farnosť Udavské

Katechéza pápeža Františka

Na úvod zaznelo čítanie z Listu sv. apoštola Pavla Rimanom: «Ak dúfame v niečo, čo nevidíme, trpezlivo to očakávame. Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. A ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom. Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu» (Rim 8,25-27).

Dnešnou katechézou uzatvárame cyklus venovaný milosrdenstvu. Milosrdenstvo však musí pokračovať! Katechézy končia. Ďakujme Pánovi za všetko toto a uchovávajme si to v srdci ako útechu a posilu.

Posledný skutok duchovného milosrdenstva požaduje modliť sa za živých a mŕtvych. Môžeme k nemu pripojiť aj posledný skutok telesného milosrdenstva, ktorý pozýva mŕtvych pochovávať. Táto posledná požiadavka sa môže zdať zvláštna; no naopak, v niektorých oblastiach sveta zmietaných vojnou, s bombardovaním, ktoré deň i noc zasieva strach a bezbranné obete, je tento skutok smutne aktuálny.

Biblia má v tomto ohľade krásny príklad: starého Tobiho, ktorý riskujúc vlastný život pochováva l mŕtvych aj napriek kráľovmu zákazu. Aj dnes sú tu tí, čo riskujú život, aby pochoval i úbohé obete vojen. Tento skutok telesného milosrdenstva teda nie je vzdialený našej každodennej existencii. A pomáha nám myslieť na to, čo sa odohráva na Veľký piatok, keď Panna Mária s Jánom a niektorými ženami stáli pod Ježišovým krížom. Po jeho smrti prišiel Jozef' z Arimatey, zámožný človek, člen veľrady, ktorý sa však stal Ježišovým učeníkom a ponúkol mu svoj nový hrob vytesaný do skaly. Osobne šiel za Pilátom a prosil o Ježišove telo: jeden skutočný skutok milosrdenstva vykonaný s veľkou odvahou!

Pre kresťanov je pochovávanie skutkom súcitnej úctivosti, ale aj skutkom veľkej viery. Do hrobu vkladáme telo našich drahých - s nádejou v ich vzkriesenie. Toto je obrad, ktorý v ľude veľmi silne pretrváva a je veľmi preciťovaný, a ktorý nachádza osobitné odozvy v tomto mesiaci novembri venovanom zvlášť spomienke na zosnulých a modlitbe za nich.
Modliť sa za zosnulých je predovšetkým znamením uznania za svedectvo, ktoré nám zanechali a za dobro, ktoré vykonali. Je poďakovaním sa Pánovi za to, že nám ich daroval a za ich lásku a priateľstvo. Cirkev sa za zosnulých modlí osobitným spôsobom počas svätej omše. Kňaz hovorí: «Pamätaj, Otče, i na svojich služobníkov a služobnice, ktorí nás predišli do večnosti so znakom viery a spia spánkom pokoja. Prosíme ťa, Otče, daruj im a všetkým v Kristu odpočívajúcim pre bývať vo vlasti blaha, svetla a pokoja».

Jednoduchá, účinná spomienka, plná významu, lebo našich drahých zveruje milosrdenstvu Boha. S kresťanskou nádejou sa modlíme, aby s ním boli v raji, v očakávaní spoločného stretnutia v tom tajomstve lásky, ktoré nechápeme, avšak o ktorom vieme, že je pravdivé, lebo je prísľubom, ktorý dal Ježiš. Všetci vstaneme z mŕtvych a všetci budeme navždy s ním, s Ježišom.

Spomienka na verných zosnulých nám nemôže dať zabudnúť ani modliť sa za živých, ktorí spoločne s nami každý deň čelia skúškam života. Nevyhnutnosť tejto modlitby je ešte viac zreteľná, ak ju postavíme do svetla vyznania viery, ktoré hovorí: «Verím v spoločenstvo svätých». Je to tajomstvo vyjadrujúce krásu milosrdenstva, ktoré nám zjavil Ježiš.
Spoločenstvo svätých nám ukazuje, že všetci sme ponorení do života Boha a žijeme v jeho láske. Všetci, živí aj mŕtvi, sme v spoločenstve, to jest všetci sme zjednotení, nie je tak? V jednote, zjednotení v spoločenstve tých, čo prijali krst a tých, čo sa živili Kristovým telom a patria do veľkej Božej rodiny. Všetci sme jedna rodina, sme spojení. A preto sa za seba navzájom modlíme.

Koľko len existuje rozličných spôsobov modlitby za našich blížnych! Všetky sú platné a milé Bohu, ak vychádzajú zo srdca. Osobitne myslím na mamy a otcov, ktorí žehnaj ú svoje  deti ráno a večer. Ešte stále v niektorých rodinách existuje tento zvyk. Požehnať dieťa je modlitbou. Myslím na modlitbu za choré osoby, keď ich ideme navštíviť a modlíme sa za nich; na tichý príhovor, niekedy aj so slzami, v mnohých ťažkých situáciách, nie je tak? Modliť sa za tú a tú ťažkú situáciu.

Včera prišiel na svätú omšu do Domu sv. Marty jeden skvelý človek, podnikateľ. Musel však zavrieť svoju továreň, lebo to už ďalej nešlo. A ten muž plakal, mladý muž plakal a hovoril: "Necítim sa na to ponechať bez práce viac než päťdesiat rodín. Mohol by som vyhlásiť bankrot podniku -ja pôjdem domov s mojimi peniazmi, ale moje srdce bude po celý život v slzách kvôli tým päťdesiatim rodinám". To je skvelý kresťan! On sa modlí skutkami, modlí sa: prišiel na omšu modliť sa, aby mu Pán ukázal východisko, nielen pre neho, on ho mal: bankrot. Nie, nie pre neho: pre päťdesiat rodín. Toto je muž, ktorý sa vie modliť, so srdcom a prostredníctvom skutkov, vie sa modliť za blížneho. Je to ťažká situácia. Nehľadať zľahčené východisko: "nech sa nejako zariadia" tak nie. Toto je kresťan. Veľmi dobre mi padlo počúvať ho, veľmi dobre. Kiež by ich bolo takých mnoho - dnes, v tejto chvíli, keď mnoho ľudí trpí nedostatkom práce.

Myslím však aj na vďakyvzdanie za nejakú dobrú správu, ktorá sa týka priateľa, člena rodiny, kolegu ... : "Vďaka ti, Pane, za túto peknú vec!" - aj to je modlitba za druhých. Ďakovanie Pánovi, keď veci idú dobre. Niekedy, ako hovorí sv. Pavol, «nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi» (Rim 8,26). Je to Duch Svätý, ktorý sa modlí v nás. Otvorme teda naše srdce takým spôsobom, aby Duch Svätý, skúmajúci túžby, ktoré sú v najhlbšom vnútri, ich mohol očistiť a priviesť k naplneniu. Akokoľvek, pre nás i pre druhých, vždy prosme, aby sa stala Božia vôľa, tak ako v Otčenáši, lebo jeho vôľa je istotne tým najväčším dobrom, dobrom Otca, ktorý nás nikdy neopúšťa. Modlime sa a dovoľme Duchu Svätému, aby sa v nás modlil. A toto je v živote nádherné: modliť sa vzdávajúc Bohu vďaku, chváliac ho, prosiac o niečo, plačúc, keď je tu nejaká ťažkosť, tak ako ten muž, Množstvo veci. Avšak vždy so srdcom otvoreným voči Duchu Svätému, aby sa modlil v nás, s nami a za nás.
Uzatvárajúc tieto katechézy o milosrdenstve, usilujme sa modliť jedni za druhých, aby sa skutky telesného a duchovného milosrdenstva stávali čoraz viac štýlom nášho života. Katechézy, ako som povedal na začiatku, tu končia. Prešli sme trasou štrnástich skutkov milosrdenstva, avšak milosrdenstvo pokračuje a musíme ho praktizovať týmito štrnástimi spôsobmi. Ďakujem.

Katechéza pápeža Františka

Pred katechézou zazneli úryvok z Evanjelia podľa Lukáša o tom, ako Ježiš «zaplesal v Duchu Svätom a povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo."» (Lk 10,21).
Zamyslenie nad duchovnými skutkami milosrdenstva sa dnes týka dvoch činností, ktoré sú vzájomne silne prepojené: dobre radiť pochybujúcim a vyučovať nevedomých, čiže tých, ktorí sú neznalí, nie je tak? Slovo nevedomý (tal. ignorante) je príliš silné, pravda? Myslia sa tým však osoby, ktoré niečo nevedia a ktoré treba vyučovať. Sú to skutky, ktoré je možné praktizovať jednak v jednoduchom rozmere, rodinným a pre všetkých prínosným spôsobom, ale rovnako - a to sa týka zvlášť toho druhého skutku, vyučovania -- aj na úrovni viac inštitucionálnej a organizovanej. Pomyslime napríklad na to, koľko detí ešte trpí negramotnosťou: nedá sa to pochopiť, že vo svete, kde technický a vedecký pokrok dosiahol takú výšku, existujú negramotne deti. Toto je nepochopiteľné, je to nespravodlivosť. Koľko detí trpí nedostatkom vzdelania. Je to stav veľkej nespravodlivosti, ktorá podlamuje samotnú dôstojnosť osoby. Bez vzdelania sa potom ľahko stávame obeťou vykorisťovania a rozličných foriem sociálnych ťažkostí.      Cirkev v priebehu storočí vnímala nevyhnutnosť angažovať sa v oblasti vzdelávania, lebo jej evanjelizačná misia v sebe zahŕňa úsilie prinavrátiť dôstojnosť tým najchudobnejším. Od prvého príkladu "školy" založenej práve tu v Ríme sv. Justínom v druhom storočí, aby kresťania lepšie poznali Sväté písmo, až po sv. Jozefa Kalazanského, ktorý otvoril prvé bezplatné ľudové školy v Európe, máme dlhý zoznam svätcov a svätíc, ktorí v rozličných epochách priniesli vzdelanie tým naj viac znevýhodneným osobám, vediac, že touto cestou by mohli prekonať biedu a diskrimináciu. Koľko kresťanov, laikov, zasvätených bratov a sestier či kňazov dalo do vyučovania, do vzdelávania detí a mládeže vlastný život. Toto je veľká vec! Pozývam vás vzdať im hold jedným veľkým aplauzom! Títo priekopníci vzdelávania porozumeli do hĺbky skutku milosrdenstva a urobili z neho štýl života až do tej miery, že zmenili samotnú spoločnosť. Prácou v jednoduchosti a prostredníctvom zopár inštitúcií dokázali prinavrátiť dôstojnosť mnohým osobám! A vzdelanie, ktoré odovzdávali bolo často zamerané aj na prácu. Pomyslime len na Dona Bosca, na svätého Jána Bosca!  [aplauz] Azda sú tu saleziáni, je to tak? Pomyslime na Dona Bosca, ktorý mladých z ulice prostredníctvom oratória a potom aj škôl a dielní pripravoval na zamestnanie ... Takto vzniklo mnoho a rozličných odborných škôl, ktoré uschopňovali k práci, zatiaľ čo zároveň vychovávali aj k ľudským a kresťanským hodnotám. Vzdelávanie je teda skutočne osobitnou formou evanjelizácie. Čím viac vzrastá vzdelanosť, tým viac ľudí nadobúda istoty a povedomie, ktoré v živote všetci potrebujeme. Dobré vzdelávanie nás učí kritickej metóde, ktorá zahŕňa aj istý druh pochybnosti, potrebný k tomu, aby sme si kládli otázky a overovali si dosiahnuté výsledky, s ohľadom na väčšie poznanie. Avšak skutok milosrdenstva "dobre radiť pochybujúcim" sa netýka tohto typu pochybovania. Prejaviť milosrdenstvo voči pochybujúcim je naopak rovnocenné mierneniu tej bolesti a toho utrpenia, ktoré pochádzajú zo strachu a z úzkosti, ktoré sú následkami pochybností. Je to preto skutok opravdivej lásky, s ktorým chceme podporiť osobu v slabosti spôsobenej neistotou.

Myslím, že niekto by mi mohol položiť otázku: .Otče, ja mám však mnoho pochybnosti vo viere, čo mám robiť? Vy nikdy nemáte pochybnosti?' - Ach, mám ich mnoho! ... Istotne, v niektorých momentoch máme pochybnosti všetci. Neistoty týkajúce sa viery, v pozitívnom zmysle, sú znamením, že chceme lepšie a hlbšie poznať Boha, Ježiša, tajomstvo jeho lásky voči nám. - .Nuž, mám takú a takú pochybnosť: hľadám, študujem, obzerám sa po rade a vypytujem sa, ako konať ... ' Toto sú tie pochybnosti, ktoré dávajú rásť ... Je to teda dobre, že si kladieme otázky ohľadom našej viery, lebo týmto spôsobom nás to núti prehlbovať si ju. Pochybnosti však treba aj prekonávať. K tomuto je potrebné počúvať Božie slovo a porozumieť tomu, čo nás učí. Jednou dôležitou cestou, ktorá v tomto veľmi pomáha je katechéza, vďaka ktorej sa k nám dostáva ohlasovanie viery v konkrétnosti osobného a komunitného života. Je tu zároveň aj ďalšia rovnako dôležitá cesta - žiť vieru v čo najväčšej možnej miere. Nerobme z viery akúsi abstraktnú teóriu, kde sa množia pochybnosti. Robme naopak vieru naším životom. Snažme sa ju uskutočňovať v službe bratom, osobitne tým najnúdznejším. A takto sa mnohé pochybnosti vytrácajú, lebo cítime Božiu prítomnosť a pravdivosť  evanjelia v láske, ktorá bez našej zásluhy prebýva v nás a delíme sa s ňou s ostatnými.

