vás chcel opäť raz pozvať k reflexii o základe a dôležitosti nášho existovania vo vzťahoch a – v obsiahlosti výziev aktuálneho komunikačného kontextu – k znovuobjaveniu túžby človeka, ktorý nechce zostať vo vlastnej osamelosti" – týmito slovami vyjadruje cieľ svojho posolstva pápež František.

V dokumente Svätý Otec oceňuje výhody internetu, ako „zdroja znalostí a vzťahov, ktoré boli istého času nemysliteľné". Pritom však upozorňuje:

„Ak internet predstavuje neobyčajnú možnosť prístupu k poznaniu, je tiež pravdou, že, sa prejavil ako jedno z miest, ktoré sú najviac vystavené dezinformácii a vedomej deformácii zacielenej na skutočnosti a medziľudské vzťahy, ktoré častokrát preberajú formu diskreditácie".

Svätý Otec tu uvádza príklady manipulatívneho používania osobných údajov kvôli politickým a ekonomickým záujmom, bez ohľadu na práva osoby. Štatistiky tiež udávajú, že každý štvrtý mladý človek má dočinenia s takzvanou kyberšikanou (kyberbulizmus). „K zastaveniu tohto fenoménu bude založené Medzinárodné observatórium o kyberbulizme so sídlom vo Vatikáne", uvádza sa v dokumente.

Nebezpečný fenomén: „sociálni pustovníci"

Pre lepšie pochopenie problematiky internetu pápež v posolstve siaha k obrazu siete, ktorý stál pri jeho vzniku. „Sieť funguje vďaka spoluúčasti všetkých elementov", uvádza Svätý Otec. Sieť však evokuje ďaší obraz – komunitu, ktorá si vyžaduje „vzájomné načúvanie a dialóg založený na zodpovednom používaní jazyka".

Avšak „komunita sociálnych sietí nie je automaticky synonymom komunity", upozorňuje Svätý Otec. Častokrát sú internetové komunity len „zoskupením jedincov, ktorí sa spoznávajú kvôli záujmom či argumentom charakterizovaným slabými vzťahmi".

„Okrem toho sa v sociálnych sieťach identita príliš často zakladá na kontrapozícii v porovnaní s druhým, cudzím voči skupine: dochádza tu k definícii na základe toho, čo rozdeľuje, namiesto toho, čo spája, dávajúc tak priestor podozrievaniu a výlevom predsudkov každého druhu (etnických, sexuálnych, náboženských a iných)".

Ako ďalej uvádza pápež, „sieť je tiež príležitosťou k šíreniu stretnutia s druhými, avšak môže tiež rozvíjať našu sebaizoláciu, tak ako pavučina, ktorá je schopná chytiť do pasce. Mladí sú najviac vystavení ilúzii, ktorú sociálne siete môžu poskytnúť uspokojenie na úrovni vzťahov, až po nebezpečný fenomén mladých „sociálnych pustovníkov", ktorí riskujú, že sa úplne odcudzia spoločnosti".

Riešenie: Sme údmi jedného Kristovho tela

Všetci však máme možnosť a zodpovednosť podporovať pozitívne používanie internetu, zdôrazňuje pápež František. „Ako teda znovuobjaviť skutočú komunitnú identitu vo vedomí zodpovednosti, ktorú máme jedni voči druhým aj na „online" sieti?" – kladie si otázku Svätý Otec. Jednozu z odpovedí je podľa neho obraz tela a jeho údov, ktoý používa sv. Pavol v Liste Efezanom (4,25). Ako kresťania sa všetci pokladáme za údy jedného Kristovho tela a tak v druhých nevidíme potenciálnych konkurentov, naša identita je založená na jednote v rôznosti. Základom vzájomného porozumenia a komunikácie sú osoby Najsvätejšej Trojice – Boha, ktorý je láskou, jednotou a komunikáciou, „pretože láska vždy komunikuje". Keďže sme boli stvorení na obraz a podobu

Boha, každý z nás má v sebe túžbu po živote v jednote, po prináležitosti ku komunite. Nie „like", ale „amen" vytvára jednotu Cirkvi

Pápež František pripomína, že používanie sociálnych médií má dopĺňať fyzické stretnutie. Svoje posolstvo uzatvára slovami:

„Takto môžeme prejsť od diagnózy k terapii: otvárajúc cestu dialógu, stretnutiu, úsmevu, prejavu nežnosti... Toto je sieť, ktorú chceme. Sieť, ktorá nebola vytvorená pre ulapenie do pasce, ale pre oslobodenie, pre chránenie jednoty slobodných osôb. Samotná Cirkev je sieťou utkanou z eucharistického spoločenstva, kde sa jednota nezakladá na „páči sa mi" (like), ale na pravde, na „amen", s ktorým sa každý hlási ku Kristovmu telu, prijímajúc druhých."

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. -4/2019- 28. január 2019

katechéza Svätého Otca Františka

Na úvod zaznel úryvok z listu svätého Pavla Rimanom: „Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi. Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče!" Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti" /Rim 8,14-16/ . dnes budeme vychádzať z pozorovania, že v Novom zákone sa modlitba zdá byť nasmerovaná k tomu najpodstatnejšiemu, až sa koncentruje na jediné slovo: Abba, Otče.

Počúvali sme, čo píše svätý Pavol vo svojom liste Rimanom: „Nedostali ste ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče!".  A Galaťanom apoštol hovorí: „Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: „Abba, Otče!". Dva razy sa tu opakuje to isté vzývanie, v ktorom sa sústreďuje celá novosť evanjelia. Po zoznámení sa s Ježišom a vypočutí si jeho kázania, kresťan už nepovažuje Boha za nejakého tyrana, ktorého sa treba báť, necíti viac strach, ale cíti vo svojom srdci rozkvitať dôveru v Neho: môže sa so Stvoriteľom zhovárať, nazývať ho „Otec". Tento výraz je pre kresťanov natoľko dôležitý, že sa často zachoval nedotknutý v jeho pôvodnej forme: „Abba".

Je zriedkavé, že v Novom zákone aramejské výrazy nie sú preložené do gréčtiny. Treba si predstaviť, že v týchto aramejských slovách zostal akoby „zaznamenaný" hlas samého Ježiša: z rešpektu k Ježišovmu nárečiu. Hneď v prvom slove Otčenáša nachádzame radikálnu novosť kresťanskej modlitby.

Nie je to len otázka použitia symbolu – v tomto prípade postavy otca – spájajúceho s tajomstvom Boha, ale znamená to mať takpovediac celý Ježišov svet preliaty do vlastného srdca. Ak vykonáme túto operáciu, môžeme sa opravdivo modliť „Otče náš". Povedať „Abba" je niečo oveľa dôvernejšie a dojímavejšie než osloviť Boha jednoducho „Otec". Preto niekto navrhol prekladať toto pôvodné aramejské slovo „Abba" ako „otecko" alebo „ocko". Namiesto „Otče náš" povedať „Otecko, ocko". My síce naďalej hovoríme „Otče náš", no srdcom sme pozvaní povedať „Otecko", aby sme mali vzťah s Bohom ako vzťah dieťaťa so svojím otcom, ktoré mu hovorí „otecko" alebo „ocko".

V skutočnosti tieto výrazy vyjadrujú lásku, vyjadrujú teplo, niečo, čo nás uvádza do kontextu detského veku: obraz dieťaťa celkom pohrúženého v objatí otca, ktorý k nemu prechováva nekonečnú nehu. A preto, drahí bratia a sestry, aby sme sa dobre modlili, treba nám dospieť k tomu, že budeme mať srdce dieťaťa. Nie srdce postačujúce: takto sa nedá dobre modliť. Ako dieťa v objatí otca, svojho otecka, svojho ocka.

A evanjeliá nás bezpochyby privedú hlbšie k zmyslu tohto slova. Čo znamená pre Ježiša toto slovo? Otčenáš naberie svoj význam a farbu, ak sa ho učíme modliť tak, že sme si najprv prečítali napríklad podobenstvo o milosrdnom otcovi z Lukášovej . 15 kapitoly. Predstavme si túto modlitbu prednesenú márnotratným synom, potom, čo zažil objatie svojho otca, ktorý ho dlho čakal; otca, ktorý mu nepripomína urážajúce slová, ktoré mu on kedysi povedal; otca, ktorý mu teraz dáva pochopiť jednoducho to, ako veľmi mu chýbal. A takto zisťujeme, ako tieto slová dostávajú život, získavajú na sile. A kladieme si otázku: Je to vôbec možné, že ty, Bože, poznáš jedine lásku? Ty nepoznáš nenávisť? Nie – odpovedal by Boh – ja poznám iba lásku.

Otec z tohto podobenstva má vo svojom správaní niečo, čo veľmi pripomína dušu matky. Sú to predovšetkým matky, ktoré ospravedlnia deti, zaštítia ich, ktoré neprerušia voči nim svoju empatiu, ďalej ich milujú, aj keď by si už nezasluhovali nič.

Stačí pripomínať tento jediný výraz – Abba – aby sa rozvinula kresťanská modlitba. A svätý Pavol vo svojich listoch sleduje túto istú cestu, a nemôže to byť inak, pretože to je cesta, ktorú učil Ježiš: v tomto oslovení je sila, ktorá tiahne celý zvyšok modlitby.

Boh ťa hľadá, aj keď ho ty nehľadáš. Boh ťa miluje, aj keď ty si na neho zabudol. Boh vidí v tebe krásu, aj keď ty si myslíš, že si neužitočne premrhal všetky svoje talenty. Boh nie je iba otec, je ako matka, ktorá nikdy neprestáva milovať svoje stvorenie. Na druhej strane, existuje „tehotenstvo", ktoré trvá navždy, nie iba tých „telesných" deväť mesiacov, je to tehotenstvo, ktoré plodí nekonečný kruh lásky.

Pre kresťana modliť sa je povedať jednoducho „Abba", povedať „Otecko", povedať „Ocko". Povedať „Otče", ale s dôverou dieťaťa.

Je možné, že aj nám sa pritrafí, že kráčame cestami vzdialenými od Boha, ako sa stalo márnotratnému synovi; alebo sa dostaneme do osamelosti, ktorá nám dá pocítiť vo svete opustenosť; alebo azda pochybiť a zostať ochromení pocitom viny. V tých ťažkých chvíľach stále môžeme nájsť silu modliť sa, keď začneme od slova „Otče", ale vysloveného nežným spôsobom dieťaťa: „Abba", „Otecko". On nebude pred nami skrývať svoju tvár. Zapamätajte si dobre: možno má niekto v sebe nepekné veci, veci, ktoré nevie vyriešiť, mnoho horkosti nad takým či onakým vykonaným činom... On neskryje pred nami svoju tvár. Nezatvorí sa do ticha. Povedz mu: „Otče", a on ti odpovie. Ty máš otca. „Áno, ale ja som zločinec..." – Ale máš otca, ktorý ťa miluje! Povedz mu „Otče", začni sa modliť takto, a v tichu nám povie, že nás nikdy nestratil z očí. „Nuž, Otče, toto som spravil..." – „Nikdy som ťa nestratil z očí, videl som všetko. Ale bol som vždy tam, blízko teba, verný svojej láske k tebe." Toto bude odpoveď. Nikdy nezabudnite povedať „Otče".

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. -3/2019- 20. január 2019

katechéza svätého Otca Františka

«Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria. Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada? Alebo ak pýta vajce, podá mu škorpióna? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!» (Lk 11,9-13).

V tejto katechéze o Otčenáši ideme ďalej a Ježiša vidíme ako modliacu sa postavu. Ježiš sa modlí. V Lukášovom rozprávaní sa napríklad príbeh premenenia odvíja od momentu modlitby. Hovorí takto: «Ako sa modlil, zmenil sa vzhľad jeho tváre a jeho odev zažiaril belobou». Avšak každý krok Ježišovho života je akoby podnietený vanutím Ducha, ktorý ho vedie v každom konaní.

Ježiš sa modlí pri krste v Jordáne, hovorí s Otcom pred tým, ako urobí tie najdôležitejšie rozhodnutia, častokrát sa uťahuje k modlitbe do samoty, prihovára sa za Petra, ktorý ho krátko nato zaprie. Hovorí takto: «Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera».

Toto utešuje: vedieť, že Ježiš sa za nás modlí, modlí sa za mňa, za každého jedného z nás, aby naša viera neochabovala. A toto je pravda. „Ale otče, ešte stále tak robí?" Ešte stále, pred Otcom – Ježiš sa za mňa modlí. Každý z nás to môže povedať. A môžeme tiež povedať Ježišovi: „Ty sa za mňa modlíš, pokračuj v tom, lebo to veľmi potrebujem". Takto, s odvahou. Dokonca i smrť Mesiáša je ponorená do klímy modlitby, až tak, že hodiny utrpenia sa zdajú byť poznačené prekvapujúcim pokojom: Ježiš utešuje ženy, modlí sa za tých, čo ho križujú, sľubuje raj kajúcemu lotrovi, vydychuje hovoriac: «Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha». Ako sa ukazuje, Ježišova modlitba tlmí agresívnejšie emócie, túžby po odvete a odškodnení, zmieruje človeka s jeho úhlavnou nepriateľkou, zmieruje ho s touto nepriateľkou, ktorou je smrť.

Opäť v Lukášovom evanjeliu nachádzame prosbu vyjadrenú jedným z jeho učeníkov, aby ich Ježiš sám naučil modliť sa. Hovorí takto: «Pane, nauč nás modliť sa». Videli ho, ako sa modlí. „Nauč nás" – aj my môžeme takto povedať Pánovi: „Pane, ty sa za mňa modlíš, to viem, no nauč aj mňa modliť sa, aby som sa aj ja mohol modliť".

Z tejto prosby «Pane, nauč nás modliť sa» sa rodí značne široká náuka, prostredníctvom ktorej Ježiš svojim vysvetľuje, s akými slovami a pocitmi sa majú obracať na Boha.

Prvou časťou tejto náuky je práve Otčenáš. Modlite sa takto: „Otče, ktorý si na nebesiach". „Otče" – je tak krásne vysloviť toto slovo. Čisto s týmto slovom môžeme tráviť čas v modlitbe: „Otče". A cítiť, že máme otca – nie mocnára, ani otčima. Nie, máme otca. Kresťan sa obracia na Boha nazývajúc ho predovšetkým „Otec".

V tejto náuke, ktorú Ježiš dáva svojim učeníkom, je zaujímavé pristaviť sa pri niektorých ponaučeniach, ktoré obkolesujú text modlitby. Aby nám dodal dôveru, Ježiš vysvetľuje určité veci. A tieto zdôrazňujú postoje veriaceho, ktorý sa modlí. Je tu napríklad podobenstvo o neodbytnom priateľovi, ktorý ide vyrušovať celú rodinu, ktorá už spí, pretože mu náhle niekto pricestoval a on nemá pre neho chleba na ponúknutie.

Čo hovorí Ježiš tomu, kto klope na dvere a prebudí priateľa?: «Hovorím vám,» – vysvetľuje Ježiš – «aj keď nevstane a nedá mu preto, že mu je priateľom, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje». Týmto nás chce naučiť modliť sa a v modlitbe naliehať. A hneď nato uvádza príklad otca, ktorý má hladného syna. Vy všetci, otcovia a dedovia, ktorí ste tu, keď syn či vnuk o niečo prosí, má hlad a pýta, pýta neustále, plače, fňuká, má hlad: «Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada?». Vy všetci máte skúsenosť, že keď vás syn prosí, dáte mu jesť to, o čo prosí, pre jeho dobro. Týmito slovami Ježiš dáva pochopiť, že Boh vždy odpovedá, že žiadna modlitba nezostane nevypočutá. Prečo? Pretože on je Otec a nezabúda na svoje deti, ktoré trpia.

Zaiste, tieto tvrdenia nás uvádzajú do krízy, pretože mnohé naše modlitby, ako sa zdá, neprinášajú žiaden výsledok. Koľkokrát sme prosili a nedostali – všetci s tým máme skúsenosť – koľkokrát sme klopali a našli zatvorené dvere? Ježiš nám v týchto momentoch odporúča naliehať a nevzdávať sa. Modlitba vždy premieňa skutočnosť, vždy. Ak sa nemenia veci okolo nás, aspoň sa meníme my, mení sa naše srdce. Ježiš sľúbil dar Ducha Svätého každému mužovi či žene, čo sa modlí.

Môžeme si byť istí, že Boh odpovie. Jediná neistota sa týka času, ale nepochybujme, že on odpovie. Možno budeme musieť naliehať po celý život, no on odpovie. Sľúbil nám to: on nie je ako otec, ktorý dá hada namiesto ryby. Nič nie je istejšie: túžba po šťastí, ktorú všetci nosíme v srdci, sa jedného dňa naplní. Ježiš hovorí: «A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý?». Áno, vykoná spravodlivosť, vypočuje nás. Aký to len bude deň slávy a zmŕtvychvstania! Modliť sa je už odteraz víťazstvom nad osamelosťou a zúfalstvom. Modliť sa. Modlitba mení skutočnosť, nezabudnime na to. Buď zmení skutočnosti, alebo zmení naše srdce, no vždy mení, niečo premieňa. Modliť sa je už odteraz víťazstvom nad osamelosťou a zúfalstvom. Je to ako pozorovať každú čiastočku tvorstva, ako sa hýbe v dejinách, čoho dôvod neraz nedokážeme zachytiť. Avšak je v pohybe, je na pochode. A v cieli každej cesty – čo je v cieli našej cesty? – v cieli modlitby, v cieli času, počas ktorého sa modlíme, v cieli života, čo je tam? Je tam Otec, ktorý očakáva všetko a všetkých s rukami roztvorenými dokorán. Hľaďme na tohto Otca.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VII. -2/2019- 13. január 2019

Katechéza svätého Otca Františka o prikázaniach

Úvodom ku katechéze bolo čítanie z Jánovho evanjelia: «Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno» (Jn 1,9-12).

O niekoľko dní budú Vianoce. Stromčeky, ozdoby a svetielka nám všade pripomínajú, že aj tento rok bude oslava. Reklamná mašinéria pozýva k tomu, aby sme si vymieňali vždy nové darčeky s cieľom chystať si prekvapenia. Kladiem si však otázku: je toto oslava, ktorá sa páči Bohu? Aké Vianoce by chcel on, aké dary a aké prekvapenia? Pozrime sa na prvé Vianoce v dejinách, aby sme odhalili, čo sa páči Bohu. Tie prvé Vianoce v dejinách boli plné prekvapení. Počnúc Máriou, ktorá bola snúbenicou Jozefa: prichádza anjel a mení jej život. Ako panna bude zároveň aj matkou. Pokračuje to Jozefom, povolaným byť otcom dieťaťa bez toho, aby ho splodil.

Dieťaťa, ktoré – ako náhly zvrat deja – prichádza v tom najnevhodnejšom momente, čiže keď boli Mária a Jozef zasnúbení a podľa Zákona nemohli spolu žiť. Tvárou v tvár škandálu, zdravý rozum vtedajších čias pozýval Jozefa k tomu, aby zavrhol Máriu a zachránil si svoje dobré meno, avšak on, ktorý na to mal dokonca právo, prekvapuje: aby neuškodil Márii, zamýšľa ju prepustiť potajomky, a to za cenu straty vlastnej reputácie. Je tu aj ďalšie prekvapenie: Boh mu vo sne mení plány a žiada ho, aby Máriu prijal k sebe. Po Ježišovom narodení, keď už Jozef mal s rodinou svoje plány, opäť vo sne dostáva pokyn vstať a ísť do Egypta. Skrátka, Vianoce prinášajú neočakávané životné zmeny. A ak chceme prežívať Vianoce, musíme si otvoriť srdce a byť pripravení na prekvapenia, čiže na neočakávanú životnú zmenu.

Avšak tá najväčšia zmena prichádza v noci Pánovho narodenia: Najvyšší je maličkým dieťatkom. Božie Slovo je nemluvniatkom, čo doslovne znamená „neschopný hovoriť". A tak sa Božie Slovo stáva „neschopným hovoriť". Privítať Spasiteľa neprišli najvyšší predstavitelia tých čias a toho miesta, ani veľvyslanci. Boli to jednoduchí pastieri, ktorí, prekvapení anjelmi pri práci za noci, sa bez otáľania ponáhľajú. Kto by to bol očakával? Vianoce sú oslavou neslýchaných Božích vecí, alebo lepšie povedané, oslavou neslýchaného Boha, ktorý prevracia našu logiku a naše očakávania.

Mať Vianoce teda znamená prijať na zemi prekvapenia Neba. Nemôžeme žiť čisto pozemsky, keď Nebo prinieslo na svet svoje novosti. Vianoce otvárajú novú epochu, kde sa život neprogramuje, ale sa daruje; kde sa viac nežije pre seba, podľa vlastnej chuti, ale pre Boha; a s Bohom, pretože od Vianoc je Boh tým „Bohom-s-nami", ktorý žije s nami, ktorý s nami kráča. Prežívať Vianoce znamená nechať sa otriasť ich prekvapivou novosťou. Ježišovo narodenie neponúka upokojujúce sálanie krbu, ale Božie zimomriavky, ktoré trasú dejinami. Vianoce sú víťazstvom pokory nad aroganciou, jednoduchosti nad oplývaním, ticha nad hlukom, modlitby nad „mojím časom", Boha nad mojím ja.

Mať Vianoce znamená konať ako Ježiš, ktorý prišiel pre nás núdznych, a zostúpiť k tomu, kto nás potrebuje. Znamená to konať ako Mária: dôverovať v poddajnosti Bohu, aj bez toho, aby sme chápali, čo urobí. Mať Vianoce znamená konať tak, ako Jozef: vstať, aby sme uskutočnili to, čo chce Boh, aj keď to nie je podľa našich plánov. Svätý Jozef je prekvapivý: v evanjeliu nikdy neprehovorí, nie je tam ani jedno Jozefovo slovo; a Pán k nemu hovorí v tichu, hovorí k nemu práve v spánku. Vianoce znamenajú dať prednosť tichému hlasu Boha pred hrmotom konzumizmu. Ak budeme vedieť zotrvať v tichu pred jasličkami, Vianoce budú aj pre nás prekvapením, a nie už dávno videnou vecou. Zotrvať v tichu pred jasličkami: toto je pozvanie k Vianociam. Vyhraď si trocha času, choď k jasličkám a zotrvaj v tichu. A budeš cítiť a vidieť prekvapenie.

Žiaľ, možno sa spliesť v tom, čo oslavujeme a namiesto novostí Neba dať prednosť bežným pozemským veciam. Ak Vianoce zostanú len pekným tradičným sviatkom, kde sme v centre my a nie On, bude to premárnená príležitosť. Prosím vás, nezosvetšťujme Vianoce! Neodkladajme bokom Oslávenca, ako vtedy, keď «prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali». Počnúc prvým adventným evanjeliom nás Pán vyzýva bdieť, keď žiada, aby naše srdcia neoťaželi «obžerstvom» a «starosťami o tento život» (Lk 21,34). V týchto dňoch sa naháňame, možno tak, ako nikdy počas roku. Toto je však opak toho, čo chce Ježiš. Dávame to za vinu mnohým veciam, ktoré nám napĺňajú dni, svetu, ktorý rýchlo beží. A predsa, Ježiš nevinil svet, ale žiadal nás, aby sme sa nedali vláčiť, aby sme celý čas bdeli a modlili sa.

Takže, budú to Vianoce, ak ako Jozef dáme priestor tichu; ak ako Mária, povieme Bohu „Hľa, tu som"; ak ako Ježiš budeme nablízku tomu, kto je sám; ak ako pastieri vyjdeme z našich ohrád, aby sme boli s Ježišom. Budú to Vianoce, ak nájdeme svetlo v chudobnej betlehemskej jaskyni. Nebudú to Vianoce, ak budeme hľadať žiarivé záblesky sveta, ak sa naplníme darčekmi, obedmi a večerami, no nepomôžeme ani len jedinému chudobnému, ktorý sa podobá Bohu, pretože na Vianoce Boh prišiel ako chudobný.

Drahí bratia a sestry, prajem vám požehnané Vianoce, Vianoce bohaté na Ježišove prekvapenia! Možno sa budú zdať prekvapeniami nepohodlnými, no Bohu sa to páči takto. Ak sa ich chopíme, pripravíme sami sebe jedno úžasné prekvapenie. Každý z nás má v srdci schopnosť prekvapiť sa. Nechajme sa prekvapiť Ježišom počas týchto Vianoc.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 51/2018- 23. december 2018

Katechéza Svätého Otca Františka o prikázaniach

Pri audiencii v Aule Pavla VI. zazneli na úvod Ježišove slová z Lukášovho evanjelia o tom, ako treba prednášať Bohu prosby s vytrvalosťou: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria."

Pokračujeme v slede katechéz o „Otčenáši", ktorý sme začali minulý týždeň. Ježiš kladie na pery svojich učeníkov modlitbu krátku, smelú, pozostávajúcu zo siedmich žiadostí – to číslo v Biblii nie je náhodné, naznačuje plnosť. Hovorím smelá, pretože keby ju nebol odporučil Ježiš, pravdepodobne nikto z nás – dokonca ani nikto z tých najslávnejších teológov – by sa neodvážil modliť k Bohu takýmto spôsobom.

Ježiš totiž pozýva svojich učeníkov, aby sa priblížili k Bohu a s dôverou sa na neho obrátili s niekoľkými prosbami: predovšetkým ohľadom neho a potom aj ohľadom nás. V Otčenáši nie sú predslovy. Všimnite si to – nie sú tu predhovory. Ježiš neučí formuly ako si „nakloniť Pána", ale naopak, pozýva prosiť ho bez bariér ostychu a strachu. Nehovorí, aby sme sa na Boha obracali osloveniami „Všemohúci", „Najvyšší", „Ty, ktorý si od nás natoľko vzdialený, ja som úbožiak" – Nie, nehovorí takto, ale jednoducho „Otče", so všetkou jednoduchosťou, tak ako sa deti obracajú na svojho otca. A toto slovo „Otec" vyjadruje dôvernosť a synovskú dôveru.

Modlitba „Otčenáš" vnára svoje korene do konkrétnej reality človeka. Napríklad, vedie nás k prosbe o chlieb, každodenný chlieb – je to žiadosť jednoduchá, avšak nevyhnutná, ktorá hovorí, že viera nie je len akousi „ozdobnou" vecou, oddelenou od života, ktorá sa ozve až vtedy, keď už boli uspokojené všetky ostatné potreby. Modlitba sa vôbec začína spolu so samotným životom. Ježiš nás učí, že modlitba sa v ľudskom živote nezačína vtedy, keď je žalúdok plný – ale nachádza si miesto všade tam, kde je prítomný človek, akýkoľvek človek, ktorý má hlad, ktorý plače, ktorý bojuje, ktorý trpí a kladie si otázku „prečo". Našou prvou modlitbou bol v istom zmysle detský plač, ktorý sprevádzal prvý nádych. V tom plači novorodenca bol ohlásený osud celého nášho života: náš neustály hlad, náš neustály smäd, naše hľadanie šťastia.

Ježiš v modlitbe nechce vyhasiť to ľudské, nechce to umŕtviť. Nechce, aby sme udusili otázky a žiadosti tým, že sa naučíme všetko zniesť. Chce naopak, aby každé utrpenie, každá starosť smerovala rýchlo k nebu a stala sa dialógom.

Mať vieru – ako to povedal istý človek – znamená byť navyknutým volať.

Mali by sme byť všetci ako Bartimej z evanjelia – spomeňme si na ten úsek evanjelia, na Bartimeja, Timejovho syna – tento slepý muž žobral pri bráne Jericha. Navôkol seba mal mnoho skvelých ľudí, ktorí ho zahriakovali, aby mlčal:"Buď ticho! Prechádza Pán. Mlč.

Nevyrušuj. Učiteľ má veľa práce, nevyrušuj ho. Si na oštaru s tým krikom. Neruš." On však na tie rady nepočúval – so svätou neodbytnosťou sa dožadoval, aby sa vo svojom biednom stave konečne mohol stretnúť s Ježišom. A kričal ešte silnejšie! A vychovaní ľudia reagujú: „Prestaň s tým, prosím ťa, veď je tu Učiteľ! Robíš zlý dojem!" A on kričal, pretože chcel vidieť, chcel byť uzdravený: „Ježišu, zmiluj sa nado mnou!". Ježiš mu prinavracia zrak a hovorí mu: „Tvoja viera ťa uzdravila", akoby mu vysvetľoval, že tou rozhodujúcou vecou pre jeho uzdravenie bola tá modlitba, to vzývanie zakričané s vierou, silnejšia než ten „zdravý rozum" toľkých ľudí, čo ho chceli umlčať. Modlitba nielenže predchádza spáse, ale istým spôsobom ju už obsahuje, pretože oslobodzuje od zúfalstva vlastného tomu, kto neverí vo východisko z mnohých neznesiteľných situácií.

Iste, veriaci potom cítia aj potrebu chváliť Boha. Evanjeliá nám prinášajú jasavé zvolanie, ktoré prepuká z Ježišovho srdca plného vďačného úžasu voči Otcovi. Prví kresťania dokonca cítili potrebu pridať k textu Otčenáša doxológiu: „Lebo tvoja je moc i sláva naveky".

Ale nikto z nás sa nemusí hlásiť k tej teórii, ktorú ktosi v minulosti presadzoval, že modlitba prosby by mala byť akousi slabou formou viery, zatiaľ čo ozajstnejšou modlitbou by bola čistá chvála, tá, ktorá hľadá Boha bez zaťaženia nejakou žiadosťou. Nie, toto nie je pravda. Prosebná modlitba je autentická! Je spontánna! Je aktom viery v Boha, že je Otec, že je dobrý, že je všemohúci. Je aktom viery vo mne, ktorý som maličký, hriešnik a núdzny. A preto modlitba prosby, žiadať o niečo, je veľmi vznešená. Boh je Otcom, ktorý má s nami nesmierny súcit a chce, aby sa mu jeho deti prihovárali bez strachu, priamo: „Otče". Alebo v ťažkostiach: „Pane, čo si mi to len urobil?" Priamo. Preto mu môžeme povedať všetko, aj tie veci, ktoré v našom živote zostávajú zdeformované a nepochopiteľné. A sľúbil nám, že s nami bude navždy, až do posledného z dní, ktoré prežijeme na tejto zemi. Modlime sa Otčenáš začínajúc takto, jednoducho: „Otče" alebo „Otecko". A on nám rozumie a veľmi nás miluje.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 50/2018- 16. december 2018

Katechéza Svätého Otca Františka o prikázaniach

Na úvod zazneli slová Lukášovho evanjelia:"Raz sa na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: Pane, nauč nás modliť sa , ako Ján naučil svojich učeníkov" /Lk 11,1/.

Evanjélia nám odovzdávajú veľmi živé potreby, Ježiša ako človeka modlitby: Ježiš sa modlil. Napriek súrnosti jeho poslania a naliehania toľkých ľudí, ktorí sa ho domáhajú, Ježiš cíti potrebu utiahnuť sa do samoty a modliť sa. Markovo evanjelium nám hovorí o tomto detaile už od svojej prvej stránky o Ježišovej verejnej službe. Ježišov úvodný deň v Kafarnaume sa zavŕši triumfálnym spôsobom. Pri západe slnka prichádza ku dverám, kde prebýva Ježiš, množstvo chorých ľudí: Mesiáš káže a uzdravuje. Napĺňajú sa starobylé proroctvá i očakávania toľkých ľudí, čo trpia: Ježiš je Boh nablízku, Boh ktorý oslobodzuje. Ale ten dav je stále malý v porovnaní s mnohými ďalšími davmi, ktoré sa zhromaždia okolo proroka z Nazareta. V niektorých momentoch ide priam o záplavu ľudí. A Ježiš je v centre toho všetkého- očakávaný národmi, naplnenie nádeje Izraela.

A on sa predsa len z toho vyvlieka: nezostáva rukojemníkom očakávaní tých, ktorí si ho už zvolili za vodcu, lídra. Toto predstavuje nebezpečenstvo pre lídrov: naviazať sa príliš na ľudí, nezachovať si odstup. Ježiš to pobáda a neskončí v zajatí ľudí. Už od tej prvej kafarnaumskej noci dokazuje, že je originálnym Mesiášom. Nad ránom, keď už sa hlási úsvit, učeníci ho opäť hľadajú, ale nemôžu ho nájsť. Kde je? Až kým ho Peter nakoniec nenájde na osamotenom mieste, úplne ponoreného do modlitby. A hovorí mu: "Všetci ťa hľadajú!". Toto zvolanie sa javí ako cielené konštatovanie verejného úspechu, dôkaz vydarenej misie.

Ale Ježiš hovorí učeníkom, že ešte musí ísť ďalej: že to nie sú ľudia, čo ho hľadajú, ale je to predovšetkým on, kto vyhľadá druhých. Takže nesmie zapustiť korene, ale zostať neustále pútnikom na cestách Galiley. A tiež pútnikom smerom k Otcovi, čiže v modlitbe. Na ceste modlitby. Ježiš sa modlí.

A všetko sa udeje v jednu noc na modlitbe.

V niektorých pasážach Písma sa zdá, že je to predovšetkým Ježišova modlitba a jeho dôvernosť s Otcom, čo určuje všetko. Bude to napríklad najmä v tú noc v Getsemani. Posledný úsek jeho cesty /absolútne najťažší z tých, ktoré až do tej chvíle prekonal/ ako sa zdá, nachádza svoj zmysel v nepretržitom načúvaní Otcovi zo strany Ježiša. Je to modlitba rozhodne nie jednoduchá, dokonca je to ozajstný smrteľný zápas, agónia v zmysle krajného vypätia vrcholových športovcov, ale tiež modlitba, ktorá dokáže byť oporou na ceste kríža.

Hľa, tu je podstata: Ježiš sa modlil.

Ježiš sa intenzívne modlil vo chvíľach verejných, zdieľaním liturgie svojho ľudu, ale tiež hľadal miesta uzobranosti, oddelené od víru sveta, miesta, ktoré by dovolili zostúpiť do tajomstva jeho duše: je tým prorokom, ktorý pozná púštne kamene a vystupuje vysoko na hory. Posledné Ježišove slová, prv než vydýchol na kríži, sú slová žalmov, čiže modlitby, modlitby Židov. Modlil sa slovami modlitieb, ktorým ho naučila matka.

Ježiš sa modlil tak, ako sa modlí každý človek na svete. A predsa jeho spôsob modlitby obsahuje aj tajomstvo, niečo, čo určite neuniklo očiam jeho učeníkov, keď v evanjeliách nájdeme ich jednoduchú a okamžitú prosbu: "Pane, nauč nám modliť sa."

Videli Ježisa, ako sa modlí a túžili sa to naučiť:"Pane, nauč nás modliť sa." A Ježiš neodmieta, nie je žiarlivý na svoju dôvernú blízkosť s Otcom, ale práveže prichádza, aby nás voviedol do tohto vzťahu s Otcom. A tak sa stáva učiteľom modlitby pre svojich učeníkov, tak ako určite chce ním byť pre nás všetkých. Aj my by sme mali povedať:"Pane, nauč nás modliť sa. Nauč ma to."

Aj keď sa možno modlíme už roky, stále sa musíme učiť! Modlitba človeka, táto túžba, ktorá sa rodí tak prirodzene z jeho duše, je možno jedným z najnepreniknuteľnejších tajomstiev vesmíru. A nievieme ani, či modlitby, ktoré adresujeme Bohu, sú naozaj tie, ktoré si on praje dostávať. Biblia nám tiež svedčí o nevhodných modlitbách, ktoré sú nakoniec Bohom odmietnuté: stačí si spomenúť na podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi. Len tento druhý, mýtnik, príde domov z chrámu ospravedlnený, pretože farizej bol namyslený a páčilo sa mu, keď ho ľudia sledovali pri modlitbe. Tváril sa, že sa modlí, no jeho srdce bolo chladné. A Ježiš hovorí: tento nie je ospravedlnený, "lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, ale ten, kto sa ponižuje, bude povýšený."

Prvým krokom k modlitbe, je byť pokorným, ísť za Otcom a povedať: "Pozri, som hriešnik, som slabý, som zlý" - každý vie sám, čo mu má povedať. Ale vždy sa začína poníženosťou, a Pán počúva. Pokornú modlitbu Pán počúva.

Preto keď začíname tento cyklus katechéz o Ježišovej modlitbe, tým najkrajším a najsprávnejším, čo všetci musíme urobiť, je opakovať úpenlivú prosbu učeníkov: "Učiteľ, nauč nás modliť sa!" Bude pekné to v tomto adventnom čase opakovať: "Pane, nauč ma modliť sa." Všetci môžeme trochu pokročiť a modliť sa lepšie, nuž vyprosme si to od Pána: "Pane, nauč ma modliť sa." Urobme tak v tejto dobe Adventu, a on určite nenechá našu prosbu padnúť do prázdna.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 49/2018- 9. december 2018

Katechéza Svätého Otca Františka o prikázaniach

Úvodom ku katechéze bol úryvok z Listu sv. Pavla Galaťanom:

«Hovorím však: Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela. Lebo telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu. [...] Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. Proti tomuto zákona niet» (Gal 5,16-18. 22-23).

Začali sme od vďačnosti ako základu vzťahu dôvery a poslušnosti. Boh, ako sme videli, nežiada nič prv než by nám nebol daroval omnoho viac. Pozýva nás k poslušnosti, aby nás vykúpil z klamu modlárstiev, ktoré nás držia vo svojej moci. Veď hľadanie vlastnej realizácie v idoloch tohto sveta nás vnútorne vyprázdňuje a zotročuje, zatiaľ čo vzrast a pevnosť získavame zo vzťahu s Ním, ktorý nás svojím otcovstvom robí v Kristovi synmi a dcérami. Toto v sebe zahŕňa proces požehnania a oslobodenia, ktoré sú tým pravým odpočinkom. Ako hovorí žalm: «Len u Boha nájde pokoj moja duša, jedine od teba prichádza mi spása. Tento oslobodený život sa stáva prijatím našej osobnej histórie a zmieruje nás s tým, čo sme od detstva doteraz prežili, robiac nás dospelými a schopnými dať správnu váhu skutočnostiam a osobám v našom živote. Touto cestou vstupujeme do vzťahu s blížnym, čo v zmysle lásky, ktorú Boh prejavuje v Ježišovi Kristovi, je povolaním ku kráse vernosti, veľkodušnosti a autentickosti.

Avšak na to, aby sme takto žili – čiže v kráse vernosti, veľkodušnosti a autentickosti – potrebujeme nové srdce, v ktorom prebýva Duch Svätý. Kladiem si otázku: ako nastane táto „transplantácia" srdca – od starého k novému? Prostredníctvom daru nových túžob, ktoré do nás zasieva Božia milosť, osobitne prostredníctvom Desiatich prikázaní, ktoré Ježiš priviedol k naplneniu, ako to učí v „reči na vrchu". Veď pri kontemplácii života opísaného v Desatore, čiže života vďačného, slobodného, autentického, žehnajúceho, dospelého, ochraňujúceho a milujúceho život, verného, veľkodušného a úprimného, sa takmer bez toho, že by sme si to povšimli, nachádzame pred Kristom. Desatoro je jeho „röntgenovou snímkou", opisuje ho ako fotografický negatív, ktorý dáva vystúpiť jeho tvári – tak, ako na Turínskom plátne. A takto Duch Svätý zúrodňuje naše srdce vkladajúc doň túžby, ktoré sú jeho darom, túžby Ducha. Dáva nám túžiť podľa Ducha, túžiť v rytme Ducha, túžiť s hudbou Ducha.

Hľadiac na Krista vidíme krásu, dobro, pravdu. A Duch vyvoláva život, ktorý sleduje tieto jeho túžby a podnecuje v nás nádej, vieru a lásku.

Takto plnšie objavujeme, čo to znamená, že Pán Ježiš neprišiel zákon zrušiť, ale ho naplniť, dať mu rásť. A zatiaľ čo zákon podľa tela bol určitým radom predpisov a zákazov, podľa Ducha sa ten istý zákon stáva životom, pretože nie je viac akousi normou, ale samotným telom Krista, ktorý nás miluje, hľadá nás, odpúšťa nám, utešuje nás a vo svojom Tele znovu dáva dohromady spoločenstvo s Otcom, stratené neposlušnosťou hriechu.

A takto sa negatívne znenie litery, záporná formulácia prikázaní: „nepokradneš", „nepreriekneš", „nezabiješ", to záporné „ne" sa premieňa na pozitívny postoj: milovať, mať v srdci miesto pre druhých – všetko sú to túžby rozsievajúce pozitívnosť. A toto je tá plnosť zákona, ktorú nám prišiel Ježiš priniesť.

V Kristovi, a jedine v ňom, Desatoro prestáva byť odsúdením a stáva sa autentickou pravdou ľudského života, čiže túžbou lásky – tu sa rodí túžba po dobre, po konaní dobra – túžbou radosti, pokoja, zhovievavosti, láskavosti, dobroty, vernosti, miernosti a sebaovládania. Z tých „nie" sa prechádza k tomuto „áno" – k pozitívnemu postoju srdca, ktoré sa otvára mocou Ducha Svätého.

Tu vidíme, na čo nám slúži hľadať Krista v Desatore: aby sme naše srdce urobili plodným, aby bolo gravidné láskou a otvorilo sa Božiemu dielu. Keď človek nasleduje túžbu žiť podľa Krista, vtedy otvára dvere spáse, ktorá nemôže neprísť, pretože Boh Otec je veľkodušný, a ako hovorí Katechizmus, «má smäd po tom, aby sme mali smäd po ňom». Ak tým, čo ničí ľudské srdce, sú nedobré túžby, Duch vkladá do nášho srdca svoje sväté túžby, ktoré sú zárodkom nového života. Nový život totiž nepredstavuje titanské úsilie dostať sa do súladu s nejakou normou, ale nový život je samotný Boží Duch, ktorý nás začína viesť až kým sa dostaví jeho ovocie, v jednej šťastnej súčinnosti medzi našou radosťou z toho, že sme milovaní a jeho radosťou z toho, že nás miluje. Stretávajú sa tu tieto dve radosti: Božia radosť z toho, že nás miluje a naša radosť z toho, že sme milovaní. Hľa, čo znamená Desatoro pre nás kresťanov: kontemplovať Krista, aby sme sa otvorili na prijatie jeho srdca, na prijatie jeho túžob, na prijatie jeho Svätého Ducha.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 48/2018- 2. december 2018

katechéza Svätého Otca Františka o prikázaniach

„Jedine Božie milosrdenstvo uzdravuje srdce" – toto dnes povedal pápež František pri generálnej audiencii na Námestí sv. Petra pútnikom z celého sveta. Dnes sa v rámci cyklu o Desatore venoval posledným dvom z Božích prikázaní: „Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho.

Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho". «Nebudeš žiadostivo túžiť po dome svojho blížneho. Nebudeš žiadostivo túžiť po jeho manželke, ani po jeho sluhovi, ani po jeho slúžke, ani po volovi, ani po oslovi, ani po ničom, čo mu patrí» (Ex 20,17).

Naše stretnutia na tému Desatora nás dnes privádzajú k poslednému prikázaniu. Vypočuli sme si ho v úvode. Nie sú to len posledné slová textu, ale oveľa viac: sú naplnením cesty prechádzajúcej Desatorom, dotýkajú sa jadra toho všetkého, čo sa nám v ňom odovzdáva. Veď keď sa naň dobre pozrieme, nepridávajú nový obsah: usmernenia «nebudeš žiadostivo túžiť po manželke [...], ani po ničom, čo patrí tvojmu blížnemu» sa prinajmenšom viažu k prikázaniam týkajúcim sa cudzoložstva či krádeže. Akú funkciu majú potom tieto slová? Je to zhrnutie? Alebo niečo viac?

Dobre si uvedomme, že všetky prikázania majú úlohu vytyčovať hranicu života, ten limit, za ktorým človek ničí seba samého a blížneho, kaziac svoj vzťah s Bohom. Ak ho prekročíš, ničíš seba samého, ničíš aj vzťah s Bohom a vzťah s druhými. Toto signalizujú prikázania. Prostredníctvom tohto posledného slova sa zdôrazňuje skutočnosť, že všetky prestúpenia prikázaní sa rodia zo spoločného vnútorného koreňa: zo zlovoľných túžob. Všetky hriechy sa rodia z istej zlej túžby. Všetky. Tam sa začína hnutie srdca, človek sa pustí s touto vlnou a skončí v prestúpení prikázania. Nejde však o prestúpenie formálne, v právnych predpisoch, ale je to prestúpenie, ktorým človek zraňuje sám seba a druhých.

Pán Ježiš to v evanjeliu hovorí jasne: «Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka» (Mk 7,21-23).

Chápeme teda, že celá cesta vykonaná Desatorom by nemala žiadny úžitok, ak by nedošla až na túto úroveň, nedotkla sa srdca človeka. Kde sa rodia všetky tieto nepekné veci? Desatoro sa z tohto hľadiska ukazuje ako jasné a hlboké: cieľovým bodom tohto putovania je v poslednom prikázaní srdce; a ak srdce nie je oslobodené, ten zvyšok málo poslúži. V tomto spočíva výzva: oslobodiť srdce od všetkých zlovoľných a ohyzdných vecí. Božie prikázania sa môžu oklieštiť tak, že sú len peknou fasádou istého života, ktorý stále zostáva životom otrokov a nie synov. Častokrát sa za farizejskou maskou dusivej bezchybnosti ukrýva niečo nepekné a nevyriešené. Musíme sa naopak nechať zbaviť masky vďaka týmto prikázaniam o túžbe, pretože nám ukazujú našu chudobu, aby nás priviedli k svätému pokoreniu. Každý z nás si môže položiť otázku: ktoré nepekné túžby zakúšam častokrát? – Závisť, chamtivosť, ohováranie? – Sú to všetko veci, ktoré mi prichádzajú zvnútra. Každý z nás si môže položiť túto otázku, prospeje nám. Človek potrebuje toto požehnané pokorenie, vďaka ktorému objaví, že sa nemôže oslobodiť sám, vďaka ktorému volá k Bohu, aby ho zachránil. Neprekonateľným spôsobom to opisuje svätý Pavol, práve odvolávajúc sa na prikázanie nebudeš túžiť.

Je márne myslieť si, že môžeme napraviť seba samých bez daru Ducha Svätého. Je márne myslieť si, že si naše srdce očistíme akýmsi obrím úsilím čisto našej vôle: toto nie je možné. Je potrebné otvoriť sa pre vzťah s Bohom, v pravde a v slobode: jedine tak naše námahy môžu priniesť ovocie, pretože je tu Duch Svätý, ktorý nás vedie vpred.

Úlohou biblického Zákona nie je držať človeka v ilúzii, že poslušnosť litere ho privedie k určitej spáse, umelej a navyše aj nedosiahnuteľnej. Úlohou Zákona je priviesť človeka k pravde o ňom, čiže k jeho chudobe, ktorá sa stáva pravou a osobnou otvorenosťou pre milosrdenstvo Boha, ktorý nás premieňa a obnovuje. Boh je jediný, kto je schopný obnoviť naše srdce, za predpokladu, že my mu svoje srdce otvoríme – toto je jediná podmienka. On urobí všetko, avšak musíme mu otvoriť srdce.

Posledné slová Desatora všetkých vychovávajú k tomu, aby sa uznali za žobrákov. Pomáhajú nám konfrontovať sa s neporiadkom nášho srdca, aby sme prestali žiť egoisticky a stali sa chudobnými v duchu, rýdzimi pred Otcovým pohľadom, nechávajúc sa vykúpiť Synom a vyučovať Duchom Svätým. Duch Svätý je učiteľ, ktorý nás vedie: nechajme si pomôcť. Buďme prosebníkmi, vyprosujme si túto milosť. «Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo». Áno, blahoslavení tí, čo zanechajú falošnú predstavu, že sa môžu zachrániť od vlastnej slabosti bez Božieho milosrdenstva, ktoré ako jediné dokáže uzdraviť. Jedine Božie milosrdenstvo uzdravuje srdce. Blahoslavení tí, čo rozpoznávajú vlastné zlé túžby a s kajúcim a poníženým srdcom sa neprezentujú pred Bohom a pred druhými ľuďmi ako spravodliví, ale ako hriešnici. Je pekné to, čo Peter povedal Pánovi: «Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny». Je to pekná modlitba: «Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny». Toto sú tí, ktorí dokážu mať súcit, ktorí vedia mať milosrdenstvo s druhými, pretože ho zakusujú sami na sebe.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 47/2018- 25. november 2018

Katechéza Svätého Otca Františka o prikázaniach

«Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach» (Mt 5, 14-16).

V dnešnej katechéze sa budeme venovať ôsmemu slovu Desatora: «Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu».

Ako hovorí Katechizmus, toto prikázanie «zakazuje prekrúcať pravdu vo vzťahoch k druhým» (č. 2464). Žiť v nepravdivej komunikácii je závažné, pretože to bráni vzťahom a teda bráni to láske. Tam, kde je klamstvo, niet lásky. Nemôže tam byť láska. A keď hovoríme o komunikácii medzi ľuďmi, nemyslíme len na slová, ale aj na gestá, postoje a dokonca i mlčanie a neprítomnosť. Človek vypovedá všetkým tým, čím je a čo koná. My všetci komunikujeme, neustále. Všetci žijeme komunikujúc a neustále sme na vážkach medzi pravdou a klamstvom.

Čo to však znamená hovoriť pravdu? Znamená to, že sme úprimní? Alebo presní? V skutočnosti toto nestačí, pretože môžeme byť úprimne v omyle alebo môžeme byť presní do detailov, avšak nechápať zmysel celku. Niekedy sa ospravedlňujeme hovoriac: „Veď som povedal to, čo som cítil!" To áno, avšak zabsolutizoval si tvoj uhol pohľadu. Alebo: „Len som povedal pravdu!" Možno áno, avšak prezradil si osobné či dôverné skutočnosti. Koľké klebety ničia jednotu pre nevhodnosť či nedostatok jemnocitu!

Ba viac, klebety zabíjajú, a toto povedal apoštol Jakub vo svojom Liste. Ohovárač či klebetnica sú ľudia, ktorí zabíjajú – zabíjajú druhých, pretože jazyk zabíja ako nôž! Pozor na to! Ten či tá, kto ohovára, je teroristom, pretože svojím jazykom vrhá bombu a odchádza preč a vec, ktorú hovorí, táto bomba, ktorú vrhá, ničí povesť druhého, no on si spokojne odchádza preč. Nezabudnite: ohovárať znamená zabíjať.

Nuž teda, čo je to pravda? Túto otázku položil Pilát práve vtedy, keď Ježiš pred ním uskutočňoval ôsme prikázanie. Veď slová: «Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu» patria slovníku justície. Evanjeliá vrcholia v rozprávaní o Ježišovom utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní – a je to rozprávanie o súdnom procese, o vykonaní rozsudku a o neslýchaných dôsledkoch.

Ježiš pri výsluchu pred Pilátom hovorí: «Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde». A toto «svedectvo» Ježiš vydáva svojím utrpením a svojou smrťou. Evanjelista Marek hovorí, že «keď stotník, čo stál naproti nemu, videl, ako vykríkol a skonal, povedal: „Tento človek bol naozaj Boží Syn!». Áno, pretože bol rýdzi, koherentný: spôsobom, akým zomrel, Ježiš zjavuje Otca, jeho milosrdnú a vernú lásku.

Pravda nachádza svoju plnú realizáciu v samotnej osobe Ježiša, v jeho spôsobe života a umierania – ovocí jeho vzťahu s Otcom. Tento život ako Božie deti on, zmŕtvychvstalý, darúva aj nám, posielajúc Ducha Svätého, ktorý je Duchom pravdy a ktorý nášmu srdcu dosvedčuje, že Boh je naším Otcom.

V každom svojom čine človek potvrdzuje či neguje túto pravdu. Od malých každodenných situácií až po tie najnáročnejšie rozhodnutia. Je to však vždy tá istá logika – tá, ktorej nás učia rodičia a starí rodičia vtedy, keď nám hovoria, aby sme nehovorili klamstvá. Je to tá istá logika.

Položme si otázku: akú pravdu dosvedčujú skutky nás kresťanov, naše slová, naše rozhodnutia? Každý sa môže spytovať sám seba: dosvedčujem pravdu, alebo som viac-menej klamár prezlečený za pravdivého? Každý z nás nech si položí túto otázku. My kresťania nie sme mužovia a ženy, ktorý by boli výnimoční. Sme však synmi a dcérami nebeského Otca, ktorý je dobrý a nesklame nás a vkladá do našich sŕdc lásku k bratom. Táto pravda sa vyjadruje nie tak rečnením, ako skôr spôsobom bytia, je spôsobom života a vidieť ju v každom jednotlivom skutku. Tento muž je pravdivým mužom, táto žena je pravdivou ženou – je to vidieť. Prečo je to tak aj bez toho, že by otvorili ústa? Lebo sa správajú ako pravdiví. Hovoria pravdu, konajú s pravdou. Je to pekný spôsob, ako máme žiť.

Pravda je úžasným zjavením Boha, jeho tváre Otca a jeho bezhraničnej lásky. Táto pravda zodpovedá ľudskému rozumu, avšak nekonečne ho prevyšuje, pretože je darom, ktorý zostúpil na zem vtelený v ukrižovanom a zmŕtvychvstalom Kristovi. Je viditeľná v tom, kto k nej patrí a prejavuje postoje, ktoré sú jej vlastné.

Nevysloviť krivé svedectvo znamená žiť ako deti Boha, ktorý nikdy, nikdy nepoprie sám seba, nikdy nehovorí klamstvá. Znamená to žiť ako Božie deti, nechávajúc v každom skutku vyniknúť tú veľkú pravdu, že Boh je Otec a môžeme mu dôverovať. Spolieham sa na Boha – toto je tá veľká pravda. A z našej dôvery v Boha, ktorý je Otcom a miluje ma, miluje nás, sa rodí moja pravda a to, že som pravdivý a nie klamár.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 46/2018- 18. november 2018

Katechéza Svätého Otca Františka o prikázaniach

V úvode generálnej audiencie. Zazneli slová sv. Pavla z Prvého listu Timotejovi:«Bratia, nič sme si na svet nepriniesli a nič si ani nemôžeme odniesť. Uspokojíme sa s tým, že máme čo jesť a čo si obliecť. Lebo tí, čo chcú zbohatnúť, upadajú do pokušenia a osídla a do mnohých nezmyselných a škodlivých žiadostí, ktoré ľudí ponárajú do záhuby a zatratenia. Lebo koreňom všetkého zla je láska k peniazom; niektorí po nich pachtili, a tak zablúdili od viery a spôsobili si mnoho bolestí» (1 Tim 6,7-10).

«Nepokradneš». Počúvajúc toto prikázanie myslíme na tému kradnutia a na rešpektovanie vlastníctva druhého človeka. Neexistuje kultúra, v ktorej by krádež a zneužitie dobier boli dovolené. Ľudská citlivosť je v skutočnosti veľmi vnímavá na obranu vlastníctva.

Avšak stojí za to otvoriť sa chápaniu tohto Božieho slova v širších súvislostiach a sústrediť sa na tému vlastníctva dobier vo svetle kresťanskej múdrosti. V sociálnej náuke Cirkvi sa hovorí o všeobecnom určení dobier. Čo to znamená? Počúvajme, čo hovorí Katechizmus: «Na začiatku Boh zveril zem s jej zdrojmi spoločnému spravovaniu ľudstva, aby sa o ňu staralo, ovládalo ju svojou prácou a tešilo sa z jej plodov. Stvorené dobrá sú určené celému ľudskému pokoleniu». A ďalej: «Všeobecné určenie dobier zostáva prvoradé, hoci zveľaďovanie spoločného dobra vyžaduje rešpektovanie súkromného vlastníctva, práva naň a jeho uplatňovania».

Božia prozreteľnosť nám však nepodáva akýsi „sériový" svet, ale sú tu rozdiely, rozličné podmienky, odlišné kultúry – takto môžeme žiť starajúc sa jedni o druhých. Svet je bohatý na zdroje, aby tak všetkým zaistil základné dobrá. A predsa, mnohí žijú v jednej škandalóznej biede a zdroje využívané bez súdnosti sa znehodnocujú. Svet je však len jeden! Ľudstvo je len jedno! Bohatstvo sveta je dnes v rukách menšiny, nemnohých, a chudoba, ba priam bieda a utrpenie, zas patrí mnohým, väčšine.

Ak je na zemi hlad, nie je to preto, že chýba jedlo! Naopak, kvôli požiadavkám trhu niekedy dochádza k jeho ničeniu, jedlo sa vyhadzuje. To, čo chýba, je slobodné a prezieravé podnikanie, ktoré by zaistilo primeranú produkciu a prístup založený na solidarite, ktorý by zabezpečil rovnosť rozdeľovania. Opäť sú tu slová Katechizmu: «Človek, ktorý používa stvorené dobrá, má považovať veci, ktoré oprávnene vlastní, nielen za svoje, ale aj za spoločné v tom zmysle, aby mohli byť na osoh nielen jemu, ale aj iným». Každé bohatstvo, aby bolo dobré, musí mať sociálny rozmer.

V tejto perspektíve sa ukazuje kladný a obsiahly zmysel prikázania «nepokradneš». «Vlastníctvo nejakého majetku robí z jeho vlastníka správcu Prozreteľnosti». Nikto nie je absolútnym vlastníkom dobier, ale je ich správcom. Vlastníctvo je zodpovednosťou. - „Ale ja som bohatý vo všetkom..." - Toto predstavuje zodpovednosť, ktorú máš! A každé vlastníctvo vytrhnuté z logiky Božej prozreteľnosti je podvedené, je zradené v najhlbšom zmysle slova. To čo vlastním naozaj, je to, čo dokážem darovať. Toto je meradlo na hodnotenie ako dokážem spravovať bohatstvo, či dobre alebo zle. Táto veta je dôležitá: opravdivo vlastním to, čo viem darovať. Ak viem darovať, som otvorený, potom som bohatý nielen tým, čo vlastním, ale aj štedrosťou. Štedrosťou tiež v zmysle povinnosti dať bohatstvo k dispozícii, aby mali na ňom účasť všetci. Ak totiž nedokážem niečo darovať, je to preto, lebo tá vec ma ovláda, má nado mnou moc a som jej otrokom. Vlastníctvo dobier je príležitosťou tvorivo ich rozmnožovať a veľkodušne ich používať, a takto rásť v láske a v slobode.

Samotný Kristus, hoci je Boh, «nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého» a obohatil nás svojou chudobou.

Zatiaľ čo ľudstvo sa zháňa za čím väčším vlastníctvom, Boh ho vykúpil tak, že sa stal chudobným. Ten Ukrižovaný muž zaplatil za všetkých nevyčísliteľné výkupné zo strany Boha Otca, «bohatého na milosrdenstvo». To, čo nás robí bohatými, nie je majetok, ale láska. Mnohokrát sme počuli to, čo hovorí Boží ľud, že „diabol prichádza cez vrecká". Začína sa láskou k peniazom, hladom po vlastnení. Potom prichádza márnivosť: „Som bohatý a som na to hrdý." A nakoniec nadutosť a pýcha. Toto je diablov spôsob ako v nás pracuje. Ale vstupnou bránou sú vrecká.

Ježiš Kristus nám opätovne odhaľuje plný zmysel Písma. «Nepokradneš» znamená: miluj prostredníctvom tvojich dobier, využi tvoje prostriedky na to, aby si miloval, tak ako môžeš. Tak sa tvoj život stane dobrým a vlastníctvo sa skutočne stane darom. Pretože život nie je časom na to, aby sme vlastnili, ale na to, aby sme milovali.

Výzva k modlitbe - Kresťania v Pakistane

V súvislosti s ťažkou situáciou kresťanov v Pakistane vám a vašim veriacim odporúčame túto výzvu k modlitbe: Bratia a sestry, ako je známe aj z médií, kresťania v Pakistane zažívajú nárast prenasledovania za svoju kresťanskú vieru. Najnovším príkladom je kauza manželky a matky dvoch detí Asie Bibi, kresťanky väznenej a prenasledovanej za to, že vyznala vieru v Ježiša Krista. Okrem nej je ohrozený aj jej obhajca, pričom jej rodina  bola nútená emigrovať do zahraničia. Rôzne mimovládne organizácie aj niektoré vlády sa snažia dosťať Asiu Bibi mimo krajinu, ale nedarí sa to kvôli reakcii extrémistov v posledných dňoch. Kresťania v Pakistane prosia o modlitbu. Vyprosujeme im od Boha vytrvalosť vo viere, trpezlivosť v utrpení, posilu v rozhodnutí vyznávať Ježiša Krista a jeho evanjelium."

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 45/2018- 11. november 2018

Čítanie, z Knihy Zjavenia, nám rozpráva o nebi a ukazuje nám „veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov". To sú svätí. Čo robia „tam hore"? Spoločne spievajú, radostne chvália Boha. Bolo by určite pekné môcť počuť ich spevy naživo... No môžeme si to predstaviť: viete kedy? Počas svätej omše, keď spievame „Svätý, svätý, svätý Pán Boh všetkých svetov...". Je to hymnus, ako nám hovorí Biblia, ktorý pochádza z neba a tam sa spieva, je to hymnus chvál. Keď spievame „Svätý", nielen že myslíme na svätých, ale robíme to, čo robia oni: v tom momente svätej omše sme s nimi zjednotení viac ako inokedy.Zjednotení sme ale so všetkými svätými: nielen s tými najznámejšími z liturgického kalendára, ale aj so svätými „z dverí od vedľa", s našimi príbuznými a známymi, ktorí sa už stali súčasťou toho veľkého zástupu. Dnes je preto rodinný sviatok. Svätí sú nám blízki, dokonca sú našimi bratmi a sestrami, ktorí sú tí najopravdivejší. Chápu nás, majú nás radi, vedia, čo je pre nás to pravé dobro, pomáhajú nám a očakávajú nás. Sú šťastní a chcú, aby sme boli šťastní spolu s nimi v raji.

Pozývajú nás preto ísť cestou šťastia, ktorú naznačuje dnešné, tak krásne a veľmi známe evanjelium: „Blahoslavení chudobní v duchu […] Blahoslavení tichí […] Blahoslavení čistého srdca...". Ale, ako to, že evanjelium hovorí o blahoslavených chudobných, ale svet blahoslaví bohatých. Evanjelium hovorí „blahoslavení tichí", ale svet blahoslaví mocipánov. Evanjelium hovorí o blahoslavených čistých, zatiaľ čo svet o blahoslavených chytrákoch a pôžitkároch. Zdá sa, že takáto cesta blahoslavenstva a svätosti vedie k porážke. A predsa, ako nám pripomína zase prvé liturgické čítanie, svätí držia v rukách palmy, čiže symboly víťazstva. Zvíťazili oni, nie svet. A vyzývajú nás, aby sme si zvolili ich stranu, tú Božiu, ktorý je Svätý.

Položme si otázku, na ktorej strane stojíme: tej nebeskej, alebo tej pozemskej? Žijeme pre Pána, alebo pre nás samých? Pre večné šťastie, alebo pre nejaké terajšie uspokojenie? Spytujme sa: chceme naozaj svätosť? Alebo sa uspokojíme s tým, že budeme kresťanmi bez hany a chvály, ktorí veria v Boha a majú v úcte blížneho, ale „bez preháňania"? Pán „žiada všetko, a to, čo ponúka, je pravý život – ponúka teda všetko – a šťastie, pre ktoré sme boli stvorení" Skrátka: buď svätosť, alebo nič! Urobíme dobre, keď sa necháme „vyprovokovať" svätými, ktorí tu na zemi neboli polovičatými a tam zhora nám „fandia", aby sme si zvolili Boha, pokoru, miernosť, milosrdenstvo a čistotu, aby sme sa nadchýnali pre nebo, skôr než pre zem.Dnes od nás naši bratia a sestry nežiadajú, aby od nás opakovane počúvali krásne slová z Evanjelia, ale aby sme ich uskutočňovali, aby sme sa vydali na cestu Blahoslavenstiev. Nejde tu o robenie neobyčajných vecí, ale každodenne sa uberať cestou, ktorá nás privádza do neba, privádza nás k rodine, privádza nás domov. Dnes teda nazeráme do našej budúcnosti a oslavujeme to, pre čo sme sa zrodili: zrodili sme sa, aby sme už viac nezomreli; zrodili sme sa, aby sme sa mohli tešiť zo šťastia v Bohu! Pán nás povzbudzuje a tým, ktorí sa vydávajú na cestu Blahoslavenstiev hovorí: „Radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi". Svätá Matka Božia, Kráľovná svätých, nech nám pomáha kráčať cestou svätosti s odhodlaním; ona, ktorá je Bránou do neba, nech vovedie našich drahých zosnulých do nebeskej rodiny.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 44/2018- 4. november 2018

katechéza Svätého Otca Františka o prikázaniach

V úvode generálnej audiencie zaznelo čítanie z Listu sv. Pavla Efezanom: „Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená. Tak sú aj muži povinní milovať svoje manželky ako vlastné telá. Kto miluje svoju manželku, miluje seba samého. Veď nik nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale živí si ho a opatruje, ako aj Kristus Cirkev". Dnes by som chcel skompletizovať katechézu o šiestom slove Desatora – „Nescudzoložíš" – so zdôraznením, že Kristova verná láska je svetlom k prežívaniu krásy ľudskej lásky. Naša citová dimenzia je totiž povolaním k láske, ktorá sa prejavuje vo vernosti, v prijímaní a v milosrdenstve. Toto je veľmi dôležité. Ako sa prejavuje láska? Vo vernosti, v prijímaní a v milosrdenstve.

Netreba však zabúdať, že toto prikázanie sa vyslovene odvoláva na manželskú vernosť, a je teda dobré hlbšie sa zamýšľať nad jej manželským významom. Táto stať Písma z listu sv. Pavla je prevratná! Popri antropológii tej doby uvažovať a povedať, že manžel má milovať manželku ako Kristus miluje Cirkev, nuž to je revolúcia! Možno to v tej dobe bolo tou najrevolučnejšou vecou, aká bola povedaná o manželstve. Vždy na ceste lásky. Môžeme sa spýtať: komu je toto prikázanie vernosti určené? Len manželom? V skutočnosti, toto prikázanie je pre všetkých, je to otcovské slovo Boha, určené pre každého muža a ženu. Pripomeňme si, že cestu ľudského dozrievania predstavuje samotná cesta lásky, ktorá prechádza od prijímania starostlivosti ku schopnosti preukázať starostlivosť, od prijatia života ku schopnosti darovať život. Stať sa dospelými mužmi a ženami znamená dospieť k osvojeniu si manželského a rodičovského postoja, ktorý sa prejavuje v rôznych životných situáciách ako schopnosť vziať na seba bremeno niekoho iného a milovať ho bez dvojznačnosti. Je to teda celkový postoj človeka, ktorý vie prijať realitu a vie vstúpiť do hlbokého vzťahu s druhými.

Kto je teda cudzoložník, smilník, neverník? Je to človek nezrelý, ktorý si svoj život drží pre seba a jednotlivé situácie interpretuje na základe vlastného blahobytu a vlastného uspokojenia. Na stanie sa manželmi teda nestačí sláviť svadbu! Je potrebné prejsť cestu od ja k my, od uvažovania len za seba k uvažovaniu vo dvojici, od žitia jednotlivo k žitiu vo dvojici, je to pekná cesta. Keď dospejeme k tomu, že sa decentralizujeme (nezameriavame všetko na seba), potom je každý čin manželským: pracujeme, hovoríme, robíme rozhodnutia, stretávame sa s inými s prijímajúcim a darujúcim postojom.

Každé kresťanské povolanie – teraz môžeme trochu rozšíriť perspektívu a povedať, že každé kresťanské povolanie má v tomto zmysle manželský ráz. Kňazstvo ho má, keďže je povolaním – v Kristovi a v Cirkvi – slúžiť spoločenstvu s celým srdcom, s konkrétnou starostlivosťou a s múdrosťou, ktorú dáva Pán. Cirkev nepotrebuje ašpirantov na kňazské posty – nie, takých nepotrebuje, je lepšie, keď ostanú doma –, ale potrebuje mužov, ktorým sa Duch Svätý dotýka srdca bezvýhradnou láskou ku Kristovej Neveste. V kňazstve sa miluje Boží ľud s plným otcovstvom, s nehou i silou jedného manžela a otca. Takisto aj zasvätené panenstvo v Kristovi sa žije s vernosťou a radosťou ako manželský vzťah a plodné materstvo a otcovstvo.

Opakujem: každé kresťanské povolanie má manželský ráz, pretože je ovocím vzťahu lásky, v ktorom všetci sme znovuzrodení, vzťahu lásky s Kristom, ako nám to pripomenul úryvok z Pavla prečítaný v úvode. Vychádzajúc z jeho vernosti, z jeho nehy, z jeho veľkodušnosti, s vierou hľadíme na manželstvo i na každé povolanie a chápeme plný zmysel sexuality. Ľudské stvorenie, v jeho neoddeliteľnej jednote ducha a tela a v jeho mužskej a ženskej polarite, je niečím veľmi dobrým, určeným milovať a byť milovaným. Ľudské telo nie je nástrojom pôžitku, ale miestom nášho povolania k láske, a v autentickej láske nie je priestor pre chlipnú zmyselnosť a pre jej plytkosť. Muži a ženy sú hodní niečoho viac než toto! Teda, slovo „Nescudzoložíš", i keď je v negatívnej forme, orientuje nás k nášmu pôvodnému povolaniu, čiže k plnej a vernej manželskej láske, ktorú nám Ježiš Kristus zjavil a daroval.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 44/2018- 4. november 2018

Katechéza Svätého Otca Františka o prikázaniach

Pred katechézou odznelo biblické čítanie z Markovho evanjelia (Mk 10, 2-9). V našom programe katechéz o prikázaniach prichádzame dnes k šiestemu slovu, ktoré sa dotýka citového a sexuálneho rozmeru a znie: «Nescudzoložíš». Je to bezprostredná výzva k vernosti, a v skutku žiaden ľudský vzťah nie je autentický bez vernosti a oddanosti.

Nedá sa milovať len pokým sa to človeku „hodí", láska sa prejavuje práve za hranicou vlastného osohu, keď sa daruje všetko bez výhrady. Ako to dokladá Katechizmus: «Láska chce byť definitívna. Nemôže trvať iba „do nového rozhodnutia"». Vernosť je charakteristikou slobodného, zrelého a zodpovedného ľudského vzťahu. Aj priateľ je autentickým, ak ním zostáva v ktoromkoľvek prípade, inak nie je priateľom. Kristus zjavuje autentickú lásku, on, ktorý žije bezhraničnou láskou Otca a v jej sile je verným Priateľom, ktorý nás prijíma aj keď pochybíme a chce vždy naše dobro, aj vtedy, keď si ho nezasluhujeme.

Človek potrebuje byť milovaný bezpodmienečne, a komu sa nedostane tohto prijatia, nosí v sebe určitú neúplnosť, často bez toho, aby si to uvedomoval. Ľudské srdce sa snaží zaplniť toto prázdno náhradkami, uspokojujúc sa s kompromismi a priemernosťami, ktoré sú len chabým odtieňom lásky. Rizikom je nazývať „láskou" predčasné a nezrelé vzťahy, s ilúziou, že človek nájde životné svetlo v niečom, čo v najlepšom prípade je len jeho odleskom. Takto dochádza k preceňovaniu napríklad fyzickej príťažlivosti, ktorá sama osebe je darom Božím, ale je zacielená na pripravenie cesty k autentickému a vernému vzťahu s človekom. Ako hovoril sv. Ján Pavol II., človek «je povolaný k plnej a zrelej spontánnosti vo vzťahoch», ktorá «je postupným ovocím rozlišovania podnetov vlastného srdca». Je niečím, čo si treba nadobudnúť, keďže každý človek «sa musí s vytrvalosťou a s dôslednosťou naučiť, aký význam má ľudské telo».

Povolanie k manželskému životu si preto žiada primerané rozlišovanie ohľadom kvality vzťahu a istý čas zasnúbenia na jeho overenie. Aby mohli pristúpiť ku sviatosti manželstva, snúbenci musia dozrieť k istote, že v ich vzťahu je Božia ruka, ktorá ich predchádza a sprevádza, a dovolí im povedať: «S Kristovou milosťou sľubujem, že ti budem vždy verný». Nemôžu si sľúbiť vernosť «v šťastí i v nešťastí, v zdraví i v chorobe» a milovať sa a ctiť po všetky dni ich života len na základe dobrej vôle alebo nádeje, že „to bude fungovať". Potrebujú mať základ na pevnej pôde vernej Božej lásky.

A preto je pred prijatím sviatosti manželstva potrebná primeraná príprava, povedal by som katechumenát, pretože je v hre celý život v láske, a s láskou sa nezahráva. Nemôžu sa nazvať „prípravou na manželstvo" tri alebo štyri stretnutia na fare. Nie, toto nie je príprava, toto je predstieranie prípravy. A zodpovednosť toho, kto tak robí, padne na neho: na farára, na biskupa, ktorý toto dovolí. Príprava musí byť zrelá a potrebuje čas. Nie je to formalita, je to sviatosť. A treba sa na ňu pripravovať opravdivým katechumenátom. Vernosť je totiž spôsob bytia, štýl života. Človek pracuje s oddanosťou, hovorí s úprimnosťou, ostáva verný pravde vo vlastných myšlienkach, vo svojich skutkoch. Život utkaný z vernosti sa vyjadruje vo všetkých rozmeroch a vedie k tomu, že muž a žena sú vernými a spoľahlivými za každých okolností.

Ale na dopracovanie sa k takému krásnemu životu nestačí naša ľudská prirodzenosť, je potrebné, aby Božia vernosť vstúpila do nášho bytia, nakazila nás. Toto šieste slovo [Desatora] nás pozýva obrátiť pohľad na Krista, ktorý svojou vernosťou môže z nás odstrániť srdce cudzoložné a darovať nám srdce verné. V ňom, a len v ňom, je láska bez výhrad a bez spätkovania, úplné darovanie sa bez dodatkov a vytrvalosť v prijatí až do konca.

Z jeho smrti a zmŕtvychvstania pramení naša vernosť, z jeho bezpodmienečnej lásky pochádza stálosť vo vzťahoch. Zo spoločenstva s ním, s Otcom a s Duchom Svätým vychádza jednota medzi nami a schopnosť žiť vo vernosti naše vzťahy.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 43/2018- 28. október 2018

Katechéza Svätého Otca Františka o prikázaniach

Pred katechézou odznelo biblické čítanie z Matúšovho evanjelia: „Počuli ste, že otcom bolo povedané: «Nezabiješ!» Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie: «Hlupák,» pôjde pred veľradu. A kto mu povie: «Ty bohapustý blázon,» pôjde do pekelného ohňa. Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar." (Mt 5,21-24)

Dnes chcem pokračovať v katechéze o piatom slove Desatora, «Nezabiješ». Už sme zdôraznili ako toto prikázanie zjavuje, že v očiach Boha je ľudský život vzácny, posvätný a nedotknuteľný. Nikto nesmie pohŕdať životom druhých alebo svojím vlastným. Človek totiž nesie v sebe Boží obraz a je objektom jeho nekonečnej lásky, nech bol povolaný k životu za akýchkoľvek podmienok.

V evanjeliovom úryvku, ktorý sme pred chvíľou počuli nám Ježiš odhaľuje ešte hlbší zmysel tohto prikázania. Potvrdzuje, že pred Božím súdom je aj hnev na brata istou formou zabitia. Preto apoštol Ján napísal: «Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah». Ale Ježiš nezostáva len pri tomto, ale podľa rovnakej logiky dodáva, že aj urážka a pohŕdanie môžu zabiť. A my sme zvyknutí urážať, je to tak. A berieme to tak ako dýchanie. A Ježiš nám hovorí: „Zastav sa lebo urážka ubližuje, zabíja". Pohŕdanie: „Nuž ja... týmito ľuďmi pohŕdam". A toto je jedným zo spôsobov zabitia dôstojnosti človeka. Bude pekné, keď nám toto Ježišovo učenie vstúpi do mysle a do srdca, a každý z nás povie: „Nebudem viac nikoho urážať". Bolo by to pekné predsavzatie, lebo Ježiš nám hovorí: „Pozri, ak pohŕdaš, ak urážaš, ak nenávidíš, toto je vražda".

Žiaden ľudský zákon nekladie na jednu úroveň tak rozdielne činy prisudzujúc im rovnaký stupeň rozsudku. A Ježiš dôsledne pozýva dokonca prerušiť obetu v chráme, ak si spomenieme, že brat je na nás urazený, aby sme ho išli nájsť a zmierili sa s ním. Aj my, keď ideme na svätú omšu, máme mať tento postoj zmierenia sa s ľuďmi, s ktorými sme mali problém. Aj ak sme o nich zle zmýšľali, znevážili sme ich. Neraz však i vtedy, keď čakáme na kňaza, kým začne omšu, klebetí sa a hovorí zle o druhých. Nuž toto sa robiť nemá. Pomyslime na závažnosť urážky, na závažnosť pohŕdania, na závažnosť nenávisti. Ježiš ich dáva do jedného radu so zabitím.