Ako môžeme vidieť, drahí bratia a sestry, ani tieto dva skutky milosrdenstva nie sú vzdialené od nášho života. Každý z nás sa môže usilovať ich žiť, aby uviedol do praxe Pánovo slovo, keď hovorí, že tajomstvo Božej lásky nebolo zjavené múdrym a rozumným, ale maličkým. Teda tým najhlbším učením, ktoré sme povolaní odovzdať druhým a tou najpevnejšou istotou ako sa dostať von z pochybností je Božia láska, ktorou sme boli milovaní. Jedna veľká, nezištná láska, darovaná navždy. Boh vo svojej láske nikdy nerobí krok späť, nikdy! Ide vždy vpred a čaká; darúva nám navždy svoju lásku, za ktorú musíme pociťovať veľkú zodpovednosť, aby sme boli jej svedkami ponúkajúc milosrdenstvo Našim bratom. Ďakujem Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  IV. – 48/2016 - 27. november 2016

Katechéza pápeža Františka

V úvode audiencie zaznel úryvok z Evanjelia podľa svätého Lukáša: «Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš? Ako môžeš povedať svojmu bratovi: "Brat môj, dovoľ, vyberiem ti smietku, čo máš v oku," keď vo svojom vlastnom oku
brvno nevidíš? Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku, čo je v oku tvojho brata» (Lk 6,41-42).

Dnešnú katechézu venujeme jednému skutku milosrdenstva, ktorý všetci veľmi dobre poznáme, ale ktorý možno neuvádzame do praxe tak, ako by sme mali: trpezlivo znášať nepríjemné osoby. A tie jestvujú, nie je tak? Všetci sme veľmi dobrí v identifikovaní toho, kto je nám na obtiaž: stáva sa to, keď niekoho stretneme na ulici, či keď príde nejaký telefonát... Rýchlo si pomyslíme: "Ako dlho budem musieť počúvať sťažnosti, klebety, žiadosti či vystatovania tejto osoby?" Niekedy sa stáva že nepríjemnou osobou je niekto v našej blízkosti, spomedzi tých najbližších, aj medzi rodinnými príslušníkmi je vždy niekto taký; nechýbajú ani na pracovisku; ba nie sme bez nich ani vo voľnom čase. Čo musíme robiť s nepríjemnými osobami? Veď aj my sme mnohokrát nepríjemní k druhým, no nie? Aj my... Prečo bo I medzi skutky milosrdenstva začlenený aj tento skutok - trpezlivo znášať nepríjemné osoby?

V Biblii vidíme, že sám Boh musí použiť milosrdenstvo, aby znášal sťažnosti svojho ľudu Napríklad v Knihe Exodus sa ľud javí ako skutočne neznesiteľný: najprv narieka, lebo je otrokom v Egypte a Boh ho oslobodzuje; potom sa v púšti sťažuje, lebo niet jedla a Boh posiela prepelice a mannu, avšak aj napriek tomuto sťažnosti neprestávajú. Mojžiš bol prostredníkom medzi Bohom a ľudom, a aj on sa niekedy javil ako nepríjemný pre Pána. Avšak Boh mal trpezlivosť a tak Mojžiša a ľud naučil aj tomuto nevyhnutnému rozmeru viery.

Spontánne tu teda vyvstáva prvá otázka: spytujeme si niekedy svedomie, aby sme videli či sa aj my niekedy môžeme druhým javiť ako nepríjemní? Je ľahké ukazovať prstom na chyby a nedostatky iných, avšak musíme sa naučiť byť v koži toho druhého.

Hľaďme predovšetkým na Ježiša: koľkú trpezlivosť musel mať počas troch rokov svojho verejného života! Raz, kým bol na ceste s učeníkmi, ho pristavila matka Jakuba a Jána, hovoriac: «Povedz, aby títo moji dvaja synovia sedeli v tvojom kráľovstve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici». Veru, mama lobovala za svojich synov, či nie? To bola mama ... Aj z tejto situácie si Ježiš berie podnet, aby podal zásadnú náuku: jeho kráľovstvo nie je kráľovstvom moci, nie je kráľovstvom slávy ako pri pozemských kráľovstvách, ale je kráľovstvom služby a darovania druhým. Ježiš učí ísť vždy k podstate a hľadieť ďalej, aby sme so zodpovednosťou prijali vlastné poslanie.

Tu by sme mohli vidieť odvolanie sa na ďalšie dva skutky duchovného milosrdenstva: napomínať hriešnikov a učiť nevedomých. Pomyslime koľko námahy nás to môže stáť, keď pomáhame človeku rásť vo viere a v živote. Myslím napríklad na katechétov - medzi ktorými sú mnohé mamy a mnohé rehoľníčky -, ktorí venujú čas vyučovaniu detí a mládeže základným prvkom viery. Koľko námahy - predovšetkým vtedy, keď by deti dali radšej prednosť hre než počúvaniu katechizmu!

Sprevádzať pri hľadaní podstaty je pekné a dôležité, lebo nám to pomáha deliť sa o radosť zo zakusovania zmyslu života. Často krát sa nám stáva, že stretneme osoby, ktoré sa pristavujú pri povrchných, prchavých a banálnych veciach; niekedy preto, že nestretli nikoho, kto by ich stimuloval hľadať niečo iné, ceniť si skutočné poklady. Učiť druhých hľadieť na podstatu je rozhodujúcou pomocou, osobitne v dobe ako tá naša, ktorá, zdá sa, stratila orientáciu a pachtí sa za chvíľkovými uspokojeniami.

Učiť druhých odhaľovať, čo od nás chce Pán a ako na to môžeme odpovedať znamená uvádzať ich na cestu rastu vo vlastnom povolaní, na cestu skutočnej radosti. Tak Ježišove slová adresované matke Jakuba a Jána a potom aj celej skupine učeníkov ukazujú cestu, aby sme sa vyhli upadnutiu do závisti, ambícií, pochlebovania - pokušení, ktoré vždy číhajú aj na nás kresťanov.

Nevyhnutnosť podávať radu, napomínať a vyučovať nás nesmie viesť k pocitu nadradenosti nad druhými, ale predovšetkým nás to zaväzuje vstúpiť do seba, aby sme preverili, či žijeme v súlade s tým, čo žiadame od druhých. Nezabúdajme na Ježišove sková: «Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš?».
Duch Svätý nech nám pomáha byť trpezlivými v znášaní druhých a pokornými a jednoduchými pri podávaní rád. Ďakujem

Katechéza pápeža Františka

Pred samotnou katechézou zaznelo čítanie z Evanjelia podľa Marka: «Šimonova test iná ležala v horúčke. Hneď mu povedali o nej. Pristúpil k nej, chytil ju za ruku a zdvihol. Horúčka ju opustila a ona ich obsluhovala. Keď sa zvečerilo, po západe slnka, prinášali k nemu všetkých chorých a posadnutých zlými duchmi. A celé mesto sa zhromaždilo pri dverách. l uzdravil mnohých, ktorých trápili rozličné neduhy, a vyhnal mnoho zlých duchov a nedovolil im hovoriť, lebo ho poznali» (Mk 1,30-34).

Ježišov život, predovšetkým počas troch rokov jeho verejného pôsobenia, bol neustálym stretávaním sa s ľuďmi. Medzi nimi mali osobitné miesto chorí. Koľké stránky evanjelií rozprávajú o týchto stretnutiach! Ochrnutý, slepý, malomocný, posadnutý zlým duchom, epileptik a nespočetné množstvo chorých každého druhu ... Ježiš sa každému z nich stal blízkym a uzdravil ich svojou prítomnosťou a mocou svojej uzdravujúcej sily. Medzi skutkami milosrdenstva teda nemôže chýbať navštevovanie a pomoc chorým.

K tomuto môžeme pripojiť aj skutok byť nablízku osobám, ktoré sa nachádzajú vo väzení. V skutku, ako chorí, tak aj väzni žijú v podmienkach, ktoré obmedzujú ich slobodu. A práve vtedy, keď nám (sloboda) chýba si uvedomujeme, aká je vzácna! Ježiš nám daroval možnosť byť slobodnými aj napriek limitom vyplývajúcim z choroby a obmedzení. Ponúka nám slobodu pochádzajúcu zo stretnutia s ním a z nového zmyslu, ktorý toto stretnutie prináša do našej osobnej situácie.

Prostredníctvom týchto skutkov milosrdenstva nás Pán pozýva ku gestu veľkej ľudskosti: k spoluúčasti. Pamätajme na toto slovo: spolu účasť. Ten, kto je chorý, sa často cíti osamelo. Nemôžeme ukryť, že osobitne v našich časoch, práve v chorobe najhlbšie zakúšame osamelosť, ktorá prechádza veľkou časťou života. Návšteva môže pomôcť chorej osobe cítiť sa menej osamelou a trochu spoločnosti je vynikajúcim liekom! Úsmev, pohladenie, stisk ruky sú jednoduché gestá, avšak veľmi dôležité pre toho, kto sa cíti byť ponechaný sám na seba. Koľko ľudí sa venuje navštevovaniu chorých v nemocniciach či v ich domoch! Je to nezaplatiteľný dobrovoľnícky čin. Keď sa koná v mene Pána, stáva sa tiež veľavravným a účinným výrazom milosrdenstva. Nenechajme choré osoby osamote! Nebráňme im nachádzať úľavu a my sami budeme obohatení blízkosťou tým, čo trpia. Nemocnice sú skutočnými "katedrálami bolesti", kde sa však zviditeľňuje aj sila lásky k blížnemu, ktorá poskytuje oporu a spolucíti.

Rovnako myslím aj na tých, ktorí sú uzavretí vo väzení. Ježiš nezabudol ani na nich. Zaradením navštevovania väzňov medzi skutky milosrdenstva nás chcel pozvať predovšetkým k tomu, aby sme nikomu neboli sudcami. Iste, ak je niekto vo väzení, je tam preto, že pochybil, nerešpektoval zákon a občianske spolužitie. Preto si vo väzení odpykáva svoj trest. Avšak akúkoľvek vec by väzeň vykonal, aj tak zostane milovaný Bohom. Kto môže vstúpiť do vnútra jeho svedomia, aby porozumel tomu, čo prežíva? Kto môže pochopiť jeho bolesť a výčitky svedomia? Je príliš jednoduché umývať si ruky tvrdiac, že schybil. Kresťan je skôr povolaný ujať sa ho, aby ten, kto schybil, pochopil zlo, ktoré spôsobil a vstúpil do seba. Chýbajúca sloboda je pre ľudskú bytosť bez pochýb jednou z najväčších obmedzení. Ak sa k nej pridá úpadok z dôvodu podmienok často chýbajúcej ľudskosti, v ktorých sa tieto osoby ocitnú žiť, vtedy je to skutočne prípad, v ktorom sa kresťan cíti byť provokovaný urobiť všetko pre to, aby im prinavrátil dôstojnosť.

Navštevovať osoby vo väzení je skutkom milosrdenstva, ktorý predovšetkým dnes nadobúda osobitnú hodnotu kvôli rozličným formám justičného legalizmu [tal. orig. ,;gillstizialismo"], ktorému sme podriadení. Nech teda nikto na nikoho neukazuje prstom.
Všetci sa naopak stávajme prostriedkami milosrdenstva, s postojmi vzájomnej spoluúčasti a úcty. Často myslím na väzňov ... naozaj často, nosím ich v srdci. Kladiem si otázku, čo ich doviedlo k páchaniu zločinov a ako mohli podľahnúť rozličným formám zla. A predsa, spolu s týmito myšlienkami cítim, že oni všetci veľmi potrebujú blízkosť a nehu, Jeho Božie milosrdenstvo koná divy. Koľké slzy som videl stekať po lícach väzňov, ktorí možno nikdy vo svojom živote neplakali; a to len preto, že sa cítili byť prijatými a milovanými.
A nezabúdajme, že aj Ježiš a apoštoli zažili skúsenosť väzenia. V rozprávaní o Pánovom utrpení poznáme útrapy, ktorým bol Pán podrobený: bol zajatý, odvlečený ako nejaký zločinec, vysmievaný, bičovaný, korunovaný tŕním. .. on jediný Nevinný! A aj svätý Peter a svätý Pavol boli vo väzení. V minulú nedeľu - ktorá bola nedeľou Jubilea väzňov - ma popoludní prišla navštíviť skupinka väzňov z Padovy, Spýtal som sa ich, čo budú robiť v nasledujúci deň, predtým ako sa vrátia do Padovy. Povedali mi: "Pôjdeme do Mamertínskej väznice, aby sme sa podelili o skúsenosť svätého Pavla". Je to pekné, dobre mi padlo počuť to. Títo väzni chceli navštíviť uväzneného Pavla. Je to pekné, a dobre mi to padlo.
A aj tam, vo väzení, sa [svätí Peter a Pavol] modlili a evanjelizovali. Dojemná je stal' Skutkov apoštolov, ktorá rozpráva o Pavlovom väznení: cítil sa osamelý a túžil, aby ho niekto z priateľov navštívil (porov. 2 Tim 4,9-15). Cítil osamelosť, lebo veľká väčšina ho ponechala samého ... veľký Pavol.

Tieto skutky milosrdenstva, ako vidíme, sú starodávne, a predsa vždy aktuálne. Ježiš zanechal to, čo robil, aby šiel navštíviť Petrovu svokru; starodávny skutok lásky k blížnemu. Ježiš ho vykonal. Neupadnime do ľahostajnosti, ale staňme sa nástrojmi Božieho milosrdenstva. My všetci môžeme byť nástrojmi Božieho milosrdenstva, a toto prospeje viac nám, než druhým, Jeho milosrdenstvo prechádza cez gesto, slovo, návštevu, a toto milosrdenstvo je činom na obnovenie radosti a dôstojnosti u toho, kto ju stratil.

Katechéza pápeža Františka

V úvode katechézy zaznelo čítanie z Evanjelia podľa svätého Matúša: «Po ich odchode sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: "Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby hozmámil." On vstal. vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta. Tam zostal až do Herodesovej smrti, aby sa splnilo, čo povedal Pán ústami proroka: "Z Egypta som povolal svojho syna."» (Mt 2, 13-15).

Pokračujeme v uvažovaní o telesných skutkoch milosrdenstva, ktoré nám Pán Ježiš Kristus odovzdal, aby sa naša viera uchovávala vždy živá a dynamická. Tieto skutky ukazujú, že kresťania nie sú unavení a leniví pri očakávaní konečného stretnutia s Pánom, ale každý deň mu idú v ústrety, rozpoznávajúc jeho tvár v tvárach mnohých osôb prosiacich o pomoc.

Dnes sa pristavíme pri týchto Ježišových slovách: «Bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodelí ste ma». V našich časoch je viac než aktuálna dobročinná činnosť týkajúca sa cudzincov. Ekonomická kríza, ozbrojené konflikty a klimatické zmeny nútia mnohé osoby emigrovať, Migrácie však nie sú novým fenoménom, ale patria k dejinám ľudstva. Myslieť si, že sú vlastné len našim časom je nedostatkom historickej pamäte.
Biblia nám ponúka mnoho konkrétnych príkladov migrácie. Stačí pomyslieť na Abraháma. Božie volanie ho núti zanechať svoju krajinu, aby šiel do inej: «Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do krajiny, ktorú ti ukážem». A tak to bolo aj s Izraelským ľudom, ktorý putoval z Egypta, kde bol otrokom, štyridsať rokov v púšti, až pokiaľ neprišiel do Bohom zasľúbenej zeme. Samotná Svätá rodina - Mária, Jozef a malý Ježiš- bola nútená emigrovať, aby unikla pred hrozbou Herodesa: «Jozef vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta, Tam zostal až do Herodesovej smrti», Dejiny ľudstva sú dejinami migrácii: v žiadnych zemepisných šírkach neexistuje národ, ktorý by nepoznal migračný fenomén.

V priebehu storočí sme boli svedkami veľkých výrazov solidarity, aj keď nechýbali ani spoločenské napätia. Dnes žiaľ kontext ekonomickej krízy napomáha vzchádzaniu postojov uzavretosti a neprijatia. V niektorých častiach sveta vznikajú múry a bariéry. Niekedy sa zdá, že tichá dobročinnosť mnohých mužov a žien, ktorí sa rozličnými spôsobmi venujú pomoci a asistencii utečencom a migrantom, je zatienená hlukom iných, ktorí dávajú hlas inštinktívnemu egoizmu. Avšak uzavretosť nie je riešením, naopak, ťaží z nej kriminálne obchodovanie. Jedinou východiskovou cestou je cesta solidarity. Solidarita. Solidarita s migrantom, solidarita s cudzincom.

Úsilie kresťanov v tejto oblasti je dnes, tak ako aj v minulosti, urgentné. Len pri pohľade na minulé storočie, spomeňme úžasnú osobnosť Františky Cabriniovej, ktorá spolu so svojimi spoločníčkami venovala svoj život migrantom smerujúcim do Spojených štátov amerických. Aj dnes potrebujeme tieto svedectvá, aby sa mohlo milosrdenstvo dostať k mnohým núdznym. Ide o úsilie zapájajúce všetkých bez výnimky. Diecézy, farnosti, inštitúty zasväteného života, združenia a hnutia, ako aj jednotliví kresťania, všetci sme povolaní prijať bratov a sestry utekajúcich pred vojnou, hladom, násilím a neľudskými podmienkami života. Všetci spolu sme jednou veľkou podpornou silou pre tých, čo stratili vlasť, rodinu, prácu a dôstojnosť.

Pred niekoľkými dňami sa v meste udiala drobná príhoda. Bol tu istý utečenec, ktorý hľadal cestu a jedna pani sa k nemu priblížila a povedala mu: .Hľadáte niečo?" Ten utečenec bol bez topánok. On jej na to: "Chcel by som ísť do Baziliky sv. Petra prejsť Svätou bránou". Pani si pomyslela: "Veď nemá topánky, ako budeme kráčať?" A zavolala taxík. Ten migrant, ten utečenec však zapáchal a vodič taxíka takmer nechcel aby nastúpil, no napokon privolil. A pani si sadla vedľa neho. Cestou sem trvajúcou asi desať minút, sa
ho spýtala na jeho príbeh ako utečenca a migranta, Tento muž rozpovedal svoj príbeh plný bolesti, vojny, hladu, ako aj to, prečo utiekol zo svojej vlasti, aby prišiel sem. Keď dorazili, pani otvorí svoju tašku, aby taxikárovi zaplatila a taxikár, muž, šofér, ktorý na
začiatku nechcel, aby tento migrant nastúpil, lebo zapáchal, panej povedal: "Nie pani, som to ja, čo mám zaplatiť Vám, lebo vďaka Vám som si vypočul príbeh, ktorý zmenil moje srdce." Táto pani vedela čo je to bolesť migranta, lebo v jej žilách koluje arménska krv a ona tiež pozná utrpenie svojho ľudu. Keď konáme podobnú vec, na začiatku to odmietame, lebo nám to spôsobuje trochu nepohodlia - "veď zapácha ... ''. No nakoniec nám príbeh prevonia dušu a zmení nás. Pomyslite na tento príbeh a myslime na to, čo môžeme urobiť pre utečencov.

Ďalšou vecou je tu .zaodiať nahého": čo to môže znamenať, ak nie prinavrátiť dôstojnosti tomu, kto ju stratil? Istotne, dávajúc odev tomu, komu chýba; avšak pomyslime, aj na ženy - obete obchodovania s ľuďmi uvrhnuté na ulice či na iné, premnohé spôsoby využívania ľudského tela ako tovaru, a to dokonca aj tela maloletých. A rovnako aj nemal' prácu, dom, spravodlivú mzdu -- to je jedna forma nahoty -, či byť diskriminovaní kvôli rase, viere·- všetko sú to formy "nahoty", voči ktorým sme ako kresťania povolaní byť pozornými, bdelými a pripravenými konať.

Drahí bratia a sestry, neupadnime do pasce uzatvárať sa do seba samých, byť ľahostajnými k potrebám bratov a strachovať sa len o naše záujmy. Práve v tej miere, v akej sa otvárame iným, sa život stáva plodným, spoločnosť znovu nadobúda pokoj a osoby znovu získavajú ich plnú dôstojnosť. A nezabudnite na tú pani, nezabudnite na toho migranta, čo zapáchal a nezabudnite na šoféra, ktorému migrant zmenil dušu. Ďakujem.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  IV. - 44/2016 - 30. október 2016

Katechéza pápeža Františka

«Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť? Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: .,Choďte v pokoj i! Zohrejte sa a najedzte sa!", ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?! Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva» (Jak 2, 14-17).
Jedným z dôsledkov takzvaného "blahobytu" je to, že privádza ľudí k uzatváraniu sa do seba, čím sa stávajú necitlivými voči potrebám druhých. Je tu snaha všemožnými spôsobmi ich držať v ilúzii, predstavujúc im prchavé modely života, ktoré po niekoľkých rokoch pominú, akoby bol náš život módou, ktorú treba nasledovať a ktorá sa zakaždým mení podľa sezóny. Tak to však nie je. Realitu treba prijať tak ako je a čeliť jej, čo nás často krát privádza do kontaktu so situáciami urgentnej núdze. Práve preto sa medzi skutkami milosrdenstva spomína aj poukaz na hlad a smäd: sýtiť hladných - a tých je dnes dosť- a dávať piť smädným. Koľkokrát nás médiá informujú o národoch, ktoré trpia nedostatkom jedla a vody, s vážnym dosahom osobitne na deti.

Tvárou v tvár istým správam a osobitne obrazom sa verejná mienka cíti byť dotknutá a z času na čas sa spúšťajú kampane na pomoc s cieľom stimulovať solidaritu. Štedro sa prispieva a takýmto spôsobom sa dá pričiniť o zmiernenie utrpenia mnohých ľudí. Táto forma charity je dôležitá, avšak azda nás nezapája priamo. Naopak keď kráčajúc po ceste stretneme osobu v núdzi, či keď chudobný príde klopať na dvere nášho domu, je to veľmi odlišné, lebo už viac nie sme pred akýmsi obrazom, ale je to priamo osobné. Už tu viac nie je vzdialenosť medzi mnou a ním či ňou, a cítim, že sa ma to dotýka.

Abstraktná chudoba nás nezasahuje, avšak dáva nám rozmýšľať, posťažovať sa; keď však vidíš chudobu priamo na koži u nejakého muža, ženy, dieťaťa, toto nás už zasahuje! A preto je tu ten zvyk, ktorý máme: utekať pred núdznymi, nepribližovať sa k nim, či tak trochu maskovať realitu núdznych cez zaužívané praktiky, čo sú práve v móde. Tak sa od tejto skutočnosti vzďaľujeme. Neexistuje však žiadna vzdialenosť medzi mnou a chudobným vtedy, keď ho stretávam. Aká je moja reakcia v týchto prípadoch? Odvrátim zrak. prejdem ďalej? Alebo sa pristavím a zaujímam sa o jeho stav? A ak takto konáš, nebude chýbať niekto, čo povie: "Toto je blázon, keď hovorí s chudobným!" Zisťujem. či môžem nejakým spôsobom vyhovieť tejto osobe, alebo sa snažím čím skôr vykĺznuť z tejto situácie? Možno však žiada len o nevyhnutné: niečo najedenie a na uhasenie smädu. Pomyslime na chvíľu: koľkokrát sa modlíme Otčenáš, a predsa nedávame skutočne pozor na slová: "Chlieb náš každodenný daj nám dnes".

V Biblii jeden žalm hovorí, že Boh je ten, čo «dáva pokrm každému stvoreniu». Skúsenosť hladu je tvrdou skutočnosťou. Vie o tom niečo ten, kto žil v období vojny či biedy. A predsa sa táto skúsenosť opakuje každý deň a existuje popri hojnosti a plytvaní. Vždy aktuálne sú slová apoštola Jakuba: «Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť? Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: "Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!", ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?' Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva». Je neschopná konať skutky, preukazovať dobro, lásku. Vždy je tu niekto. kto má hlad a smäd a potrebuje ma. Nemôžem to delegovať na niekoho iného. Tento chudobný potrebuje mňa, moju pomoc, moje slovo, moje úsilie. Všetkých sa nás to týka.

Učí nás tomu aj evanjelium, na tom mieste, kde sa Ježiš pri pohľade na množstvo ľudí, ktorí celé hodiny kráčali za ním pýta svojich učeníkov: «Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?», A učeníci odpovedajú: "Je to nemožné, je lepšie, ak dav rozpustíš ... " Ježiš im naopak hovorí: "Nie, vy im dajte jesť". Nechá si priniesť zopár chlebov. a rýb, ktoré mali so sebou, požehnáva ich, láme a dáva rozdávať medzi všetkých. Je to pre nás veľmi dôležitá lekcia. Hovorí nám, že ak to málo, ktoré máme, zveríme do Ježišových rúk a s vierou sa oň podelíme, stane sa prekypujúcim bohatstvom.