Čo chce povedať Ježiš rozšírením oblasti piateho prikázania až do tohto bodu? Človek má život, ktorý je ušľachtilý, veľmi citlivý, a vlastní isté skryté „ja", ktoré nie je menej dôležité než jeho fyzické bytie. Vskutku, na ranenie nevinnosti dieťaťa stačí jedna nemiestna veta. Na zranenie ženy môže stačiť jedno chladné gesto. Na zlomenie srdca mladého človeka stačí odoprieť mu dôveru. Na zničenie človeka ho stačí ignorovať. Ľahostajnosť zabíja. Je to ako povedať druhému: „Ty si pre mňa mŕtvy", lebo si ho zabil vo svojom srdci. Nemilovať je prvý krok k zabitiu, a „nezabiť" je prvý krok k láske.

Na začiatku Biblie čítame tú hroznú vetu vychádzajúcu z úst prvého vraha, Kaina, potom ako sa ho Pán opýtal, kde je jeho brat. Kain odpovedá: «Neviem. Či som ja strážca svojho brata?» Takto hovoria vrahovia: „mňa sa to netýka", „to je tvoja vec", a tak podobne. Pokúsme sa odpovedať na túto otázku: sme my strážcami našich bratov? Samozrejme že nimi sme! Navzájom sme si strážcami. A toto je cesta života, cesta nezabitia.

Ľudský život potrebuje lásku. A aká je autentická láska? To je tá, ktorú nám ukázal Ježiš, čiže milosrdenstvo. Láska bez ktorej sa nezaobídeme je tá, ktorá odpustí, ktorá príjme toho, kto jej urobil zle. Nikto z nás nemôže prežiť bez milosrdenstva, všetci potrebujeme odpustenie. Všetci. Čiže, ak zabiť znamená zničiť, potlačiť, eliminovať niekoho, tak potom nezabiť chce povedať: starať sa, doceniť, zahrnúť. A aj odpustiť.

Nikto sa nemôže klamať mysliac si: „Som v poriadku, pretože nerobím nič zlé". Kameň alebo rastlina – tieto dlažobné kocky, čo tu sú – nerobia nič zlé, majú tento spôsob existencie, no nie tak človek. Nie tak ľudská osoba, muž či žena. Od muža alebo ženy sa žiada viac. Je tu to dobro, ktoré nám treba konať a je pripravené pre každého jedného z nás, každý máme to svoje, ktoré nás robí tým kým sme, až do hĺbky. „Nezabiješ" je výzvou k láske a k milosrdenstvu, je volaním žiť tak ako Pán Ježiš, ktorý dal život za nás a pre nás vstal z mŕtvych. Pred časom sme tu na námestí všetci spoločne opakovali výrok jedného svätca o tomto. Možno nám to pomôže: «Nerobiť zlo je dobré. Ale nerobiť dobro nie je dobré». Vždy musíme konať dobro. Nezastaviť sa.

On, Pán, svojím vtelením posvätil našu existenciu, on jej svojou krvou dal nevyčísliteľnú hodnotu, on je «pôvodca života», vďaka ktorému každý je darom od Otca. V ňom, v jeho láske silnejšej ako smrť a z moci Ducha, ktorého nám Otec darúva, môžeme prijať Božie slovo «Nezabiješ» ako tú najdôležitejšiu a základnú výzvu: „Nezabiješ" teda znamená povolanie k láske.

Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2259: «V rozprávaní o tom, ako Kain zabil svojho brata Ábela, Sväté písmo zjavuje, že už od začiatku ľudských dejín mal človek v sebe hnev a žiadostivosť ako následky prvotného hriechu. Človek sa stal nepriateľom svojho blížneho. Boh odsudzuje ohavnosť tejto bratovraždy: „Čo si to urobil? Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne. Buď teraz prekliaty zo zeme, ktorá otvorila ústa, aby pila krv tvojho brata z tvojich rúk" (Gn 4,10-11)».

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 42/2018- 21. október 2018

Katechéza Svätého Otca Františka o prikázaniach

Úvodom ku katechéze bol úryvok z Knihy múdrosti:

«Ty miluješ všetko, čo jestvuje, a nepohŕdaš ničím, čo si stvoril, lebo keby si bol niečo nenávidel, nebol by si to utvoril. Ako by mohlo niečo ďalej byť, keby to nebola tvoja vôľa? Ako by niečo mohlo trvať, keby si to nebol pozval k bytiu? Ty šetríš všetko, lebo všetko je tvoje, Pane, ktorý miluješ všetko, čo žije» (11, 24-26).

Ako povedal Svätý Otec, život je základnou ľudskou hodnotou, ktorou sa však častokrát pohŕda. Život je v súčasnosti ohrozovaný rozličnými formami – okrem vojen, násilia a vykorisťovania Svätý Otec spomenul aj hrozbu potratov v mene záchrany iných práv človeka:

„Ako však môže byť terapeutickým, civilizovaným, či jednoducho ľudským taký čin, ktorý odstraňuje nevinný a bezbranný život v jeho rozvoji? Položím vám otázku: je správne „zbaviť sa" ľudskej bytosti pre vyriešenie problému? Slobodno najať si vraha na vyriešenie problému? Neslobodno. Nie je správne „zbaviť sa" človeka, hoci aj maličkého, pre vyriešenie problému. Je to akoby sme si na vyriešenie problému najali vraha."

Koreňom násilia a odmietania života je podľa pápeža strach. K odmietaniu života vedú modly tohto sveta: peniaze, moc a úspech. Krehký život je však cestou našej záchrany, vysvetlil Svätý Otec:

„...Ten či tá, ktorí sa javia ako problém, sú v skutočnosti Božím darom, ktorý ma môže vytiahnuť z egocentrizmu a pomôcť mi rásť v láske. Krehký život nám ukazuje východiskovú cestu, cestu ako sa zachrániť od života uzavretého do seba a objaviť radosť z lásky." Jedinou autentickou mierou života je láska, s akou nás všetkých miluje Boh, uviedol Svätý Otec, pričom dodal:

„V každom chorom dieťati, v každom slabom starčekovi, v každom zúfalom migrantovi, v každom krehkom a ohrozovanom živote je Kristus, ktorý nás hľadá – hľadá naše srdce, aby nám odhalil radosť z lásky. (...) Nech nikto nemeria život podľa klamov tohto sveta, ale nech každý prijme seba samého a tých druhých v mene Otca, ktorý nás stvoril.(...) Boh je milovník života."

Dnešná katechéza je venovaná piatemu slovu: nezabiješ. Piate prikázanie teda znie: nezabiješ. Už sme v druhej časti Desatora, ktorá sa týka vzťahov s blížnymi; a toto prikázanie sa so svojou výstižnou a rozhodnou formuláciou týči ako múr na ochranu základnej hodnoty v ľudských vzťahoch. A ktorá hodnota je tou základnou v medziľudských vzťahoch? Je to hodnota života. Preto – nezabiješ.

Dá sa povedať, že všetko zlo konané vo svete je zahrnuté v tomto: pohŕdanie životom. Život je napádaný vojnami, organizáciami, ktoré vykorisťujú človeka – toľko sa o tom dočítame v novinách či vidíme v televíznych správach – špekuláciami na stvorenstve a kultúrou vyraďovania, ako aj všetkými systémami, ktoré podriaďujú ľudský život zištným kalkuláciám, zatiaľ čo škandalózny počet ľudí žije v nedôstojných podmienkach. Toto znamená opovrhovať životom, čiže istým spôsobom zabíjať.

Protirečivý prístup súhlasí aj s odstránením ľudského života v materskom lone v mene záchrany iných práv. Ako však môže byť terapeutickým, civilizovaným, či jednoducho ľudským taký čin, ktorý odstraňuje nevinný a bezbranný život v jeho rozvoji? Položím vám otázku: je správne „zbaviť sa" ľudskej bytosti pre vyriešenie problému? Slobodno najať si vraha na vyriešenie problému? Neslobodno. Nie je správne „zbaviť sa" človeka, hoci aj maličkého, pre vyriešenie problému. Je to akoby sme si na vyriešenie problému najali vraha. Odkiaľ to všetko prichádza? Z čoho sa v konečnom dôsledku rodí násilie a odmietanie života? Zo strachu. Prijatie druhého je v skutočnosti výzvou voči individualizmu. Pomyslime napríklad na to, keď sa zistí, že rodiaci sa život nesie hendikep, a to aj závažný. Rodičia v týchto dramatických prípadoch potrebujú skutočnú blízkosť, skutočnú solidaritu, aby čelili tejto skutočnosti prekonávajúc pochopiteľný strach. Častokrát však dostávajú unáhlené rady, aby „prerušili" tehotenstvo. Tak sa to len hovorí, ale „prerušiť tehotenstvo" znamená priamo „niekoho odstrániť".

Choré dieťatko je ako každý núdzny človek tejto zeme, ako starý človek potrebujúci pomoc, ako mnohí chudobní, ktorí ledva idú vpred: ten či tá, ktorí sa javia ako problém, sú v skutočnosti Božím darom, ktorý ma môže vytiahnuť z egocentrizmu a pomôcť mi rásť v láske. Krehký život nám ukazuje východiskovú cestu, cestu ako sa zachrániť od života uzavretého do seba a objaviť radosť z lásky. A tu by som sa chcel pristaviť, aby som sa poďakoval mnohým dobrovoľníkom, aby som vzdal vďaku silnému talianskemu dobrovoľníctvu, ktoré je tým najsilnejším, aké som kedy poznal. Ďakujem.

Čo však vedie človeka k odmietaniu života? Sú to modly tohto sveta: peniaze – „je lepšie to odstrániť, pretože to pôjde do peňazí" –, moc a úspech. Toto sú chybné parametre na hodnotenie života. Čo je jediným autentickým meradlom života? Je ňou láska, tá láska, akou ho miluje Boh! Láska, s akou Boh miluje život: toto je tá miera. Láska, s akou Boh miluje každý ľudský život.

Veď aký je pozitívny zmysel [Božieho] slova «Nezabiješ»? Je ním to, že Boh je «milovník života», ako sme len pred chvíľou počuli v biblickom čítaní.

Tajomstvo života sa nám odhaľuje tým, ako s ním zaobchádzal Boží Syn, ktorý sa stal človekom až tak, že na kríži prijal odmietnutie, slabosť, chudobu a bolesť (porov. Jn 13,1). V každom chorom dieťati, v každom slabom starčekovi, v každom zúfalom migrantovi, v každom krehkom a ohrozovanom živote je Kristus, ktorý nás hľadá  – hľadá naše srdce, aby nám odhalil radosť z lásky.

Stojí za to prijať každý život, pretože každý človek má hodnotu krvi samotného Krista. Nemôžeme opovrhovať tým, čo Boh tak veľmi miloval!

Musíme povedať mužom a ženám sveta: neopovrhujte životom! – Životom druhých, ale aj tým vlastným, pretože aj preň platí prikázanie: «Nezabiješ». Mnohým mladým treba povedať: neopovrhuj svojou existenciou! Prestaň odmietať Božie dielo! Ty si dielom Boha! Nepodceňuj sa, neopovrhuj sebou cez závislosti, ktoré ťa zruinujú a privedú ťa k smrti!

Nech nikto nemeria život podľa klamov tohto sveta, ale nech každý prijme seba samého a tých druhých v mene Otca, ktorý nás stvoril. On je «milovníkom života» – a toto je pekné: Boh je milovník života. My všetci sme mu tak drahí, že nám poslal svojho Syna. Ako hovorí Evanjelium, «veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život» (Jn 3,16).

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 41/2018- 14. október 2018

«Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal.» (Jn 14,26)

Týmto spôsobom, tak jednoducho, Ježiš ponúka svojim nasledovníkom istotu, že bude sprevádzať celé ich misionárske dielo, ktoré im bude zverené. Duch Svätý bude ako prvý chrániť a udržiavať vždy živú a aktuálnu spomienku na Majstra v srdciach nasledovníkov. Je to on, kto učiní, že bohatstvo a krása Evanjelia bude zdrojom neustálej radosti a novosti. Na začiatku tohto momentu milosti pre celú Cirkev, v zhode s Božím slovom, prosme s vytrvalosťou Tešiteľa, aby nám pomohol pamätať si a oživiť v sebe Pánove slová, pri ktorých nám horelo srdce. Zápal a evanjeliové nadšenie, ktoré spôsobujú zápal a nadšenie pre Krista. Pamäť, ktorá môže prebudiť a obnoviť v nás schopnosť snívať a dúfať. Pretože vieme, že naši mladí budú schopní prorokovať a mať vízie do takej miery, v akej my, teraz už dospelí či starí, sme schopní snívať, a tak infikovať a deliť sa so snami a nádejami, ktoré nosíme v srdci.

Nech nám Duch Svätý dá milosť byť synodálnymi otcami „pomazanými" darom snov a nádeje, aby sme mohli z našej strany, „pomazávať" našich mladých darom proroctva a vízie. Nech nám dá milosť byť pamäťou činorodou, živou, účinnou, ktorá sa z generácie na generáciu nenechá priškrtiť či gniaviť prorokmi pohrôm a nešťastí, ani našimi obmedzeniami, chybami a hriechmi, ale je schopná nachádzať priestory na rozpálenie srdca a rozpoznanie ciest Ducha. A s týmto postojom poddajného načúvania hlasu Ducha sme prišli zo všetkých končín sveta. Dnes po prvý krát sú tu s nami aj dvaja spolubratia biskupi z kontinentálnej Číny. Srdečne ich privítajme: jednota celého biskupského zboru s nástupcom Petra je ešte viac viditeľná vďaka ich prítomnosti.

„Pomazaní v nádeji" začíname nové cirkevné stretnutie, schopné zväčšiť horizonty, rozšíriť srdce a premeniť tie štruktúry, ktoré nás dnes paralyzujú, oddeľujú nás a vzďaľujú od mladých, nechávajúc ich vystavených nepohode a osirotených o spoločenstvo viery, ktoré by ich prijímalo, o horizont zmyslu a života.

Nádej na nás kladie výzvy, núti nás do pohybu a láme konformizmus typu „vždy sa to robilo takto", a žiada nás vstať, aby sme priamo pozerali do tváre mladých a na situácie, v ktorých sa nachádzajú. Tá istá nádej nás žida pracovať na prevrátení situácií neistoty, vylúčenia a násilia, ktorým sú vystavení naši mladí.

Mladí, ovocie mnohých rozhodnutí urobených v minulosti, nás volajú ujať sa spolu s nimi prítomnosti s väčším nasadením a bojovať proti tomu, čo akýmkoľvek spôsobom bráni ich životu rozvíjať sa s dôstojnosťou. Oni nás prosia a žiadajú od nás kreatívne zaangažovanie, inteligentný dynamizmus, v ktorom je zápal a napĺňa ho nádej, a aby sme ich neponechali samých na seba v rukách toľkých obchodníkov so smrťou, ktorí utláčajú ich život a zatemňujú ich víziu.

Táto schopnosť spoločného snívania, ktorú nám Pán dnes dáva do daru ako Cirkvi, si vyžaduje – podľa toho, čo nám povedal svätý Pavol v prvom čítaní –, aby sme medzi nami prehĺbili postoj, ktorý je veľmi jasný: „Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných". A zároveň mieri ešte vyššie, keď žiada, aby sme s pokorou považovali druhých za vyšších od nás samých. V takomto duchu sa budeme usilovať načúvať jedni druhým, aby sme spoločne rozlíšili to, čo Pán žiada od svojej Cirkvi. A toto si od nás vyžaduje, aby sme boli pozorní a dobre bdeli, aby neprevládla logika sebaudržiavania a sebastrednosti (autoreferenčnosti), ktorá vedie k tomu, že sa robí dôležitým niečo, čo je druhoradé, a druhoradým to, čo je dôležité.

Láska k Evanjeliu a k ľudu, ktorý nám bol zverený si vyžaduje, aby sme rozšírili pohľad a nestratili zo zraku misiu, ku ktorej nás volá, aby sme cielili k tomu väčšiemu dobru, ktoré osoží nám všetkým. Bez tohto postoja bude všetko naše úsilie márne.

Dar úprimného načúvania, premodleného a čo možno najviac pozbaveného predsudkov a podmieňovania, nám dovolí vstúpiť do kontaktu s rozličnými situáciami, ktoré prežíva Boží ľud. Načúvať Bohu, aby sme spolu s ním načúvali volaniu ľudí; načúvať ľuďom, aby sme spolu s nimi vdychovali Božiu vôľu, ku ktorej nás volá.

Tento postoj nás chráni pred pokušením upadnúť do etikárskych či elitárskych pozícií, ako aj pred sklonom k abstraktným ideológiám, ktoré nijako nekorešpondujú s realitou nášho ľudu.

Bratia a sestry, vložme tento čas do materskej ochrany Panny Márie. Nech nás ona, žena načúvania a pamäte, sprevádza pri rozpoznávaní stôp Ducha Svätého, aby sme s naliehavosťou, uprostred snov a nádejí, sprevádzali a stimulovali našich mladých, aby neprestali prorokovať.

Synodálni otcovia, mnohí z nás sme boli mladí, alebo sme vykonávali prvé kroky v náboženskom živote v období záveru Druhého vatikánskeho koncilu. Vtedajším mladým bolo adresované posledné posolstvo koncilových otcov. K tomu, čo sme počuli ako mladí, nám prospeje znovu sa v srdci vrátiť, pamätajúc na básnikove slová: „Človek nech dodrží to, čo sľúbil ako dieťa".

Takto k nám hovoria konciloví otcovia: «Cirkev počas štyroch rokov pracovala na omladení svojej tváre, aby lepšie zodpovedala plánu svojho Zakladateľa, veľkého Žijúceho, večne mladého Krista. A na záver tejto veľkolepej „revízie života" sa obracia na vás: je to pre vás mladých, predovšetkým pre vás svojím koncilom rozsvietila svetlo, ktoré osvetľuje budúcnosť, vašu budúcnosť. Cirkev túži po tom, aby spoločnosť, ktorú sa podujímate budovať, rešpektovala dôstojnosť, slobodu, právo ľudských osôb: a týmito osobami ste vy. [...] Ona má dôveru, [...] že budete vedieť dosvedčovať vašu vieru v život a v to, čo dáva životu zmysel: istota o existencii spravodlivého a dobrého Boha.

V mene tohto Boha a jeho Syna Ježiša vás povzbudzujeme, aby ste rozšírili svoje srdcia podľa dimenzií sveta, aby ste rozumeli, po čom volajú vaši bratia a smelo vložili vaše mladé energie do ich služby. Bojujte proti každému egoizmu. Odmietajte dať voľný priebeh popudom násilia a nenávisti, ktoré plodia vojny a ich smútočný pochod biedy. Buďte veľkodušní, čistí, úctiví a úprimní. A budujte s nadšením lepší svet, než je ten súčasný!» Synodálni otcovia, Cirkev na vás hľadí s dôverou a láskou.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 40/2018- 7.október 2018

V uplynulých dňoch som absolvoval apoštolskú cestu do Litvy, Lotyšska a Estónska, pri príležitosti stého výročia nezávislosti týchto Pobaltských krajín. Sto rokov, z ktorých polovicu prežili pod jarmom okupácií – najprv nacistickej a potom sovietskej. Sú to národy, ktoré veľmi trpeli, a preto na nich Pán hľadel s osobitnou láskou. Som si tým istý. Ďakujem prezidentom všetkých troch republík a tiež ich verejným predstaviteľom za znamenitú pohostinnosť, ktorej sa mi dostalo. Ďakujem biskupom a všetkým tým, ktorí spolupracovali na príprave a realizácii tejto cirkevnej udalosti.

Moja návšteva sa uskutočnila v značne odlišnom kontexte v porovnaní s tým, do akého prišiel sv. Jána Pavol II.; a tak mojou misiou bolo znovu hlásať týmto národom radosť Evanjelia a revolúciu nežnosti a milosrdenstva, pretože sloboda nestačí na to, aby mal život zmysel a plnosť, ak je bez lásky – lásky, ktorá vždy pochádza od Boha. Evanjelium, ktoré v časoch skúšky dodáva silu a oduševňuje v boji za oslobodenie, je v časoch slobody svetlom na každodennej ceste jednotlivcov, rodín i celej spoločnosti a je soľou, ktorá dáva chuť bežnému životu a chráni ho pred skazou priemernosti a egoizmu.

V Litve sú katolíci väčšinou, zatiaľ čo v Lotyšsku a v Estónsku prevažujú luteráni a pravoslávni, mnohí sa však vzdialili od náboženského života. Takže výzvou je posilniť jednotu medzi všetkými kresťanmi, ktorá sa už rozvíjala počas tvrdého obdobia prenasledovania. Ekumenický rozmer bol skutočne hĺbkovým obsahom tejto cesty a našiel vyjadrenie vo chvíli modlitby v katedrále v Rige a pri stretnutí s mladými v Talline.

Keď som hovoril k verejným predstaviteľom týchto troch krajín, kládol som dôraz na príspevok, ktorý dávajú spoločenstvu národov a osobitne Európe: príspevok ľudských a spoločenských hodnôt, ktoré prešli skúškou ohňom. Povzbudil som dialóg medzi generáciami seniorov a mladých, aby kontakt s „koreňmi" mohol aj naďalej zúrodňovať prítomnosť a budúcnosť. Vyzval som k spájaniu slobody vždy so solidaritou a prijatím, podľa tradície tých krajín.

Mladým a seniorom patrili dve osobitné stretnutia: s mladými vo Vilniuse, so staršími ľuďmi v Rige. Na námestí vo Vilniuse zaplnenom mládežou bolo evidentné motto návštevy Litvy: „Ježiš Kristus, naša nádej". Svedectvá ukázali krásu modlitby a spevu, kde sa duša otvára Bohu; radosť slúžiť druhým vychádzajúc spomedzi múrov vlastného „ja", aby sme kráčali, schopní znovu povstať po upadnutí. Pri stretnutí so seniormi v Lotyšsku som zdôraznil úzky vzťah medzi trpezlivosťou a nádejou. Tí, čo prešli tvrdými skúškami, sú koreňmi ľudu, ktoré treba s Božou milosťou uchovávať, aby z nich nové výhonky mohli čerpať, prekvitať a prinášať ovocie. Výzvou pre toho, kto starne, je nezatvrdiť sa vo vnútri, ale zachovať si otvorenú a vľúdnu myseľ i srdce; a toto je možné vďaka „životodarnej miazge" Ducha Svätého, v modlitbe a v načúvaní Božiemu slovu.

Aj pri stretnutí s kňazmi, zasvätenými a seminaristami v Litve bolo vidieť, ako je pre nádej veľmi dôležitá vytrvalosť a stálosť: byť zameraní na Boha, pevne zakorenení v jeho láske. Aké veľké svedectvo o tomto vydali a ešte stále vydávajú mnohí starší kňazi, rehoľníci a rehoľnice! Trpeli očierňovaniami, väznením, deportáciami..., avšak zostali pevní vo viere. Vyzval som, aby sme na to nezabúdali a uchovávali pamiatku mučeníkov, a tak nasledovali ich príklad.

A pokiaľ ide o pamäť, vo Vilniuse som vzdal poctu obetiam genocídy litovských Židov, presne 75 rokov od konca veľkého geta, ktoré bolo predsieňou smrti pre desaťtisíce Židov. Zároveň som navštívil Múzeum okupácií a bojov za slobodu – zotrval som v modlitbe presne v tých miestnostiach, kde boli väznení, mučení a zabíjaní odporcovia režimu. Každú noc ich zabili okolo štyridsať. Je to otriasajúce vidieť, kam až dokáže zájsť ľudská krutosť. Uvažujme nad tým.

Roky ubiehajú, režimy prechádzajú, avšak nad Bránou rannej zorničky vo Vilniuse Mária, Matka Milosrdenstva, aj naďalej bdie nad svojím ľudom ako znamenie bezpečnej nádeje a útechy.

Živým znamením Evanjelia je vždy konkrétna láska k blížnemu. Aj tam, kde je tá najsilnejšia sekularizácia, Boh hovorí jazykom lásky, starostlivosti, nezištnej služby človeku v núdzi. A tak sa srdcia otvárajú a dejú sa zázraky – na púšťach klíči nový život.

Pri troch eucharistických sláveniach – v litovskom Kaunase, lotyšskej Aglone a v estónskom Talline – si svätý verný Boží ľud putujúci v týchto krajinách obnovil svoje „áno" Kristovi – našej nádeji; obnovil si ho s Máriou, ktorá sa vždy ukazuje ako Matka svojich detí, osobitne tých najviac trpiacich; obnovil si ho ako ľud vyvolený, kňazský a svätý, v ktorého srdci Boh prebúdza milosť krstu.

Modlime sa za našich bratov a sestry v Litve, Lotyšsku a Estónsku. Ďakujem!

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 39/2018 - 30.september 2018

katechéza Svätého Otca Františka

Úvodom ku katechéze bol tentokrát úryvok z Knihy Deuteronómium: «Zachovávaj sobotňajší deň, aby si ho zasvätil, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh. Šesť dní budeš pracovať a robiť každú svoju prácu, ale siedmy deň je sobota, (to jest odpočinok) pre Pána, tvojho Boha; vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn, ani tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani slúžka, ani tvoj vôl, ani osol, ani nijaký tvoj dobytok, ba ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach, aby tvoj sluha a tvoja slúžka mali podobný odpočinok ako ty. Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh, vyviedol odtiaľ mocnou pravicou a zdvihnutým ramenom: preto ti Pán, tvoj Boh, prikázal zachovávať sobotňajší deň». (Dt 5, 12-15)

Najzväzujúcejšie je otroctvo vlastného ega

Svätý Otec dnes priblížil prikázanie o svätení dňa odpočinku z pohľadu Knihy Deuteronómium, kde sa pripomína vyslobodenie z otroctva. V tento deň mali dokonca aj otroci odpočívať rovnako ako ich páni, aby pamätali na Paschu oslobodenia. Človeka trápia rozličné druhy vnútorného či vonkajšieho otroctva, avšak to najzväzujúcejšie otroctvo, je otroctvo vlastného ega a to najhlbšie utláčanie spôsobuje hriech, vysvetlil pápež, pričom dodal:

„Tretie prikázanie, ktoré v odpočinku pozýva k oslave oslobodenia, je pre nás kresťanov proroctvom Pána Ježiša, ktorý láme vnútorné otroctvá hriechu, aby človeka urobil schopným milovať. Skutočná láska je skutočnou slobodou: oddeľuje od vlastnenia, obnovuje vzťahy, vie prijímať a oceniť blížneho, premieňa každú námahu na radostný dar a uschopňuje nás k jednote. Láska oslobodzuje aj vo väzení, aj keď sme slabí a obmedzení. Toto je sloboda, ktorú prijímame od nášho Vykupiteľa, nášho Pána Ježiša Krista."

Svätý Otec pripomenul aj dnešnú liturgickú spomienku Panny Márie: „Na dnes pripadá liturgická spomienka Najsvätejšieho Mena Panny Márie. My všetci kresťania sme pozvaní objaviť v mene Mária veľký plán, ktorý mal Boh s týmto vznešeným stvorením a zároveň aj odpoveď lásky, ktorú ako Matka dávala svojmu Synovi Ježišovi, spolupracujúc bez troškárenia, na jeho diele spásy."

V dnešnej katechéze sa ešte vrátime k tretiemu prikázaniu, ktoré hovorí o dni odpočinku. Desatoro, vyhlásené v knihe Exodus, sa opakuje v Knihe Deuteronómium takmer totožným spôsobom, s výnimkou tohto Tretieho slova, kde sa objavuje vzácny rozdiel: zatiaľčo v Exode je dôvod odpočinku požehnávanie stvorenstva, v Deuteronómiu naopak pripomína koniec otroctva. V tento deň si musí otrok oddýchnuť tak, ako aj jeho pán, aby slávil pamiatku Paschy oslobodenia.

Veď otroci už pre definíciu nemôžu oddychovať. Existujú však mnohé druhy otroctva, ako vonkajšieho, tak aj vnútorného. Sú tu vonkajšie tlaky ako utláčanie, životy zhabané násilím a inými druhmi nespravodlivosti. Potom tu existujú vnútorné väznice, ktorými sú napríklad psychické bloky, komplexy, charakterové limity a podobne. Existuje oddych v týchto podmienkach? Človek, ktorý je väzňom či utláčaným, môže aj napriek tomu zostať slobodným? A osoba trýznená vnútornými ťažkosťami môže byť slobodná?

V skutočnosti, existujú ľudia, ktorí dokonca aj vo väzení prežívajú jednu veľkú slobodu ducha. Pomyslime napríklad na sv. Maximiliána Kolbeho či na kardinála Van Thuana, ktorí premenili temné utláčania na priestory svetla. Rovnako existujú osoby poznačené veľkou vnútornou krehkosťou, ktoré však poznajú odpočinok milosrdenstva a vedia ho odovzdávať druhým. Milosrdenstvo Boha nás oslobodzuje. A keď sa stretneš s Božím milosrdenstvom, máš jednu veľkú vnútornú slobodu a si tiež schopný odovzdávať ju druhým. Preto je veľmi dôležité otvoriť sa milosrdenstvu Boha, aby sme neboli otrokmi seba samých.

Čo je teda skutočná sloboda? Spočíva snáď v slobode voľby? Tá je istotne súčasťou slobody a usilujeme sa, aby bola zaistená každému mužovi a žene. Dobre však vieme, že robiť to, po čom túžime, nestačí k tomu, aby sme boli skutočne slobodní, a ani šťastní. Skutočná sloboda znamená oveľa viac.

Veď existuje otroctvo, ktoré spútava viac než väzenie, viac než panický záchvat, viac než diktát akéhokoľvek druhu: je ním otroctvo vlastného ega. Ide o ľudí, ktorí sa po celý deň pozerajú do zrkadla, aby videli svoje ego. A ich ego má väčší vzrast než ich vlastné telo. Sú otrokmi ega. Ego sa môže stať žalárnikom, ktorý mučí človeka kdekoľvek sa nachádza a spôsobuje mu to najväčšie utláčanie, ktoré sa nazýva „hriech", ktorý nie je banálnym porušením predpisov, ale zlyhaním existencie a stavom otroctva (porov. Jn 8,34). Hriech je koniec koncov jednať a konať na základe ega. „Chcem urobiť toto a nezaujíma ma, či je tu nejaká hranica, či je tu nejaké prikázanie, nezaujíma ma ani, či je tu láska.

Podľa ega napríklad myslíme v ľudských vášňach: ľudia pažraví, smilní, lakomí, hnevliví, závistliví, leniví, pyšní a podobne, sú otrokmi svojich nerestí, ktoré ich trýznia a mučia. Pre pažravého neexistuje odpočinok, pretože obžerstvo je pokrytectvom žalúdka, ktorý je plný, avšak dáva nám uveriť, že je prázdny. Pokrytecký žalúdok nás robí pažravými. Sme otrokmi pokryteckého žalúdka. Neexistuje oddych pre pažravého i smilného človeka, ktorí musia žiť z pôžitku. Úzkosť vlastnenia ničí lakomca – vždy hromadí peniaze, ubližujúc druhým. Oheň hnevu a moľ závisti ničia vzťahy. Spisovatelia hovoria, že závisť dáva telu i duši zožltnúť, ako keď má niekto žltačku, stáva sa žltým. Závistlivci majú žltú dušu, pretože nikdy nemôžu mať sviežosť zdravia duše.

Závisť ničí. Lenivosť, ktorá sa vyhýba každej námahe, nás robí neschopnými žiť. A egocentrizmus – o ktorom som hovoril –: pyšný človek kope jamu medzi seba a druhých. Drahí bratia a sestry, kto je teda skutočným otrokom? Kto nepozná oddych? Ten, kto nie je schopný milovať! A všetky tieto neresti, tieto hriechy, tento egoizmus, nás vzďaľujú od lásky a robia nás neschopnými milovať. Sme otrokmi seba samých a nedokážeme milovať, pretože láska ide vždy smerom k druhým.

Tretie prikázanie, ktoré v odpočinku pozýva k oslave oslobodenia, je pre nás kresťanov proroctvom Pána Ježiša, ktorý láme vnútorné otroctvá hriechu, aby človeka urobil schopným milovať. Skutočná láska je skutočnou slobodou: oddeľuje od vlastnenia, obnovuje vzťahy, vie prijímať a oceniť blížneho, premieňa každú námahu na radostný dar a uschopňuje nás k jednote. Láska oslobodzuje aj vo väzení, aj keď sme slabí a obmedzení. Toto je sloboda, ktorú prijímame od nášho Vykupiteľa, nášho Pána Ježiša Krista

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 38/2018 - 23.september 2018

katechéza Svätého Otca Františka

Tretie prikázanie Dekalógu znie: „Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni". Jeho biblický základ priblížilo úvodné čítanie z 20. kapitoly Knihy Exodus:

«Spomeň si na sobotný deň, aby si ho zasvätil. Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach! Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho.» (Ex 20,8-11)

Cesta postupného preberania Desatora nás dnes privádza k prikázaniu o dni odpočinku. Zdá sa, že ide o ľahko splniteľné prikázanie, ale je to mylný dojem. Skutočne oddychovať nie je jednoduché, pretože existuje falošný oddych a oddych pravý. Ako ich môže rozoznať? Dnešná spoločnosť je smädná po zábavách a dovolenkách. Zábavný priemysel - počúvajte dobre - zábavný priemysel značne prekvitá a reklama vykresľuje ideálny svet ako veľký zábavný park, kde sa všetci bavia. Predstava o živote, ktorá dnes dominuje, nemá ťažisko v činnosti a v úsilí, ale v úniku. Zarábať kvôli rozptýleniu, uspokojeniu.

Modelom je obraz úspešného človeka, ktorý si môže dovoliť mnohé a rozmanité oblasti pôžitku. Ale táto mentalita vedie ku skĺznutiu do nespokojnosti so životom znecitliveným zábavou, ktorá nie je oddychom, ale odcudzením a útekom z reality. Človek nikdy neoddychoval toľko ako dnes, ale tiež nikdy nepociťoval toľko prázdnoty ako dnes! Možnosti zabaviť sa, ísť do cudziny, veľké výletné lode, cestovanie, tieto mnohé veci ti nenaplnia srdce. Ba nedajú ti ani oddýchnuť.

Slová Desatora hľadajú a nachádzajú jadro problému, ukazujúc v novom svetle, čo je to oddych. Toto prikázanie má v sebe jeden osobitný prvok: podáva zdôvodnenie. Oddych v Pánovom mene má presný dôvod: «Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho».

Toto odkazuje na záver stvorenia, keď Boh hovorí: «Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré». A vtedy začína deň oddychu, ktorý je radosťou Boha nad tým, čo všetko utvoril. Je to deň kontemplácie a žehnania. Čo je teda oddych podľa tohto prikázania? Je to čas kontemplácie, čas chvály, nie úniku. Je to čas hľadieť na realitu a povedať: Aký krásny je život! Oproti oddychu ako úteku od reality stavia Desatoro oddych ako požehnávanie reality. Pre nás kresťanov centrom Pánovho dňa, nedele, je Eucharistia, čo znamená „vzdávanie vďaky". Je to deň určený na to, aby sme Bohu povedali: vďaka! Vďaka, Pane, vďaka za život, za tvoje milosrdenstvo, za všetky tvoje dary.

Nedeľa nie je dňom na vymazanie ostatných dní, ale na ich pripomenutie, požehnanie a zmierenie sa so životom... Koľko je len ľudí, čo majú veľa možností zábavy, no nie sú spokojní so životom. Nedeľa je deň na to, aby sme získali do života pokoj, povedali si: život je vzácny, nie je ľahký, a často je bolestný, ale je vzácny. Priviesť nás ku skutočnému odpočinku, to je dielom Boha v nás, ale vyžaduje si to vzdialiť sa od vplyvu zla a jeho počarenia. Ľahko si totiž možno uzavrieť srdce v roztrpčenosti, zdôrazňujúc dôvody k nespokojnosti. Žehnanie a radosť predpokladajú otvorenosť pre dobro, ktorá je dospelým hnutím srdca. Dobro je prívetivé a nikdy sa nenatláča. Treba sa preň rozhodnúť.

Pokoj si musíme zvoliť, nedá sa uložiť príkazom a nenájdeme ho náhodne. Keď sa človek dostáva von z trpkých zákutí svojho srdca, potrebuje vniesť pokoj do toho, odkiaľ uteká. Potrebuje sa zmieriť s vlastnou minulosťou, so skutočnosťami, ktoré neakceptoval, s náročnými partiami vlastného života.

Opýtam sa vás: každý z vás sa zmieril s vlastnou minulosťou? Je to otázka na zamyslenie: Zmieril som sa s mojou minulosťou? Skutočný pokoj totiž neznamená zmeniť vlastnú minulosť, ale prijať ju a doceniť ju takú, aká bola. Koľko krát sme sa stretli s kresťanmi postihnutými chorobou, ktorí nás utešovali s takou vyrovnanosťou, akú nenájdeme u pôžitkárov či hedonistov! A videli sme skromných a chudobných ľudí tešiť sa z malých dobrodení s radosťou, ktorá mala chuť večnosti. Pán hovorí v Deuteronómiu «Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu! Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty aj tvoje potomstvo». Táto voľba je oným „fiat" (staň sa) Panny Márie, je otvorením sa Duchu Svätému, ktorý nás vedie nasledovať Krista, toho, ktorý sa odovzdáva Otcovi v tom najdramatickejšom okamihu a nastupuje tak cestu, ktorá vedie k zmŕtvychvstaniu.

Kedy sa život stáva krásnym? Keď začneme naň myslieť v dobrom, bez ohľadu na našu minulosť. Keď uprostred pochybovania urobíme cestu daru: tomu, že všetko je milosť, a táto svätá myšlienka odstráni vnútorný múr neuspokojenia a nastolí opravdivý oddych. Život sa stáva krásnym, keď otvoríme svoje srdce Prozreteľnosti a objavíme pravdivosť toho, čo hovorí žalm: «Iba v Bohu spočiň, duša moja». Aká krásna je táto veta žalmu: «Iba v Bohu spočiň, duša moja».

Pred generálnou audienciu v stredu 5. septembra pápeža Františka pozdravila delegácia motocyklistických pretekárov, účastníkov Veľkej ceny San Marina a Rimini, ktorá je na programe cez víkend. Pápež František pri stretnutí vyjadril podporu všetkým športovým aktivitám, ktoré dodržiavajú pravidlá. Tieto aktivity sú „nezastupiteľným výchovným prostriedkom hlavne pre mladých", povedal Svätý Otec. Na úvodný pozdrav zástupcu športovcov zareagoval spontánnymi slovami: „Povzbudzujem vás šíriť hodnoty športu a tak spolupracovať na budovaní spravodlivejšej a solidárnejšej spoločnosti. A chcem sa pristaviť pri dvoch slovách, ktoré tu boli povedané. Prvé je „pasia".

Keď čítam správy o samovraždách mladých, a sú mnohé, pýtam sa: čo sa tam udialo? Minimálne môžem povedať, že v tom živote chýbala „pasia", niekto tam nedokázal vštepiť „pasiu pre život". A potom sa k ťažkostiam nepristupovalo s tou „pasiou". Infikujte touto „pasiou", tento svet to potrebuje. Žite „s pasiou", a nie ako takí, čo berú život ako záťaž. „Pasia" znamená ísť vpred.

A druhé slovo je: „šampióni života". Áno, človek sa môže stať šampiónom v športovom úspechu, šampiónom družstva, v určitej disciplíne. Ale „šampiónom života" je ten, čo žije „s pasiou". Kto žije naplno, je schopný takto žiť. „Pasia" a „šampión života" - dve pekné slová."

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 37/2018 - 16.september 2018

Pápež mladým manželom v Dublina

Vieme, že láska je Božím snom pre nás a pre celú rodinu ľudstva. Prosím vás, nikdy na to zabudnite! Boh má pre nás sen a chce, aby bol i naším snom. Nebojte sa tohto sna! Snívajte vo veľkom! Strážte si ho a snívajte ho spoločne každý deň nanovo. Tak budete schopní sa vzájomne podporovať nádejou, pevne a v odpúšťaní si v tých momentoch, keď sa na spoločnej ceste objavia prekážky a nebude ľahké vidieť smer, ktorým ísť ďalej. V Biblii sa Boh zaväzuje, že zostane verný svojej zmluve, aj vtedy, keď ho zarmútime a naša láska zoslabne. Čo Boh v Biblii hovorí svojmu ľudu? Počúvajte dobre: „Nezanechám ťa, ani neopustím". A vy, ako manžel a manželka, sa vzájomne povzbudzujte týmito slovami prísľubu, každý deň až do konca života. A nikdy neprestaňte snívať! Vždy si v srdci opakujte: „Nezanechám ťa, ani neopustím." Novomanželia mi dali veľmi dôležitú otázku, ako môžu rodičia odovzdávať vieru svojim deťom. Viem, že Cirkev tu v Írsku starostlivo pripravila programy katechézy určené na vzdelávanie vo viere v školách a vo farnostiach. Samozrejme, že je to podstatné. Avšak prvé a najdôležitejšie miesto pri podávaní viery má domáce prostredie: viere sa učíme doma, skrze pokojný a dennodenný príklad rodičov, ktorí milujú Pána a dôverujú v jeho slovo. Viera sa odovzdáva doma, okolo stola... Tam, doma, čo môžeme nazvať aj „domáca Cirkev", sa deti učia tomu, čo znamená vernosť, čestnosť a obeta. Vidia sa ako mama a otec k sebe správajú, ako sa starajú jeden o druhého a o iných, ako milujú Boha a Cirkev. Ich deti tak môžu dýchať zdravé ovzdušie Evanjelia a naučiť sa chápať, rozhodovať a konať spôsobom, hodným viery, ktorú dostali do dedičstva. Viera sa, bratia a sestry, odovzdáva doma, okolo stola, počas bežných rozhovorov a jazykom, ktorým dokáže hovoriť iba vytrvalá láska. Nikdy nezabudnite, bratia a sestry, že viera sa odovzdáva nárečím! Nárečím domova, dialektom života pri rodinnom kozube, tam, v rodinnom živote. Spomeňte si na sedem bratov z knihy Makabejských, ako sa im matka prihovárala ich nárečím, t. j. takým jazykom, v ktorom sa od malička učili o Bohu. Oveľa ťažšie sa príde k viere – dá sa to, ale je to ťažšie –, ak nebola odovzdávaná v materinskom jazyku, jazykom domova, v nárečí. Láka ma porozprávať vám o svojej skúsenosti, ako dieťa... Ak to k niečomu poslúži, tak to poviem... Pamätám si, že raz – mal som asi tak päť rokov – som prišiel domov a tam, do jedálne, práve v tej chvíli, predo mnou, prichádzal otec z práce, a potom som videl otca a mamu ako sa pobozkali. Nikdy na to nezabudnem! Veľmi krásne: prišiel unavený z práce, ale mal silu vyjadriť lásku svojej žene! Kiež i vaše deti vás uvidia, že si prejavujete nežnosti, že sa pobozkáte, objímete: je to prekrásne, lebo takto sa učia tomuto dialektu lásky, a v tomto dialekte lásky aj viere. Je teda dôležité sa v rodinách modliť; hovorte o dobrých a svätých veciach; a nechajte, aby Mária, naša matka, vstúpila do života vašich rodín, do vášho rodinného života. Slávte kresťanské sviatky: nech vaše deti spoznajú, čo znamená rodinná oslava. Žite v hlbokej solidárnosti s tými, čo trpia a nachádzajú sa na okraji spoločnosti, a nech sa tomu deti učia. Chudobným sa dáva z toho, čo je tvoje, nie z toho, čo sa zvýši! Iná historka. Poznal som jednu pani, ktorá mala tri deti, mali okolo sedem, päť a troch rokov; mala dobré manželstvo, boli veľmi veriaci a deti učili pomáhať chudobným tak, že im oni sami veľmi pomáhali. Raz bola mama so svojimi troma deťmi pri obednom stole – otec bol v tom čase v práci. V tom niekto zaklopal na dvere. Najstarší syn šiel otvoriť dvere, a vrátil sa so slovami: „Mami, je tam nejaký chudobný človek a prosí o jedlo". Mali na obed obaľované rezne: sú vynikajúce! [smiech] A mama sa spýtala detí: „Čo urobíme?" - Všetky tri deti povedali: „Áno, mami, daj mu niečo". Zostali ešte nejaké rezne, ale mama vzala nôž a postupne začala odkrajovať polovice z rezňov každého dieťaťa. Deti na to: „Nie, mami, daj im tie ostatné, nie z našich." – „Ach, nie: chudobným sa dáva z toho, čo je tvoje, nie z toho, čo sa zvýši!" – Takto tá veriaca žena učila svoje deti, aby obdarovali chudobných zo svojho. Všetko toto možno robiť doma, keď tam vládne láska, keď je tam viera, keď sa hovorí týmto nárečím viery. Skrátka, vaše deti sa budú od vás učiť, ako majú žiť ako kresťania; vy budete ich prvými učiteľmi viery, odovzdávateľmi viery. Cnosti a pravdy, ktorým nás Pán učí, nie sú vždy populárne v dnešnom svete - neraz Pán od nás žiada veci, ktoré nie sú populárne: dnešný svet iba málo myslí na slabých, zraniteľných a všetkých tých, ktorých považuje za „neproduktívnych". Svet od nás chce, aby sme boli silní a nezávislí, nerobili si prílišné starosti o tých, čo sú sami a smutní, odsunutí a chorí, ešte nenarodení alebo umierajúci. Čo chvíľa sa súkromne stretnem s niekoľkými rodinami, ktoré zápasia s vážnymi problémami a skutočnou núdzou, ale ktorým bratia kapucíni preukazujú lásku a podporu. Náš svet potrebuje revolúciu lásky! Búrka, v ktorej žijeme, je skôr búrkou egoizmu, osobných záujmov... Svet potrebuje revolúciu lásky. Kiež táto revolúcia začne od vás a vo vašich rodinách! ... niekto povedal, že postupne strácame schopnosť milovať... Pred niekoľkými mesiacmi mi niekto povedal, že postupne strácame schopnosť milovať. Pomaly ale isto zabúdame na úprimné slová nehy, na silu nežnosti. Akoby slovo neha vymizlo zo slovníkov. Bez revolúcie nehy nemôže nastať revolúcia lásky! Nech váš príklad privedie vaše deti k tomu, že sa stanú generáciou, ktorá bude viac ohľaduplná, láskyplná, bohatá na vieru, aby obnovili Cirkev a celú spoločnosť v Írsku. Tak vaša láska, ktorá je darom od Boha, zapustí ešte hlbšie korene. Nijaká rodina nedokáže rásť, ak zabudne na vlastné korene. Deti nemôžu rásť v láske, ak sa nenaučia rozprávať so svojimi starými rodičmi. Nechajte, teda, aby vaša láska zapustila hlboké korene! Nezabúdajte, že „všetko, čo má strom vo svojom rozkvete, žije z toho, čo leží pod zemou". Tak sa píše v jednej argentínskej básni: prepáčte, že tu robím reklamu... Kiež rodiny celej Cirkvi, zastúpené v dnešné popoludnie staršími i mladými pármi, spoločne s pápežom vzdávajú Bohu vďaky za dar viery a za milosť kresťanského manželstva. Zároveň sľúbme Pánovi, že budeme slúžiť jeho prichádzajúcemu kráľovstvu svätosti, spravodlivosti a pokoja, verní prísľubom, ktoré sme mu dali, a so stálosťou v láske! Ďakujem vám za toto stretnutie!A prosím vás, modlite sa za mňa: nezabudnite na to!

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 36/2018 - 9.september 2018

Pápež mladým manželom v Dubline

Ako sa tak na vás pozerám, takých mladých, hovorím si: Takže to nie je pravda, čo sa o mladých ľuďoch hovorí, že sa im nechce sobášiť? Vďaka! Zosobášiť sa a zdieľať spoločný život je krásna vec. V španielčine je takéto príslovie: „Bolesť vo dvoje, polovičná bolesť. Radosť vo dvoje, pol druha radosti".

Je tiež krásne počúvať tú hudbu, ktorá sa šíri z tamtej strany: plač detí... V nej je nádej, je to tá najkrajšia hudba, ale aj tá najkrajšia kázeň môcť počúvať detský plač, pretože je to hlas nádeje: že život pokračuje, ide ďalej a že láska prináša svoje plody. Hľadieť na deti... Avšak pozdravil som tu aj staršieho človeka: pozerajte sa teda aj na starých ľudí, lebo sú plní múdrosti. Počúvajte starých ľudí: „Aký bol tvoj život?"

Páčilo sa mi, že ste to boli práve vy [obracia sa na staršiu dvojicu, ktorá ho pozdravila ako prvá], čo ste túto tému načali, lebo po 50 rokoch manželstva máte veľa skúseností, o ktoré sa môžete podeliť. Budúcnosť i minulosť sa stretávajú v prítomnosti: oni, starí ľudia – prepáčte mi ten výraz: starí ľudia - vlastnia múdrosť. Deti majú načúvať tejto múdrosti, vy, mladí, musíte túto múdrosť počúvať a rozprávať sa so starými ľuďmi, aby ste mohli kráčať ďalej, pretože oni sú koreňmi a vy čerpajte z týchto koreňov, aby ste napredovali.

Môžu lietať i taniere, ale tajomstvo spočíva v uzmierení sa skôr ako skončí deň... Mám chuť sa vás opýtať: Veľa ste sa hádali? Veď to je súčasť manželstva! Manželstvo bez hádok je trochu nudné... [smiech] Ale je tu jedno tajomstvo: môžu lietať i taniere, ale tajomstvo spočíva v uzmierení sa skôr ako skončí deň. Na pomerenie sa nie je nutné rečniť; stačí prejav nehy, a zmier sa dostaví. A viete prečo je to dôležité? Lebo ak sa nepomeríme skôr aby by sme šli spať, studená vojna na druhý deň je priveľmi nebezpečná: začína sa zášť... Áno: hádajte sa dokedy chcete, ale večer sa pomerte.

Rastúc vzájomne v tomto spoločenstve života a lásky, ste zažili mnohé radosti a dozaista aj nemalé trápenie. Spolu so všetkými tými manželmi, ktorí už toho tiež veľa prešli na tejto ceste, ste strážcami našej kolektívnej pamäte. Vždy budeme potrebovať vaše svedectvo plné viery. Je to vzácny zdroj pre mladé páry, ktoré sa pozerajú na budúcnosť s nadšením a nádejou... a možno aj so štipkou znepokojenia: aká bude táto budúcnosť?

Ďakujem aj mladým párom, ktorí sa na mňa obrátili s niekoľkými priamymi otázkami. Nie je ľahké na ne odpovedať! Denis a Sinead sa onedlho vydajú na cestu lásky, ktorá v sebe, podľa Božieho plánu, zahŕňa záväzok na celý život. Pýtali sa ma, ako môžeme pomôcť iným pochopiť, že manželstvo nie je iba nejaká inštitúcia, ale je poslaním, životom v napredovaní, vedomým rozhodnutím na celý život vzájomne sa o seba starať, pomáhať si a navzájom sa ochraňovať.

Zaiste si musíme priznať, že dnes nie sme zvyknutí na niečo, čo reálne trvá po celý život. Žijeme v kultúre provizória: nie sme na to zvyknutí. Ak cítim, že som hladný alebo smädný, môžem sa najesť, ale môj pocit sýtosti nepotrvá ani len jeden deň. Ak mám prácu, tak viem, že o ňu môžem prísť proti svojej vôli alebo že by som si mohol zvoliť nejakú inú kariéru. Je dokonca ťažké držať tempo so svetom, kde sa všetko okolo nás mení, ľudia prichádzajú do našich životov a zase z nich odchádzajú, dávajú sa sľuby, ale často sa porušujú alebo zostávajú nesplnené.

Či ozaj nejestvuje nič vzácne, čo by mohlo vydržať? Ani len láska nie? Možno to, na čo sa ma pýtate, je v skutočnosti niečo podstatnejšie: „Neexistuje skutočne nič vzácne, čo by vydržalo? To je tá otázka. Zdá sa, akoby nijaká krásna vec, nijaká vzácna vec nedokázala vydržať. Či ozaj nejestvuje nič vzácne, čo by mohlo vydržať? Ani len láska nie?" Je tu pokušenie, že to „na celý život", čo si jeden druhému poviete, sa zmení, a že časom odumrie. Ak sa o lásku nepostaráme, aby ako láska rástla, bude trvať krátko. Onen výraz „na celý život" je záväzkom, aby láska rástla, lebo v láske neexistuje žiadne provizórium. Môžeme to nazvať nadšeným vzplanutím, alebo možno očarením... ale ozajstná láska je definitíva, je to „ja a ty". Je to, ako sa hovorí u nás, „polovička pomaranča": ty si mojou polovičkou pomaranča, ja som tvojou polovičkou pomaranča. Taká je láska: všetko a na celý život. Ľahko môžeme zostať uväznení v kultúre chvíľkovosti, a táto kultúra útočí na samotné korene procesov nášho dozrievania, nášho rastu v nádeji a láske. Ako môžeme v tejto kultúre chvíľkovosti zažiť niečo, čo skutočne pretrvá? Toto je silná otázka: Ako môžeme zažiť, v tejto kultúre chvíľkovosti, niečo, čo skutočne trvá?

Spomedzi všetkých foriem ľudskej plodnosti je manželstvo jedinečné. Je láskou, čo dáva vznik novému životu. Znamená spoločnú zodpovednosť pri odovzdávaní Božieho daru života a ponúka stabilné prostredie, v ktorom môže nový život rásť a rozvíjať sa. Manželstvo v Cirkvi, t. j. sviatosť manželstva, osobitným spôsobom participuje na tajomstve večnej Božej lásky.

Keď sa kresťanský muž a žena zjednotia vo zväzku manželstva, Božia milosť v nich umožní to, aby si slobodne, jeden druhému, sľúbili výhradnú a trvalú lásku. Týmto spôsobom sa ich spojenie stáva sviatostným znakom – toto je dôležité: ide o sviatosť manželstva –, stáva sa sviatostným znakom novej a večnej zmluvy medzi Pánom a jeho nevestou, Cirkvou. Ježiš je uprostred nich vždy prítomný. Podopiera ich na ceste života vo vzájomnom sebadarovaní, vo vernosti a v nerozlučiteľnej jednote. Ježišova láska je pre dvojice skalou, je útočišťom v čase skúšky, ale najmä zdrojom neustáleho rastu v čistej a večnej láske. Dokážte robiť veľké stávky: staviť na celý život. Riskujte! Lebo manželstvo je aj risk, ale je to risk, ale oplatí sa takto zariskovať. Na celý život, lebo láska je taká.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 35/2018 - 2.september 2018

katechéza Svätého Otca Františka

Úvodom ku katechéze boli slová dvoch biblických textov – z Knihy Exodus: «Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo! Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo» (Ex 20,7) a z Evanjelia podľa Jána: «Spravodlivý Otče, (…) ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja» (Jn 17,26).

Pokračujeme v katechézach o prikázaniach a dnes sa budeme zaoberať prikázaním „Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo!" (Ex 20,7). Správne treba toto Božie slovo čítať ako výzvu neurážať Božie meno a vyhnúť sa jeho použitiu nevhodne.

Tento jasný význam nás pripravuje na hlbšie chápanie týchto drahocenných slov, aby sme Božie meno nepoužívali nadarmo, nemiestne. Vypočujme si ich lepšie. Verzia „Nevyslovíš" je prekladom výrazu, ktorý v hebrejčine ako i gréčtine doslova znamená „nevezmeš na seba, nenaložíš na seba".

Výraz „nadarmo" je jasnejší a chce sa ním povedať: „naprázdno, zbytočne". Odkazuje na prázdnu schránku, formu bez obsahu. Je to typická črta pokrytectva, formalizmu a lži, používania slov či Božieho mena naprázdno, nepravdivo.

Meno je v Biblii vyjadrením vnútornej pravdy o veciach a najmä o ľuďoch. Meno často predstavuje poslanie. Napríklad, Abrahám v knihe Genezis a Šimon Peter v evanjeliách dostávajú nové meno, aby sa naznačovalo obrat v ich životnom smerovaní. Skutočne poznať Božie meno vedie k zmene vlastného života: momentu, keď Mojžiš spoznal Božie meno, jeho život sa zmenil. Božie meno sa v hebrejskom kulte slávnostne vyslovuje v Deň zmierenia, kedy ľud získava odpustenie, lebo skrze meno dochádza k stretnutiu so samotným životom Boha, ktorý je milosrdenstvom.

„Vziať [na seba] Božie meno" teda vyjadruje prevzatie jeho skutočnosti na nás samých, vstup do pevného vzťahu, do úzkeho vzťahu s ním. Pre nás kresťanov je toto prikázanie zvolaním, aby sme si pripomenuli, že sme pokrstení „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého", ako to zakaždým potvrdzujeme, keď sa prežehnáme znakom kríža, aby sme mohli naše každodenné činnosti prežívať v úprimnom a pravom spoločenstve s Bohom, t. j. v jeho láske.

Práve na akt prežehnávania sa by som chcel dať dôraz na záver: učte svoje deti prežehnávať sa. Videli ste, ako sa deti prežehnávajú? Povieš im: „Prežehnajte sa", a oni urobia niečo, o čom ani nevedia, čo je. Nevedia urobiť znak kríža! Učte ich, aby urobili znamenie v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Je to prvý akt viery u dieťaťa. Je to úloha pre vás, úloha, čo treba splniť: učiť deti prežehnávať sa znakom kríža.

Niekto by sa mohol spýtať: je vôbec možné vziať na seba Božie meno pokryteckým spôsobom, ako nejakú formalitu, naprázdno? Odpoveď na to je, žiaľ, pozitívna: áno, je to možné. Je možné žiť vo falošnom vzťahu s Bohom. Ježiš to hovoril o zákonníkoch; to, čo robili, nebolo to, čo chcel Boh. Hovorili o Bohu, ale nekonali Božiu vôľu. Rada, ktorú Ježiš dáva, preto znie: „Robte, čo hovoria, ale nerobte to, čo robia oni sami".[porov. Mt 23,3]. Je teda možné žiť vo falošnom vzťahu s Bohom, ako tí zákonníci.

Toto Slovo z Desatora je teda skutočným pozvaním do vzťahu s Bohom, ktorý nebude falošným, ale bude bez pretvárky; pozvaním do vzťahu, v ktorom sa mu zveríme úplne, všetkým tým, čím sme. Vskutku, až do dňa, kým neriskujeme vlastný život spolu s Pánom, kým na dotyk ruky nepocítime, že život spočíva v ňom, sme iba teoretikmi.

Takéto je kresťanstvo, ktoré sa dotýka sŕdc. Ako to, že sa svätci dokázali tak veľmi dotknúť sŕdc? Lebo svätci nielen k srdciam hovoria, ale nimi hýbu! Srdce sa pohne, keď sa k nemu svätý človek prihovorí, keď mu o niečom hovorí. Svätci to dokážu preto, lebo v nich vidíme to, po čom naše srdce hlboko túži: autentickosť, opravdivé vzťahy, radikálnosť. A toto sa dá vidieť aj u tých tzv. „svätých z vedľajších dverí", ktorými sú napr. mnohí rodičia, ktorí svojim deťom dávajú príklad dôsledného, jednoduchého, čestného a šľachetného života.

Ak sa znásobia kresťania, ktorí na seba berú Božie meno bez falošnosti, uskutočňujúc tak prvú prosbu z Otčenáša «Posväť sa, meno tvoje», hlásaniu Cirkvi sa dostane viac sluchu a ukáže sa vierohodnejším. Ak náš konkrétny život zjavuje Božie meno, ukazuje, aký krásny je krst a akým veľkým darom je Eucharistia, aká vznešená jednota je medzi naším telom a Telom Krista: Kristus v nás a my v ňom! Zjednotení! Toto nie je pokrytectvo, toto je pravda. Toto nie je rečnenie či odriekanie modlitieb ako papagáj, toto je modlenie sa srdcom, toto znamená milovať Pána.

Po udalosti Kristovho kríža už nikto viac nesmie opovrhovať samým sebou a zmýšľať zle o svojej vlastnej existencii. Nikto a nikdy! Čohokoľvek by sa bol dopustil. Pretože meno každého z nás spočíva na pleciach Ježiša Krista. On nás nesie!

Stojí za to vziať na seba Božie meno, pretože on prevzal na seba naše meno až do krajnosti, a dokonca aj zlo, ktoré je v nás. Prevzal to na seba, aby nám odpustil, aby do nášho srdca vložil svoju lásku. Preto Boh v tomto prikázaní žiada: „Vezmi ma na seba, lebo ja som ťa vzal na seba."

Ktokoľvek môže vzývať sväté meno Pána, ktorý je vernou a milosrdnou Láskou, nech by sa nachádzal v akejkoľvek situácii. Boh nikdy nepovie „nie" srdcu, ktoré ho vzýva úprimne. A vráťme sa ešte k úlohám na doma: Naučme deti správne sa žehnať znakom kríža.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 3/2018 - 26.august 2018

Pred svojim 15-stym rokom života, žila Maureen Digan normálny zdravý život. Potom ju postihla veľmi vážna, pomalá choroba končiaca smrťou, zvaná Lymhedema. Je to choroba, na ktorú nemajú lieky velký vplyv a ktorá sa nezmierňuje. V priebehu nasledujúcich 10 rokov, Maureen podstúpila 50 operácií a bola dlho väznená v nemocnici. Priatelia a príbuzní jej odporučili, aby sa modlila a dôverovala Bohu. Maureen však v prvom rade nemohla pochopiť, prečo Boh na ňu dopustil takú chorobu a úplne stratila vieru v Boha. Napokon, zhoršenie jej zdravotného stavu, si vyžiadalo amputáciu jej nohy. Neskôr lekári odporučili amputovať aj jej druhú nohu.

Raz večer, keď bola Maureen v nemocnici, jej manžel pozeral film o Božom milosrdenstve. Zbierka žalmových spracovaní pre sv. omše. Vtedy začal byť presvedčený o sile vyliečenia na príhovor svätej Faustíny. Bob presvedčil Maureen a lekárov, že by mohla íst do svätyne sv. Faustíny v Poľsku. Pricestovali do Poľska 23.Marca 1981 a Maureen išla na spoveď, prvý raz odvtedy ako bola malé dievča. Keď prišla do chrámu, cynicky poznamenala: " O.K. Faustína, prišla som sem z ďaleka, teraz niečo urob ..." Na čo dostala odpoveď : " Ak ma žiadaš o pomoc, dám ti ju. " Zrazu Maureen pocítila veľký pokoj vo svojom tele. Zdalo sa jej, že všetka bolesť z jej tela vyteká von a jej opuchnutá noha, ktorá bola po amputácii kratšia, dorástla do svojej normálnej dlžky.

Keď sa vrátila do USA, bola vyšetrená a prehliadnutá piatimi nezávislými lekármi, ktorí dospeli k rovnakému záveru, že bola úplne vyzdravená. Nebolo žiadne medicínske vysvetlenie pre náhle uzdravenie z nevyliečitelnej choroby. Nazbierané dokumenty o tomto zázraku boli preskúmané v spolupráci piatich lekárov vymenovaných Cirkevnou kongregáciou pre záležitosti svätých, ďalej boli odovzdané na preverenie tímu teológov a nakoniec tímu kardinálov a biskupov. Vyliečenie bolo odsúhlasené všetkými ako zázrak. Tento zázrak bol použitý počas beatifikácie sestry Faustíny 18.apríla 1993, kedy bola nazvaná Blahoslavená.

Ugo Festa sa narodil vo Vicenze, v Taliansku, v roku 1952. Bol postihnutý sklerózou multiplex už v skoršom veku. Postupne sa mu zdravie zhoršovalo. Toto viedlo k mnohým dalším problémom v jeho mladom živote. Vo veku 39 rokov sa trápil chorobami ako skleróza multiplex a epilepsiou. Začiatkom roka 1990 sa pokazila jeho chrbtica a záchvaty mával denne. Bol nepretržite liečený lekármi odvtedy čo ho postihla choroba, ale oni nemohli pre neho urobit nič. Uvedomil si, že ešte nebolo všetko vyskúšané a modlil sa.

28. apríla 1990 Ugo odišiel na pút do Ríma. V jeho beznádejnej situácii bol uvedený k matke Tereze, ktorá bola v tom čase v Ríme spolu so skupinou s ktorou sa tam zoznámil. Ugo bol pozvaný spolu s touto skupinou veriacich do sväyne Božieho milosrdenstva v Trente. Ugo odmietol. Pri odchode mu jedna rehoľná sestra z tejto skupiny darovala 5 kópií obrazu Božieho milosrdenstva a medailu Božieho milosrdenstva.

Nasledujúci den, 29. apríla, Ugo zobral medailu a obrázky držal v ruke, aby boli požehnané na audiencii vo Vatikáne. Na schodoch do katedráli sv.Petra stretol sv.Otca, ktorý po nich prechádzal. Ugo sa ho spýtal, či by mu neposvätil jeho obrázky Božieho milosrdenstva. Po posvätení sa ho pápež spýtal ako sa má. Ugo mu povedal, že sa cíti veľmu skľúčený a bol v kríze svojho života. Svätý otec mu povedal : " Ako môžeš mať krízu s Ježišovým Božím milosrdenstvom vo svojich rukách ? Zver sa mu a modli sa k mojej sestre Faustíne na orodovanie. " Po tejto rade, Ugo zmenil svoj postoj a rozhodol sa že pôjde do svätyne Božieho milosrdenstva v Trente. Na oltári vo Villa O'Santissima Villazzano v Trente je svätostánok Božieho milosrdenstva so životnou velkostou obrazu Božieho milosrdenstva. Na štvrtý den modlitieb z prednej strany tohoto obrazu, Ugo náhle pocítil, že ruky na tomto obraze sa natiahli k nemu a obrovské teplo zaplavilo jeho telo. Našiel sa stáť na svojich nohách ( už viac nepotreboval svoj invalidný vozík ) so svojimi rukami natiahnutými k Pánovi a počul sa ako nahlas velebí Ježiša a Božie milosrdenstvo. Uvidel Ježiša zchádzat dole k nemu, Jeho biely odev vial ako vo vetre, pomyslel si : " Môj Bože, to jej ten muž z Galileji čo prichádza ku mne. " Potom počul Ježiša ako hovoril čistým hlasom : " Narovnaj sa a choď "

Ugo začal chodiť. Všetky jeho choroby boli v tej chvíli vyliečené a on bol po telesnej stránke v lepšom stave ako kedykolvek predtým. 19.augusta 1990 sa Ugo vrátil do Vatikánu a počas audiencie u sv. Otca, navštívil Jána Pavla II znova a povedal mu o veľkej láskavosti ktorú prijal a ďakoval mu za slová inšpirácie, ktoré ho nakoniec dostali do Trentonu a mali za následok veľký zázrak Božieho milosrdenstva. Ugo dal Jánovi Pavlovi II obrázok Božieho milosrdenstva s podpismi na druhej strane, od ľudí, dosvedčujúcich zázrak v tento den. Dnes, Ugo Festa zasvätil svoj život Ježišovi, dobrovoľne pracuje v nemocnici a rozširuje posolstvo Božieho milosrdenstva po celom Taliansku.

Consuela Sol Lucero je matka 4 detí, v strednom veku. Je hlavná sestra pôrodných asistentiek v ú strednej nemocnici. V apríli 1995, počas jej pravidelnej ročnej prehliadky, Solin lekár zistil dva karcinogénne nádory na jej krku. Bola jej odporučená operácia. Sol bola náchylná na vysoký tlak a laboratórne testy ukázali, že má cukrovku.

Sol mala operáciu v nemocnici St.Luke v Manile, v decembri 1995. Operácia dopadla úspešne, ibaže už nemohla rozprávať. Stratila hlas. Dokázala hovoriť len šepotom. V októbri 1996, Sol podstúpila prvú rádioterapiu. Testy ukázali, že má stále rakovinové ložiská vo svojom tele. Jej rodina počula o vernosti Božieho milosrdenstva a modlila sa za ňu ruženec.

V januári 1997, Sol stále nemala hlas a stále mala rakovinové bunky. Muž, ktorý bol oddaným stúpencom Božieho milosrdenstva, známy ako brat Carino, sa modlil pri nej. Sol opisuje čo sa stalo :

" Počas toho, keď sa brat Carino modlil vedľa mňa, pýtala som o odpustenie za mnohé hriechy a prehrešky mojej rodiny. Potom som mala zjavenie. Videla som dve oči, potom celú tvár Ježiša tak, ako je na obraze Božieho milosrdenstva. Pozeral sa na mňa, usmial sa s takou nežnosťou a láskou. Kričala som s veľkou radosťou. Ani som na to nemyslela, že kričím nahlas : „ Chvála Bohu, chvála Bohu." Môj hlas sa vrátil. "

V októbri 1997, ďalšie vyšetrenia ukázali, že Sol už nemá žiadne rakovinové bunky. Iné vyšetrenia v roku 1999 ukázali, že Sol bola z rakoviny vyliečená.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 33/2018 - 19. august

katechéza Svätého Otca Františka

Úvodom ku katechéze bol úryvok z Knihy Exodus: «Pán hovoril Mojžišovi: „Choď, zostúp, lebo tvoj ľud, čo si vyviedol z egyptskej krajiny, robí zle! Veľmi rýchlo odbočili z cesty, ktorú som im určil. Urobili si liate teľa, klaňali sa mu, priniesli mu obetu a vykrikovali: Toto je tvoj boh, Izrael, čo ťa vyviedol z egyptskej krajiny» (Ex 32,7-8). Dnes pokračujeme v rozjímaní o Desatore, aby sme sa hlbšie pozreli na tému modlárstva, o ktorom sme hovorili už minulý týždeň. Teraz sa k tejto téme vrátime, pretože je veľmi dôležitá. A všimneme si modlu „par excellence" – zlaté teľa, o ktorom hovorí Kniha Exodus. Práve sme si tú stať vypočuli. Táto epizóda má presný kontext – púšť, kde ľud čaká na Mojžiša, ktorý vyšiel na vrch, aby od Boha prijal usmernenia. Čo je to púšť? Je to miesto, kde kraľuje nestálosť a neistota – veď v púšti nič nie je – chýba tam voda i jedlo, chýba tam útočisko. Púšť je obrazom ľudského života, ktorého podmienky sú neisté, a ktorý nemá žiadne nedotknuteľné záruky. Táto neistota v človeku vzbudzuje primárne úzkosti, ktoré Ježiš spomína v evanjeliu: «Čo budeme jesť? Čo budeme piť? Čo si oblečieme?». Sú to primárne úzkosti. A púšť tieto úzkosti vyvoláva.

V tejto púšti sa deje niečo, čo dáva podnet k modlárstvu. «Mojžiš nezostupuje z vrchu». Zostal tam 40 dní a ľud prišiel o trpezlivosť. Chýba mu referenčný bod, ktorým bol Mojžiš – líder, hlava, vodca dodávajúci istotu, a to sa stáva neznesiteľným. A tak ľud žiada o viditeľného boha – toto je pasca, do ktorej ľud upadá –, s ktorým by sa mohol stotožniť a vďaka nemu sa orientovať. A hovorí Áronovi: «Poď, urob nám boha, ktorý pôjde pred nami!», „sprav nám vodcu, daj nám lídra".

Ľudská prirodzenosť, aby unikla neistote – tou neistotou je tu púšť – hľadá náboženstvo typu „urob si sám": Ak sa Boh nedáva vidieť, urobíme si boha na našu mieru. «Pred modlou nehrozí možnosť povolania, ktoré by vyzývalo zanechať vlastné istoty, pretože modly „majú ústa, ale nehovoria". Takto vidíme, že modla je zámienkou, aby sme do stredobodu všetkého postavili seba samých a uctievali dielo svojich rúk».

Áron sa nevie postaviť požiadavke ľudu a vytvára zlaté teľa. Teľa malo na starovekom Blízkom východe dvojitý význam: na jednej strane predstavovalo plodnosť a hojnosť, na druhej strane energiu a silu. Predovšetkým je však zo zlata, pretože to je symbolom bohatstva, úspechu, moci a peňazí. Toto sú tie veľké idoly: úspech, moc a peniaze. Sú to pokušenia všetkých čias!

Hľa, čím je zlaté teľa: symbolom všetkých tých túžob, ktoré dávajú ilúziu slobody, no naopak zotročujú, pretože modla vždy zotročuje. Okúzli ťa a ty ideš. Ako to kúzlo hada, ktorý svojím upretým zrakom znehybní vtáčika, až kým ho nezhltne. Áron nevedel odporovať.

Všetko sa to však začína neschopnosťou dôverovať predovšetkým Bohu, do neho vložiť naše istoty, dovoliť, aby to bol on, kto dá skutočnú hĺbku túžbam nášho srdca. Toto umožňuje znášať aj slabosť, neistotu a nestálosť. Odkaz smerom k Bohu nás robí silnými v slabosti, v neistote a aj v nestálosti.

Ak nemáme Boha na prvom mieste, ľahko upadáme do modlárstva a uspokojujeme sa s biednymi poistkami. Toto je však pokušenie, o ktorom v Biblii čítame neustále. A dobre pouvažujte nad týmto: oslobodiť ľud z Egypta nedalo Bohu tak veľa práce – vykonal to znameniami moci a lásky. Tú najväčšiu prácu dalo Bohu vytrhnúť Egypt zo srdca ľudu, čiže odstrániť zo srdca ľudu modloslužbu. A Boh ešte stále pokračuje v práci na jej odstraňovaní z našich sŕdc. Toto je tá veľká práca Boha: odstrániť „ten Egypt", ktorý si nesieme vo vnútri, ktorým je očarenie modlárstvom.

Keď prijmeme Boha Ježiša Krista, ktorý sa ako bohatý stal pre nás chudobným, objavíme, že uznanie vlastnej slabosti nie je pohromou ľudského života, ale je podmienkou k otvoreniu sa voči tomu, ktorý je skutočne silný. A tak cez dvere slabosti vstupuje Božia spása. Práve v sile vlastnej nedostatočnosti sa človek otvára otcovstvu Boha. Sloboda človeka sa rodí z toho, keď dovolí, aby pravý Boh bol jeho jediným Pánom. A toto dovoľuje prijať vlastnú krehkosť a odmietnuť modly nášho srdca.

My, kresťania, obraciame pohľad na ukrižovaného Krista , ktorý je slabý, opovrhnutý a obratý o každé vlastníctvo. V ňom sa však zjavuje tvár pravého Boha, sláva lásky a nie sláva podvodného lesku. Izaiáš hovorí: «jeho rany nás uzdravili». Boli sme uzdravení práve slabosťou človeka, ktorý bol Bohom, jeho ranami. A cez naše slabosti sa môžeme otvoriť Božej spáse. Naše uzdravenie pochádza od toho, ktorý sa stal chudobným, kto prijal zlyhanie, kto sa až do hĺbky ujal našej nestálosti, aby ju naplnil láskou a silou. On nám prichádza zjaviť otcovstvo Boha. V Kristovi naša krehkosť nie je viac prekliatím, ale miestom stretnutia sa s Otcom a zdrojom novej sily zhora.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 32/2018 - 12. august

katechéza Svätého Otca Františka

Úvodom ku katechéze Svätého Otca bol úryvok z Knihy Exodus: «Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať!» (Ex 20, 3-5a). Vypočuli sme si prvé prikázanie Desatora: «Nebudeš mať iných bohov okrem mňa». Je dobré pristaviť sa pri téme modlárstva, ktorá má veľký dosah a je veľmi aktuálna. Toto prikázanie zakazuje vytvárať si modly či podobizne akéhokoľvek druhu reality – veď všetko môže byť použité ako modla. Hovoríme o ľudskej tendencii, pred ktorou nie sú ušetrení ani veriaci, ani ateisti. Napríklad, my kresťania by sme si mohli položiť otázku: kto je skutočne mojím Bohom? Je ním Trojjediná Láska, alebo je ním môj obraz, môj osobný úspech, a to možno aj vo vnútri Cirkvi? «Modloslužba sa netýka len nepravých pohanských kultov. Zostáva trvalým pokušením pre vieru. Spočíva v zbožšťovaní toho, čo nie je Boh». Čo je to „boh" v existenciálnej rovine? Je ním to, čo stojí v centre nášho života a od čoho závisí naše konanie a myslenie. Môžeme vyrastať v rodine, ktorá je podľa mena kresťanská, avšak v skutočnosti sa zameriava na referenčné body, ktoré sú Evanjeliu cudzie. Človek nežije bez toho, aby sa na niečo nezameral. A hľa, svet ponúka „supermarket" idolov, ktorými môžu byť predmety, obrazy, myšlienky či roly. Napríklad aj modlitba. Máme sa modliť k Bohu, nášmu Otcovi. Ja si však pamätám, že raz som šiel do farnosti v diecéze Buenos Aires sláviť svätú omšu a potom som mal birmovať v ďalšej farnosti vzdialenej asi kilometer. Šiel som, kráčajúc a prešiel som pekným parkom. Avšak v tom parku bolo viac než 50 stolíkov, každý s dvoma stoličkami, kde sedeli ľudia, jeden oproti druhému. Čo tam robili? Veštili z tarotových kariet. Chodili sa tam „modliť" k idolu. Namiesto toho, aby sa modlili k Bohu, ktorý je prozreteľnosťou budúcnosti, chodili si tam nechať vykladať karty, aby videli budúcnosť. Toto je modlárstvo našich čias. Opýtam sa vás: koľkí z vás ste si šli dať vykladať karty, aby ste videli budúcnosť? Koľkí z vás ste si napríklad išli dať čítať z ruky, aby ste videli budúcnosť, namiesto toho, aby ste sa modlili k Pánovi? Toto je ten rozdiel: Pán je živý; ostatné sú modly, modlárstvo, ktoré je zbytočné. Ako sa vyvíja modlárstvo? Prikázanie opisuje jeho fázy: «Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu [...] / Nebudeš sa im klaňať, / ani im slúžiť». Slovo modla, „idol", sa v gréčtine odvodzuje od slovesa „vidieť". Modla je istou „vidinou", ktorá má tendenciu stať sa fixáciou, posadnutosťou. Modla, idol, je v skutočnosti premietaním seba samého do predmetov či projektov. Tento dynamizmus využíva napríklad reklama: nevidím samotný predmet, ale vnímam ten automobil, ten smartfón, tú rolu alebo iné veci, ako prostriedok mojej sebarealizácie a odpoveď na moje základné potreby. A tak ho hľadám, hovorím o ňom, myslím naň – myšlienka o vlastnení toho predmetu či o realizácii toho projektu, o dosiahnutí tej pozície, sa zdá byť úžasnou cestou ku šťastiu, vežou na dosiahnutie neba, a všetko sa stáva účelným pre tento cieľ. A tak vstupujeme do druhej fázy: «Nebudeš sa im klaňať». Modly si vyžadujú kult, rituály – klaniame sa im a obetujeme im všetko. V dávnych dobách sa modlám prinášali ľudské obete, avšak platí to aj dnes: pre kariéru sa obetujú deti, tým, že sa zanedbávajú alebo sa jednoducho nerodia. Krása si vyžaduje ľudské obete. Koľko hodín strávime pred zrkadlom! Niektoré osoby, niektoré ženy, koľko utrácajú kvôli líčeniu? A aj toto je isté modlárstvo. Nie je zlé nalíčiť sa, avšak normálnym spôsobom a nie pre to, aby sme sa stali bohyňou. Krása si vyžaduje ľudské obete. Sláva si vyžaduje obetovanie seba samých, vlastnej nevinnosti a autentickosti. Modly si vyžadujú krv. Peniaze okrádajú o život a pôžitok vedie k osamelosti. Ekonomické štruktúry obetujú ľudské životy kvôli vyšším ziskom. Pomyslime na mnohých ľudí bez práce. Prečo je to tak? Lebo podnikatelia určitého podniku či firmy sa rozhodli prepustiť ľudí, aby zarobili viac peňazí. Modla peňazí. Takto žijeme v pokrytectve, robiac a hovoriac to, čo očakávajú tí druhí, pretože to predpisuje bôžik sebapotvrdenia. A takto sa ničia životy, ničia sa rodiny a mladí sa vrhajú do rúk ničivých modelov, len aby sa zvýšil profit. Aj droga je modlou. Koľko mladých si ničí zdravie, a dokonca aj život, klaňajúc sa tomuto idolu drogy. Tu prichádza tretie a to najtragickejšie štádium: «a nebudeš im slúžiť», hovorí [Exodus]. Modly zotročujú. Sľubujú šťastie, avšak nedávajú ho; a tak zisťujeme, že žijeme pre istú vec či pre istú víziu, vtiahnutí do sebaničivého víru, v očakávaní výsledku, ktorý sa nikdy nedostaví. Drahí bratia a sestry, modly sľubujú život, no v skutočnosti oň oberajú. Skutočný Boh nepýta život, ale ho dáva, daruje ho. Skutočný Boh neponúka akúsi projekciu nášho úspechu, ale učí milovať. Skutočný Boh nežiada o deti, ale daruje svojho Syna za nás. Modly projektujú hypotézy budúcnosti a dávajú nám pohŕdať prítomnosťou. Skutočný Boh učí žiť v realite každodennosti, v konkrétnosti, nie s ilúziami o budúcnosti: dnes, zajtra i pozajtra kráčajúc smerom k budúcnosti. Je tu konkrétnosť skutočného Boha oproti „tekutosti" modiel. Pozývam vás, aby ste dnes porozmýšľali: koľko modiel mám alebo ktorá je moja najobľúbenejšia modla? Pretože rozpoznať vlastné modlárstva je začiatkom milosti a stavia nás na cestu lásky. Veď láska je nezlučiteľná s modlárstvom – ak sa niečo stane absolútnym a nedotknuteľným, potom je dôležitejším ako manžel, manželka, syn či dcéra alebo ako priateľstvo. Pripútanosť k predmetu či k idei nás robí slepými na lásku. A tak kvôli nasledovaniu modiel či idolu môžeme dokonca zaprieť otca, matku, deti, manželku, manžela, rodinu... - tie najdrahšie veci. Pripútanosť k nejakému predmetu či k nejakej idei nás robí slepými na lásku. Vezmite si to k srdcu: idoly nás okrádajú o lásku, modly nás robia slepými na lásku, a aby sme skutočne milovali, musíme byť slobodní od každej modly. Čo je mojou modlou? Odstráň ju a vyhoď ju z okna!

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 31/2018 - 5. august 2018

Je to teda rozhodný a bezpodmienečný obrat k Bohu v úplnej poslušnosti, nielen ľútosť. Pokánie je jedinou cestou spásy. V Lukášovom evanieliu Pán Ježiš hovorí: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú. Je tu ale otázka! Ako ja riešim tento problém? Boj proti vlastnému ja je boj najťažší. Je mi nepríjemné opustiť, čo považujem za svojou prirodzenosť! Je skutočne možné zmeniť sa? Či aj Etióp zamení kožu a leopard svoje pásy? Pokánie zahŕňa zármutok nad hriechom a odvrátenie sa od neho. Často nás môžu skľučovať následky vlastných nerozvážnych činov a pritom to nemusí byť kajúcny zármutok. Pravý zármutok nad hriechom prebúdza v nás Duch Svätý. On nám zjavuje nevďačnosť srdca, ktoré znevažuje a zarmucuje Spasiteľa a kajúcne nás vedie pod kríž. Tam si uvedomujeme, ako každým svojím hriechom znova raníme Ježiša. Odohráva sa to teraz, kríž nie je len historický fakt, ale náš súčastný problém. Ako by sme práve teraz my prišli spoza hradieb Jeruzalema z Golgoty, kde sa odohral hrozný obraz, obraz výpovede o ľudskej zlobe. O mojej zlobe.

Pri pohľade na toho, ktorého sme ranili, trúchlime nad hriechmi, ktoré mu spôsobili smrteľnú úzkosť. Taký zármutok vedie k tomu, že sa ochotne zriekame hriechu. Čím hlbšie pochopíme ohavnosť hriechu, tým krásnejší bude pre nás Kristov kríž. Tým ľahšie sa vzdáme sebectva. Sebaobhajoba tu patrí do kategórie hriechu. Tu si začíname uvedomovať našu biedu a máme s toho bolesť v srdci. Na prijatí vlastnej bolesti a vyrovnaním sa s vlastnou hriešnosťou nie je nič teoretického. Od tejto chvíle je jediným potrebným postojom pokánia ochota k pokore. Svet možno taký zármutok nazve slabosťou; v skutočnosti je však silou, ktorá trvalým putom lásky spája kajúcnika s Večným. Svedčí o tom, že Boží anjeli vracajú človekovi to, čo svojim prestúpením a zatvrdilosťou stratil.

Jedinou obranou proti zlu je Kristova prítomnosť v srdci na základe viery v jeho spravodlivosť. Ak nebudeme živo spojení s Bohom, nikdy neodoláme zvodnému vplyvu sebeckej lásky, samoľúbosti a pokušeniu hriechu. Bez stále nového odovzdania sa Bohu budeme premožení. Bez osobného poznania Krista a stáleho spoločenstva s nim sme vydaní napospas nepriateľovi a nakoniec budeme plniť jeho vôľu. Najobvyklejším prejavom hriechu proti Duchu Svätému je trvalé odmietanie nebeskej výzvy k pokániu. Každý krok od Krista je krokom k úplnému odmietnutiu záchrany.

Tí, čo prijímajú Krista ako svojho osobného Spasiteľa, nie sú opustení ako siroty, aby životné skúšky znášali osamelo. Prijíma ich za členov nebeskej rodiny. Chce, aby jeho Otca nazývali svojím Otcom. Sú jeho deťmi, drahými Božiemu srdcu, s ktorým ich spája to najnežnejšie a najtrvalejšie puto. Tí, čo berú Krista za slovo a svoje srdce zverujú jeho starostlivosti a svoj život jeho vedeniu, nájdu pokoj a odpočinok. Svedčí o tom radostná správa o našej záchrane. Svedčia o tom jeho slová: Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate...

Keď sa pokúšame pochopiť proces zmeny, musíme si uvedomiť, že hlboká zmena nie je ani tak dôsledkom našej snahy a veľkosti nášho úsilia, ako skôr našej ochoty vyrovnať sa so skutočnosťou svojho vnútorného života. Človek nikdy nie je taký vynaliezavý ako vtedy, keď má oklamať sám seba a umlčať výčitky. Osobná poctivosť, odhodlanie nikdy nič nepredstierať, je základnou podmienkou vnútornej premeny. Takéto odhodlanie sa ťažko dodržiava. Samoľúbosť, ktorá berie hriech na ľahkú váhu, je hrobárom pravého pokánia. Až potom, keď sa prestaneme porovnávať s okolím, až potom, keď prestaneme kritizovať, až potom, keď prestaneme vyžadovať na ostatných, aby uhasili náš smäd, až vtedy sa v oddanej pokore obrátime k nášmu Záchrancovi. Vnútorná útecha, ktorá nám dovoľuje pokračovať aj po prehre, je dedičstvom kríža. Veď zármutok podľa Božej vôle spôsobuje pokánie na trvalú spásu; zármutok sveta spôsobí smrť. Pokánie, ktoré nepôsobí zmenu nie je pravé. Kristova spravodlivosť nie je rúcho na zakrytie nevyznaného a ďalej páchaného hriechu; je to zásada života, ktorá mení povahu a ovláda konanie.

Svätosť je úplné odovzdanie sa Bohu; je to bezvýhradné podriadenie srdca a života nebeským zásadám. Kresťan si má vo svojich každodenných záležitostiach počínať tak, ako si počínal sám náš Pán. Pri každom zmluvnom rozhodovaní mu má byť zrejmé že jeho učiteľom je Boh. Zmluva medzi nami a Pánom Ježišom, ak ju chceme prijať, ponúka úžasné veci. Na základe Božej milosti sa nám zaručuje odpustenie hriechov. Duch Svätý nám do srdca napíše Desatoro a v stave pokánia obnovuje obraz nášho Tvorcu. Skúsenosť tejto zmluvy, t.j. znovuzrodenia, prináša skúsenostné poznanie Krista, jeho spravodlivosti a ospravedlnenia vierou v Neho - viem, komu som uveril...Výsledná obnova srdca nás premení tak, že budeme prinášať ovocie Ducha: lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť.

Radostná správa je, že mocou Kristovej spásnej milosti môžeme žiť ako žil On, denne sa tešiť z toho, čo sa páči Bohu. Jedinou našou nádejou je prijať Božie pozvanie vstúpiť do jeho zmluvy milosti. Tento vzťah zaručuje, že sme prijatí za Božie deti a spolu s Kristom dedičmi jeho kráľovstva. Predsudky aj dnes bránia mnohým ísť cestou spravodlivosti.  Človek nie je obrátený dotiaľ, kým sa v ňom neprejaví túžba oznámiť iným akého vzácneho priateľa našiel v Ježišovi. Jedným z najúčinnejších spôsobov získavania ľudí pre Krista je príklad jeho charakteru v našom každodennom živote. Náš vplyv na nich nezávisí natoľko od toho čo hovoríme, ako od toho, čím sme. Ľudia môžu odporovať naším úvahám, pohŕdať nimi a odolávať naším výzvam, no nemôžu poprieť dôkaz života nezištnej lásky. Dôsledný život, vyznačujúci sa Kristovou pokorou, pôsobí vo svete mocným vplyvom. Pravá kresťanská povaha sa prejaví v čase skúšok, nie v období pokoja a pohody. Potreba odolávať prekážkam a odrážať odpor vedie Kristovho nasledovníka k väčšej bdelosti a vrúcnejšej modlitbe k všemocnému Pomocníkovi Duchu Svätému. Tvrdá skúška prežívaná s Božou milosťou rozhojňuje trpezlivosť, bdelosť, statočnosť, hlbokú a trvalú vieru v Boha. Len víťazstvo kresťanskej viery umožňuje veriacemu trpieť, a pritom byť silným, podriaďovať sa, a tým víťaziť, byť po celý deň zabíjaný, a predsa žiť, niesť kríž a tým získať korunu slávy. To je život vo viere v Krista. To je život v pokání.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 30/2018 - 29. júl 2018

V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ a hlásal v Judejskej púšti: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo." (Mt 3, 1-2)

Keď Ján Krstiteľ začínal pôsobiť, v národe vládla nespokojnosť hraničiaca so všeobecnou vzburou. Judea bola pod priamym dohľadom Ríma. Tyrania rímskych vládcov, ako aj ich rozhodné snahy zaviesť pohanské symboly a zvyky, vyvolávali odboj. Uprostred sporov a boja bolo počuť z púšte hlas, hlas burcujúci a neústupný, no predsa plný nádeje: Kajajte sa, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo. Jánove prenikavé slová presviedčali poslucháčov. Zástupy sa ho pýtali: „Čo teda máme robiť?" On im odpovedal: „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!" Pripomínal, že všetci účastníci budúceho kráľovstva musia osvedčiť svoju vôľu a kajať sa. Ján tiež povedal: „Ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden nosiť mu obuv: On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom".

Duch Boží zmocňuje. Duch Boží spaľuje hriech v každom, kto sa ochotne podriaďuje Jeho moci. Ak ľudia zostávajú v hriechu, stotožňujú sa s ním. Potom Božia sláva, ktorá ničí hriech, musí zničiť aj ich. Keď Boží Duch zasiahne človeka svojou obdivuhodne oživujúcou mocou, pokoruje ľudskú pýchu a svetské pôžitky, postavenie či moc, strácajú cenu. Pôdu srdca treba obrobiť skôr, ako sa zaseje semeno evanielia. Najprv si ľudia musia uvedomiť svoje hriechom spôsobené smrteľné zranenie a potom môžu prísť k Lekárovi, aby ich uzdravil. Pokánie, viera a láska uschopňujú človeka prijať nebeskú múdrosť.

Pri štúdiu evanielií môžeme postrehnúť dôležitú skutočnosť. Pán Ježiš na začiatku svojej pozemskej púte predniesol zásadné pravdy. Jeho prvé slová, ktoré povedal, zaznamenal evanielista Marek v prvej kapitole a znejú: Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu."

Okrem závažnosti obsahu týchto slov vyrieknutých na začiatku Jeho pôsobenia, môžeme jasne vidieť, aký dôležitý význam majú pre nás aj dnes. Potvrdzuje to tiež obsah Jeho posledných slov, ktoré vyslovil vtedy, keď ako oslávený Kráľ vesmíru po zmŕtvychvstaní opúšťal zem. Tým dal rámec všetkému, čo na tejto zemi vykonal a povedal. Tento výrok je zaznamenaný u Lukáša v dvadsiatejštvrtej kapitole: a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov.

Aké je to slovo, o ktorom chceme spolu dnes uvažovať?

Pokánie - metanoia po grécky v Novom zákone znamená zmenu zmýšľania. Znamená premýšľať o niečom tak, že nás to vedie k zmene názoru. Toto sloveso charakterizuje prechod z jedného stavu myslenia do iného. Toto slovo predstavuje dynamicku zmenu. Odvrátenie sa od cudzích bohov býva pokladané za základný rys pokánia v Starom zákone. Piata kniha Mojžišova v tridsiatej kapitole hovorí o: milosti kajúcim a požehnaní poslušným - keby si sa navrátil k Hospodinovi. Obrátenie v náboženskom slova zmysle zahŕňa v sebe všetko, čo SZ vyžaduje a pokladá za: osobnú úprimnú odpoveď človeka na Božie pozvanie k vzájomnému spoločenstvu s ponukou odpustenia, ktoré pozvaný vyjadruje pokáním - zmenou zmýšľania a vyznaním hriechov. Teda ide o zásadnú a dramatickú zmenu. V SZ všetky tieto opisy pravého postoja človeka k Božej ponuke spásy sú obsiahnuté v hebrejskom výraze ŠˇUB - obrátenie, vrátenie. Ide o návrat poddaného ktorý sa vzbúril voči svojmu pánovi, alebo o návrat ženy k svojmu mužovi, teda o odvrátenie z doterajšieho životného smeru. Znamená tiež návrat k Bohu.

Obrátenie a celý proces premeny človeka nám umožní pochopiť príbeh o márnotratnom synovi. Tu sa hovorí o vzbure, obrátení, pokání aj posvätení. Biblický pojem pokánia má dva aspekty, negatívny a pozitívny. Negatívna stránka je orientovaná na minulosť a predpokladá zmenu stavu a to je bolestné. Pozitívna stránka pokánia je zameraná do budúcnosti a otvára novú cestu človeka, za cenu premeny, totiž obrátenia a posvätenia. Pokánie teda záleží jednak v rozpoznaní a zanechaní hriechu, jednak v rozhodnutí a vykročení k novému životu. Pokánie sa nachádza medzi hriechom a spásou. Má miesto práve tam, kde sa stretáva kráľovstvo Božie a kráľovstvo tohto sveta. Všetci, čo sa posvätili Bohu a prijali cestu pokánia, stanú sa šíriteľmi svetla. Budú Božími služobníkmi, ktorí rozdávajú z bohatstva Pánovej milosti.

On sľúbil: Urobím ich a okolie svojho pahorku požehnaním, v príhodnom čase spustím dážď. Nepochybujme o tom, lebo zasľúbenia sú pre každého kajúcneho hriešnika. Novozákonné výzvy k pokániu sú o to naliehavejšie, o čo bezprostrednejšie stojíme pred poslednými udalosťami v dejinách Božích, o čo bezprostrednejšie stojíme pred veľkým obratom - príchodom nášho Záchrancu Pána Ježiša ako Kráľa slávy. Jeho výzva k pokániu sa líšila od Jánovej okrem iného aj v tom, že jej naliehavosť bola daná naplnením času. Pravda sa zjavila v plnej sile a s najväčšou mierou naliehavosti. Bol daný jasný dôkaz Božieho záujmu o človeka a zjavený plán záchrany. Spasiteľ dobre vie, ako hriech zatvrdil ľudské srdcia a ako ťažko môžu chápať jeho poslanie a prijať dar spasenia. Pravda sa zjavila v plnej sile a s najväčšou mierou naliehavosti. Bol daný jasný dôkaz Božieho záujmu o človeka a zjavený plán záchrany. Spasiteľ dobre vie, ako hriech zatvrdil ľudské srdcia a ako ťažko môžu chápať jeho poslanie a prijať dar spasenia.

Zatiaľ znie posolstvo: Rešpektujte Boha a pravdivo mu slúžte vierou v Ježiša Krista, končí čas milosti. Výzva Pána Ježiša ku pokániu bola spojená s premenou srdca, znovuzrodením z Ducha Svätého, ktorý pôsobí v Jeho prítomnosti a Jeho prítomnosťou. Všetko, čo Ježiš konal a hovoril, malo za cieľ viesť ľudí k pokániu. Hovorí: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali." Pokánie je radikálny obrat premena srdca - podstaty človeka. V Matúšovom evanjeliu je napísané: Vypestujte dobrý strom a bude dobré aj jeho ovocie. Pokánie je úplné obrátenie od zlého a od všetkého, čo prekáža návratu k Bohu. Pavol apoštol takto rekapituluje svoje pôsobenie v Azií predtým, ako odíde do Jeruzalema: ako som zaprisahával Židov aj Grékov, že sa majú obrátiť k Bohu a uveriť v nášho Pána Ježiša.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 29/2018 - 22. júl 2018

Ako si obliecť "Božiu výstroj"

Ak niekto vie niečo o pokúšaní, tak je to Ježiš. Na samom začiatku svojho verejného účinkovania strávil štyridsať dní na púšti, kde bojoval s diablovými lžami, polopravdami a obvineniami. Už len táto skúsenosť by stačila na to, aby bol v tejto oblasti špičkovým odborníkom. No diabol sa určite potĺkal okolo Ježiša aj potom a našepkával mu myšlienky, ktorými sa ho snažil odvrátiť od Božej vôle. Je možné, že ho podnecoval k tomu, aby stratil nervy v hádke s farizejmi. Alebo mu tvrdil, že sa zbytočne snaží uzdraviť slepého alebo hluchonemého človeka. Raz dokonca využil Petra, jeho najbližšieho učeníka, na to, aby ho odhováral od kríža! Satanov cieľ bol jednoduchý: „Ak privediem Ježiša k spáchaniu hriechu, potom sa zahmlí ním ohlasovaná pravda a poškvrní sa jeho dokonalosť." Satan, samozrejme, zlyhal. Ježiš mu nikdy nenaletel. Odolal ešte aj v Getsemanskej záhrade, keď sa ho diabol pokúšal presvedčiť, aby sa zriekol cesty kríža: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty".

Vojenská analógia - Hoci máme s Ježišom mnoho spoločného, určite nevieme odporovať pokušeniam tak ako on. Jeho totiž pokušenie nikdy nezastihlo nepripraveného. A okrem nepoškvrnenej Panny Márie žiaden človek nedokázal odporovať každému pokušeniu, ktoré mu diabol poslal do cesty. Práve preto nás svätý Pavol naliehavo žiada: „Napokon upevňujte sa v Pánovi a v sile jeho moci..." A keďže z vlastnej skúsenosti vie, aké dokáže byť pokušenie silné, hovorí ďalej: „Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli čeliť úkladom diabla." A pretože vie aj to, aký ľstivý dokáže byť diabol, pripomína nám, že „nás nečaká zápas s krvou a telom, ale... so zloduchmi v nebeských sférach".

Pavol používa tento vojenský obraz, pretože ho dobre pozná. Ako rímsky občan a neskôr strážený väzeň sa veľakrát stretol s rímskymi vojakmi. Pravidelne ich vídaval v ich vojenskom výstroji: hľadieval na ich prilby, panciere, opasky a štíty. Vedel, že ich o niečo menšie a ľahšie meče im dávajú taktickú výhodu proti vojakom s dlhšími a ťažšími mečmi. A vedel aj to, že Rimania si podrobili rozľahlé územia sveta – a že za to z veľkej časti vďačili dobrému výcviku svojich vojakov.

Božia výzbroj - Pavol prevzal túto vojenskú terminológiu a použil ju na kresťanský život. Chcel, aby sa veriaci naučili duchovne „ubrániť svoje územie" – aby dokázali zostať blízko pri Bohu a Duch v nich tak mohol ďalej účinkovať. Pavol chápal, že na to potrebujú chrániť svoje oči, uši, mysle a srdcia.

Ak by Pavol žil s nami dnes, asi by nám povedal, že máme zo všetkých síl brániť svoju „domácu pôdu", ktorou je naša myseľ. Povedal by nám, že nesmieme nikdy dovoliť zlým myšlienkam udomácniť sa v našom vnútri. A určite by na nás naliehal, aby sme aj vo svojom každodennom živote boli ostražití a neustále sa bránili.

Pavol, použijúc analógiu Božej výzbroje a viaceré obrazy židovského Písma, spravil zo šiestich kľúčových duchovných nástrojov šesť kusov výzbroje: „opasok pravdy", pancier spravodlivosti, obuv „pohotovosti" na hlásanie „evanjelia pokoja", „štít viery", „prilbu spásy" a napokon „meč Ducha, ktorým je Božie slovo. Tento zoznam možno zhrnúť do troch obranných línií, ktoré tvoria tieto veci: charakter kresťana, Božia milosť a Boží pokoj, Boží meč.

Charakter - Jednu obrannú líniu tvorí budovanie svätého charakteru. Veď tým, že vpúšťame do svojej mysle hnev, závisť, pýchu, nedôveru a odpor, dovoľujeme diablovi, aby nás ľahšie napádal a prenikal do nášho vnútra. Dávame mu tak príležitosť zatemniť náš vzťah s Pánom. V tomto boji by sa nám teda darilo oveľa viac, keby sme sa rázne rozhodli žiť čnostný život a tomuto predsavzatiu zostali verní.

Písmo nám hovorí, že „statočných ľudí vedie bezpečne ich neporušenosť". A prorok Daniel si zas už v mladom veku „zaumienil v srdci, že sa nepoškvrní". Toto jeho rozhodnutie zohralo kľúčovú úlohu, pretože vďaka nemu dokázal počuť Pána a vykladať kráľovi sny a videnia. Prečo je to také dôležité? Na to nám odpovedá svätý Peter, ktorý veriacim píše, aby vynaložili „všetko úsilie na to, aby k svojej viere pripojili čnosť, k čnosti poznanie, k poznaniu zdržanlivosť, k zdržanlivosti trpezlivosť, k trpezlivosti nábožnosť". Potom im hovorí, že „ak budú toto všetko mať a rozhojňovať to, nebudú nečinní a neplodní... a nepadnú". Stručne povedané, praktizovanie čností nás bude posilňovať v boji proti úkladom diabla. Ak sa budeme usilovať byť čnostní, budeme v sebe rozvíjať charakter vlastný Božím synom a dcéram.

Milosť a pokoj - Ďalšiu obrannú líniu budujeme vtedy, keď sa učíme spoliehať na zvláštne milosti od Pána. Pri snahe o čnostný život sa sústreďujeme na to, čo máme robiť my; pri budovaní tejto obrannej línie sa však zameriavame na to, čo koná Boh. Pavol hovorí, že máme mať obuv, s ktorou dokážeme prinášať „evanjelium pokoja", a že si máme vziať aj „štít viery" a „prilbu spásy". Tieto obrazy poukazujú na to, že Duch Svätý nás chce naplniť svojou milosťou a pokojom – aby sme nemali pocit, že bojujeme proti pokušeniam celkom sami.Opäť sa pozrime na výstroj rímskeho vojaka. Sandále vojaka mali na podrážke malé klinčeky. Vďaka nim dokázali vojaci pevne stáť aj na tých najšmykľavejších povrchoch. Taktiež mali veľký štít – skoro taký veľký ako menšie dvere. Keď sa vojaci zoraďovali vedľa seba, ich štíty vytvorili takmer nepreniknuteľnú stenu, ktorú nedokázali preraziť žiadne šípy. A mali, samozrejme, aj prilbu z hrubej a silnej kože, ktorá im chránila hlavu.

Keď cítiš, že sa šmýkaš a upadáš do hnevu, súperenia, závisti či niečoho podobného, popros Ducha, aby ťa naplnil Kristovým pokojom. Tak zostaneš stáť na svätej zemi. Keď máš pocit, že vo všetkom zlyhávaš, nájdi útočisko v dare viery, ktorý si dostal pri krste. Nech ti táto viera pripomenie, že „niet odsúdenia pre tých, čo sú v Kristovi Ježišovi". A keď si uvedomíš, že pochybuješ o Božej dobrote alebo o jeho láske k tebe, spomeň si na prilbu spásy, ktorá ti môže pomôcť „skúmať duchov" a rozlíšiť pravdu od lži.

Božie slovo - Paradoxne, poslednou obrannou líniou je vlastne línia útočná. Všetky kusy výzbroje, na ktoré sme sa doteraz sústredili, majú obrannú funkciu. Štíty, panciere, prilby – toto všetko chráni vojaka pred útokmi nepriateľa. Jedine o Božom slove hovorí Pavol ako o zbrani – konkrétne o meči. A nie je to žiaden starý, zhrdzavený meč, ale „meč Ducha". Obranná výstroj je užitočná len vtedy, keď je človek vystavený útoku. Svojho nepriateľa však nepôjde naháňať s pancierom v ruke! No s útočnou zbraňou, akou je aj meč, môžeme zaútočiť prv, než nás napadne náš nepriateľ, ktorým je diabol. A môžeme ho ňou zneškodniť hneď v tom okamihu, keď sa bude snažiť na nás zaútočiť.

Sväté písmo je Bohom inšpirované slovo. Je „Bohom vnuknuté" alebo, ako hovoria niektoré preklady, „Bohom vydýchnuté" – čo znamená, že v sebe nesie moc Ducha Svätého. Počas štyridsiatich dní na púšti Ježiš opakovane používal Božie slovo na odohnanie nepriateľa: „Nielen z chleba žije človek... Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť...Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha". A fungovalo to! Ježiš nielenže vyhral boj nad diablom, ale vrátil sa z púšte „v sile Ducha".

Ak každý deň stráviš čo i len desať minút čítaním a rozjímaním Písma, postupne zosilnieš a budeš sa čoraz odvážnejšie stavať proti pokušeniam. Dokážeš využívať Písmo tak, ako vojak používa svoj meč, a budeš ním sekať diablove lži a klamy. A budeš to robiť mocou Ducha, nielen nejakou mocou svojho rozumu či vlastnej pamäti!

Písmo nám sľubuje: „Diablovi sa vzoprite a ujde od vás. Priblížte sa k Bohu a on sa priblíži k vám" (Jak 4, 7 – 8). S Božou výzbrojou sa dokážeš obrániť pred úkladmi diabla. A keď sa ti to podarí, priblížiš sa k Pánovi. Takže boj o svoju myseľ môžeš naozaj vyhrať! Obleč si teda výzbroj a zaujmi svoje miesto!

/z časopisu Slovo medzi nami/

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 28/2018 - 15. júl 2018

Boh nás chce obnoviť uzdravením nášho rozdeleného srdca

Vo všeobecnosti je prijímaný názor, že vysokoškolské vzdelanie nie je v prvom rade o počúvaní prednášok, čítaní skrípt alebo robení skúšok. To sú, samozrejme, dôležité prvky vysokoškolského štúdia. No hodnotiť štúdium len prostredníctvom týchto vecí by bolo povrchné. Hlbší význam univerzitného štúdia spočíva vo formovaní študentovej mysle – najmä v tom, že ho učí logicky rozmýšľať, jasne písať a presvedčivo rozprávať.

Niečo podobné môžeme povedať aj o našom živote s Pánom. Čas, ktorý trávime v modlitbe za ľudí, je veľmi hodnotný a dôležitý. Nesmierny význam má tiež všetok ten čas, ktorý venujeme pomoci druhým. A Ježiš sa teší aj z toho, koľko energie dávame svojej rodine. No človek sa môže celé dni modliť, venovať hodiny pomoci chudobným a starať sa o svoju rodinu, a predsa mať zároveň vo svojej mysli veľa rozporov. Môže robiť všetky tieto veci a pritom prehliadať tú najdôležitejšiu časť kresťanského života: túžbu Ducha Svätého formovať a pretvárať ho na obraz Krista. Môžeme napríklad pracovať ako dobrovoľníci vo výdajni jedla pre chudobných a pritom v mysli posudzovať tých, ktorí tam prichádzajú. Môžeme prijímať pri svätej omši Eucharistiu a napriek tomu premýšľať nad tým, ako by sme mohli zmanipulovať svojho šéfa. Alebo môžeme prikazovať svojim deťom, aby odpúšťali, a pritom sami prechovávať hnev voči manželovi či manželke. Boh nás chce pretvárať na svoj obraz. Chce nás pretvoriť na milosrdné, láskavé, pokorné a veľkodušné obrazy svojho Syna. No na to, aby to mohol spraviť, musí obrúsiť naše ostré hrany. Pán však túto výzvu ochotne prijíma. A čo my? Ľudská myseľ je úžasná. Dokáže logicky uvažovať, predstavovať si rôzne veci, chápať a spomínať. Je tiež domovom svedomia, ktorým rozlišujeme dobré od zlého. Každý deň tvoja myseľ analyzuje milióny údajov predkladaných tvojim zmyslom a používa tieto údaje na to, aby urobila stovky rozhodnutí. Vťahuje do tohto procesu aj tvoje spomienky a tvoju predstavivosť a zapája aj emócie, aby ti tak pomohla nájsť odvahu pri ťažkých rozhodnutiach a radosť po dobre vykonanej práci.

No okrem týchto „prirodzených" darov a schopností má ľudská myseľ aj nadprirodzený rozmer. Svätý Augustín napísal: „Myseľ je obrazom Boha, preto je schopná vnímať ho a byť s ním". Svätý Pavol tiež hovorí, že máme Kristovu myseľ či „Kristovo zmýšľanie". Boh nás stvoril so schopnosťou vnímať jeho prítomnosť, chápať jeho tajomstvá a mať s ním vzťah založený na láske. Náš rozum zmýšľa podobným spôsobom, akým zmýšľa Boh. Prostredníctvom emócií môžeme milovať to, čo miluje Boh, a tiež zakúsiť, ako hlboko ho zraňujú naše hriechy. Môžeme si predstavovať krásu neba a uchovávať si v živej pamäti úžasné Božie skutky. A pomocou svojho svedomia môžeme rozlišovať dobré od zlého a hriešne skutky od tých spravodlivých. Aké ohromné veci Boh stvoril! A aký veľký dar nám dal – to, že sme stvorení na jeho obraz, že sme schopní spoznávať ho a predurčení byť s ním naveky! No hoci to znie veľmi pôsobivo, uvedomujeme si aj to, že často nám naša myseľ neslúži na dobré. Prechovávanie zášti z minulosti, súčasné hriechy či pocity viny vo svedomí môžu brániť prúdeniu milosti, ktorú nám Duch Svätý chce dať. Všetky tieto veci môžu hatiť rozvíjanie nášho vzťahu s Bohom a vlievať do nás pocit osamelosti a bezmocnosti. Okrem toho tieto negatívne vplyvy môžu našu myseľ otupiť. A čím viac im dovolíme ovládať nás, tým väčšmi budú zatemňovať náš úsudok. Bude sa nám ťažšie rozlišovať dobré od zlého. Niektoré hriechy začneme považovať za prijateľné a prestaneme pozorne vnímať myšlienky a hlasy, ktoré nás pohýnajú ku konaniu dobra.

Izraelský kráľ Dávid je príkladom toho, ako opakované lži a iné negatívne vplyvy môžu človeka postupne priviesť ku konaniu ťažkých hriechov. Dávid nebol obyčajný človek. Boh o ňom povedal, že je mužom „podľa jeho srdca". To však neznamená, že bol imúnny voči pokušeniam. Dávida priťahovala Betsabe, ktorá bola manželkou vojaka jeho armády. Dávid, naplnený žiadostivou túžbou po nej, prikázal, aby ju k nemu priviedli; a spal s ňou. Dávid bol mocný muž. Mal všetko, čo len chcel, vrátane veľkého háremu. No zahľadel sa do tejto jednej ženy, manželky vojaka, ktorý mu bol oddaný, a vzal si ju bez ohľadu na to, aký vplyv to bude mať na ňu alebo jej rodinu. Keď Dávid zistil, že Betsabe čaká dieťa, snažil sa svoj hriech zakryť: prikázal, aby dali Uriáša na bojisku do prvej línie a potom sa od neho stiahli. Jeho plán vyšiel. Uriáš v boji zahynul a Dávid si myslel, že má pokoj. No ututlané veci niekedy vyjdú najavo dosť rýchlo. Prorok Nátan ukázal Dávidovi jeho hriechy a kráľ sa tak musel postaviť zoči-voči všetkým zločinom, ktoré spáchal. Pokorený a zahanbený Dávid však napokon konal pokánie a Boh mu odpustil. Tento príbeh ukazuje, aká klamná môže byť naša myseľ vtedy, keď je zatemnená sebeckými túžbami. Všetci vieme, že svedomie možno umlčať. Každý z nás urobil niekedy rozhodnutie, ktoré nepovažoval za správne, no predsa sme si akosi mysleli, že je ešte celkom prijateľné.

Nech nás povzbudí poznanie, že Boh je milosrdný. Dávid síce musel znášať dôsledky svojho hriechu, no našiel veľkú útechu v pravde, že Boh ho neodmietol. Mohol začať odznova – s dôverou, že Boh mu nebude pripomínať jeho minulé hriechy. Žiaden hriech – dokonca ani cudzoložstvo alebo vražda – nie je väčší ako Božia moc odpúšťať.

My všetci pokrstení kresťania sme „novým stvorením". Všetci sme mužmi a ženami „podľa Božieho srdca". Možno máme pocit, že máme pred sebou ešte dlhú cestu. Môžeme si však byť istí tým, že Boh nás miluje a chce zmeniť naše zmýšľanie a konanie, ktoré sa stavia proti nemu a jeho prikázaniam. Svätý Pavol nám dokonca povedal aj to, ako k tomu môže dôjsť: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé".

Vidíš, že riešenie, ktoré nám núka Boh, sa skladá z dvoch častí? Boh chce zmeniť spôsob nášho zmýšľania, ale potrebuje na to našu spoluprácu. Kľúčovým prvkom spolupráce s Pánom je pravidelné zhodnotenie svojho dňa počas večernej modlitby: „Kedy som sa nesprával tak, ako to chcel odo mňa Boh? Kedy sa mi nepodarilo urobiť to, čo odo mňa Boh žiadal?" Alebo sa môžeme slovami svätého Pavla pýtať: „Bol môj život odrazom toho, ,čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné? Kedy sa mi to nedarilo?" Keď si budeme každý večer robiť takéto spytovanie svedomia, naučíme sa „pútať myseľ, aby bola poslušná Kristovi". Keď sa ti podarí spútať svoju myseľ, budeš si viac uvedomovať svoje myšlienky a dokážeš rýchlejšie rozlíšiť tie, ktoré sa nezhodujú s Pánovým zmýšľaním. Toto spytovanie svedomia však nemá trvať hodiny. Stačí, keď sa na pár minút pozrieš na tie najdôležitejšie momenty dňa. Postupom času pocítiš, ako ti Duch Svätý pomáha a oslobodzuje ťa.

To je teda tvoja časť práce na tomto diele. A aká je tá Božia? Pri našom každodennom spytovaní nám pomáha hľadieť na uplynulé udalosti jeho očami plnými milosrdenstva a lásky. Vie, ako ľahko dokážeme prehliadnuť alebo ospravedlniť hriech, a tak nám pomáha byť úprimnými k sebe i k nemu. Zároveň nás uisťuje o svojej láske. Vie, ako ľahko sa necháme znechutiť, a tak nám pripomína, že nás miluje najmä preto, kým sme, a nie preto, čo robíme. Ako hovorí žalmista: „Hoci by ma opustili otec aj mať, Pán sa ma predsa ujme". Nič ťa nemôže od neho odlúčiť – nič, samozrejme, okrem tvojej neochoty prísť k nemu a požiadať ho o prejav jeho lásky.

Boh chce, aby sme s ním spolupracovali na obnove svojej mysle. Vlastne je ochotný urobiť všetko pre to, aby nám pomohol vyhrať ten dlhý boj medzi svätosťou a sebeckosťou. Dal nám Ducha Svätého. Dal nám dar Eucharistie. Dal nám svoje slovo v Písme. Tieto jeho dary nám môžu v boji so sebectvom veľmi pomôcť. Pre človeka nie je nič krajšie ako to, keď môže žiť v slobode Ducha Svätého, oslobodený od svojich sebeckých túžob. Začnime teda už dnes. V každej situácii „modlitbou, prosbou a so vzdávaním vďaky" prednášajme svoje žiadosti Bohu. Potom „Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť, uchráni naše srdcia a naše mysle v Kristovi Ježišovi". /z časopisu Slovo medzi nami/

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 26/2018 - 8. júl 2018

katechéza Svätého Otca Františka

Úvodom ku dnešnej katechéze pápeža boli slová Deuteronómia: Opýtaj sa len dávnych čias, ktoré boli pred tebou, [...] či sa stalo niečo také veľké ako toto a či bolo počuť niečo podobné, že by bol ľud tak počul hovoriť z ohňa hlas Boží, ako si počul ty, a zostal si nažive! Alebo pokúsil sa nejaký Boh prísť a vybrať si národ spomedzi národov navštíveniami, znameniami a zázrakmi, v boji, [...] celkom tak, ako to urobil Pán, váš Boh, kvôli vám v Egypte pred vašimi očami?! Ty si to videl, aby si sa naučil, že Pán je pravý Boh a okrem neho iného niet» (Dt 4, 32-35).

Pokračujeme v prikázaniach, ktoré ako sme povedali, skôr než prikázaniami, sú slovami Boha pre jeho ľud, aby dobre kráčal. Sú láskyplnými slovami Otca. Tých Desať slov začína takto: «Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva». Zdalo by sa, že tento začiatok nesúvisí s tými v plnom zmysle zákonmi, ktoré po ňom nasledujú. Avšak nie je to tak.

Prečo je tu teda toto prehlásenie, ktoré Boh dáva o sebe samom a o oslobodení ľudu? Pretože na vrch Sinaj sa prichádza po prekročení Červeného mora: Boh Izraela najprv zachraňuje, potom vyžaduje dôveru. Desatoro sa teda začína Božou veľkodušnosťou. Boh nikdy nevyžaduje veci bez toho, aby prv neobdaroval. Najprv zachraňuje, najprv dáva, potom vyžaduje. Takýto je náš Otec, dobrý Boh.

A pochopme dôležitosť toho prvého prehlásenia: «Ja som Pán, tvoj Boh». Je tu privlastňovacie zámeno, je tu vzťah, je tu vyjadrená príslušnosť. Boh nie je kýmsi cudzím – je to tvoj Boh. Toto dáva svetlo celému Desatoru a odhaľuje aj tajomstvo kresťanského konania, pretože je to aj samotný postoj Ježiša, ktorý hovorí: «Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás». Kristus je Otcovým milovaným a touto láskou miluje aj nás. Nezačína sám od seba, ale od Otca. Častokrát naše konanie zlyháva, pretože začíname od seba samých a nie od vďačnosti. A ten, kto začína sám od seba, kam až zájde?... K sebe samému! Je neschopný kráčať cestou, vracia sa k sebe.Je to práve ten egoistický postoj, o ktorom sa žartovne hovorí: „Tento človek je „samé ja, ja, ja, so mnou a pre mňa". Začína od seba a vracia sa k sebe.

Kresťanský život je predovšetkým «odpoveďou vďačnosti» veľkodušnému Otcovi. Tí kresťania, čo sa riadia jedine „povinnosťami" prezrádzajú, že nemajú osobnú skúsenosť s tým Bohom, ktorý je „náš". Musím urobiť toto, toto a tamto... Len povinnosti. Niečo ti však chýba! Čo je základom tejto povinnosti? - „Nuž, musí sa tak robiť." - Nie: základom tejto povinnosti je láska Boha Otca, ktorý najprv dáva, až potom prikazuje. Postaviť zákon pred vzťah nepomáha napredovaniu vo viere. Ako môže mladý človek túžiť po tom, aby bol kresťanom, ak začíname od povinností, záväzkov, dôslednosti, a nie od oslobodenia? Veď byť kresťanom je cestou oslobodzovania! Prikázania ťa oslobodzujú od vlastného egoizmu. A oslobodzujú ťa preto, lebo je tu Božia láska, ktorá ťa vedie vpred. Kresťanská formácia sa nezakladá na sile vôle, ale na prijatí spásy, na tom, že sa necháme milovať – najprv Červené more, potom vrch Sinaj. Najprv spása – Boh zachraňuje svoj ľud v Červenom mori, potom mu na Sinaji hovorí to, čo má robiť. No tento ľud vie, že všetky tieto veci robí preto, lebo bol zachránený Otcom, ktorý ho miluje.

Vďačnosť je charakteristickou črtou srdca, ktoré navštívil Duch Svätý. Aby sme poslúchali Boha, je treba predovšetkým pamätať na jeho dobrodenia. Svätý Bazil hovorí: «Kto nenechá tieto dobrodenia upadnúť do zabudnutia, smeruje k dobrej cnosti a ku každému dielu spravodlivosti». Kam nás toto všetko vedie? K precvičovaniu pamäte: koľko pekných vecí vykonal Boh pre každého z nás! Aký štedrý je náš nebeský Otec!

Teraz by som vám chcel navrhnúť jedno malé cvičenie v tichu. Každý z nás nech si odpovie vo svojom srdci: Koľko krásnych vecí pre mňa vykonal Boh? Toto je otázka, na ktorú si v tichu odpovedzme. Koľko krásnych vecí pre mňa vykonal Boh? A toto je Božie oslobodzovanie. Boh koná množstvo krásnych vecí a oslobodzuje nás. A predsa niekto môže cítiť, že ešte skutočne neprežil skúsenosť oslobodenia Bohom. Toto sa môže stať. Môže sa stať, že pri pohľade do vlastného vnútra nájdeme len zmysel pre povinnosť, akúsi spiritualitu sluhov, a nie synov. Čo v tomto prípade robiť? To, čo robil vyvolený ľud. Kniha Exodus hovorí: «Izraeliti vzdychali pod robotou a kričali, a ich volanie od roboty vystúpilo k Bohu. Boh počul ich nárek a spomenul si na svoju zmluvu s Abrahámom, Izákom a Jakubom. A Boh zhliadol na Izraelitov, a ujal sa ich». Boh na mňa myslí.

Oslobodzujúca činnosť Boha postavená na začiatok Desatora – čiže prikázaní – je odpoveďou na tento nárek. My sa nezachraňujeme sami, avšak od nás môže vyjsť volanie o pomoc: „Pane, zachráň ma, Pane, ukáž mi cestu, Pane, pohlaď ma, Pane, daj mi trochu radosti." Toto je volanie prosiace o pomoc. Je to na nás, aby sme prosili o oslobodenie od egoizmu, hriechu, od okov otroctva. Toto volanie je dôležité, je to modlitba, je to uvedomovanie si toho, čo je v nás ešte utláčané a neoslobodené. V našej duši je mnoho neoslobodených vecí. „Zachráň ma, pomôž mi, osloboď ma" - to je jedna pekná modlitba k Pánovi. Boh očakáva toto volanie, pretože môže a chce rozlámať naše okovy. Boh nás nepovolal k životu pre to, aby sme ostali utláčaní, ale aby sme boli slobodní a žili vo vďačnosti, poslúchajúc s radosťou Toho, kto nám daroval tak veľa – nekonečne viac, než mu kedy budeme môcť dať my. Je to niečo krásne. Nech je Boh vždy zvelebený za to, čo urobil, robí a ešte urobí pre nás!

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 26/2018 - 1. júl  2018

katechéza Svätého Otca Františka

„Svet nepotrebuje legalizmus, ale starostlivosť. Potrebuje kresťanov so srdcom synov." To sú slová pápeža Františka z dnešnej generálnej audiencie na Vatikánskom námestí. V druhej časti cyklu o prikázaniach Svätý Otec predstavil Desatoro ako „súčasť vzťahu" Zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom. Biblia i židovská tradícia ich nazýva „desiatimi slovami". A prostredníctvom slov s nami Boh rozvíja dialóg lásky, uviedol pápež.

Pápež František v katechéze poukázal na neustále pokušenie kresťanov považovať Boha za despotického pána, ktorý zakazuje a núti, namiesto toho, aby sme ho vnímali ako starostlivého a láskavého Otca, ktorý nás chce chrániť pred sebazničením. Ako pripomenul Svätý Otec, už aj Adama a Evu sa diablovi podarilo presvedčiť o tom, že slovo lásky Boha je len podrobujúcim rozkazom.

Úvodom ku katechéze boli slová sv. Pavla z Druhého listu Korinťanom: «Bratia, naša schopnosť je z Boha. On nás urobil súcich za služobníkov Novej zmluvy, a nie litery, ale Ducha; lebo litera zabíja, kým Duch oživuje. Pán je Duch; a kde je Pánov Duch, tam je sloboda.» (2 Kor 3,5b.6.17)

Minulú stredu sme začali nový cyklus katechéz o prikázaniach. Videli sme, že Pán Ježiš neprišiel Zákon zrušiť, ale ho naplniť. Musíme však lepšie porozumieť tejto perspektíve. V Biblii prikázania neexistujú samy pre seba, ale sú súčasťou istého vzťahu. Pán Ježiš neprišiel Zákon zrušiť, ale ho naplniť. Je tu ten vzťah Zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom. Na začiatku 20. kapitoly Knihy Exodus čítame - a toto je dôležité -: «Boh hovoril všetky tieto slová».

Zdá sa, že je to akýsi úvod, tak ako mnohé iné, avšak v Biblii nič nie je banálne. Text nehovorí: „Boh hovoril tieto prikázania", ale „tieto slová". Židovská tradícia vždy nazýva Desatoro „Desiatimi slovami". A termín „desatoro" znamená práve toto. Hoci majú formu zákonov a z objektívneho hľadiska sú to prikázania. Prečo teda posvätný Autor práve tu používa termín „desať slov"? Prečo nehovorí „desať prikázaní"?

Aký je rozdiel medzi príkazom a slovom? Príkaz je komunikáciou, ktorá si nevyžaduje dialóg. Slovo je naopak nevyhnutným prostriedkom pre vzťah ako dialóg. Boh Otec tvorí prostredníctvom svojho slova a jeho Syn je Slovom, ktoré sa stalo Telom. Láska sa živí slovami, a rovnako i výchova či spolupráca. Dve osoby, ktoré sa nemilujú, nedokážu komunikovať. Keď niekto hovorí k nášmu srdcu, naša osamelosť sa končí. Prijatím slova sa nadväzuje komunikácia. A prikázania sú Božími slovami: Boh v týchto desiatich slovách komunikuje seba samého a očakáva našu odpoveď.

Iná vec je prijať príkaz a iná vec je vnímať, že niekto sa snaží s nami hovoriť. Dialóg je oveľa viac než len komunikovaním istej pravdy. Môžem vám povedať: „Dnes je posledný deň jari, je to teplá jar, ale dnes je jej posledný deň". Toto je určitá pravdivá výpoveď, nie je to dialóg. Ak vám však poviem: „Čo si myslíte o tejto jari?" – začínam dialóg. Prikázania sú dialógom. «Komunikácia sa uskutočňuje pre radosť z rozprávania a pre konkrétne dobro odovzdávané prostredníctvom slov medzi ľuďmi, ktorí sa majú navzájom radi. Je to dobro, ktoré nespočíva vo veciach, ale v osobách, ktoré sa navzájom dobrovoľne darujú v dialógu.

Avšak tento rozdiel nie je nejakou umelou vecou. Pozrime sa, čo sa odohralo na začiatku. Pokušiteľ, diabol, chce v tejto veci oklamať muža a ženu – chce ich presvedčiť, že Boh im zakázal jesť ovocie stromu dobra a zla, aby ich držal v područí. Výzva spočíva práve v tomto: Je prvá norma, ktorú dal Boh človeku rozkazom despotu, ktorý zakazuje a núti, alebo je to pozornosť otca, ktorý sa stará o svojich maličkých a chráni ich od sebazničenia? Je to slovo, či príkaz? Tou najtragickejšou z mnohých lží, ktoré had nahovára Eve, je to, že jej chce vsugerovať predstavu o akomsi závistlivom božstve – „Ale nie, Boh je voči vám závistlivý" –, o majetníckom božstve – „Boh nechce, aby ste mali slobodu". Skutočnosti dramaticky ukazujú, že had klamal - nahovoril im, že miesto slova lásky ide o rozkaz.

Človek stojí pred týmto rázcestím: Boh mi veci predpisuje, alebo sa o mňa stará? Sú jeho prikázania len akýmsi zákonom, alebo obsahujú slovo, ktorým sa o mňa stará? Je Boh vlastníkom, alebo je Otcom? Boh je Otcom: nikdy na to nezabudnite. Aj v tých najhorších situáciách myslite na to, že máme Otca, ktorý nás všetkých miluje. Sme poddanými, alebo sme synmi? Tento boj v našom vnútri i mimo nás prebieha neustále. Tisíckrát si musíme vybrať medzi mentalitou otrokov a mentalitou synov. Príkaz je od majiteľa, slovo je od Otca.

Duch Svätý je Duchom synov, je Duchom Ježiša. Duch otrokov nemôže ináč, než brať Zákon ako utláčanie, čo môže viesť ku dvom protichodným výsledkom: buď k životu pozostávajúcemu z úloh a povinností, alebo k násilnej reakcii odmietania. Celé kresťanstvo je prechodom od litery Zákona k Duchu, ktorý dáva život. Ježiš je Otcovým Slovom, a nie Otcovým odsúdením. Ježiš prišiel, aby nás svojím Slovom spasil, nie aby nás odsúdil.

Dá sa pobadať, či určitý muž alebo žena zakúsil tento prechod, alebo nie. Ľudia si všimnú, či kresťan zmýšľa ako syn, alebo ako otrok. A my sami si pamätáme, či sa naši vychovávatelia o nás starali ako otcovia a mamy, alebo či nám len ukladali pravidlá. Prikázania sú cestou k slobode, pretože sú slovom Otca, ktorý nás na tejto ceste robí slobodnými. Svet nepotrebuje legalizmus, ale starostlivosť. Potrebuje kresťanov so srdcom synov. Potrebuje kresťanov so synovským srdcom, nezabudnite na to.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 25/2018 - 24. jún 2018

katechéza Svätého Otca Františka

Svätý Otec dnes pri generálnej audiencii začal nový cyklus katechéz na tému Božích prikázaní. Ako vysvetlil, ich cieľom je pomôcť osobitne mladým ľuďom, aby „prešli od ilúzií mladosti k pokladu, ktorý je v nebi, a to kráčajúc za Ježišom".

Úvodom ku katechéze Svätého Otca boli slová z Evanjelia podľa Marka (10,17-21):

«Keď sa [Ježiš] vydával na cestu, ktosi k nemu pribehol, kľakol si pred ním a pýtal sa ho: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?" Ježiš mu povedal: „Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý jedine Boh. Poznáš prikázania: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku!" Ale on mu povedal: „Učiteľ, toto všetko som zachovával od svojej mladosti." Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal mu: „Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!».

Dnes je sviatok svätého Antona Paduánskeho. Kto z vás sa volá Anton? Aplauz všetkým Antonom! Ďakujem. Dnes začíname nový cyklus katechéz a jeho témou sú prikázania. Prikázania Božieho zákona. V úvode budeme vychádzať z úryvku Svätého písma, ktoré sme si práve vypočuli: o stretnutí Ježiša s mužom, s mladíkom, ktorý sa ho na kolenách pýta, ako môže zdediť večný život.

V tejto otázke spočíva výzva každej existencie, aj tej našej – túžba po plnom živote, bez konca. Ako však k nemu dospieť? Ktorou cestou sa vybrať? - Žiť opravdivo, žiť šľachetným životom... Koľkí mladí sa snažia „žiť", no uškodia si, keď idú za prchavými vecami.

Chuť žiť. Niektorí si myslia, že je lepšie uhasiť túto vášnivú túžbu po živote, pretože je nebezpečná. Chcel by som povedať, a to osobitne mladým: naším najväčším nepriateľom nie sú konkrétne problémy, akokoľvek by boli vážne a dramatické – tým najväčším nebezpečenstvom života je zlý duch prispôsobivosti, ktorá nie je miernosťou či pokorou, ale chabou priemernosťou a ustrašenosťou.

Mladý človek, ktorý je priemerný, má budúcnosť či nie? Nie! Zostáva na mieste, nerastie, nebude mať úspech. Priemernosť či ustráchanosť. To sú tí mladí, čo majú zo všetkého strach: „Nie, ja som už raz taký...". Títo mladí nepôjdu vpred. Chce to miernosť, odvahu, a žiadnu ustráchanosť, žiadnu priemernosť.

Blahoslavený Pier Giorgio Frassati – ktorý bol mladým človekom – hovorieval, že treba žiť a nie živoriťživotom bez krásy, bez farby. Ak mladí nebudú mať hlad po autentickom živote, kladiem si otázku – kam pôjde ľudstvo? Kam bude spieť ľudstvo s mladými ochabnutými, bez nepokoja? Kam bude smerovať?

Otázka toho človeka v evanjeliu, ako sme ju počuli, je vo vnútri každého jedného z nás: Ako nájsť život – hojný život – a šťastie? Ježiš odpovedá: «Poznáš prikázania» a cituje časť Desatora. Je to Ježišov pedagogický postup, ktorým chce priviesť na presné miesto; veď už z otázky toho človeka je jasné, že nemá plný život, hľadá viac, je nepokojný. Čo má teda pochopiť? Hovorí: «Učiteľ, toto všetko» – tieto prikázania – «som zachovával od svojej mladosti».

Ako sa prechádza od mladosti ku zrelosti? Keď začneme prijímať vlastné limity. Prijať vlastné obmedzenia je teda prechodom od mladosti ku zrelosti. Dospelými sa stávame vtedy, keď sa relativizujeme a sme si vedomí toho, „čo chýba". Tento muž bol nútený uznať, že všetko to, čo môže „urobiť", neprekračuje istý „strop", nejde poza istú medzu. Aké pekné je byť mužmi a ženami! Aká vzácna je naša existencia! A predsa, je tu jedna pravda, ktorú v dejinách posledných storočí človek častokrát odmietol, a to s tragickými dôsledkami: je to pravda o jeho limitoch, o vlastných obmedzeniach.

Ježiš v evanjeliu hovorí niečo, čo nám môže pomôcť: «Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť». Pán Ježiš daruje naplnenie, kvôli tomu prišiel. Ten muž mal dosiahnuť k prahu ku skoku smerom tam, kde sa otvára možnosť prestať žiť pre seba samých, pre svoje vlastné diela, vlastné dobrá a – práve preto, že chýba plnosť života – zanechať všetko, aby nasledoval Pána. Ako dobre vidieť, že v nesmiernom a úžasnom záverečnom Ježišovom pozvaní nie je ponuka chudoby, ale bohatstva – toho skutočného: «Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!».

Ak by sme si mohli vybrať medzi originálom a kópiou, kto by si len vybral kópiu? Tu je tá výzva: nájsť originál života, a nie kópiu. Ježiš nám neponúka náhradky, ale pravý život, pravú lásku, pravé bohatstvo! Ako nás mladí ľudia majú nasledovať vo viere, ak nás nevidia vyberať si originál, ak nás vidia privyknutých len na polovičné miery? Je nepekné nájsť polovičatých kresťanov, kresťanov – dovolím si výraz – „zakrpatených", ktorí rastú len po určitú mieru a potom už dosť – kresťania so zakrpateným, uzavretým srdcom. Je to nepekné. Potrebujeme príklad niekoho, kto nás pozýva ísť „ponad", pozýva nás k niečomu „viac", k rastu. Svätý Ignác to nazýval „magis" - «zápal, horlivosť v činoch, ktorá burcuje ospalých».

Cesta k tomu, čo chýba vedie cez to, čo tu je. Ježiš neprišiel zrušiť Zákon či Prorokov, ale dať im naplnenie. Musíme začať od reality, aby sme urobili skok k „tomu, čo chýba". Musíme skúmať to zvyčajné, aby sme sa otvorili pre to nezvyčajné.

V týchto katechézach uchopíme Mojžišove tabule ako kresťania, držiac za ruku Ježiša, aby sme prešli od ilúzií mladosti k pokladu, ktorý je v nebi, kráčajúc za Ježišom. V každom z týchto starobylých a múdrych zákonov objavíme otvorené dvere k Otcovi, ktorý je na nebesiach, aby nás Pán Ježiš, ktorý ich prekročil, priviedol k pravému životu. K jeho životu. K životu Božích detí.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 24/2018 - 17. jún 2018

katechéza Svätého Otca Františka

"Nikto neprijíma birmovanie len pre seba samého, ale pre to, aby spolupracoval na duchovnom raste ostatných" – túto myšlienku z katechézy o sviatosti birmovania zdôraznil pápež František pri stredajšej generálnej audiencii na Námestí sv. Petra.

Úvodom ku katechéze bol úryvok z Evanjelia podľa Jána (20, 19.22): «Večer v prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!" . Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého"».

Pokračujúc v uvažovaní nad sviatosťou birmovania, budeme dnes premýšľať o účinkoch, ktorým dar Ducha Svätého dáva dozrievať u birmovancov, vedúc ich k tomu, aby sa stali darom pre druhých. Duch Svätý je darom. Pamätajme na to, že keď nám biskup udeľuje pomazanie olejom, hovorí: «Prijmi znak daru Ducha Svätého». Tento dar, Duch Svätý, vstupuje do nás a prináša ovocie, aby sme ho potom my mohli dať druhým. Prijímame vždy pre to, aby sme darovali – nikdy neprijímame, aby sme si veci držali vo vnútri, akoby bola duša nejakým skladiskom. To nie – vždy prijímame pre to, aby sme darovali. Božie milosti prijímame, aby sme ich darovali iným. Toto je život kresťana. Je teda vlastné Duchu Svätému, že nás decentralizuje od nášho „ja", aby sme sa otvorili pre to „my" ako komunita. Prijať pre to, aby sme mohli darovať. My nie sme v centre – sme nástrojom tohto daru pre iných. Birmovanie, kompletizujúc v pokrstených ich podobnosť s Kristom, ich silnejšie zjednocuje ako živé údy mystického tela Cirkvi. Misia Cirkvi vo svete napreduje prostredníctvom príspevku všetkých tých, ktorí sú jej súčasťou. Niekto si myslí, že v Cirkvi sú páni – pápež, biskupi, kňazi a potom robotníci, ktorými sú všetci ostatní. To nie – Cirkvou sme my všetci! A všetci máme zodpovednosť vzájomne sa posväcovať, starať sa o druhých. Cirkev sme my všetci. Každý má v Cirkvi svoju prácu, no Cirkev sme my všetci. Na Cirkev musíme myslieť ako na jeden živý organizmus, zložený z osôb, ktoré poznáme a s ktorými spoločne putujeme, a nie ako na nejakú abstraktnú a vzdialenú skutočnosť. Cirkev sme my, ktorí putujeme, Cirkev sme my, ktorí sme dnes na tomto námestí. My – toto je Cirkev. Birmovanie nás viaže k univerzálnej Cirkvi, rozšírenej po celej zemi, zapájajúc však aktívne birmovancov do života partikulárnej Cirkvi, ku ktorej patria, na čele ktorej je biskup, ako následník apoštolov. Biskup je preto prvotný vysluhovateľ sviatosti birmovania /porov. Lumen gentium 26/, lebo začleňuje birmovanca do Cirkvi. Skutočnosť, že v Cirkvi latinského obradu túto sviatosť zvyčajne udeľuje biskup, zdôrazňuje jej «účinok, ktorým je užšie spojenie tých, čo ju prijímajú, s Cirkvou, s jej apoštolským pôvodom a s jej poslaním vydávať svedectvo o Kristovi».

A toto cirkevné včlenenie je dobre zvýraznené znamením pokoja, ktoré uzatvára obrad birmovania. Biskup každému birmovancovi hovorí: „Pokoj s tebou." Tieto slová, pripomínajúc [Ježišov] pozdrav učeníkom vo Veľkonočný večer, plný Ducha Svätého – ako sme to počuli v čítaní – objasňujú gesto, ktoré je «znakom a prejavom ekleziálneho spoločenstva s biskupom a so všetkými veriacimi». My pri birmovaní prijímame Ducha Svätého a pokoj – ten pokoj, ktorý máme dávať druhým. Zamyslime sa však – každý nech napríklad pomyslí na vlastnú farskú komunitu. Je tu obrad birmovania a potom si dávame znak pokoja – biskup ho dá birmovancovi a potom pri svätej omši si ho vzájomne vymieňame medzi sebou my všetci. Toto vyjadruje harmóniu, znamená to lásku medzi nami, znamená to pokoj. Čo sa však deje potom? Vychádzame a začíname ohovárať druhých – takpovediac, „sťahujeme ich z kože". Začínajú sa klebety. A klebety sú vojnou. Toto nie je v poriadku! Ak sme prijali znak pokoja mocou Ducha Svätého, musíme byť mužmi a ženami pokoja, a nie jazykom ničiť pokoj vytvorený Duchom Svätým. Úbohý Duch Svätý, koľko práce má s nami pre tento náš zvyk klebetenia! Pomyslite dobre – ohováranie nie je dielom Ducha Svätého, nie je dielom jednoty Cirkvi. Ohováranie ničí to, čo koná Boh. Prosím vás, prestaňme s ohováraním!

Birmovanie prijímame len jedenkrát, avšak duchovná dynamika vyvolaná posvätným pomazaním vytrvá v čase. Nikdy neskončíme napĺňať poslanie šíriť všade dobrú vôňu svätého života, inšpirovaného fascinujúcou jednoduchosťou Evanjelia.

Nikto neprijíma birmovanie len pre seba samého, ale pre to, aby spolupracoval na duchovnom raste iných. Len takto, otvárajúc sa a vychádzajúc zo seba samých, aby sme stretli bratov, môžeme skutočne rásť a nie si to len namýšľať. To, čo prijímame od Boha ako dar, musí byť darované – dar je na to, aby bol darovaný – a to pre to, aby bol dar plodný a nie naopak pochovaný z dôvodu egoistických strachov, ako nás to učí podobenstvo o talentoch. Aj semienko, ak ho máme v ruke – nie je na to, aby sme ho položili do skrine, treba ho zasiať. Dar Ducha Svätého musíme venovať komunite. Vyzývam birmovancov, aby Ducha Svätého „neokliešťovali", aby nekládli odpor Vanutiu, ktoré ich poháňa ku kráčaniu v slobode, aby neudusili žeravý Plameň lásky, ktorý vedie k stráveniu života pre Boha a pre bratov. Nech nám všetkým Duch Svätý daruje apoštolskú odvahu komunikovať Evanjelium skutkami i slovami tým, ktorých stretávame na našej ceste. A to prostredníctvom skutkov i slov, avšak dobrých slov – takých, ktoré budujú a nie slov ohovárania, ktoré ničia. Prosím vás, keď vychádzate z kostola, myslite na to, že pokoj, ktorý ste prijali, je na to, aby ste ho darovali ostatným – a nie preto, aby ste ho zničili ohováraním. Nezabudnite na to.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 23/2018 - 10. jún 2018

katechéza Svätého Otca Františka

Úvodom ku katechéze boli slová sv. Pavla z Listu Galaťanom (5,22-23): «Ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. Proti tomuto zákona niet».

Drahí bratia a sestry, pokračujúc v téme sviatosti birmovania sa dnes chcem zamerať na «vnútorný súvis tejto sviatosti s celým uvádzaním do kresťanského života»

Pred prijatím duchovného pomazania, ktoré potvrdzuje a posilňuje milosť krstu, sú birmovanci vyzvaní obnoviť sľuby, ktoré kedysi vykonali ich rodičia a krstní rodičia. Teraz oni sami vyznávajú vieru Cirkvi, pripravení odpovedať «Verím» na otázky, ktoré im kladie biskup. Majú zvlášť odhodlanosť vo viere «v Ducha Svätého, ktorý je Pánom a darcom života a ktorý sa [im] dnes prostredníctvom sviatosti birmovania špeciálnym spôsobom udeľuje, tak ako kedysi apoštolom v deň Turíc» .

Keďže príchod Ducha Svätého si vyžaduje srdcia ponorené do modlitby, po tichej modlitbe komunity biskup držiac vystreté ruky nad birmovancami prosí Boha, aby ich naplnil svojim svätým Duchom Tešiteľom (Paraklétom). Duch je jeden a ten istý, no prichádzajúc k nám prináša so sebou bohatstvo darov: múdrosť, rozum, radu, silu, poznanie, nábožnosť, bázeň voči Bohu.

Vypočuli sme si biblický úryvok o týchto daroch, ktoré prináša Duch Svätý. Podľa proroka Izaiáša je to sedem cností Ducha vyliatych na Mesiáša pre naplnenie jeho misie. Aj svätý Pavol opisuje bohaté ovocie Ducha, ktorým je «láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť». Jediný Duch rozdeľuje mnohoraké dary, ktoré obohacujú jedinú Cirkev: je Autorom rozličnosti, avšak zároveň Tvorcom jednoty. Tak Duch Svätý dáva všetky tieto bohatstvá, ktoré sú rozličné, avšak zároveň vytvára harmóniu, čiže jednotu všetkých týchto duchovných bohatstiev, ktoré máme my kresťania.

Podľa tradície potvrdenej apoštolmi, Duch Svätý, ktorý privádza k plnosti milosť krstu, sa odovzdáva prostredníctvom vkladania rúk. K tomuto biblickému gestu sa pre lepšie vyjadrenie vyliatia Ducha Svätého, ktorý napĺňa tých, ktorí ho prijímajú, už veľmi skoro pripojilo pomazanie vonným olejom, nazývaným krizma, ktoré sa používa až dodnes, ako na Východe tak aj na Západe.

Olej – krizma – je liečivá a kozmetická látka, ktorá prenikajúc do tela lieči rany a dáva mu vôňu; kvôli týmto vlastnostiam ho prevzala biblická a liturgická symbolika, pre vyjadrenie činnosti Ducha Svätého, ktorý zasväcuje pokrsteného a preniká ním, okrášľujúc ho charizmami.

Sviatosť udeľuje biskup pomazaním krizmou na čelo s vložením ruky, hovoriac: «Prijmi znak daru Ducha Svätého». Duch Svätý je tým neviditeľným darom a krizma je jeho viditeľným znakom.

Keď birmovanec prijíma na čelo znak kríža voňavým olejom, prijíma tak nezmazateľný duchovný znak, „charakter", ktorý ho dokonalejšie pripodobňuje Kristovi a dáva mu milosť šíriť medzi ľuďmi „dobrú vôňu".

Vypočujme si znovu povzbudenie sv. Ambróza čerstvo pobirmovaným. Hovorí takto: «Pamätaj, že si prijal duchovnú pečať […] a chráň si, čo si dostal. Boh Otec ťa označil, Kristus Pán ťa posilnil a vložil ti do srdca Ducha ako závdavok». Duch Svätý je nezaslúženým darom, ktorý je treba prijať s vďačnosťou, dajúc priestor jeho nevyčerpateľnej kreativite. Je darom, ktorý si treba starostlivo chrániť, s poddajnosťou sa ním dať viesť, nechávajúc sa formovať tak ako vosk jeho ohnivou láskou, «aby sme odzrkadľovali Ježiša Krista v dnešnom svete».

Pápež František v pondelkovej homílii: Dych kresťana je radostný pokoj

„Kresťanská radosť je pokoj. Pokoj, ktorý je hlboký, pokoj srdca, pokoj, ktorý nám môže dať iba Boh".Radosť „je dýchaním kresťana", radosť pochádzajúca z pravého pokoja, a nie tá klamná, akú ponúka súčasná kultúra „vymýšľajúca množstvo vecí pre zábavu", nespočetné „kúsky sladkého života" (dolce vita). Počas svätej omše slávenej v kaplnke Domu sv. Marty sa pápež František vrátil k rozprávaniu o jednom z charakteristických znakov kresťanstva: radosti, prežívanej napriek skúškam a problémom.

Dychom kresťana je radosť

Svätý Otec kázal na dnešné liturgické čítania z Listu sv. Petra (1 Pt 1,3-9) a z Evanjelia podľa Marka (Mk 10,17-27). Evanjelium hovorí o bohatom mladíkovi, ktorý sa nedokázal zriecť svojho bohatstva a zostal smutný. Pápež František poznamenal, že skutočný kresťan nemôže byť „zachmúrený" alebo „smutný". „Byť mužom a ženou radosti", vysvetlil, znamená „byť mužom a ženou pokoja, znamená to byť mužom a ženou útechy": „Kresťanská radosť je dychom kresťana, kresťan, ktorý nie je radostný v srdci, nie je dobrým kresťanom. Je to ako dýchanie, spôsob vyjadrenia kresťana, radosť. Nie je to niečo, čo si kúpim alebo čo sám s námahou robím. Nie, je to ovocie Ducha Svätého. Ten kto spôsobuje radosť v srdci, je Duch Svätý".

Pevná skala, na ktorej spočíva kresťanská radosť, je pamäť. Vskutku, nemôžeme zabudnúť „na to, čo Pán urobil pre nás", keď nás „znovuzrodil" pre nový život. A podobne je tu nádej v to, čo nás čaká, stretnutie s Božím Synom. Pamäť a nádej sú dve zložky, ktoré kresťanom umožňujú žiť v radosti, nie prázdnej a bujarej, ale v radosti, ktorej „prvým stupňom" je pokoj. Pápež František pokračoval: „Radosť nie je žiť výbuchmi smiechu. Nie, to nie je ono. Radostný neznamená byť zábavným. To nie je ono. Je to iná vec. Kresťanská radosť je pokoj. Pokoj, ktorý je v koreňoch, pokoj srdca, pokoj, ktorý nám môže dať jedine Boh. Toto je kresťanská radosť. Nie je ľahké si zachovať túto radosť." Súčasný svet, pokračoval Svätý Otec v homílii, sa bohužiaľ uspokojuje s „kultúrou, ktorá nie je radostná", s „kultúrou, v ktorej sa vymýšľajú mnohé veci kvôli zábave", veľa „malých kúskov sladkého života", ktoré však nenapĺňajú úplne. V skutočnosti radosť nie je „niečo, čo sa kúpi na trhu", „je to dar Ducha" a vibruje aj „v ťažkých chvíľach, v okamihoch skúšok".

„Existuje istý dobrý nepokoj, ale existuje aj niečo iné, čo nie je dobré, hľadanie istoty všade, hľadanie potešenia všade. Mladý muž z evanjelia sa obával, že ak opustí svoje bohatstvo, nebude šťastný. Radosť, útecha: náš dych kresťanov".

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 22/2018 - 3. jún 2018

katechéza Svätého Otca Františka

Prvá katechéza zo série o birmovaní má názov: Kresťanské svedectvo. Pápež v nej vysvetlil, že sviatosť birmovania potvrdzuje krst a posilňuje v nás krstnú milosť. Úvodom ku katechéze boli slová z Evanjelia podľa Lukáša (4,16-18):

„Prišiel aj do Nazareta, kde vyrástol. Podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal. Podali mu knihu proroka Izaiáša. Keď knihu rozvinul, našiel miesto, kde bolo napísané: «Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným»."

Po katechézach o krste nás tieto dni, nasledujúce po Slávnosti Zoslania Ducha Svätého, pozývajú uvažovať nad svedectvom, ktoré Duch vzbudzuje v pokrstených, uvádzajúc ich život do pohybu, otvárajúc ho pre dobro ostatných. Svojim učeníkom Ježiš zveril jednu veľkú misiu: «Vy ste soľ zeme, vy ste svetlo sveta. Tieto obrazy nás vedú premýšľať nad tým, ako sa správame, pretože ako nedostatok, tak aj nadbytok soli robí jedlo nechutným, podobne ako nedostatok či nadbytok svetla nám zabraňuje vidieť. Tým, kto nás môže skutočne urobiť soľou, ktorá dodáva chuť a chráni pred skazením, a svetlom, ktoré ožaruje svet, je jedine Kristov Duch! A toto je dar, ktorý prijímame vo sviatosti birmovania – pri birmovke, ako ju nazývame –, pri ktorej sa chcem s vami pristaviť a uvažovať nad ňou. Nazýva sa „confirmatio", pretože potvrdzuje krst a posilňuje krstnú milosť, ako aj „krizmácia" na základe toho, že prijímame Ducha prostredníctvom pomazania krizmou, voňavým olejom posväteným biskupom. Je to termín odkazujúci na Krista – krizmácia, Kristus –, že Kristus je Pomazaný Duchom Svätým.

Znovuzrodiť sa pre Boží život v krste je prvým krokom; potom sa však treba správať ako Božie deti, čiže pripodobniť sa Kristovi, ktorý pôsobí vo svätej Cirkvi, a nechať sa zapojiť do jeho misie vo svete. Toto zabezpečuje pomazanie Duchom Svätým: bez jeho sily ide človek naprázdno (porov. Turíčna sekvencia: «Bez pomocnej milosti ... nie je v ňom nič dobrého»). Bez sily Ducha Svätého nemôžeme urobiť nič: je to Duch, ktorý nám dáva silu k tomu, aby sme mohli ísť vpred. Tak ako celý Ježišov život bol vedený Duchom, tak aj život Cirkvi a každého jej člena je pod vedením toho istého Ducha.

Ježiš, počatý z Panny pôsobením Ducha Svätého, sa ujíma svojej misie po tom, ako je pri vystúpení z vody Jordánu posvätený Duchom, ktorý zostupuje a zotrváva na ňom. Jednoznačne to vyhlasuje v nazaretskej synagóge: aký krásny je tento „preukaz totožnosti", ako sa Ježiš predstavuje v nazaretskej synagóge! Počúvajme, ako to robí jasnými slovami: «Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným». Ježiš sa predstavuje v synagóge svojej dediny ako Pomazaný, ako ten, čo bol pomazaný Duchom.

Ježiš je plný Ducha Svätého a je zdrojom Ducha, prisľúbeného od Otca. V skutočnosti, vo Veľkonočný večer Zmŕtvychvstalý dýcha na učeníkov hovoriac: «Prijmite Ducha Svätého»; a v deň Turíc sila Ducha zostupuje na apoštolov v mimoriadnej forme, ako vieme.