Pápež Benedikt XVI. v encyklike Caritas in veritate potvrdzuje: «Dať sa najesť chudobným je etický imperatív pre všeobecnú Cirkev. Právo na výživu nadobúda rovnako ako právo na vodu dôležitú úlohu pri uznaní ďalších práv. Je nevyhnutné, aby vyzrievalo solidárne svedomie, ktoré bude považovať výživu a prístup k vode za všeobecné práva všetkých ľudí bez rozdielov a diskriminácií». Nezabúdajme na Ježišove slová: «Ja som chlieb života» a «ak je niekto smädný, nech príde ku mne». Tieto slová sú pre nás všetkých veriacich istou provokáciou, provokáciou uznať, že cez nasýtenie hladných a napojenie smädných sa odvíja náš vzťah s Bohom - s Bohom, ktorý v Ježišovi zjavil svoju tvár milosrdenstva.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  IV. - 43/2016 - 23. október 2016

Katechéza pápeža Františka

«Až príde Syn človeka vo svojej sláve, a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne» (Mt 25,31-36).

V predchádzajúcich katechézach sme postupne vnikali do vznešeného tajomstva Božieho milosrdenstva. Zamýšľali sme sa nad konaním Otca v Starom zákone, a potom sme videli, skrze evanjeliové príbehy, ako je Ježiš, vo svojich slovách a gestách, vtelením Milosrdenstva. On v tom čase učil svoj ich učeníkov: «Buďte milosrdní ako Otec». Je to záväzok, ktorý sa mocne dotýka svedomia a konania každého kresťana. Totiž nestačí mať skúsenosť Božieho milosrdenstva vo vlastnom živote; je potrebné, aby sa ten, kto ho obsiahne, stal aj jeho znamením a nástrojom pre druhých. Navyše milosrdenstvo nie je vyhradené iba pre mimoriadne chvíle, ale prestupuje celú našu každodennú existenciu.

Ako teda môžeme byť svedkami milosrdenstva? Nemyslime si, že tu ide o vynakladanie veľkých síl alebo konanie nadľudských činov. Nie je to tak. Pán nám ukazuje cestu oveľa jednoduchšiu, pripravenú z malých činov, ktoré však v jeho očiach majú  nesmiernu hodnotu. Až do takej miery, ako nám povedal, že na základe nich budeme súdení. Skutočne, jedna z najkrajších statí Matúšovho evanjelia nám predkladá učenie, ktoré by sme istým spôsobom mohli považovať za "Ježišov testament' zo strany evanjelistu, ktorý priamo na sebe zakúsil účinok Božieho milosrdenstva. Ježiš hovorí, že zakaždým, keď dáme jest' hladnému a piť smädnému, keď zaodejeme nahú osobu a prijmeme cudzinca, keď navštívime chorého alebo väzňa, robíme to jemu samému. Cirkev nazvala tieto gestá "skutkami telesného milosrdenstva", pretože pomáhajú ľuďom v ich materiálnych potrebách.

Je tu však aj ďalších sedem skutkov milosrdenstva nazvaných "duchovnými", ktoré sa týkajú ďalších rovnako významných potrieb, zvlášť dnes, pretože sa dotýkajú intimity osôb a často spôsobujú väčšie utrpenie. Všetci si z nich určite pamätáme jeden. ktorý sa stal súčasťou bežnej reči: "Trpezlivo znášať dotieravé osoby". A veru, existujú takéto dotieravé osoby! Mohlo by sa nám to zdať vecou neveľmi dôležitou, nad ktorou sa pousmejeme, avšak je v tom hlboký prejav lásky; a tak je to aj s ostatnými šiestimi, ktoré je dobré pripomenúť: radiť pochybujúcim, učiť nevedomých, napomínať hriešnikov, utešovať zarmútených, odpúšťať urážky, modliť sa k Bohu za živých i mŕtvych.

Sú to veci každodennosti! "Som zničený ... " - "Veď ti Boh pomôže. ja nemám čas ... " - Nie tak! Zastavím sa, vypočujem ho, stratím s ním čas a uteším ho, toto je gesto milosrdenstva. A preukázali sme ho nie iba dotyčnému, preukázali sme ho Ježišovi!

V nasledujúcich katechézach sa pozastavíme pri týchto skutkoch, ktoré nám Cirkev predstavuje ako konkrétny spôsob prežívania milosrdenstva. V priebehu storočí ich praktizovalo mnoho jednoduchých ľudí, ktorí tak vydávali nefalšované svedectvo viery.
Cirkev kdekoľvek, verná Pánovi, prechováva prednostnú lásku voči najbezmocnejším. Často sú to osoby v našej blízkosti, ktoré potrebujú našu pomoc. Na ich uskutočňovanie nemusíme chodiť vyhľadávať ktovie aké podujatia. Lepšie je začať od tých najjednoduchších, ktoré nám Pán ukazuje ako naj naliehavejšie.

Vo svete, žiaľ, zasiahnutom vírusom ľahostajnosti, sú skutky milosrdenstva najlepším proti liekom. Učia nás totiž pozornosti voči najzákladnejším potrebám našich «najmenších bratov», v ktorých je prítomný Ježiš. Ježiš je vždy prítomný tam, kde je nejaká núdza, človek v núdzi, či už materiálnej alebo duchovnej, je tam Ježiš. Rozpoznať jeho tvár v tom, ktorý je v núdzi, je ozajstnou výzvou proti ľahostajnosti. Umožňuje nám to byť vždy ostražitými a predísť tomu, že by Kristus prešiel okolo nás bez toho, aby sme to postrehli.

Znovu mi prichádza na myseľ výrok sv. Augustína: «Timeo Iesum transeuntern». "Bojím sa, že Pán prejde povedľa" a ja ho nerozpoznám, že Pán príde ku mne v niektorom z týchto maličkých, núdznych, a ja nepostrehnem, že je to Ježiš. Mám strach, že Pán prejde a ja si to nevšimnem. Kládol som si otázku, prečo sv. Augustín hovorilo obávaní sa Ježišovho prechodu. Odpoveď je, žiaľ, v našich postojoch: pretože často sme roztržití, ľahostajní, a keď Pán prechádza popri nás, strácame príležitosť na stretnutie, na stretnutie sa s ním.
Skutky Božieho milosrdenstva v nás prebúdzajú potrebu a schopnosť urobiť vieru živou a činnou prostredníctvom lásky. Som presvedčený, že skrze tieto jednoduché každodenné gestá môžeme dovŕšiť pravú kultúrnu revolúciu, ta ako sa to udialo v minulosti. Ak každý z nás, každý deň, vykoná jedno z nich, toto bude vo svete revolúciou! Ale všetci, každý z nás. Na koľkých svätých sa ešte dnes spomína nie kvôli veľkým dielam, ktoré uskutočnili, ale pre lásku, ktorú vedeli odovzdať! Pomyslime na Matku Terezu, nedávno svätorečenú: nepripomíname si ju kvôli mnohým domom, ktoré otvorila vo svete, ale preto, lebo sa skláňala nad každou osobou. ktorú nachádzala uprostred ulice, aby jej navráti la dôstojnosť.  Koľko opustených detí objala v náručí; koľkých umierajúcich sprevádzala na prahu večnosti držiac ich za ruku! Tieto skutky milosrdenstva sú črtami tváre Ježiša, ktorý sa ujíma svojich najmenších bratov, aby každému priniesol nežnosť a blízkosť Boha. Nech nám Duch Svätý pomáha, nech Duch Svätý zapáli v nás túžbu žiť takýmto životným štýlom. Naučme sa znovu naspamäť skutky telesného a duchovného milosrdenstva a prosme Pána, aby nám ich pomáhal uskutočňovať každý deň, keď vidíme Ježiša v človeku, ktorý je v núdzi .

Katechéza pápeža Františka

Pred katechézou pápeža Františka zaznel úryvok z Evanjelia podľa Jána: «Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje. Počuli ste, že som vám povedal: Odchádzam - a prídem k vám. Keby ste ma milovali, radovali by ste sa, že idem k Otcovi, lebo Otec je väčší ako ja. A povedal som vám to teraz, skôr, ako sa to stane, aby ste uverili, keď sa to stane» (Jn 14,27- 29).

Uplynulý koniec týždňa som vykonal apoštolskú cestu do Gruzínska a Azerbajdžanu. Vzdávam vďaky Pánovi, že mi to umožnil a obnovujem svoju vďačnosť verejným a náboženským autoritám týchto dvoch krajín, predovšetkým patriarchovi celého Gruzínska Iľjovi II. - jeho svedectvo ma potešilo na srdci i na duši - a šejkovi moslimov Kaukazu. Bratská vďaka biskupom, kňazom, rehoľníkom a všetkým veriacim, ktorí mi dovolili pocítiť ich vrúcnu lásku.

Táto cesta bola pokračovaním a dokončením cesty do Arménska z mesiaca júna. Takým spôsobom som mohol- vďaka Bohu - navštíviť všetky tri tieto kaukazské krajiny, aby som utvrdil Katolícku cirkev, ktorá v nich žije a povzbudil tieto národy na ceste k mieru a bratstvu. Vystihujú to tiež obe mottá tejto poslednej cesty: pre Gruzínsko "Pax vobis" (Pokoj vám) a pre Azerbajdžan „Všetci sme bratia":

Obe tieto krajiny majú historické, kultúrne a náboženské korene veľmi starobylé, ale zároveň zažívajú novú fázu: skutku, obidve tento rok oslavujú 25. výročie ich nezávislosti, keďže boli veľkú časť 20. storočia pod sovietskym režimom. A v tejto fáze sa obe stretávajú s viacerými ťažkosťami v rôznych oblastiach sociálneho života. Katolícka cirkev je povolaná byt' prítomná, byť nablízku hlavne v znamení lásky a ľudskej podpory; a snaží sa to robiť v spoločenstve s druhými cirkvami a kresťanskými komunitami a v dialógu s inými náboženskými komunitami v presvedčení, že Boh je Otec všetkých a že my sme bratia a sestry.

V Gruzínsku sa táto misia prirodzene uskutočňuje skrze spoluprácu s pravoslávnymi bratmi, ktorí tvoria väčšinu obyvateľstva. Preto bola veľmi dôležitým znakom skutočnosť, že keď som prišiel do Tbilisi, na letisku ma prijal spolu s prezidentom republiky aj cti hodný patriarcha Iľja II. Stretnutie s ním v to popoludnie bolo dojímavé, ako ním bola na druhý deň návšteva patriarchálnej katedrály, kde sa uctieva relikvia Kristovej tuniky, symbol jednoty Cirkvi. Táto jednota je upevnená krvou mnohých mučeníkov z rôznych kresťanských denominácií. Medzi naj viac skúšanými komunitami je tá asýrsko-chaldejská, s ktorou som zažil v Tbilisi intenzívny moment modlitby za mier v Sýrii, v Iraku a na celom Blízkom východe.

Omša s katolíckymi veriacimi v Gruzínsku -latinskými, arménskymi a asýrsko-chaldejskými - bola slávená v rámci spomienky sv. Terézie od dieťaťa Ježiša, patrónky misií: ona nám pripomína, že pravá misia nie je nikdy prozelytizmom, ale príťažlivosťou ku Kristovi, ktorá vychádza zo silnej jednoty s ním v modlitbe, v adorácii a v konkrétnej láske, ktorou je služba Ježišovi prítomnému v tom najmenšom z bratov. To je to, čo robia rehoľníci a rehoľníčky, ktorých som stretol v Tbilisi, ako tiež neskôr v Baku: robia to modlitbou a prostredníctvom charitatívnych a podporných diel. Povzbudil som ich, aby boli pevní vo viere, nezabúdali, mali odvahu a nádej. A potom sú tam kresťanské rodiny: aká vzácna je ich prítomnosť prijatia, sprevádzania, rozlišovania a integrácie v komunite!

Tento štýl evanjeliovej prítomnosti, ako semeno Božieho kráľovstva je, ak je to možné, ešte viac potrebné v Azerbajdžane, kde väčšinu obyvateľstva tvoria moslimovia a katolíkov je niekoľko stovák, ale vďaka Bohu majú dobré vzťahy so všetkými, predovšetkým udržiavajú bratské vzťahy s pravoslávnymi kresťanmi. Preto v Baku, hlavnom meste Azerbajdžanu, sme zažili dva momenty, ktoré vie viera udržať v správnom vzťahu: eucharistiu a medzi náboženské stretnutie. Eucharistia s malou katolíckou komunitou, kde Duch zosúlaďuje odlišné jazyky a dáva silu svedectva; a toto spojenie v Kristovi nezabraňuje, naopak, povzbudzuje k vyhľadávaniu stretnutia a dialógu so všetkými tými, ktorí veria v Boha, aby sa spoločne budoval spravodlivejší a bratský svet. Z tejto perspektívy, obrátiac sa na azerbajdžanské autority, som vyjadril túžbu, aby otvorené otázky mohli nájsť správne riešenia a všetci obyvatelia Kaukazu žili v mieri a vzájomnom rešpekte.