„Dych" zmŕtvychvstalého Krista napĺňa pľúca Cirkvi životom; a skutočne, ústa učeníkov «naplnených Duchom Svätým» sa otvorili, aby všetkým hlásali veľké Božie skutky. Turíce, ktoré sme slávili v uplynulú nedeľu, sú pre Cirkev tým, čo bolo pre Krista pomazanie Duchom prijaté v Jordáne, čiže Turíce sú misionárskym impulzom stravovať svoj život pre posväcovanie ľudí, na Božiu slávu. Ak Duch účinkuje v každej sviatosti, osobitným spôsobom je to vo sviatosti birmovania, kde «veriaci prijímajú ako dar Ducha Svätého». A vo chvíli udeľovania pomazania hovorí biskup tieto slová: „Prijmi znak daru Ducha Svätého". Duch Svätý je veľkým Božím darom. A my všetci máme Ducha vo svojom vnútri. Duch je v našom srdci, v našej duši. A Duch nás v živote vedie, aby sme sa stali správnou soľou a správnym svetlom pre ľudí.

Ak pri krste nás Duch Svätý ponára do Krista, pri birmovaní je to Kristus, ktorý nás napĺňa svojím Duchom, posväcujúc nás ako svojich svedkov, účastných na rovnakom princípe života a misie, podľa plánu nebeského Otca. Svedectvo vydávané pobirmovanými dáva najavo ich prijatie Ducha Svätého, ako aj poddajnosť jeho kreatívnej inšpirácii. Pýtam sa: z čoho vidno, že sme prijali dar Ducha Svätého? Z toho, ak konáme skutky Ducha, ak vyslovujeme slová, ktoré nás naučil Duch. Kresťanské svedectvo pozostáva v konaní čisto a kompletne toho, čo od nás žiada Duch Svätý, ktorý nám dáva silu to vykonať.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 21/2018 - 27. máj 2018

katechéza Svätého Otca Františka

Ešte pred samotnou katechézou zazneli nasledovné slová z Evanjelia podľa Matúša: «Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho» (Mt 3,16).

Zamyslime sa predovšetkým nad vodou, nad ktorou sa vzýva moc Ducha Svätého, aby mala silu znovuzrodiť a obnoviť. Voda je kolískou života a rozkvetu, zatiaľ čo jej nedostatok spôsobuje vyhasnutie akejkoľvek plodnosti, ako sa to deje na púšti; voda však môže byť aj príčinou smrti, keď pohlcuje do svojich vĺn alebo keď vo veľkom množstve všetko zaplaví. A napokon, voda má schopnosť umývať, prať a očisťovať.

Vychádzajúc z tohto prirodzeného všeobecne uznávaného symbolu, Biblia opisuje Božie zásahy a prísľuby prostredníctvom symbolu vody. Avšak moc odstrániť hriechy nespočíva v samotnej vode ako takej, ako to vysvetľoval sv. Ambróz novopokrsteným: «Videl si vodu, avšak nie každá voda uzdravuje. Uzdravuje tá voda, ktorá má Kristovu milosť. [...] Úkon je vecou vody, avšak účinnosť je od Ducha Svätého».

Preto Cirkev nad vodou vzýva pôsobenie Ducha Svätého, «aby tí, čo v nej prijmú krst, boli pochovaní s Kristom v smrti a spolu s ním vstali z mŕtvych k nesmrteľnému životu». Modlitba požehnania hovorí, že Boh pripravil vodu, «aby bola znamením krstu» a pripomína hlavné biblické predobrazy: nad vodami sa na počiatku vznášal Duch Boží, aby ju urobil zárodkom života; voda potopy značila koniec hriechu a začiatok nového života; cez vody Červeného mora sa Abrahámovi synovia vyslobodili z egyptského otroctva. Vo vzťahu k Ježišovi sa tu pripomína jeho krst v Jordáne, krv a voda, čo vyšli z jeho boku, ako aj na vyslanie učeníkov krstiť všetky národy v mene Najsvätejšej Trojice. V sile tejto pamäti žiadame Boha, aby na vodu krstiteľnice zoslal milosť Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych. A tak sa táto voda mení na vodu, ktorá v sebe nesie silu Ducha Svätého. A touto vodou s mocou Ducha Svätého krstíme ľudí – dospelých, deti, všetkých.

Keď sme posvätili krstnú vodu, je potrebné pripraviť si srdce na pristúpenie ku krstu. To sa uskutočňuje zrieknutím sa zlého ducha a vyznaním viery – dvoma vzájomne úzko prepojenými úkonmi. V tej miere, ako hovorím „nie" návrhom diabla – čiže toho, ktorý rozdeľuje – som v stave povedať „áno" Bohu, ktorý ma volá, aby som sa mu pripodobnil v myslení i v skutkoch. Diabol rozdeľuje; Boh vždy spája spoločenstvo, ľudí do jedného ľudu. Nie je možné priľnúť ku Kristovi kladúc podmienky. Je treba dištancovať sa od istých pút, aby sme mohli opravdivo objať druhé – buď si zadobre s Bohom, alebo si zadobre s diablom. Preto zrieknutie sa a vyznanie viery idú ruka v ruke. Je potrebné zničiť mosty, zanechajúc ich za sebou, aby sme sa vydali na novú Cestu, ktorou je Kristus.

Odpoveď na otázky – «Zriekate sa zlého ducha, všetkých jeho skutkov a všetkých jeho pokušení?» – je formulovaná v prvej osobe jednotného čísla: «Zriekam». Rovnakým spôsobom sa vyznáva aj viera Cirkvi, hovoriac: «Verím». Zriekam sa a verím – toto je základ krstu. Je to zodpovedné rozhodnutie, ktoré si vyžaduje, aby sa premietlo do konkrétnych činov dôvery v Boha. Vyznanie viery predpokladá úsilie, ktoré samotný krst pomôže udržiavať s vytrvalosťou v rozličných situáciách a skúškach života. Pripomeňme si starobylú múdrosť Izraela: «Synu, ak ideš slúžiť Bohu, stoj (pevne) v spravodlivosti a bázni a priprav sa na skúšku», čiže priprav sa na boj. A prítomnosť Ducha Svätého nám dáva silu, aby sme dobre bojovali.

Drahí bratia a sestry, keď ponárame ruku do svätenej vody – napríklad pri vstupe do kostola – a keď robíme znamenie kríža, pomyslime s radosťou a s vďačnosťou na krst, ktorý sme prijali – táto svätená voda nám pripomína krst – a obnovme svoje „Amen" – čiže „Som rád" –, aby sme žili ponorení do lásky Najsvätejšej Trojice.

PANNA MÁRIA,MATKA CIRKVI

Od tohto roka sa bude sláviť v celej Cirkvi latinského obradu povinná liturgická spomienka Panny Márie, Matky Cirkvi. Jej termínom bude pondelok po Turíčnej nedeli, tradične označovaný ako Svätodušný pondelok. Ustanovila to Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí zverejneným dekrétom s podpisom prefekta kardinála Roberta Saraha z 11. februára 2018. O úcte k Panne Márii ako Matke Cirkvi hovorili už vo svojich dielach sv. Augustín a aj sv. Lev Veľký, pripomína dekrét. V novodobej histórii Cirkvi v tejto súvislosti stojí za zmienku 21. november 1964, keď blahoslavený Pavol VI. na záver tretieho zasadnutia II. vatikánskeho koncilu prehlásil Blahoslavenú Pannu Máriu za «Matku Cirkvi, čiže celého kresťanského ľudu, tak veriacich ako aj pastierov, ktorí ju volajú najmilovanejšia Matka». O dôvodoch na celoplošné zavedenie spomienky Panny Márie, Matky Cirkvi a o zmenách, ktoré s tým súvisia, dekrét uvádza, že ide hlavne o podporu rastu zmyslu pre materstvo Cirkvi, ako aj o šírenie pravej mariánskej úcty. "Toto slávenie nám pomôže pamätať na to, že kresťanský život k rasti potrebuje byť zakotvený v tajomstve kríža, v obete Krista v eucharistickej hostine, v obetujúcej sa Panne, Matke Vykupiteľa a vykúpených. Táto spomienka teda musí byť zardená vo všetkých kalendároch a liturgických knihách na slávenie svätej omše a liturgie hodín."

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 20/2018 - 20. máj 2018

katechéza Svätého Otca Františka

Úvodom ku katechéze Svätého Otca boli slová sv. Pavla z Listu Filipanom: „Bratia, viem žiť skromne a viem aj oplývať. Všade a všetko som sa už naučil: byť sýty aj hladovať, mať hojnosť i núdzu trieť. Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje." (Flp 4,12-13)

Evanjelium osvecuje kandidátov a vzbudzuje v nich priľnutie k viere: «Krst je totiž osobitným spôsobom „sviatosťou viery", lebo je sviatostnou bránou do života viery». A viera je odovzdanie seba samých Pánovi Ježišovi, ktorého uznávame ako «prameň vody [...] večného života», «svetlo sveta», «vzkriesenie a život», ako tomu učí cesta prípravy, ktorou i dnes prechádzajú katechumeni, keď sa blížia k prijatiu kresťanskej iniciácie.

Keď sa katechumeni pri počúvaní Ježiša učia z jeho náuky a jeho skutkov, prežívajú skúsenosť Samaritánky smädnej po živej vode, slepca od narodenia, ktorého oči sa otvárajú svetlu, Lazára, ktorý vychádza z hrobu. Evanjelium nesie v sebe silu premieňať toho, kto ho príjme s vierou, vytrhávajúc ho z moci zla, aby sa naučil slúžiť Pánovi s radosťou a novosťou života.

Ku krstiteľnici človek nikdy nejde sám, ale sprevádzaný modlitbou celej Cirkvi, ako to pripomínajú Litánie k svätým, ktoré predchádzajú modlitbu exorcizmu a predkrstné pomazanie olejom katechumenov. Sú to gestá, ktoré už od staroveku ubezpečujú tých, ktorí sa chystajú znovuzrodiť ako Božie deti, že modlitba Cirkvi ich podporuje v boji proti zlu, sprevádza ich na ceste dobra, pomáha im vymaniť sa z moci hriechu, aby prešli do kráľovstva Božej milosti.

Modlitba Cirkvi: Cirkev sa modlí, a modlí sa za všetkých, za všetkých nás! My, Cirkev, sa modlíme za iných. Je to pekná vec modliť sa za iných. Koľkokrát nemáme žiadnu naliehavú potrebu, a nemodlíme sa. Musíme sa v spojení s Cirkvou modliť za iných:

„Pane, prosím ťa za tých, čo sú v ťažkostiach, za tých, čo nemajú vieru..." Nezabudnite: modlitba Cirkvi je činná neustále. Nuž musíme do tejto modlitby vstúpiť a modliť sa za celý Boží ľud a za tých, ktorí modlitbu potrebujú.

Preto cestu dospelých katechumenov sprevádzajú opakované exorcizmy vyslovované kňazom, čiže modlitby, ktoré prosia o oslobodenie od všetkého, čo oddeľuje od Krista a bráni dôvernému spojeniu s ním. Aj pre deti sa vyprosuje od Boha, aby ich oslobodil od prvotného hriechu a urobil ich príbytkom Ducha Svätého. Deti: modliť sa za deti, za duchovné a telesné zdravie, to je spôsob ako deti chrániť pomocou modlitby.

Ako dosvedčujú evanjeliá, samotný Ježiš bojoval proti zlým duchom a vyháňal ich, a tak dokazoval príchod Božieho kráľovstva (por. Mt 12,28). Jeho víťazstvo nad mocou Zlého necháva slobodný priestor pre vládu Boha, ktorá dáva radosť a zmieruje so životom.

Krst nie je magické zaklínadlo, ale dar Ducha Svätého, ktorý toho, kto ho prijme uschopňuje «zápasiť s pokušením diabla», veriac, že Boh «poslal na svet svojho Syna, aby zlomil moc zlého ducha, ducha neprávosti, a vytrhol nás z temnôt a preniesol do obdivuhodného svetla svojho kráľovstva». Zo skúsenosti vieme, že život kresťana je vždy vystavený pokušeniu, zvlášť pokušeniu oddialiť sa od Boha, od jeho vôle, od spoločenstva s ním, a padnúť opäť do pút svetských zvodov. Krst nás pripravuje a dáva nám silu na tento každodenný boj, aj na boj proti diablovi, ktorý – ako hovorí sv. Peter – číha ako lev, aby nás zožral, aby nás zničil.

Okrem modlitby je tu aj pomazanie na hrudi olejom katechumenov, ktorí «takto získavajú silu pre zrieknutie sa diabla a hriechu, prv ako pristúpia ku krstiteľnici a narodia sa pre nový život». Kvôli vlastnosti oleja preniknúť do tela prinášajúc úžitok, antickí zápasníci používali pomazanie olejom na pripravenosť svalov a pre ľahšie vyšmyknutie sa zo zovretia súperom. Vo svetle tejto symboliky si kresťania prvých storočí osvojili pomazanie tela kandidátov krstu olejom požehnaným biskupom, čo prostredníctvom tohto «znaku spásy» znamenalo, že moc Krista Spasiteľa posilňuje pre boj proti zlu a pre víťazstvo nad ním.

Je namáhavé zápasiť proti zlu, unikať jeho podvodom, opäť nabrať silu po ťažkom boji, ale musíme vedieť, že celý kresťanský život je boj. Musíme však tiež vedieť, že nie sme sami, že Matka Cirkev sa modlí, aby jej deti, znovuzrodené v krste nepodľahli úskokom zlého, ale zvíťazili mocou Kristovej Veľkej noci. Posilnení Zmŕtvychvstalým Pánom, ktorý porazil knieža tohto sveta, aj my môžeme opakovať s vierou sv. Pavla: «Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje». My všetci môžeme zvíťaziť, môžem zvíťaziť vo všetkom, ale so silou, ktorú dostávam od Ježiša.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 19/2018 - 13.máj 2018

katechéza Svätého Otca Františka

«Ježiš odpovedal [Nikodémovi]: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je Duch» (Jn 3,5-6). Význam krstu jasne vystupuje do popredia z jeho slávenia, ktorému preto budeme venovať našu pozornosť. Uvažujúc nad gestami a slovami liturgie môžeme zaregistrovať milosť a záväzok tejto sviatosti, ktorú treba vždy znovu objavovať. Pripomíname si ju pri kropení svätenou vodou, ktoré sa môže konať v nedeľu na začiatku svätej omše, ako aj pri obnovovaní krstných sľubov počas Veľkonočnej vigílie. Veď to, čo sa deje pri slávení krstu, vyvoláva duchovný dynamizmus, ktorý prechádza celým životom pokrstených; je to úvod procesu, ktorý dovoľuje, aby sme žili zjednotení s Kristom v Cirkvi. Preto navrátenie sa ku zdroju kresťanského života nás vedie k tomu, aby sme lepšie chápali dar, ktorý sme prijali v deň nášho krstu, ako aj aby sme obnovili úsilie odpovedať naň v tom stave, v ktorom sa dnes nachádzame.

Ide teda o obnovenie záväzku, o lepšie chápanie daru, akým je krst a o pripomínanie si dňa nášho krstu. Minulú stredu som žiadal vykonať domácu úlohu, aby si každý z nás pripamätal deň krstu, aby sme vedeli, v ktorý deň sme boli pokrstení. Viem, že niektorí z vás to vedia, niektorí zas nie – tí nech sa spýtajú príbuzných, krstných mám a otcov: „Aký je dátum môjho krstu?" Pretože krst je znovuzrodením a je akoby druhými narodeninami. Je to jasné? Urobte si túto domácu úlohu, spýtajte sa na dátum vášho krstu. Pri obrade privítania sa predovšetkým žiada meno kandidáta, pretože meno naznačuje totožnosť osoby. Keď sa predstavujeme, začíname hneď naším menom: „Volám sa tak a tak", aby sme vyšli z anonymity. Anonym je ten, kto nemá meno. A tak, aby sme vyšli z anonymity, zaraz vyslovíme naše meno. Bez mena zostávame neznámymi, bez práv a povinností. Boh volá každého po mene, milujúc nás jednotlivo, v konkrétnosti nášho príbehu.

Krst iniciuje osobné povolanie žiť ako kresťania, ktoré sa bude rozvíjať po celý život. Predpokladá osobnú odpoveď, nie vypožičanú odinakiaľ systémom „skopíruj a prilep". Kresťanský život je v skutočnosti utkávaný radom volaní a odpovedí: Boh v priebehu rokov neustále vyslovuje naše meno, dávajúc tisícorakými spôsobmi zaznievať svoje volanie, aby sme sa stali podobnými jeho Synovi Ježišovi. Meno je teda dôležité! Je veľmi dôležité! Rodičia rozmýšľajú o mene, ktoré dajú dieťaťu, už pred jeho narodením: aj toto je súčasťou očakávania dieťaťa, ktoré vo vlastnom mene bude mať originálnu identitu, aj pre kresťanský život spojený s Bohom.

Istotne, stať sa kresťanmi je darom pochádzajúcim zhora. Viera sa nedá kúpiť, avšak požiadať o ňu a prijať ju ako dar, to sa dá. „Pane, daruj mi dar viery" – to je jedna pekná modlitba! „[Prosím], aby som mal vieru" – aj to je dobrá modlitba. Treba o ňu prosiť ako o dar, avšak nedá sa kúpiť. Veď «krst je sviatosťou tej viery, s ktorou ľudia, osvietení milosťou Ducha Svätého, odpovedajú na Kristovo evanjelium». Na vzbudenie a prebudenie úprimnej viery v odpovedi na Evanjelium sa zameriava formácia katechumenov a príprava rodičov, ako aj počúvanie Božieho slova pri samotnom slávení krstu.

Zatiaľ čo dospelí katechumeni sami v prvej osobe verejne vyjadrujú to, čo túžia prijať ako dar od Cirkvi, deti predstavujú ich rodičia, spolu s krstnými rodičmi. Dialóg s nimi im dáva vyjadriť vôľu, aby maličkí prijali krst a Cirkvi vyjadriť úmysel sláviť ho. «Vyjadrením tohto všetkého je znamenie kríža, ktoré celebrant a rodičia naznačujú na čelo detí». «Znak kríža na začiatku slávenia označuje Kristovým znakom toho, ktorý mu bude čoskoro patriť, a znamená milosť vykúpenia, ktorú nám Kristus získal svojím krížom».

Pri slávení [krstu] poznačujeme deti znakom kríža. Chcel by som sa vrátiť k téme, o ktorej som vám už hovoril. Vedia sa naše deti dobre prežehnať? Mnohokrát som videl deti robiť všelijaké pohyby... nevedia sa prežehnať. A vy, otcovia a mamy, krstní otcovia, krstné mamy, musíte ich naučiť dobre sa prežehnať, pretože je to zopakovaním toho, čo sa vykonalo pri krste. Dobre ste to pochopili? Naučiť deti dobre sa prežehnať. Ak sa to naučia v detstve, budú to dobre robiť aj ako veľkí.

Kríž je charakteristický znak, ktorý ukazuje, kým sme: naša reč, naše myslenie, náš pohľad, naše konanie je pod znamením kríža, čiže pod znamením Ježišovej lásky až do krajnosti. Deti sa krížom poznačujú na čele. Dospelí katechumeni sú poznačovaní aj na zmysloch, a to s týmito slovami: «Prijmite znak kríža na uši, aby ste počúvali Pánov hlas»; «na oči, aby ste videli jas Božej tváre»; «na ústa, aby ste odpovedali na Božie slovo»; «na hruď, aby Kristus vierou prebýval vo vašich srdciach»; «na plecia, aby ste niesli príjemné Kristovo jarmo». Kresťanmi sa stávame v tej miere, v akej sa kríž do nás vtlačí ako „veľkonočné" znamenie, ktoré robí viditeľným aj navonok to, že sa k životu staviame ako kresťania. Urobiť znamenie kríža vtedy, keď sa zobudíme, pred jedlom, v nebezpečenstve, na obranu pred zlom, či večer pred spaním, znamená povedať sebe samým a aj ostatným, komu prináležíme, kým chceme byť. Preto je veľmi dôležité naučiť deti dobre sa prežehnať. A tak, ako to robíme pri vstupe do kostola, môžeme to robiť aj doma, uchovávajúc v malej nádobe trochu svätenej vody. Niektoré rodiny tak robia. A tak zakaždým, keď vchádzame či vychádzame, prežehnaním sa s touto vodou si pripomíname, že sme pokrstení. Nezabudnite, opakujem: Naučme deti sa prežehnať.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 18/2018 - 6.máj 2018

katechéza Svätého Otca Františka

«Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal» (Mt 28,19-20).

Päťdesiat dní veľkonočného liturgického obdobia je vhodných na uvažovanie nad kresťanským životom, ktorý pre svoju prirodzenosť je životom pochádzajúcim od samotného Krista. Veď kresťanmi sme v tej miere, v akej necháme Ježiša Krista žiť v nás.

Odkiaľ teda začať, aby sme oživili toto vedomie, ak nie od počiatku, od sviatosti, ktorá v nás zažala kresťanský život? Je ňou krst. Kristova Pascha, so svojím nábojom novosti, sa k nám dostáva prostredníctvom krstu, aby nás premenila na jeho obraz: pokrstení prináležia Ježišovi Kristovi, on je Pánom ich existencie. Krst je «základom celého kresťanského života». Je prvou zo sviatostí, keďže je vstupnou bránou, ktorá Kristovi Pánovi dovoľuje prebývať v našej osobe a nám dovoľuje ponoriť sa do jeho tajomstva.

Grécke sloveso „krstiť" znamená „ponoriť, pohrúžiť". Kúpeľ vo vode je rítus vlastný rozličným náboženstvám na vyjadrenie prechodu z jedného stavu do druhého, znamením očisťovania pre nový začiatok. Avšak nám kresťanom nesmie uniknúť skutočnosť, že ak je telo ponorené do vody, duša je ponorená do Krista, aby prijala odpustenie hriechu a aby žiarila v Božom svetle. Vďaka Duchu Svätému nás krst vnára do smrti a zmŕtvychvstania Pána, potopiac v krstiteľnici starého človeka ovládaného hriechom, ktorý oddeľuje od Boha, a umožňujúc narodiť sa novému človeku, pretvorenému v Ježišovi. V ňom sú všetky Adamove deti povolané k novému životu.

Krst je teda znovuzrodenie. Som si istý, že my všetci si pamätáme dátum nášho narodenia. To je isté. Kladiem si však otázku, tak trochu pochybujúc a pýtam sa aj vás: pamätá si každý z vás dátum vášho krstu? Niektorí hovoria „áno" – to je dobré. Je to však trochu neisté „áno", pretože možno mnohí z vás si ho nepamätajú. Ak však oslavujeme deň nášho narodenia, ako môžeme neoslavovať – alebo aspoň nepamätať – na deň znovuzrodenia? Dám vám dnes domácu úlohu. Tí z vás, ktorí si nepamätáte dátum krstu, nech sa spýtajú mamy, tiet či ujov, vnukov: „Poznáš dátum krstu?" A nikdy ho nesmieme zabudnúť. V ten deň treba vzdávať Pánovi vďaky, pretože je to práve deň, keď do mňa vstúpil Ježiš, keď do mňa vstúpil Duch Svätý. Rozumeli ste dobre domácej úlohe? Všetci musíme vedieť dátum nášho krstu. Sú to ďalšie narodeniny – narodeniny nášho znovuzrodenia. Nezabudnite to urobiť, prosím vás. Pamätajme na posledné slová Zmŕtvychvstalého adresované apoštolom, sú presným mandátom: «Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého». Prostredníctvom krstného kúpeľa je ten, kto verí v Krista, ponorený do samotného života Najsvätejšej Trojice.

Veď krstná voda nie je hocijaká, ale je vodou, nad ktorou sa vzýva Duch Svätý, ktorý «dáva život» (Krédo). Pomyslime na to, čo Ježiš povedal Nikodémovi, aby mu vysvetlil narodenie sa pre Božský život: Ježiš odpovedal: «Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je Duch». Preto sa krst zároveň nazýva aj „znovuzrodením": veríme, že Boh nás spasil «zo svojho milosrdenstva, kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom». Krst je preto účinným znamením znovuzrodenia, aby sme kráčali v novosti života. Pripomína to svätý Pavol kresťanom Ríma a hovorí takto: «Neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom».

Vnárajúc nás do Krista nás krst robí údmi jeho Tela: nie sme izolovaní. My pokrstení nie sme izolovaní – sme údmi Kristovho Tela, ktorým je Cirkev, a sme účastní na jej poslaní vo svete. Vitalitu, ktorá vyviera z krstného prameňa znázorňujú tieto Ježišove slová: «Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia». Ten istý život, život Ducha Svätého, plynie z Krista na pokrstených, spájajúc ich v jednom Tele, pomazanom svätou krizmou a vyživovanom pri eucharistickom stole.

Krst Kristovi dovoľuje žiť v nás a nám dovoľuje žiť zjednotení s ním, aby sme spolupracovali v Cirkvi, každý podľa vlastného stavu, na pretváraní sveta. Krstný kúpeľ, prijatý jediný raz, osvetľuje celý náš život, vedúc naše kroky až k Nebeskému Jeruzalemu. Existuje čas „pred krstom", a „po krste". Sviatosť predpokladá cestu viery, ktorú nazývame katechumenát, samozrejme vtedy, keď o krst žiada dospelá osoba. Avšak aj deti sú už od dávnych čias krstené vo viere svojich rodičov.

Niektorí si myslia: „Prečo krstiť dieťa, ktoré tomu nerozumie? Dúfajme, že keď vyrastie a nadobudne chápavosť, ono samo požiada o krst". - Toto však znamená nemať dôveru v Ducha Svätého, lebo keď my krstíme dieťa, do dieťaťa vstupuje Duch Svätý a Duch Svätý dáva v tom dieťati už odmalička rásť kresťanským cnostiam, ktoré potom vykvitnú. Vždy musíme dať túto príležitosť všetkým, všetkým deťom, aby mali vo svojom vnútri Ducha Svätého, ktorý ich bude viesť v priebehu života. Nezabudnite dať deti pokrstiť.

Nikto si krst nezasluhuje, ten je vždy nezištným darom pre všetkých, pre dospelých aj novorodencov. Avšak tak ako je to aj u zrnka plného života, tento dar sa zakorení a prináša plody v prostredí živenom vierou. Krstné sľuby, ktoré si každý rok obnovujeme pri Veľkonočnej vigílii, musia znovu ožívať každý deň, aby nás krst „kristifikoval" - pripodobňoval Kristovi, robil Kristom.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 17/2018 - 29.apríl 2018

katechéza Svätého Otca Františka

«Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!" Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána» (Jn 20, 19.20b).

Touto katechézou uzatvárame cyklus venovaný svätej omši, ktorá je doslova pamiatkou, avšak nielen ako spomienka: je opätovným prežívaním Ježišovho utrpenia a zmŕtvychvstania. Naposledy sme došli po sväté prijímanie a k modlitbe po prijímaní. Po tejto modlitbe svätú omšu uzatvára požehnanie udelené kňazom a prepustenie ľudu. Tak, ako sa svätá omša ako liturgický úkon začala znamením kríža v mene Otca i Syna i Ducha Svätého, tak sa aj v mene Najsvätejšej Trojice uzatvára.

Avšak dobre vieme, že zatiaľ čo sa svätá omša ukončuje, začína sa úsilie o kresťanské svedectvo. Kresťania nejdú na svätú omšu preto, aby si vykonali týždennú povinnosť a vzápätí na všetko zabudli, to nie. Kresťania chodia na omšu, aby sa zúčastnili na Pánovom utrpení a zmŕtvychvstaní a aby potom žili väčšmi ako kresťania – začína sa úsilie o vydávanie kresťanského svedectva. Vychádzame z kostola, aby sme «išli v pokoji» a vnášali Božie požehnanie do každodenných aktivít, do našich domovov, na pracoviská, do činností pozemského mesta, „oslavujúc Pána naším životom".

Ak však vychádzam z kostola klebetiac a obzerajúc si druhých – „pozri na toho, kukni na tamtú" – a s dlhým jazykom, potom svätá omša nevstúpila do môjho srdca. Prečo? Lebo nie som schopný žiť a vydávať kresťanské svedectvo. Zakaždým keď vychádzam po svätej omši, musím vychádzať lepší než ako som tam vstúpil, s väčším elánom, s väčšou silou, s väčšou vôľou vydávať kresťanské svedectvo. Prostredníctvom Eucharistie Pán Ježiš vstupuje do nás, do nášho srdca a do nášho tela, aby sme mohli «naším životom vyjadriť sviatosť prijatú vo viere».

Zo slávenia do života, teda uvedomujúc si, že svätá omša nachádza svoje naplnenie v konkrétnych rozhodnutiach toho, kto sa necháva v prvej osobe zahrnúť do tajomstiev Krista. Nesmieme zabudnúť, že slávime Eucharistiu, aby sme sa naučili stávať sa eucharistickými mužmi a ženami. Čo to znamená? Znamená to nechať Krista, aby konal v našom konaní – aby jeho myšlienky boli našimi myšlienkami, jeho pocity tými našimi, jeho rozhodnutia našimi rozhodnutiami.

Toto je svätosť: konať tak, ako konal Kristus je kresťanskou svätosťou. Vyjadruje to s precíznosťou svätý Pavol, keď hovorí o vlastnom pripodobnení sa Ježišovi. Hovorí takto: «S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa. Toto je kresťanské svedectvo. Pavlova skúsenosť osvetľuje aj nás: v tej miere, ako umŕtvujeme náš egoizmus, čiže nechávame umrieť to, čo oponuje evanjeliu a Ježišovej láske, sa v našom vnútri vytvára väčší priestor pre moc jeho Ducha. Kresťania sú mužmi a ženami, ktorí si nechávajú zväčšovať dušu mocou Ducha Svätého, po tom, ako prijali Kristovo Telo a Krv. Nechajte si rozšíriť dušu! Nie duše úzke a uzavreté, maličké, egoistické, nie! Treba duše veľké, široké, s veľkými horizontmi... Nechajte si zväčšiť dušu silou Ducha Svätého, po prijatí Kristovho tela a Krvi.

Pretože skutočná prítomnosť Krista v konsekrovanom chlebe sa nekončí svätou omšou, Eucharistia sa uchováva vo svätostánku kvôli prijímaniu pre chorých a kvôli tichej adorácii Pána v Najsvätejšej sviatosti. Eucharistický kult mimo svätej omše, či už vo forme súkromnej alebo komunitnej, nám pomáha zotrvávať v Kristovi.

Ovocie svätej omše je určené k dozrievaniu v každodennom živote. Môžeme to do istej miery ilustrovať týmto obrazom: svätá omša je ako semienko, ako pšeničné zrnko, ktoré potom v každodennom živote rastie a rastie, dozrieva v dobrých skutkoch, v postojoch, ktoré nás pripodobňujú k Ježišovi. Ovocie svätej omše je preto určené dozrievať v každodennom živote. Pravdou je, že rastúc v našom zjednotení sa s Kristom, Eucharistia obnovuje milosť, ktorú nám daroval Duch Svätý pri krste a pri sviatosti birmovania, aby naše kresťanské svedectvo bolo vierohodné .

Čo ešte robí Eucharistia tým, že zapaľuje v našich srdciach Božiu lásku? Oddeľuje nás od hriechu: «Čím väčšiu účasť máme na Kristovom živote a čím väčšie pokroky robíme v priateľstve s ním, tým ťažšie sa od neho odlúčime smrteľným hriechom».

Pravidelné zúčastňovanie sa na Eucharistickej hostine obnovuje, posilňuje a prehlbuje puto s kresťanským spoločenstvom, ku ktorému patríme, podľa toho princípu, že Eucharistia utvára Cirkev, zjednocuje nás všetkých.

Nakoniec, zúčastňovanie sa na Eucharistii zaväzuje voči druhým, osobitne voči chudobným, učiac nás prechádzať od Kristovho tela k telu bratov, v ktorých očakáva, že ho rozpoznáme, že mu budeme slúžiť, ctiť si ho a milovať. Nesúc poklad zjednotenia sa s Kristom v hlinených nádobách, máme neustálu potrebu vrátiť sa ku svätému oltáru, až dovtedy, keď v raji budeme plne zakúšať blaženosť Baránkovej svadobnej hostiny.

Ďakujme Pánovi za cestu znovuobjavovania svätej omše, ktorou nám dal spoločne prejsť, a nechajme sa pritiahnuť obnovenou vierou k tomuto skutočnému stretnutiu s Ježišom, ktorý pre nás zomrel a vstal z mŕtvych, s naším súčasníkom. A nech je náš život vždy takto zakvitnutý – tak ako Veľká noc – kvetmi nádeje, viery, dobrých skutkov. Nech na to vždy nachádzame silu v Eucharistii, v zjednotení s Ježišom.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 16/2018 - 22.apríl 2018

katechéza Svätého Otca Františka

Úvodom ku katechéze boli dnes Ježišove slová z Jánovho evanjelia: «Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj» (Jn 6,54-55).

Čo sa deje na jar? Kvitnú rastliny, kvitnú stromy. Položím vám otázku: chorý strom či rastlina kvitne dobre? Nie! Môže dobre zakvitnúť nejaký strom či rastlina bez dažďa alebo umelej závlahy? Nie. A strom či rastlina s preťatými koreňmi alebo bez koreňa, môže kvitnúť? Nie! Dá sa kvitnúť bez koreňov? Nie! A toto je poučné. Kresťanský život musí byť životom kvitnúcim v skutkoch lásky, v konaní dobra. Ak však nemáš korene, nebudeš môcť kvitnúť. A kto je tým koreňom? Ježiš! Ak nie si s Ježišom, tam v koreni, nebudeš kvitnúť. Ak tvoj život nezalievaš modlitbou a sviatosťami, budeš mať kvety kresťanstva? Nie! Nebudeš. Pretože modlitba a sviatosti nám zavlažujú korene, a tak náš život kvitne.

Prajem vám, aby táto jar bola pre vás kvitnúcou jarou, akou bude Veľká noc – bude prekvitať. Aby kvitla dobrými skutkami, cnosťami, konaním dobra voči druhým. Je to jasné? Zapamätajte si toto – je to jedno krásne príslovie z mojej vlasti: „To, čo má strom v kvete, pochádza z toho, čo je pod zemou". Nikdy nepretnime korene, čo nás spájajú s Ježišom.

Slávenie omše, ktorého rozličnými úsekmi postupne prechádzame, vedie k svätému prijímaniu, čiže k zjednoteniu sa s Ježišom. Sviatostné prijímanie – nie duchovné prijímanie, ktoré si môžeš vykonať aj doma so slovami: „Ježiš, chcel by som ťa prijať duchovne". Nie, tu je sviatostné prijímanie, s Kristovým telom a krvou. Slávime Eucharistiu, aby sme sa živili Kristom, ktorý nám daruje seba samého, ako v Slove, tak aj vo Sviatosti oltárnej, aby sme sa mu pripodobnili. Hovorí to samotný Pán, počúvajte: «Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom». Veď gesto Ježiša, ktorý daroval učeníkom svoje telo a krv pri Poslednej večeri, pokračuje aj dnes prostredníctvom služby kňaza a diakona, riadnych vysluhovateľov rozdávania bratom Chleba života a Kalicha spásy.

Pri svätej omši, po tom, ako kňaz rozláme konsekrovaný chlieb, čiže Ježišovo telo, kňaz ho ukáže veriacim, pozývajúc ich zúčastniť sa na eucharistickej hostine. Poznáme slová, ktoré zaznievajú od svätého oltára: «Blažení tí, čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu: hľa Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta».

Toto pozvanie, inšpirované úryvkom zo Zjavenia apoštola Jána – «Blahoslavení sú tí, čo sú pozvaní na Baránkovu svadobnú hostinu» – hovorí o „svadbe", lebo Ježiš je ženíchom Cirkvi – toto pozvanie nás volá zakúsiť dôverné spojenie s Kristom, zdrojom radosti a svätosti. Je to pozvanie, ktoré rozveseľuje a zároveň pobáda ku spytovaniu svedomia osvieteného vierou.

Ak na jednej strane vidíme tú vzdialenosť, aká nás delí od Kristovej svätosti, na druhej strane veríme, že jeho Krv je «vyliata na odpustenie hriechov». Nám všetkým bolo odpustené pri krste a všetkým nám sa odpúšťa alebo nám bude odpustené zakaždým, keď pristúpime ku sviatosti zmierenia. A nezabudnite: Ježiš vždy odpúšťa. Ježiš sa neunaví odpúšťať. Sme to my, ktorí sme unavení prosiť o odpustenie.

Sv. Ambróz, mysliac práve na spásonosnú hodnotu tejto Krvi, vyhlasuje: «Ja, čo stále hreším, musím mať vždy po ruke liek. V tejto viere aj my obraciame pohľad na Božieho Baránka, ktorý sníma hriechy sveta, a prosíme ho: «Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie». Toto hovoríme pri každej svätej omši. Ak sme to my, čo kráčame v zástupe, aby sme pristúpili k svätému prijímaniu, keďže ideme v procesii k oltáru na prijímanie, v skutočnosti je to Kristus, ktorý nám ide v ústrety, aby nás asimiloval do seba. Je to stretnutie s Ježišom! Živiť sa Eucharistiou znamená nechať sa premeniť v to, čo prijímame.

Pomáha nám to pochopiť sv. Augustín, keď hovorí o tom, koľko svetla sa mu dostalo, keď pocítil, že mu Kristus hovorí: «Som pokrmom silných, rasti a budeš ma požívať. Nie ty mňa premeníš, ako premieňaš svoj pokrm v seba samého, ale ty budeš premenený vo mňa». Zakaždým, keď pristupujeme k prijímaniu, čoraz viac sa podobáme na Ježiša, vždy väčšmi sa premieňame v Ježiša. Tak ako sú premenené chlieb a víno na Pánovo Telo a Krv, tak tí, ktorí ich s vierou prijímajú, sú premenení na živú Eucharistiu.

Kňazovi, ktorý ti pri rozdávaní Eucharistie hovorí: «Telo Kristovo», odpovedáš: «Amen», čiže uznávaš tú milosť a úsilie, ktoré v sebe obnáša stávanie sa Kristovým telom. Lebo keď prijímame Eucharistiu, stávame sa Kristovým telom. Toto je krásne, je to nádherné. Sväté prijímanie, zatiaľ čo nás zjednocuje s Kristom, vytrhávajúc nás z našich egoizmov, otvára nás a zjednocuje so všetkými tými, ktorí sú v ňom jedno. Hľa, zázrak svätého prijímania: stávame sa tým, čo prijímame!

Cirkev veľmi túži, aby aj veriaci prijímali Pánovo telo v hostiách konsekrovaných pri tej istej omši. A znak eucharistickej hostiny je vyjadrený ešte plnšie, ak sa sväté prijímanie podáva pod oboma spôsobmi, aj keď vieme, že katolícka náuka učí, že pod jedným spôsobom prijímame celého a úplného Krista. Podľa cirkevnej praxe, veriaci normálne pristupuje k Eucharistii vo forme procesie, ako sme o tom hovorili, a prijíma zbožne v stoji alebo na kolenách, podľa toho, ako to ustanovila konferencia biskupov, a sviatosť prijíma do úst alebo, tam kde je to povolené, na ruku, podľa toho, čo preferuje.

Po prijímaní nám na to, aby sme si v srdci uchránili prijatý dar, pomáha ticho, tichá modlitba. Je dobré predĺžiť tú chvíľu ticha – hovoriť s Ježišom v srdci nám veľmi pomáha, rovnako ako aj spev žalmu či hymnu chvály, čo nám pomáha zotrvať s Pánom.

Eucharistickú liturgiu uzatvára modlitba po prijímaní. V nej sa kňaz v mene všetkých obracia na Pána, aby mu poďakoval, že nás urobil svojimi spolustolovníkmi a aby ho prosil, aby to, čo sme prijali, premenilo náš život. Eucharistia nás robí silnými, aby sme prinášali ovocie dobrých skutkov, aby sme žili ako kresťania. Príznačná je táto modlitba z dnešného dňa, v ktorej Pána prosíme, aby «účasť na jeho sviatosti bola pre nás liekom spásy, aby nás uzdravila od zla a upevnila nás v jeho priateľstve».

Pristupujme k Eucharistii, aby sme prijímali Ježiša, ktorý nás premieňa v seba samého, posilňuje nás. Taký dobrý a taký veľký je Pán.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 15/2018 - 15.apríl 2018

katechéza Svätého Otca Františka

Na úvod ku katechéze zaznelo čítanie z Lukášovho evanjelia o zjavení sa vzkrieseného Ježiša emauzským učeníkom, ktorí ho spoznali práve pri lámaní chleba: «Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol.» (Lk 24,29-31)

Pokračujeme v katechézach o svätej omši. Pri poslednej večeri, po tom, ako Ježiš vzal chlieb a kalich vína a vzdával vďaky Bohu, vieme, že «lámal chlieb». Tomuto v eucharistickej liturgii svätej omše zodpovedá úkon lámania chleba, ktorému predchádza modlitba, ktorú nás naučil Pán, čiže modlitba „Otčenáš".

Takto sa začínajú obrady prijímania, predlžujúc chválu a prosbu eucharistickej modlitby spoločným vyslovovaním modlitby „Otčenáš". Nejde tu o akúsi jednu z mnohých kresťanských modlitieb, ale o samotnú modlitbu Božích detí: je to veľká modlitba. Otčenáš nás naučil Ježiš. A skutočne, „Otčenáš", ktorý nám bol odovzdaný v deň nášho krstu, v nás rozoznieva tie isté city, aké mal Ježiš Kristus.

Keď sa modlíme „Otčenáš", modlíme sa tak, ako to robil Ježiš. Je to modlitba, ktorú vytvoril Ježiš a naučil nás ju, keď ho učeníci požiadali: „Učiteľ, nauč nás modliť sa tak, ako ty". A Ježiš sa takto modlil. Je veľmi pekné modliť sa tak, ako Ježiš.

Formovaní jeho božou náukou, môžeme sa na Boha obracať nazývajúc ho „Otec", lebo sme znovuzrodení ako jeho deti skrze vodu a Ducha Svätého. Naozaj, nikto by ho nemohol nazývať „Abba" – „Otče" – bez toho, aby bol zrodený z Boha, bez inšpirácie Ducha, ako nás to učí sv. Pavol. Musíme pamätať na to, že nikto ho nemôže nazývať „Otec" bez inšpirácie Ducha. Nuž, koľkokrát ľudia povedia „Otče náš", no nevedia, čo hovoria. Veď áno, je to Otec; no cítiš, keď hovoríš „Otče", že on je Otcom, tvojím Otcom, Otcom ľudstva, Otcom Ježiša Krista? „Ah, to nie... nuž na to som nepomyslel". Keď sa modlíme „Otčenáš", spájame sa s Otcom, ktorý nás miluje ,,avšak je to Duch, ktorý nám dáva toto spojenie, toto vnímanie, že sme Božími deťmi.

Ktorá modlitba nás môže lepšie pripraviť na sviatostné spojenie s Ježišom než tá, ktorú nás naučil on sám? Žiadna iná. Táto. Okrem svätej omše sa „Otčenáš" modlíme ráno i večer, pri ranných chválach aj vešperách. Takýmto spôsobom postoj synovstva voči Bohu a bratstva voči blížnemu prispievajú k tomu, aby dali našim dňom kresťanskú podobu.

V modlitbe Pána – v „Otčenáši" – prosíme o «každodenný chlieb», v čom vidíme konkrétny odkaz na eucharistický chlieb, ktorý potrebujeme pre to, aby sme mohli žiť ako Božie deti. Prosíme aj o «odpustenie našich vín» a pre to, aby sme boli hodní prijať Božie odpustenie, usilujeme sa odpustiť tomu, kto nás urazil. A toto nie je jednoduché, je to milosť, o ktorú musíme prosiť: „Pane, nauč ma odpustiť tak, ako si ty odpustil mne". Je to milosť. Len s našimi silami to nedokážeme. Odpustenie je milosťou od Ducha Svätého.

A tak zatiaľ čo nám „Otčenáš" otvára srdce pre Boha, otvára nás aj pre bratskú lásku. Nakoniec ešte prosíme Boha o to, aby nás «zbavil zlého», čo nás oddeľuje od neho a rozdeľuje nás od našich bratov. Dobre pochopme, že tieto prosby sú veľmi priliehavé na to, aby nás pripravili na sväté prijímanie.

A skutočne, to, o čo prosíme v „Otčenáši", sa predlžuje v modlitbe kňaza, ktorý v mene všetkých prosí: «Prosíme ťa, Otče, zbav nás všetkého zla, udeľ svoj pokoj našim dňom». A potom sa to istým spôsobom spečatí v obrade pokoja: ako prvé od Krista vyprosujeme dar pokoja – tak odlišného od toho pokoja, ktorý dáva svet: je to niečo úplne iné –, aby Kristus dal rásť Cirkvi v jednote a v pokoji podľa jeho vôle a potom si v konkrétnom geste vzájomne vyjadríme «cirkevné spoločenstvo a vzájomnú lásku prv, ako prijmeme Sviatosť».

V Rímskom obrade je vzájomný znak pokoja, od starobylých čias zaradený pred prijímanie, zacielený na eucharistické prijímanie. Podľa napomenutia svätého Pavla nie je možné mať účasť na prijímaní jedného Chleba, ktorý nás robí v Kristovi jedným Telom, bez toho, aby sme sa uznali za zmierených bratskou láskou. Kristov pokoj nemôže byť zakorenený v srdci, ktoré je neschopné žiť bratstvo a obnoviť ho po tom, ako bolo ranené. Pokoj dáva Pán. A Pán nám dáva aj milosť odpustiť tým, ktorí nás urazili.

Po geste pokoja nasleduje lámanie chleba, ktoré už od apoštolských čias dalo pomenovanie celému eucharistickému sláveniu. Lámanie chleba, vykonané Ježišom počas Poslednej večere, je zjavujúcim gestom, ktoré učeníkom dovolilo rozpoznať ho po jeho zmŕtvychvstaní. Spomíname si na emauzských učeníkov, ktorí rozprávajúc o svojom stretnutí so Zmŕtvychvstalým hovoria, «ako ho rozpoznali pri lámaní chleba».

Lámanie eucharistického chleba je sprevádzané vzývaním «Božieho Baránka», tým menom, ktorým Ján Krstiteľ označil Ježiša za «toho, ktorý sníma hriech sveta». Biblický obraz baránka hovorí o vykúpení. V eucharistickom chlebe rozlámanom za život sveta modliace sa spoločenstvo rozpoznáva skutočného Božieho Baránka, čiže Krista Vykupiteľa, a prosí ho: «Zmiluj sa nad nami..., daruj nám pokoj».

«Zmiluj sa nad nami», «daruj nám pokoj» sú prosby, ktoré nám od modlitby „Otčenáš" až po lámanie chleba pomáhajú pripraviť sa duchom na to, že sa budeme zúčastňovať na eucharistickej hostine, zdroji jednoty s Bohom a s bratmi.

Nezabudnime na veľkú modlitbu, tú, ktorú nás naučil Ježiš a ktorá je modlitbou, s akou sa modlil k Otcovi. A táto modlitba nás pripravuje na sväté prijímanie.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 14/2018 - 8.apríl 2018

katechéza Svätého Otca Františka pred veľkonočným Trojdním

Dnes by som sa chcel tak trochu pristaviť a uvažovať nad Veľkonočným trojdním, ktoré sa začína zajtra, aby sme prehĺbili to, čo pre nás kresťanov predstavujú tie najdôležitejšie dni liturgického roka. Chcel by som vám však položiť jednu otázku: Ktorý sviatok našej viery je najdôležitejší: Vianoce, či Veľká noc? [Zhromaždenie odpovedá:] Veľká noc! – Viete, že ja som si až do svojich 15 rokov myslel, že sú to Vianoce? Každý sa môže zmýliť... – Je to Veľká noc, pretože je to sviatok našej spásy, sviatok lásky Boha ku nám, oslava, slávenie jeho smrti a zmŕtvychvstania. A preto by som chcel s vami uvažovať nad týmto sviatkom, nad týmito dňami – ktoré sú dňami veľkonočnými – až po Pánovo vzkriesenie.

Tieto dni predstavujú slávnostnú pamiatku jediného veľkého tajomstva: smrti a zmŕtvychvstania Pána Ježiša. Trojdnie začína zajtra svätou omšou Pánovej večere a uzatvára sa vešperami Nedele zmŕtvychvstania. Potom nasleduje Veľkonočný pondelok – na oslavu tohto veľkého sviatku, je to jeden deň naviac. Avšak je post-liturgický, ide o rodinný sviatok, je to sviatok spoločnosti.

Veľkonočné trojdnie vyznačuje základné etapy našej viery a nášho povolania vo svete; a všetci kresťania sú povolaní prežívať tieto tri sväté dni – štvrtok, piatok, sobotu a samozrejme aj nedeľu – avšak už v sobotu [večer] je zmŕtvychvstanie – tieto tri sväté dni, ako takpovediac „matricu" ich osobného života, ich komunitného života, tak, ako prežívali naši bratia Židia exodus z Egypta.

Tieto tri dni opätovne predkladajú kresťanskému ľudu veľké udalosti spásy uskutočnené Kristom, a tak ho nasmerúvajú na horizont jeho budúceho osudu a posilňujú ho v úsilí vydávať svedectvo uprostred dejín.

Na Veľkonočné ráno spev Sekvencie, čiže hymnus alebo istý druh žalmu, ktorý rekapituluje etapy prežité počas Trojdnia, dáva slávnostne zaznieť zvesť o zmŕtvychvstaní. A hovorí takto: «Vstal Kristus, svitá nádeji, pred vami ide do Galiley». Toto je to veľké uistenie: Kristus vstal z mŕtvych. A v mnohých národoch, osobitne vo východnej Európe, sa ľudia vo veľkonočných dňoch zdravia nie „Dobrý deň" či „Dobrý večer", ale: „Kristus vstal z mŕtvych", aby tak mocne zaznel veľkonočný pozdrav.

„Kristus vstal z mŕtvych". Týmito slovami dojímavého jasania vrcholí Trojdnie. Obsahujú v sebe nielen ohlasovanie radosti a nádeje, ale aj výzvu k zodpovednosti a k misii. Takže nekončí sa to pri veľkonočnom koláči, vianočke, vajíčkach, oslavách... Toto je pekné, je to pekné, lebo je to rodinná oslava, avšak tam sa to nekončí. Tam sa začína cesta k misii, k ohlasovaniu, že Kristus vstal z mŕtvych. A toto hlásanie, ku ktorému vedie Trojdnie, pripravujúce nás na jeho prijatie, je centrom našej viery a našej nádeje, je jadrom, je ohlasovaním, je kerygmou – to je ťažké, avšak plne výstižné slovo – je kerygmou, ktorá neustále evanjelizuje Cirkev a s ktorou je potom Cirkev sama poslaná evanjelizovať.

Svätý Pavol zhrňuje veľkonočné udalosti v tomto výraze: «Veď bol obetovaný náš veľkonočný Baránok, Kristus». Tak ako baránok. Bol obetovaný. Preto, pokračuje: «Staré sa pominulo a nastalo nové». Znovuzrodené. A preto sa v deň Veľkej noci už od počiatku vysluhoval krst. Aj v túto sobotnú noc pokrstím tu v Bazilike sv. Petra osem dospelých ľudí, ktorí začnú kresťanský život. A všetko sa tým začne, pretože sa narodia nanovo.

Inou súhrnnou formuláciou svätý Pavol vysvetľuje, že Kristus bol «vydaný za naše hriechy a vzkriesený pre naše ospravodlivenie». Jediný, jediný, ktorý nás ospravodlivuje, jediný, ktorý nám dáva sa znovuzrodiť, je Ježiš Kristus. Nikto iný. A za toto netreba nič platiť, pretože ospravodlivenie – to, že sa stávame spravodlivými – je zadarmo. A toto je veľkosť Ježišovej lásky: dáva život nezištne, aby nás urobil svätými, aby nás obnovil, aby nám odpustil. A toto je samotné jadro tohto Veľkonočného trojdnia.

Vo veľkonočnom trojdní sa pamiatka na túto základnú udalosť stáva slávením plným vďačnosti a zároveň obnovuje v pokrstených zmysel ich nového stavu, ktorý apoštol Pavol vyjadruje takto: «Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, [...] nie ... to, čo je na zemi». Hľadieť nahor, hľadieť na horizont, rozšíriť horizonty: toto je naša viera, toto je naše ospravodlivenie, toto je ten stav milosti. Veď krstom sme vstali z mŕtvych s Ježišom a umreli sme veciam a logike sveta; sme znovuzrodení ako nové stvorenia: je to skutočnosť, ktorá si vyžaduje, aby sa stávala konkrétnym životom deň čo deň.

Ak sa kresťan nechá skutočne obmyť Kristom, ak sa nechá ním vyzliecť zo starého človeka, aby mohol žiť novým životom, tak napriek tomu, že ostane hriešnikom – pretože všetci nimi sme –, nemôže byť viac skorumpovaný. Ježišovo ospravodlivenie nás zachraňuje pred skazenosťou; sme hriešnici, ale nie skorumpovaní. A tak kresťan nemôže viac žiť so smrťou v duši, a ani nemôže byť príčinou smrti.

A tu musím povedať jednu smutnú a bolestnú vec. Existujú aj predstieraní kresťania, tí, ktorí hovoria „Ježiš vstal z mŕtvych", „som ospravodlivený Ježišom", „žijem novým životom", avšak žijú život skazenosti. A títo predstieraní kresťania skončia zle. Kresťan, opakujem, je hriešnik – všetci nimi sme, ja som tiež hriešnik –, ale máme istotu, že keď prosíme o odpustenie, tak Pán nám odpustí. Skorumpovaný človek sa tvári, že je spravodlivý, ale nakoniec má vo svojom srdci hnilobu.

Nový život nám dáva Ježiš. Kresťan nemôže žiť so smrťou v duši, ani nemôže byť príčinou smrti. Spomeňme si – nemusíme ísť ďaleko – ostaňme doma, spomeňme si na tzv. „kresťanských" mafiánov. Ale títo s kresťanstvom nemajú nič spoločné. Hovoria si kresťania, ale nosia smrť vo vlastnej duši a aj druhým. Modlime sa za nich, aby sa Pán dotkol ich duše. Blížny, hlavne ten najmenší a najviac trpiaci sa stáva konkrétnou tvárou toho, ktorému darujeme lásku, ktorú Ježiš daroval nám. A svet sa stáva miestom nášho nového života zmŕtvychvstalých. My sme vstali z mŕtvych s Ježišom, vzpriamení, s jasným pohľadom, a môžeme zdieľať uponíženie tých, ktorí ešte i dnes, tak ako Ježiš, sú trpiaci, nahí, v núdzi, opustení, usmrtení, preto, aby sa stali vďaka nemu a s ním nástrojmi vykúpenia a nádeje, znakmi života a zmŕtvychvstania.

V mnohých krajinách, tu v Taliansku a tiež v mojej vlasti, je zvyk, že v deň Veľkej noci, keď znejú zvony, mamy a staré mamy vedú deti k tomu, aby si umyli oči vodou, vodou života, na znak toho, že môžu vidieť Ježišove veci, nové veci. Nechajme si počas tejto Veľkej noci obmyť dušu, obmyť oči duše, aby sme videli pekné veci a pekné veci konali. A to je nádherné! Toto je skutočné zmŕtvychvstanie Ježiša po jeho smrti, ktorá bola cenou za záchranu všetkých nás.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 13/2018 - 1.apríl 2018

katechéza Svätého Otca Františka

Pokračujeme v katechézach o svätej omši a touto katechézou sa pristavíme pri eucharistickej modlitbe. Po ríte prinášania chleba a vína sa začína eucharistická modlitba, ktorá je určujúca pre slávenie svätej omše a tvorí jej ústredný moment, smerujúci k svätému prijímaniu. Zodpovedá tomu, čo sám Ježiš urobil za stolom s apoštolmi pri Poslednej večeri – a my sme to teraz počuli – keď «vzdával vďaky» nad chlebom a potom nad kalichom vína: jeho vďakyvzdanie sa oživuje pri každej našej eucharistii, pripájajúc nás k jeho obete spásy.

A v tejto slávnostnej modlitbe – lebo eucharistická modlitba je slávnostná – Cirkev vyjadruje to, čo koná, keď slávi Eucharistiu, ako aj dôvod, pre ktorý ju slávi, a síce vytvárať jednotu s Kristom reálne prítomným v konsekrovanom chlebe a víne. Po tom, ako je ľud vyzvaný pozdvihnúť srdcia k Pánovi a vzdať mu vďaku, kňaz nahlas vyslovuje modlitbu v mene všetkých prítomných, obracajúc sa na Otca skrze Ježiša Krista v Duchu Svätom.

«Zmyslom tejto modlitby je, aby sa pri vyznávaní veľkých Božích skutkov a pri prinášaní obety celé zhromaždenie veriacich spojilo s Kristom». A aby sa spojilo, musí rozumieť. Práve preto chcela Cirkev toto slávenie urobiť v jazyku, ktorému ľud rozumie, aby sa pripojil k tejto chvále a k tejto veľkej modlitbe spolu s kňazom. V skutočnosti «Kristova obeta a obeta Eucharistie sú jedna jediná obeta».

V Misáli sú rozličné formuly eucharistickej modlitby, všetky sú tvorené charakteristickými prvkami, ktoré by som teraz chcel pripomenúť. Všetky sú nádherné. Predovšetkým je tu prefácia, ktorá je aktom vďakyvzdania Bohu za jeho dary, osobitne za to, že poslal svojho Syna ako spasiteľa. Prefáciu uzatvára zvolanie «Svätý», ktoré sa zvyčajne spieva: „Svätý, Svätý, Svätý Pán". Je pekné, keď sa to spieva. Celé zhromaždenie pripája svoj hlas k hlasu anjelov a svätých, aby chválilo a oslavovalo Boha.

Potom je tu vzývanie Ducha Svätého, aby svojou mocou posvätil chlieb a víno. Vzývame Ducha, aby prišiel a aby v chlebe a víne bol Ježiš. Pôsobenie Ducha Svätého a účinnosť slov samotného Krista prednesených kňazom skutočne sprítomňujú, pod spôsobom chleba a vína, jeho Telo a jeho Krv, jeho obetu vykonanú na kríži raz a navždy.

A Ježiš bol v tomto veľmi jasný. Počuli sme, ako svätý Pavol na začiatku spomína Ježišove slová: „toto je moje telo, toto je moja krv". „Toto je moja krv, toto je moje telo". Toto povedal samotný Ježiš. Nemusíme o tom veľa hútať: „Ako je to možné, že...". Je to Ježišovo telo. A tam to končí. To je viera. Viera nám prichádza na pomoc, aby sme verili, úkonom viery veríme, že je to Ježišovo telo a krv. Je to «tajomstvo viery», ako hovoríme po konsekrácii. Kňaz hovorí: „Tajomstvo viery" a my spievame aklamáciu.

Slávením pamiatky Pánovej smrti a zmŕtvychvstania, v očakávaní jeho slávneho návratu, Cirkev ponúka Otcovi obetu, ktorá zmieruje nebo a zem: obetuje Kristovu paschálnu obetu, obetujúc sa spolu s ním a prosiac v Duchu Svätom, aby bola «v Kristovi jedno telo a jeden duch». Cirkev nás chce spojiť s Kristom, aby sme boli s Kristom jedno telo a jeden duch. Toto je milosť a ovocie sviatostného prijímania: živíme sa Kristovým telom, aby sme sa my, čo ho požívame, stali jeho telom žijúcim dnes vo svete.

Toto je tajomstvo spoločenstva, Cirkev sa pripája k obete Krista a k jeho príhovoru; a v tomto zmysle sa «v katakombách Cirkev často znázorňuje ako žena pri modlitbe so široko rozopätými rukami, v modlitbovom postoji ako Kristus, ktorý rozopäl ruky na kríži, aj Cirkev sa skrze neho, s ním a v ňom obetuje a oroduje za všetkých ľudí». – Cirkev, ktorá sa modlí, ktorá prosí. Je pekné myslieť na to, že Cirkev sa modlí. V Knihe skutkov apoštolov je jedna pasáž, kde sa hovorí, že keď bol Peter vo väzení, komunita kresťanov sa «bez prestania modlila za neho». Je to Cirkev, ktorá sa modlí, modliaca sa Cirkev. A keď my ideme na svätú omšu, je to z tohto dôvodu: tvoriť modliacu sa Cirkev.

Eucharistická modlitba prosí Boha, aby zhromaždil všetky svoje deti v dokonalosti lásky, v jednote s pápežom a biskupom spomenutými po mene, na znak toho, že slávime v jednote so všeobecnou Cirkvou, ako aj s partikulárnou cirkvou. Prosba, tak ako aj obeta, sa predkladá Bohu za všetkých členov Cirkvi, živých i mŕtvych, v očakávaní blaženej nádeje, že budeme zdieľať večné dedičstvo v nebi, spolu s Pannou Máriou. Na nikoho a na nič sa v eucharistickej modlitbe nezabúda, ale všetko sa privádza späť Bohu, ako pripomína doxológia, ktorá ju uzatvára.

Nikto nie je zabudnutý. Ak mám nejakú osobu, príbuzných, priateľov, ktorí potrebujú pomoc alebo ktorí odišli z tohto sveta do toho druhého, môžem ich v tejto chvíli spomenúť, vnútorne a v tichu, alebo ich dať zapísať, aby sa ich meno prečítalo. „Otče, koľko musím zaplatiť, aby tam mohlo byť moje meno?" – „Nič." Je to jasné? Nič! Za svätú omšu sa neplatí. Svätá omša je obetou Krista, ktorá je nezištná. Vykúpenie je zdarma. Ak chceš venovať obetu, urob tak, no nejde tu o zaplatenie. Toto je dôležité chápať. Túto kodifikovanú formulu modlitby azda môžeme vnímať ako trochu vzdialenú – je pravda, že ide o starobylú formulu – avšak, ak dobre pochopíme jej zmysel, potom na nej určite budeme lepšie účastní. Ona totiž vyjadruje všetko to, čo uskutočňujeme pri eucharistickom slávení; a okrem toho nás učí pestovať tri postoje, ktoré by Ježišovým učeníkom nikdy nemali chýbať. Tri postoje: Tým prvým je naučiť sa „vzdávať vďaky, vždy a všade", a nielen pri určitých príležitostiach, keď všetko ide dobre. Tým druhým je urobiť náš život darom lásky, a to slobodným a nezištným. Tým tretím je budovať konkrétnu jednotu, v Cirkvi i so všetkými. Táto ústredná modlitba svätej omše nás teda kúsok po kúsku učí urobiť celý náš život „eucharistiou", čiže vďakyvzdaním.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 12/2018 - 25.marec 2018

katechéza Svätého Otca Františka

Samotnej katechéze pápeža Františka predchádzal úryvok z Evanjelia podľa Marka: «Ježiš sa ich opýtal: „Koľko máte chlebov? Choďte sa pozrieť!" Keď to zistili, povedali: „Päť a dve ryby." Tu im rozkázal usadiť všetkých (...). Potom vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával svojim učeníkom, aby im ich rozdávali» (Mk 6, 38-39.41).

Pokračujeme v katechézach o svätej omši. Po liturgii slova – pri ktorej som sa pristavil v predošlých katechézach – nasleduje ďalšia konštitutívna časť svätej omše, ktorou je liturgia Eucharistie. V nej prostredníctvom svätých znamení Cirkev ustavične sprítomňuje obetu Novej zmluvy spečatenú Ježišom na oltári kríža.

Prvým kresťanským oltárom bol oltár kríža. A keď prichádzame k oltáru, aby sme slávili svätú omšu, naša pamäť smeruje k oltáru kríža, kde sa odohrala prvá obeta. Kňaz, ktorý pri svätej omši zastupuje Krista, koná to, čo samotný Pán konal pri Poslednej večeri a čo pri nej učeníkom odovzdal: vzal chlieb a kalich, vzdával vďaky a dával učeníkom, hovoriac: «Vezmite a jedzte, ... pite: toto je moje telo, ... toto je kalich mojej krvi. Toto robte na moju pamiatku».

Cirkev poslušná Ježišovmu príkazu usporiadala liturgiu Eucharistie do momentov zodpovedajúcich slovám a gestám, ktoré vykonal on v predvečer svojho umučenia. Tak pri príprave obetných darov k oltáru prinášame chlieb a víno, čiže prvky, ktoré Kristus vzal do svojich rúk. Pri eucharistickej modlitbe vzdávame Bohu vďaky za dielo vykúpenia a obetné dary sa stávajú Telom a Krvou Ježiša Krista. Nasledujú lámanie chleba a prijímanie, prostredníctvom ktorého znovuprežívame skúsenosť apoštolov, ktorí prijali eucharistické dary z rúk samotného Krista.

Prvému Ježišovmu gestu: «vzal chlieb a kalich vína», zodpovedá teda príprava obetných darov. To je prvá časť liturgie Eucharistie. Je dobré, keď samotní veriaci prinášajú kňazovi chlieb a víno, lebo oni znamenajú duchovnú obetu Cirkvi, ktorá je tam zhromaždená pre Eucharistiu. Je pekné, ak tým, kto prináša k oltáru chlieb a víno sú samotní veriaci. Aj keď dnes «veriaci už neprinášajú zo svojho, ako kedysi, jednak obrad prinášania týchto darov si zachováva duchovnú silu a význam».

V tomto ohľade je dôležité, že biskup pri vysviacke nového presbytera, keď mu odovzdáva chlieb a víno, hovorí: «Prijmi obety svätého ľudu a obetuj ich Bohu» (Rímsky pontifikál – Obrad vysviacky kňazov). Je to Boží ľud, ktorý prináša obetu, chlieb a víno, tú veľkú obetu pre svätú omšu! Takže, v znamení chleba a vína veriaci ľud kladie vlastnú obetu do rúk kňaza, ktorý ju kladie na oltár či Pánov stôl, «ktorý je stredom celej eucharistickej liturgie». Čiže centrom svätej omše je oltár a oltárom je Kristus. Vždy treba hľadieť na oltár, ktorý je centrom svätej omše.

V «plodoch zeme a práce ľudských rúk» sa teda obetuje úsilie veriacich urobiť zo seba samých, v poslušnosti Božiemu slovu, «obetu milú Bohu Otcu Všemohúcemu», «pre dobro celej jeho svätej Cirkvi». Tak «život veriacich, ich utrpenie, ich modlitba a ich práca sa spájajú s Kristovým životom, s jeho vzdávaním chvály, utrpením, modlitbou, prácou a s jeho dokonalou obetou, a tak nadobúdajú novú hodnotu».

Iste, naša obeta je maličkosťou, avšak Kristus potrebuje toto málo. Pán nás žiada o málo, no dáva nám mnoho. Vyžaduje málo. Žiada od nás v každodennom živote dobrú vôľu, žiada otvorené srdce, žiada vôľu stávať sa lepšími, aby sme prijali jeho, ktorý nám obetuje seba samého v Eucharistii. Žiada od nás tieto symbolické obetné dary, ktoré sa potom stanú jeho Telom a jeho Krvou.

Obraz tohto obetujúceho pohybu modlitby predstavuje kadidlo, ktoré pohlcované ohňom uvoľňuje vonný dym stúpajúci nahor: incenzovať obetné dary, ako to robíme v slávnostné dni, incenzovať kríž, oltár, kňaza a kňazský ľud, viditeľne ukazuje obetné puto spájajúce všetky tieto skutočnosti s Kristovou obetou.

A nezabudnime: je tu oltár, ktorým je Kristus, avšak vždy s odkazom na prvý oltár, ktorým je kríž. A na oltár, ktorým je Kristus, prinášame to málo našich darov, chlieb a víno, ktoré sa potom stanú mnohým: samotným Ježišom, ktorý sa nám dáva.

Toto všetko vyjadruje aj modlitba nad obetnými darmi. V nej kňaz prosí Boha, aby prijal dary, ktoré mu Cirkev obetuje, vyprosujúc ovocie tejto vznešenej výmeny medzi našou chudobou a jeho bohatstvom. V chlebe a víne mu prinášame obetu nášho života, aby bola premenená Duchom Svätým v obete Krista a stala sa s ním jedinou duchovnou obetou milou Otcovi. Zatiaľ čo sa takto uzatvára príprava obetných darov, pripravujeme sa na eucharistickú modlitbu.

Spiritualita darovania seba samého, ktorej nás učí tento moment svätej omše, nech teda osvecuje naše dni, naše vzťahy s druhými, veci, ktoré robíme, utrpenia, s ktorými sa stretávame, pomáhajúc nám budovať pozemské mesto vo svetle Evanjelia.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 11/2018 - 18.marec 2018

katechéza Svätého Otca Františka

Pápež František pokračoval v cykle katechéz o svätej omši. Už po tretíkrát sa venoval Bohoslužbe slova, pričom dnes priblížil význam Kréda a spoločných modlitieb nazývaných aj Všeobecná modlitba.

Úvod ku katechéze tvorili nasledovné Ježišove slová z Evanjelia podľa Jána: «Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to. Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi» (Jn 15,7-8).

Dobrý deň, aj keď tento deň je trochu nepekný, no nie? No ak je duša v radosti, vždy je deň dobrý. Takže predsa: dobrý deň! Dnes sa audiencia odohráva na dvoch miestach: malá skupinka chorých je kvôli počasiu v aule. Chorí sú v aule a my sme tu, no vidíme sa - oni vidia nás a my vidíme ich na veľkoplošnej obrazovke. Pozdravíme ich aplauzom? Ďakujem. Pokračujeme v katechéze o svätej omši. Počúvanie biblických čítaní predĺžené v homílii je odpoveďou - na čo? Je odpoveďou na jedno právo: na duchovné právo Božieho ľudu hojne prijímať poklad Božieho slova.

Každý z nás, keď ide na svätú omšu, má právo na to, aby hojne prijímal Božie slovo dobre prečítané, dobre povedané a potom dobre vysvetlené v homílii. Je to právo! A keď sa Božie slovo neprečíta dobre, keď nie je horlivo hlásané diakonom, kňazom či biskupom, opomína sa právo veriacich. Máme právo na počúvanie Božieho slova.

Pán hovorí ku všetkým, k pastierom aj veriacim. Klope na srdcia tých, ktorí sa zúčastňujú na svätej omši, každý vo svojom životnom stave, veku, situácii. Pán utešuje, volá, vzbudzuje zárodky nového a zmiereného života. A to všetko pre jeho Slovo. Jeho Slovo klope na srdce a mení ho!

Preto po homílii chvíľa ticha dovoľuje to, aby sa v duši usadilo prijaté semienko a aby sa tak zrodili predsavzatia priľnúť k tomu, čo Duch Svätý každému vnukol. Ticho po homílii. Treba tam zachovať dobrú chvíľu ticha, aby každý pouvažoval nad tým, čo si vypočul. A po tomto tichu, ako pokračuje svätá omša? Osobná odpoveď viery sa začleňuje do vyznania viery Cirkvi, vyjadreného v „Kréde". My všetci vyslovujeme „Krédo" pri omši. Symbol viery, vyslovovaný celým zhromaždením, ukazuje spoločnú odpoveď na to, čo sme spolu počúvali v Božom slove.

Existuje vitálne prepojenie medzi počúvaním a vierou. Sú zjednotené. Veď viera sa nerodí z fantázie ľudskej mysle, ale ako pripomína sv. Pavol, «je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo». Viera je teda vyživovaná počúvaním a vedie ku sviatosti. Vyslovovanie Kréda tak vedie k tomu, aby liturgické zhromaždenie «spomínalo a vyznávalo veľké tajomstvá viery, prv ako by sa začalo ich slávenie v Eucharistii».

Symbol viery prepája Eucharistiu s krstom, ktorý sme prijali «v mene Otca i Syna i Ducha Svätého» a pripomína nám, že sviatostiam porozumieme vo svetle viery Cirkvi. Odpoveď na Božie slovo prijaté s vierou je potom vyjadrené v spoločných prosbách, zvaných Všeobecná modlitba, pretože zahŕňa potreby Cirkvi a sveta. Nazýva sa aj Modlitba veriacich.

Otcovia Druhého vatikánskeho koncilu chceli znovu zaviesť túto modlitbu nasledujúcu po Evanjeliu a homílii osobitne v nedeľu a počas sviatkov, aby «sa za účasti ľudu na nej prednášali prosby za svätú Cirkev, za tých, ktorí nás spravujú, za tých, ktorí sa nachádzajú v rôznych ťažkostiach, ako aj za všetkých ľudí a za spásu celého sveta».

Preto pod vedením kňaza, ktorý ju uvádza a uzatvára, «ľud vykonáva úlohu svojho krstného kňazstva, prináša Bohu prosby za spásu všetkých». A po jednotlivých úmysloch prednesených diakonom alebo lektorom, zhromaždenie zjednocuje svoj hlas hovoriac: «Vypočuj nás, Pane».

Pamätáme totiž na to, čo nám povedal Pán Ježiš: «Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to". Niekto by mohol povedať: „My však v toto neveríme, lebo máme malú vieru". Keby sme však mali vieru ako horčičné zrnko, hovorí Ježiš, dostali by sme všetko. „Proste čo chcete, a dostanete."

A v tomto momente všeobecnej modlitby po Kréde je chvíľa vyprosovať si od Pána vo svätej omši tie najdôležitejšie veci, veci, ktoré potrebujeme, to čo chceme. „Dostanete" – tým či oným spôsobom, no „dostanete". „Všetko je možné tomu, kto verí", povedal Pán. Čo odpovedal ten človek, na ktorého sa Pán obrátil so slovami, že všetko je možné tomu, kto verí? Povedal: „Verím Pane. Pomôž mojej malej viere". Aj my môžeme povedať: „Verím Pane. Pomôž mojej malej viere".

A modlitbu musíme prednášať s týmto duchom viery: „Verím Pane, pomôž mojej malej viere". Naopak, nárokovanie si spôsobom svetskej logiky nestúpa k nebu, tak ako zostávajú nevypočuté aj do seba zahľadené požiadavky.

Úmysly, na ktoré je Boží ľud pozvaný sa modliť, musia dať hlas konkrétnym potrebám cirkevného spoločenstva a sveta, vyhýbajúc sa zvykovým a krátkozrakým formulám. „Všeobecná" modlitba, ktorá uzatvára Bohoslužbu slova, nás vyzýva osvojiť si pohľad Boha, ktorý sa stará o všetky svoje deti.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 10/2018 - 11.marec 2018

katechéza Svätého Otca Františka

Pokračujeme v katechézach o svätej omši. Prišli sme k liturgickým čítaniam. Dialóg medzi Bohom a jeho ľudom, rozvinutý v omšovej liturgii slova, dosahuje vrchol pri prednese evanjelia. Predchádza ho spev Aleluja – alebo iný spev v období Pôstu – s ktorým «zhromaždenie veriacich prijíma Pána, ktorý bude k nemu hovoriť v evanjeliu» (Všeobecné smernice Rímskeho misála, 62).

Tak ako Kristove tajomstvá osvetľujú celé biblické zjavenie, v liturgii slova evanjelium predstavuje svetlo na pochopenie biblických textov, ktoré mu predchádzajú, tak zo Starého ako aj z Nového zákona. V skutku, «Kristus je centrom a plnosťou celého Svätého písma, ako aj liturgického slávenia». V centre je vždy Ježiš Kristus, vždy.

Preto samotná liturgia odlišuje evanjelium od ostatných čítaní a vyznačuje ho osobitnou poctou a prejavmi uctievania. Totiž čítanie z neho je vyhradené vysvätenému služobníkovi, ktorý ho ukončuje pobozkaním knihy; počúvame ho v stoji a robíme si znak kríža na čele, na ústach a na hrudi; sviece a kadidlo vzdávajú úctu Kristovi, ktorý prostredníctvom evanjeliového čítania dáva znieť svojmu účinnému slovu.

Cez tieto znaky si zhromaždenie uvedomuje prítomnosť Krista, ktorý mu adresuje „dobrú zvesť", ktorá obracia a premieňa. Toto dianie predstavuje priamy rozhovor, ako o tom svedčia aj aklamácie, ktorými odpovedáme na prednes: «Sláva tebe, Pane» a «Chvála tebe, Kriste». Na počúvanie evanjelia vstávame, pretože že je to Kristus, ktorý tam k nám hovorí. A z tohto dôvodu sme pozorní, lebo tu ide o priamy rozhovor. Je to Pán, ktorý k nám hovorí. Takže pri svätej omši čítame evanjelium nie pre to, aby sme sa dozvedeli, ako sa udalosti vyvíjali, ale evanjelium počúvame preto, aby sme si uvedomovali, čo Ježiš kedysi urobil a povedal. A to slovo je živé, Ježišovo slovo, ktoré je v evanjeliu, je živé a prichádza do môjho srdca. Preto je veľmi dôležité počúvať Božie slovo s otvoreným srdcom, lebo je to živé slovo.