Nech boh žehná Arménsko, Gruzínsko a Azerbajdžan a na ceste sprevádza svoj svätý putujúci ľud v týchto krajinách. Ďakujem.

Cirkev je tu pre dobrých aj zlých ako milosrdenstvo
Katechéza pápeža Františka

«Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov: jedného sprava, druhého zľava. A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: "Nie si ty Mesiáš?' Zachráň seba i nás!" Ale druhý ho zahriakol: "Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé:' Potom povedal: "Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva." On mu odpovedal: "Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji."» (Lk 23,33 .39-43).

Slová, ktoré Ježiš vyslovuje počas svojho utrpenia nachádzajú svoje vyvrcholenie v odpustení. Ježišove slová nachádzajú vrchol v odpustení. Ježiš odpúšťa: «Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia». Nie sú to len slová, lebo sa stávajú konkrétnym skutkom v odpustení ponúknutom "kajúcemu lotrovi", ktorý bol po jeho boku. Svätý Lukáš hovorí o dvoch zločincoch ukrižovaných s Ježišom, ktorí sa naňho obracajú s protichodnými postojmi.

Ten prvý ho uráža - tak ako ho tam urážali všetci ľudia, ako to robili aj vodcovia ľudu=-, avšak tento úbohý muž to robí pohnutý zúfalstvom: "Ak si ty Mesiáš, zachráň seba i nás!". Tento výkrik svedčí o mučivej úzkosti človeka tvárou v tvár tajomstvu smrti a o tragickom uvedomovaní si, že jedine Boh môže byť oslobodzujúcou odpoveďou: preto je nemysliteľné, aby Mesiáš poslaný Bohom mohol byť na kríži bez toho, aby neurobil nič pre svoju záchranu. Tomuto nerozumeli. Nerozumeli tajomstvu Ježišovej obety. A naopak Ježiš nás zachránil zotrvávajúc na kríži. A my všetci vieme, že nie je jednoduché "zotrvať na kríži", na našich malých každodenných krížoch, nie je to ľahké.

On na tomto veľkom kríži, v tomto veľkom utrpení zotrval a tam nás spasil; tam nám ukázal  svoju všemohúcnosť a tam nám odpustil. Tam sa napĺňa jeho darovanie lásky a navždy tam pramení naša spása. Umierajúc na kríži, nevinný medzi dvoma kriminálnikmi, potvrdzuje, že Božia spása môže dosiahnuť každého človeka v akomkoľvek stave, aj v tom najnegatívnejšom a najbolestnejšom. Božia spása je pre všetkých. Pre všetkých! Nikto nie je vylúčený. Je to ponuka pre všetkých. Preto je Jubileum časom milosti a milosrdenstva pre všetkých, dobrých aj zlých, pre tých, čo sú zdraví, aj pre tých čo trpia.

Len si spomeňte na to podobenstvo, ktoré rozpovedal Ježiš, o svadobnej hostine syna pozemského mocnára: keď na ňu pozvaní nechceli ísť, hovorí svojim služobníkom: "Choďte na križovatky ciest, zvolajte všetkých, dobrých aj zlých ...  Cirkev nie je len pre dobrých či pre tých, čo sa zdajú byť dobrými alebo čo sa považujú za dobrých; Cirkev je pre všetkých a aj prednostne pre zlých, lebo Cirkev je milosrdenstvo. A tento čas milosti a milosrdenstva nám pripomína, že nič nás nemôže oddeliť od Kristovej lásky!. Tomu, kto je pribitý na nemocničnú posteľ, kto žije uzavretý vo väzení, tým, čo sú uviaznutí vo vojnách, hovorím: hľaďte na Ukrižovaného; Boh je s vami, zostáva s vami na kríži a všetkým sa ponúka ako Spasiteľ. On nás sprevádza, nás všetkých, vás, ktorí tak veľmi trpíte, ukrižovaný za vás, za nás, za všetkých. Dovoľte, aby sila Evanjelia prenikla do vášho srdca a utešila vás, dodala vám nádej a vnútornú istotu, že nikto nie je vylúčený z jeho odpustenia. Vy sa ma však môžete spýtať: "Povedzte mi, otče: tomu, čo v živote vykonal tie naj ohyzdnejšie veci, je možné, aby mu bolo odpustené?" - "Áno! Áno: nikto nie je vylúčený z Božieho odpustenia. Len aby sa priblížil k Ježišovi, kajúcny a s vôľou byť objatý".

Toto bol prvý lotor, Druhý je takzvaným "kajúcim lotrom". Jeho slová sú úžasným vzorom kajúcnosti, koncentrovanou katechézou, aby sme sa naučili prosiť Ježiša o odpustenie. Najprv sa obracia na svojho spoločníka: Ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Tak zdôrazňuje východiskový bod kajúcnosti: bázeň pred Bohom. Nie však strach z Boha, to nie: synovskú bázeň pred Bohom. Nie je to strach, ale tá úcta, ktorá Bohu prináleží, lebo on je Bohom. Je to synovská úcta, lebo on je Otcom. Kajúci hriešnik pripomína základný postoj, ktorý otvára [dvere] dôvere v Boha: uvedomovanie si jeho všemohúcnosti a jeho nekonečnej dobroty. Toto je dôvery plná úcta, ktorá pomáha vytvárať priestor Bohu a odovzdať sa jeho milosrdenstvu.

Potom kajúci lotor prehlasuje Ježišovu nevinnosť a otvorene vyznáva svoju vinu: "My spravodlivo, dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.". Tak hovorí. Takže Ježiš je tam na kríži, aby zotrvával s vinníkmi: skrze túto blízkosť im ponúka spásu. To, čo je škandálom pre vodcov a pre prvého lotra, pre tých, čo tam boli a robili si z Ježiša posmech, to je naopak pre kajúceho Lotra základom viery. A tak sa kajúci hriešnik stáva svedkom Milosti; stalo sa to, čo je nemysliteľné: Boh ma miloval až do tej miery, že za mňa
umrel na kríži. Samotná viera tohto muža je ovocím Kristovej milosti: jeho oči kontemplujú v Ukrižovanom lásku Boha k nemu, úbohému hriešnikovi. Je to pravda, bol lotrom, bol zlodejom. Je to tak. Kradol celý svoj život. Avšak nakoniec, ľutujúc to, čo urobil, hľadiac na Ježiša tak dobrého a milosrdného, dokázal si ukradnúť nebo: je to jeden šikovný zlodej! Kajúci lotor sa nakoniec obracia priamo na Ježiša, prosiac o jeho pomoc: «Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva». Volá ho po mene, "Ježišu", s dôverou, a tak
vyznáva to, čo to meno naznačuje: "Pán zachraňuje", toto znamená meno "Ježiš". Ten muž Ježiša žiada, aby si naňho spomenul. Koľká neha v tomto vyjadrení, koľko ľudskosti! Je potrebou ľudskej bytosti nebyť opustený, aby jej bol Boh vždy nablízku. Týmto spôsobom sa odsúdenec na smrť stáva vzorom kresťana, ktorý' sa odovzdáva Ježišovi. Toto má hĺbku: odsúdenec na smrť je pre nás vzorom. Vzorom človeka, kresťana, ktorý sa zveruje Ježišovi; a je tiež vzorom Cirkvi, ktorá pri liturgii mnohokrát vzýva Pána hovoriac: Rozpamätaj sa ... Rozpamätaj sa ... Rozpamätaj sa na tvoju lásku .. ".

Zatiaľ čo kajúci lotor hovorí o budúcnosti: «keď prídeš do svojho kráľovstva», Ježišova odpoveď na seba nenecháva dlho čakať, Hovorí v prítomnosti: «Dnes budeš so mnou v raji», V hodine kríža Kristova spása dosahuje svoj vrchol; a jeho prísľub kajúcemu lotrovi zjavuje naplnenie jeho misie: ktorou je záchrana hriešnikov, Na počiatku svojej služby, v nazaretskej synagóge, Ježiš ohlásil "prepustenie zajatých"; v Jerichu, v dome hriešneho mýtnika Zacheja vyhlásil, že «Syn človeka - čiže on Sám- prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo», Na kríži v poslednom čine potvrdzuje realizáciu tohto spásonosného plánu. Od počiatku až do konca sa zjavil ako Milosrdenstvo, zjavil sa ako definitívne a neopakovateľné vtelenie lásky Otca. Ježiš je skutočne tvárou milosrdenstva Otca. A kajúci lotor ho volal po mene: "Ježiš", Je to kratučká modlitba, a my všetci ju môžeme počas dňa mnohokrát vysloviť: „Ježiš" Jednoducho: „Ježiš" .

Katechéza pápeža Františka

«Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec! Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám. Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú. vrchovatú vám dajú do lona. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám». (6,36-38)

Vypočuli sme si úryvok Lukášovho evanjelia, z ktorého bolo prevzaté motto tohto mimoriadneho Svätého roku: Milosrdní ako Otec. Kompletný výraz znie: «Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec!». Nejde o efektívny slogan, ale o celoživotný záväzok. Aby sme dobre porozumeli tomuto výrazu, môžeme ho porovnať s tou paralelou Matúšovho evanjelia, v ktorej Ježiš hovorí: «Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec». V takzvanej reči na vrchu, ktorá sa otvára Blahoslavenstvami, Pán učí, že dokonalosť spočíva v láske, v naplnení všetkých predpisov Zákona. V tejto istej perspektíve svätý Lukáš jasne vyjadruje, že dokonalosťou je milosrdná láska: byť dokonalými znamená byť milosrdnými, Je človek, ktorý nie je milosrdný, dokonalý? Nie! Je osoba, ktorá nie je milosrdná dobrá? Nie! Dobrota a dokonalosť sú zakorenené v milosrdenstve. Iste. Boh je dokonalý. Avšak, ak o ňom takto zvažujeme, cieliť k tejto absolútnej dokonalosti sa pre ľudí stane nemožným. Ak ho však máme pred očami ako milosrdného, dovoľuje nám to lepšie chápať tomu, v čom spočíva jeho dokonalosť a podnecuje nás to byť ako on - plní lásky, súcitu, milosrdenstva.

Kladiem si však otázku: sú Ježišove slová realistické? Je. skutočne možné milovať tak ako miluje Boh a byť milosrdnými ako on?

Ak hľadíme na dejiny spásy, vidíme, že celé Božie zjavenie je jednou ustavičnou a neúnavnou láskou k ľudom: Boh je ako otec či ako mama, ktorá miluje bezmedznou láskou a hojne ju vylieva na každé stvorenie. Ježišova smrť na kríži je kulmináciou dejín lásky Boha k človeku. Lásky tak veľkej, že jedine Boh to môže uskutočniť. Je zrejmé, že v porovnaní s touto láskou, ktorá nemá miery, naša láska bude vždy nedostatočnou. Avšak keď od nás Ježiš žiada, aby sme boli milosrdní ako Otec, nemyslí na kvantitu! Žiada svojich učeníkov, aby sa stali znamením, kanálmi, svedkami jeho milosrdenstva.

Cirkev nemôže ináč, než byť sviatosťou Božieho milosrdenstva vo svete, v každom čase a  voči celému ľudstvu. Každý kresťan je teda povolaný byť svedkom milosrdenstva a toto sa uskutočňuje na ceste svätosti. Pomyslime len koľko svätých sa stalo milosrdnými, lebo si nechal i naplniť srdce Božím milosrdenstvom. Darovali Pánovej láske telo vylievajúc ju na rôznorodé potreby trpiaceho ľudstva. V tomto prekvitaní mnohých foriem lásky k blížnemu je možné badať odrazy Kristovej milosrdnej tváre.

Kladieme si otázku: Čo pre učeníkov znamená byť milosrdnými? Ježiš to vysvetľuje dvoma slovesami: «odpúšťať» a «dávať»,

Milosrdenstvo je vyjadrené predovšetkým v odpustení: « Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám», Ježiš nemá v úmysle rozvracať priebeh ľudskej spravodlivosti, pripomína však učeníkom, že pre to, aby sme mali bratské vzťahy, je treba odložiť posudzovanie a odsudzovanie. Veď práve odpustenie je pilierom nesúcim život kresťanského spoločenstva, lebo v ňom sa ukazuje nezištnosť lásky, ktorou nás Boh miloval ako prvý.

Kresťan musí odpúšťať! Ale prečo? Lebo mu bolo odpustené. Nám všetkým, čo sme tu dnes na námestí, nám všetkým bolo odpustené. Nikto z nás sa vo svojom živote nezaobíde  bez Božieho odpustenia. A pretože nám bolo odpustené, musíme odpúšťať. Veď to každý deň hovoríme v Otčenáši: "Odpusť nám naše hriechy; odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame našim vinníkom". Čiže odpúšťať urážky, odpúšťať mnohé veci, lebo nám bolo odpustených mnoho urážok, mnoho hriechov. A takto odpúšťať je jednoduché: ak Boh odpustil mne, prečo nemôžem odpustiť druhým? Som väčším než Boh? Rozumiete tomu dobre? Tento pilier odpustenia nám ukazuje nezištnosť lásky Boha, ktorý nás miloval ako prvý. Súdenie a odsudzovanie brata, ktorý hreší, je nesprávne. Nie preto, že by sme nechceli rozpoznať hriech, ale preto, že odsúdenie hriešnika láme puto bratstva viažuce nás s ním a znevažuje milosrdenstvo Boha, ktorý sa naopak nechce zriecť nikoho zo svojich detí. Nemáme moc odsudzovať nášho brata, ktorý chybí, nie sme od neho vyšší: máme skôr povinnosť pomôcť mu k dôstojnosti dieťaťa Otca a sprevádzať ho na jeho ceste obrátenia.