Svätý Augustín píše, že «Kristovými ústami je Evanjelium. On kraľuje na nebi, avšak neprestáva hovoriť na zemi». Ak je pravdou, že v liturgii «Kristus ešte stále ohlasuje evanjelium», tak z toho vyplýva, že v účasti na svätej omši mu musíme dať odpoveď. Počúvame evanjelium a musíme dať odpoveď v našom živote.

Kristus si na doručenie svojho posolstva adresátom poslúži aj slovom kňaza, ktorý po evanjeliu prednáša homíliu. Homília, veľmi odporúčaná Druhým vatikánskym koncilom ako súčasť samotnej liturgie, nie je nejakým príležitostným prejavom, nie je ani katechézou, ako táto, ktorú práve robím. A nie je ani prednáškou či lekciou. Homília je niečo iné.

Čím je homília? «Je pokračovaním v dialógu medzi Pánom a jeho ľudom», aby našiel naplnenie v živote. Opravdivou exegézou evanjelia je náš svätý život! Pánovo slovo končí svoju púť tým, že sa v nás stelesňuje, uplatňujúc sa v skutkoch, tak ako sa to udialo u Márie a svätých.

Spomeňte si, čo som povedal naposledy: Pánovo slovo vchádza ušami, vstupuje do srdca a prechádza do rúk, do dobrých skutkov. Homília tiež nasleduje Pánovo slovo a vykonáva túto púť, aby nám pomohla v tom, aby Pánovo slovo dorazilo k rukám, prechádzajúc srdcom.

Téme homílie som sa už venoval v exhortácii Evangelii gaudium, kde som pripomenul, že liturgický kontext «si vyžaduje, aby kázanie nasmerovalo celé zhromaždenie, ako aj samotného kazateľa na spoločenstvo s Kristom v Eucharistii, ktoré mení život».

Ten, kto prednáša homíliu – kňaz, diakon či biskup – musí dobre vykonať svoje ministérium, venujúc skutočnú službu všetkým tým, ktorí sa zúčastňujú na svätej omši; avšak aj tí, čo ho počúvajú, si musia konať svoj diel práce. Predovšetkým venovaním náležitej pozornosti, čiže zaujatím správneho vnútorného rozpoloženia, bez subjektívnej požadovačnosti, uvedomujúc si, že každý kazateľ má svoje prednosti aj limity. Ak je niekedy príčinou nezáživnosti dlhá, nevýstižná či nezrozumiteľná homília, inokedy je naopak prekážkou [náš] predsudok.

A ten, kto prednáša homíliu, si musí byť vedomý, že tu nekoná v nejakej svojej veci, ale keď káže, dáva hlas Ježišovi, káže Ježišovo slovo. Homília musí byť dobre pripravená a musí byť krátka, stručná! Raz mi rozprával jeden kňaz ako zašiel do iného mesta, kde bývali jeho rodičia, a otec mu povedal: „Vieš, teším sa, lebo s mojimi priateľmi sme našli kostol, kde je omša bez kázne!"

Koľkokrát vidíme, že počas kázne niektorí zadriemu, iní klebetia alebo si vyjdú von zafajčiť... Preto prosím vás, nech je homília stručná, ale dobre pripravená. A ako sa pripravuje homília, milí kňazi, diakoni, biskupi? Modlitbou, štúdiom Božieho slova a urobením jasnej a stručnej syntézy; nemá prevyšovať desať minút, prosím.

Na záver môžeme povedať, že v liturgii slova prostredníctvom evanjelia a homílie Boh vedie dialóg so svojím ľudom, ktorý ho počúva s pozornosťou a úctou a zároveň uznáva, že je prítomný a činný. Ak sa teda vložíme do počúvania „Dobrej noviny", budeme ňou obrátení a premenení, a teda schopní zmeniť seba samých a aj svet. Prečo? Lebo Dobrá novina, Božie slovo, vchádza ušami, vstupuje do srdca a prichádza do rúk, aby konalo dobré skutky.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 9/2018- 4.marec 2018

Moderná doba, zmeny v pohľade na človeka a spôsob života, veľký dôraz na individualizmus, osobný rozvoj a osobné záujmy – to všetko prinieslo so sebou aj negatívne javy, medzi ktoré patria rozličné prejavy násilia, a to aj vo vzťahoch medzi najbližšími, teda v rodinách.

Ako kresťania veríme, že Boh stvoril všetkých ľudí rovných v dôstojnosti. Každý človek je jedinečný, Boh chce z nás mať jednu rodinu, v ktorej sa navzájom dopĺňame. Násilie nikdy nie je vhodnou cestou na riešenie problémov. Je dobré, že si tieto pravdy v spoločnosti stále viac uvedomujeme a prispôsobuje sa tomu aj naša legislatíva, čo možno len oceniť. Pri dosahovaní ideálov je však rovnako dôležité, aké prostriedky si pri tom zvolíme. Účel nesvätí prostriedky a nie každá cesta vedie k vytýčenému cieľu.

Aj preto so znepokojením sledujeme iniciatívy, ktoré smerujú k ratifikácii kontroverzného dohovoru Rady Európy, tzv. Istanbulského dohovoru.

Istanbulský dohovor vidí koreň domáceho násilia aj v zaužívaných „rolách" mužov a žien, ktoré nazýva stereotypnými, a žiada na riešenie tohto problému ustúpiť od špecifických čŕt biologicky danej ľudskej prirodzenosti muža a ženy v prospech tzv. rodovej rovnosti. Pojem „rod" pritom definuje ako „súbor spoločnosťou vytvorených rolí, vzorov správania, činností a atribútov, ktoré daná spoločnosť považuje za primerané pre ženy a mužov" (čl. 3, písm. c). Dohovor vyžaduje, aby odsúdeniahodné „stereotypné roly" (čl. 12, ods. 1), ako aj zavádzanie „nestereotypných rodových rolí" (čl. 14, ods. 1) posudzovala nejasne definovaná „skupina expertov" (čl. 66), nadradená aj národným parlamentom. Dohovor, ak sa bude aplikovať, zásadným spôsobom zasiahne do legislatívy, výchovy a vzdelávania vo všetkých signatárskych štátoch, pričom „k žiadnemu ustanoveniu dohovoru nie sú prípustné žiadne výhrady" (čl. 78. ods. 1), okrem niekoľkých nepodstatných výnimiek. Nemáme dôveru, že vyjadrenia expertov budú pravdivé a napomôžu účinne predchádzať domácemu násiliu. Skôr sa obávame šírenia genderovej a protirodinnej agendy.

Téma násilia v rodine si žiada komplexný prístup. Môže sa totiž týkať nielen žien, ale aj ďalších zraniteľných osôb. Každé násilie charakterizuje neúcta k ľudskej dôstojnosti, ktorá je ako dar od Boha nedotknuteľná.

Kresťanské cirkvi v Slovenskej republike sa hlásia k rovnosti pohlaví. Sme za ochranu žien pred akýmkoľvek násilím, nemôžeme však súhlasiť s ideológiami, ktoré rovnosť prezentujú ako rovnakosť a prichádzajú až k popretiu rozdielov medzi mužmi a ženami. Prirodzeným vzťahom muža a ženy nie je konflikt, ale povolanie k harmónii a vzájomnému doplňovaniu sa v Božom diele manželstva a rodiny.

Tolerovať možno slabosť, nie však lož. Sme pevne presvedčení, že existuje nemenná pravda o človeku, o identite muža a ženy, a túto pravdu my ako ľudia neurčujeme, len objavujeme. Zároveň tvrdíme, že sme schopní jej poznania, presne tak, ako sme pri zachovaní zdravého úsudku schopní poznania pravdy o manželstve, ktoré je zväzkom jedného muža a jednej ženy.

My, predstavitelia kresťanských cirkví, obraciame sa týmto vyhlásením na všetkých občanov Slovenskej republiky a verejných predstaviteľov, aby sme potvrdili, že podporujeme úsilie o efektívne riešenie problému domáceho násilia. Zároveň vyhlasujeme, že viaceré tézy, ktoré v tejto súvislosti ponúka tzv. Istanbulský dohovor, považujeme za prejavy genderovej ideológie. Z tohto dôvodu sa obraciame na vládu Slovenskej republiky, aby stiahla podpis Slovenska pod týmto dohovorom.

Urobme, čo je v našich silách, pre účinnú ochranu všetkých osôb ohrozených násilím, ale rovnako aj na podporu zdravých manželstiev a rodín. Prosíme dobrotivého Pána, aby nám dal silu obstáť v tomto úsilí: aby sa s každým človekom zaobchádzalo spravodlivo, na základe nemennej pravdy o mužovi a žene, ktorí sú stvorení na Boží obraz.

V Badíne 13. februára 2018

Toto vyhlásenie schválili a podpísali predstavitelia Rímskokatolíckej cirkvi, Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, Gréckokatolíckej cirkvi, Pravoslávnej cirkvi, Reformovanej kresťanskej cirkvi, Cirkvi bratskej, Evanjelickej cirkvi metodistickej, Bratskej jednoty baptistov, Starokatolíckej cirkvi, Apoštolskej cirkvi na Slovensku a Cirkvi adventistov siedmeho dňa.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 8/2018- 25.február 2018

„A pretože sa rozmnoží neprávosť, v mnohých vychladne láska" (Mt 24,12). Drahí bratia a sestry, znova sa blíži Pánova Veľká noc! Nato, aby sme sa na ňu dobre pripravili, nám Božia prozreteľnosť každý rok ponúka štyridsaťdenné Pôstne obdobie ako „sviatostný znak nášho obrátenia".V ňom sa ohlasuje a uskutočňuje možnosť návratu k Pánovi celým srdcom a celým životom. Aj tento rok by som chcel svojím posolstvom pomôcť celej Cirkvi prežívať tento čas milosti v radosti a pravde. Nechám sa pritom inšpirovať Ježišovými slovami z Evanjelia podľa Matúša: „A pretože sa rozmnoží neprávosť, v mnohých vychladne láska".Táto veta sa nachádza v rozhovore o konci sveta situovanom na Olivovú horu v Jeruzaleme – práve tam, kde sa začne Pánovo utrpenie. Ježiš v odpovedi na otázku učeníkov ohlasuje veľké súženie a opisuje situáciu, v ktorej sa môže ocitnúť spoločenstvo veriacich: uprostred bolestných udalostí vystúpia falošní proroci a mnohých zvedú, takže bude hroziť, že v srdciach vychladne láska, ktorá je jadrom celého evanjelia.

Falošní proroci

Keď počúvame tento úryvok, pýtame sa: aké podoby môžu nadobúdať falošní proroci? Môžu byť ako „zaklínači hadov", využívajúci ľudské emócie, aby z ľudí spravili otrokov a priviedli ich tam, kde chcú. Koľko Božích detí je priťahovaných lákadlami momentálneho potešenia, ktoré si mýlia so šťastím! Koľko mužov a žien žije akoby v okúzlení leskom peňazí, ktoré ich v skutočnosti robia otrokmi zisku alebo malicherných záujmov! Koľkí žijú v domnienke, že si vystačia sami, až sa napokon stanú obeťami osamelosti!

Ďalší falošní proroci sú „šarlatáni", ktorí ponúkajú jednoduché a rýchle riešenia na utrpenie; prostriedky, ktoré sa napokon ukážu ako úplne neúčinné: koľkým mladým sa ponúka ako „všeliek" droga či postoj „použi a zahoď", alebo ľahká, no nečestná možnosť zárobku! Koľkí sú v zajatí totálne „virtuálneho" života, v ktorom sa vzťahy zdajú oveľa jednoduchšie a rýchlejšie, aby sa potom tragicky ukázali ako nezmyselné! Títo podvodníci ponúkajú bezcenné veci a oberajú o to, čo je cenné: dôstojnosť, slobodu a schopnosť milovať. Zlákaní márnivosťou sa nafukujeme ako pávy... aby sme napokon vyšli na posmech; zo smiešnosti niet úniku. Nie je to vôbec prekvapujúce, veď diabol, ktorý je „luhár a otec lži", odjakživa predstavuje zlo ako dobro a falošné ako pravé, aby zmiatol srdce človeka. Každý z nás je preto povolaný v srdci rozlišovať a skúmať, či ho neohrozujú klamstvá týchto falošných prorokov. Treba sa naučiť nezastavovať na bezprostrednej, povrchnej úrovni, ale spoznávať, čo v nás zanecháva dobrú a trvalejšiu stopu, pretože to pochádza od Boha a skutočne slúži pre naše dobro.

Studené srdce

Dante Alighieri vo svojom opise pekla predstavuje diabla, ako sedí na tróne z ľadu, prebýva totiž v ľadovom chlade vyhasnutej lásky. Položme si teda otázku: ako v nás chladne láska? Aké signály nám naznačujú, že láske v nás hrozí vychladnutie?To, čo ochladzuje lásku, je predovšetkým chamtivosť po peniazoch, ktorá je „koreňom všetkého zla". Nasleduje odmietanie Boha, konkrétne to, že nehľadáme jeho útechu a dávame prednosť svojmu zúfalstvu pred jeho Slovom a sviatosťami. To všetko sa napokon obracia na násilie voči tým, ktorých považujeme za ohrozenie našich „istôt": ešte nenarodenému dieťaťu, chorému starcovi, pocestnému, cudzincovi, ale aj blížnemu, ktorý nezodpovedá našim očakávaniam. Aj stvorenie je tichým svedkom tohto ochladnutia lásky: zem je zamorená z nedbalosti či úmyselne vyhodeným odpadom; žiaľ, rovnako znečistené moria musia v dôsledku nútených migrácií pohltiť zvyšky mnohých stroskotaných lodí; nebo – ktoré má podľa Božieho plánu ospevovať jeho slávu – brázdia stroje, z ktorých na zem pršia nástroje smrti.

Láska chladne aj v našich spoločenstvách: v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium som sa snažil opísať tie najevidentnejšie znaky nedostatku lásky. Sú to: egoistická ľahostajnosť, sterilný pesimizmus, pokušenie izolovať sa či zapájať sa do neprestajných bratovražedných vojen, svetská mentalita, ktorá vedie k tomu, že sa staráme len o to navonok viditeľné, čím sa oslabuje misionárska horlivosť.

Čo robiť?

Možno vidíme vo svojom vnútri i okolo nás práve opísané znaky, no Cirkev, naša matka a učiteľka, nám v tomto pôstnom čase spolu s niekedy trpkou medicínou pravdy ponúka aj sladký liek modlitby, dávania almužny a pôstu. Ak venujeme viac času modlitbe, umožníme nášmu srdcu odhaliť skryté lži, ktorými klameme seba samých,aby sme mohli konečne hľadať útechu v Bohu. On je náš Otec a chce, aby sme mali život. Dávanie almužny nás zasa oslobodzuje od chamtivosti a pomáha nám odhaliť, že druhý je mojím bratom: to, čo vlastním, nikdy nie je iba moje. Ako veľmi by som si želal, aby sa dávanie milodarov stalo pre všetkých skutočným a bežným životným postojom! Ako veľmi by som si želal, aby sme ako kresťania nasledovali príklad apoštolov a videli v možnosti podeliť sa s druhými o to, čo máme, konkrétne svedectvo o spoločenstve prežívanom v Cirkvi. V tejto súvislosti prevezmem povzbudenie svätého Pavla adresované Korinťanom, ktoré sa týka zbierky pre spoločenstvo v Jeruzaleme: táto činnosť je „vám na osoh". Platí to zvlášť pre Pôstne obdobie, počas ktorého mnohé organizácie robia zbierky v prospech cirkví a ľudí v núdzi. No veľmi by som si želal, aby sme aj svoje každodenné stretnutia s bratmi, ktorí nás prosia o pomoc, chápali ako výzvu Božej prozreteľnosti: každý milodar je totiž príležitosťou podieľať sa na Božej starostlivosti o jeho deti. A ak on dnes použije mňa, aby pomohol bratovi či sestre, či sa zajtra nepostará o moje potreby ten, ktorého vo veľkodušnosti nik nepredstihne? Napokon pôst oslabuje náš sklon k násiliu, odzbrojuje nás a je dôležitou príležitosťou na rast. Na jednej strane nám umožňuje zakúsiť to, čo prežívajú tí, ktorým chýba aj nevyhnutné minimum a denne zakúšajú pálčivý hlad; na druhej strane je prejavom nášho ducha, hladného po dobre a smädného po Božom živote. Pôst nás obnažuje, robí nás pozornejšími voči Bohu a blížnemu, prebúdza v nás vôľu poslúchať Boha, ktorý jediný dokáže nasýtiť náš hlad.

Chcel by som, aby môj hlas prenikol aj poza hranice Katolíckej cirkvi a aby doľahol aj k vám, všetkým mužom a ženám dobrej vôle, ktorí ste otvorení počúvať Boha. Ak ste zarmútení rovnako ako my šírením neprávosti vo svete, ak vám robí starosti chlad paralyzujúci srdcia i skutky, ak vidíte, že sa stráca zmysel pre spoločnú ľudskú rodinu, spojte sa s nami, aby sme spoločne vzývali Boha, spoločne sa postili a aby ste spoločne s nami darovali, čo môžete, na pomoc bratom a sestrám!

Veľkonočný oheň

Pozývam predovšetkým všetkých členov Cirkvi, aby sa horlivo vydali na cestu Pôstnym obdobím za pomoci dávania almužny, pôstu a modlitby. Ak sa nám niekedy zdá, že v mnohých srdciach láska chladne, nikdy tomu tak nie je v Božom Srdci! On nám daruje vždy novú možnosť, aby sme znovu začali milovať.

Na vigíliu Veľkej noci znovu zažijeme obrad zapálenia veľkonočnej sviece: svetlo sviece zažatej od „nového ohňa" krok za krokom odoženie tmu a ožiari liturgické zhromaždenie. „Svetlo Krista, ktorý slávne vstal z mŕtvych, nech zaženie tmu z našich sŕdc a myslí", aby sme všetci mohli zažiť skúsenosť emauzských učeníkov: pri počúvaní Pánovho slova a sýtení sa eucharistickým chlebom bude môcť naše srdce znova zahorieť vierou, nádejou a láskou. Zo srdca vám žehnám a modlím sa za vás. Nezabudnite sa modliť za mňa.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 7/2018- 18.február 2018

katechéza Svätého Otca Františka

«Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet» (Hebr 1,1-2). Dnes pokračujeme v katechézach o svätej omši. Po tom, ako sme sa pristavili pri úvodných obradoch, teraz budeme uvažovať o liturgii slova, ktorá je konštitutívnou časťou, lebo sa schádzame práve pre to, aby sme počúvali to, čo Boh pre nás vykonal a čo má ešte v úmysle vykonať. Je to skúsenosť, ktorá sa deje „naživo", a nie len ako niečo referované z počutia, pretože «keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo, sám Boh hovorí k svojmu ľudu, a Kristus, prítomný vo svojom slove, ohlasuje evanjelium». A koľkokrát sa popri tom, ako sa číta Božie slovo, robia komentáre: „Pozri na toho, pozri na tú, na ten klobúk, čo má na sebe, je to na smiech." A začína sa s poznámkami. Či tomu tak nie je? Je to tak? Máme mať takéto komentáre, keď sa číta Božie slovo? Pýtam sa vás: musíme to robiť? Nie! Lebo ak klebetíš s ľuďmi, nepočuješ Božie slovo.

Keď sa číta Božie slovo v Biblii – prvé čítanie, druhé čítanie, responzóriový žalm a evanjelium – musíme počúvať, otvoriť si srdce, lebo sám Boh k nám hovorí, a nie myslieť na iné veci či hovoriť o inom. Je to jasné?

Zdá sa mi, že je to nie je veľmi jasné. Vysvetlím vám, čo sa deje pri tejto bohoslužbe slova.Stránky Biblie tu prestávajú byť písomnosťou, aby sa stali živým slovom vysloveným Bohom. Je to Boh, ktorý prostredníctvom toho, kto číta, k nám hovorí, obracia sa na nás, ktorí počúvame s vierou. Duch, «ktorý hovoril prostredníctvom prorokov» (Krédo) a inšpiroval posvätných autorov, pôsobí tak, že «Božie slovo v srdciach spôsobuje to, čo v ušiach zaznelo.

Avšak pre počúvanie Božieho slova je potrebné mať aj otvorené srdce, aby sme slová prijali do srdca. Boh hovorí a my ho počúvame, aby sme potom uviedli do praxe to, čo sme počuli. Je veľmi dôležité počúvať. Niekedy azda celkom dobre nerozumieme, lebo zopár čítaní je aj trochu ťažších. No Boh k nám aj napriek tomu hovorí, iným spôsobom: v tichu a v počúvaní Božieho slova. Nezabudnite na to. Keď sa pri omši začne s čítaniami, započúvajme sa do Božieho slova.

Potrebujeme ho počúvať! Je to totiž otázka života, ako nám to dobre pripomína úderné vyjadrenie, že «nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst». Život, ktorý nám dáva Božie slovo. V tomto zmysle hovoríme o liturgii slova ako o „stole", ktorý nám Pán prestiera, aby sýtil náš duchovný život. Táto liturgická hostina je veľmi bohatá, hlboko načiera z pokladov Biblie, ako zo Starého zákona, tak aj z Nového zákona, lebo v nich Cirkev hlása jedno a to isté Kristovo tajomstvo.

Pomyslime na bohatstvo biblických čítaní ponúkaných troma nedeľnými cyklami, ktoré nás vo svetle synoptických evanjelií sprevádzajú v priebehu liturgického roka. Je to jedno veľké bohatstvo. Túžim tu pripomenúť aj dôležitosť responzóriového žalmu, ktorého funkcia je pomôcť rozjímať nad tým, čo sme si prv vypočuli v čítaní. Je dobré, ak sa hodnota žalmu pozdvihne spevom, aspoň v refréne.

Liturgické prednášanie čítaní, spolu so spevmi prevzatými zo Svätého písma, vyjadruje a podporuje jednotu cirkevného spoločenstva, sprevádzajúc životnú cestu všetkých i každého jednotlivo. Takto chápeme, prečo sa zakazujú niektoré subjektívne rozhodnutia, ako napr. vynechanie čítaní či ich náhrada nebiblickými textami.

Nuž niekto, ako som počul, keď je nejaká nová správa, číta noviny, lebo je to správa dňa. Nie! Božie slovo je Božím slovom! Noviny môžeme čítať potom, ale tu sa číta Božie slovo. Je to Pán, ktorý k nám hovorí. Nahradiť toto Slovo inými vecami ochudobňuje a ohrozuje dialóg medzi Bohom a jeho modliacim sa ľudom.

Naopak, [žiada si to] dôstojnosť ambóny a používanie Lekcionára, ochotu dobrých lektorov a žalmistov. Hľadajme preto dobrých lektorov, takých, čo vedia čítať, nie takých, ktorí si mrmlú a nič nie je rozumieť. Treba dobrých lektorov! Musia sa pripraviť a nacvičiť si to pred omšou, aby to dobre prečítali. Toto vytvára atmosféru vnímavého ticha.

Vieme, že Pánovo slovo je nevyhnutná pomoc na to, aby sme sa nestratili, ako si to dobre uvedomuje žalmista, ktorý sa na Pána obracia s vyznaním: «Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch». Ako by sme sa mohli zhostiť nášho pozemského putovania, s jeho námahami a skúškami, bez toho, aby sme boli pravidelne vyživovaní a osvetľovaní Božím slovom, ktoré zaznieva v liturgii?

Istotne nestačí počúvať ušami bez toho, aby sme zrno Božieho slova prijali do srdca a umožnili mu priniesť ovocie. Pamätajme na podobenstvo o rozsievačovi a rozličných výsledkoch podľa rozličných druhov pôdy.Pôsobenie Ducha Svätého, ktorý robí odpoveď účinnou, potrebuje srdcia, ochotné pracovať a dať sa zušľachťovať, aby tak to, čo sme si vypočuli pri svätej omši prešlo do každodenného života, v duchu napomenutia apoštola Jakuba: «A slovo aj uskutočňujte, nebuďte len poslucháčmi, ktorí klamú sami seba».

Božie slovo v nás spôsobuje proces napredovania. Počúvame ho ušami, prechádza do srdca - nezostáva v ušiach, ale musí prísť do srdca - a zo srdca prechádza do rúk, do dobrých skutkov. Toto je cesta, ktorú v nás koná Božie slovo: z uší do srdca a do rúk. Učme sa tomuto. Ďakujem.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 6/2018- 11.február 2018

Mater Ecclesiae: „,Hľa, tvoj syn!... Hľa, tvoja matka!ʻ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe" (Jn 19, 26 – 27)

Drahí bratia a sestry, služba Cirkvi chorým a tým, ktorí sa o nich starajú, musí napredovať so stále novým nasadením, vo vernosti Pánovmu povereniu a nasledujúc veľmi výrečný príklad jej Zakladateľa a Učiteľa. Témou tohoročného Svetového dňa chorých sú slová, ktoré Ježiš, vyzdvihnutý na kríži, adresoval svojej matke Márii a Jánovi: „,Hľa, tvoj syn!... Hľa, tvoja matka!ʻ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe".

1. Tieto Pánove slová hlboko osvetľujú tajomstvo kríža. Kríž neznamená beznádejnú tragédiu, ale je miestom, kde Ježiš vyjavuje svoju slávu a zanecháva svoju poslednú vôľu lásky až do krajnosti, ktorá sa stáva základným pravidlom života kresťanského spoločenstva a každého učeníka.

Ježišove slová sú v prvom rade počiatkom materského povolania Márie voči celému ľudstvu. Mária bude zvlášť Matkou učeníkov svojho Syna a bude sa starať o nich a o ich cestu životom. A vieme, že materská starostlivosť o syna či dcéru zahŕňa tak materiálne, ako aj duchovné stránky ich výchovy.

Pod krížom prenikne Máriinu dušu nevýslovná bolesť, no neparalyzuje ju. Naopak, keďže je Pánovou Matkou, začína pre ňu nová cesta sebadarovania. Ježiš prežíva na kríži starosť o Cirkev i o celé ľudstvo a Mária je povolaná, aby sa spolu s ním podieľala na tejto starosti. Pri opisovaní udalosti vyliatia Ducha Svätého na Turíce nám Skutky apoštolov ukazujú, že Mária začala plniť túto svoju úlohu v ranokresťanskom spoločenstve Cirkvi. Úlohu, ktorá sa nikdy nekončí.

2. Milovaný učeník Ján tu predstavuje Cirkev, mesiášsky ľud. Ján musí Máriu prijať za svoju Matku. A v tomto prijatí je povolaný vziať si ju k sebe a kontemplovať v nej vzor učeníctva i materského povolania s jeho starosťami i plánmi, ktoré jej Ježiš zveril a ktoré zahrnuje rôzne starosti i plány: teda Matku, ktorá miluje a plodí deti, schopné milovať podľa Ježišovho prikázania. Preto sa Máriino materské povolanie; povolanie starať sa o svoje deti, prenáša na Jána i na celú Cirkev. Do Máriinho materského povolania sa zapája celé spoločenstvo učeníkov.

3. Ján – ako učeník, ktorý prežíval všetko spolu s Ježišom – vie, že Učiteľ chce priviesť na stretnutie s Otcom všetkých ľudí. On môže dosvedčiť, že Ježiš sa stretol s mnohými chorými na duchu, pretože boli plní pýchy, a tiež s chorými na tele. Všetkým priniesol milosrdenstvo a odpustenie, a chorým aj fyzické uzdravenie, znak plnosti života v Božom kráľovstve, kde bude každá slza osušená. Tak ako Mária aj učeníci sú povolaní starať sa jedni o druhých, no nielen to. Vedia, že Ježišovo Srdce je otvorené pre všetkých bez výnimky. A všetkým sa má ohlasovať evanjelium Božieho kráľovstva a všetkým núdznym majú kresťania prejavovať bratskú lásku, jednoducho preto, že sú ľuďmi, Božími deťmi.

4. Materské povolanie Cirkvi voči núdznym a chorým sa v jej dvetisícročnej histórii uskutočňuje prostredníctvom mnohých iniciatív v prospech chorých. Na tieto dejiny obetavej starostlivosti nesmieme zabúdať. Pokračujú na celom svete aj v dnešnej dobe. V krajinách, kde existuje systém verejnej zdravotnej starostlivosti, sa práca katolíckych kongregácií, diecéz a ich nemocníc okrem poskytovania kvalitnej lekárskej starostlivosti sústreďuje na to, aby v centre terapeutického procesu bola ľudská osoba a aby vedecký výskum rešpektoval život a kresťanské morálne hodnoty. V krajinách, kde je systém zdravotnej starostlivosti nedostatočný alebo neexistuje, pracuje Cirkev na tom, aby poskytla ľuďom – nakoľko je to možné – zdravotnú starostlivosť, a tak sa znížila detská úmrtnosť a premohli niektoré veľmi rozšírené choroby. Všade sa snaží starať o chorých, aj keď ich nedokáže vyliečiť. Obraz Cirkvi ako „poľnej nemocnice", ktorá prijíma všetkých, čo sú zranení životom; je veľmi konkrétnou realitou, pretože v niektorých častiach sveta poskytujú pre obyvateľstvo nevyhnutné ošetrenie len misijné a diecézne nemocnice.

5. Pripomínanie si dlhých dejín v službe chorým je pre kresťanské spoločenstvá a zvlášť pre tie, ktoré túto službu vykonávajú i dnes, dôvodom radosti. Do minulosti však treba hľadieť najmä preto, aby sme sa ňou obohatili. Máme si brať príklad z obetavosti mnohých zakladateľov inštitútov, ktorí slúžili chorým až po úplné sebaobetovanie; z kreatívnosti inšpirovanej láskou, ktorou sa po stáročia vyznačovali mnohé iniciatívy; z úsilia vedeckého výskumu ponúknuť chorým nové a dôveryhodné liečebné postupy. Toto dedičstvo minulosti nám pomáha dobre si naplánovať budúcnosť: napríklad chrániť katolícke nemocnice pred rizikom, že podľahnú „firemnej mentalite", ktorá sa v celom svete usiluje o to, aby sa starostlivosť o zdravie stala obchodným artiklom, čo povedie k vyradeniu chudobných z nej. Organizačná rozumnosť a láska si naviac vyžadujú, aby bol chorý rešpektovaný ako osoba s vlastnou dôstojnosťou a aby bol vždy centrom liečebného procesu. Tieto usmernenia si majú osvojiť aj kresťania pôsobiaci vo verejných štruktúrach, ktorí sú povolaní vo svojej službe pozitívne svedčiť o evanjeliu.

6. Ježiš zanechal Cirkvi ako dar svoju uzdravujúcu moc:

„A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi". V Skutkoch apoštolov sa dočítame o uzdraveniach, ktoré sa udiali prostredníctvom Petra a Pavla. Táto úloha Cirkvi je odpoveďou na Ježišov dar, lebo vie, že má hľadieť na chudobných rovnakým pohľadom plným nežnosti a súcitu, ako jej Pán. Pastorácia v zdravotníctve je a stále bude nevyhnutnou a základnou úlohou, ktorú treba vždy prežívať s novým nasadením, počnúc farskými spoločenstvami, až po tie najkvalitnejšie zdravotnícke centrá. Nesmieme však zabudnúť ani na nežnú lásku a vytrvalosť, s ktorou sa mnohé rodiny starajú o svoje deti; rodičov či iných príbuzných, ktorí sú chronicky chorí alebo majú vážne postihnutie. Ošetrovanie chorých v rodinách je mimoriadnym svedectvom lásky k človeku a treba ho podporovať náležitým uznaním i adekvátnymi politickými opatreniami. Lekári a sestričky, kňazi, zasvätené osoby a dobrovoľníci, rodinní príslušníci a všetci, čo sú zapojení do starostlivosti o chorých, sa teda podieľajú na tomto poslaní Cirkvi. Ide o spoločne nesenú zodpovednosť, ktorá obohacuje hodnotu dennej služby každého zo zúčastnených.

7. Márii, láskyplnej Matke, chceme zveriť všetkých chorých na tele i na duši, aby ich posilnila v nádeji. Prosme ju, aby nám pomohla naučiť sa prijímať našich chorých bratov a sestry. Cirkev vie, že potrebuje osobitnú milosť, aby dokázala plniť svoju evanjeliovú službu starostlivosti o chorých. Nech nás teda modlitba k Pánovej Matke spojí v naliehavej prosbe, aby každý člen Cirkvi s láskou prežíval svoje povolanie v službe životu a zdraviu. Panna Mária nech oroduje za tento 26. svetový deň chorých; nech pomáha chorým prežívať ich utrpenie v spoločenstve s Pánom Ježišom a nech pomáha aj tým, čo sa o nich starajú. Všetkým chorým, zdravotníckym pracovníkom i dobrovoľníkom zo srdca udeľujem apoštolské požehnanie.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 5/2018- 4.február 2018

z rannej homílie Svätého Otca Františka

Svätý Otec osobitne zdôraznil tri výrazy Pavlovho listu Timotejovi /2 Tim 1,1-8/ kde sa poukazuje na to, ako sa má viera odovzdávať: slovo "syn", ktorým oslovuje Pavol Timoteja, ďalej výraz "svedectvo" a napokon slová "matka" a "stará matka".

„Hlásanie vždy – dovoľte mi ten výraz – dáva „preplesk": je to určité zaucho, akási facka, ktorá tebou pohne a vedie ťa vpred. Sám Pavol hovorí: „bláznovstvo kázania". Je to šialenstvo, lebo to znamená povedať, že Boh sa stal človekom a potom bol ukrižovaný a potom vstal z mŕtvych... Čo povedali Pavlovi obyvatelia Atén? „Vypočujeme si ťa napozajtra". (...) V kázaní viery je vždy „štipka bláznovstva". A pokušením je falošný „zdravý rozum", tá polovičatosť: „Ale nie, žarty bokom, nepreháňajme to..." – je to vlažná viera." Druhým slovom liturgického čítania je „svedectvo". Ako povedal pápež František, vieru treba odovzdávať prostredníctvom svedectva, ktoré dáva slovám silu. „Ako sa len milujú!", hovorievali ľudia prvým učeníkom, rozpoznávajúc na základe toho, že sú kresťanmi.„Dnes v podaktorej farnosti keď tam niekto príde, počuje, čo hovorí jeden o druhom, o tom a o tamtom... Namiesto výrazu: „ako sa milujú", má človek chuť povedať: „Ako jeden druhého sťahujú z kože! Ako sa zdiera z kože! Jazyk je nožom na stiahnutie druhého z kože! A ako môžeš odovzdať vieru pri takomto ovzduší skazenom klebetami a očierňovaním? Nie. Svedectvo. „Pozri, tento nikdy neohovára; tento sa venuje takémuto dobročinnému dielu; tento zas, keď je niekto chorý, ide ho navštíviť." - Prečo to robí? - Zvedavosť: prečo táto osoba žije takto? Prostredníctvom svedectva sa rodí otázka „prečo" a tam sa odovzdáva viera: prečo má vieru, prečo ide v Ježišových stopách."

Matka, stará mama, materstvo - to je tretia skupina slov v liste sv. Pavla, na ktoré v homílii poukázal Svätý Otec. „Viera sa odovzdáva v materskom lone, v lone Cirkvi" , „lebo Cirkev je matka, Cirkev je ženského rodu. Materstvo Cirkvi sa predlžuje v materstve matky, ženy", vysvetľuje pápež, pričom spomína na istú rehoľnú sestru, ktorú stretol v Albánsku. Tá bola počas diktatúry vo väzení, no z času na čas jej stráž dovolila, aby sa išla na chvíľu poprechádzať popri rieke, mysleli si: veď čo by už len tak mohla urobiť táto chuderka. Ale naopak, pokračoval Svätý Otec, bola prefíkaná a ženy, vediac, kedy vychádza, prinášali svoje deti a ona ich potajomky krstila vodou z rieky. Je to pekný príklad, povedal pápež František. „Ja si však kladiem otázku, či matky a staré matky sú ako tieto dve, o ktorých Pavol hovorí, že (Timotejovi) odovzdali vieru: „už tvoja stará matka Loida a tvoja matka Eunika..." – Odovzdávajú túto úprimnú vieru? Tak trochu... povedia: „Veď áno, naučí sa, keď pôjde na náboženstvo". No ja vám hovorím, rozosmúti ma, keď vidím deti, ktoré sa nevedia prežehnať. Namiesto toho, aby urobili pekný znak kríža – lebo vedia, že čosi majú urobiť – robia akési nezrozumiteľné pohyby, lebo im chýba mama a stará mama, ktoré by ich to naučili. Koľkokrát uvažujem nad tým, čo sa vyučuje pri príprave na manželstvo. Nevestu, tú, ktorá bude mamou, učia ju, že musí odovzdávať vieru?

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 4/2018- 28. január 2018

príhovor Svätého Otca Františka v Čile

V úvode si všetci vypočuli čítanie z Evanjelia podľa Jána (Jn 21,1-19) o zjavení sa Ježiša učeníkom pri Galilejskom jazere po jeho zmŕtvychvstaní a o udelení primátu apoštolovi Petrovi.

1. Pápež František sa vo svojej reflexii najprv zamyslel nad situáciou bezútešnosti apoštolov, ktorí sa po smrti Ježiša chceli vrátiť k svojmu pôvodnému povolaniu rybárov. Poukázal na to, že v živote učeníkov dochádza k takým turbulentným chvíľam, keď prichádzajú pochybnosti. Podelil sa so svojím pohľadom, ako sa k tomu postaviť. Nevyhol sa ani akútnej otázke spôsobeného pohoršenia, ktoré trápi Cirkev v Čile:

„Ako povedal kardinál Ezzati: «Kňazský a rehoľný život v Čile prechádzal a prechádza turbulentným obdobím a je vystavený nie bezvýznamným výzvam. Spoločne s vernosťou veľkej väčšiny rástol aj kúkoľ zla nasledovaný škandálmi a odpadlíctvom».

Obdobie turbulencií. Poznám bolesť, ktorú spôsobili prípady zneužívania maloletých a pozorne sledujem, čo robíte na prekonanie tohto ťažkého a bolestivého zla. Bolesť nad škodami a utrpeniami spôsobenými obetiam a ich rodinám, ktorých dôvera voči služobníkom Cirkvi bola zradená. Žiaľ nad utrpením cirkevnej komunity a bolesť aj pre vás, bratia, ktorí okrem obetavej námahy ste zažili aj poškodenie spôsobené podozrením a spochybnením, ktoré v niektorých alebo aj v mnohých mohlo vyvolať pochybnosti, strach a nedôveru. Viem, že neraz ste utŕžili urážky v metre alebo kráčajúc po ceste, že za to, že je človek „oblečený ako kňaz" sa v mnohých častiach mesta „draho platí". Preto vás pozývam prosiť Boha, aby nám dal svetlo nazývať realitu pravým menom, odvahu prosiť o odpustenie a schopnosť naučiť sa počúvať to, čo nám On hovorí, a nezožierať sa v bezútešnosti.

Rád by som pridal ďalší dôležitý aspekt. Naše spoločnosti sa menia. Dnešné Čile je veľmi odlišné od toho, ktoré som poznal v časoch svojej mladosti, počas formácie. Vznikajú nové a rôzne kultúrne formy, ktoré nezodpovedajú známym schémam. A musíme si uvedomiť, že mnohokrát nevieme, ako sa vložiť do týchto nových situácií. Často snívame o „cibuli Egypta" a zabúdame, že zasľúbená krajina je pred nami, a nie za nami. Že prísľub je zo včera, ale pre zajtrajšok. A tak môžeme upadnúť do pokušenia uzavrieť sa a izolovať sa, aby sme obhájili naše pozície, ktoré nakoniec nie sú ničím iným ako krásnymi monológmi. Môžeme byť pokúšaní myslieť si, že všetko je zlé, a potom namiesto toho, aby sme ohlasovali „dobrú zvesť", jediné, čo vyznávame, je len apatia a dezilúzia. Takto zatvárame oči pred pastoračnými výzvami nazdávajúc sa, že Duch nemá čo povedať. Takto zabúdame, že evanjelium je cesta obrátenia, ale nielen „tých druhých", ale aj nás."

2. V ďalšej časti svojho príhovoru Svätý Otec prešiel k momentu, keď Petrovi bolo odpustené. V evanjeliu to nachádzame dialógu vzkrieseného Ježiša s ním na brehu jazera: «Keď sa najedli, Ježiš sa opýtal Šimona Petra: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?"» A pápež František ďalej pokračoval v pripomenutí, ako je dôležité uvedomiť si prijaté milosrdenstvo pre Ježišovho nasledovníka:

„Potom ako sa najedli, Ježiš pozýva Petra vykročiť a jediné slovo je otázka, otázka lásky: Miluješ ma? Ježiš nepoužíva ani pokarhanie, ani odsúdenie. Jediná vec, čo chce urobiť, je zachrániť Petra. Chce ho zachrániť pred nebezpečenstvom, že zostane uzavretý vo svojom hriechu, že zostane „prežúvať" neútechu, ovocie svojej obmedzenosti; zachrániť ho od nebezpečenstva vzdať sa, kvôli svojim obmedzeniam, všetkého toho dobrého, čo prežil s Ježišom. Ježiš ho chce zachrániť pred uzavretím sa a izolovaním sa. Chce ho zachrániť pred týmto deštruktívnym postojom, ktorým je robiť zo seba obeť, alebo naopak pred upadnutím do postoja, že „všetko je to jedno", čo skončí potopením akejkoľvek snahy v najškodlivejšom relativizme. Chce ho oslobodiť od toho, aby pokladal kohokoľvek, kto mu oponuje za nepriateľa, alebo nedokázal akceptovať s pokojom protirečenia alebo kritiky. Chce ho oslobodiť od smútku a predovšetkým od nevrlosti. S touto otázkou Ježiš pozýva Petra, aby počúval svoje srdce a naučil sa rozlišovať. Pretože «nebolo Božie brániť pravdu za cenu lásky, ani lásku za cenu pravdy, ani rovnováhu za cenu oboch. Žiada sa rozlišovať. Ježiš chce zabrániť Petrovi, aby sa stal skutočným ničiteľom alebo charitatívnym klamárom či zmäteným paralyzovaným», ako sa môže stať v týchto situáciách.

Ježiš sa pýta Petra na lásku a nalieha na neho, pokiaľ mu nedá realistickú odpoveď: «Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa milujem». Tak ho Ježiš potvrdzuje v poslaní. Takto ho konečne robí svojim apoštolom.

Čo posilňuje Petra ako apoštola? Čo udržuje nás ako apoštolov? Jedna vec: zažili sme milosrdenstvo, zakúsili sme milosrdné zaobchádzanie. «Uprostred našich hriechov, obmedzení, utrpenia; uprostred našich mnohých pádov, Ježiš nás videl, priblížil sa k nám, podal nám ruku a bol milosrdný. Každý z nás si môže spomenúť, pripomínajúc všetky okamihy, keď ho Pán videl, pozrel sa naňho, priblížil sa k nemu a bol milosrdný.» Nie sme tu preto, že by sme boli lepší od ostatných. Nie sme superhrdinovia, ktorí prichádzajú z výšiny, aby sa stretli so „smrteľníkmi". Sme skôr poslaní s vedomím, že sme muži a ženy, ktorým bolo odpustené. A to je zdroj našej radosti. Sme zasvätení, pastieri v štýle Ježiša, ktorý bol doráňaný, zomrel a vstal z mŕtvych. Zasvätený – a tým myslím všetkých, ktorí ste tu - to je ten, kto stretáva vo svojich zraneniach znaky zmŕtvychvstania, kto dokáže vidieť v zraneniach sveta silu zmŕtvychvstania. Je to ten, kto podobne ako Ježiš nejde v ústrety bratom s výčitkou a odsúdením."

Svätý Otec pokračujúc poukázal na prípad sv. Tomáša, ktorý vďaka Ježišovým ranám mohol vyznať vieru. Povzbudil prítomných, aby svoje rany nemaskovali:

„Sme pozvaní nemaskovať a neskrývať naše rany. Cirkev s ranami je schopná pochopiť rany dnešného sveta a prijať ich za svoje, niesť ich, sprevádzať a snažiť sa ich uzdraviť. Cirkev s ranami sa nestavia do centra, nepokladá sa za dokonalú, ale dáva do centra jediného, ktorý môže uzdraviť rany a ten sa volá Ježiš Kristus." Správny postoj k vlastným ranám zohráva u kresťana dôležitú úlohu, vysvetlil pápež v ďalšej časti svojho príhovoru:

„V Ježišovi sú naše rany uzdravené. Robia nás solidárnymi, pomáhajú nám zbúrať múry, ktoré nás uväzňujú v elitárskom postoji, aby sme mali podnet stavať mosty a ísť v ústrety mnohým, čo smädia po rovnakej milosrdnej láske, ktorú nám môže uhasiť jedine Kristus. «Koľkokrát snívame o veľkých apoštolských plánoch, úzkostlivo vypracovaných do detailu – typických pre porazených generálov! Popierame tak históriu Cirkvi, ktorá je preslávená obeťami, nádejou, každodenným bojom a životom pomíňajúcim sa v službe a trpezlivej, namáhavej práci, pretože každá práca privádza pot na naše čelo"». Všímam si s určitými obavami, že existujú komunity, ktoré viac žijú starosťami o to, aby boli na bilbordoch, aby zaujímali priestory, robili dojem a ukazovali sa, miesto toho, aby si vyhrnuli rukávy a vyšli dotknúť sa bolestivej reality nášho veriaceho ľudu.

Ako nás znepokojuje reflexia čilského svätca [Alberta Hurtada], ktorý varoval: «Budú teda falošnými všetky tie metódy, ktoré natláčajú uniformitu, všetky tie, ktoré sa predstierajú, že nás nasmerúvajú k Bohu tým, že nás vedú k zabúdaniu na našich bratov. Všetky tie, ktoré nás vedú zatvárať oči pred vesmírom, miesto toho, aby nás učili otvoriť ich, aby sa všetko pozdvihlo k Stvoriteľovi všetkého bytia. Všetky tie, ktoré nás robia egoistami a robia nás zakuklenými do seba samých»

Boží ľud neočakáva a nepotrebuje superhrdinov, očakáva duchovných pastierov, zasvätených mužov a ženy, ktorí poznajú spolucítenie, ktorí vedia podržať za ruku, ktorí sa vedia pristaviť pri tom, kto padol a ako Ježiš, pomáhajú vymaniť sa z toho začarovaného kruhu „prežúvania" bezútešnosti, ktorá otravuje dušu."

3. V tretej časti svojho príhovoru sa pápež František venoval obrazu premeneného Petra, ktorý počas života s Ježišom spoznal svoje limity a vďaka tomuto poznaniu mohol lepšie plniť poslanie, ktoré mu zveril Ježiš.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 3/2018- 21. január 2018

katechéza Svätého Otca Františka

Úvodom ku katechéze boli tentokrát slová Evanjelia podľa Jána: «A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy. Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou» (Jn 1,14.16).

V slede katechéz o eucharistickom slávení sme videli, že úkon kajúcnosti nám pomáha zbaviť sa našej domýšľavosti a predstúpiť pred Boha takí, akí skutočne sme, vedomí si toho, že sme hriešnikmi, v nádeji na odpustenie. Práve zo stretnutia ľudskej biedy s Božím milosrdenstvom sa rodí vďačnosť vyjadrená v „Glória", «prastarom a ctihodnom hymne. Ním Cirkev, zhromaždená v Duchu Svätom, oslavuje a vzýva Boha Otca a Baránka» Úvod tohto hymnu - „Sláva Bohu na výsostiach" - preberá slová spevu anjelov pri narodení Ježiša v Betleheme, radostné ohlasovanie vzájomného objatia medzi nebom a zemou. Tento spev zapája aj nás, pohrúžených do modlitby: «Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle».

Po hymne Glória, alebo ak tento nie je, tak hneď po úkone kajúcnosti, dostáva modlitba osobitnú formu v orácii (modlitbe) nazvanej „kolekta", prostredníctvom ktorej sa vyjadruje špecifická povaha slávenia, meniaca sa podľa dní a období roka. S výzvou «modlime sa» kňaz vyzýva ľud zahĺbiť sa spolu s ním vo chvíli ticha, s cieľom uvedomiť si, že stojíme v Božej prítomnosti, a aby si každý vo svojom srdci vzbudil osobné úmysly, s ktorými sa zúčastňuje na svätej omši. Kňaz povie „modlime sa", po čom nasleduje chvíľa ticha: každý myslí na to, čo potrebuje, o čo chce prosiť v modlitbe.

Ticho sa nezužuje len na absenciu slov, ale slúži na to, aby sme sa pripravili načúvať iným hlasom: hlasu nášho srdca a predovšetkým hlasu Ducha Svätého. V liturgii charakter posvätného ticha závisí od toho, v ktorom momente sa nachádza: «Pri úkone kajúcnosti a po výzve na modlitbu napomáha chvíľa ticha sústredene sa vnoriť do seba; po čítaniach alebo po homílii pomáha veriacim rozjímať o tom, čo počuli; po prijímaní umožňuje vnútornú modlitbu chvály a vďakyvzdania».

Takže ticho pred úvodnou modlitbou napomáha zahĺbiť sa do seba samých a myslieť na dôvod toho, prečo sme tam. Preto je dôležité načúvať vlastnému vnútru, aby sme ho potom otvorili Pánovi. Možno prichádzame po dňoch únavy, radosti či bolesti a chceme to povedať Pánovi, vzývať jeho pomoc, prosiť, aby nám bol nablízku; máme chorých príbuzných a priateľov alebo takých, ktorí prechádzajú ťažkými skúškami; túžime odovzdať Bohu osud Cirkvi a sveta.

Na toto slúži krátke ticho pred tým, ako kňaz, dajúc dohromady úmysly každého jednotlivca, vyjadrí Bohu nahlas v mene všetkých spoločnú prosbu, ktorá uzatvára úvodné obrady, vykonávajúc doslova „kolektu", čiže zbierku jednotlivých úmyslov. Vrelo odporúčam kňazom zachovávať tento moment ticha a nenáhliť sa. Po výzve „Modlime sa" nech sa zachová ticho. Toto odporúčam kňazom. Bez tohto ticha riskujeme, že zanedbáme vnútornú sústredenosť.

Kňaz vyslovuje túto prosbu, túto modlitbu kolekty s rozopätými ramenami. [Pápež robí gesto.] Je to postoj oranta, ktorý si kresťania osvojili už od prvých storočí – o čom svedčia fresky z rímskych katakomb –, aby napodobnili Krista s roztvorenými ramenami na dreve kríža. A tam je Kristus modliacim sa orantom a je súčasťou modlitby! V Kristovi na kríži rozpoznávame kňaza, ktorý obetuje Bohu jemu milý kult, a síce synovskú poslušnosť.

V Rímskom ríte sú modlitby orácie stručné, avšak významovo bohaté: nad týmito modlitbami sa dá spraviť mnoho krásnych meditácií. Nádherných! Vrátiť sa k ich textom v meditácii, a to aj mimo svätej omše, nám môže pomôcť osvojiť si spôsob, ako sa obracať na Boha, o čo ho žiadať, aké slová použiť. Kiež sa liturgia pre nás všetkých stane jednou skutočnou školou modlitby.

Príhovor pred modlitbou Anjel Pána

Sviatok Pánovho krstu uzatvára obdobie Vianoc a pozýva nás pripomenúť si náš vlastný krst. Ježiš si želal prijať krst, ktorý ohlasoval a vysluhoval Ján Krstiteľ v Jordáne. Išlo o krst pokánia; všetci tí, čo prichádzali, vyjadrovali túžbu byť očistení od hriechov a s pomocou Božou sa usilovali začať nový život.

Vidíme tak veľkosť Ježišovej pokory – ten, ktorý bol bez hriechu si stal do radu s kajúcnikmi, zamiešal sa medzi nich, aby bol pokrstený vo vodách rieky. Koľko pokory je v Ježišovi! A týmto spôsobom preukázal to, čo sme slávili počas Vianoc: Ježišovu ochotu ponoriť sa do rieky človečenstva, vziať na seba nedokonalosť a slabosť ľudstva, zdieľať s ľuďmi ich túžbu po oslobodení a prekonaní všetkého, čo vzďaľuje od Boha a spôsobuje odcudzenie od bratov. Ako v Betleheme, tak i pri brehoch Jordánu je Boh verný svojmu prísľubu, že sa ujme osudu ľudských bytostí, a Ježiš je toho hmatateľným a definitívnym znamením. On sa nás všetkých ujal, všetkých sa nás ujíma, v živote, každý deň.

Dnešné evanjelium zdôrazňuje, že Ježiš «ako vystupoval z vody, videl otvorené nebo a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho» (Mk 1,10). Duch Svätý, ktorý pôsobí od začiatku stvorenia a ktorý viedol Mojžiša a ľud na púšti, teraz v plnosti zostupuje na Ježiša, aby mu udelil silu na splnenie jeho misie vo svete. Duch Svätý je strojcom Ježišovho a tiež nášho krstu. On otvára oči nášho srdca pravde, plnej pravde. On nás pobáda kráčať v živote po ceste lásky. On je darom, ktorý každý z nás dostal od Otca v deň krstu. On, Svätý Duch nám sprostredkúva nehu Božieho odpustenia. A je to opäť on, Duch Svätý, čo dáva zaznieť zjavujúce slovo Otca: «Ty si môj Syn».

Sviatok Ježišovho krstu pozýva každého kresťana, aby si pripomenul svoj vlastný krst. Nemôžem sa vás pýtať, či si pamätáte svoj krst, lebo väčšina z vás bola ešte malými deťmi, tak ako ja; boli sme pokrstení ako deti. Opýtam sa vás ale inú otázku: poznáte dátum vášho krstu? Viete, v ktorý deň ste boli pokrstení? Každý nech popremýšľa. A ak ten dátum neviete alebo ste ho zabudli, tak keď prídete domov, spýtajte sa mamy, starej mamy, strýka, tety, starého otca, krstného otca, krstnej mamy: Kedy to bolo? Ten dátum by sme si mali stále pamätať, lebo je to pre nás sviatok, je to deň nášho prvotného posvätenia sa, je to dátum, keď nám Otec daroval Ducha Svätého, ktorý nás pobáda kráčať; je to dátum veľkého odpustenia. Nezabudnite: Aký je dátum môjho krstu?

Prosme Pannu Máriu o jej materskú ochranu, aby všetci kresťania vždy viac chápali dar krstu a usilovali sa ho dôsledne žiť, dosvedčujúc lásku Otca, Syna i Ducha Svätého.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  VI. - 2/2018- 14. január 2018

katechéza Svätého Otca Františka

Úvod ku katechéze tvorilo čítanie z Lukášovho evanjelia: «Tu zastal pri pastieroch Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: "Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach".» (Lk 2,9- 12)

Dnes by som sa chcel s vami pristaviť pri význame sviatkov Narodenia Pána Ježiša Krista, ktoré v týchto dňoch prežívame vo viere a počas slávení. Stavba betlehemu a predovšetkým liturgia, prostredníctvom svojich biblických čítaní a svojich tradičných spevov, nám dávajú znovu prežívať ono «dnes», keď «sa nám narodil Spasiteľ, Kristus Pán».

V našich časoch, predovšetkým v Európe, sme svedkami istého druhu potierania podstaty Vianoc: v mene akéhosi falošného rešpektu, ktorý nie je kresťanský, a za ktorým sa často ukrýva snaha vytlačiť vieru na okraj, sa z tohto sviatku odstraňuje akákoľvek súvislosť s Ježišovým narodením. V skutočnosti je však práve táto udalosť [Ježišovho narodenia] tými jedinými skutočnými Vianocami! Bez Ježiša neexistujú Vianoce; je to nejaký iný sviatok, avšak nie Vianoce. Ak je v centre on, potom aj všetko navôkol, čiže svetielka, zvuky, rozličné miestne tradície, vrátane typických jedál, všetko prispieva k vytvoreniu atmosféry sviatku, avšak s Ježišom v centre. No ak odstránime jeho, svetlo hasne a všetko sa stáva predstieraným, vonkajškovým.

Prostredníctvom ohlasovania Cirkvi, sme my, tak ako pastieri z Evanjelia, vedení hľadať a nachádzať skutočné svetlo, to Ježišovo, ktorý, stávajúc sa človekom tak ako my, sa ukazuje prekvapujúcim spôsobom: rodí sa z chudobného neznámeho dievčaťa, ktoré ho privedie na svet v maštali, len s pomocou manžela ... Svet si nič nevšimne, avšak v nebi anjeli, ktorí vedia o čo ide, jasajú! A takto sa nám Boží Syn ukazuje aj dnes: ako Boží dar ľudstvu, ktoré je ponorené do noci a do mrákav spánku. Ešte aj dnes sme svedkami toho, že častokrát ľudstvo uprednostňuje tmu, lebo vie, že svetlo by odhalilo tie činy a tie myšlienky, za ktoré by sa muselo červenať a hrýzlo by ho svedomie. Tak uprednostňujeme zotrvávať vo tme a nezatriasť svojimi zlými návykmi.

Môžeme si teda položiť otázku, čo znamená prijať Boží dar, ktorým je Ježiš. Ako nás to on sám naučil prostredníctvom svojho života, znamená to dennodenne sa stávať nezištným darom pre tých, ktorých stretávame na našej ceste. Preto si na Vianoce vzájomne dávame dary. Tým skutočným darom pre nás je Ježiš, a tak ako on, aj my chceme byť darom pre druhých. A keďže chceme byť darom pre druhých, vzájomne si dávame dary - ako znak, znamenie tohto postoja, ktorému nás učí Ježiš: on, poslaný od Otca, bol darom pre nás a my sme darmi pre ostatných.

Apoštol Pavol nám ponúka zhrňujúce vysvetlenie, keď píše - a tieto Pavlove slová sú krásne: «Zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva nás, aby [ ... ] sme žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne». Božia milosť "sa zjavila" v Ježišovi, v tvári Boha, ktorého Panna Mária priviedla na svet ako každé dieťa tohto sveta, on však neprišiel "zo zeme", prišiel "z neba", od Boha. Týmto spôsobom, prostredníctvom vtelenia Syna, nám Boh otvoril cestu nového života, založeného nie na egoizme, ale na láske. Ježišovo narodenie je tým najväčším gestom lásky nášho Nebeského Otca.

A nakoniec posledný dôležitý aspekt: na Vianoce môžeme vidieť, ako sú ľudské dejiny, ktorými hýbu mocní tohto sveta, navštívené Božími dejinami. A Boh do nich zapája tých, ktorí sú vytisnutí na okraj spoločnosti, ako prvých adresátov jeho daru, čiže spásy, ktorú Ježiš priniesol. S maličkými a opovrhnutými Ježiš vytvára priateľstvo, ktoré pokračuje v čase a ktoré živí nádej v lepšiu budúcnosť. Tieto osoby, reprezentované pastiermi z Betlehema, «ožiarila Pánova sláva». Bolí vylúčení na okraj, neobľúbení, opovrhovaní, a práve im sa zjavila tá veľká novina ako prvým. S týmito osobami, s maličkými a opovrhovanými, Ježiš vytvára priateľstvo, ktoré pokračuje v čase, a ktoré živí nádej v lepšiu budúcnosť. Týmto ľuďom, ktorých reprezentujú betlehemskí pastieri, sa zjavuje veľké svetlo, ktoré ich vedie priamo k Ježišovi. S nimi, a v každom čase, chce Boh budovať nový svet, svet, v ktorom už viac ľudia nie sú odmietaní, zneužívaní a zbedačení.

Drahí bratia a sestry, otvorme v týchto dňoch myseľ a srdce, aby sme prijali túto milosť. Ježiš je Božím darom pre nás a ak ho prijmeme, aj my sa tak môžeme stať pre druhých Božím darom, predovšetkým pre tých, čo nikdy nezakúsili pozornosť a nehu. Veď koľko ľudí vo svojom živote nikdy nezakúsilo pohladenie, láskavú pozornosť, gesto nehy ... Vianoce nás podnecujú urobiť to. Takto sa Ježiš opäť príde narodiť do života každého z nás a cez nás je aj naďalej darom spásy pre maličkých a vylúčených. 

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 53/2017 - 31. december 2017

homília Svätého Otca Františka

Svätý Otec identifikoval tri aspekty tejto radosti. V prvom rade ide o radosť, ktorá sa rodí z odpustenia: «Pán zrušil tvoj rozsudok». Pápež nás preto vyzýva, aby sme sa radovali a nežili vlažným životom, pretože vieme, že nám bolo odpustené: "Toto je skutočný koreň kresťanskej radosti." Stačí pomyslieť na radosť väzňa, keď je prepustený, alebo na chorých, na mrzákov uzdravených v evanjeliu. Je preto potrebné byť si vedomí vykúpenia, ktoré nám priniesol Ježiš:

"Jeden filozof kritizoval kresťanov, on sám sa označoval za agnostika alebo ateistu, nepamätám si presne, ale kritizoval kresťanov a hovoril: «Nuž títo - kresťania - hovoria, že majú Vykupiteľa; ja im uverím, uverím vo Vykupiteľa, keď budú mať na tvári výraz vykúpených, výraz radosti, že sú vykúpení.» Ale ak ty máš smutnú tvár, ako môžem uveriť, že si vykúpený, že tvoje hriechy boli odpustené? Toto je prvý bod, prvé posolstvo dnešnej liturgie: je ti odpustené, každému z nás je odpustené."

"Boh je Bohom odpustenia", povedal Svätý Otec a povzbudil prítomných prijať toto odpustenie a ísť ďalej s radosťou, pretože Pán odpúšťa aj tie činy, ktoré konáme zo slabosti. Ako druhý dôvod pozývajúci k radosti uviedol pápež František to, že Pán stojí pri nás: Pán "kráča s nami" od chvíle, keď zavolal Abrama, ,Je medzi nami", v našich skúškach, problémoch, radostiach, vo všetkom. Pápež preto povzbudil prítomných, aby počas dňa venovali "pár slov Pánovi, ktorý je po našom boku", v našom živote.

Tretím aspektom radosti je nenechať "klesnúť ruky" v nešťastí, pokračoval Svätý Otec: "Životný pesimizmus nie je kresťanský. Pramení z toho, keď si človek neuvedomuje, že mu bolo odpustené, korení v tom, že dotyčný nikdy nepocítil Božie pohladenie. A Evanjelium, môžeme povedať, nám ukazuje túto radosť: "Mária plná radosti vstala a ponáhľala sa", aj radosť nás vždy pobáda k rezkosti, pretože milosť Ducha Svätého nepozná pomalosť ... Duch Svätý ide vždy rezko, vždy nás pobáda ísť ďalej a ďalej, ako vietor v plachtách na lodi ... "

Ide tu skrátka o takú radosť, v dôsledku ktorej sa dieťa v lone Alžbety zachvelo pri jej stretnutí s Máriou, dodal pápež František v závere svoje homílie: "Nuž toto je tá radosť, o ktorej nám hovorí Cirkev. Buďme, prosím, radostnými kresťanmi, naplno sa usilujme, aby bolo badať našu vieru, že sme vykúpení, že Pán nám všetko odpustil, a ak sa aj pošmykneme, on nám rovnako odpustí, pretože je Bohom odpustenia. Lebo Pán je medzi nami a nenechá naše ruky ochabnúť. Toto je dnešné posolstvo: "Vstaň." To Ježišovo "vstaň" adresované chorým: "Vstaň, choď, radostne volaj, raduj sa, jasaj a plesaj celým srdcom."

Narodenie Ježiša Krista V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu po celom svete. Tento prvý súpis sa konal, keď Sýriu spravoval Kvirínius. A všetci šli dať sa zapísať, každý do svojho mesta. Vybral sa aj Jozef z galilejského mesta Nazaret do Judey, do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem Jeho pochádzal z Dávidovho domu a rodu, aby sa dal zapísať s Máriou, svojou manželkou, ktorá bola v požehnanom stave. Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci.
V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo. Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: "Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach." A hneď sa k anjelovi pripojilo množstvo nebeských zástupov, zvelebovali Boha a hovorili: "Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle."

Návšteva pastierov

Keď anjeli odišli od nich do neba, pastieri si povedali: "Poďme teda do Betlehema a pozrime, čo sa to stalo, ako nám oznámil Pán." Poponáhľali sa a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach. Keď ich videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati. A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali. Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.

Pastieri sa potom vrátili a oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané. 

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 52/2017 – 24. december 2017

katechéza Svätého Otca Františka

„Ježiš povedal: «Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali. Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach»" (Mt 5,13-16).

Dnes by som chcel hovoriť o apoštolskej ceste, ktorú som vykonal v predošlých dňoch v Mjanmarsku a Bangladéši. Bol to jeden veľký Boží dar, a preto mu vzdávam vďaky za všetko, osobitne za stretnutia, ktoré som mohol uskutočniť. Obnovujem vyjadrenie mojej vďačnosti autoritám oboch krajín, ako aj ich príslušným biskupom, za všetku prácu na prípravách, ako aj za pohostinnosť venovanú mne a mojim spolupracovníkom. Úprimné „ďakujem" chcem adresovať mjanmarskému a bangladéšskemu ľudu, ktorí mi ukázali veľkú vieru a prejavili veľkú náklonnosť: ďakujem!

Je to po prvýkrát, čo Petrov nástupca navštívil Mjanmarsko, a stalo sa tak krátko po tom, ako boli nadviazané diplomatické vzťahy medzi touto krajinou a Svätou stolicou.

Aj v tomto prípade som chcel vyjadriť blízkosť Krista a jeho Cirkvi ľudu, ktorý trpel z dôvodu konfliktov a útlakov, a ktorý teraz pomaly kráča smerom k novému stavu slobody a pokoja. Je to ľud, v ktorom je hlboko zakorenené budhistické náboženstvo so svojimi duchovnými a etickými princípmi a kde sú kresťania prítomní ako malé stádo a kvas Božieho kráľovstva. Túto živú a horlivú cirkev som mal potešenie utvrdiť vo viere a v jednote pri stretnutí s biskupmi krajiny a pri dvoch eucharistických sláveniach. Prvé sa konalo vo veľkom športovom areáli v centre Rangúnu a evanjelium toho dňa pripomenulo, že prenasledovania kvôli viere v Ježiša sú pre jeho učeníkov niečo normálne, ako príležitosť ku svedectvu , kde sa im však „ani vlas z hlavy nestratí"

Druhá svätá omša, posledná aktivita návštevy Mjanmarska, bola venovaná mladým: ako znamenie nádeje a osobitný dar Panny Márie v katedrále nesúcej jej meno. Na tvárach týchto mladých, plných radosti, som videl budúcnosť Ázie: budúcnosť patriacu nie tomu, kto konštruuje zbrane, ale tomu, kto zasieva bratstvo. Aj naďalej v znamení nádeje som požehnal základné kamene 16 kostolov, seminára a nunciatúry: [spolu] osemnásť! Okrem katolíckej komunity som mal možnosť stretnúť verejné autority Mjanmarska, povzbudzujúc úsilie o šírenie pokoja v krajine a vyjadrujúc pevnú nádej, že všetky rozličné zložky národa, bez výnimky, budú môcť spolupracovať pri tomto procese vo vzájomnej úcte.

V tomto duchu som chcel stretnúť predstaviteľov rozličných náboženských komunít prítomných v krajine. Osobitne najvyššej rade budhistických mníchov som prejavil úctu Cirkvi voči ich starobylej duchovnej tradícii, ako aj dôveru, že kresťania a budhisti budú môcť spoločne pomáhať ľuďom milovať Boha a blížneho, odmietajúc akékoľvek násilie a reagujúc na zlo dobrom.

Po Mjanmarsku som sa vydal do Bangladéša, kde som ako prvé vzdal úctu mučeníkom boja za nezávislosť, a zároveň aj „Otcovi národa". Populácia Bangladéša je drvivou väčšinou moslimského náboženstva, a tak moja návšteva – po stopách blahoslaveného Pavla VI. a svätého Jána Pavla II. – predstavovala ďalší krok v prospech úcty a dialógu medzi kresťanstvom a islamom.

Verejným predstaviteľom krajiny som pripomenul, že Svätá stolica už od začiatku podporovala vôľu bengálskeho ľudu konštituovať sa ako nezávislý národ, ako aj požiadavku, aby sa v ňom vždy chránila náboženská sloboda. Osobitne som chcel vyjadriť Bangladéšu solidaritu v jeho úsilí pomáhať utečencom Rohingom, masovo prúdiacim na jeho územie, kde už hustota obyvateľstva patrí medzi tie najvyššie na svete.

Svätá omša slávená v jednom historickom parku v Dháke bola obohatená vysviackou šestnástich kňazov, a toto bolo jednou z najvýznamnejších a najradostnejších udalostí cesty. V skutku, ako v Bangladéši, tak aj v Mjanmarsku i v ďalších krajinách juhovýchodnej Ázie, vďaka Bohu povolania nechýbajú, sú znamením živých komunít, kde zaznieva hlas Pána, ktorý povoláva nasledovať ho. Zdieľal som túto radosť s biskupmi Bangladéša a povzbudil som ich v ich veľkodušnej práci v prospech rodín, chudobných, v prospech vzdelávania, dialógu a sociálneho zmieru. A zdieľal som túto radosť s mnohými kňazmi, zasvätenými ženami a mužmi krajiny, ako aj so seminaristami, novickami a novicmi, v ktorých som videl ratolesti Cirkvi v tejto zemi.

V Dháke sme prežívali silný moment medzináboženského a ekumenického dialógu, ktorý mi dal príležitosť dať dôraz na otvorenosť srdca ako základ pre kultúru stretnutia, harmónie a pokoja. Okrem toho som navštívil „Dom Matky Terezy", kde svätica bývala počas svojich pobytov v tomto meste, a ktorý hostí mnohé siroty a osoby so znevýhodnením. Sestry tam podľa svojej charizmy každý deň žijú modlitbou adorácie a službou chudobnému a trpiacemu Kristovi. A naozaj nikdy na ich perách nechýba úsmev: sú to sestry, ktoré sa mnoho modlia, ktoré slúžia trpiacim, a vždy s úsmevom na perách. Je to jedno krásne svedectvo. Veľmi ďakujem týmto sestričkám.

Posledné podujatie bolo s mladými Bangladéšanmi - bolo bohaté na svedectvá, spevy a tance. Ako skvelo tancujú títo Bangladéšania! Výborne vedia tancovať! Bola to oslava, ktorá ukázala radosť Evanjelia prijatého touto kultúrou; radosť zúrodnená obeťami mnohých misionárov, mnohých katechétov a kresťanských rodičov. Na stretnutí boli prítomní aj mladí moslimovia, ako aj mladí ďalších náboženstiev – znamenie nádeje pre Bangladéš, pre Áziu a pre celý svet. Ďakujem.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 50//2017 – 10. december 2017

Advent - príchod Krista, ktorý túžobne očakávame. V prvom rade sa pripravujeme na slávenie Vianoc, tajomstvo vtelenia. Chválime Boha, ktorý tak miloval svet, že nám poslal svojho Syna. Vianočné sviatky a príprava na ne majú svoj hlbší zmysel v príprave našich sŕdc na Božiu milosť vo sviatostiach.

Druhý príchod Krista sa teda deje v našich srdciach najmä prijímaním svätého prijímania. Advent nám pripomína, že Kristus prišiel, ale aj že príde. A život veriacich je neustálym a bdelým očakávaním toho príchodu. Nejde iba o to, aby sme pripomenuli historickú udalosť, ktorá sa stala pred 2000 rokmi v malej judejskej dedinke. Oveľa potrebnejšie je pochopiť, že celý náš život musí byť adventom, bdelým očakávaním nového konečného príchodu Krista. Prvou adventnou nedeľou (v tomto roku 3. decembra) sa pre kresťanov začína obdobie adventu, prípravy na slávenie narodenie Ježiša. Slovo advent pochádza z latinského adventus a znamená príchod. Symbolom adventného obdobia, ktoré trvá štyri týždne, je adventný veniec so štyrmi sviecami - tie sa postupne zapaľujú počas štyroch adventných nedieľ. Postupne do Vianoc sa zapaľuje jedna sviečka za druhou. Najčastejšie sú sviečky tmavomodré alebo fialové symbolizujúce liturgické farby adventných nedieľ.

Cirkevný rok sa v Katolíckej cirkvi končí sviatkom Krista Kráľa a adventom sa začína nový cirkevný rok.

Štvortýždňové obdobie adventu je pre veriacich najmä časom duchovnej prípravy a pokánia pred slávením Vianoc, radostnej spomienky na Narodenie Pána. V tomto období sa veriaci v katolíckych, evanjelických a ďalších kresťanských chrámoch schádzajú k modlitbám a zamysleniam, konajú sa v nich aj mnohé adventné koncerty. Chrámové rúcho v advente je fialové.

Prvá adventná nedeľa je súčasne v katolíckej cirkvi začiatkom nového liturgického roka. V katolíckej cirkvi je prvá adventná nedeľa už tradične aj dňom celocirkevnej zbierky na charitu.

Adventná predvianočná príprava sa spomína v Ríme už za pápeža Leva I. Veľkého (440-461). Iný záznam o advente pochádza z Francúzska, kde koncil v meste Macon v r. 582 nariadil, aby sa príprava na slávenie vianočných sviatkov začala od prvej nedele po sviatku sv. Martina. Adventné obdobie v tejto forme zahrnovalo šesť nedieľ a malo pôstno – kajúcny charakter. Pápež Gregor I. Veľký (590-604) skrátil adventné obdobie na štyri nedele (symbolizujúce 4 000 rokov čakania na Mesiáša od vyhnania prvých rodičov z raja) a je pôvodcom adventných kázní v Bazilike Santa Maria Maggiore. Svoju definitívnu formu nadobudol advent v 8. – 9. storočí.

V r. 1362 pápež Urban V. (1362-1370), ktorý aj po svojom zvolení za pápeža žil ako benediktínsky mních, zaviedol pôstne pravidlá pre adventné obdobie.

Obsah adventnej doby výstižne vyjadrujú staré adventné piesne – roráty – zostavené podľa biblických textov, prevažne prorockých. Roráty sa začínali pred svitaním a pripomínali, že pred narodením Krista ľudstvo „kráčalo v tmách" (Iz 9,2). Názov roráty pochádza z najznámejšej latinskej adventnej piesne pochádzajúcej zo 16. storočia z Francúzska: „Rorate coeli de super ..." („Rosu dajte nebesia zhora ...").

Význam adventu

Adventná doba nie je našťastie len časom nákupnej horúčky. Má predovšetkým svoj duchovný obsah. Vyzýva nás k stretnutiu s Kristom v našom každodennom živote a pripravuje nás na jeho slávny druhý príchod.

História adventného venca

Veniec je od nepamäti symbolom víťazstva a kráľovskej dôstojnosti. Aj Biblia hovorí o venci ako o prejave úcty, radosti a víťazstva. Adventný veniec vzdáva hold tomu, ktorý je očakávaný, a ktorý zároveň prichádza ako víťaz, ako kráľ a osloboditeľ. Rozlievajúce sa svetlo z horiacich sviec vyjadruje prichádzajúceho Krista, ktorý rozptyľuje temnotu a strach, pretože on je „Svetlo sveta" (Jn, 8,12).

Začiatkom 19. storočia, v roku 1808 sa narodil v Hamburgu Johann Henrich Wichern. Bol najstarším synom a mal ešte 7 súrodencov. Neskôr sa stal vychovávateľom a študoval teológiu, aby sa mohol stať evanjelickým pastorom. Johann H. Wichern potom pôsobil ako učiteľ v hamburskej nedeľnej škole. V túžbe postarať sa chudobných ľudí, sa rozhodol zriadiť predovšetkým pre chudobné a opustené deti útulok. Neskôr sa mu vďaka milodarom a tvrdej práci podarilo jeho plán zrealizovať. Dom nazval Drsný dom, v ktorom opustené deti v jeho opatere boli nielen ubytované, ale sa aj priúčali remeslu. Na základe neustálych otázok týchto detí, koľko dní ešte zostáva do Vianoc, sa rozhodol vyrobiť drevený veniec s 24 sviečkami - 19 tenšími, ktoré predstavovali všedné dni a 4 hrubšími sviečkami, symbolizujúcimi štyri adventné nedele.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 49//2017 – 3. december 2017

katechéza Svätého Otca Františka

«S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa. Nepohŕdam Božou milosťou» (Gal 2,19-21).

Pri pokračovaní v katechézach o svätej omši si môžeme položiť otázku: čo je v podstate svätá omša? Svätá omša je pamiatkou Kristovho paschálneho tajomstva. Ona nás robí účastnými na jeho víťazstve nad hriechom a smrťou a dáva plný význam nášmu životu. Aby sme pochopili hodnotu svätej omše, musíme predovšetkým chápať biblický význam „pamiatky". Táto «nie je len spomienkou» – pamiatka nie je čisto len spomienkou – «na minulé udalosti, ale pamiatka ich istým spôsobom sprítomňuje a aktualizuje. Práve takto chápe Izrael svoje vyslobodenie z Egypta: vždy, keď sa slávi Veľká noc, udalosti exodu sa sprítomňujú pamäti veriacich, aby podľa nich stvárňovali svoj život».  Ježiš Kristus svojím utrpením, smrťou, zmŕtvychvstaním a nanebovstúpením doviedol Paschu k naplneniu. A svätá omša je pamiatkou tej jeho Paschy, jeho „exodu", ktorý uskutočnil pre nás, aby nám dal vyjsť z otroctva a voviedol nás do zasľúbenej zeme večného života. Nie je iba spomienkou, nie, je niečím viac: je sprítomnením toho, čo sa stalo pred dvadsiatimi storočiami.

Eucharistia nás vždy privádza k vrcholu spásonosnej činnosti Boha: Pán Ježiš, stávajúc sa pre nás rozlámaným chlebom, vylieva na nás celé svoje milosrdenstvo a svoju lásku, ako to urobil na kríži, aby tak obnovil naše srdce, náš život a spôsob budovania vzťahu s ním a s bratmi. Druhý vatikánsky koncil hovorí: «Vždy, keď sa na oltári slávi obeta kríža, v ktorej bol obetovaný náš veľkonočný Baránok Kristus, uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia». Každé eucharistické slávenie je lúčom toho nezapadajúceho slnka, ktorým je zmŕtvychvstalý Ježiš. Zúčastniť sa na svätej omši, osobitne na nedeľnej, znamená vstúpiť do víťazstva Zmŕtvychvstalého, byť ožiarení jeho svetlom, ohriati jeho teplom. Prostredníctvom eucharistického slávenia nás Duch Svätý robí účastnými na Božom živote, ktorý je schopný premeniť celú našu smrteľnú existenciu. A pri jeho prechode zo smrti do života, z času do večnosti, Pán Ježiš pri konaní Paschy berie so sebou aj nás. Pri svätej omši sa uskutočňuje Pascha. Pri svätej omši sme s Ježišom, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, a on nás posúva vpred, k večnému životu. V omši sa spájame s ním. Ba ešte viac, Kristus žije v nás a my žijeme v ňom: «S Kristom som pribitý na kríž» – hovorí svätý Pavol. «Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa». Takto zmýšľal Pavol.

Naozaj, jeho krv nás oslobodzuje od smrti a od strachu z nej. Oslobodzuje nás nielen z nadvlády fyzickej smrti, ale aj z duchovnej smrti, ktorou je zlo, hriech, a ktorá nás ovládne zakaždým, keď padáme za obeť hriechu, či už nášho, alebo iných. A tak sa náš život znečisťuje, prichádza o krásu, stráca význam, vädne.

Kristus nám naopak život prinavracia; Kristus je plnosťou života a keď sa konfrontoval so smrťou, navždy ju zničil: «Svojím zmŕtvychvstaním premohol smrť a obnovil život». Kristova Pascha je definitívnym víťazstvom nad smrťou, lebo on premenil svoju smrť na najvyšší skutok lásky. Zomrel z lásky! A v Eucharistii nám chce komunikovať túto svoju veľkonočnú, víťaznú lásku. Ak ho prijímame s vierou, aj my môžeme skutočne milovať Boha a blížneho, môžeme milovať tak, ako on miloval nás, darujúc život.

Ak je Kristova láska vo mne, môžem sa plne darovať druhému, vo vnútornej istote, že ak by ma ten druhý azda zranil, ja nezomriem; ináč by som sa musel brániť. Mučeníci darovali život práve v tejto istote o Kristovom víťazstve nad smrťou. Len ak zakúsime túto Kristovu moc, moc jeho lásky, sme skutočne slobodní darovať sa bez strachu. A toto je svätá omša: vstúpiť do tohto Ježišovho utrpenia, smrti, zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia. A keď ideme na svätú omšu, akoby sme išli na Kalváriu, je to to isté. Len si pomyslite: keby sme išli na Kalváriu – zapojme svoju predstavivosť – a sme v tej chvíli tam, vediac, že ten muž je Ježiš... No dovolili by sme si baviť sa medzi sebou, fotiť, robiť tak trochu divadlo? Nie! Pretože to je Ježiš! Určite by sme boli v tichu, v plači a aj v radosti, že sme zachránení. Keď vstupujeme do kostola, aby sme slávili svätú omšu, pomyslime na toto: vstupujem na Kalváriu, kde Ježiš dáva za mňa svoj život. A tak zmizne každé divadlo, zmizne vyrušovanie, púšťanie poznámok a všetky tieto veci, ktoré nás vzďaľujú od tejto tak krásnej skutočnosti, akou je svätá omša, Ježišov triumf.

Myslím, že teraz je jasnejšie ako sa Veľká noc sprítomňuje a uskutočňuje zakaždým, keď slávime svätú omšu, čiže zmysel pamiatky. Účasť na Eucharistii nám dáva vstúpiť do Kristovho paschálneho tajomstva, dáva nám prejsť spolu s ním zo smrti do života, čiže [sme tam] na Kalvárii. Svätá omša znamená zopakovať Kalváriu, nie je to nejaké divadlo.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 48//2017 – 26. november 2017

katechéza Svätého Otca Františka

Úvodom ku katechéze Svätého Otca bol úryvok z Evanjelia podľa Lukáša: «Raz sa [Ježiš] na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov." Povedal im: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo. Chlieb náš každodenný daj nám každý deň a odpusť nám naše hriechy, lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveď nás do pokušenia"» (Lk 11,1-4).

Pokračujeme v katechézach o svätej omši. Pre to, aby sme pochopili krásu eucharistického slávenia, chcem začať s jedným veľmi jednoduchým aspektom: svätá omša je modlitbou, ba viac, je modlitbou „par excellence", tou najvyššou, najvznešenejšou a zároveň tou „najkonkrétnejšou". V skutku je stretnutím lásky s Bohom prostredníctvom jeho slova a Ježišovho Tela a Krvi. Je to stretnutie s Pánom.

Najprv však musíme odpovedať na jednu otázku. Čo v skutočnosti je modlitba? Predovšetkým je dialógom, osobným vzťahom s Bohom. Človek bol stvorený ako bytosť v osobnom vzťahu s Bohom; ako bytosť vo vzťahu, ktorá nachádza svoju plnú realizáciu jedine v stretnutí so svojím Stvoriteľom. Cesta života smeruje k definitívnemu stretnutiu sa s Pánom.

Kniha Genezis tvrdí, že človek bol stvorený na obraz a podobu Boha, ktorý je Otcom, Synom a Duchom Svätým, jedným dokonalým vzťahom lásky, ktorý je jednotou. Z toho môžeme rozumieť, že my všetci sme boli stvorení tak, aby sme vstúpili do dokonalého vzťahu lásky, v neustálom darovaní sa a prijímaní sa, aby sme tak našli plnosť nášho bytia. Keď Mojžiš tvárou v tvár horiacemu kru prijíma povolanie od Boha, pýta sa ho, aké je jeho meno. A čo Boh odpovedá? «Ja som, ktorý som!». Tento výraz v jeho pôvodnom význame vyjadruje prítomnosť a priazeň; a vskutku, hneď nato Boh dodáva: «Pán, Boh vašich otcov, Boh Abraháma, Izáka a Jakuba». Tak aj Kristus, keď povoláva svojich učeníkov, volá ich, aby zostali s ním. Toto je teda tou najväčšou milosťou: môcť zakúsiť, že svätá omša, eucharistia, je privilegovanou chvíľou pre zotrvávanie s Ježišom a cez neho s Bohom a s bratmi.

Modliť sa, tak ako každý skutočný dialóg, znamená aj vedieť zotrvať v tichu – počas dialógov sú chvíle ticha –, v tichu spoločne s Ježišom. A keď ideme na svätú omšu, možno prichádzame o päť minút skôr a začíname sa rozprávať s tým, kto je pri mne. Nie je to však chvíľa na klebetenie, je to moment ticha, aby sme sa pripravili na dialóg. Je to chvíľa sústredenia sa v srdci, aby sme sa pripravili na stretnutie s Ježišom.

Ticho je totiž veľmi dôležité. Pamätajte na to, čo som povedal minulý týždeň: nejdeme na akési predstavenie, prichádzame na stretnutie s Pánom a ticho nás pripravuje a sprevádza. Zotrvajme v tichu spoločne s Ježišom. A z tajomného ticha Boha vychádza jeho Slovo, ktoré zaznieva v našom srdci. Sám Ježiš nás učí ako je skutočne možné „zotrvávať" s Otcom a ukazuje nám to svojou modlitbou. Evanjeliá nám ukazujú Ježiša, ktorý sa uchyľuje na odľahlé miesta, aby sa modlil; učeníci, vidiac tento jeho dôverný vzťah s Otcom, cítia túžbu mať na tom účasť a pýtajú sa ho: «Pane, nauč nás modliť sa».

Počuli sme to skôr, v čítaní na začiatku audiencie. Ježiš odpovedá, že prvou nevyhnutnou vecou k modlitbe je vedieť povedať „Otče". Dávajme si pozor: ak nedokážem povedať „otče" Bohu, nie som schopný modliť sa. Tak jednoduché. A takto sa musíme naučiť hovoriť „Otče". Povedať „Otec", čiže vstúpiť do jeho prítomnosti so synovskou dôverou. Avšak k tomu, aby sme sa mohli učiť, potrebujeme pokorne uznať, že máme potrebu byť vyučovaní a s jednoduchosťou povedať: Pane, nauč ma modliť sa.

Toto je prvý bod: byť pokornými, uznať sa za synov, odpočívať v Otcovi, dôverovať mu. K tomu, aby sme vstúpili do nebeského kráľovstva, je nevyhnutné stať sa maličkými ako deti. V tom zmysle, že deti vedia dôverovať, vedia, že niekto sa o nich postará – o to, čo budú jesť, do čoho sa zaodejú a tak ďalej. Toto je prvý postoj: dôvera a dôvernosť, ako dieťa voči rodičom; vedieť, že Boh na teba pamätá, stará sa o teba, [gesto smerom k veriacim] o teba, o teba, o mňa, o všetkých.

Druhou predispozíciou, ktorá je tiež vlastná deťom, je nechať sa prekvapiť. Dieťa vždy kladie milión otázok, lebo túži objavovať svet; a žasne dokonca aj nad malými vecami, lebo preň je všetko nové. K tomu, aby sme vstúpili do nebeského kráľovstva, je treba zostať žasnúť. V našom vzťahu s Pánom, v modlitbe, pýtam sa: dovolíme si žasnúť? Alebo si myslíme, že modlitba je hovoriť k Bohu tak ako papagáje? Nie, znamená to dôverovať a otvoriť srdce, aby sme zostali žasnúť. Nechávame sa prekvapiť Bohom, ktorý je vždy Bohom prekvapení? Lebo stretnutie s Pánom je vždy živým stretnutím, nie ako stretnutie z múzea. Je to živé stretnutie, a my ideme na svätú omšu, nie do múzea. Prichádzame na živé stretnutie s Pánom.

V evanjeliu sa hovorí o istom Nikodémovi, staršom mužovi s istou autoritou v Izraeli, ktorý ide za Ježišom, aby ho spoznal; a Pán mu hovorí o nevyhnutnosti „znovu sa narodiť zhora". Čo to však znamená? Dá sa „znovu sa narodiť"? Je možné vrátiť sa k tomu, aby sme vnímali chuť, radosť, úžas života aj tvárou v tvár mnohým tragédiám?

Toto je jedna podstatná otázka našej viery a toto je túžbou každého skutočného veriaceho: túžba po znovuzrodení, radosť začať odznova. Máme túto túžbu? Každý jeden z nás: Mám túžbu vždy sa znovuzrodiť, aby som stretol Pána? Máte túto túžbu? Popravde, dá sa ľahko stratiť, lebo v dôsledku mnohých aktivít, mnohých plánov, ktoré treba uskutočniť, nakoniec nám zostáva málo času a strácame z pohľadu to, čo je podstatne dôležité: náš život srdca, náš duchovný život, náš život, ktorý je stretávaním sa s Pánom v modlitbe. V skutku, Pán nás prekvapuje ukazujúc nám, že nás miluje aj v našich slabostiach. «Ježiš Kristus [...] je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta»+ . Tento dar, zdroj skutočnej útechy – veď Pán nám vždy odpúšťa, a toto dáva útechu, je to skutočnou útechou –, to je dar, ktorý nám bol daný prostredníctvom Eucharistie, tej svadobnej hostiny, pri ktorej Ženích stretáva našu krehkosť.

Môžem povedať, že keď pristupujem k svätému prijímaniu na svätej omši, Pán sa stretáva s mojou krehkosťou? Áno! Môžeme to povedať, lebo je to pravda! Pán sa stretáva s našou krehkosťou, aby nás znovu priviedol k nášmu prvému povolaniu: byť na obraz a podobu Boha. Toto je prostredie Eucharistie, toto je modlitba. Ďakujem.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 47//2017 – 19. november 2017

katechéza Svätého Otca Františka

«[Ježiš povedal:] Veru, veru, hovorím vám: Kto verí, má večný život. Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta. » (Jn 6,47-51) Dnes začíname novú sériu katechéz, ktorá zameria svoj pohľad na „srdce" Cirkvi, čiže na Eucharistiu. Pre nás kresťanov je zásadne dôležité dobre porozumieť hodnote a významu svätej omše, aby sme náš vzťah s Bohom žili čoraz plnšie.

Nesmieme zabudnúť na veľký počet kresťanov, ktorí na celom svete počas dvoch tisícročí dejín odolávali až na smrť, aby bránili Eucharistiu; a koľkí ešte aj dnes riskujú život, aby sa mohli zúčastniť na nedeľnej svätej omši. V roku 304 počas Diokleciánových prenasledovaní prichytili skupinku kresťanov zo severnej Afriky ako slávili svätú omšu v jednom dome a boli zatknutí. Rímsky prokonzul sa ich pri výsluchu opýtal, prečo tak konali, hoci vedeli, že je to absolútne zakázané. Oni odpovedali: «Bez nedele nemôžeme žiť», čo znamenalo: ak nemôžeme sláviť Eucharistiu, nemôžeme žiť, náš kresťanský život by zahynul.

V skutku, Ježiš povedal svojim učeníkom: « Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň».

Títo kresťania zo severnej Afriky boli zabití kvôli sláveniu Eucharistie. Zanechali svedectvo o tom, že kvôli Eucharistii je možné zrieknuť sa pozemského života, lebo ona nám dáva večný život, tým, že nás robí účastnými na Kristovom víťazstve nad smrťou. Je to svedectvo, ktoré dolieha na nás všetkých a žiada si odpoveď, čo pre každého z nás znamená zúčastniť sa na obete svätej omše a pristúpiť k Pánovmu stolu. Hľadáme ten zdroj, z ktorého „vytryskuje živá voda" pre večný život? Ten, ktorý robí z nášho života duchovnú obetu chvály a vďakyvzdania a robí z nás s Kristom jedno telo? Toto je ten najhlbší význam svätej Eucharistie, ktorá znamená „vďakyvzdanie": vďakyvzdanie Bohu Otcovi, Synovi a Duchu Svätému, ktorý nás zapája do svojho spoločenstva lásky a premieňa nás.

V budúcich katechézach by som chcel dať odpoveď na niektoré dôležité otázky týkajúce sa Eucharistie a svätej omše, aby sme znovuobjavili či objavili, ako prostredníctvom tohto tajomstva viery žiari Božia láska. Druhý vatikánsky koncil bol silne motivovaný túžbou viesť kresťanov k chápaniu veľkosti viery a krásy stretnutia s Kristom. Z tohto dôvodu bolo nevyhnutné predovšetkým uskutočniť pod vedením Ducha Svätého vhodnú obnovu liturgie, lebo Cirkev z nej neustále žije a vďaka nej sa obnovuje.

Centrálnou témou, ktorú zdôraznili konciloví otcovia, je liturgická formácia veriacich, nevyhnutná pre skutočnú obnovu. A práve toto je cieľom aj tohto cyklu katechéz, ktorý dnes začíname: rásť v poznaní tohto veľkého daru, ktorý nám Boh daroval v Eucharistii. Eucharistia je úžasnou udalosťou, v ktorej sa Ježiš Kristus, náš život, stáva prítomným. Byť účastný na svätej omši «znamená ešte raz prežiť Pánovo utrpenie a jeho spásonosnú smrť. Je to teofánia: Pán sa sprítomňuje na oltári, aby bol obetovaný Otcovi za spásu sveta».

Pán je tam s nami, je prítomný. Mnohokrát však ideme [na svätú omšu] a obzeráme sa po veciach a klebetíme medzi sebou, zatiaľ čo kňaz slávi eucharistiu... a neslávime popri ňom. Je tu však Pán! Ak by sem dnes prišiel prezident krajiny alebo nejaká svetovo veľmi dôležitá osoba, je isté, že my všetci by sme boli pri nej blízko, chceli by sme ju pozdraviť. No pomysli: keď ideš na svätú omšu, je tam Pán! A ty si roztržitý... Je tam Pán! Na toto musíme myslieť. – „Otče, omše sú však nudné" – „Čo to hovoríš? Že Pán je nudný?" – „Nie, nie. Nie omša, to kňazi." – „Nuž, kiež sa tí kňazi obrátia, ale je to Pán, ktorý je tam. Pochopil si?" Nezabudnite. Zúčastniť sa na svätej omši znamená znovu prežívať Pánovo utrpenie a jeho spásonosnú smrť.

Teraz sa pokúsime položiť si niektoré jednoduché otázky. Napríklad, prečo robíme znamenie kríža a skutok kajúcnosti na začiatku omše? To je jedna otázka. A tu by som chcel urobiť malú vsuvku. Videli ste, ako sa deti prežehnávajú? Nevieš čo to robia, či je to znamenie kríža alebo naznačujú niečo iné. Robia takto [pápež imituje neurčité pohyby]... Treba naučiť deti dobre sa prežehnať. Tak sa začína svätá omša, tak sa začína život, tak sa začína deň. Význam toho je, že sme vykúpení Pánovým krížom. Sledujte deti a dobre ich naučte urobiť znamenie kríža.

A tie čítania počas svätej omše, prečo sú tam? Prečo sa v nedeľu čítajú tri čítania a po iné dni dve? Prečo sú tam? Čo znamenajú liturgické čítania a načo sa čítajú? Alebo, prečo v istom momente kňaz, ktorý predsedá sláveniu, hovorí: „Hore srdcia"? Nehovorí: „Hore naše telefóny, aby sme si urobili fotku!" Nie, je to nepekná vec! A poviem vám, že mi je z toho veľmi smutno, keď slávim svätú omšu tu na námestí alebo v bazilike a vidím zdvihnuté mnohé telefóny a nielen veriacich, aj niektorých kňazov a aj biskupov. Ale prosím vás! Svätá omša nie je nejaké predstavenie: ideme sa ňou stretnúť s Pánovým utrpením a zmŕtvychvstaním. Preto kňaz hovorí: „Hore srdcia". Čo to znamená? Pamätajte si: žiadne telefóny.

Je veľmi dôležité vrátiť sa k základom, znovuobjaviť to, čo je zásadne dôležité, prostredníctvom toho, čoho sa dotýkame a čo vidíme pri slávení sviatostí. Žiadosť apoštola Tomáša, aby mohol vidieť a dotknúť sa rán po klincoch na Ježišovom tele, je túžba nejakým spôsobom sa „dotknúť" Boha, aby sme mu uverili. To, čo svätý Tomáš žiada od Pána je tým, čo my všetci potrebujeme: vidieť ho, dotknúť sa ho, aby sme ho mohli rozpoznať. Sviatosti vychádzajú v ústrety tejto ľudskej potrebe. Sviatosti, a osobitným spôsobom eucharistické slávenie, sú znakmi Božej lásky, privilegovanými spôsobmi ako sa s ním stretnúť.

A tak prostredníctvom týchto katechéz, ktoré dnes začíname by som chcel spolu s vami znovuobjaviť krásu ukrývajúcu sa v eucharistickom slávení, ktorá keď sa raz odhalí, dáva plný zmysel životu každého človeka. Nech nás Panna Mária sprevádza na tomto novom úseku cesty.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 46//2017 – 12. november 2017

Túto nedeľu nám liturgia predkladá krátky, ale veľmi významný úryvok evanjelia (Mt 22,34-40). Evanjelista Matúš hovorí, že farizeji sa zišli, aby Ježiša vystavili skúške. Jeden z nich, učiteľ Zákona, mu položil túto otázku: «Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?» . Je to úskočná otázka, pretože v Mojžišovom zákone je vyše šesťsto predpisov. Ako rozlíšiť medzi týmito všetkými to najväčšie prikázanie? Ale Ježiš bez akéhokoľvek zaváhania odpovedá: «Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou!» A dodáva: «Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!».

Táto Ježišova odpoveď nie je samozrejmá, pretože medzi početnými predpismi židovského zákona boli tými najdôležitejšími prikázania Desatora, oznámené priamo Bohom Mojžišovi, ako podmienky uzatvorenia zmluvy s ľudom. No Ježiš chce dať porozumieť, že bez lásky k Bohu a k blížnemu niet opravdivej vernosti voči tejto zmluve s Pánom. Môžeš vykonať množstvo dobrých vecí, plniť mnoho predpisov, veľa dobrých vecí, ale ak nemáš lásku, je to neužitočné.

Potvrdzuje to ďalší text Knihy Exodus, nazývaný „Kniha zmluvy", kde sa hovorí, že nemožno zotrvávať v Zmluve s Pánom a zle zaobchádzať s tými, ktorí požívajú jeho ochranu. A kto sú tí, čo sa tešia jeho ochrane? Biblia hovorí: vdova, sirota, cudzinec, migrant, čiže ľudia najopustenejší a bezbranní.

Ježiš vo svojej odpovedi farizejom, ktorí mu položili otázku, sa im tiež snaží pomôcť, aby dali správny rebríček svojej nábožnosti, aby dali pravé miesto tomu, čo skutočne zaváži a tomu, čo je menej dôležité. Ježiš hovorí: «Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci». To sú tie najdôležitejšie; a ostatné závisia od týchto dvoch. A Ježiš presne takto žil svoj život: kázaním a konaním toho, na čom skutočne záleží a čo je podstatné, čiže lásky. Láska dáva elán a plodnosť životu a napredovaniu vo viere: bez lásky by rovnako život, ako aj viera zostali neplodnými.

To, čo nám Ježiš predkladá v tejto stati evanjelia je vynikajúci ideál, ktorý korešponduje s najautentickejšou túžbou nášho srdca. Boli sme totiž stvorení, aby sme milovali, a aby sme boli milovaní.

Boh, ktorý je Láska, nás stvoril, aby nás urobil účastnými na svojom živote, aby sme ním boli milovaní a aby sme ho milovali, a aby sme s ním milovali všetkých ostatných ľudí. Toto je Boží „sen" o človeku. A na jeho realizáciu potrebujeme jeho milosť, potrebujeme do seba prijať schopnosť milovať, ktorá pochádza od samotného Boha. Ježiš sa nám ponúka v Eucharistii práve pre to. V nej prijímame jeho Telo a Krv, čiže prijímame Ježiša v najvyššom vyjadrení jeho lásky, keď obetoval seba samého Otcovi pre našu spásu. Nech nám Panna Mária pomáha osvojiť si v našom živote to „veľké prikázanie" lásky.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 45//2017 – 5. november 2017

Slávnosť Všetkých svätých je „naším" sviatkom: nie z dôvodu, že my sme skvelí, ale preto, lebo Božia svätosť sa dotkla nášho života. Svätí nie sú dokonalými predlohami, ale osobami preniknutými Bohom. Môžeme ich prirovnať k vitrážam kostolov, ktoré prepúšťajú svetlo v rozličných farebných odtieňoch. Svätí sú naši bratia a sestry, ktorí prijali Božie svetlo vo svojom srdci a odovzdali ho svetu, každý podľa svojho „odtieňa". Ale všetci boli priehľadní, zápasili na odstránení škvŕn a temnôt hriechu, aby tak dali preniknúť jemnému Božiemu svetlu. Toto je cieľ života: dávať prenikať Božiemu svetlu, a je to aj cieľ nášho života. Vskutku, dnes sa v evanjeliu Ježiš obracia na svojich [učeníkov], na všetkých nás, a hovorí nám „Blahoslavení". Je to slovo, ktorým začína svoje ohlasovanie, ktoré je „evanjeliom", dobrou správou, pretože je to cesta šťastia. Kto je s Ježišom, je šťastný. Šťastie nespočíva vo vlastnení niečoho alebo v staní sa niekým, ale opravdivým šťastím je byť s Pánom a žiť pre lásku. Veríte, že je to tak? Pravé šťastie nie je v tom, že niečo máme alebo že sa niekým staneme; pravé šťastie je byť s Pánom a žiť láskou. Veríte tomu? Musíme napredovať, aby sme mali túto vieru.

Nuž, ingrediencie pre šťastný život sa nazývajú blahoslavenstvá: blažení sú jednoduchí, ponížení, ktorí dávajú miesto Bohu, ktorí dokážu plakať nad druhými a nad vlastnými zlyhaniami, ktorí zostávajú mierni, bojujú za spravodlivosť, sú milosrdní ku všetkým, uchovávajú si čistotu srdca, pracujú vždy pre pokoj a zotrvávajú v radosti, neprechovávajú nenávisť a aj vtedy, keď trpia, odpovedajú na zlo dobrom.

Hľa, blahoslavenstvá. Nepožadujú svetoborné činy, nie sú pre nadľudí, ale pre toho, kto zakusuje skúšky a námahy každodennosti, pre nás. Takíto sú svätí: dýchajú tak ako všetci vzduch znečistený zlom, ktoré je vo svete, ale na životnej ceste nikdy nestrácajú spred očí to, čo načrtol Ježiš, to, na čo ukazuje v blahoslavenstvách, ktoré sú ako mapa kresťanského života. Dnes je sviatok tých, čo dosiahli cieľ vytýčený touto mapou: nie iba svätcov z kalendára, ale množstva bratov a sestier „z vedľajších dverí", ktorých sme azda stretli a poznali.

Dnes je rodinný sviatok, sviatok toľkých jednoduchých a skrytých ľudí, ktorí v skutočnosti pomáhajú Bohu hýbať svet dopredu. A dnes je ich veľa! Je ich veľa. Ďakujeme týmto neznámym bratom a sestrám, ktorí pomáhajú Bohu posúvať svet dopredu, ktorí žijú medzi nami. Pozdravme ich teraz riadnym potleskom!

Predovšetkým – hovorí prvé blahoslavenstvo – sú „chudobnými v duchu". Čo to znamená? Že nežijú pre úspech, pre moc a peniaze; vedia, že kto hromadí poklady pre seba, nie je bohatý pred Bohom. Veria naopak, že pokladom ich života je Pán, že láska k blížnemu je jediným pravým zdrojom zisku. Neraz sme nespokojní, že nám niečo chýba alebo sa znepokojujeme, ak nepožívame takú úctu ako by sme chceli; pripomeňme si, že nie v tomto spočíva naša blaženosť, ale v Pánovi a v láske: len s ním, len vtedy keď milujeme, žijeme ako blahoslavení. Chcel by som napokon zacitovať ešte ďalšie blahoslavenstvo, ktoré sa nenachádza v evanjeliu, ale na konci Biblie a hovorí o konci života: „Blahoslavení sú mŕtvi, ktorí umierajú v Pánovi". Zajtra sa od nás bude žiadať, aby sme modlitbou sprevádzali našich zosnulých, aby sa navždy tešili v Pánovi. Spomeňme si s vďačnosťou na našich drahých a modlime sa za nich.

Matka Božia, Kráľovná svätých a Brána do neba, nech oroduje za našu cestu svätosti a za našich drahých, ktorí nás predišli a už sa odobrali do nebeskej vlasti.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 45//2017 – 5. november 2017

katechéza Svätého Otca Františka

„V izbách mnohých nemocníc či v celách väzníc sa tento zázrak opakuje nespočetnekrát: niet takej osoby, akokoľvek zle by žila, ktorej by zostávalo len zúfalstvo a bola by jej zakázaná milosť," zdôraznil Svätý Otec v katechéze. „Raj je objatím sa s Bohom, nekonečnou Láskou a vstupujeme doň vďaka Ježišovi, ktorý za nás zomrel na kríži," vysvetlil pápež. Preto v hodine smrti kresťan opakuje Ježišovi slová kajúceho zločinca: «Spomeň si na mňa», povedal pápež František a dodal: „Ten, kto spoznal Ježiša, sa už viac ničoho nebojí."

Ako úvod ku katechéze zaznelo čítanie z Lukášovho evanjelia: «Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov: jedného sprava, druhého zľava. Nad ním bol nápis: „Toto je židovský kráľ." A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: „Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!" Ale druhý ho zahriakol: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé." Potom povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva." On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji".»

Toto je posledná katechéza na tému kresťanskej nádeje, ktorá nás sprevádzala od začiatku tohto liturgického roka. A uzavriem ju hovoriac o raji, ako cieli našej nádeje.

«Raj» je jedným z posledných slov vyslovených Ježišom na kríži, adresovaných dobrému lotrovi. Pristavme sa na chvíľku pri tejto scéne. Na kríži Ježiš nie je sám. Po jeho boku, napravo a naľavo, sú dvaja zločinci. Niekto, prechádzajúc popred tie tri kríže vztýčené na Golgote, si možno s úľavou vydýchol, pomysliac si, že konečne bola vykonaná spravodlivosť, keď takto vydali ľudí na smrť. Vedľa Ježiša je aj kajúci vinník: ten, kto uznáva, že si zaslúžil tento strašný trest. Nazývame ho „dobrý lotor", ktorý, oponujúc tomu druhému, hovorí: My dostávame to, čo sme si našimi skutkami zaslúžili. Na Kalvárii, v ten tragický a svätý piatok, Ježiš speje až k extrému svojho vtelenia, svojej solidarity s nami hriešnikmi. Tam sa uskutočňuje to, čo prorok Izaiáš povedal o trpiacom Služobníkovi: «pripočítali ho k hriešnikom».

Tam, na Kalvárii, má Ježiš posledné stretnutie s hriešnikom, aby aj jemu široko roztvoril dvere svojho kráľovstva. Toto je zaujímavé: je to jediný raz, keď sa slovo „raj" objavuje v evanjeliách. Ježiš ho sľubuje tomu „úbohému zloduchovi", ktorý mal na dreve kríža odvahu obrátiť sa naňho s tou najpokornejšou z prosieb: «Spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva». Nemal dobré skutky, čo by zavážili, nemal nič, no zveruje sa Ježišovi, ktorého uznáva ako nevinného, dobrého, tak odlišného od seba samého. Stačilo to slovo pokornej kajúcnosti, aby sa dotkol Ježišovho srdca.

Kajúci lotor nám pripomína náš pravý stav pred Bohom: že my sme jeho deti, že on voči nám zakusuje súcit, že je odzbrojený zakaždým, keď mu prejavíme túžbu po jeho láske. V izbách mnohých nemocníc či v celách väzníc sa tento zázrak opakuje nespočetnekrát: niet takej osoby, akokoľvek zle by žila, ktorej by zostávalo len zúfalstvo a bola by jej zakázaná milosť. Pred Boha všetci predstupujeme s prázdnymi rukami, tak trochu ako mýtnik z podobenstva, ktorý sa pristavil na modlitbu v chráme celkom vzadu. A zakaždým, keď človek, ktorý si posledný krát spytuje svedomie svojho života, zistí, že nedostatky omnoho prevažujú nad jeho dobrými skutkami, nemá zmalomyseľnieť, ale má sa zveriť Božiemu milosrdenstvu. A toto nám dáva nádej, toto nám otvára srdce! Boh je Otcom a až do poslednej chvíle očakáva náš návrat. A navrátenému márnotratnému synovi, ktorý začína vyznávať svoje viny, otec zatvára ústa objatím. Toto je Boh: takto nás miluje!

Raj nie je miestom z rozprávok, a ani začarovanou záhradou. Raj je objatím sa s Bohom, nekonečnou Láskou a vstupujeme doň vďaka Ježišovi, ktorý za nás zomrel na kríži. Tam, kde je Ježiš, je milosrdenstvo a šťastie; bez neho je chlad a temnota. V hodine smrti kresťan Ježišovi opakuje: „Spomeň si na mňa". A keby aj nebol viac nik, kto by si na nás spomenul, Ježiš je tam, po našom boku. Chce nás priviesť na to najkrajšie miesto, aké existuje. Chce nás tam vziať s tým málom či množstvom dobra, ktoré bolo v našom živote, aby sa nič nestratilo z toho, čo on už vykúpil. A do Otcovho domu privedie aj všetko to, čo v nás ešte potrebuje vykúpenie: nedostatky a pochybenia celého života. Toto je cieľ našej existencie: aby sa všetko naplnilo a bolo premenené v láske.

Ak tomuto veríme, smrť nám viac nebude naháňať strach a môžeme tiež dúfať, že z tohto sveta odídeme pokojným spôsobom, s množstvom dôvery. Ten, kto spoznal Ježiša, sa už viac ničoho nebojí. A aj my budeme môcť opakovať slová starého Simeona – ktorý bol tiež požehnaný stretnutím s Kristom – po celom živote strávenom v očakávaní: «Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka, v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu» A v tom momente konečne nebudeme viac nič potrebovať, nebudeme viac vidieť nejasným spôsobom. Nebudeme viac zbytočne plakať, lebo všetko pominulo; aj proroctvá, aj poznanie. Avšak láska nie, tá zostane. Lebo «láska nikdy nezanikne»

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 44//2017 – 29.október 2017

katechéza Svätého Otca Františka

Pred katechézou zaznelo čítanie z Jánovho evanjelia: «Ježiš povedal [Marte, Lazárovej sestre]: „Tvoj brat vstane z mŕtvych." Marta mu vravela: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení." Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?" Povedala mu: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet."» (Jn 11,23-27)

Dnes by som chcel uviesť do konfrontácie kresťanskú nádej so skutočnosťou smrti - tou realitou, ktorú má naša moderná civilizácia tendenciu čoraz viac vymazávať. A tak, keď sa smrť priblíži k našim blízkym alebo k nám samotným, sme nepripravení, dokonca nám chýba vhodná „abeceda", aby sme zmysluplnými slovami vyjadrili to, čo sa týka jej tajomstva, ktoré každopádne zostáva tajomstvom. A predsa prvé znaky ľudskej civilizácie viedli práve skrze kontakt s touto záhadou. Mohli by sme povedať, že človek sa rodí s kultom mŕtvych. Iné civilizácie, ktoré predišli tú našu, mali odvahu pozerať sa smrti do očí. Bola udalosťou, o ktorej starší rozprávali novým generáciám ako o nevyhnutnej skutočnosti nútiacej človeka žiť pre niečo absolútne. Žalm 90 hovorí: «Nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca». Rátať vlastné dni dáva srdcu nadobudnúť múdrosť! Sú to slová, ktoré nás vedú k zdravému realizmu, vyháňajúc ilúziu všemohúcnosti. Čím sme my? Sme „takmer nič", hovorí ďalší žalm (porov. 88,48); naše dni plynú rýchlo: aj keby sme žili sto rokov, nakoniec sa nám bude zdať, že všetko to bol len jeden dych. Mnohokrát som počul z úst starých ľudí: „Život mi prešiel ako jeden dych..."

Takto smrť obnažuje náš život. Dáva nám odhaliť, že naše skutky pýchy, hnevu a nenávisti boli márnosťou: čírou márnosťou. S poľutovaním si uvedomujeme, že sme dosť nemilovali a že sme nehľadali to, čo bolo podstatné. A naopak, vidíme to, čo skutočne dobré sme zasiali: vzťahy lásky, kvôli ktorým sme sa obetovali a ktoré nás teraz držia za ruku. Ježiš osvietil tajomstvo našej smrti. Svojím počínaním nám dáva oprávnenie pociťovať žiaľ, keď nás opustí nejaká drahá osoba. On bol «hlboko» dotknutý pred hrobom priateľa Lazára a «zaplakal». Pri tomto jeho postoji vnímame Ježiša ako veľmi blízkeho, ako nášho brata. Plakal kvôli svojmu priateľovi Lazárovi.

A vtedy Ježiš prosí Otca, zdroj života, a prikazuje Lazárovi vyjsť z hrobu. A tak sa aj stane. Kresťanská nádej čerpá z tohto postoja, ktorý Ježiš zaujíma voči ľudskej smrti: ak je aj prítomná vo stvorení, je však znetvorením, ktoré mrzačí plán Božej lásky, a Spasiteľ nás z toho chce uzdraviť.

Na inom mieste evanjeliá rozprávajú o otcovi, ktorý mal veľmi chorú dcéru a s vierou sa obracia na Ježiša, aby ju zachránil. Niet dojímavejšej postavy, než je postava otca či matky s chorým dieťaťom. A Ježiš hneď ide s tým mužom, ktorý sa volal Jairus. V istej chvíli prichádza niekto z Jairovho domu a hovorí mu, že dievča umrelo a netreba viac vyrušovať Učiteľa. Avšak Ježiš Jairovi hovorí: «Neboj sa, len ver!» (Mk 5,36). Ježiš vie, že tento muž je v pokušení reagovať s hnevom a zúfalstvom, pretože dievčatko umrelo, a odporúča mu uchovávať plamienok, ktorý horí v jeho srdci: vieru. „Neboj sa, len ver!" - Neboj sa, len naďalej udržuj tento plamienok zapálený! A potom, po príchode do domu, prebudí dievčatko zo smrti a živú ju prinavráti jej drahým.

Ježiš nás vovádza na toto „úskalie" viery. Marte plačúcej nad úmrtím brata Lazára oponuje svetlom dogmy: «Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?». Toto Ježiš opakuje každému z nás zakaždým, keď smrť prichádza pretrhnúť tkanivo života a citových prejavov. Tu vstupuje do hry celý náš život: tu, medzi svahom viery a priepasťou strachu, Ježiš hovorí: „Ja nie som smrť, ja som vzkriesenie a život, veríš tomu? Veríš tomu?" My, ktorí sme dnes tu na námestí, veríme tomuto?

Všetci sme maličkí a bezbranní zoči-voči tajomstvu smrti. Avšak, aká je to milosť, ak si v tej chvíli udržiavame v srdci plamienok viery! Ježiš nás chytí za ruku, tak, ako chytil za ruku Jairovu dcéru, a opäť povie: «Talitha kum!», «Dievča, hovorím ti, vstaň!». Toto povie nám, každému z nás: „Zdvihni sa, vstaň z mŕtvych!"

Ja vás teraz pozývam zavrieť oči a myslieť na tú chvíľu, na chvíľu našej smrti. Každý z nás pomyslime na vlastnú smrť a predstavme si ten moment, ktorý nastane, keď nás Ježiš vezme za ruku a povie nám: „Poď, poď so mnou, vstaň!" Tam sa ukončí nádej a bude to skutočnosť, skutočnosť života. Dobre pomyslite: Ježiš sám príde ku každému z nás a vezme nás za ruku so svojou nehou, so svojou vľúdnosťou, so svojou láskou. A každý si v srdci opakujme Ježišove slová: „Vstávaj, poď! Vstávaj, poď! Vstávaj, vstaň z mŕtvych!" Toto je naša nádej tvárou v tvár smrti. Pre toho, kto verí, je bránou, ktorá sa úplne roztvorí; pre toho, kto pochybuje, je škárou svetla, ktoré preniká cez priechod, ktorý sa celkom neuzavrel. Avšak pre nás všetkých to bude milosťou, keď nás toto svetlo stretnutia s Ježišom ožiari.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 43//2017 – 22.október 2017

Katechéza Svätého Otca Františka

Ako úvod ku katechéze zaznelo čítanie z Lukášovho evanjelia: «Bedrá majte opásané a lampy zažaté! Buďte podobní ľuďom, ktorí očakávajú svojho pána, keď sa má vrátiť zo svadby, aby mu otvorili hneď, ako príde a zaklope. Blahoslavení sluhovia, ktorých pán pri svojom príchode nájde bdieť. Veru, hovorím vám: Opáše sa, posadí ich k stolu a bude ich obsluhovať. A keď príde pred polnocou alebo až nad ránom a nájde ich bdieť, budú blahoslavení. [...] Aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte."» (Lk 12,35-38.40)

Dnes by som sa chcel pristaviť pri tom rozmere nádeje, ktorým je bdelé očakávanie. Téma bdelosti je jednou z hlavných línií Nového zákona. Ježiš svojim učeníkom káže: «Bedrá majte opásané a lampy zažaté! Buďte podobní ľuďom, ktorí očakávajú svojho pána, keď sa má vrátiť zo svadby, aby mu otvorili hneď, ako príde a zaklope» (Lk 12,35-36). V tomto čase, nasledujúcom po Ježišovom zmŕtvychvstaní, v ktorom sa neustále striedajú chvíle pokoja s chvíľami úzkosti, kresťania nikdy nespohodlnejú. Evanjelium odporúča, aby sme boli ako sluhovia, ktorí sa nikdy neukladajú na spánok, kým sa ich pán nevráti. Tento svet si vyžaduje našu zodpovednosť a my ju na seba preberáme všetku, a to s láskou.

Ježiš chce, aby náš život bol pracovitý, aby sme nikdy nepoľavili v ostražitosti, aby sme s vďakou a úžasom prijímali každý nový deň darovaný Bohom. Každé ráno je čistou stránkou, na ktorú kresťan začína písať prostredníctvom dobrých skutkov. My sme už boli zachránení Ježišovým vykúpením, avšak teraz očakávame plné prejavenie sa jeho zvrchovanej vlády: keď bude konečne Boh všetko vo všetkom. Nič v kresťanskej viere nie je istejšie než toto „stretnutie", toto stretnutie s Pánom, keď on sám príde. A keď nadíde tento deň, my kresťania chceme byť ako tí sluhovia, ktorí strávili noc s opásanými bedrami a zažatými lampami: treba byť pripravenými na prichádzajúcu spásu, hotovými na stretnutie. Pomysleli ste na to, aké bude to stretnutie s Ježišom, keď príde? Bude to objatie, jedna velikánska radosť, obrovská radosť. Musíme žiť v očakávaní tohto stretnutia!

Kresťan nebol stvorený pre nudu; ale pre trpezlivosť. Vie, že aj v monotónnosti istých stále rovnakých dní je ukryté tajomstvo milosti. Sú ľudia, ktorí sa prostredníctvom vytrvalosti svojej lásky stávajú akoby studňami zavlažujúcimi púšť. Nič nevyjde navnivoč a žiadna situácia, v ktorej sa kresťan ocitá pohrúžený, nie je totálne „láskyvzdorná". Žiadna noc nie je tak dlhá, aby nám dala zabudnúť na radosť z úsvitu. A čím je temnejšia, tým bližšie je brieždenie.

Ak sme zjednotení s Ježišom, chlad ťažkých chvíľ nás neparalyzuje; a ak by aj celý svet kázal proti nádeji, ak by hovoril, že budúcnosť prinesie jedine tmavé mračná, kresťan vie, že v tej istej budúcnosti je Kristov návrat. Nikto nepozná jeho čas, nikto nevie, kedy nastane, avšak myšlienka na to, že na konci našich dejín je milosrdný Ježiš, stačí na to, aby sme mali dôveru a nepreklínali život. Všetko bude zachránené. Všetko. Budeme trpieť, prídu chvíle vyvolávajúce hnev a rozhorčenie, avšak lahodná a mocná spomienka na Krista zaženie pokušenie myslieť si, že tento život je pomýlený.

Po tom, ako sme spoznali Ježiša, nemôžeme inak, než skúmať dejiny s dôverou a nádejou. Ježiš je ako dom; my sme v jeho vnútri a z okien tohto domu hľadíme na svet. Preto sa neuzatvárame v sebe samých, neoplakávame melancholicky akúsi starú zlatú minulosť, ale hľadíme vždy vpred, do budúcnosti, ktorá nie je len dielom našich rúk, ale ktorá je predovšetkým vecou neustálej starostlivosti Božej prozreteľnosti. Všetko, čo je nepriehľadné, sa jedného dňa stane svetlom.

Pamätajme, že Boh nezruší vlastné slovo. Nikdy. Boh nikdy nesklame. Jeho úmysel s nami nie je hmlistý, ale je jasne načrtnutým plánom spásy: «Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu» (1 Tim 2,4). Preto sa neponechávajme voľnému plynutiu udalostí s pesimizmom, akoby boli dejiny vlakom, ktorý stratil kontrolu. Rezignácia nie je kresťanskou cnosťou. Tak, ako nie je kresťanské ani krčiť plecami či vešať hlavu pred osudom, ktorý by sa nám zdal byť neodvratným.

Ten, kto vnáša do sveta nádej nikdy nie je človekom, ktorý kapituluje. Ježiš nám odporúča očakávať ho tak, že nebudeme stáť so založenými rukami: «Blahoslavení sluhovia, ktorých pán pri svojom príchode nájde bdieť» (Lk 12,37). Niet v konečnom dôsledku takého budovateľa pokoja, ktorý by neohrozil svoj osobný pokoj, keď sa ujíma problémov ostatných. Nebol by to budovateľ pokoja, ale lenivec, pohodlný človek. Neexistuje budovateľ pokoja, ktorý by tak či onak neohrozil svoj osobný pokoj, keď sa ujíma problémov ostatných. Lebo kresťan riskuje, má odvahu riskovať, aby priniesol dobro – to dobro, ktoré nám Ježiš daroval ako poklad.

Každý deň nášho života opakujme tú prosbu, ktorú prví učeníci v ich aramejskom jazyku vyjadrovali slovami Marana tha, a ktorú nachádzame v poslednom verši Biblie: «Príď, Pane Ježišu!» (Zjv 22,20). Je to refrén každého kresťanského života: nič v našom svete tak nepotrebujeme, ako Kristovo pohladenie. Aká je to milosť, keď v modlitbe, v ťažkých dňoch tohto života, počujeme jeho hlas, ktorý odpovedá a uisťuje nás: «Áno, prídem čoskoro» (Zjv 22,7)!"

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 42//2017 – 15.október 2017

katechéza Svätého Otca Františka

Biblickým úvodom ku katechéze boli slová Lukášovho evanjelia o Ježišovom zjavení sa učeníkom po zmŕtvychvstaní: «Kým o tom hovorili, on sám zastal uprostred nich a povedal im: „Pokoj vám." Zmätení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha. On im povedal: „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti – a vidíte, že ja mám." Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili, povedal im: „Máte tu niečo na jedenie?"» (Lk 24,36-41)

V tejto katechéze chcem hovoriť na tému „Misionári nádeje dnes". Rád tak robím na začiatku mesiaca október, ktorý je v Cirkvi venovaný osobitným spôsobom misiám, a tiež na sviatok svätého Františka z Assisi, ktorý bol veľkým misionárom nádeje! Vskutku, kresťan nie je prorokom nešťastia. Je to jasné? My nie sme prorokmi nešťastia. Podstatou kresťanovho hlásania je opak nešťastia: Je to Ježiš, ktorý umrel z lásky a ktorého Boh vzkriesil na Veľkonočné ráno. A toto je jadro kresťanskej viery. Ak by sa evanjeliá zastavili pri pochovaní Ježiša, príbeh tohto proroka by sa pridal k mnohým životopisom hrdinských osobností, ktoré dali život za istý ideál. Evanjelium by tak bolo povzbudivou a tiež utešujúcou knihou, avšak nebolo by posolstvom nádeje.

Avšak evanjeliá sa nekončia Veľkým piatkom, idú ďalej; a práve tá časť, ktorá nasleduje ďalej, premieňa naše životy. Ježišovi učeníci boli zdrvení v sobotu po jeho ukrižovaní; ten kameň privalený ku vchodu hrobu prikryl aj tie tri roky plné nadšenia, ktoré prežili s Nazaretským Majstrom. Zdalo sa, že všetkému je koniec a niektorí, sklamaní a ustráchaní, už aj opúšťali Jeruzalem.

Avšak Ježiš vstáva z mŕtvych! Táto nečakaná skutočnosť obracia naruby a otriasa myseľ a srdce učeníkov. Lebo Ježiš nevstáva z mŕtvych len pre seba, ako by jeho znovuzrodenie bolo výsadou, ktorú treba žiarlivo strážiť: ak vystupuje k Otcovi, je to preto, že chce, aby na jeho zmŕtvychvstaní mala účasť každá ľudská bytosť, a aby ním bolo pozdvihnuté každé stvorenie. A v deň Zoslania Ducha Svätého boli učeníci premenení dychom Ducha Svätého. Nebudú mať len všetkým zaniesť nejakú peknú zvesť, ale oni sami budú iní než boli predtým, akoby znovuzrodení pre nový život. Ježišovo zmŕtvychvstanie nás premieňa mocou Ducha Svätého. Ježiš je živý, je živý medzi nami, je žijúci a má moc sa premieňať.

Aké pekné je pomyslieť na to, že sme ohlasovateľmi Ježišovho zmŕtvychvstania nie len slovami, ale skutkami a svedectvom života! Ježiš nechce takých učeníkov, čo sú schopní iba opakovať namemorované poučky. Chce svedkov: osoby šíriace nádej svojou prívetivosťou, tým, ako sa usmievajú, ako milujú. Predovšetkým ako milujú: lebo sila zmŕtvychvstania robí kresťanov schopnými milovať aj vtedy, keď sa zdá, že láska stratila svoje dôvody. Existuje čosi „naviac" prebývajúce v kresťanskej existencii, čo sa nedá jednoducho vysvetliť silou ducha alebo väčším optimizmom. Nie! Viera, naša nádej nie je len optimizmom; je niečím iným, niečím viac! Je to akoby veriaci boli ľuďmi s „kúskom neba" navyše nad svojou hlavou, sprevádzaní istou prítomnosťou, ktorú niektorí nedokážu ani len vytušiť.

Úlohou kresťanov v tomto svete je tak otvárať priestory spásy, ako regeneračné bunky schopné prinavrátiť životodarnú miazgu tomu, čo sa zdalo byť už navždy strateným. Keď je nebo celé zamračené, je požehnaním ten, kto vie hovoriť o slnku. Hľa, pravý kresťan je takýto: nie ponosujúci sa a nazlostený, ale presvedčený vďaka sile zmŕtvychvstania o tom, že žiadne zlo nie je nekonečné, že žiadna noc nie je bez konca, že žiaden človek nie je definitívne zmýlený, že žiadna nenávisť nie je nepremožiteľná láskou.

Iste, niekedy učeníci draho zaplatia za túto nádej, ktorú im daroval Ježiš. Pomyslime na mnohých kresťanov, ktorí neopustili svoj ľud, keď prišiel čas prenasledovania. Zostali tam, kde si neboli istí ani zajtrajškom, kde nemohli robiť plány žiadneho druhu, zostali dúfajúc v Boha. Pomyslime na našich bratov, na naše sestry z Blízkeho východu, ktorí vydávajú svedectvo nádeje a aj obetujú život za toto svedectvo. A toto sú praví kresťania! Títo ľudia nesú nebo v srdci, hľadiac ponad, vždy ďalej.

Ten, kto mal milosť prijať Ježišovo zmŕtvychvstanie, môže ešte dúfať v nečakané. Mučeníci všetkých čias svojou vernosťou Kristovi hovoria o tom, že nespravodlivosť nemá v živote posledné slovo. V zmŕtvychvstalom Kristovi môžeme aj naďalej dúfať. Muži a ženy, ktorí majú dôvod „prečo" žiť, odolávajú v časoch nešťastia viac než ostatní. Veď ten, kto má Krista po svojom boku sa skutočne už viac ničoho nebojí. A preto kresťania nikdy nie sú ľuďmi ľahko manipulovateľnými, čo na všetko pristanú - tí praví kresťania, nie je tak? Ich miernosť si netreba zamieňať s pocitom neistoty a submisívnosťou. Svätý Pavol povzbudzuje Timoteja trpieť za Evanjelium, a hovorí takto: «Veď Boh nám nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy». Keď upadnú, vždy znova povstanú. Vidíme, drahí bratia a sestry, prečo je kresťan misionárom nádeje. Nie pre svoju zásluhu, ale vďaka Ježišovi, pšeničnému zrnku, ktoré padlo do zeme, odumrelo a prinieslo veľkú úrodu.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 41/2017 – 8.október 2017

katechéza Svätého Otca Františka

«Cvič sa v nábožnosti! Lebo telesné cvičenie málo osoží, ale nábožnosť je užitočná na všetko a má prisľúbenie pre terajší aj budúci život. Toto slovo je spoľahlivé a hodné prijať ho úplne. Preto sa namáhame a zápasíme, lebo máme nádej v živého Boha, ktorý je Spasiteľom všetkých ľudí, najmä veriacich» (1 Tim 4,8-10).

V tomto období hovoríme o nádeji; avšak dnes by som chcel s vami uvažovať nad nepriateľmi nádeje. Lebo nádej má svojich nepriateľov: tak ako každé dobro na tomto svete má svojich nepriateľov. A prišiel mi na myseľ pradávny mýtus o Pandorinej skrinke: otvorenie skrinky rozpútava mnohé pohromy pre dejiny sveta. Len málokto si však pamätá na poslednú časť príbehu, ktorá otvára štrbinku svetla: po tom, ako všetky zlá vyšli z otvoru skrinky, zdá sa, že jeden drobný dar nanovo získava prevahu zoči-voči všetkej tej záplave zla. Pandora, žena, ktorá strážila skrinku, ho zbadá až ako posledný: Gréci ho nazývajú elpís, čo znamená nádej. Tento mýtus nám rozpráva o tom, prečo je pre ľudstvo tak dôležitá nádej. Nie je pravdou, že „pokým je život, dovtedy je nádej", ako sa zvykne hovoriť. Jedine ak v obrátenom poradí: práve nádej je tým, čo drží život na nohách, čo ho chráni, opatruje a dáva mu rásť. Ak by ľudia nepestovali nádej, ak by sa neopierali o túto cnosť, neboli by nikdy vyšli z jaskýň, a nikdy by nezanechali stopu v dejinách sveta. Je tým najbožskejším, čo môže existovať v ľudskom srdci.

Jeden francúzsky básnik – Charles Péguy ­– nám zanechal úžasné riadky o nádeji (porov. Predsieň tajomstva druhej cnosti). Básnicky hovorí, že Boh nežasne ani tak nad vierou ľudských bytostí, a ani nad ich láskou k blížnemu; ale čo ho skutočne napĺňa úžasom a pohnutím, je nádej ľudí: «Že tí úbohí synovia ­– píše ­– vidia ako sa veci vyvíjajú, a veria, že zajtra ráno bude lepšie». Básnikov obraz odkazuje na tváre mnohých ľudí, ktorí prešli týmto svetom ­– roľníkov, chudobných robotníkov, migrantov hľadajúcich lepšiu budúcnosť – ktorí húževnato bojovali aj napriek trpkosti práve prežívaného dňa, plného početných skúšok, avšak boli vedení dôverou, že ich synovia budú mať spravodlivejší a pokojnejší život. Bojovali za synov, bojovali v nádeji. Nádej je podnetom v srdci toho, kto odchádza zanechávajúc dom, zem, mnohokrát aj rodinu a príbuzných – myslím na migrantov –, aby hľadali lepší, dôstojnejší život pre seba a pre svojich drahých. A je tiež podnetom v srdci toho, kto prijíma: túžbou stretnúť sa, spoznať sa, viesť dialóg... Nádej je podnetom ku „zdieľaniu cesty", lebo cesta sa koná vo dvojici: tí, čo prichádzajú do našej zeme, a my, ktorí ideme smerom k ich srdcu, aby sme im porozumeli, aby sme rozumeli ich kultúre, ich jazyku. Je to cesta obidvoch, avšak bez nádeje sa tá cesta nedá uskutočniť. Nádej je impulzom k zdieľaniu cesty života, ako nám to pripomína Kampaň Charity, ktorú dnes spúšťame. Bratia, nemajme strach zdieľať cestu! Nebojme sa! Nemajme strach zdieľať nádej!

Nádej nie je cnosťou pre ľudí s plným žalúdkom. Preto sú chudobní od nepamäti prvými nositeľmi nádeje. A v tomto zmysle môžeme povedať, že chudobní, aj žobráci, sú protagonistami dejín. Na to, aby Boh vstúpil do sveta, potreboval ich: Jozefa a Máriu, pastierov z Betlehema. V tú prvú vianočnú noc bol spiaci svet uvelebený v mnohých nadobudnutých istotách. Avšak pokorní v skrytosti pripravovali revolúciu dobra. Boli chudobní vo všetkom, niekto sa držal len tesne nad prahom prežitia, avšak boli bohatí na to najvzácnejšie dobro, aké na svete existuje, čiže na ochotu k zmene.

Dostať všetko od života je niekedy nešťastím. Pomyslite na mladého človeka, ktorého nenaučili cnosti očakávania a trpezlivosti, ktorý sa nemusel pre nič namáhať, ktorý preskočil etapy a v dvadsiatke „už vie ako to na svete beží"; bol odsúdený na ten najhorší ortieľ, ktorým je: po ničom viac netúžiť. Toto je ten najhoší trest. Zavrieť dvere túžbam, snom. Vyzerá ako mladík, avšak do jeho srdca už vstúpila jeseň. Sú to takzvaní mladí jesene.

Mať prázdnu dušu, to je tou najhoršou prekážkou nádeje. Je to riziko, o ktorom nikto nemôže povedať, že sa ho netýka; pretože pokúšaní proti nádeji môžeme byť aj vtedy, keď kráčame cestou kresťanského života. Mnísi starých dôb varovali pred jedným z najhorších nepriateľov oduševnenia. Nazvali ho „poludňajším démonom", ktorý prichádza umoriť horlivý život práve vtedy, keď je slnko najvyššie. Toto pokušenie nás prekvapí vtedy, keď to najmenej očakávame: dni sa stávajú monotónnymi a nudnými, žiadna hodnota sa už nezdá byť hodnou námahy. Tento postoj sa nazýva apatia (acédia) nahlodávajúca život zvnútra až kým ho nezanechá ako prázdnu schránku.

Keď sa toto prihodí, kresťan vie, že proti tomuto stavu musí bojovať, a nikdy ho pasívne neprijímať. Boh nás stvoril pre radosť a pre šťastie, a nie preto, aby sme sa utápali v ponurých myšlienkach. Preto je dôležité chrániť si srdce čeliac pokušeniam skleslosti, ktoré istotne nepochádzajú od Boha. A tam, kde by sa naše sily zdali byť chabými a boj proti úzkosti obzvlášť tvrdý, môžeme sa vždy utiekať k menu Ježiš. Môžeme opakovať tú jednoduchú modlitbu, ktorej stopu nachádzame aj v evanjeliách, a ktorá sa stala kľúčovým bodom mnohých kresťanských duchovných tradícií: „Pane Ježišu Kriste, Syn živého Boha, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!" Krásna modlitba. „Pane Ježišu Kriste, Syn živého Boha, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!" Toto je modlitba nádeje, lebo sa obraciam na toho, kto môže otvoriť dvere dokorán a vyriešiť problém, dať mi vidieť obzor, horizont nádeje.

Bratia a sestry, na boj proti zúfalstvu nie sme sami. Ak Ježiš premohol svet, je schopný zvíťaziť v nás nad všetkým, čo sa stavia proti dobru. Ak je Boh s nami, nikto nám neukradne tú cnosť, ktorú tak bezpodmienečne potrebujeme k životu. Nikto nám neukradne nádej. Poďme vpred!

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 40/2017 – 1.október 2017

katechéza Svätého Otca Františka

«Veď Boh nie je nespravodlivý, že by zabudol na vaše skutky a na lásku, ktorú ste prejavili jeho menu, keď ste posluhovali – a ešte posluhujete – svätým. Ale túžime, aby každý z vás prejavoval rovnakú horlivosť za plné rozvinutie nádeje až do konca, aby ste nezleniveli, ale aby ste napodobňovali tých, čo vierou a vytrvalosťou sú dedičmi prisľúbení». (Hebr. 6,10-12)

Dnešná katechéza má tému, ktorá znie: „Vychovávať k nádeji". A preto ju budem adresovať priamo, s oslovením „ty", v predstave, že hovorím ako vychovávateľ, ako otec k mladému človeku či k akejkoľvek osobe, ktorá je otvorená učiť sa.

Uvažuj, tam, kde ťa Boh zasial: maj nádej! Vždy dúfaj!

Nepoddávaj sa noci: pamätaj, že prvý nepriateľ, ktorého si treba podrobiť, nie je mimo teba, je v tvojom vnútri. Preto nedávaj priestor trpkým, pochmúrnym myšlienkam. Tento svet je prvým zázrakom, ktorý Boh urobil; a Boh vložil do našich rúk milosť nových zázrakov. Viera a nádej idú pospolu. Ver v existenciu vyšších a krajších právd. Dôveruj v Boha Stvoriteľa, v Ducha Svätého, ktorý všetko hýbe smerom k dobru, v Kristovo objatie, ktoré čaká na každého človeka na konci jeho existencie; ver, on na teba čaká. Svet napreduje vďaka pohľadu mnohých ľudí, ktorí kliesnili priechody, ktorí vybudovali mosty, ktorí snívali a verili; aj keď okolo seba počúvali slová výsmechu.

Nikdy si nemysli, že zápas, ktorý vedieš tu na zemi, je úplne zbytočný. Na sklonku života nás nečaká stroskotanie: nosíme v sebe semienko absolútna. Boh nesklame: ak do našich sŕdc vložil nádej, nechce jej dať zaniknúť v neustálych frustráciách. Všetko sa rodí, aby to zakvitlo vo večnej jari. Aj Boh nás stvoril, aby sme kvitli. Pamätám si na ten dialóg, keď dub požiadal mandľovník: „Rozprávaj mi o Bohu". A mandľovník rozkvitol.

Kdekoľvek si, buduj! Ak si na zemi, povstaň! Nikdy nezostávaj v páde, povstaň, dovoľ, aby ti pomohli vstať na nohy. Ak sedíš, daj sa na cestu! Ak ťa paralyzuje nuda, vyžeň ju dobrými skutkami! Ak sa cítiš byť prázdny alebo zdemoralizovaný, popros Ducha Svätého, aby znovu zaplnil tvoju ničotu.

Vytváraj pokoj uprostred ľudí a nepočúvaj hlas tých, čo zasievajú nenávisť a rozdelenia. Nepočúvaj tieto hlasy. Ľudia, aj keď sú si vzájomne odlišní, boli stvorení pre vzájomné spolužitie. V nezhodách maj trpezlivosť: jedného dňa odhalíš, že každý je nositeľom nejakého zlomku pravdy.

Miluj ľudí. Maj rád každého jednotlivo. Rešpektuj cestu všetkých, či už je priamočiara alebo plná súžení, lebo každý má svoj vlastný príbeh, aby ho rozpovedal. Aj každý z nás má svoj príbeh, ktorý sa žiada rozpovedať. Každé rodiace sa dieťa je prísľubom života, ktorý sa tak opätovne ukazuje ako mocnejší než smrť. Každá rodiaca sa láska je potenciálom premeny, prahnúcej po šťastí. Ježiš nám zveril svetlo, ktoré žiari v temnotách: bráň ho, ochraňuj ho. Toto jedinečné svetlo je tým najväčším bohatstvom zvereným tvojmu životu.

A predovšetkým, snívaj! Neboj sa snívať! Snívaj! Snívaj o svete, ktorý ešte nie je vidieť, ale ktorý istotne príde. Nádej nás privádza k existencii stvorenia, ktoré siaha až ku svojmu definitívnemu naplneniu, keď Boh bude všetko vo všetkých. Ľudia so schopnosťou predstavivosti darovali človeku vedecké a technické objavy. Prebrázdili oceány, vkročili na terén, kam ešte nikto nikdy nevstúpil. Ľudia, ktorí živili nádeje sú tiež tými, ktorí premohli otroctvo a priniesli na túto zem lepšie životné podmienky. Pomyslite na týchto ľudí. Buď zodpovedný za tento svet a za život každého človeka. Mysli na to, že každá nespravodlivosť voči chudobnému je otvorenou ranou a umenšuje tvoju vlastnú dôstojnosť. Život sa neskončí s tvojou existenciou a na tento svet prídu ďalšie generácie, ktoré budú nasledovať po tej našej a ešte mnoho ďalších. A každý deň pros Boha o dar odvahy. Pamätaj na to, že Ježiš kvôli nám zvíťazil nad strachom. On porazil strach. Náš najzákernejší nepriateľ nezmôže nič proti viere. A keď sa ocitneš ustráchaný zoči-voči nejakej životnej ťažkosti, pamätaj na to, že nežiješ len pre seba samého. Už pri krste bol tvoj život ponorený do tajomstva Trojice a ty patríš Ježišovi. Ak by ťa jedného dňa premkla hrôza, alebo by si si pomyslel, že zlo je priveľké na to, aby sa mu dalo vzdorovať, mysli jednoducho na to, že Ježiš žije v tebe. A je to on, ktorý cez teba, so svojou miernosťou, si chce podrobiť všetkých nepriateľov človeka: hriech, nenávisť, zločin, násilie, všetkých našich nepriateľov. Maj vždy odvahu pravdy, avšak pamätaj: nie si nadradený nad nikým. Pamätaj na to! Nikomu nie si nadradený. Ak by si zostal aj posledným, kto by veril v pravdu, nevyhýbaj sa kvôli tomu spoločnosti ľudí. Aj keby si žil v tichu pustovne, nos v srdci utrpenie každého stvorenia. Si kresťan; a v modlitbe všetko znovu odovzdávaj Bohu.

A pestuj ideály. Ži pre niečo, čo prevyšuje človeka. A ak by si tieto ideály od teba jedného dňa vyžadovali zaplatiť „mastný" účet, nikdy ich neprestaň nosiť vo svojom srdci. Vernosť dosiahne všetko.

Ak pochybíš, povstaň: nič nie je ľudskejšie ako urobiť chybu. A samotné tieto chyby sa ti nesmú stať väzením. Nebuď uväznený vo vlastných chybách. Boží Syn neprišiel kvôli zdravým, ale kvôli chorým: takže prišiel aj kvôli tebe. A ak v budúcnosti ešte urobíš chybu, neboj sa, vstaň! Vieš prečo? Lebo Boh je tvojím priateľom. Boh je tvojím priateľom. Ak ťa zasiahne trpkosť, pevne ver vo všetkých ľudí, čo ešte stále pracujú pre dobro: v ich pokore je semienko nového sveta. Navštevuj osoby, ktoré si zachovali srdce podobné srdcu dieťaťa. Uč sa z úžasu, pestuj v sebe žasnutie. Pestuj žasnutie.

Ži, miluj, snívaj, ver. A s Božou milosťou, nikdy nezúfaj.

Svätý Otec sa vo svojich pozdravoch prihovoril aj za Mexiko, ktoré včera zasiahlo silné zemetrasenie. Počet obetí je najmenej 217. Stalo sa tak v deň, keď si latinskoamerická krajina pripomínala výročie jedného z najničivejších zemetrasení, ktoré v roku 1985 zdevastovalo hlavné mesto. Pápež František vyjadril svoju duchovnú podporu týmito slovami:

„V týchto bolestivých chvíľach chcem vyjadriť svoju blízkosť a modlitbu za celý mexický národ. Pozdvihnime všetci našu modlitbu k Bohu, aby prijal do svojho lona tých, ktorí prišli o život a posilnil zranených, ich rodiny a všetkých poškodených. Prosme tiež za celý záchranný tím, ktorý pomáha všetkých postihnutým ľuďom. Nech je Panna Mária Guadalupská so svojou nehou nablízku milovanému mexickému národu."

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 39/2017 – 24. september 2017

Od Panny Márie som sa naučila pomáhať tým, čo plačú

Je takmer pol šiestej ráno. Do malého vidieckeho kostola Panny Márie, Matky milosrdenstva, prichádza istá rodina. Plamienky sviečky vo svätyni napĺňajú absolútne ticho jemne blikotavými sivými tieňmi. Zvonku sa nevkrádajú žiadne zvuky, ani z päťprúdovej diaľnice, ktorá sa nachádza neďaleko vchodových dverí. V tomto floridskom mestečku Macclenny sa nedá hovoriť o dopravnej špičke. Má len 3 900 obyvateľov a nachádza sa asi päť kilometrov od hranice s Georgiou. V tejto oblasti je len asi tucet semaforov väčšina z nich je vypnutá. Moja skúsenosť v tejto službe mi hovorí, že zvuky, ktoré toto ráno prerušia ticho, budú výkriky agónie a srdcervúce vzlykanie pre žiaľ a stratu, ktoré môže pochádzať len od matky, ktorá niekoho stratila. Kovové klopanie na vchodové dvere kostola oznámi príchod rodiny. Je čas na ďalšiu osobnú skúsenosť takejto matky s Pietou.

Keď pozdravujem matku, jej dospelé deti a ďalších príbuzných, som rada, že v tomto týždni sme už spolu strávili veľa času. Cesta z predsiene kostola do prednej lavice vyzerá ako procesia rodiny za rakvou pri pohrebe: utrápení, váhaví, smutní. Je pri nej jej najmladší syn a zať. Pomáhajú jej kráčať a podopierajú ju. Farár, vždy láskavý a presný, v tichosti prešiel dopredu, kde očakával rodinu s modlitbou a každého objal. Nebol ešte oblečený do rúcha. Nie je ešte isté, či sa bude konať svätá omša na oslavu života.

Najstarší syn tejto matky ešte nie je mŕtvy . Je pripútaný a chystajú sa ho zabiť, ale ešte je čas. Keď sa rodina usadí v dvoch predných laviciach, prežijú 25 minút neistoty. Je to neviditeľný mrak. ktorý je taký sivý a nejasný, ako temné tiene, ktoré vrhajú sviece vo svätyni. Príde telefonát, ktorý oznámi odloženie popravy?

Bude sa táto matka modliť o zázrak? Alebo sa bude modliť o útechu? Nikto nevie.

Môj manžel Dale je s jej synom v cele smrti, ktorá sa nachádza asi 50 kilometrov od kostola. Dale pôsobí ako duchovný poradca jej syna. Ak sa poprava v poslednej chvíli odvolá, Dalov hlas nádeje prenikne ticho vo farárovom telefóne. Ak sa poprava neodloží, jej syn sa môže v hodine smrti sústrediť na Dalovu tvár plnú lásky. Príde telefonát pred termínom a oznámi, že jej syn dnes ráno nebude zabitý? Alebo Dale zavolá v stanovený čas a povie: „Je dokonané"? Súčasťou tejto agónie je nevedomosť.

Moje miesto je v lavici niekoľko radov za rodinou. Som od nich dostatočne vzdialená, aby som im umožnila plakať v súkromí. A som dosť blízko, aby som ich hmatateľne podporila a svojou prítomnosťou. Bola som tu predtým a budem tu opäť. V tejto chvíli svoj zrak upriamujem na nežné, ale víťazné oči Panny Márie, Kráľovnej neba. ktoré sú vyobrazené na vysokom vitrážnom okne za oltárom. Jej noha šliape po hlave hada. Jej ruky sú vystreté, aby nás objala. Jej plášť je milosrdenstvo.

Verím, že Ježiš, ktorého tiež popravili, presne vie, čo dnes večer prežíva syn tejto matky, keď leží vy stretý' a pripútaný na lôžku pred svedkami, ktorí túžia po jeho smrti. A viem, že Panna Mária presne vie. čo táto matka prežíva, keď čaká na poprav u svojho syna. Moje slová sú skôr v hlave než na perách:

Panna Mária, Matka milosrdenstva, oroduj za nás. Panna Mária, Kráľovná neba, pros za nás.

Nikdy som neplánovala zapojiť sa do služby rodinám, v ktorej bol niekto odsúdený na smrť.. Pomáham aj rodinám obetí vrážd. Keď sa však necháme viesť. Pán nás často privedie na miesta, ktoré sme neplánovali. Aj túto skutočnosť Panna Mária chápe.

Môže byť pre nás nepríjemné, keď si predstavíme šok Panny Márie z toho, že v Betleheme je bezdomovkyňa. Je tehotná a očakáva nášho Spasiteľa. Určite nás znepokojuje, keď si predstavíme, ako s Jozefom a synčekom putuje púšťou do Egypta. Utekajú pred vražedným hnevom kráľa Herodesa. Hoci si to len ťažko vieme predstaviť, určite je ešte ťažšie predstaviť si, ako Panna Mária stojí pod krížom a jej syna čaká krutá, štátom nariadená poprava. Kto si vie predstaviť muky, ktoré prežívala, keď jej položili do lona jeho mŕtve telo? Kto dokáže zniesť hrôzy Piety?

V tejto chvíli je v cele smrti plno ľudí. ktorí metodicky dokončujú posledné kroky pred popravou jej syna. Nepozerám sa na hodinky. Nemusím sa pozerať na žiadne hodinky. Hoci naša malá farnosť nemá zvonicu, na druhej strane cesty je veľká zvonica protestantského kostola. Zvony zvonia o celej dlho a nahlas. Viem. Kňaz vie. Táto matka vie. Všetci vieme, že ak Dale pred šiestou nezavolá, vyzváňanie zvonov označí chvíľu, keď štát stlačí tlačidlo, ktoré uvoľní jed a ten ukončí život jej syna.

Panna Mária, Útecha zarmútených, modli sa za nás a priviň si túto matku k svojmu srdcu. Nikdy som nesnívala o lom, že raz budem sedieť s matkou v jej obývačke po tom, čo jej zavraždili na parkovisku. Ani som si nepredstavovala, že raz budem sedieť s inou matkou v kostole vo chvíli, keď jej syna popravovali. A nebola som pripravená, aby som sa dozvedala, že žiaľ týchto dvoch matiek je taký podobný. Len pred niekoľkými hodinami sa každá z nich rozlúčila so svojím synom. V jednom prípade syn šiel do práce. V druhom prípade syn bol uväznený v cele. Každý zo synov bol zdravý. A potom každý syn bol mŕtvy. Každého z nich úmyselne zabili. Zabil ich iný človek. Bolesť a žiaľ na tvári týchto dvoch matiek bol rovnaký.

Zdá sa, že ticho v tomto kostole trvá celú večnosť. Neprerušuje ju ani vytúžený telefonát. Kým veľmi rýchlo ubiehajú posledné sekundy života odsúdenca, kým kľačím, modlím sa a uvažujem o týchto skúsenostiach, v mysli si spomínam na Pietu. Keď som po prvýkrát navštívila Baziliku svätého Petra, stála som pred Michelangelovým majstrovským dielom

ľudskej agónii a úplne ma to prekvapilo. Človek sa len ťažko môže pripraviť na vnútorný šok, keď vidí Máriino intenzívne utrpenie, ktoré sa tak živo vdýchlo do kameňa. Zdá sa také skutočné, ako keby sa to dialo teraz.

Nádherné záhyb} a tkanine vyryté do kameňa zobrazujú hĺbku Máriinho utrpenia vo chvíli, keď držala Ježišovo telo po sňatí z. kríža. Bolesť v Máriinej tvári, ktorá sa pozerá na mŕtve s\ novo telo po poprave, je obrovská. Zarazil ma ostrý kontrast medzi jeho mŕtvy m telom v tejto chvíli a opisom jeho dynamického života večer pred Poslednou večerou. Keď som vo svojom živote po prvýkrát zažila Pietu, ešte som nepomáhala matkám, ktorých synov popravili či zavraždili. Keď kľačím v tomto tmavom kostole a modlím sa za tuto matku a jej rodinu a modlím sa. aby mobilný telefón zazvonil skôr, než sa rozozvučia zvony, viem, že som to po prvýkrát videla už dávno. Keď vidím Pietu, keď  v nej vidím Máriinu stratu, žiaľ a agóniu, viem, že túto bolesť som videla už predtým.

Vnútorné myšlienky mi zrazu preruší vyzváňanie zvonov z kostola na druhej strane ulice. Je šesť hodín. Telefón sa neozval. Hneď si prisadnem za matku, ktorej syna štát práve teraz zabil. Položím jej ruku na rameno a modlím sa. Jej telo sa chveje od bolesti a vzlykania. Hoci zozadu nevidím jej tvár, poznám bolesť, ktorú znáša. Videla som ju predtým. Vierou viem. že agónia Piety nie je koniec príbehu. Je tu zmŕtvychvstanie, ktoré sľubuje uzdravenie a vykúpenie z tohto utrpenia. Verím, že Panna Mária tiež dúfala v toto prisľúbenie a videla, že sa splnilo.

Svätá Mária, ktorá si držala telo nášho popraveného Spasiteľa v náruči, pros za nás teraz v hodinu našej smrti.