Svojej Cirkvi, nám, Ježiš ukazuje aj druhý pilier: "dávať". Odpúšťať je prvým pilierom; dávať je druhým pilierom. «Dávajte a dajú vám [ ... ] akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám» (v. 38). Boh dáva ďaleko ponad naše zásluhy, avšak bude ešte oveľa veľkodušnejším k tým, čo tu na tejto zemi boli veľkodušní. Ježiš nehovorí, čo sa stane tým, čo nedávajú, avšak obraz "miery" predstavuje isté varovanie: mierou lásky, ktorú dávame my sami, rozhodujeme ako budeme súdení, ako budeme milovaní. Ak sa na to dobre pozrieme, existuje s tým spätá logika: v tej miere, v akej prijímame od Boha, dávame bratovi a v tej miere, akou dávame bratovi, prijímame od Boha!

Milosrdná láska je preto jedinou cestou, ktorou treba ísť. Ako len všetci potrebujeme byť trochu viac milosrdní, neohovárať iných, nesúdiť, [takpovediac] "neošklbávať" druhých kritizovaním, závisťami, žiarlivosťami. Nie! Odpúšťať, byť milosrdní, prežívať náš život v láske a v dávaní. Ona - láska k blížnym - je touto láskou, ktorá dovoľuje Ježišovým učeníkom nestrácať od neho prijatú identitu a rozpoznať v sebe deti toho istého Otca. V láske, ktorú oni - čiže my - v živote uskutočňujeme sa tak odráža to Milosrdenstvo, ktorému nikdy nebude konca. No nezabudnite na toto: milosrdenstvo a dar; odpustenie a dar. Tak sa rozširuje srdce, zväčšuje sa v láske. Naopak egoizmus, hnev robia srdce malým,  malinkým  maličkým a zatvrdzuje sa ako kameň. Čomu vy dávate prednosť? Srdcu z kameňa?
Pýtam sa vás, odpovedzte: [ľudia odpovedajú: Nie!] Nepočujem dobre ... [ľudia odpovedajú: Nie!] Srdcu plnému lásky? [ľudia odpovedajú: Áno!] Ak dávate prednosť srdcu plnému lásky, buďte milosrdní!"

Katechéza pápeža Františka

Počas tohto Jubilea sme sa viackrát zamýšľali nad skutočnosťou, že Ježiš sa vyjadruje s jedinečnou nežnosťou - znamením prítomnosti a dobroty Boha, Dnes sa pristavíme pri jednej dojemnej pasáži evanjelia, v ktorej Ježiš, ako sme počuli, hovori: «Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním [",,] Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu».

Pánovo pozvanie je prekvapujúce: volá, aby ho nasledovali ľudia jednoduchí a obťažení krušným životom, povoláva k nasledovaniu tých, čo trpia mnohorakou núdzou a sľubuje im, že v čom nájdu odpočinok a úľavu. Pozvanie je vo forme príkazu: «poďte ku mne», «vezmite moje jarmo», «učte sa odo mňa». Kiežby všetci svetoví lídri mohli toto povedať! Snažme sa pochopiť význam týchto vyjadrení.

Prvým imperatívom je «Poďte ku mne». Ježiš, obracajúc sa na tých, čo sú unavení a utláčaní, predstavuje sa im ako Pánov sluha opísaný v Knihe proroka Izaiáša. Takto hovorí pasáž z Izaiáša: «Pán, Jahve, mi dal jazyk učeníka, aby som vedel slovom posilniť unaveného», K týmto životom skľúčeným ľuďom evanjelium častokrát pripája aj chudobných a maličkých. Ide o tých, čo nemôžu rátať s vlastnými prostriedkami, ani s významnými priateľstvami. Môžu jedine dôverovať Bohu. Vedomí si vlastného pokorného a biedneho stavu, vedia, že závisia na milosrdenstve Pána a jedinú možnú pomoc čakajú od neho.

V Ježišovom pozvaní konečne nachádzajú odpoveď na svoje očakávanie: keď sa stávajú jeho učeníkmi, dostávajú prísľub, že nájdu posilu na celý život. Je to prísľub, ktorý sa na konci evanjelia rozširuje na všetkých ľudí: «Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého». Prijímajúc pozvanie sláviť tento milostivý rok jubilea, po celom svete pútnici prechádzajú Bránou milosrdenstva otvorenou v katedrálach a vo svätyniach, ako aj v mnohých chrámoch na svete; v nemocniciach, vo väzniciach ... Prečo prechádzajú touto Bránou milosrdenstva? Aby našli Ježiša, aby našli Ježišovo priateľstvo, aby našli odpočinok, ktorý dáva jedine Ježiš.

Táto cesta vyjadruje obrátenie každého učeníka, ktorý sa vydáva nasledovať Ježiša. A konverzia spočíva vždy v objavení milosrdenstva Pána. A toto milosrdenstvo je nekonečné, je nevyčerpateľné: veľké je milosrdenstvo Pána. Prechádzajúc Svätou bránou teda vyznávame, «že vo svete jestvuje láska a že je mocnejšia než akékoľvek zlo, do ktorého je zapletený človek i celé ľudské pokolenie, i svet»,

Druhý imperatív hovorí: "Vezmite moje jarmo". V kontexte Zmluvy biblická tradícia používa obraz jarma, aby poukázala na úzke puto viažuce ľud k Bohu a následne podriadenie sa jeho vôli vyjadrenej v Zákone. V polemike so znalcami a učiteľmi Zákona Ježiš kladie na svojich učeníkov svoje jarmo, v ktorom Zákon nachádza svoje naplnenie.

Chce ich naučiť, že Božiu vôľu objavia prostredníctvom jeho osoby: prostredníctvom Ježiša, nie prostredníctvom chladných zákonov a predpisov, ktoré samotný Ježiš odsudzuje.
Môžeme si prečítať 23. Matúšovu kapitolu, nieje tak? On je v centre ich vzťahu s Bohom, je v srdci vzájomných vzťahov medzi učeníkmi a zaujíma ťažiskové miesto v živote každého. Každý učeník tým, že prijíma "Ježišovo jarmo", vstupuje do spoločenstva s ním a stáva sa účastným na tajomstve jeho kríža a jeho osudu spásy.

Nasleduje tretí imperatív: "Učte sa odo mňa". Ježiš svojim učeníkom vytyčuje cestu spoznávania a napodobňovania. Ježiš nie je učiteľom, ktorý s prísnosťou kladie na druhých ťarchu, ktorú sám nenesie: práve toto vytýkal učiteľom zákona. Obracia sa na pokorných, na maličkých, na chudobných, na núdznych, lebo on sám sa stal malým a pokorným.
Rozumie chudobným a trpiacim, lebo on sám je chudobný a skúšaný bolesťami.

Ježiš pre to, aby spasil ľudstvo, neprešiel ľahkou cestou; naopak, jeho cesta bola bolestná a ťažká. Ako pripomína List Filipanom: «Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži». Jarmo, ktoré nesú chudobní a utláčaní.je to isté jarmo, ktoré on niesol ešte pred nimi: preto je to jarmo ľahké. Vzal na seba bolesti a hriechy celého ľudstva.

Prijať Ježišovo jarmo pre učeníka teda znamená prijať jeho zjavenie a osvojiť si ho: v čom sa milosrdenstvo Boha ujalo chudoby ľudí, darujúc tak všetkým možnosť spásy. Ale prečo je Ježiš schopný povedať tieto veci? Pretože sa stal všetkým pre všetkých, blízkym všetkým, k tým najchudobnejším! Bol pastierom prítomným uprostred ľudí, uprostred chudobných. Pracoval s nimi po celý deň. Ježiš nebol akýmsi kniežaťom, Je pre Cirkev nepekné, keď sa pastieri stanú kniežatami, vzdialenými od ľudí, vzdialenými od tých najchudobnejších: toto nie je Ježišov duch. Týchto pastierov Ježiš napomínal a o týchto pastieroch ľudom hovoril: "Robte to, čo vám hovoria, avšak nie to, čo robia".

Drahí bratia a sestry, aj pre nás existujú chvíle únavy a sklamania. Vtedy pamätajme na tieto Pánove slová, ktoré nám dávajú mnoho útechy a pomáhajú nám pochopiť, či vkladáme naše sily do služby dobru. Veď niekedy je naša únava spôsobená vkladaním dôvery do vecí, ktoré nie sú zásadnými, lebo sme sa vzdialili od toho, čo má v živote skutočnú hodnotu. Pán nás učí nebáť sa ho nasledovať, lebo nádej, ktorú do neho vkladáme, nebude sklamaná. Sme teda povolaní učiť sa od neho tomu, čo to znamená žiť z milosrdenstva, aby sme boli nástrojmi milosrdenstva.

Žiť z milosrdenstva, aby sme boli nástrojmi milosrdenstva: žiť z milosrdenstva znamená cítiť potrebu Ježišovho milosrdenstva a keď cítime potrebu odpustenia, útechy.jednoducho Ježišovho milosrdenstva, učíme sa byť milosrdní k iným. Pevne upretý pohľad na Božieho Syna nám dáva pochopiť, akú dlhú cestu ešte musíme prejsť; no zároveň nám to dodáva nádej, vediac, že kráčame s ním a že nie sme nikdy sami.

Tak teda odvahu! Nenechajme si vziať radosť z toho, že sme Pánovými učeníkmi. - "Otče, ja som však hriešnik, som hriešnica, čo teda robiť?" - "Dovoľ Pánovi, aby sa na teba pozrel, otvor svoje srdce, vnímaj jeho pohľad upretý na teba,jeho milosrdenstvo, a tvoje srdce bude naplnené radosťou, radosťou z odpustenia, ak prídeš a poprosíš o odpustenie".
Nenechajme si ukradnúť nádej prežívať tento život spolu s ním a so silou jeho útechy.

To, čo zachraňuje, je milosrdenstvo
Katechéza pápeža Františka

V katechéze sa zameral na dôležitosť správnej predstavy o Bohu, v ktorej má ústredné miesto jeho milosrdenstvo. Falošná predstava o Bohu sa naopak stáva pre človeka prekážkou vstúpiť do skutočného vzťahu s ním a zažiť jeho prítomnosť. Pápež František vychádzal z Ježišovej odpovede Jánovi Krstiteľovi na otázku, či je naozaj on tým očakávaným Mesiášom. Ako vysvetlil Svätý Otec, Ježiš sa svojimi činmi predstavuje ako nástroj Božieho milosrdenstva, ktorý neprišiel potrestať či zahubiť hriešnikov, ale umožniť im návrat k Bohu.

Rozhodujúcou podmienkou je podľa pápeža Františka správne pochopenie Božieho milosrdného konania, aby sa človek neuzavrel pred Bohom v pomýlenom pohoršení. Pápež vymenoval viaceré druhy uzavretosti človeka vo falošnej predstave o Bohu, či už ide o predstavu vytvorenú na vlastnú päsť, alebo o čisto psychologické útočisko pred problémami, pripadne len súkromné a do seba uzavreté prežívanie náboženstva bez dosahu na spoločenský život. Podobným nebezpečenstvom je zužovanie viery na etiku či manipulatívne vytváranie idolu na ospravedlnenie presadzovania vlastných záujmov.
Katechézu uviedlo čítanie z Matúšovho evanjelia: Ján bol v žalári. Keď počulo Kristových skutkoch, poslal k nemu svojich učeníkov opýtať sa: "Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?" Ježiš im odpovedal: "Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší» (Mt 11,2-6).

Zámerom evanjelistu je to, aby nám umožnil hlbšie preniknúť do Ježišovho tajomstva, aby sme pochopili jeho dobrotu a jeho milosrdenstvo. Je to nasledovná epizóda: Ján Krstiteľ posiela svojich učeníkov za Ježišom - Ján bol vo väzení -, aby mu položil veľmi jasnú otázku: «Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?». Nachádzal sa práve v tmavej chvíli. Ján Krstiteľ dychtivo očakával Mesiáša a vo svojom kázaní ho veľkolepo opísal ako sudcu, ktorý konečne nastolí Božie kráľovstvo a očistí svoj ľud, odmení dobrých a potrestá zlých. Kázal takto: «Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa». Teraz Ježiš začal svoje verejné účinkovanie veľmi odlišným štýlom. Ján trpí a ocitá sa v dvojnásobnej tme - v temnote väzenia, tme cely, i v tme srdca: nechápe tento štýl a chce vedieť, čí je Mesiášom práve on, alebo či treba čakať na iného.