(Z časopisu Slovo medzi nami)  Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 37/2017 – 10. september 2017

katechéza pápeža Františka

Dnes by som sa chcel vrátiť k dôležitej téme: vzťahu medzi nádejou a pamäťou so zvláštnym odkazom na spomienku na povolanie. A ako obraz si zoberiem povolanie Ježišových učeníkov. V ich pamäti ostala táto skúsenosť tak vtlačená, že niekto dokonca zaznamenal hodinu: «Boli asi štyri hodiny popoludní» (Jn 1,39). Evanjelista Ján opisuje príhodu ako živú spomienku mladosti, ktorá zostala nedotknutá v jeho pamäti starca: lebo Ján napísal tieto slová, keď už bol v pokročilom veku. K stretnutiu došlo v blízkosti rieky Jordán, kde Ján Krstiteľ krstil; a títo mladí Galilejčania si zvolili Krstiteľa ako duchovného vodcu. V jeden deň prichádza Ježiš a necháva sa pokrstiť v rieke. Nasledujúci deň sa opäť vrátil a vtedy ten, čo krstil – teda Ján Krstiteľ – povedal dvom svojim učeníkom: «Hľa, Boží Baránok» A pre týchto dvoch to je ,iskra'. Nechávajú svojho prvého učiteľa a nasledujú Ježiša. Na ceste sa k nim obrátil a položil im zásadnú otázku: «Čo hľadáte?». Ježiš sa v evanjeliách javí ako odborník na ľudské srdce. V tej chvíli sa stretol s dvoma hľadajúcimi mladíkmi, zdravo nepokojnými. Vskutku, aká mládež je mládežou uspokojenou, tá bez otázky zmyslu? Mladí, ktorí nič nehľadajú nie sú mladými, sú ľuďmi na dôchodku, sú predčasne zostarnutými. Je smutné vidieť mladých na dôchodku. A Ježiš sa prostredníctvom celého Evanjelia, vo všetkých stretnutiach, ku ktorým dochádza na ceste, javí ako ,ten, čo zapaľuje' srdcia. Z toho vyplýva tá jeho otázka, ktorá sa snaží podnietiť túžbu po živote a šťastí, ktoré každý mladý človek nosí v sebe: «Čo hľadáš?». Aj ja by som sa chcel dnes spýtať mladých, ktorí sú tu prítomní na námestí a tých, čo počúvajú skrze médiá: ,Ty, ktorý si mladý, čo hľadáš? Čo hľadáš vo svojom srdci?. Jánovo a Ondrejovo povolanie sa začína takto: je to začiatok priateľstva s Ježišom, ktoré je tak silné, že si vyžaduje spoločenstvo života a vášni s ním. Títo dvaja učeníci sa pripoja k Ježišovi a okamžite sa menia na misionárov, lebo keď sa skončilo stretnutie, nevracajú sa domov pokojní: a to až tak, že ich vlastní bratia – Šimon a Jakub – sú čoskoro zatiahnutí do sledu udalostí. Išli k sebe domov a povedali: ,Našli sme Mesiáša, našli sme veľkého proroka': oznamujú zvesť. Sú misionármi toho stretnutia. Išlo o stretnutie tak dojemné, tak plné šťastia, že učeníci si navždy zapamätali ten deň, ktorý osvietil a nasmeroval ich mladosť. Ako možno objaviť vlastné povolanie v tomto svete? Možno ho objaviť toľkými spôsobmi, avšak táto stránka Evanjelia nám hovorí, že prvým indikátorom je radosť zo stretnutia s Ježišom. Manželstvo, zasvätený život, kňazstvo: každé skutočné povolanie sa začína stretnutím s Ježišom, ktorý nám dáva radosť a novú nádej, a ktoré nás vedie aj prostredníctvom skúšok a ťažkostí k stále plnšiemu stretnutiu s ním a k plnosti v radosti. Pán nechce mužov a ženy, ktorí za ním kráčajú neochotne, bez toho, aby mali v srdci vietor radosti. Vy, čo ste na námestí, pýtam sa vás – každý nech zodpovie sám pre seba – máte v srdci vietor radosti? Každý nech sa spýta: ,Mám v sebe, v srdci, vietor radosti?'. Ježiš chce ľudí, ktorí zakúsili, že byť s ním prináša nesmierne šťastie, ktoré možno v živote obnoviť každý deň. Učeník Božieho kráľovstva, ktorý by nebol radostný, ktorý by neevanjelizoval tento svet, je smutný človek. Nestávame sa ohlasovateľmi Ježiša tým, že naostrujeme zbrane rétoriky: môžeš hovoriť, hovoriť, hovoriť, ale ak tam nie je niečo viac... Ako sa možno stať ohlasovateľmi Ježiša? Tak, že si v očiach zachováme iskru skutočného šťastia. Vidíme toľkých kresťanov, aj medzi sebou, ktorí očami odovzdajú radosť viery: očami! Z toho dôvodu kresťan – [rovnako] ako Panna Mária – stráži oheň svojho zaľúbenia: zaľúbení do Ježiša. Samozrejme, sú tu aj životné skúšky, sú tu chvíle, kedy treba ísť vpred napriek chladu a vetrom, ktoré vejú oproti nám, napriek toľkým utrpeniam. Kresťania však poznajú cestu, ktorá vedia k tomu posvätnému miestu, ktorý ich raz a navždy zapálil. Prosím vás však, žiadam: nevšímajme si znechutených a nešťastných ľudí; nepočúvajme tých, ktorí cinicky radia nestarať sa o nádeje života; nedôverujme tomu, ktorý uhasí už na počiatku každé nadšenie hovoriac, že žiadna firma nestojí za obetovanie celého života; nepočúvajme ,zostarnutých' srdcom, ktorí hasia mládežnícku eufóriu. Choďme sa starcami, ktorí majú oči žiariace nádejou! Pestujme skôr zdravé utópie. Boh chce, aby sme boli schopní snívať ako on a s ním, zatiaľ čo kráčame pozorní na realitu [okolo nás]; snívať o inom svete. A ak nejaký sen zhasne, vráťme sa späť k jeho snívaniu, s nádejou čerpajme na pamäti počiatky, tie tlejúce uhlíky, ktoré – po živote nie celkom dobrom – prikrýva popol nášho prvého stretnutia s Ježišom. Toto je základná dynamika kresťanského života: pamätať na Ježiša. Pavol hovoril svojmu učeníkovi: «Pamätaj na Ježiša Krista»; toto je tá rada veľkého sv. Pavla: «Pamätaj na Ježiša Krista». Pamätať na Ježiša, na oheň lásky, s akým sme raz prijali náš život ako dobrý plán, a týmto plameňom znovu oživiť našu nádej."

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 36/2017 – 3.september 2017

katechéza pápeža Františka

«A ten, čo sedel na tróne, povedal: "Hľa, všetko robím nové." A hovoril: "Píš: Tieto slová sú verné a pravdivé." A povedal mi: "Stalo sa! Ja som Alfa a Omega, Počiatok a Koniec.
Smädnému dám zadarmo z prameňa živej vody. Kto zvíťazí, zdedí toto; a ja budem jeho Bohom a on bude mojím synom.» (Zjv 21,5-7)

Počuli sme Božie slovo z Knihy zjavenia, ktoré hovorí takto: «Hľa, všetko robím nové». Kresťanská nádej sa zakladá na viere v Boha, ktorý vždy tvorí niečo nové v živote človeka, tvorí niečo nové v dejinách, tvorí niečo nové vo vesmíre. Náš Boh je Bohom, ktorý tvorí nové veci, lebo je Bohom prekvapení. [Teda] nové veci a prekvapenia.

Nie je kresťanské kráčať s pohľadom upretým do zeme - ako to robia ošípané: vždy tak kráčajú - bez toho, aby pozdvihli oči k horizontu. Akoby sa celé naše putovanie skončilo tu, na piadi pár metrov cesty; akoby v našom živote neexistovala žiadna méta, žiaden cieľ; akoby sme boli nútení túlať sa bez toho, že by naše námahy mali nejaký dôvod.
Toto nie je kresťanské.
Záverečné stránky Biblie nám ukazujú posledný horizont cesty veriaceho človeka: Jeruzalem neba, nebeský Jeruzalem. Ten je vykreslený predovšetkým ako veľký stan, v ktorom Boh zhromaždí všetkých ľudí, aby s nimi naveky prebýval. Toto je naša nádej.
A čo urobí Boh, keď budeme konečne s ním? Prejaví nám nekonečnú nehu, ako keď otec prijíma svoje deti, ktoré sa dlho namáhali a trpeli.
Ján v Apokalypse prorokuje: «Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! ... Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo ... Hľa, všetko robím nové». [Teda] Boh nových vecí!

Skúste sa zamyslieť nad týmto úryvkom zo Svätého písma nie abstraktným spôsobom, ale po prečítaní si terajších denných správ, po sledovaní televíznych novín či prezretí si titulných stránok denníkov, kde sa hovorí o toľkých tragédiách, kde sa ohlasujú smutné správy a je tu riziko, že si na ne privykneme.
Pozdravil som niektorých z Barcelony: koľko smutných správ odial'! Pozdravil som pútnikov z Konga, toľko smutných správaj stadiaľ! A mnoho ďalších! A to sme menovali len dve spomedzi krajín, z ktorých ste tu prítomní ... Pokúste sa pomyslieť na tváre detí, ktoré prežívajú strach z vojny, na plač matiek, na rozbité sny toľkých mladých ľudí, na utečencov, ktorí čelia strašným potulkám a často krát sú vykorisťovaní... Život je bohužiaľ aj toto. Niekedy by sa nám žiadalo povedať, že je predovšetkým toto.

Možno je to tak, a však je tu Otec, ktorý plače s nami; je tu Otec, ktorý roní slzy nekonečnej ľútosti voči svoj im deťom. Máme Otca, ktorý vie plakať, ktorý plače s nami. Otca, ktorý nás vyčkáva, aby nás mohol utešiť, lebo pozná naše utrpenia a pripravil pre nás inú budúcnosť. Toto je tá veľká vízia kresťanskej nádeje, ktorá sa rozširuje na všetky dni našej existencie a chce nás pozdvihnúť.

Boh nechcel naše životy omylom, nútiac seba i nás k ťažkým nociam úzkosti. Naopak nás stvoril, lebo chce, aby sme boli šťastní. Je naším Otcom, a ak my - tu a teraz - zakúšame život, ktorý nie je tým, aký si on prial pre nás, Ježiš nás uisťuje, že sám Boh pracuje na našom vykúpení. On pracuje na tom, aby nás vykúpil. My veríme a vieme, že smrť a . nenávisť nie sú poslednými slovami' vyslovenými nad oblúkom ľudskej existencie. Byť kresťanmi znamená novú perspektívu: pohľad plný nádeje. Niektorí ľudia sa domnievajú, že v živote je všetko šťastie vyhradené len na mladosť a stáva sa minulosťou, a že žiť znamená pomalý úpadok. Iní zase veria, že naše radosti sú len príležitostné a prechodné, a že do života ľudí je vpísaná nezmyselnosť. Sú to tí, ktorí pred toľkými kalamitami hovoria: .Nuž, život nemá zmysel. Naša cesta je nezmyselná.
Avšak my kresťania v toto neveríme. Naopak veríme, že v horizonte človeka je slnko, ktoré osvecuje natrvalo. Veríme, že naše najkrajšie dni majú ešte len prísť. Sme viac ľuďmi jari než jesene. Rád by som sa vás teraz spýtal - každý nech odpovie vo svojom srdci, potichu, ale odpovedzme si: "Som mužom, ženou, chlapcom, dievčaťom jari alebo jesene?
Moja duša má jar alebo jeseň?" Každý si odpovedzme.

Viďme radšej výhonky nového sveta než zožltnuté listy na konároch. Neutiekajme sa k nostalgiám, zármutkom a bedákaniam: vedzme, že Boh z nás chce mať dedičov prísľubu a tých, ktorí neúnavne pestujú sny. Nezabudnite na tú otázku: "Som človekom jari alebo jesene?" Jari, ktorá očakáva rozkvet, ktorá očakáva ovocie, ktorá očakáva slnko, ktorým je Ježiš, alebo jesene, ktorá má vždy tvár sklonenú k zemi, zatrpknutú a - ako som to už niekoľkokrát povedal- s tvárou feferóniek nakladaných v octe.

Kresťan vie, že Božie kráľovstvo, jeho moc lásky, rastie ako veľké pšeničné pole, napriek tomu, že má pomedzi kúkoľ. Vždy sú tu problémy, sú tu ohovárania, sú tu vojny, sú tu choroby ... avšak pšenica rastie a nakoniec bude zlo odstránené. Budúcnosť nemáme v rukách, vieme však, že Ježiš Kristus je tou najväčšou milosťou života: je objatím od Boha, ktorý nás očakáva na konci, ale ktorý nás už teraz sprevádza a utešuje na ceste. On nás privádza do toho veľkého Božieho "stánku", ktorý je medzi ľuďmi (porov. Zjv 21 ,3), spolu s ostatnými, mnohými bratmi a sestrami, a my Bohu prinesieme spomienku na tieto dni prežité na zemi.

A vtedy bude prekrásne objaviť, že nič nebolo stratené, žiaden úsmev a žiadna slza. Akokoľvek by bol náš život dlhý, bude sa nám zdať, že sme ho prežili jedným dychom. A že stvorenie sa nezastavilo pri šiestom dni knihy Genezis, ale neúnavne pokračovalo ďalej, lebo Boh sa vždy o nás zaujímal. Až do dňa, kedy bude všetko dovŕšené, v to ráno, keď zmiznú slzy, v tom okamihu, keď Boh vysloví svoje posledné slovo požehnania: «Hľa - hovorí Pán - všetko robím nové!», Áno, náš Otec je Bohom novosti a prekvapení. A v ten deň budeme skutočne šťastní a zaplačeme. Áno, ale plakať budeme od radosti. 

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 35/2017 – 27.august 2017

príhovor pápeža Františka

Dnes, na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie, nám evanjelium predstavuje Nazaretskú devu, ktorá sa po prijatí anjelovej zvesti urýchlene vydáva na cestu, aby bola nablízku Alžbete počas posledných mesiacov jej tehotenstva. Pri príchode k nej Mária z jej úst počuje slová, ktoré dali podobu modlitbe „Zdravas, Mária": «Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života» (Lk 1,42). Naozaj, ten najväčší dar, ktorý Mária prináša Alžbete – a celému svetu – je Ježiš, ktorý už žije v nej; a žije nielen vo viere a v očakávaní, ako u toľkých žien Starej zmluvy: z Panny [Márie] si Ježiš vzal ľudské telo, pre svoje poslanie spásy.

V dome Alžbety a jej manžela Zachariáša, kde predtým vládol smútok z chýbajúcich detí, teraz je tam radosť z prichádzajúceho dieťatka. Z dieťaťa, ktoré sa stane veľkým Jánom Krstiteľom, predchodcom Mesiáša. A keď prichádza Mária, radosť prekypuje a vyráža zo sŕdc, pretože neviditeľná, ale skutočná Ježišova prítomnosť napĺňa zmyslom všetko: život, rodinu, spásu ľudu... Všetko!

Táto plná radosť sa prejavuje Máriiným hlasom v nádhernej modlitbe, ktorú nám uchovalo Lukášovho evanjelium a ktorá sa podľa svojho úvodného slova v latinčine nazýva Magnifikat. Je to spev na chválu Boha, ktorý koná veľké veci cez ponížených ľudí, neznámych pre svet, akou je sama Mária, akým je jej manžel Jozef, a akým je aj miesto, kde žijú, Nazaret.

To sú tie veľké veci, ktoré Boh vykonal cez ponížených ľudí, veľké veci, ktoré Pán koná vo svete cez ponížených, pretože poníženosť je ako prázdno, ktoré necháva priestor Bohu. Ponížený človek je mocný, pretože je pokorný, nie preto, že je silný. A toto je veľkosť poníženého a poníženosti. Chcel by som sa vás opýtať – a aj sám seba – ale neodpovedajme nahlas, každý si odpovedzme v srdci: „Ako je to s mojou pokorou?"

Magnifikat ospevuje Boha milosrdného a verného, ktorý napĺňa svoj plán spásy prostredníctvom maličkých a chudobných, cez tých, ktorí majú vieru v neho, ktorí sa spoliehajú na jeho slovo, tak ako Mária. Hľa, Alžbetino zvolanie: «Blahoslavená si ty, ktorá si uverila» . Príchod Ježiša prostredníctvom Márie vytvoril v tom dome nielen ovzdušie radosti a bratského spoločenstva, ale aj ovzdušie viery, ktorá privádza k nádeji, k modlitbe, ku chvále.

Všetko toto by sme si priali, aby sa udialo aj dnes v našich domovoch. Oslavou presvätej Panny Márie Nanebovzatej si žiadame, aby nám ona opäť priniesla do našich rodín, do našich spoločenstiev, ten nesmierny dar, tú jedinečnú milosť, o ktorú musíme vždy prosiť na prvom mieste a ponad všetky iné milostivé dary, ktoré nám tiež môžu ležať na srdci: o ten milostivý dar, ktorým je Ježiš Kristus!

Prinášajúc Ježiša, Mária prináša aj nám novú radosť, plnú významu; prináša nám novú schopnosť prekonať s vierou tie najbolestnejšie a najťažšie momenty, prináša nám schopnosť milosrdenstva, aby sme si vzájomne odpúšťali, chápali sa a podporovali sa navzájom.

Mária je vzorom čností a viery. Keď ju dnes kontemplujeme v jej nanebovzatí, pri naplnení jej pozemského putovania, ďakujeme jej za to, že nás vždy predchádza na púti života a viery – je prvou učeníčkou. A prosíme ju, aby nás ochraňovala a bola nám oporou, aby sme mohli mať vieru, ktorá je silná, radostná a milosrdná; aby nám pomáhala byť svätými, aby sme sa s ňou stretli jedného dňa v nebi."

Po týchto slovách sa Svätý Otec spolu s prítomnými pomodlil v latinskom jazyku modlitbu Anjel Pána. Po zvyčajnej prosbe za zosnulých udelil svoje Apoštolské požehnanie. Pred záverečným pozdravom jednotlivých skupín veriacich pápež František pridal prosbu k Panne Márii o sprostredkovanie daru pokoja.

„Milí bratia a sestry, Márii, Kráľovnej pokoja, ktorú dnes kontemplujeme v sláve raja, chcem opätovne zveriť úzkosti a bolesti národov, ktoré v toľkých kútoch sveta trpia v dôsledku prírodných pohrôm, sociálnych napätí alebo konfliktov. Nech naša nebeská Matka všetkým vyprosí útechu a budúcnosť v pokoji a svornosti!"

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 34/2017 – 20.august 2017

katechéza pápeža Františka

«Potom sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: „Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje." A jej povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené." Vtedy tí, čo s ním stolovali, začali si hovoriť: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?" On však povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!» (Lk 7,44.47-50)

Počuli sme reakciu hostí u farizeja Šimona: «Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?". Ježiš práve vykonal škandalózny skutok. Jedna žena z mesta, ktorú všetci poznali ako hriešnicu, vošla do Šimonovho domu, kľakla si k Ježišovým nohám a vyliala na ne voňavý olej. Všetci, ktorí tam boli pri stole, šomrali: ak je Ježiš prorok, nemal by akceptovať takéto prejavy, hlavne od ženy ako je táto.

Tieto ženy, nešťastnice, slúžili len na návštevy potajomky – aj zo strany vysoko postavených mužov –, alebo na ukameňovanie. Podľa vtedajšieho myslenia, medzi svätým a hriešnikom, medzi čistým a nečistým, mala byť jednoznačná separácia.

Ale Ježišov postoj je iný. Od začiatku svojho pôsobenia v Galilei sa približuje k malomocným, posadnutým, všetkým chorým a žijúcim na okraji spoločnosti. Takýto spôsob správania nebol vôbec bežný, a to natoľko, že táto sympatia Ježiša voči vylúčeným, „nečistým", bude jednou z vecí, ktoré najviac znepokoja jeho súčasníkov.

Tam kde nejaký človek trpí, Ježiš sa ho ujíma a preberá utrpenie na seba. Ježiš nekáže, že podmienky trestu sa majú hrdinsky znášať, tak ako to hovorili stoickí filozofi. Ježiš zdieľa ľudskú bolesť, a keď sa s ňou stretáva, z jeho vnútra vychádza ten postoj, ktorý charakterizuje kresťanstvo: milosrdenstvo. Ježiš oproti ľudskej bolesti cíti milosrdenstvo: Ježišovo srdce je milosrdné. Ježiš zažíva súcit. Doslovne: Ježiš cíti chvenie svojich vnútorností. Koľko krát sa v evanjeliách stretneme s podobnými reakciami. Ježišovo srdce stelesňuje a odhaľuje srdce Boha, ktoré tam, kde nejaký muž či žena trpí, chce jeho uzdravenie, oslobodenie a plnosť života.

Z tohto dôvodu Ježiš doširoka otvára náruč hriešnikom. Koľkí ľudia ešte aj dnes zotrvávajú v pomýlenom živote, pretože nenachádzajú nikoho, kto by bol ochotný sa na nich pozrieť iným spôsobom, Božími očami, alebo lepšie povedané srdcom Boha, to znamená pozerať na nich s nádejou. Ježiš naopak vidí možnosť zmŕtvychvstania aj u toho, kto urobil mnoho chybných rozhodnutí. Ježiš je vždy tu, s otvoreným srdcom, roztvárajúc to milosrdenstvo, ktoré má v srdci: odpúšťa, objíma, chápe, približuje sa, taký je Ježiš!

Niekedy zabúdame, že u Ježiša nešlo o ľahkú lásku za nízku cenu. Evanjeliá zachytávajú prvé negatívne reakcie voči Ježišovi práve vtedy, keď istému človeku odpustil hriechy. Bol to muž, ktorý trpel dvojnásobne: pretože nemohol kráčať a pretože cítil, že zlyhal. A Ježiš chápe, že tá druhá bolesť je väčšia od prvej, až do tej miery, že sa ho hneď ujíma s ohlasovaním oslobodenia: «Synu, odpúšťajú sa ti hriechy!». Oslobodzuje ho od toho pocitu skľúčenosti z vlastného zlyhania. A vtedy niektorí zákonníci – to sú tí, čo veria, že oni sú dokonalí: a myslím na mnohých katolíkov, ktorí sa pokladajú za dokonalých a pohŕdajú inými... toto je smutné... – niektorí tam prítomní zákonníci sa pohoršili nad týmito Ježišovými slovami, ktoré im znejú ako rúhanie, keďže len Boh môže odpúšťať hriechy. My ktorí sme zvyknutí zakusovať odpúšťanie hriechov, niekedy až príliš „lacno", mali by sme si niekedy spomenúť, čo sme stáli Božiu lásku. Každý z nás stál dosť: život Ježiša! On by ho bol dal aj pre iba jedného z nás.

Ježiš ide na kríž nie preto, že uzdravuje chorých, že káže lásku, že ohlasuje blahoslavenstvá. Boží Syn ide na kríž predovšetkým preto, lebo odpúšťa hriechy, pretože chce úplné, definitívne oslobodenie ľudského srdca. Pretože neakceptuje, že ľudská bytosť strávi celý svoj život s tým nezmazateľným „tetovaním", s myšlienkou, že nemôže byť prijatá milosrdným srdcom Boha. A s týmito pocitmi Ježiš ide naproti hriešnikom, ktorými sme my všetci. Takto sa hriešnikom dostáva odpustenie. Nie sú len upokojení na úrovni psychologickej, pretože sú oslobodení od pocitu viny. Ježiš robí oveľa viac: ponúka ľuďom, ktorí zlyhali, nádej nového života. „Ale, Pane ja som handra" – „Pozeraj dopredu a dám ti nové srdce". Toto je nádej, ktorú nám dáva Ježiš. Život poznačený láskou.

Mýtnik Matúš sa stáva apoštolom Krista. Matúš, ktorý je zradcom vlasti, zdieračom ľudí. Zachej, skorumpovaný jerišský boháč – ten mal určite titul úplatkára –, mení sa na dobrodinca chudobných. Žena zo Samárie, ktorá mala piatich mužov a teraz žila s ďalším, počuje prísľub „živej vody", ktorá v nej môže vyvierať natrvalo. Takto Ježiš mení srdce, robí tak s nami všetkými. Osoží nám pomyslieť na to, že Boh si nevybral ako prvý základ na sformovanie svojej Cirkvi ľudí, ktorí nikdy nepochybili. Cirkev je ľud hriešnikov, ktorí zažívajú milosrdenstvo a odpustenie Boha. Peter pochopil viac pravdy o sebe počas spevu kohúta, než pri svojich poryvoch šľachetnosti, ktoré mu vydúvali hruď v pocite nadradenosti nad ostatnými. Bratia a sestry, všetci sme úbohí hriešnici, odkázaní na Božie milosrdenstvo, ktoré má silu zmeniť nás a dať nám novú nádej, a to každý deň. A robí to! A ľuďom, ktorí pochopili túto základnú pravdu, Boh darúva poslanie najkrajšie na svete, a to lásku k bratom a sestrám, a ohlasovanie milosrdenstva, ktoré on neodopiera nikomu. A toto je naša nádej. Poďme vpred s touto dôverou v odpustenie, v Ježišovu milosrdnú lásku.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 33/2017 – 13.august 2017

katechéza pápeža Františka

«Veď skrze vieru v Ježišovi Kristovi ste všetci Božími synmi. Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli. Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Ježišovi Kristovi» (Gal 3,26-28).

Bývali časy, kedy boli chrámy nasmerované na východ. Do posvätného priestoru sa vstupovalo cez dvere otvorené na západ a kráčajúc chrámovou loďou sa smerovalo na východ. Bol to dôležitý symbol pre antického človeka, alegória, ktorá počas dejín postupne upadala. My, ľudia modernej doby, oveľa menej naučení chápať veľké znamenia kozmu, si takmer nikdy nepovšimneme niečoho podobného. Strana západu je kľúčovým bodom súmraku, tam, kde svetlo zomiera. Východ je naopak miestom, kde nad temnotami zvíťazí prvý lúč úsvitu a pripomína nám Krista, Slnko vychádzajúce z výsosti.

Starobylé krstné obrady predpisovali, že katechumeni mali recitovať prvú časť svojho vyznania viery upierajúc zrak smerom na západ. A takto obrátených sa ich pýtali: ,Zriekate sa Satana, jeho služby a jeho skutkov?'. A budúci kresťania zborovo opakovali: ,Zriekam!'. Potom sa bolo treba obrátiť k apside, smerom na východ, kde vychádza slnko a kandidátov na krst sa opäť opýtali: ,Veríte v Boha Otca, Syna a Ducha Svätého?'. Oni vtedy odpovedali: ,Verím!'.

V moderných dobách sa nám sčasti vytratilo čaro tohto rítu. Stratili sme citlivosť na jazyk vesmíru. Prirodzene nám ostalo vyznanie viery, vytvorené na základe krstných otázok, ktoré sú charakteristické pre slávenie niektorých sviatostí. Toto v každom prípade zostáva vo svojom význame nedotknuté. Čo to znamená byť kresťanmi? Znamená to hľadieť na svetlo, pokračovať vo vyznávaní viery vo svetle aj vtedy, keď je svet zahalený do noci a do tmy.

Kresťania nie sú vyňatí z temnôt, vonkajších alebo aj vnútorných. Nežijú mimo tento svet, avšak skrze Kristovu milosť prijatú v krste sú mužmi a ženami, ktorí sú ‚zorientovaní‘ (nasmerovaní). Neveria v temnotu, ale v denný jas; nepodliehajú noci, ale dúfajú v úsvit; nie sú porazení smrťou, ale túžia po zmŕtvychvstaní; nie sú zlomení zlom, lebo vždy veria v nekonečné možnosti dobra. A toto je naša kresťanská nádej: Ježišovo svetlo, spása, ktorú nám prináša Ježiš so svojim svetlom, ktoré nás zachraňuje pred temnotami.

Sme tí, ktorí veria, že Boh je Otec: toto je svetlo! Nie sme siroty, máme Otca a naším Otcom je Boh. Veríme, že Ježiš zostúpil medzi nás, kráčal tým istým životom ako my, stal sa spoločníkom najmä tých chudobnejších a krehkejších: toto je to svetlo! Veríme, že Duch Svätý neúnavne pôsobí pre dobro ľudstva a sveta, a že dokonca tie najväčšie bolesti dejín budú prekonané: toto je nádej, ktorá nás budí každé ráno!

Veríme, že každý prejav citu, každé priateľstvo, každá dobrá túžba, každá láska, dokonca aj tie najmenšie a najzanedbateľnejšie, raz nájdu svoje naplnenie v Bohu: toto je tá sila, ktorá nás poháňa s nadšením objať náš každodenný život! A toto je naša nádej: žiť v nádeji a žiť vo svetle, vo svetle Boha Otca, vo svetle Ježiša Spasiteľa, vo svetle Ducha Svätého, ktorý nás poháňa kráčať v živote vpred. Potom tu máme ďalšie veľmi krásne znamenie krstnej liturgie, ktoré nám pripomína dôležitosť svetla. V závere obradu sa rodičom – ak ide o dieťa – alebo samotnému krstencovi – ak ide o dospelého – odovzdáva svieca, ktorej plameň sa zapálil od paškálu. To je tá veľká svieca, ktorá počas veľkonočnej vigílie vstupuje úplne potme do chrámu, aby sa tak vyjadrilo tajomstvo Ježišovho zmŕtvychvstania. Od tejto sviece si všetci zažnú vlastnú sviečku a predajú plameň ľuďom naokolo. Tento znak vyjadruje pomalé šírenie sa Ježišovho vzkriesenia v životoch všetkých kresťanov. Život Cirkvi – použijem trochu expresívny výraz – znamená nakazenie svetlom. Čím viac Ježišovho svetla máme my kresťania, čím viac Ježišovho svetla je v živote Cirkvi, tým väčšmi je živá. Život Cirkvi znamená kontamináciu svetlom.

To najkrajšie povzbudenie, ktoré si môžeme navzájom dať, je pripomínať si vždy náš krst. Chcel by som sa vás opýtať: koľkí z vás si vedia spomenúť na dátum vlastného krstu? Nemusíte odpovedať, lebo niekto by sa mohol aj zahanbiť! Zamyslite sa, a ak si nespomínate, bude to dnes vaša domáca úloha: choď za mamou, za otcom, za tetou či strýkom, za starou mamou, starým otcom a spýtaj sa ich: ,Kedy som bol pokrstený?'. A už to nikdy nezabudnime! Je to jasné? Urobíte to? Dnešnou úlohou je zistiť a zapamätať si dátum krstu, ktorý je dátumom znovunarodenia, je to dátum svetla, je to dátum toho – dovolím si to povedať –, keď sme boli nakazení Kristovým svetlom.

Narodili sme sa dvakrát: prvýkrát do prirodzeného života, druhýkrát vďaka stretnutiu s Kristom v krstiteľnici. Tam sme zomreli smrti, aby sme v tomto svete žili ako Božie deti. Tam sme sa stali tak ľudskými, ako by sme si to nikdy nedokázali predstaviť. To je ten dôvod, prečo my všetci musíme šíriť vôňu krizmy, ktorou sme boli pomazaní v deň nášho krstu. Žije v nás a pôsobí Duch Ježiša, prvorodeného z mnohých bratov, zo všetkých tých, ktorí sa stavajú proti neodvrátiteľnosti temnoty a smrti.

Aká to milosť, keď sa kresťan skutočne stáva ,Kristoforom', čo znamená ,nosičom Krista' vo svete! Obzvlášť pre tých, ktorí prechádzajú situáciami smútku, zúfalstva, temnoty a nenávisti. A toto možno vyčítať z mnohých maličkostí: zo svetla, ktoré si kresťan chráni v očiach, z hĺbkového pokoja, o ktorý nepríde ani v tých najzložitejších dňoch, z ochoty znovu mať rád aj po zakúsení mnohých sklamaní. Keď sa budú v budúcnosti písať naše dejiny, čo o nás povedia? Že sme boli schopní nádeje, alebo že sme ukryli svoje svetlo pod mericu? Ak budeme verní nášmu krstu, budeme šíriť svetlo nádeje – krst je začiatok nádeje, tej nádeje, ktorá je Božia – a budeme môcť budúcim generáciám odovzdať dôvody pre život.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 32/2017 – 6.august 2017

Keď apoštoli na Turíce prijali Ducha Svätého, nenechali si túto radostnú zvesť pre seba. Dosť nahlas, aby upútali ľudí, „začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť" (Sk 2, 4). Boli až takí hluční, že Peter musel vysvetliť, že nie sú opití, ale plní Ducha! Potom využil príležitosť a mal prvú kázeň o Ježišovi. Bolo to prvé autoritatívne vyhlásenie Cirkvi: „Mužovia, Izraeliti, počujte tieto slová: Boh u vás potvrdil muža, Ježiša Nazaretského, mocnými činmi, divmi a znameniami, ktoré, ako sami viete, Boh skrze neho medzi vami urobil. A vy ste ho, vydaného podľa presného Božieho zámeru a predvídania, rukami bezbožníkov pribili na kríž a zavraždili. Ale Boh ho vzkriesil a zbavil múk smrti, lebo ho nemohla držať vo svojej moci... Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom".

„Ježiš Nazaretský." Viem si predstaviť, že sa ľudia zachveli, keď to meno počuli. Mnohí vedeli, že muža menom Ježiš pred niekoľkými týždňami usmrtili. Mysleli si, že skončil. Ale teraz s údivom počúvali, ako Peter zvelebuje vzkrieseného Ježiša a vyslovuje jeho meno v moci Ducha Svätého. Petrovo ohlasovanie bolo istým novým zmŕtvychvstaním pre Ježiša. Samozrejme, fyzicky už vstal z hrobu. Ale Petrove slová vzkriesili Ježiša v srdciach ľudí, ktorí si mysleli, že je mŕtvy. Keď sa Ježišovo meno vysloví v moci Ducha, opäť ožije!

Peter s odvahou povedal: „Vy ste ukrižovali a zabili Ježiša." Zástup ľudí mohol odpovedať: „Mýliš sa. Nešli sme za Pilátom a nežiadali sme jeho smrť. Neboli sme v Jeruzaleme. Prišli sme len sláviť Turíce." Nikto však nenamietal. Prečo nie? Pretože Duch Svätý konal to, čo Ježiš povedal: „On ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd" (Jn 16, 8). Skrze toto „usvedčenie" ľudia, ktorí počuli Petra, pochopili, že Ježiš bol „prebodnutý pre naše hriechy". Pochopili, že svojimi hriechmi oni sami ukrižovali Ježiša Nazaretského.

A čo my? Aj pre nás musí prísť chvíľa, keď môžeme s plným presvedčením povedať: „Svojimi hriechmi som spôsobil Ježišovi smrť. Zabil som ho." Až potom môžeme naozaj oceniť to ostatné, čo Peter povedal: Zabili sme Ježiša. Ale Boh ho vzkriesil pre naše ospravodlivenie. Ježiš je Pán!

Samozrejme, Peter vedel, že na titule „Pán" je niečo veľmi zvláštne. A vedel to aj Pavol, lebo napísal, že „nik nemôže povedať: ‚Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom". A Pavol ešte napísal: „Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: ‚Ježiš je Pán!‘ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený". Uvažujte o tom a zistíte, že „Ježiš je Pán" nie je neutrálny výrok. Keď to poviete úprimne, robíte rozhodnutie o svojom živote. Vravíte Ježišovi: „Uznávam ťa za svojho Učiteľa. Podriaďujem sa ti. Viem, že máš na mňa nárok." „Ježiš je Boží Syn" je tiež dôležitý výrok viery, ale nesúvisí s osobným odovzdaním sa. Podľa môjho názoru toto je dôvod, prečo zlí duchovia nikdy nemali problém povedať Ježišovi: „Čo ťa je do nás, Syn Boží?. Jednoducho uznávali a konštatovali nemennú skutočnosť. Ale zlí duchovia nikdy nepovedali: „Vieme, kto si, Ježiš. Si Pán." Nemohli to povedať, lebo uznať Ježišovu vládu znamená vyhlásiť podriadenosť Ježišovi.

Keď úprimne vyhlásite, že Ježiš je Pán, zmení sa vám život. Pozrite sa na Pavla: jeho život sa rozdelil na „predtým" a „potom" vo chvíli, keď sa mu Ježiš zjavil a on zakúsil „vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána". Toto rozdelenie života na dve časti sa týka aj nás. Na jednej strane každý má určité skúsenosti, ktoré mu rozdeľujú život. Je to manželstvo, vysvätenie za kňaza alebo iná prelomová udalosť. Keďže však každý z nás je povolaný stretnúť sa s Ježišom osobne, veľká deliaca čiara života je práve chvíľa, keď ho spoznáme ako svojho Pána.

Preto potrebujeme svetlo Turíc, svetlo, ktoré osvecuje každú Ježišovu stránku. Keď Duch zostúpil na apoštolov, pochopili tajomstvo kríža a prijali Krista za svojho Pána. To isté sa stane, keď Duch zostúpi na vás i na mňa. Vo svetle Turíc sa váš výrok, že „Ježiš je Pán", stane viac než len ústnym vyjadrením. Znamená to, že chcete, aby Ježiš vládol nad všetkým – nad vašou prácou, financiami, sexuálnym životom, všetkými udalosťami. Znamená to, že uznávate, že vo vás sú veľké kontinenty – váš rozum, vôľa, emócie, predstavivosť –, kde musí byť ohlasovaný Ježiš. Tak ako sa apoštoli rozišli do všetkých kútov sveta a ohlasovali, že Ježiš je Pán, aj vy musíte priniesť to isté posolstvo do každej stránky svojho života. Keď to urobíte, vstúpite do nového sveta svätosti a rastu v Duchu. Chcete zakúšať ešte viac radosti a sily v tomto novom svete, v tomto novom rozmere života? Môžete! Proste Otca o milosť nových Turíc. Máte Ježišovo slovo, že ten najlepší Otec neodoprie Ducha Svätého nikomu, kto ho prosí. 

                            P. Raniero Cantalamessa

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 31/2017 – 30. júl 2017

V predchádzajúcom článku sme sa pozreli na to, ako nás chce Boh očisťovať. Jeho prácu sme prirovnali k roztápajúcemu ohňu, ktorý očisťuje zlato a striebro. V tomto článku sa chceme pozrieť na iný druh očisťovania. Chceme sa pozrieť na to, že Ježiš nám chce svojou láskou roztopiť srdce. Chceme sa pozrieť na to, ako nám naše skúsenosti s Ježišom môžu obmäkčiť srdce, aby nás mohol ešte väčšmi tvarovať na svoj obraz.

Videli ste niekedy, akí rozcítení môžu byť ľudia? Zdá sa, že keď niekto vidí skutok mimoriadnej láskavosti alebo veľkorysosti, srdce sa mu roztopí. Vždy, keď niekto svoju manželku prekvapí nečakaným darom, srdce sa roztopí. Vždy, keď nám dobrý priateľ pomôže alebo povzbudí nás, srdce sa nám roztopí. Takéto gestá nás dojmú a aj my chceme byť láskavejší a štedrejší. Láska rodí lásku – nie preto, že musíme vyrovnať skóre, ale preto, lebo v prítomnosti lásky sa nám roztápa srdce. Chceme napodobňovať lásku, ktorú sme zakúsili.

Stretnúť sa s dokonalou láskou

Či už je to manželský pár, vzácni priatelia, alebo bratia a sestry, jedno platí: aj tie najlepšie priateľstvá majú svoje nedostatky. Manželia, ktorí sa naozaj milujú, si môžu ublížiť, hoc aj neúmyselne. Človek môže mať toľko starostí v živote, že nenavštívi chorého priateľa. Mladý človek môže manipulovať alebo podvádzať, aby navonok pred rodičmi vyzeral dobre. Nie je úprimný a otvorený.

Ježiš je úplne iný! Miluje dokonale, bezchybne. Nikdy neubližuje slovami, nikdy nepodvádza, nikdy nie je sebecký alebo arogantný. Jeho láska nepozná hranice, a preto má moc roztápať nám srdce viac než akákoľvek iná láska, ktorú zakúsime. Ako sa stretneme s touto láskou? Ako môžeme zakúsiť Ježiša, aby nám mohol roztopiť srdce? Určite sa môžeme obrátiť na Písmo a sústrediť sa na to, kým Ježiš je a čo pre nás urobil.

Boh ho inšpiroval

Svätý Pavol opísal dôležitosť Božieho slova jednou vetou. Povedal: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté" Pre toto vnuknutie veríme, že Biblia obsahuje Božie zjavenie pre nás. Písmo nie je súbor učení, ale Božie slovo. Je to posolstvo, ktoré nám Boh povedal. Či už čítame o velebe Boha, nášho Stvoriteľa, alebo o Ježišovom učení, alebo o povolaní žiť vo svätosti, slová, ktoré čítame, vnukol Boh. A toto vnuknutie znamená, že Duch Svätý môže tieto slová vziať a oživiť ich v našom srdci. Duch môže tieto slová použiť, aby oslovil naše najhlbšie túžby a potreby. Môže tieto slová naplniť svojou mocou a milosťou – mocou a milosťou žiť nový život.

Svätý Augustín svedčí o tejto moci vnuknutého Božieho slova. Keď zápasil medzi túžbou veriť a túžbou po telesných veciach, raz počul hlas, ktorý mu povedal: „Vezmi a čítaj." Augustín vnímal, že mal čítať Písmo. Otvoril teda Bibliu a prečítal si to, čo mu hneď udrelo do očí: „Žime počestne ako vo dne; nie v hýrení a opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie v svároch a žiarlivosti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista; a o telo sa nestarajte podľa jeho žiadostí". V tej chvíli mu zmäklo srdce, zápas bol vyriešený a svoj život odovzdal Pánovi. Ak si zvykneme každý deň čítať Písmo a uvažovať o ňom, Duchu Svätému dáme príležitosť, aby nás priviedol k Ježišovi. Ak uvažovanie pri modlitbe spojíme so štúdiom Písma, naše srdce sa bude roztápať. Budeme prosiť Ježiša, aby nás tvaroval na svoj obraz. Vyjadrené slovami svätého Pavla, spoznáme „Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá".

Nielen Písmo roztápa naše srdce a pretvára ho na Ježišov obraz. Máme stáročia cirkevnej tradície a dejín. Boh mal v každej dobe svätých mužov a ženy, ako napríklad svätý Augustín. Ich spisy, skúsenosti a životné príbehy nás inšpirujú a pobádajú, aby sme sami hľadali Božiu prítomnosť.

Napríklad svätá Margita Mária Alacoque (1647 – 1690) mala videnie Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Keď hľadela na jeho zranené srdce, vnímala, že jej Pán hovorí, že chce, aby každý videl Ježišovu lásku a milosrdenstvo k tomuto svetu a osobitne k trpiacim. Sestra Mária od svätého Petra (1816 – 1848), karmelitánka, mala iné videnie – tentoraz videnie Svätej Ježišovej tváre. Pán mal pre ňu osobité posolstvo: „Ľudia, ktorí budú tu na zemi uvažovať o ranách na mojej tvári, budú ich kontemplovať oslávené v nebi." Svätá Faustína (1905 – 1938), ktorá je bližšie súčasnosti, mala videnie Ježiša s lúčmi svetla, ktoré vychádzali z jeho srdca. Faustína verila, že Boh ju povolal, aby o tomto videní povedala celému svetu. Stala sa „apoštolkou Božieho milosrdenstva", aby každý videl nežnú Božiu lásku.

Väčšina z nás asi neuvidí to, čo videli tieto tri ženy. Nie každý dostane takéto milosti. Ale veríme, že Boh dáva tieto videnia, aby o nich vedeli všetci veriaci. To znamená, že môžeme premýšľať o ich slovách a veriť, že Duch Svätý naše meditácie naplní svojou milosťou. Tento týždeň urobte pokus. Keď sa budete modliť, uvažujte o jednom z týchto videní. Vybavte si ho v mysli. Predstavte si, čo vám prostredníctvom neho chce Ježiš povedať. Svoje srdce sústreďte na pravdy, ktoré predstavuje. Spočívajte v Božej milosti a sledujte, ako vám Duch Svätý roztápa srdce.

Eucharistia nás roztápa

Tento článok nemôžeme ukončiť bez toho, aby sme nehovorili o ďalšom, intímnejšom spôsobe, akým môžeme zakúsiť prítomnosť Ježiša: počas svätej omše. Vždy, keď prijímame Kristovo telo a krv, môžu sa nám o čosi viac otvoriť oči. O čosi viac môžeme vnímať jeho prítomnosť. O čosi viac sa nám roztopí srdce. Ježiš je totiž fyzicky prítomný v hostii a vo víne. Pri svätej omši si pripomíname jeho obetu na kríži. Oslavujeme lásku, ktorá ho pobádala položiť svoj život za nás. A pri tejto oslave a spomínaní Duch Svätý do nášho srdca posiela oheň svojej lásky.

Hoci o svätej omši toho môžeme povedať veľa, chceme sa zamerať na jedno. Chceme vás povzbudiť, aby ste na svätú omšu prichádzali hladní po Ježišovi. Príďte smädní po jeho prítomnosti. Proste ho, aby vám otvoril oči, aby ste uvideli jeho kríž ako najväčší znak jeho lásky k vám. Proste ho, aby vám ukázal, čo chce urobiť pre vás aj v budúcnosti. Roztop mi srdce, Pane!

Prorok Izaiáš sa jedného dňa približne sedemsto rokov pred Kristom modlil v jeruzalemskom chráme. Pri modlitbe mal videnie neba: „Videl som Pána sedieť na vysokom a vznešenom tróne; lem jeho rúcha napĺňal svätyňu. Vedľa neho stáli serafíni... A jeden druhému volal: ‚Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov, celá zem je plná jeho slávy‘". Keď to Izaiáš uvidel, myslel si, že celý jeho život je stratený. Potom skríkol: „Beda mi...! Na vlastné oči som videl kráľa, Pána zástupov". Srdce sa mu roztopilo a chcel sa ponúknuť za Božieho služobníka: „Tu som, mňa pošli!"

Keď vstúpime do Pánovej prítomnosti, môžeme si myslieť, že náš život je stratený – ale v dobrom. Naše obavy zmiznú. Naplní nás radosť a vďačnosť Ježišovi. Úzkosť nahradí dôvera v Boha. Budeme hovoriť: „Milujem ťa, Ježiš! Chcem ti vo svojom živote vzdávať slávu." Takýto pocit máme, keď sa nám roztopí srdce. Dnes a každý deň sa modlime: „Príď, Pane Ježišu! Daj mi pocítiť svoju prítomnosť. Príď a svojou láskou mi roztop srdce. Príď a tvaruj ma na svoj obraz. Pane, chcem žiť len pre teba!"

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 30/2017 – 23. júl 2017

Boh chce odstrániť všetky naše nečistoty

Zlato je jeden z najvzácnejších kovov na svete. Je nesmierne potešujúce dostať do daru 24-karátový zlatý prsteň alebo pár náušníc. Dvadsaťštyri karátov znamená, že prsteň je vyrobený z čistého zlata. Nie sú v ňom žiadne prímesi, ako je to v prípade 18-karátového (na 75 percent čisté) alebo 10-karátového zlata (na 42 percent čisté). Aby zlatníci získali 24 karátov, musia kov opakovane vystaviť intenzívnemu teplu. Všetky nečistoty vyplávajú na povrch roztopeného kovu a odstránia sa. Ostane len čisté zlato.

Takto môžeme premýšľať aj o raste vo svätosti. Vieme, že ešte nie sme 24-karátové zlato, ale to neznamená, že nerobíme pokroky. Tak ako čisté zlato prejde viacnásobným lúhovaním, aj my podstupujeme očisťovanie. Každý deň nám dáva ďalšiu príležitosť, aby nás Boh trochu viac očistil. Každý deň nám dáva ďalšiu príležitosť, aby sme dovolili Bohu odstrániť zopár ďalších nečistôt.

Tento proces roztápania a tvarovania môže byť niekedy ťažký, ale stojí za to. Nielenže sa očisťujeme, ale zároveň sa približujeme k Ježišovi. Nielenže sa zbavujeme hriechu, ale napĺňa nás aj Boží život a láska. Neodstraňujeme len nečistoty, ale sme čistejší a čistejší. Preto nás Ježiš pobáda, aby sme „boli dokonalí", ako je dokonalý jeho Otec. Jeho láska k nám je taká silná, že nás chce oslobodiť od všetkého, čo ho od nás oddeľuje – od všetkého, čo nás ponecháva v temnote a zviazanosti. Pozrime sa na tento Boží lúh.

Niektorí izraelskí proroci hovoria o Bohu ako očisťujúcom ohni. Prorok Izaiáš hovorí, že Boh očistil Izrael „v peci biedy" tak, že poslal ľud do vyhnanstva. Prorok Zachariáš sľúbil, že Boh „vyskúša" ľud, „ako sa skúša zlato" a „ako sa vytápa striebro". Najdramatickejšie proroctvo však pochádza z Knihy proroka Malachiáša.

Malachiáš účinkoval v polovici piateho storočia pred Kristom, keď sa Izraeliti vracali z babylonského vyhnanstva a čakala na nich ťažká úloha opäť vybudovať Jeruzalem. Celé desaťročia žili v pohanskej krajine a ovplyvnilo ich babylonské zmýšľanie. Malachiáš im vyčítal: „Obťažujete Pána..., keď hovoríte: ‚Každý, aj kto pácha zlo, je príjemný v očiach Pánových a v takých má on záľubu".

Dobre to poznáme, však? Vtedy i dnes si mnohí ľudia myslia, že môžu robiť, čo len chcú –dobré i zlé –, a vôbec na tom nezáleží. Hovoria si: „Boh bude v nás mať záľubu." Takéto zmýšľanie však nie je len popletené, ale aj nebezpečné. Hriech má večné dôsledky a musíme si ich uvedomiť.

V tom zmätku, ktorý dnes vidíme, to naozaj nie je nič nové. Ľudia mali pomýlenú mienku o hriechu aj v Malachiášových časoch – ba ešte skôr, pri páde našich prvých rodičov. Tisícročia naše hriechy ubližovali našim vzájomným vzťahom. Ubližovali nášmu vzťahu s Pánom. A naďalej ho obťažujú.

Malachiáš však svoje proroctvo neuzatvára sťažnosťami na Izraelitov. Hovorí, že Boh ich i nás chce očistiť: „Hľa, ja posielam svojho anjela, aby mi pripravil cestu," povedal Pánovým hlasom. „Hneď potom príde do svojho chrámu Pán, ktorého hľadáte, a anjel zmluvy, po ktorom túžite. Hľa, príde, hovorí Pán zástupov... Veď on je ako oheň, ktorý roztápa... očistí synov Léviho a zošľachtí ich ako zlato a striebro, takže budú prinášať Pánovi obety v spravodlivosti. Vtedy sa Pánovi zapáči obeta Júdu a Jeruzalema..."

Keby sme sa na tieto slová pozreli očami evanjelia, prišli by sme k užitočným záverom. Videli by sme Jána Krstiteľa ako „posla", ktorého poslal Boh, aby mu pripravil cestu. Videli by sme aj „Pána", ktorého „hľadáme". Je ním sám Ježiš. Premýšľali by sme o tom, ako Ježiš vstúpil do jeruzalemského chrámu a vyčistil ho vyhnaním peňazomencov. Premýšľali by sme aj o tom, ako očisťoval ľud a každý deň „učil v chráme".

Samozrejme, neznamená to, že Malachiáš priamo vedel o Jánovi Krstiteľovi alebo Ježišovi. Hovoril o levitoch, ktorí slúžili v chráme v jeho dobe 450 rokov pred narodením Ježiša. Ale Cirkev už od čias apoštolov chápe tieto prorocké slová o roztápajúcom ohni ako odkaz na Božiu túžbu očistiť nás od hriechov.

Hoci myšlienka na takéto očisťovanie nám môže naháňať strach, je dobré pripomenúť si, že lúh práčov neničí. Nie je to spaľovňa. Odstraňuje iba nečistoty nášho života, aby zostalo len to, čo je čisté. Preto je obraz lúhu práčov veľmi užitočný. Hovorí nám, že Boh to s nami ešte nevzdal. Hovorí nám, že nás chce očisťovať – aj po všetkých tých hriechoch, ktoré sme spáchali. Hovorí nám, že jeho láska k nám je taká silná, že nám nikdy neprestane pomáhať, aby sme boli svätí.

Svedkovia Božieho roztápajúceho ohňa Bill a Mary Ann môžu svedčiť o ťažkostiach i nádeji, ktorá sa nachádza v posolstve o Božom roztápajúcom ohni. Milovali sa, ale počas manželstva často jeden druhého kritizovali. Bolo to už také zlé, že neprešiel ani jeden deň bez toho, aby o tom druhom nepovedali niečo sarkastické alebo kritické. Raz v nedeľu si vypočuli kázeň, ktorá im v srdci zapálila roztápajúci oheň. Kázeň bola o sile slov a o tom, že opakované negatívne výroky môžu rodinu oslabiť, ba aj zničiť.

Kňaz hovoril o „negatívnej predpojatosti", ako to nazývajú profesionálni poradcovia. Negatívna predpojatosť je náš sklon pamätať si negatívne a zraňujúce skúsenosti oveľa živšie než tie pozitívne. Napríklad finančná tieseň, fakt, že nás opustili priatelia alebo že sme zožali tvrdú kritiku, máva na nás oveľa väčší vplyv, než finančný zisk, nadviazanie nového priateľstva alebo pochvala. Kňaz požiadal veriacich, aby sa modlili o milosť byť láskavejší a skoncovať so všetkými negatívnymi výrokmi.

V tej chvíli to Billa a Mary Ann zasiahlo do srdca. Po svätej omši si navzájom povedali, že ľutujú svoje negatívne zmýšľanie. Sľúbili, že s tým skoncujú. Vedeli, že sa to nedá tak ľahko zmeniť. Zaviazali sa, že sa budú spolu každé ráno modliť ruženec a budú prosiť Boha, aby im pomohol sústrediť sa na lásku.

Boh použil jednoduchú nedeľnú kázeň, aby očistil manželstvo Billa a Mary Ann. Dotkol sa ich sŕdc a pozval ich prijať jeho roztápajúci oheň. Nebolo to vždy jednoduché. Negativita a sťažovanie neodišli automaticky. Bill povedal: „Niekedy sa nám nedarí, ale každý deň je to lepšie. Zistili sme, že okrem spoločnej modlitby je dobré byť pozitívne naladený na toho druhého. Takto spolupracujeme s Pánom, ktorý nás oslobodzuje."

Roztápajúci oheň, ktorý zažili Bill a Mary Ann, môže horieť aj v nás. Je to oheň Božej lásky – lásky, ktorá je čistá a silná. Je to spaľujúca láska, ktorá spáli všetky prekážky na ceste. Je to oheň, ktorý nám zohreje srdce a roztopí nečistoty. Rozhodnime sa, že vstúpime do Pánovho roztápajúceho ohňa, ako to urobili Bill a Mary Ann. Prosme Ježiša, aby nás zošľachtil ako zlato a striebro, lebo sme mu vzácni. Stačí, keď k nemu pri modlitbe prídeme a on nás oslobodí.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 29/2017 – 16. júl 2017

Vložiť svoj život do Hrnčiarových rúk

Vo filme Hráči z Indiany z roku 1986 má tréner Norman Dale viesť stredoškolský basketbalový tím na majstrovstvách Indiany. Po tom, čo jeho neortodoxné metódy vyvolali u niektorých ľudí v meste pochybnosti, vysvetľuje im svoj plán: „Zlomím vás a vybudujem." Chce žiakov naučiť, ako sa majú zbaviť svojich zlých basketbalových návykov, aby mohli pestovať užitočnejšie návyky – tie, ktoré vedú k víťazstvu. Hráči spočiatku s trénerom bojovali. Všetci – tréneri i hráči – chceli zápas vyhrať, ale mali odlišné názory na to, ako víťazstvo dosiahnuť. Tréner chcel, aby spolupracovali ako tím. Hráči chceli behať po ihrisku a hádzať loptu. Tréner chcel, aby sa spoliehali na premyslený plán. Hráči sa chceli spoliehať len na svoj talent. Až keď hráči pochopili trénerov plán, začali na majstrovstvách vyhrávať. Rovnako dôležité bolo, že pochopili, že čím viac spolupracovali ako tím, tým viac sa každý hráč zlepšoval. Doslova to bola stratégia, pri ktorej vyhrali všetci! Postoj trénera je dobrý príklad, prostredníctvom ktorého môžeme pochopiť, že Duch Svätý chce, aby sme rástli vo svätosti. Duch chce „zlomiť" naše návyky, ktoré sa protivia Bohu, a budovať návyky, ktoré nás formujú na Boží obraz. Aby sme použili slová svätého Pavla, Duch nás chce oslobodiť od „skutkov tela", aby sme mohli prinášať „ovocie Ducha".

Dávno pred uvedením filmu Hráči z Indiany do kín nám to isté vyrozprával iný príbeh. Prorok Jeremiáš v jednom zo svojich nezabudnuteľných podobenstiev hovorí o hrnčiarovi, ktorý tvaruje hlinu. Takto Boh v našom živote pôsobí, aby nás formoval a tvaroval.

Jeremiáš o hrnčiarovi napísal: „Keď sa mu pokazila nádoba, ktorú formoval z hliny rukami, urobil z toho inú nádobu; takú, aká sa jemu páčila". Jeremiáš hovoril v Pánovom mene a spýtal sa ľudí: „Vari ja nemôžem s vami urobiť ako tento hrnčiar, dom Izraela?". Vieme, že Boh nerobí nedokonalé veci. Ako to, že jedna z jeho „nádob" môže byť pokazená? Pre hriech. Môžeme byť v hrnčiarových rukách, ale môžeme sa rozhodnúť zhrešiť – naše hriechy spôsobujú deformácie. Jeremiášovo podobenstvo nám prináša dobrú správu, že tieto deformácie nemusia byť trvalé. Keď sa odovzdáme Bohu a dovolíme mu, aby nás tvaroval, odstráni deformácie a budeme sa čoraz viac podobať jeho Synovi. Všetci sme „pokazené nádoby". Nech sme už akokoľvek pokazení, Boh nás chce pretvoriť a urobiť z nás perfektné nádoby. Hoci by to trvalo celý život, je veľkou útechou vedieť, že to s nami nikdy nevzdá.

Pokazené nádoby, akými sme, sa veľmi ľahko môžu hnevať samy na seba. Môžeme sa sústrediť na svoje chyby a myslieť si: „Som taký zlý manžel!" Alebo: „Som taký sebecký!" Alebo: „Vždy sa hnevám pre maličkosti!" Môžeme sa zamerať aj na temnejšie stránky svojho života a urobiť si záver: „Pokazil som všetko, čo som urobil. Nikdy sa nezmením!" Keď vám prichádzajú na um takéto myšlienky, skúste si pripomenúť, ako sa musel cítiť svätý Peter, keď zaprel, že pozná Ježiša. Predstavte si, aký veľký pocit viny a hanby musel cítiť, keď začul kohúta a keď sa Ježiš obrátil a pozrel sa na neho. Musel si asi hovoriť: „Všetko som zbabral. Ako som mohol byť taký zbabelý? Mám ešte nádej?" Nie je to však koniec príbehu. Ježiš takto o Petrovi nezmýšľal. Keď vstal z mŕtvych, asi Petrovi nikdy priamo nevyčítal toto zlyhanie. Nepozeral sa na Petrovo zapretie, ale pozeral sa dopredu. Spýtal sa: „Miluješ ma?" Samozrejme, že vedel, že ho Peter miluje. Chcel však, aby Peter opäť prijal svoje poslanie: „Nasleduj ma... Pas moje ovce". Keď to Ježiš povedal, Petrova sebadôvera musela poriadne vzrásť! Ježiš ho neodsudzoval, nevyčítal mu ani ho nesúdil. Mal pre neho len lásku, milosrdenstvo a povzbudenie. Hrnčiar pretváral svoju nádobu. A Peter dostal novú silu. Bol pripravený vrátiť sa do práce.

To, čo Ježiš povedal Petrovi, chce povedať aj nám všetkým: „Si pre mňa vzácny. Milujem ťa! Vidím v tebe veľkú krásu a hodnotu. Nikdy sa ťa nevzdám! Dovoľ mi, aby som ťa tvaroval, aby si mohol ísť a pásť moje ovce."

Je to nádherná správa. Ježiš nám hovorí, že naša deformácia nie je problém, pokým chceme byť v Hrnčiarových rukách. Nemali by sme mať úzkosti, strach alebo znechutenie za to, že sme pokazené nádoby. Naopak, malo by nás to naplniť nádejou. Prečo? Lebo vieme, že sme v Ježišových rukách. On nás nikdy neprestane tvarovať a formovať.

Prvá otázka, ktorú dostal pápež František, znela: „Kto je pápež František?" Nový pápež sa na chvíľu zamyslel a odpovedal: „Som hriešnik." Toto je pre Svätého Otca základná skutočnosť. Vie, že je pokazená nádoba. Ale vie, že to nie je celý príbeh. Svoju odpoveď dokončil takto: „Ale dôverujem nekonečnému milosrdenstvu a trpezlivosti nášho Pána Ježiša Krista."

Toto nekonečné milosrdenstvo a trpezlivosť môžeme mať aj my. Podobne ako pápež František všetci sme hriešnici. A Ježiš nás chce oslobodiť od hriechov a naplniť nádejou. Chce nám povedať: „Ale kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť". Alebo ako povedal pápež František: „Boh je väčší než náš hriech". Náš Boh je trpezlivý a starostlivý hrnčiar. Vidí naše nedostatky. Pozná naše slabé miesta a hriechy – oveľa lepšie než my. Aj tak nás však miluje! Tak veľmi nás miluje, že nás chce pritiahnuť do svojho života. Chce sa s nami stretnúť, aby bol zmytý každý hriech a rozvinul sa plný potenciál každého daru, ktorý nám dal. Boh chce, aby sme s ním spolupracovali na jeho pláne, ktorý spočíva v našom roztápaní a tvarovaní. Preto nás žiada, aby sme vnímali jeho pôsobenie v našich srdciach.

/z časopisu Slovo medzi nami/

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 28/2017 – 9. júl 2017

katechéza pápeža Františka

«Hľa, posielam vás ako ovce medzi vlkov. Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice. Chráňte sa ľudí, lebo vás vydajú súdom, budú vás bičovať vo svojich synagógach. Brat vydá na smrť brata a otec dieťa. Deti povstanú proti rodičom a pripravia ich o život. Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale kto vytrvá do konca, bude spasený» (Mt 10,16-17.21-22).

Dnes sa budeme zamýšľať nad kresťanskou nádejou ako silou mučeníkov. Keď v evanjeliu Ježiš vysiela učeníkov na misiu, nebalamúti ich vidinami jednoduchého úspechu; naopak jasne ich upozorňuje, že ohlasovanie Božieho kráľovstva v sebe vždy zahŕňa istú opozíciu. A používa aj jeden extrémny výraz: «Všetci vás budú nenávidieť – budete nenávidení ­pre moje meno».

Kresťania milujú, avšak nie vždy sú milovaní. Ježiš nám hneď od počiatku predostiera túto skutočnosť: či už v silnejšej alebo slabšej miere, vyznanie viery sa odohráva v nepriateľskej atmosfére.

Kresťania sú teda mužmi a ženami „idúcimi proti prúdu". Je to normálne: pretože svet je poznačený hriechom, čo sa prejavuje rozličnými formami egoizmu a nespravodlivosti. Ten, kto nasleduje Krista, kráča opačným smerom. Nie kvôli duchu hašterivosti, ale kvôli vernosti logike Božieho kráľovstva, ktorá je logikou nádeje a uplatňuje sa v životnom štýle založenom na Ježišových usmerneniach.

A prvým usmernením je chudoba. Keď Ježiš vysiela svojich učeníkov na misiu, zdá sa, že sa stará viac o to, aby ich „zobliekol", než aby ich „zaodel"! Naozaj, veď kresťan, ktorý nie je pokorný a chudobný, odpútaný od bohatstva a moci a predovšetkým odpútaný od seba samého, sa Ježišovi nepodobá.

Kresťan putuje po svojej ceste na tomto svete s tým, čo je na cestu nevyhnutné, avšak so srdcom plným lásky. Skutočnou porážkou pre neho či pre ňu je upadnúť do pokušenia pomsty a násilia, odpovedajúc na zlo prostredníctvom zla.

Ježiš nám hovorí: «posielam vás ako ovce medzi vlkov». Čiže bez ostrých čeľustí, bez pazúrov a bez zbraní. Kresťan skôr bude musieť byť obozretný, ba niekedy aj chytrý: toto sú cnosti akceptované evanjeliovou logikou. Avšak nikdy nie násilie. Na porazenie zla sa neslobodno uchýliť k rovnakým metódam zla.

Jedinou silou kresťana je Evanjelium. V časoch ťažkostí treba veriť, že Ježiš stojí pred nami a neprestáva sprevádzať svojich učeníkov. Prenasledovanie nie je v rozpore s Evanjeliom, ale je jeho súčasťou: ak prenasledovali nášho Učiteľa, ako môžeme dúfať, že budeme ušetrení boja? Avšak uprostred víchrice kresťan nesmie strácať nádej, mysliac si, že je opustený.

Ježiš svojich učeníkov uisťuje hovoriac: «Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané». Akoby povedal, že žiadne z utrpení človeka, ani len to nejnebadanejšie a najskrytejšie, nie je Božím očiam neviditeľné.

Boh vidí a istotne ochraňuje; a daruje svoje oslobodenie. Veď uprostred nás je Niekto, kto je mocnejší než zlo, mocnejší než mafie, než temné intrigy toho, kto ťaží z kože zúfalých, kto spupne gniavi druhých... Je tu niekto, kto vždy počuje hlas Ábelovej krvi volajúcej zo zeme.

Kresťania teda musia byť vždy na tej „druhej osi" sveta; tej, ktorú si volí Boh: byť nie prenasledovateľmi, ale prenasledovanými; nie arogantnými, ale pokornými; nie predavačmi ilúzií, ale podriadenými pravde; nie podvodníkmi, ale čestnými ľuďmi. Táto vernosť až na smrť Ježišovmu štýlu, ktorý je štýlom nádeje, bola prvými kresťanmi nazvaná jedným krásnym menom: „mučeníctvo", čo znamená „svedectvo". Mali mnoho iných ďalších možností, ktoré im ponúkal slovník: mohlo sa to nazývať hrdinstvom, sebazrieknutím, či sebaobetou. Prvotní kresťania to však nazvali menom, ktoré nesie vôňu učeníctva.

Mučeníci nežijú pre seba, nebojujú pre to, aby potvrdili svoje vlastné myšlienky, a prijímajú nutnosť smrti jedine pre vernosť Evanjeliu. Mučeníctvo nie je ani najvyšším ideálom kresťanského života, lebo ešte vyššie nad ním stojí láska, čiže láska k Bohu a k blížnemu. Výborne o tom hovorí apoštol Pavol v hymne na lásku, čiže lásku k Bohu a k blížnemu. Vyjadruje to skvele: «A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo. Kresťanom sa protiví myšlienka, že by samovražední atentátnici mohli byť nazývaní „mučeníkmi": ich skon nemá v sebe nič také, čo by sa mohlo čo i len približovať postoju Božích detí.

Neraz, keď čítame príbehy mnohých mučeníkov včerajška a dneška – ktorí sú početnejšími než mučeníci prvotných čias –, zostávame v úžase pred pevnosťou, s ktorou čelili skúške. Táto pevnosť je znamením veľkej nádeje, ktorá ich držala: nádej istá si toho, že nikto a nič ich nemôže odlúčiť od Božej lásky, ktorá nám bola darovaná v Ježišovi Kristovi. Nech nám Boh vždy daruje silu byť jeho svedkami. Nech nám dá prežívať kresťanskú nádej predovšetkým v skrytom mučeníctve plnenia si našich každodenných povinností dobre a s láskou. Ďakujem.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 27/2017 – 2. júl 2017

katechéza pápeža Františka

«Boh prichystal pre nás niečo lepšie, aby nedosiahli dokonalosť bez nás. Podľa Kristovho príkladu vytrvajme v duchovnom boji. – Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery» (Hebr. 11,40-12,2a)

V deň nášho krstu pre nás zaznelo vzývanie svätých. Mnohí z nás boli v tej chvíli deťmi, nesenými v náručí rodičov. Krátko pred úkonom pomazania olejom katechumenov, symbolom Božej moci v boji proti zlu, kňaz pozval celé zhromaždenie k modlitbe za tých, čo išli prijať krst, vzývajúc príhovor svätých.

To bolo po prvýkrát, čo nám v priebehu nášho života bola darovaná táto spoločnosť „starších" bratov a sestier – svätých ­­–, ktorí prešli tou istou cestou ako my, ktorí poznali tie isté naše námahy, a ktorí navždy žijú v Božom objatí. List Hebrejom označuje túto spoločnosť, ktorá nás obklopuje, výrazom «oblak svedkov». Takýto sú svätí: je to celý oblak svedkov.

Kresťania v boji proti zlu nezúfajú. Kresťanstvo pestuje jednu nevyliečiteľnú dôveru: neverí, že negatívne a rozkladné sily by mohli zvíťaziť. Posledným slovom nad dejinami človeka nie je nenávisť, nie je smrť, nie je vojna. V každej chvíli života nám pomáha Božia ruka a tiež nenápadná prítomnosť všetkých veriacich, ktorí «nás predišli so znakom viery» (Rímsky kánon).

Ich existencia nám hovorí predovšetkým to, že kresťanský život nie je akýmsi nedosiahnuteľným ideálom. A spoločne nás utešuje: nie sme sami, Cirkev je tvorená nespočetnými bratmi, neraz anonymnými, ktorí nás predišli a ktorí sú pôsobením Ducha Svätého zapojení do životných udalostí tých, čo ešte žijú tu na zemi.

Vzývanie svätých pri krste nie je ich jediným vzývaním poznačujúcim cestu kresťanského života. Keď dvaja snúbenci zasväcujú svoju lásku vo sviatosti manželstva, opäť sa pre nich – tentoraz ako pre dvojicu – vzýva príhovor svätých. A toto vzývanie je zdrojom dôvery pre dvoch mladých vydávajúcich sa na „cestu" manželského života. Ten, kto skutočne miluje, má túžbu a odvahu povedať „navždy" – navždy – lebo vie, že potrebuje Kristovu milosť a pomoc svätých, aby mohol žiť manželský život navždy. Nie tak, ako hovoria niektorí: „pokiaľ trvá láska". Nie. Navždy! V opačnom prípade je lepšie, ak sa neoženíš, nevydáš. Buď navždy, alebo nič. Preto sa v liturgii uzatvárania manželstva vzýva prítomnosť svätých.

A v ťažkých chvíľach je treba mať odvahu pozdvihnúť oči k nebu, mysliac na mnohých kresťanov, ktorí prešli strasťami a uchovali svoje krstné rúcha bielymi, vypierajúc ich v Baránkovej krvi: tak hovorí kniha Zjavenia apoštola Jána. Boh nás nikdy neopúšťa: zakaždým, keď to potrebujeme, príde jeden z jeho anjelov, aby nás pozdvihol a dodal nám útechy.

Niekedy sú to „anjeli" s ľudskou tvárou a srdcom, lebo Boží svätí sú vždy tu, ukrytí uprostred nás. Toto je ťažké pochopiť a aj predstaviť si to, no svätí sú prítomní v našom živote. A keď niekto vzýva nejakého svätého či svätú, je to preto, že je blízko nás. Aj kňazi si uchovávajú spomienku na vzývanie svätých, ktoré sa nad nimi odriekalo. Je to jedna z najdojemnejších chvíľ liturgie kňazskej vysviacky. Kandidáti si ľahnú na zem tvárou dolu. A celé zhromaždenie, vedené biskupom, vzýva príhovor svätých. Jeden muž by bol zdrvený ťarchou misie, ktorá je mu zverená, avšak vnímajúc, že celé nebo stojí za ním, že mu nebude chýbať Božia milosť, lebo Ježiš zostáva vždy verný, vtedy je možné začať s pokojom a sviežosťou. Nie sme sami.

A čím sme my? Sme prachom ašpirujúcim na nebo. Naše sily sú slabé, je však mocné tajomstvo milosti, ktorá je prítomná v živote kresťanov. Sme verní tejto zemi, ktorú Ježiš miloval v každom okamihu svojho života, avšak vieme a chceme dúfať v premenu sveta, v jeho definitívne naplnenie, kde konečne nebude viac sĺz, zloby ani utrpenia.

Nech nám všetkým Pán daruje nádej byť svätými. Niekto z vás sa ma môže opýtať: „Ale Otče, je možné byť svätým v každodennom živote?" Áno, je to možné. „No znamená to, že sa musíme modliť celý deň?" Nie, znamená to, že si musíš plniť svoje povinnosti po celý deň: modliť sa, ísť do práce, strážiť deti.

No žiada sa robiť to všetko so srdcom otvoreným voči Bohu, s tou ochotou, aby naša práca, ale aj to, keď sme v chorobe, v utrpení, v ťažkostiach, aby tieto ťažkosti boli otvorené k Bohu. A tak sa staneme svätými. Dá sa to. Nech nám Pán dá nádej byť svätými. Možeme sa nimi stať. Myslíme si, že je to ťažké, že je ľahšie byť zločincami než svätými... To nie. Je možné byť svätými, lebo nám pomáha Pán. Je to on, kto nám pomáha.

Je to veľký dar, ktorý každý z nás môže venovať svetu. Nech nám Pán dá milosť veriť v neho tak hlboko, že sa staneme obrazom Krista pre tento svet. Naše dejiny potrebujú „mystikov": osoby odmietajúce akúkoľvek nadvládu, zamerané na lásku k blížnemu a na bratstvo. Mužov a ženy, ktorí sú v živote ochotní prijať aj istú dávku utrpenia, lebo na seba berú námahu druhých. Veď bez týcho mužov a žien by svet nemal nádej. Preto vám želám, a prajem to i sebe, aby nám Pán dal nádej byť svätými. Ďakujem!

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 26/2017 – 25. jún 2017

katechéza pápeža Františka

«I vstal a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom". Ale otec povedal svojim sluhom: „Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa". A začali hodovať.» (Lk 15,20-24a)

Nikto z nás nemôže žiť bez lásky. A jedným nepekným druhom otroctva, do ktorého môžeme upadnúť, je domnievať sa, že lásku si treba zaslúžiť. Možno veľká časť úzkosti súčasného človeka pochádza z tohto: z presvedčenia, že ak nie sme silní, príťažliví a pekní, tak sa nami nikto nebude zaoberať. Toto je cesta meritokracie, nie je tak?

Mnohí ľudia sa dnes usilujú o istú viditeľnosť len preto, aby utíšili akúsi vnútornú prázdnotu: akoby sme boli osobami večne potrebujúcimi uistenia. Viete si však predstaviť svet, kde si všetci žobrú o pozornosť druhých uvádzaním dôvodov, zatiaľ čo nikto nie je ochotný druhého milovať nezištne? Predstavte si takýto svet... svet bez nezištnosti lásky... Vyzerá to ako ľudský svet, no v skutočnosti je to peklo. Mnohé narcistické prejavy človeka sa rodia z pocitu osamelosti. A aj z osirelosti. Neraz sa v pozadí zdanlivo nevysvetliteľného správania ukrýva jedna otázka: je možné, že si nezaslúžim byť oslovovaný po mene? Čiže byť milovaným? Lebo láska vždy oslovuje po mene...

Keď tým, kto nie je milovaný alebo sa ním necíti byť, je dospievajúci človek, môže sa z toho zrodiť násilie. V pozadí mnohých foriem sociálnej nenávisti a výtržníctva je častokrát srdce, ktorému sa nedostalo povšimnutia. Neexistujú zlé deti, rovnako ako neexistujú dospievajúci, ktorí by boli celkom skazení, avšak existujú takí, čo sú nešťastní. A čo nás môže urobiť šťastnými, ak nie skúsenosť darovanej a prijatej lásky?

Život ľudskej bytosti je vzájomná výmena pohľadov: niekto, kto nám vyčarí prvý úsmev, a my, ktorí sa nezištne usmejeme na toho, kto je uzavretý v smútku, a tak mu umožníme dostať sa z neho von. Výmena pohľadov: pohľad do očí... a otvárajú sa dvere srdca.

Prvým krokom, ktorý Boh robí smerom k nám, je krok lásky, ktorá je ústretová a bezpodmienčná. Boh miluje ako prvý. Boh nás nemiluje preto, že je v nás nejaký dôvod vzbudzujúci lásku. Boh nás miluje, pretože on sám je láskou a láska pre svoju prirodzenosť má tendenciu sa šíriť, darovať sa. Ani svoju dobrotivosť Boh neviaže na naše obrátenie: jedine v tom zmysle, že ono je dôsledkom Božej lásky.

Svätý Pavol to dokonale vystihuje: «Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici». - Keď sme boli ešte hriešnici. Bezpodmienečná láska. - Boli sme „vzdialení", ako márnotratný syn v podobenstve: «Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Z lásky k nám Boh uskutočnil exodus zo seba samého, aby nás prišiel navštíviť do týchto končín, kde bolo nemysliteľné, že by tam on vkročil. Boh nás miloval aj vtedy, keď sme boli zatúlaní.

Kto z nás miluje takýmto spôsobom, ak nie ten, kto je otcom či matkou? Mama aj naďalej miluje svoje dieťa, aj vtedy, keď je toto dieťa vo väzení. Pamätám si na mnohé mamy, v mojej predošlej diecéze, ako čakávali v rade na vstup do väzenia, množstvo matiek. A nehanbili sa. Syn bol vo väzení, no bol to ich syn. A znášali mnohé pokorovania pri prehliadkach pred vstupom, avšak: „Je to môj syn!" – „Pani, veď váš syn je zločinec!" – „Je to môj syn!"

Jedine táto láska matky a otca nám dáva pochopiť, aká je láska Boha. Matka nežiada zrušenie ľudskej spravodlivosti, lebo každé pochybenie si vyžaduje vykúpenie, avšak matka nikdy neprestane trpieť pre svoje dieťa. Miluje ho aj vtedy, keď je hriešnikom. Boh tak isto koná s nami: sme jeho milovanými deťmi! Nuž, môže sa stať, že by mal Boh nejaké deti, ktoré by nemiloval? Nie. Všetci sme milovanými Božími deťmi.

Nad naším životom nie je nijaké zlorečenie, jedine dobrotivé slovo Boha, ktorý utvoril našu existenciu z ničoho. Všetko zahŕňajúcou pravdou je vzťah lásky spájajúci Otca so Synom prostredníctvom Ducha Svätého, vzťah, do ktorého sme prijatí skrze milosť. V ňom, v Kristovi Ježišovi, sme boli chcení, milovaní, vytúžení. Je tu niekto, kto do nás vtlačil prvotnú krásu, ktorú žiaden hriech, žiadne nesprávne rozhodnutie nikdy nebude môcť úplne vymazať.

Sme vždy v Božích očiach malými fontánami, ktoré sú na to, aby chrlili dobrú vodu. Povedal to Ježiš samaritánskej žene: «Voda, ktorú [ti] dám, stane sa v [tebe] prameňom vody prúdiacej do večného života».

Aký je liek na zmenu srdca nešťastnej osoby? Aká je medicína na premenu srdca človeka, ktorý nie je šťastný? [prítomní odpovedajú: Láska!] Silnejšie! [kričia: Láska!] Výborne! Vynikajúco! Ste všetci skvelí! A ako dáme človeku pocítiť, že je milovaný? Predovšetkým ho treba objať. Dať mu pocítiť, že je vytúžený, že je dôležitý a prestane byť smutný. Láska vyvoláva lásku, a to silnejším spôsobom než keď nenávisť vyvoláva smrť. Ježiš nezomrel a nevstal z mŕtvych pre seba samého, ale pre nás, aby naše hriechy boli odpustené. Je tu teda čas zmŕtvychvstania pre všetkých: čas pozdvihnúť chudobných z malomyseľnosti, predovšetkým tých, ktorí ležia v hrobe po dobu oveľa dlhšiu než tri dni. Nech tu, na naše tváre zaveje vietor oslobodenia. Nech tu vzklíči dar nádeje. A nádej je tá od Boha Otca, ktorý nás miluje takých, akí sme: miluje nás vždy, všetkých. Dobrých aj zlých. Súhlasíte? Ďakujem!

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 25/2017 – 18. jún 2017

katechéza pápeža Františka

«Raz sa na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden zjeho učeníkov: "Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov." Povedal im: "Keď sa modlite,hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo. Chlieb náš každodenný daj nám každý deň a odpusť nám naše hriechy, lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveďnás do pokušenia"» (Lk 11,1-4).

V Ježišovej modlitbe bolo čosi fascinujúce, čosi až tak podmanivé, že jedného dňa ho jeho učeníci poprosili, aby ich s ňou oboznámil. Táto epizóda sa nachádza v Evanjeliu podľa Lukáša, ktorý bol spomedzi evanjelistov tým, kto najviac zdokumentova I tajomstvo modliaceho sa Krista - Pána, ktorý sa modlí. Ježišovi učeníci sú zasiahnutí skutočnosťou, že on, osobitne ráno a večer, sa uťahuje do samoty a "ponára sa" do modlitby. A preto ho jedného dňa prosia, aby aj ich naučil modliť sa. Vtedy práve im Ježiš odovzdáva modlitbu, ktorá sa stala kresťanskou modlitbou "par excellence": Otčenáš.

Popravde, Lukáš nám v porovnaní s Matúšorn podáva Ježišovu modlitbu v tak trochu skrátenej forme, ktorá sa začína jednoduchou invokáciou: «Otče». Tu je zhrnuté celé tajomstvo kresťanskej modlitby, v tomto slove: mat' odvahu nazývať Boha menom Otec. Potvrdzuje to aj liturgia, keď pri výzve ku spoločnému prednášaniu Ježišovej modlitby používa výraz «osrneľujeme sa povedať».

Veď nazývať Boha menom "Otec" vôbec nie je samozrejmosťou. Viedlo by nás to skôr k používaniu vyšších titulov, ktoré sa nám zdajú byť úctivejšie voči jeho transcendencii. Naopak, to, že ho vzývanie ako "Otca", nás s ním stavia do vzťahu dôvery, ako dieťa, ktoré sa obracia na svojho otecka, vediac, že on ho miluje a stará sa oň. Toto je vel'ká revolúcia, ktorú kresťanstvo vtláča do náboženskej psychológie človeka. Tajomstvo Boha, ktoré nás vždy fascinuje a dáva nám cítiť sa maličkými, nás však už viac nedesí, negniavi, nenaplňa úzkosťou.

Toto je revolučný obrat, ktorý je ťažko poňať našou ľudskou mysľou; až natoľko, že dokonca v príbehoch o zmŕtvychvstaní sa hovori, že ženy po tom, ako videli prázdny hrob a anjela, «utekali od hrobu, lebo sa ich zmocnila hrôza a strach» A však Ježiš nám zjavuje, že Boh je dobrým Otcom a hovorí nám: "Nebojte sa!"

Pomyslime na podobenstvo o milosrdnom otcovi. Ježiš rozpráva o istom otcovi, ktorý pre svojich synov vie byť jedine láskou. O otcovi, ktorý netrestá syna za jeho aroganciu, a ktorý je schopný dokonca zveriť mu jeho časť dedičstva a nechať ho odísť z domu. Boh je Otcom, hovorí Ježiš, a však nie ľudským spôsobom, lebo na tomto svete neexistuje žiadny otec, ktorý by sa zachoval ako protagonista tohto podobenstva. Boh je Otcom spôsobom jemu vlastným: dobrým, nechrániacim sa pred slobodnými rozhodnutiami človeka, schopným vyjadrovať sa jedine formami slovesa "milovať".

Keď sa rebelujúci syn po tom, ako všetko premrhal, konečne vracia do rodného domu, tento otec neaplikuje kritériá ľudskej spravodlivosti, no predovšetkým cíti potrebu odpustiť, a prostredníctvom svojho objatia dáva synovi porozumieť, že po celý ten dlhý čas jeho neprítomnosti mu chýbal, bolestne chýbal jeho otcovskej láske. Akým bezmedzným tajomstvom je Boh pestujúci takýto typ lásky voči svojim deťom!

Možno práve z tohto dôvodu sa apoštol Pavol, keď poukazuje na centrum kresťanského tajomstva, necíti na to, aby do gréčtiny preložil jedno slovo, ktoré Ježiš v aramejčine vyslovoval ako "abba". Dvakrát sa sv. Pavol vo svojich listoch dotýka tejto témy a ponecháva toto slovo nepreložené, v tej istej forme, v akej sa objavilo na Ježišových perách, "abba", ešte intímnejší výraz v porovnaní s výrazom "otec", ktorý niektorí prekladajú ako "otecko, ocko".

Drahí bratia a sestry, nikdy nie sme sami. Môžeme byť vzdialení, nevraživí, mohli by sme sa aj prehlasovať za "bezbožných". Avšak evanjelium Ježiša Krista nám zjavuje, že Boh, ktorý nevie zostať bez nás, on nikdy nebude akýsi "Boh bez človeka". On je ten, čo nevie zostať bez nás, a toto je jedno veľké tajomstvo! Boh nevie byť Bohom bez človeka: je to veľké tajomstvo! A táto istota je zdrojom našej nádeje, ktorú nachádzame uchovanú vo všetkých prosbách modlitby Otčenáš.

Keď potrebujeme pomoc, Ježiš nám nehovorí. aby sme rezignovali a uzavrel i sa do seba, ale aby sme sa obrátili na Otca a prosili ho s dôverou. Všetky naše potreby, od tých najevidentnejších s dennodenných, ako sú jedlo, zdravie, práca, až po potrebu, aby nám bolo odpustené a potrebu opory počas pokušení, nie sú zrkadlom našej osamelosti: je tu naopak Otec, ktorý na nás vždy hľadí s láskou, a ktorý nás istotne neopúšťa.

Teraz mám pre vás jeden návrh: každý z nás má mnoho problémov a mnoho potrieb. Pomyslime trochu v tichu na tieto problémy a na tieto potreby. Pomyslime aj na Otca, na nášho Otca, ktorý nemôže byť bez nás, a ktorý v tejto chvíli na nás hľadí. A všetci sa spoločne s dôverou a nádejou modlime: "Otče náš, ktorý si na nebesiach ...". Ďakujem."

V závere generálnej audiencie sa Svätý Otec obrátil ako zvyčajne na mladých, chorých a novomanželov:

"Nedávno započatý mesiac jún nám pripomína úctu k Najsvätej šiernu Ježišovmu Srdcu: drahí mladí, v škole Božského Srdca vzrastajte v obetavosti k blížnemu; drahí chorí, v utrpení zjednoťte vaše srdce so srdcom Božieho Syna; a vy, drahí novomanželia, hľaďte na Ježišovo Srdce, aby ste sa naučili bezpodmienečnej láske."

katechéza pápeža Františka

«Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou. Ja som o vás, bratia moji, presvedčený, že aj vy ste plní dobroty, naplnení všetkým poznaním, takže sa môžete aj vzájomne napomínať». (Rim 15,13-14)

Na prahu slávnosti Turíc nemôžeme nehovoriť o vzťahu, ktorý existuje medzi kresťanskou nádejou a Duchom Svätým. Duch je tým vetrom, ktorý nás poháňa vpred, ktorý nás udržiava v kráčaní, dáva nám cítiť, že sme pútnikmi a cudzincami a nedovoľuje nám pohodlne sa uvelebiť a stať sa akýmsi "vysedávajúcim" ľudom.

List Hebrejom prirovnáva nádej ku kotve; a k tomuto obrazu môžeme pridať obraz plachty. Ak je kotva tým, čo dáva loďke istotu a udržuje ju "ukotvenú" na vlniacom sa mori, plachta je naopak tým, čo jej dáva hýbať sa a napredovať na vode. Nádej je skutočne ako plachta; ona zachytáva vietor Ducha Svätého a premieňa ho na hybnú silu poháňajúcu loďku podľa okolností buď na more alebo k brehu.

Apoštol Pavol uzatvára svoj List Rimanom týmto žičením - dobre počúvajte, aké krásne je to prianie -: «Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou». Zamyslime sa trochu
nad obsahom týchto nádherných slov.

Výraz "Boh nádeje" neznamená len to, že Boh je predmetom našej nádeje, čiže tým, ku ktorému dúfame, že jedného dňa dôjdeme vo večnom živote; znamená tiež to, že Boh je tým, kto nám už teraz dáva dúfať, dokonca dáva nám "v nádeji sa radovať": radovať sa už teraz z toho, že dúfame, a nie iba dúfať, že sa raz budeme radovať.

Je to radosť z dúfania, a nie dúfanie, že budeme mať radosť. Už dnes. „Kým je tu život, je tu nádej" - hovorí ľudové príslovie (v slovenčine: "Nádej umiera posledná", pozn. prekl.).
Ľudia potrebujú nádej, aby žili, a potrebujú Ducha Svätého k tomu, aby mohli dúfať. Počuli sme, že sv. Pavol pripisuje Duchu Svätému schopnosť dať nám dokonca "oplývať nádejou". Oplývať nádejou znamená nikdy sa nenechať odradiť; znamená to dúfať «proti každej nádeji», čiže dúfať aj vtedy, keď sa vytráca každý ľudský dôvod k nádeji, ako to bolo u Abraháma, keď mu Boh kázal obetovať svojho jediného syna, Izáka, a ako to bolo ešte viac u Panny Márie pod Ježišovým krížom.

Duch Svätý umožňuje túto neporaziteľnú nádej tým, že nám vnútorne dosvedčuje, že sme Božími deťmi a jeho dedičmi. Ako by mohol ten, ktorý nám dal vlastného jediného Syna, nedarovať nám spolu s ním aj všetko ostatné? «Nádej nezahanbuje», bratia a sestry, nádej nesklame, «lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali». Nesklame preto, lebo je tu vnútri Duch Svätý, ktorý nás pobáda ísť vpred, vždy vpred. A preto nádej nesklame.

A ešte viac: Duch Svätý nás nielenže uschopňuje dúfať, ale nás aj robí rozsievačmi nádeje, aby sme aj my - ako on a vďaka nemu - boli "paraklétmi", čiže utešiteľmi a ochrancami bratov. Rozsievači nádeje. Kresťan môže zasievať trpkosť, môže rozsievať pochybnosti, a toto nie je kresťanské. A ty. ak takto konáš, nie si dobrým kresťanom. Rozsievaj nádej: šír olej nádeje, šír vôňu nádeje, a nie ocot trpkosti a beznádeje. Blahoslavený kardinál Newman v jednom svojom príhovore povedal veriacim: «Poučení naším vlastným utrpením, našou bolesťou, dokonca našimi vlastnými hriechmi, budeme mať myseľ a srdce vycvičené pre každé dielo lásky voči tým, ktorí to potrebujú. Podľa miery našich schopností budeme utešiteľmi na obraz Parakléta: čiže Ducha Svätého- «a vo všetkých významoch, ktoré v sebe nesie toto slovo: zástancami, pomocníkmi, tešiteľmi. Naše slová a naše rady, náš spôsob konania, náš hlas, náš pohľad budú milé a upokojujúce».

A predovšetkým chudobní, vylúčení a nemilovaní sú tými, čo potrebujú niekoho, kto sa pre nich stane "paraklétom", čiže utešiteľom a ochrancom. Tak ako sa Duch Svätý stáva pre každého z nás, čo sme tu na námestí, tešiteľom a ochrancom. To isté musíme robiť pre tých najnúdznejších, pre tých najviac odpisovaných, pre tých, čo to najviac potrebujú, pre tých, čo najviac trpia. Byť obrancami a utešiteľmi.

Duch Svätý živí nádej nielen v srdci ľudí, ale aj v celom stvorenstve, Apoštol Pavol hovorí - zdá sa to byť tak trochu zvláštne, avšak je to pravda - hovorí, že aj stvorenie "túžobne očakáva" oslobodenie a "vzdychá a zvíja sa" ako v pôrodných bolestiach. «Tou energiou, ktorá dokáže pohnúť svetom nie je akási anonymná a slepá sila, ale je ňou pôsobenie Božieho Ducha, ktorý sa "vznášal nad vodám i'' na počiatku stvorenia». Aj toto nás pobáda k úcte ku stvorenstvu: nedá sa pošpiniť obraz bez spôsobenia urážky umelcovi, ktorý ho vytvoril.

Bratia a sestry, nech nás blížiaca sa slávnosť Turíc - ktorá je narodeninami Cirkvi - zastihne svorných v modlitbe, spolu s Máriou, Ježišovou a našou Matkou. A dar Ducha Svätého nech nám dá prekypovať nádejou. Ba ešte viac: nech nám dá „plytvať" nádejou pre všetkých tých, čo sú najviac odkázaní, najviac odpisovaní, a pre všetkých tých, čo to potrebujú. Ďakujem "

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 23/2017 – 04. jún 2017

katechéza pápeža Františka

«Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!" Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?"» (Lk 24,28-35).

Dnes by som sa chcel pristaviť pri skúsenosti dvoch učeníkov z Emauz, o ktorých hovorí Lukášovo evanjelium (porov. 24,13-35). Predstavme si tú scénu: dvaja muži kráčajú sklamaní, smutní, presvedčení, že za sebou zanechávajú trpkú záležitosť, ktorá sa zle skončila.

Pred tou Veľkou nocou boli plní nadšenia: presvedčení, že tie dni budú rozhodujúce pre ich očakávania a pre nádej všetkého ľudu. Zdalo sa, že Ježiš, ktorému zverili svoj život, konečne dospel k rozhodujúcej bitke: že teraz, po dlhom období prípravy a skrytosti, ukáže svoju moc. To bolo to, čo očakávali. No nestalo sa tak.

Dvaja pútnici v sebe živili čisto ľudskú nádej, ktorá sa teraz rozbila na márne kúsky. Ten kríž vztýčený na Kalvárii bol veľavravným znamením porážky, ktorú nepredvídali. Ak bol ten Ježiš skutočne podľa Božieho srdca, museli dôjsť k záveru, že Boh bol v rukách násilníkov bezmocný, bezbranný, neschopný odporovať zlu.

A tak v to nedeľné ráno títo dvaja utekajú z Jeruzalema. Pred očami majú ešte udalosti utrpenia, Ježišovu smrť; a na duši bolesť nad týmito udalosťami, nakopenú počas núteného sobotného odpočinku. Tá slávnosť Paschy, ktorá mala znieť spevom oslobodenia, sa naopak zmenila na ten najbolestnejší deň ich života.

Opúšťajú Jeruzalem, aby odišli inam, do pokojnej dedinky. Vyzerajú úplne ako ľudia, snažiaci sa zahodiť istú spomienku, ktorá páli. A tak sú na ceste a kráčajú, smutní. Tento scenár, ktorým je cesta, už mal v evanjeliových príbehoch dôležité miesto. Bude nadobúdať stále väčšiu dôležitosť od chvíle, keď sa začne rozprávať príbeh Cirkvi.

Ježišovo stretnutie s týmito dvoma učeníkmi sa zdá byť úplne náhodné: pripomína jedno z mnohých stretnutí, ktoré sa v živote prihodia. Dvaja učeníci kráčajú zamyslení a ktosi neznámy sa k nim pridá. Je to Ježiš; avšak ich oči nie sú schopné ho rozpoznať. A tak Ježiš začína svoju „terapiu nádeje". To, čo sa odohráva na tejto ceste predstavuje terapiu nádeje. Kto ju vykonáva? Ježiš.

Predovšetkým sa pýta a počúva: náš Boh sa nenatíska. Aj keď už pozná príčinu sklamania tých dvoch, dáva im čas, aby si mohli do hĺbky premerať tú trpkosť, ktorá ich ovládla. Výsledkom je vyznanie, ktoré je akýmsi refrénom ľudskej existencie: «A my sme dúfali, ale...»

Koľko smútku, porážok, koľko neúspechov je v živote každého človeka! Koniec koncov sme všetci tak trochu ako tí dvaja učeníci. Koľkokrát v živote sme dúfali, koľkokrát sme sa cítili byť len na krôčik od šťastia, a potom sme sa ocitli na zemi, sklamaní. Avšak Ježiš kráča so všetkými malomyseľnými, čo idú so sklonenou hlavou. A kráčajúc s nimi s ohľaduplnosťou, dokáže im prinavrátiť nádej.

Ježiš k nim hovorí predovšetkým cez Písmo. Ten, kto berie do ruky Božiu knihu, nenarazí na príbehy o jednoduchom hrdinstve, bleskové dobyvateľské výpravy. Skutočná nádej nikdy nevyjde lacno: vždy prechádza cez porážky. Nádej toho, kto netrpí, ňou možno ani nie je.

Bohu sa nepáči byť milovaný spôsobom, akým by bol milovaný veliteľ vedúci svoj ľud k víťazstvu hubiac svojich protivníkov v krvi. Náš Boh je drobným svetielkom žiariacim v chladný a veterný deň, a akokoľvek krehká sa zdá byť jeho prítomnosť na tomto svete, on si zvolil miesto, ktorým my všetci pohŕdame.

Potom Ježiš pre dvoch učeníkov opakuje kľúčové gesto každej eucharistie: berie chlieb, dobrorečí, láme ho a rozdáva. Nie je vari v týchto niekoľkých gestách celý Ježišov príbeh? A nie je v každej eucharistii aj znamenie toho, čím má Cirkev byť? Ježiš nás berie, žehná nám, „láme" náš život – lebo neexistuje láska bez obety – a ponúka ho ostatným, ponúka ho všetkým.

Stretnutie Ježiša a dvoch Emauzských učeníkov je rýchlym stretnutím. Je v ňom však celý osud Cirkvi. Hovorí nám o tom, že kresťanské spoločenstvo nie je uzavreté v akomsi opevnenom hrade, ale že kráča vo svojom najvitálnejšom prostredí, totiž na ceste. A tam stretáva ľudí s ich nádejami a s ich sklamaniami, neraz vážnymi.

Cirkev načúva príbehom všetkých, tak ako sa dostávajú na povrch zo skrýše osobného svedomia, aby potom ponúkla Slovo života, svedectvo lásky, lásky vernej až do konca. A tak srdce ľudí opäť začína horieť nádejou.

My všetci sme v našom živote mali ťažké, temné chvíle. Momenty, v ktorých sme kráčali smutní, zadumaní, bez výhľadu, len s múrom pred sebou. A Ježiš je vždy po našom boku, aby nám dodal nádej, aby nám zohrial srdce a povedal: „Napreduj, ja som s tebou. Len ďalej vpred."

Tajomstvo cesty vedúcej do Emauz je celé tu: aj napriek opačnému zdaniu, sme naďalej milovaní a Boh nás nikdy neprestane milovať. Boh vždy bude kráčať s nami, vždy, aj v tých najbolestnejších chvíľach, aj v tých najhorších momentoch, aj vo chvíľach porážky: je tam Pán. A toto je naša nádej. Poďme vpred s touto nádejou! Lebo on je po našom boku a stále kráča s nami!

Prevzaté z farský  list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom ročník V. -22/2017 - 28. máj 2017

katechéza pápeža Františka

Úvod k dnešnému 22. pokračovaniu cyklu katechéz pápeža Františka o nádeji bol úryvok z Jánovho evanjelia:

«Ježiš sa jej opýtal: „Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?" Ona mu v domnení, že je to záhradník, povedala: „Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho vezmem." Ježiš ju oslovil: „Mária!" Ona sa obrátila a po hebrejsky mu povedala: „Rabbuni," čo znamená Učiteľ. Ježiš jej povedal: „Už ma nedrž, veď som ešte nevystúpil k Otcovi; ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu." Mária Magdaléna išla a zvestovala učeníkom: „Videla som Pána," a že jej toto povedal.» (Jn 20,15-18)

Počas týchto týždňov sa naša reflexia takpovediac pohybuje po okruhu veľkonočného tajomstva. Dnes stretávame tú, ktorá podľa evanjelií ako prvá uvidela zmŕtvychvstalého Ježiša: Máriu Magdalénu. Len nedávno sa skončil čas sobotného odpočinku. V deň utrpenia nebol čas na dokončenie pohrebných obradov; preto vtedy na úsvite plnom smútku idú ženy k Ježišovmu hrobu s vonnými masťami.

Ako prvá prišla ona: Mária z Magdaly, jedna z učeníčok, ktoré Ježiša sprevádzali už z Galiley, slúžiac rodiacej sa Cirkvi. Na jej ceste smerom k hrobu sa odráža vernosť mnohých žien, ktoré sú roky oddané cestičkám cintorína, v spomienke na niekoho, koho už viac niet. Tie najopravdivejšie putá nie sú zničené ani len smrťou: existuje ten, kto aj naďalej miluje, aj vtedy, ak milovaná osoba odišla už navždy.

Evanjelium opisuje Magdalénu, pričom rýchlo zdôrazňuje, že nebola ženou povrchných nadšení. Veď po prvej návšteve hrobu sa sklamaná vracia na miesto, kde sa ukrývali učeníci; oznamuje, že kameň bol odsunutý od vchodu do hrobu a jej prvá hypotéza je tou najjednoduchšou, akú si možno utvoriť: niekto musel Ježišovo telo ukradnúť. Tak prvá zvesť, ktorú nesie Mária, nie je zvesťou o zmŕtvychvstaní, ale o krádeži, ktorú spáchali neznáme osoby, zatiaľ čo celý Jeruzalem spal.

Evanjeliá následne hovoria o druhej Magdaléninej ceste k Ježišovmu hrobu. Bola tvrdohlavá, no nie? Odišla, vrátila sa... a nie a nie sa presvedčiť... Tentokrát je jej krok pomalý, veľmi ťažký. Mária trpí dvojnásobne: predovšetkým pre Ježišovu smrť a potom aj pre nevysvetliteľné zmiznutie jeho tela.

Práve keď sa nahýňa bližšie k hrobu s očami plnými sĺz, Boh ju prekvapuje tým najneočakávanejším spôsobom. Evanjelista Ján zdôrazňuje, nakoľko až bola jej nevidomosť úporná: nevšimne si prítomnosť dvoch anjelov, ktorí jej kladú otázky, nemá čo i len podozrenie, keď za sebou uzrie muža, o ktorom si myslí, že je strážcom záhrady. Naopak, tú najvzrušujúcejšiu udalosť celých ľudských dejín odhalí vtedy, keď je nakoniec oslovená po mene: «Mária!»

Aké pekné je pomyslieť na to, že prvé zjavenie Zmŕtvychvstalého – podľa evanjelií – sa uskutočnilo tak osobným spôsobom! Že je niekto, kto nás pozná, kto vidí naše utrpenie a sklamanie, a kto je kvôli nám dojatý, a kto nás volá po mene. Je to zákon, ktorý nachádzame vrytý do mnohých stránok evanjelia.

Navôkol Ježiša je mnoho osôb hľadajúcich Boha; avšak tou najúžasnejšou skutočnosťou je, že ešte oveľa skôr je to predovšetkým Boh, ktorý si robí starosti o náš život, ktorý ho chce pozdvihnúť a preto nás volá po mene, rozpoznávajúc osobne tvár každého. Každý človek je jedným príbehom lásky, ktorý Boh píše na tejto zemi. Každý z nás je príbehom lásky Boha. A každého z nás Boh volá vlastným menom: pozná nás po mene, hľadí na nás, očakáva nás, odpúšťa nám, je s nami trpezlivý. Je to pravda, či nie? Každý z nás má túto skúsenosť.

A Ježiš ju oslovuje: «Mária!»: revolúcia jej života, revolúcia určená k pretvoreniu existencie každého muža a ženy, sa začína menom, ktoré zaznieva v záhrade prázdneho hrobu. Evanjeliá nám opisujú Máriinu radosť: Ježišovo zmŕtvychvstanie nie je radosťou dávkovanou po kvapkách, ale jedným vodopádom zahrňujúcim celý život.

Kresťanská existencia nie je utkávaná z prejemnelých radostí, ale z vĺn zaplavujúcich všetko. Skúste aj vy, s tým nákladom sklamaní a prehier, ktoré si každý z nás nesie v srdci, v tejto chvíli pomyslieť na to, že je nám na blízku Boh, ktorý nás volá po mene a hovorí nám: „Povstaň, prestaň plakať, lebo som ťa prišiel oslobodiť!" Toto je pekné.

Ježiš nie je tým, kto sa prispôsobuje svetu, tolerujúc, aby v ňom pretrvávala smrť, smútok, nenávisť, morálna skaza osôb... Náš Boh nie je nečinný, ale náš Boh – dovolím si to slovo – je snívajúci: sníva o premene sveta a uskutočnil ju v tajomstve Zmŕtvychvstania. Mária by chcela objať svojho Pána, avšak on už smeruje k nebeskému Otcovi, zatiaľ čo ona je poslaná priniesť zvesť bratom. A tak tá žena, ktorá bola pred tým, ako stretla Ježiša, v područí zla, teraz sa stala apoštolkou novej a najväčšej nádeje. Jej príhovor nech aj nám pomôže prežívať túto skúsenosť: v hodine plaču, v hodine opustenosti počúvať Zmŕtvychvstalého Ježiša, ktorý nás volá po mene a so srdcom plným radosti utekať ohlasovať: «Videla som Pána».

Zmenil som život, lebo som videl Pána! Teraz som iný než predtým, som iným človekom. Zmenil som sa, lebo som videl Pána. Toto je naša sila a toto je naša nádej. Ďakujem."

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 21/2017 - 21. máj 2017

katechéza pápeža Františka

Pred katechézou zaznel úryvok z Evanjelia podľa Jána: «Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa, tvoj syn!" Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!" A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe» (Jn 19,25-27). V našom cykle katechéz o kresťanskej nádeji sa dnes pozrieme na Máriu, Matku nádeje. Mária zažila na svojej púti ako matka viac než jednu noc. Už od prvej zmienky o nej v evanjeliovom príbehu, jej postava vystupuje do popredia ako by bola postavou z akejsi drámy. Nebolo jednoduché odpovedať „áno" na anjelovo pozvanie: a predsa ona, táto žena v rozkvete mladosti, odpovedá s odvahou napriek tomu, že nevedela nič o osude, ktorý ju očakával. Mária sa nám v tej chvíli javí ako jedna z mnohých matiek tohto sveta, odvážnych až do krajnosti, keď ide o prijatie príbehu nového človeka, ktorý sa rodí vo jej lone. To „áno" je prvým krokom dlhého zoznamu prejavov prejavov poslušnosti – dlhého zoznamu poslušností!, ktoré ju sprevádzajú na ceste materstva. Mária sa tak v evanjeliách javí ako tichá žena, ktorá častokrát nerozumie všetkému, čo sa deje navôkol, ktorá však medituje o každom slove a o každej udalosti vo svojom srdci. V tejto ochote sa krásne rysuje Máriin spôsob myslenia. Nie je to žena, ktorú deprimujú neistoty života, najmä, keď sa zdá, že nič nejde správnou cestou. Nie je to ani žena, ktorá by násilne protestovala a stavala sa proti osudu života, ktorý nám častokrát odhaľuje nevraživú tvár. Je to naopak žena, ktorá počúva: nezabudnite, že medzi nádejou a načúvaním je vždy silný vzťah a Mária je ženou, ktorá počúva, ktorá prijíma život tak, ako sa nám dáva, teda so svojimi radostnými dňami, ale aj so svojimi tragédiami, ktoré by sme si nikdy nepriali. Až po vrcholnú noc Márie, keď je jej Syn pribitý na drevo kríža. Až do toho dňa Mária takmer zmizla z deja evanjelií. Svätopisci naznačujú, že postupne ustupuje zo scény a odmlčuje sa vo vzťahu k tajomstvu Syna, ktorý je poslušný Otcovi. Mária sa však znovu objavuje práve v kľúčovom momente, keď sa veľká časť priateľov rozpŕchla, lebo sa báli. Matky nezrádzajú a v súvislosti s tým okamžikom pri nohách kríža nemôže nikto z nás povedať, ktoré bolo bolestivejším utrpením. Či utrpenie nevinného muža, ktorý zomiera popravou na kríži či agónia matky, ktorá sprevádza posledné chvíle života svojho syna. Evanjeliá sú lakonické a extrémne diskrétne. Prítomnosť Matky opisujú jedoduchým slovesom: ona „stála" (Jn 19,25). Stála tam. Nehovoria nič o jej reakcii, či plakala alebo neplakala, nič; ani len zmienka, ktorá by opisovala jej bolesť: na tieto detaily sa potom vrhla predstavivosť básnikov a maliarov darujúc nám obrazy, ktoré vstúpili do dejín umenia a literatúry. Evanjeliá nám však o Márii hovoria iba jedno, že tam „stála", stála tam, v tom najhroznejšom okamihu, v ukrutnom momente a trpela so Synom. "Stála". Neodišla preč. Mária je tam, verne prítomná zakaždým, keď je treba držať zažatú sviečku na hmlistom a tmavom mieste. Ani ona nepoznala osud zmŕtvychvstania, ktorý jej Syn v tej chvíli otváral pre nás všetkých. Je tam z vernosti plánu Boha, za ktorého služobnicu sa prehlásila v prvý deň svojho povolania, ale tiež vďaka svojmu inštinktu matky, ktorá jednoducho trpí zakaždým, keď jej dieťa prechádza nejakým utrpením. Utrpenie matiek! Všetci sme poznali silné ženy, ktoré znášali mnohé utrpenia svojich detí! Opäť ju nájdeme v prvý deň Cirkvi, ju, Matku nádeje, uprostred toho spoločenstva učeníkov, ktorí sú tak krehkí. Jeden zaprel, mnohí ušli, všetci mali strach (porov. Sk 1,14). Ona tam však jednoducho stála, tým najobyčajnejším spôsobom, akoby to bola úplne prirodzená vec: v prvotnej Cirkvi zahalenej do svetla Zmŕtvychvstania, avšak aj do chvenia prvých krokov, ktoré mala urobiť vo svete. Preto ju všetci milujeme ako Matku. Nie sme sirotami, máme v nebi Matku, ktorou je Svätá Božia Matka. Učí náš totiž cnosti čakania aj vtedy, keď sa zdá, že všetko stratilo zmysel. Ona vždy dôveruje tajomstvu Boha, aj vtedy, keď sa zdá, že sa vytráca vinou zla sveta. Nech je nám Mária, Matka, ktorú Ježiš daroval nám všetkým, vždy - aj vo chvíľach ťažkostí oporou, nech vždy prehovára do nášho srdca: ,Vstaň. Hľaď vpred. Hľaď na obzor', lebo ona je Matkou nádeje. Ďakujem.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 20/2017 - 14. máj 2017

katechéza pápeža Františka

Úvodom do biblickej atmosféry krajiny, ktorá niekoľko rokov hostila Svätú rodinu, bolo čítanie z Matúšovho evanjelia (Mt 2,13-15) o Jozefovom sne s Božou výzvou utiecť pred Herodesom do Egypta. Jozef s Máriou a malým Ježišom „tam zostal až do Herodesovej smrti, aby sa splnilo, čo povedal Pán ústami proroka: «Z Egypta som povolal svojho syna.»

Dnes by som vám chcel porozprávať o apoštolskej ceste, ktorú som s Božou pomocou vykonal v predošlých dňoch v Egypte. Vybral som sa do tejto krajiny na štvornásobné pozvanie: od prezidenta republiky, od Jeho Svätosti koptského pravoslávneho patriarchu, od veľkého imáma Al-Azharu a od koptského katolíckeho patriarchu. Každému z nich ďakujem za ich skutočne vrúcnu pohostinnosť, ktorú mi venovali. A ďakujem celému egyptskému ľudu za účasť a za jeho srdečnosť, s akou prežíval túto návštevu Petrovho nástupcu. Prezident a verejní predstavitelia vynaložili mimoriadne úsilie, aby táto udalosť mohla prebiehať tým najlepším spôsobom, aby mohla byť znamením pokoja. Znamením pokoja pre Egypt a pre celý tento región, ktorý žiaľ trpí kvôli konfliktom a terorizmu. Veď mottom cesty bolo: „Pápež pokoja v mierovom Egypte".

Moja návšteva na Univerzite Al-Azhar, najstaršej moslimskej univerzite a najvyššej akademickej inštitúcii sunnitského islamu, mala dvojaký cieľ: dialóg medzi kresťanmi a moslimami a zároveň šírenie pokoja vo svete. V Al-Azhare sa uskutočnilo stretnutie s veľkým imámom, stretnutie, ktoré sa potom rozšírilo na Medzinárodnú konferenciu za mier. V tomto kontexte som ponúkol reflexiu oceňujúcu dejiny Egypta ako zeme civilizácie a zeme zmlúv.

Egypt je pre celé ľudstvo synonymom starovekej civilizácie, pokladov umenia a poznania; a toto nám pripomína, že pokoj sa buduje prostredníctvom vzdelávania, formovania múdrosti, humanizmu, ktorý má ako integrujúcu súčasť náboženský rozmer, vzťah s Bohom, ako pripomenul vo svojom príhovore veľký imám.

Pokoj sa buduje aj opätovným návratom k zmluve medzi Bohom a človekom, základu zmluvy medzi všetkými ľuďmi, založenej na Desatore zapísanom do kamenných tabúľ na Sinaji, avšak ešte oveľa hlbšie do srdca každého človeka každej doby a miesta; zákon, ktorého zhrnutím sú dve prikázania lásky k Bohu a k blížnemu.

Tento istý fundament je aj základom budovania sociálneho a občianskeho poriadku, na ktorom sú povolaní spolupracovať všetci občania akéhokoľvek pôvodu, kultúry a náboženstva. Takáto vízia zdravej laickosti vystúpila do popredia vo vzájomne adresovaných príhovoroch spolu s prezidentom Egyptskej republiky, za prítomnosti verejných predstaviteľov krajiny a diplomatického zboru.

Veľké historické a náboženské dedičstvo Egypta a jeho rola v regióne Blízkeho východu mu dodávajú osobitnú úlohu na ceste k takému pokoju, ktorý bude stabilný a trvalý a nebude sa zakladať na práve sily ale na sile práva.

Kresťania v Egypte, rovnako ako v každej inej krajine sveta, sú povolaní byť kvasom bratstva. A toto je možné, ak sami navzájom žijú zjednotení v Kristovi. Jedno mocné znamenie jednoty sme vďaka Bohu mohli vydať spoločne s mojím drahým bratom pápežom Tawadrosom II., patriarchom pravoslávnych koptov.

Aj podpísaním spoločnej deklarácie sme obnovili úsilie spoločne kráčať a angažovať sa za to, aby sa neopakovali krsty udelené v našich príslušných cirkvách. Spoločne sme sa modlili za mučeníkov nedávnych atentátov, ktoré tragicky postihli túto ctihodnú cirkev; a ich krv zúrodnila ekumenické stretnutie, na ktorom sa zúčastnil aj patriarcha Konštantínopolu Bartolomej, ekumenický patriarcha, môj drahý brat.

Druhý deň cesty bol venovaný katolíckym veriacim. Svätá omša slávená na štadióne, ktorý dali k dispozícii egyptskí verejní činitelia, bola oslavou viery a bratstva, pri ktorej sme cítili živú prítomnosť Zmŕtvychvstalého Pána. Komentujúc evanjelium som povzbudil malé katolícke spoločenstvo Egypta, aby znovuprežilo skúsenosť Emauzských učeníkov: aby v Kristovi, v Slove a Chlebe života, vždy nachádzali radosť z viery, horlivosť nádeje a silu lásky na vydávanie svedectva o tom, že „sme sa stretli s Pánom"!

Posledné momenty som prežíval spoločne s kňazmi, rehoľníkmi, rehoľníčkami a seminaristami v hlavnom seminári. Je tam mnoho seminaristov... a toto je útecha. Bola to liturgia slova, pri ktorej sa obnovovali sľuby zasväteného života. V tomto spoločenstve mužov a žien, ktorí si zvolili darovať svoj život Kristovi pre Božie kráľovstvo, som videl krásu Cirkvi v Egypte a modlil som sa za všetkých kresťanov Blízkeho východu, aby vedení svojimi pastiermi a sprevádzaní zasvätenými osobami, boli soľou a svetlom v týchto krajinách, uprostred týchto národov. Egypt bol pre nás znamením nádeje, útočiska, pomoci. Keď časť zeme zažívala hlad, Jakub so svojimi synmi sa pobrali tam; potom keď bol Ježiš prenasledovaný, šiel tam. Preto keď vám rozprávam o tejto ceste, zapadá to do rámca témy nádeje: pre nás má Egypt toto znamenie nádeje, ako v dejinách tak i dnes, kvôli tomuto bratstvu, o ktorom som vám prišiel povedať. Opätovne ďakujem tým, čo umožnili túto apoštolskú cestu, ako aj tým, ktorí k nej rozličným spôsobom prispeli, osobitne mnohým osobám, ktoré obetovali svoje modlitby a utrpenia. Svätá rodina z Nazaretu, ktorá putovala po brehoch Nílu, aby unikla Herodesovmu násiliu, nech žehná a vždy ochraňuje egyptský ľud a vedie ho po ceste prosperity, bratstva a pokoja. Ďakujem.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 19/2017 - 7. máj 2017

katechéza pápeža Františka

«Jedenásti učeníci odišli do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal. Ježiš pristúpil k nim a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta"». (Mt 28,16.18-20) «Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta». Tieto posledné slová Matúšovho evanjelia sa odvolávajú na prorocké hlásanie, ktoré nachádzame na začiatku: «Dajú mu meno Emanuel, čo v preklade znamená: Boh s nami.Boh bude s nami, po všetky dni, až do konca sveta. Ježiš bude kráčať s nami po všetky dni, až do skončenia sveta.

Celé evanjelium je uzavreté medzi týmito dvoma citátmi, slovami komunikujúcimi tajomstvo Boha, ktorého meno, jeho totožnosť, je „byť-s". Nie je nejakým izolovaným Bohom, je Boh s nami, osobitne s nami, teda s ľudskými tvormi. Náš Boh nie je akýmsi neprítomným Bohom, utiahnutým do preďalekého neba; je naopak Bohom „nadchnutým" pre človeka, až tak nežne milujúcim, že je neschopný odlúčiť sa od neho.

My ľudia sme zdatní v pretínaní pút a mostov. On však nie. Ak naše srdce ochladne, to jeho zostáva vždy žeravé. Náš Boh nás vždy sprevádza, aj vtedy, keby sme naňho nešťastne zabudli. Na rozhraní od neviery k viere je rozhodujúce zistenie, že sme milovaní a sprevádzaní naším Otcom, že on nás nikdy nenecháva osamotených.

Naša existencia je putovaním, cestou. Aj tí, čo sú poháňaní nejakou čisto ľudskou nádejou, vnímajú lákanie horizontu, ktoré ich ženie skúmať svet, ktorý ešte nepoznajú. Naša duša je dušou pútnickou. Biblia je plná príbehov pútnikov a cestovateľov. Povolanie Abraháma začína týmto príkazom: «Odíď zo svojej krajiny. A patriarcha zanecháva ten kúsok sveta, ktorý dobre poznal a ktorý bol jednou z kolísok civilizácie jeho doby. Všetko sa sprisahávalo proti zmysluplnosti tej cesty. A predsa Abrahám odchádza. Človek sa nestane zrelým, ak nevníma príťažlivosť horizontu – toho medzníka neba a zeme, ktorý si žiada byť dosiahnutý ľudom pútnikov.

Vo svojom putovaní svetom človek nikdy nie je sám. Zvlášť kresťan sa nikdy necíti byť opustený, lebo Ježiš nás uisťuje o tom, že nás neočakáva len na konci našej dlhej cesty, ale že nás sprevádza počas každého nášho dňa.

Dokedy až bude trvať Božia starostlivosť o človeka? Dokedy sa Pán Ježiš, ktorý kráča spolu s nami, bude o nás starať? Odpoveď evanjelia nenecháva žiadny priestor pochybnostiam: až do skončenia sveta! Pominie sa nebo, pominie sa zem, ľudské nádeje budú zrušené, avšak Božie slovo je väčšie než všetko a nepominie. A on bude Bohom s nami. Boh Ježiš, ktorý kráča spolu s nami. Nebude takého dňa v našom živote, v ktorom by sme prestali byť predmetom starostlivosti Božieho srdca. Niekto by však mohol povedať: „Ale, čože to vravíte?" Hovorím toto: v našom živote nebude takého dňa, v ktorom by Božie srdce prestalo mať o nás starosť. On si o nás robí starosti, kráča spolu s nami. A prečo to robí? Jednoducho preto, lebo nás miluje. Rozumieme tomu? Miluje nás! A Boh sa istotne postará o všetky naše potreby, neopustí nás v čase skúšky a tmy. Táto istota si žiada hlboko sa zahniezdiť v našom vnútri, aby nikdy nevyhasla. Niekto ju volá menom „Prozreteľnosť". Čiže blízkosť Boha, láska Boha, jeho kráčanie spolu s nami, čo sa nazýva aj „Božia prozreteľnosť": on sa stará o náš život.

Nie náhodou je medzi kresťanskými symbolmi nádeje jeden, ktorý sa mne veľmi páči: je ním kotva. Ona vyjadruje, že naša nádej nie je vágna; netreba si ju zamieňať s premenlivým pocitom toho, kto chce dychtivo zlepšiť záležitosti tohto sveta len na základe sily vlastnej vôle. Kresťanská nádej totiž korení nie v príťažlivosti budúcnosti, ale v istote toho, čo nám Boh sľúbil a čo uskutočnil v Ježišovi Kristovi. Ak nám on garantoval, že nás nikdy neopustí, ak počiatkom každého povolania je jeho «Nasleduj ma!», s ktorým nás uisťuje, že zotrvá vždy pred nami, prečo sa teda báť?

S týmto prísľubom môžu kresťania kráčať kdekoľvek. Aj krížom cez zranené časti sveta, kde sa veci nevyvíjajú dobre, my sme medzi tými, ktorí aj tam naďalej dúfajú. Žalm hovorí: «I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou». A práve tam, kde sa rozmáha tma, je treba udržiavať zapálené svetielko.

Vráťme sa ku kotve. Kotva je nástroj, ktorý moreplavci hádžu na breh a potom uchopia lano, aby loď priblížili k brehu. Naša viera je kotvou v nebi. My máme náš život ukotvený v nebi. Čo máme robiť? Uchopiť lano: je stále tam. A poďme vpred, lebo sme si istí, že náš život je akoby kotvou, ktorá je v nebi, na tom brehu, ku ktorému prídeme.

Iste, ak by sme sa spoliehali len na naše sily, mali by sme dôvod cítiť sa sklamaní a porazení, lebo svet sa nám častokrát ukazuje ako vzdorujúci zákonom lásky. Mnohokrát uprednostňuje zákony egoizmu. Ak v nás prežije istota, že Boh nás neopúšťa, že Boh nežne miluje nás i tento svet, potom sa perspektíva mení. „Homo viator, spe erectus" (Človek pútnik, vzpriamený nádejou), hovorilo sa za starých čias. Ježišov prísľub «Ja som s vami» nám počas cesty pomáha zostať na nohách, vzpriamení, s nádejou, že dobrý Boh už pracuje na realizácii toho, čo sa zdá ľudsky nemožné, lebo kotva je na pobreží neba. Svätý veriaci ľud Boží sú ľudia, ktorí sú na nohách – „homo viator" – a kráčajú vzpriamene – „erectus" – a kráčajú v nádeji. A kamkoľvek idú, vedia, že Božia láska ich predchádza: neexistuje taký kút sveta, ktorý by unikol víťazstvu zmŕtvychvstalého Krista. A aké je víťazstvo zmŕtvychvstalého Krista? Víťazstvo lásky. Ďakujem."

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 18/2017 - 30. apríl  2017

katechéza pápeža Františka

«Bratia. pripomínam vám evanjelium, ktoré som vám hlásal a vy ste ho prijali, zotrvávate v ňom a prostredníctvom neho dosahujete spásu. ak sa ho držíte tak. ako som vám ho hlásal, ibaže by ste boli nadarmo uverili. Odovzdal som vám predovšetkým to. čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný! a že bol tretieho dňa vzkriesený' podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim» (l Kor 15,1-5).

Dnes sa stretávame vo svetle Veľkej noci, ktorú sme slávili a naďalej slávime pri liturgii. Preto by som vám v rámci nášho programu katechéz o kresťanskej nádeji chcel dnes hovoriť o vzkriesenom Kristovi, našej nádeji, tak ako to prezentuje sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom.

Apoštol chce vyriešiť problematiku, ktorá bola istotne v korintskom spoločenstve v centre diskusií. Zmŕtvychvstanie je poslednou z tém, ktorým i sa tento list zaoberá, avšak pravdepodobne v poradí podľa dôležitosti je prvou: veď všetko sa opiera o tento predpoklad. Pavol, keď sa prihovára ku svojim kresťanom, vychádza z nepopierateľného údaja, ktorý nie je výsledkom reflexie nejakého múdreho človeka, ale je faktom, jednoduchým faktom, ktorý sa prihodil v živote niekoľkých osôb. Odtiaľto sa rodí kresťanstvo. Nie je ideológiou, nie je filozofickým systémom, ale cestou viery. ktorá vychádza z udalosti: Ježiš zomrel pre naše hriechy, bol pochovaný a tretieho dňa vstal z mŕtvych a zjavil sa Petrovi a Dvanástim. Toto je fakt. Umrel, bol pochovaný, vstal z mŕtvych, zjavil sa. Čiže: Ježiš je živý. Toto je jadro kresťanského posolstva.

Ohlasujúc túto udalosť, ktorá je centrálnym jadrom viery, Pavol trvá predovšetkým na poslednom prvku veľkonočného tajomstva, čiže na skutočnosti, že Ježiš vstal z mŕtvych. Ak by totiž bolo všetko skončilo smrťou, mali by sme v ňom príklad vrcholnej obetavosti, avšak toto by nemohlo vzbudiť našu vieru. Bol akýsi hrdina? Nie. Zomrel. avšak vstal z mŕtvych. Lebo viera sa rodí zo zmŕrvychvstania. Prijatie toho, že Kristus zomrel a že zomrel ukrižovaním, nie je skutkom viery, je to historický fakt. Naopak veriť, že zrnŕtvychvstal, skutkom viery je. Naša viera sa rodí vo veľkonočné ráno.

Pavol zostavuje zoznam osôb, ktorým sa Zmŕtvychvstalý Ježiš zjavil. Máme tuje deň malý súhrn všetkých veľkonočných príbehov a všetkých osôb, ktoré vstúpili do kontaktu so Zmŕtvychvstalým. Na vrchu zoznamu sú Kéfas, čiže Peter, a skupina Dvanástich, potom „päťsto bratov", z ktorých mnohí ešte mohli vydať svoje svedectvo, potom sa uvádza Jakub. Posledným v zozname - ako zo všetkých najmenej hodný - je on sám. Pavol sám o sebe hovorí: "Ako nedochôdča",

Pavol používa tento výraz, lebo jeho osobný príbeh je dramatický: on nebol akýmsi "miništrantom". Bol prenasledovateľom Cirkvi, hrdý na vlastné presvedčenie; cítil sa byť úspešným človekom, s veľmi jasnou predstavou o tom, v čom spočíva život s jeho povinnosťami. Avšak v tomto dokonalom obraze - všetko bolo u Pavla dokonalé. vedel všetko .. - v tomto dokonalom obraze života jedného dňa nastane to, čo bolo absolútne nepredvídateľné: stretnutie so Zmŕtvychvstalým Ježišom na ceste do Damasku. Tam nebol len mužom, ktorý spadol na zem: bol osobou uchvátenou udalosťou. ktorá mu prevrátila zmysel života hore nohami. A z prenasledovateľa sa stáva apoštol. Prečo? "Lebo som videl Ježiša živého: Videl som zmŕtvychvstalého Ježiša Krista!" Toto je základom Pavlovej viery, ako aj viery ostatných apoštolov. viery Cirkvi, aj našej viery.

Aké pekné je pomyslieť, že kresťanstvo je v zásade týmto! Nie je to ani tak naše hľadanie Boha – hľadanie pravdupovediac také kolísavé - , ale skôr Božie hľadanie nás. Ježiš nás vzal, uchvátil, vydobyl si nás, aby nás už viac nezanechal. Kresťanstvo je milosťou, prekvapením, a z tohto dôvodu si vyžaduje srdce schopné úžasu. Srdce uzavreté, racionalistické, nie je schopné žasnúť a nemôže pochopiť čo je to kresťanstvo. Lebo kresťanstvo je milosťou a milosť vnímame - ba viac. stretávame ju - jedine v úžase zo stretnutia.

A tak, aj keď sme hriešnikmi - a my všetci nimi sme -, ak naše predsavzatia k dobrému zostali na papieri, alebo ak si hľadiac na náš život uvedomíme, že sme nakopili mnoho neúspechov ... Na Veľkonočné ráno môžeme konať tak, ako tie osoby, o ktorých hovorí evanjelium: ísť ku Kristovmu hrobu, vidieť veľký kameň odvalený a myslieť na to, že Boh uskutočňuje pre mňa. pre nás všetkých, neočakávanú budúcnosť. ísť k nášmu hrobu: kúsok z neho máme vo svojom vnútri my všetci. Ísť tam a vidieť, ako je Boh schopný z neho vzkriesiť. Tu je šťastie, tu je radosť, život, kde všetci mysleli. že bude smútok, porážka a temnota. Boh dáva rásť svojim najkrajším kvetom uprostred tých najvyprahnutejších skál.

Byť kresťanmi znamená nezačínať od smrti, ale od lásky Boha k nám, ktorý porazil našu úhlavnú nepriateľku. Boh je väčší než ničota a stačí jediná zažatá sviečka, aby sme zvíťazil i nad tou najtemnejšou z nocí. Pavol volá ako ozvena prorokov: «Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň?» (v. 55). Počas týchto veľkonočných dni nosme si toto zvolanie v srdci. A ak sa nás opýtajú na dôvody nášho úsmevu, ktorý rozdávame a nášho trpezlivého delenia sa, vtedy budeme môcť odpovedať, že Ježiš je ešte stále tu, že je aj naďalej živý medzi nami, že Ježiš je tu. na námestí, s nami: živý a zmŕtvychvstalý."

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 17/2017 - 23. apríl  2017

katechéza pápeža Františka

«Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život» (Jn 12,24-25). V uplynulú nedeľu sme si pripomenuli Ježišov vstup do Jeruzalema za slávnostnostného jasotu učeníkov a veľkého zástupu. Tí ľudia vkladali do Ježiša veľké nádeje: mnohí od neho očakávali zázraky a veľké znamenia, prejavy moci a dokonca slobodu od okupujúcich nepriateľov. Kto z nich by si predstavoval, že onedlho potom bude Ježiš naopak pokorený, odsúdený a usmrtený na kríži? Pozemské nádeje tých ľudí sa tvárou v tvár krížu rúcajú. Avšak my veríme, že práve v Ukrižovanom je naša nádej znovuzrodená. Pozemské nádeje sa zoči-voči krížu rúcajú, avšak znovu sa rodia nové nádeje, nádeje, ktoré pretrvajú navždy.Táto nádej rodiaca sa z kríža je odlišnou nádejou. Odlišuje sa od tých, čo sa rúcajú, od svetských nádejí. O akú nádej však ide pri tejto nádeji rodiacej sa z kríža? Porozumieť tomu nám pomôžu slová, ktoré vyslovil Ježiš práve po tom, ako vstúpil do Jeruzalema: «Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu» (Jn 12,24). Skúsme pomyslieť na zrnko či na malé semienko, ktoré padne do pôdy. Ak ostane uzavreté v sebe, nič sa neudeje; ak sa naopak rozlomí, otvorí sa, vtedy dá život klasu; najprv klíčku, potom rastline a rastlina prinesie plod. Ježiš priniesol na svet novú nádej a urobil tak spôsobom semienka: stal sa veľmi maličkým, ako jedno pšeničné zrnko; zanechal svoju nebeskú slávu, aby prišiel medzi nás: „padol do pôdy". Avšak to ešte nestačilo. Pre to, aby priniesol ovocie, Ježiš žil lásku až do konca, nechal sa rozlámať smrťou tak, ako sa semienko nechá rozlomiť pod zemou. Práve tam, v extrémnom bode svojho poníženia – ktorý je vlastne aj najvyšším bodom lásky – vzklíčila nádej. Ak sa ma niekto z vás opýta: „Ako sa rodí nádej?" [odpoviem]: „Z kríža. Hľaď na kríž, hľaď na ukrižovaného Krista a odtiaľ k tebe príde nádej, ktorá viac nezmizne, ktorá trvá až po večný život". A táto nádej vyklíčila práve vďaka sile lásky: lebo láska, ktorá «všetko dúfa, všetko vydrží» (1 Kor 13,7), láska, ktorá je Božím životom, obnovila všetko k čomu sa dostala. Tak na Veľkú noc Ježiš premenil náš hriech na odpustenie tým, že ho vzal na seba. Počujte dobre aká je to premena, ktorú robí Veľká noc: Ježiš premenil náš hriech na odpustenie, našu smrť na zmŕtvychvstanie, náš strach na dôveru. To je dôvod, prečo sa tam, na kríži, rodí a neustále znovuzrodzuje naša nádej; to je dôvod, prečo s Ježišom môže byť každá naša temnota premenená na svetlo, každá prehra na víťazstvo, každé sklamanie na nádej. Každé, áno každé. Nádej prekonáva všetko, lebo sa rodí z lásky Ježiša, ktorý sa urobil takým ako pšeničné zrnko v zemi a umrel preto, aby dal život, a z toho života plného lásky prichádza nádej. Keď sa rozhodneme pre Ježišovu nádej, kúsok po kúsku odhaľujeme, že víťazným spôsobom života je spôsob semienka, pokornej lásky. Neexistuje iná cesta k víťazstvu nad zlom a k tomu, aby sa svetu darovala nádej. Vy mi však môžete povedať: „Nie, je to logika prehry!" Zdalo by sa, že je to prehrávajúca nádej, lebo ten, kto miluje, prichádza o moc. Pomysleli ste na to? Ten, kto miluje, stráca moc, kto daruje, stráca vlastnenie niečoho, a milovať je darovaním. Logika semienka, ktoré zomrie, logika pokornej lásky, je v skutočnosti cestou Boha, a jedine táto prináša plody. Vidíme to aj na sebe: vlastnenie ženie vždy k túžbe po niečom ďalšom: získal som pre seba jednu vec a rýchlo chcem ďalšiu, oveľa väčšiu, a tak ďalej, a nikdy nie som spokojný. Je to nepekný smäd, však? Čím viac máš, tým viac chceš. Je to nepekné. Ten, kto je nenásytný, nikdy nie je sýty. A Ježiš to hovorí jasne: «Kto miluje svoj život, stratí ho» (Jn 12,25). Si nenásytný, miluješ vlastnenie mnohých vecí, avšak... všetko stratíš, aj tvoj život, čiže: kto miluje vlastné a žije pre vlastné záujmy, nadúva sa sám sebou a prehráva. Kto naopak prijíma, je ochotný, slúži, ten žije Božím spôsobom: je teda víťazom, zachraňuje seba samého a druhých; stáva sa semienkom nádeje pre svet. Je pekné pomáhať druhým, slúžiť druhým... Možno sa však unavíme, no nie? Život je taký, avšak srdce sa naplní radosťou a nádejou. A toto je láska a nádej dohromady: slúžiť, darovať. Zaiste, táto pravá láska prechádza cez kríž, cez obetu, tak ako u Ježiša. Kríž je povinným úsekom cesty, avšak nie je cieľom, je úsekom: cieľom je sláva, ako nám ukazuje Veľká noc. A tu nám na pomoc prichádza ďalší prekrásny obraz, ktorý Ježiš zanechal učeníkom pri Poslednej večeri. Hovorí: «Keď žena rodí, je skľúčená, lebo prišla jej hodina. No len čo porodí dieťa, už nemyslí na bolesti pre radosť, že prišiel na svet človek» (Jn 16,21). Hľa: darovať život, nie ho vlastniť. A toto je to, čo robia mamy: dávajú ďalší život, trpia, no potom sú radostné, šťastné, lebo darovali ďaší život. Láska dáva radosť, privádza na svetlo život a dáva dokonca zmysel bolesti. Láska je motorom, ktorý poháňa vpred našu nádej. Opakujem: láska je motorom, ktorý poháňa vpred našu nádej. A každý z nás si môže položiť otázku: „Milujem? Naučil som sa milovať? Učím sa každý deň milovať viac?", lebo láska je motorom poháňajúcim vpred našu nádej. Drahí bratia a sestry, v týchto dňoch, dňoch lásky, nechajme sa zahaliť tajomstvom Ježiša, ktorý tak ako pšeničné zrnko nám umierajúc daruje život. On je semienkom našej nádeje. Kontemplujme Urižovaného, zdroj nádeje. Kúsok po kúsku pochopíme, že dúfať s Ježišom znamená naučiť sa vidieť už teraz rastlinu v semienku, Veľkú noc v kríži, život v smrti. Chcel by som vám dať domácu úlohu. Všetkým nám prospeje zastaviť sa pred Ukrižovaným – všetci máte vo svojom dome kríž – hľaďte na Ukrižovaného a povedzte mu: „S tebou nič nie je stratené. S tebou môžem vždy dúfať. Ty si moja nádej". Predstavme si teraz kríž a všetci spolu trikrát povedzme Ukrižovanému Ježišovi: „Ty si moja nádej". Všetci: „Ty si moja nádej". Hlasnejšie! „Ty si moja nádej". Ešte hlasnejšie! „Ty si moja nádej". Ďakujem.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 16/2017 - 16.. apríl 2017

katechéza pápeža Františka

«Napokon buďte všetci jednomyseľní, súcimi, bratsky sa milujte! Buďte milosrdní a pokorní! Neodplácajte sa zlým za zlé alebo zlorečením za zlorečenie, ale naopak, žehnajte, lebo ste povolaní, aby ste dostali dedičstvo požehnania. Ale ak aj trpíte pre spravodlivosť, ste blahoslavení. Neľakajte sa ich hrozieb a neplašte sa, ale uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás» (l pt 3,8-9.14-15).

Prvý list apoštola Petra obsahuje mimoriadny náboj! Je potrebné čítať ho dvakrát, trikrát pre pochopenie tohto mimoriadneho náboja. Dokáže dodať veľkú útechu a pokoj, vnímanie ako Pán je vždy blízko pri nás a nikdy nás neopustí, zvlášť v citlivých a ťažších chvíľach nášho života. Ale v čom je ,tajomstvo' tohto listu a zvlášť časti, ktorú sme si práve vypočuli? Toto je otázka. Viem, že dnes si zoberiete Nový zákon, nájdete Prvý list apoštola Petra a pomaličky, bez náhlenia si ho prečítate, tak aby ste pochopili jeho tajomstvo a jeho silu. V čom je tajomstvo tohto listu?

1. To tajomstvo spočíva v skutočnosti, že tento text má svoje korene priamo vo Veľkej noci, v srdci toho tajomstva, ktoré budeme sláviť, dávajúc nám tak vnímať všetko svetlo a radosť, ktoré pochádzajú zo smrti a zmŕtvychvstania Krista. Kristus skutočne vstal z mŕtvych, a to je pekný pozdrav, ktorým sa môžeme zdraviť počas Veľkej noci: «Kristus vstal z mŕtvych!», ako to robia mnohé národy. Pripomínať si, že Kristus vstal z mŕtvych, je živý medzi nami, je živý a je v každom z nás. A preto nás svätý Peter energicky pozýva adorovať ho v našich srdciach. Tam Pán prebýva od chvíle nášho krstu, a odtiaľ naďalej obnovuje nás a náš život, zahrňujúc nás láskou a plnosťou Ducha.

Tu vidíme, prečo nám apoštol odporúča preukázať dôvody nádeje, ktorá je v nás. Naša nádej nie je akási predstava, nie je to pocit, nie je to nejaký mobil či hromada bohatstva: nie! Naša nádej je Osoba, je to Pán Ježiš, ktorého spoznávame živého a prítomného v nás a v našich bratoch, pretože Kristus vstal z mŕtvych, Slovanské národy sa počas Veľkej noci zdravia namiesto «Dobrý deň» či «Dobrý večer» pozdravom: «Kristus vstal z mŕtvych!» «Christos voskrese!». Takto sa ľudia navzájom zdravia a sú šťastní, keď to hovorili! Toto pre nich znamená zaželať si dobrý deň či dobrý večer: «Kristus vstal z mŕtvych!»

2. Chápeme teda, že táto nádej nemá nachádzať potvrdenie len na teoretickej úrovni, v slovách, ale hlavne vo svedectve života, a to tak vo vnútri kresťanskej komunity, ako aj mimo nej. Ak Kristus je živý a prebýva v nás, v našom srdci, tak musíme umožniť, aby sa " stal viditeľným, neskrývať ho, dovoliť mu, aby reagoval v nás. Toto znamená, že Pán Ježiš sa stáva stále viac naším vzorom: vzorom života, a my sa musíme učiť správať tak, ako sa správal on. Robiť to isté, čo robil Ježiš. Nádej, ktorá je v nás teda nemôže ostať ukrytá v našom vnútri, v našom srdci. Nuž, bola by to slabá nádej, ak by nemala odvahu vyjsť von a ukázať sa. Ale naša nádej, ako to ukazuje Žalm 33 citovaný Petrom, musí nevyhnutne vytrysknúť navonok, prejaviť sa v ušľachtilej a nezmýliteľnej forme vľúdnosti, rešpektu, dobroty voči blížnemu, dospieť až k odpusteniu tomu, kto nám spôsobuje zlo. Taká osoba, ktorej chýba nádej, nedokáže odpustiť, nedokáže dať útechu odpustenia a mať útechu z odpúšťania.

Áno, [musí dospieť až k odpusteniu,] pretože takto konal Ježiš a koná tak naďalej cez tých, horí mu dajú priestor vo svojom srdci a vo svojom živote, vo vedomí, že zlo sa neporazí zlom, ale pokorou, milosrdenstvom a miernosťou. Mafiáni si myslia, že zlo sa dá poraziť zlom, a tak sa mstia a robia mnoho vecí, o ktorých my všetci vieme. Ale nepoznajú, čo je to pokora, milosrdenstvo a miernosť. A prečo? Pretože, mafiáni nemajú nádej. Pomyslite na to.

3. Hra; prečo svätý Peter tvrdí, že «je lepšie trpieť robiac dobre ako robiac zle»: nechce povedať, že je dobré trpieť, ale že keď trpíme pre dobro, sme v jednote s Pánom, ktorý akceptoval utrpenie a ukrižovanie pre našu spásu. Keď teda aj my, v malých alebo väčších situáciách nášho života prijmeme utrpenie pre dobro, to je ako keď vysejeme okolo seba semienka zmŕtvychvstania, semienka života, a necháme v tme zažiariť svetlo Veľkej noci. Práve z tohto dôvodu nás apoštol nabáda odpovedať vždy «prajúc dobro»: požehnanie nie je formalitou, nie je to len znak slušnosti, ale je to veľký dar, ktorý sme my sami dostali ako prví a s ktorým máme možnosť podeliť sa s bratmi. Je to ohlasovanie lásky Boha, lásky bez miery, ktorá sa nevyčerpá, ktorá sa nestratí a ktorá tvorí skutočný základ našej nádeje.

Milí priatelia, rozumieme tiež prečo nás apoštol Peter nazýva «blahoslavenými», keď musíme trpieť pre spravodlivosť. Nie Je to len z morálneho alebo asketického dôvodu, ale pretože vždy, keď prijmeme miesto posledných a vylúčených alebo keď neodpovieme zlom na zlo, ale odpustíme, bez odplaty, odpustiac a žehnajúc, vždy keď toto urobíme, zasvietime ako živé a žiarivé znaky nádeje, stávajúc sa tak nástrojmi útechy a pokoja, podľa Božieho srdca. Takže, len ďalej s vľúdnosťou, s miernosťou, buďme láskaví a robme dobro aj tým, ktorí nás nemajú radi, alebo nám robia zlo. Vpred!"

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 15/2017 – 9. apríl 2017

katechéza pápeža Františka

Biblický úvod ku dnešnej katechéze vybral Svätý Otec z Listu sv. Pavla Rimanom: «Preto sa to prisľúbenie zakladá na viere, aby tak pochádzalo z milosti a aby platilo pre všetko potomstvo, nielen pre to podľa zákona, ale aj pre to podľa viery Abraháma, otca nás všetkých, ako je napísané: „Ustanovil som ťa za otca mnohých národov", za nášho otca pred Bohom, ktorému uveril a ktorý dáva život mŕtvym a volá k bytiu to, čo ešte nie je. On dúfal proti všetkej nádeji, veril, a stal sa tak otcom mnohých národov, podľa toho, čo bolo povedané: „Také bude tvoje potomstvo." A neochabol vo viere, keď videl, že jeho telo je už odumreté. Preto sa mu to počítalo za spravodlivosť» (Rim 4,16-19a.22).

Pasáž z Listu sv. Pavla Rimanom, ktorú sme si práve vypočuli, je nám veľkým darom. Vskutku, sme navyknutí uznávať Abraháma za nášho otca vo viere; dnes nám apoštol dáva porozumieť, že Abrahám je pre nás otcom v nádeji; nielen otcom vo viere, ale aj otcom v nádeji. A to preto, že v jeho príbehu už môžeme vnímať ohlasovanie Zmŕtvychvstania, nového života, ktorý víťazí nad zlom a nad samotnou smrťou.

V texte sa hovorí, že Abrahám uveril Bohu, «ktorý oživuje mŕtvych a volá k bytiu to, čoho niet» (Rim 4,17); a potom upresňuje: «neochabol vo viere, ani keď videl, že jeho telo je už odumreté a že je odumreté aj Sárino lono» (Rim 4,19). Toto je skúsenosť, ktorú sme povolaní žiť aj my. Boh, ktorý sa zjavuje Abrahámovi, je Bohom, ktorý zachraňuje, Bohom, ktorý dáva vyjsť z beznádeje a zo smrti, Bohom, ktorý volá k životu. V Abrahámovom príbehu sa všetko stáva hymnom Bohu, ktorý oslobodzuje a znovuzrodzuje, všetko sa stáva proroctvom.

A stáva sa ním pre nás, pre nás, ktorí teraz uznávame a slávime naplnenie toho všetkého v tajomstve Veľkej noci. Veď Boh «vzkriesil z mŕtvych Ježiša» (Rim 4,24), aby sme aj my mohli prejsť zo smrti k životu. A tak sa teda Abrahám naozaj môže nazývať «otcom mnohých národov», keďže žiari ako ohlásenie nového ľudstva – nás! –, vykúpeného Kristom z hriechu a smrti a vovedeného raz a navždy do objatia Božej lásky.

V tejto súvislosti nám Pavol pomáha zaostriť pohľad na veľmi úzke prepojenie medzi vierou a nádejou. Potvrdzuje totiž, že Abrahám «proti nádeji v nádeji uveril» (Rim 4,18). Naša nádej sa nezakladá na ľudskom uvažovaní, na ľudských prognózach a ubezpečeniach; prejavuje sa tam, kde už viac niet nádeje, kde viac niet ničoho, v čo by sme mohli dúfať, presne tak, ako sa to dialo u Abraháma zoči-voči jeho blížiacej sa smrti a neplodnosti manželky Sáry. Pre nich už bol koniec, nemohli mať deti; a tam, práve v tej situácii, Abrahám uveril a dúfal proti každej nádeji.

A toto je veľká vec! Veľká nádej korení vo viere a práve preto je schopná presiahnuť každé obmedzenie nádeje. Áno, lebo sa nezakladá na našom slove, ale na Slove Božom. Takže aj v tomto zmysle sme povolaní nasledovať príklad Abraháma, ktorý aj tvárou v tvár evidentnej skutočnosti, ktorá sa zdá byť odsúdená na smrť, dôveruje Bohu, «pevne presvedčený, že má moc aj splniť, čo prisľúbil».

Rád by som vám položil jednu otázku: My všetci, sme o tomto presvedčení? Sme presvedčení, že Boh nás má rád a že všetko to, čo nám prisľúbil, je ochotný priviesť k naplneniu? - „Ale otče, koľko sa za to musíme modliť?" - „Stojí nás to len jedno: otvoriť si srdce". Otvorte svoje srdcia a táto Božia sila vás bude viesť vpred a vykoná zázračné veci a naučí vás, čo je to nádej. Toto je jediná cena: otvoriť srdce viere a zvyšok už vykoná on. Toto je paradox, a zároveň je to najsilnejší, najvyšší prvok našej nádeje. Nádej založená na prísľube, ktorý sa z ľudského pohľadu zdá byť neistý a nepredvídateľný, ktorý však nezlyhá ani len zoči-voči smrti, keďže ten, kto dáva prísľub, je Boh vzkriesenia a života. Toto nesľubuje hocikto, to nie! Ten, kto dáva prísľub, je Boh zmŕtvychvstania a života. Drahí bratia a sestry, vyprosujme si dnes od Pána milosť zostať pevne stáť nie tak na základe našich istôt, našich schopností, ale na základe nádeje vyvierajúcej z Božieho prísľubu, ako ozajstné Abrahámove deti. Keď Boh niečo prisľúbi, svoj prísľub dovedie k naplneniu. Nikdy sa nestane, že by nesplnil svoje slovo. A tak náš život nadobudne nové svetlo, vo vedomí, že ten, ktorý vzkriesil svojho Syna, vzkriesi aj nás a skutočne nás naplno zjednotí so sebou samým, spolu so všetkými našimi bratmi vo viere.

My všetci veríme. Dnes sme všetci na námestí, chválime Pána, budeme spievať Otčenáš, potom prijmeme požehnanie... Nuž, toto sa pominie. Avšak aj toto je prísľubom nádeje. Ak máme dnes otvorené srdce, uisťujem vás, že my všetci sa stretneme na nebeskom námestí navždy, čo sa nikdy neskončí. A toto je ten Boží prísľub. A je to naša nádej, ak otvoríme svoje srdcia. Ďakujem."

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 14/2017 - 2.. apríl 2017

katechéza pápeža Františka

V biblickom úvode ku katechéze zazneli slová sv. Pavla: «My, silní, sme povinní znášať slabosti slabých a nehľadať, čo sa nám páči. Nech sa každý z nás páči blížnemu na jeho dobro a na budovanie .... Vlastne všetko, čo bolo napísané v minulosti, bolo napísané nám na poučenie, aby sme si vytrvalosťou a útechou, ktorú máme z Písma, udržali živú nádej. Nech vám Boh vytrvalosti a útechy dá, aby ste žili svorne medzi sebou podľa príkladu Krista Ježiša» (Rim 15,1-2.4-5).

Už niekoľko týždňov nám apoštol Pavol pomáha lepšie pochopiť v čom spočíva kresťanská nádej. A povedali sme, že nie je optimizmom, ale niečím iným. A apoštol nám to pomáha pochopiť. Dnes tak robí priraďujúc ju k dvom postojom výsostne dôležitým pre náš život a pre našu skúsenosť viery: «vytrvalosť» a «útecha».

V pasáži Listu Rimanom. ktorý sme si práve vypočuli, sú citované dvakrát: najprv v súvislosti s Písmom a potom so samotným Bohom. Aký je ich najhlbší, najpravdivejší význam? A akým spôsobom osvetľujú skutočnosť nádeje? Tieto dva postoje: vytrvalosť a útecha.  Vytrvalosť by sme mohli definovať aj ako trpezlivosť: je to schopnosť znášať, niesť na pleciach, zniesť, zotrvať vernými aj vtedy, keď sa zdá, že ťažoba sa stáva príliš veľkou, neudržateľnou, a boli by sme v pokušení negatívne súdiť a opustiť všetko a všetkých, Útecha je naopak milosťou vedieť vnímať a prejaviť v každej situácii, aj v tých najviac poznačených sklamaním a utrpením, prítomnosť a súcitnú činnosť Boha.

Svätý Pavol nám pripomína, že vytrvalosť a útecha sú nám odovzdávané osobitným spôsobom prostredníctvom Písma, teda Biblie. V skutku, Božie slovo nás na prvom mieste vedie obrátiť pohľad na Ježiša, lepšie ho poznávať a prispôsobiť sa mu, podobať sa mu čoraz viac.

Na druhom mieste, Sväté písmo nám zjavuje, že Pán je skutočne «Bohom vytrvalosti a útechy», ktorý vždy zostáva verný svojej láske k nám, čiže je vytrvalý v láske k nám, neunaví sa milovať nás! Je vytrvalý, vždy nás miluje! A tiež sa vždy o nás stará, preväzujúc naše rany nežnosťou svojej dobroty a svojho milosrdenstva, čiže nás utešuje. Ani v tom, že nás utešuje sa neunaví. V tejto perspektíve chápeme aj úvodné tvrdenie apoštola: «My, silní, sme povinní znášať slabosti slabých a nehľadať, čo sa nám páči». Tento výraz «my silní» by sa mohol zdať trúfalým, avšak vieme, že v logike evanjelia to tak nie je, vlastne je to práve naopak, lebo sila nepochádza od nás, ale od Pána.

Ten, kto vo vlastnom živote zakúša vernú lásku Boha a jeho útechu, je schopný, ba povinný byť nablízku najslabším bratom a ujať sa ich krehkostí. Ak sme blízko pri Pánovi, budeme mať tú pevnosť, aby sme boli nablízku tým najslabším, najnúdznejším, a utešovali ich a dodávali im silu. To je význam [toho vyjadrenia].

Toto môžeme konať bez snahy páčiť sa sebe samým, ale vo vedomí, že sme jednoducho "kanálom" prenášajúcim Pánove dary; a tak sa konkrétnym spôsobom stávame "rozsievačmi" nádeje. Toto od nás žiada Pán, s tou pevnosťou a schopnosťou utešovať a byť rozsievačmi nádeje. A dnes je potrebné rozsievať nádej, ale nie je to ľahké.
Ovocím tohto životného štýlu nie je také spoločenstvo, v ktorom niektorí patria do ,,A- skupiny", čiže sú silní, a druhí do "B-skupiny", čiže sú slabí. Ovocím je naopak, ako hovorí Pavol, «žiť svorne medzi sebou podľa príkladu Krista Ježiša». Božie slovo živí nádej, ktorá sa konkrétne prejavuje delením sa, vzájomnou službou. Lebo aj ten, kto je "silný', skôr či neskôr zažíva krehkosť a potrebu útechy od iných; a naopak v slabosti vždy môžeme ponúknuť úsmev či ruku bratovi v ťažkostiach.

A je to taká komunita, ktorá «jednomyseľne, jednými ústami oslavuje Boha» (porov. v. 6). Avšak toto všetko je možné vtedy, ak do centra postavíme Krista a jeho Slovo, lebo on je ten "silný", on je ten, kto nám dáva pevnosť, kto nám dáva trpezlivosť, kto nám dáva nádej, kto nám dáva útechu. On je tým "silným bratom", ktorý sa stará o každého jedného z nás: veď všetci potrebujeme byť vyložení na plecia Dobrého pastiera a cítiť sa zahrnutí jeho nežným a starostlivým pohľadom.