Ježišova odpoveď sa zdá byť na prvý pohľad nezodpovedajúcou otázke Jána Krstiteľa. Ježiš totiž vraví: «Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší». Toto je Ježišova odpoveď. Tu sa úmysel Pána Ježiša stáva zjavným: odpovedá, že je konkrétnym nástrojom Otcovho milosrdenstva, ktorý ide v ústrety všetkým a prináša útechu a spásu a takýmto spôsobom zjavuje Boží súd. Slepým, chromým, malomocným, hluchým sa prinavracia ich dôstojnosť a už viac nie sú vylúčení kvôli svojej chorobe, mŕtvi ožívajú, zatiaľ čo chudobným sa ohlasuje Radostná zvesť. A toto sa stáva syntézou Ježišovho konania, ktoré takýmto spôsobom zviditeľňuje a konkretizuje samotné Božie konanie.     .

Posolstvo, ktoré sa Cirkvi dostáva z tohto rozprávania o Kristovom živote je veľmi jasné. Boh neposlal svojho Syna na svet, aby potrestal hriešnikov, ani preto, aby vyhubil zlých. Je im naopak určené pozvanie k obráteniu, aby pri pohľade na znamenia Božej dobroty mohli opäť nájsť cestu späť. Ako hovorí žalm: «Ak si budeš, Pane, v pamäti uchovávať neprávosť, Pane, kto obstojí? Ale ty si milostivý a my ti chceme v bázni slúžiť».
Spravodlivosť, ktorú Ján Krstiteľ kládol do centra svojho kázania, sa v Ježišovi zjavuje v prvom rade ako milosrdenstvo. A pochybnosti Predchodcu nie sú iné, ako predznamenanie zneistenia, aké Ježiš následne vyvolá svoj im i činmi a svojimi slovami. A tak možno pochopiť, prečo Ježiš uzatvára svoju odpoveď takto: «A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší».
Pohoršenie znamená ,prekážku'. Preto Ježiš vystríha pred osobitným nebezpečenstvom: ak sú prekážkou pre vieru predovšetkým jeho činy milosrdenstva, znamená to, že ide o falošný obraz Mesiáša. Blahoslavení sú naopak tí, ktorí zoči-voči Ježišovým skutkom a slovám vzdávajú slávu Otcovi, ktorý je na nebesiach. Ježišova výstraha je stále aktuálna: aj dnes si človek o Bohu vytvára predstavy, ktoré mu bránia zažiť jeho skutočnú prítomnosť.
Niektorí si upravia vieru na spôsob ,urob si sám', ktorá redukuje Boha na obmedzený priestor vlastných želaní a vlastných presvedčení. Ale táto viera nie je obrátením k Pánovi, ktorý sa zjavuje, ale naopak mu dokonca znemožňuje podnecovať náš život a naše svedomie. Iní redukujú Boha na falošný idol; používajú jeho sväté meno na ospravedlnenie vlastných záujmov či dokonca nenávisti a násilia. Pre iných je Boh len psychologickým útočiskom na získanie istoty v ťažkých okamihoch: ide o vieru uzavretú samu do seba, nepriepustnú voči sile Ježišovej milosrdnej lásky, ktorá nás ženie smerom k bratom. A ešte ďalší považujú Krista iba za dobrého učiteľa etickej náuky, jedného z mnohých v histórii.
Napokon existujú takí, ktorí dusia vieru v čisto vnútornom vzťahu s Ježišom a rušia tak jeho misionársky zápal schopný premeniť svet a dejiny. My kresťania veríme v Boha Ježiša Krista a našou túžbou je rásť v živej skúsenosti jeho tajomstva lásky. Snažme sa teda neklásť nijakú prekážku milosrdnému konaniu Otca, ale žiadajme o dar veľkej viery, aby sme sa aj my stali znakmi a nástrojmi milosrdenstva.

Milosrdenstvo ponúka dôstojnosť

Katechéza pápeža Františka

«Vtedy k nemu odzadu pristúpila istá žena, ktorá dvanásť rokov trpela na krvotok, a dotkla sa obruby jeho odevu. Povedala si totiž v duchu: "Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem." Ježiš sa obrátil, a keď j u zazrel, povedal: .Dúfaj, dcéra, tvoja viera ťa uzdravila." A žena bola od tej hodiny zdravá» (Mt 9,20-22).

Túžba byť Ježišom zachránená je tak veľká, že jej dáva ísť ponad predpisy ustanovené Mojžišom. Veď táto úbohá žena je už mnoho rokov nielen jednoducho chorá, ale je považovaná za nečistú, keďže je postihnutá krvotokom. Je preto vylúčená z liturgií, z manželského života, z normálnych vzťahov s blížnym. Evanjelista Marek dodáva, že navštívila mnoho lekárov a na ich zaplatenie vyčerpala do dna svoje prostriedky, znášala bolestné kúry, avšak stav sa jej len zhoršoval. Bola to žena skartovaná, vyradená spoločnosťou. Je dôležité zvážiť tento stav vyradenosti, aby sme pochopili jej stav ducha: cíti, že Ježiš ju môže oslobodiť z choroby a zo stavu marginalizácie a nehodnosti, v ktorom sa už celé roky nachádzala. Jedným slovom: vie a cíti, že Ježiš ju môže zachrániť.

Tento prípad vedie k uvažovaniu nad tým, ako je žena často krát vnímaná a reprezentovaná. Všetci sa máme na pozore, aj kresťanské spoločenstvá, pred víziami ženskosti poznačenými predsudkami a podozreniami urážajúcimi jej nedotknuteľnú dôstojnosť. V tomto zmysle sú to práve evanjeliá, ktoré znovu nastoľujú pravdu a ktoré nanovo privádzajú k oslobodzujúcemu uhlu pohľadu.

Ježiš obdivoval vieru tejto ženy, ktorej sa všetci vyhýbali, a premeni1jej nádej na záchranu. Nepoznáme jej meno, ale tých pár riadkov, ktorými evanjeliá opisujú jej stretnutie s Ježišom, načrtávajú itinerár viery, ktorý dokáže znovunastoliť pravdu a veľkosť dôstojnosti každej osoby. Pri stretnutí s Ježišom sa pre všetkých - mužov aj ženy všetkých končín a všetkých čias - otvára cesta oslobodenia a spásy.

Matúšovo evanjelium hovorí, že keď sa žena dotkla Ježišovho plášťa, «obrátil sa» a «zazrel» ju a potom k nej prehovoril. Ako sme povedali, kvôli jej stavu vylúčenia žena konala skryto, za Ježišovým chrbtom, bola tak trochu ustráchaná, aby ju nespozorovali, lebo bola tou, ktorá je vyradená. Ježiš ju však vidí, a jeho pohľad nie je vyčítavý, nehovorí: "Choď preč, ty si vyradená!", akoby povedal: "Ty si malomocná, choď preč!", či nie? Nerobí jej výčitky.
Avšak Ježišov pohľad je milosrdenstvo a neha. On vie, čo sa stalo a snaží sa o osobné stretnutie s ňou, po čom samotná žena v hĺbke túžila. Toto znamená, že ju Ježiš nielenže prijíma, ale považuje ju za hodnú takéhoto stretnutia až do tej miery, že ju obdarúva svojím slovom a svojou pozornosťou.

V centrálnej časti príbehu sa termín záchrana (uzdravenie) opakuje trikrát. «Povedala si totiž v duchu: "Ak sa dotknem čo len jeho odevu, budem zachránená (ozdraviem)." Ježiš sa obrátil, a keď ju zazrel, povedal: .Dúfaj, dcéra, tvoja viera ťa zachránila (uzdravila)." A žena bola od tej hodiny zachránená (zdravá)». Toto «Dúfaj, dcéra» -"maj odvahu, dcéra", ako hovorí Ježiš - vyjadruje všetko milosrdenstvo Boha k tej osobe. A ku každej skartovanej osobe. Koľkokrát sa len vnútorne cítime byť skartovaní kvôli našim hriechom. Veľa sme ich vykonali, veľmi veľa ... A Pán nám hovorí: "Odvahu! Príď! Pre mňa nie si vyradený či vyradená. Odvahu, dcéra. Ty si synom, dcérou."

A toto je moment milosti, moment odpustenia, je to chvíľa zahrnutia do Ježišovho života, do života Cirkvi. Je to moment milosrdenstva. Dnes nám všetkým, hriešnikom, ktorí sme veľkými či malými hriešnikmi - avšak všetci sme nimi, je tak? - všetkým nám Pán hovorí:  "Odvahu, príď! Nie si viac vylúčený, nie si viac skartovaná: ja ti odpúšťam, objímam ťa". Také je milosrdenstvo Boha. Musíme mať odvahu ísť za ním, prosiť o odpustenie za naše hriechy a ísť vpred. S odvahou, ako to urobila táto žena.

A potom, "záchrana" nadobúda mnohoraké rysy: predovšetkým prinavracia žene zdravie; ďalej ju oslobodzuje od spoločenských a náboženských  diskriminácií; a ešte ďalej uskutočňuje nádej, ktorú nosila v srdci, odstraňujúc jej strachy a jej skľúčenosť; a napokon, prinavracia ju spoločnosti, keď ju oslobodzuje od núteného skrývania toho, čo robí. A toto posledné je dôležité: ten, kto je vylúčený, vždy koná potajme - z času na čas či po celý život: pomyslime na malomocných v tých časoch, na bezdomovcov dnes ... pomyslime na hriešnikov, na nás hriešnikov: vždy niečo konáme potajme, akoby sme mali potrebu urobiť niečo skryto a hanbíme sa za to, kým sme. On nás od tohto oslobodzuje, Ježiš nás oslobodzuje a dáva nám kráčať vzpriamene: "Vstaň a poď. Vzpriamene." Tak, ako nás stvoril Boh: Boh nás stvoril vzpriamených, nie pokorených. Na nohách." Záchrana, ktorú poskytuje Ježiš, je totálna záchrana, ktorá reintegruje život ženy do sféry Božej lásky, a zároveň ju obnovuje v jej plnej dôstojnosti. V skratke, to, čo prinieslo žene záchranu nie je plášť, ktorého sa dotkla, ale je to Ježišovo slovo, prijaté vo viere, schopné utešiť ju, uzdraviť a obnoviť ju vo vzťahu s Bohom a s jeho ľudom. Ježiš je jediným zdrojom požehnania, z ktorého vyviera spása pre všetkých ľudí; a viera je základnou dispozíciou k jej prijatiu. Ježiš opätovne svojím správaním plným milosrdenstva ukazuje Cirkvi cestu, ktorou sa treba vydať, aby sme šli v ústrety každej osobe, aby každý mohol byť uzdravený na tele aj na duchu a mohol znovunadobudnúť dôstojnosť Božích detí. Ďakujem.

Milosrdenstvo - prostriedok k spoločenstvu
Katechéza pápeža Františka

Pred samotnou katechézou zaznelo nasledovné čítanie z Matúšovej 14. kapitoly: «Keď sa zvečerilo, pristúpili k nemu učeníci a hovorili: "Toto miesto je pusté a čas už pokročil. Rozpusť zástupy, nech sa rozídu do dedín kúpiť si jedlo." Ale Ježiš im povedal: "Nemusia nikam chodiť; vy im dajte jesť!" Oni mu vraveli: "Nemáme tu nič, iba päť chlebov a dve ryby." Potom rozkázal, aby si zástupy posadali na trávu. Vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával učeníkom a učeníci zástupom. Všetci jedli a nasýtili sa, ba ešte nazbierali dvanásť plných košov zvyšných odrobín» (Mt 14,15- 17.19-20)

Dnes chceme uvažovať nad zázrakom rozmnoženia chlebov. Na začiatku príbehu podaného Matúšom Ježiš vzápätí ako prijal správu o smrti Jána Krstiteľa, loďkou sa vydáva cez jazero hľadajúc «pusté miesto, samotu». Ľudia to však pochopili a predbiehajú ho pešky - on ide cez jazero a ľudia pešo -, takže «keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi a uzdravoval im chorých». Taký bol Ježiš: vždy súcitiaci, vždy myslel na druhých. Pôsobivá je odhodlanosť ľudí, ktorí sa boja, že budú ponechaní sami, akoby opustení. Keďže Ján Krstiteľ,charizmatický prorok, je mŕtvy, zverujú sa Ježišovi, o ktorom samotný Ján povedal: «ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja». Zástup ho tak nasleduje všade, aby ho počúval a prinášal mu chorých. A Ježiš, keď to vidí, je dojatý. Ježiš nie je chladný, nemá chladné srdce. Ježiš je schopný pohnutia. Na jednej strane, cíti sa byť spätým s týmto zástupom a nechce, aby šiel preč; na druhej strane potrebuje samotu, modlitbu s Otcom. Mnohokrát trávi noc v modlitbe so svojím Otcom.

Aj v ten deň sa teda Učiteľ venoval ľuďom. Jeho spolucítenie nie je len neurčitým pocitom; preukazuje naopak všetku silu svojej vôle byť nám nablízku a spasiť nás. Veľmi nás miluje. Ježiš nás veľmi miluje. A chce nám byť nablízku.

Keď sa zvečerilo, Ježiš sa stará o to, aby nasýtil všetkých tých ľudí - unavených a hladných. Ježiš sa stará o tých, čo ho nasledujú. A chce do toho zapojiť aj svojich učeníkov. Hovorí im totiž: «Vy im dajte jesť!». A ukázal im, že tých zopár chlebov a rýb, ktoré mali, sa vďaka sile viery a modlitby mohlo podeliť medzi všetok ten ľud. To, čo koná, je zázrak; avšak je to zázrak viery, modlitby plnej súcitu a lásky. Tak Ježiš «lámal chleby a dával učeníkom a učeníci zástupom». Brali chlieb, lámali ho, rozdávali, a chleba tam stále bolo; brali z neho opätovne, a takto to učeníci splnili. Pán ide v ústrety potrebám ľudí, avšak chce, aby sa každý z nás konkrétne podieľal na jeho spolucítení.

Teraz sa pristavme pri geste Ježišovho požehnania: On «vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával ich». Ako je vidieť, sú to tie isté znaky, aké Ježiš vykonal pri Poslednej večeri - to isté; a rovnaké (znaky) vykonáva každý kňaz, keď slávi svätú Eucharistiu. Kresťanská komunita sa rodí a neustále sa znovuzrodzuje z tohto eucharistického spoločenstva.

Žiť spoločenstvo s Kristom je preto niečo celkom iné než zostať pasívnymi a vzdialiť sa od každodenného života, naopak, čoraz viac nás zapája do vzťahov s mužmi a ženami našej doby, aby sme im ponúkli konkrétny znak Kristovho milosrdenstva a pozornosti. Zatiaľ čo nás Eucharistia, ktorú slávime, živí Kristom, po troške postupne premieňa aj nás v Kristovo telo a v duchovný pokrm pre bratov. Ježiš chce prísť ku všetkým, aby všetkým priniesol Božiu lásku. Preto každého veriaceho robí služobníkom milosrdenstva.

Takto Ježiš vidí dav, pociťuje súcit, rozmnožuje chleby - a to isté koná s Eucharistiou. A nás veriacich, ktorí prijímame tento chlieb, Ježiš nabáda prinášať túto službu iným, s tým istým jeho súcitom. Toto je ten postup.

Príbeh rozmnoženia chlebov a rýb sa uzatvára konštatovaním, že všetci sa nasýtili a pozbierali sa zvyšné odrobiny. Keď nám Ježiš so svojím súcitom a so svojou láskou dáva určitú milosť, odpúšťa nám hriechy, objíma nás, miluje nás, nikdy nekoná polovičato, vždy dáva všetko. Tak, ako sa to stalo tu. Všetci sa nasýtili. Ježiš napĺňa naše srdce a náš život svojou láskou, svojím odpustením, svojím súcitom.

Ježiš teda umožnil svojim učeníkom vykonať jeho príkaz. Týmto spôsobom poznajú cestu, ktorou treba kráčať: sýtiť ľud a udržiavať ho jednotný; čiže byť v službách života a spoločenstva. Vzývajme teda Pána, aby svoju Cirkev vždy uschopňoval k tejto svätej službe, a aby každý z nás mohol byť nástrojom spoločenstva vo vlastnej rodine, v práci, vo farnosti a v skupine, do ktorej patrí, viditeľným znamením milosrdenstva Boha, ktorý nechce nikoho ponechať v samote a v núdzi, aby tak zostúpila medzi ľudí vzájomná jednota a pokoj a spoločenstvo ľudí s Bohom, lebo toto spoločenstvo je životom pre všetkých. Ďakujem.

Cesta milosrdenstva vedie od srdca k rukám
Katechéza pápeža Františka

«Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprevádzal ju veľký zástup z mesta. Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: "Neplač!" Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: "Mládenec, hovorím ti, vstaň!" Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke. Tu sa všetkých zmocnil strach, velebili Boha a hovorili: "Veľký prorok povstal medzi nami" a: "Boh navštívil svoj ľud".» (Lk 7,12-16)

Úryvok z Evanjelia podľa Lukáša, ktorý sme počuli, nám ukazuje naozaj veľkolepý Ježišov zázrak: vzkriesenie mládenca. A predsa, srdcom tohto príbehu nie je zázrak, ale Ježišova nežnosť k matke tohto mládenca. Milosrdenstvo tu nadobúda meno veľkého spolucítenia voči žene, ktorá prišla o manžela a ktorá teraz sprevádza na cintorín svojho jediného syna. Je to veľká bolesť matky, ktorá dojíma Ježiša a podnecuje ho k zázraku vzkriesenia.

V úvode tejto epizódy sa evanjelista zastavuje pri mnohých zvláštnostiach. Pri bráne mestečka či dediny Naim sa stretávajú dve početné skupiny, ktoré prichádzajú z opačných smerov a ktoré nemajú nič spoločné. Ježiš nasledovaný učeníkmi a veľkým zástupom vchádza do osady, zatiaľ čo z nej vychádza smútočný sprievod so zosnulým, spolu s matkou vdovou a mnohými ľuďmi. Pri bráne sa dve skupiny len míňajú, idúcky každá svojou cestou, no práve vtedy svätý Lukáš zaznamenáva Ježišov pocit: «Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: "Neplač!" Potom pristúpil a dotkol sa mál'. Nosiči zastali». Veľké spolucítenie vedie Ježišove činy: je to on, kto zastavuje sprievod a dotýka sa már a pohnutý hlbokým milosrdenstvom voči tejto matke sa rozhodne postaviť smrti takpovediac tvárou v tvár. A definitívne jej bude čeliť tvárou v tvár na kríži .

 Počas tohto Jubilea by bolo dobré, keby si pri prechode Svätou bránou, Bránou milosrdenstva, pútnici pripomenuli túto evanjeliovú epizódu, čo sa odohrala pri naimskej bráne. Keď Ježiš uvidel túto matku v slzách, ona vstúpila do jeho srdca! Ku Svätej bráne každý prináša vlastný život s jeho radosťami a trápeniami, plánmi a zlyhaniami, pochybnosťami a obavami, aby ho predložil Pánovmu milosrdenstvu. Buďme si istí, že pri Svätej bráne sa Pán približuje, aby sa stretol s každým z nás, aby priniesol a ponúkol svoje mocné utešujúce slovo: «Neplač!», Toto je tá Brána stretnutia medzi bolesťou ľudstva a Božím spolucítením. Prekročením tohto prahu napÍňame našu púť do vnútra milosrdenstva Boha, ktorý tak ako mŕtvemu mládencovi opakuje všetkým: «Hovorím ti, vstaň!». Každému z nás hovorí: .Vstaň!' Boh chce, aby sme boli na nohách. Stvoril nás preto, aby sme boli na nohách: preto Ježišovo spolucítenie vedie k tomu činu uzdravenia, aby nás uzdravil, a tým kľúčovým slovom je: ,Vstávaj! Postav sa na nohy, ako ťa stvoril Boh!' Na nohy. .Ale, otče, my toľko ráz padáme' - ,Poď, vstávaj!' To je Ježišovo slovo, zakaždým. Pri prekročení Svätej brány sa snažme počuť v našom srdci toto slovo: ,Vstaň!' Ježišovo mocné slovo nás môže nanovo postaviť a spôsobiť aj v nás prechod od smrti k životu. Jeho slovo nás nanovo oživuje, dodáva nádej, posilňuje unavené srdcia, otvára novému pohľadu na svet a na život, ktorý prekračuje utrpenie a smrť. Vo Svätej bráne je pre každého vpísaný nevyčerpateľný poklad Božieho milosrdenstva!

Zasiahnutý Ježišovým slovom, «mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke». Táto veta je veľmi pekná: naznačuje Ježišovu nežnosť: ,Vrátil ho jeho matke'. Matka znovu nadobúda syna. Tým, že ho prijíma z Ježišových rúk, stáva sa matkou po druhý raz, ale ten syn, ktorý sa jej teraz prinavracia, nezískal život od nej. Matka a syn tak prijímajú každý svoju príslušnú identitu vďaka Ježišovmu mocnému slovu a jeho láskyplnému gestu. A tak obzvlášť pri Jubileu Matka Cirkev prijíma svoje deti a uznáva v nich život darovaný z Božej milosti. Je to práve vďaka takejto milosti, milosti krstu, že sa Cirkev stáva matkou a že každý z nás sa stáva jej dieťaťom.

Zoči-voči mládencovi vrátenému do života a prinavrátenému matke, «sa všetkých zmocnil strach, velebili Boha a hovorili: "Veľký prorok povstal medzi nami" a: "Boh navštívil svoj ľud», To, čo urobil Ježiš, teda nie je len spásonosný čin určený vdove a jej synovi alebo dobročinné gesto obmedzené na to mestečko. V Ježišovej milosrdnej pomoci Boh ide v ústrety svojmu ľudu, v Ňom sa zjavuje a naďalej sa bude zjavovať celému ľudstvu Božia milosť.

Slávením tohto Jubilea, ktoré som chcel, aby sa prežíval o vo všetkých partikulárnych cirkvách, teda vo všetkých cirkvách vo svete a nielen v Ríme, akoby sa ním celá Cirkev roztrúsená vo svete spojila v jedinom chválospeve Pánovi. Aj dnes si Cirkev uvedomuje, že ju navštevuje Boh. Preto pri vykročení k Bráne milosrdenstva každý vie, že prichádza k bráne Ježišovho milosrdného srdca: On je vskutku tou pravou Bránou, ktorá vedie k spáse a vracia nás do nového života.

Milosrdenstvo, či už u Ježiša, alebo u nás, je cestou, ktorá začína od srdca, aby sa dostala k rukám. Čo to znamená? Ježiš na teba hľadí, uzdravuje ťa jeho milosrdenstvom, hovorí ti: „Vstaň!" a tvoje srdce je nové. Čo znamená vykonať cestu od srdca k rukám? Znamená, že s novým srdcom, so srdcom uzdraveným Ježišom, môžem vykonať skutky milosrdenstva prostredníctvom rúk a snažiť sa pomáhať, liečiť mnohých, ktorí to potrebujú. Milosrdenstvo je cestou, ktorá začína od srdca a prichádza k rukám, teda ku skutkom milosrdenstva."

Skutky milosrdenstva

Katechéza pápeža Františka

Biblickým úvodom ku katechéze bol nasledovný úryvok Matúšovho evanjelia: «Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: "Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne» (Mt 25,31-36).

Koľkokrát sme počas týchto prvých mesiacov Jubilea počuli hovoriť o skutkoch milosrdenstva! Dnes nás Pán pozýva spytovať si vážne svedomie. Je vskutku dobré nikdy ne zabudnúť na to, že milosrdenstvo nie je abstraktné slovo, ale je to životný štýl: človek môže byť milosrdný alebo môže byť nemilosrdný; je to životný štýl. Ja si vyberám, či budem žiť ako [človek] milosrdný alebo si vyberám, že budem žiť ako nemilosrdný. Jedna vec je hovoriť o milosrdenstve, druhá je žiť milosrdenstvo.
Parafrázujúc slová sv. apoštola Jakuba môžeme povedať: milosrdenstvo bez skutkov je samo v sebe mŕtve. Je to naozaj tak! To, čo robí milosrdenstvo živým je jeho neprestajný dynamizmus vychádzať v ústrety potrebám a núdzi tých, čo trpia duchovným a materiálnym nedostatkom. Milosrdenstvo má oči, aby videlo, uši, aby počulo, ruky, aby dodalo odvahy ...

Každodenný život nám umožňuje dotýkať sa rukou toľkých potrieb, ktoré sa týkajú najchudobnejších a ľudí v skúškach. Od nás sa žiada tá osobitná pozornosť, ktorá nás vedie k vnímaniu stavu utrpenia a núdze, v ktorých sa nachádzajú toľkí bratia a sestry.
Neraz prechádzame popri situáciách dramatickej chudoby a zdá sa, že sa nás nedotýkajú; všetko pokračuje, akoby sa nič nestalo, v ľahostajnosti, ktorá nakoniec spôsobuje pokrytectvo a bez toho, aby sme si to uvedomovali, vedie k forme duchovnej letargie, ktorá otupuje myseľ a robí život neplodným. Ľudia, ktorí prechádzajú, ktorí v živote napredujú bez toho, aby si uvedomili potreby druhých, bez toho, aby videli mnohé duchovné a materiálne potreby sú ľudia, ktorí prechádzajú bez toho, aby žili, sú ľudia, ktorých druhí nepotrebujú. Zapamätajte si: ten, kto nežije, aby slúžil, neslúži životu.
Koľko je aspektov Božieho milosrdenstva voči nám! A zároveň, koľko tvárí sa na nás obracia, aby sa im dostalo milosrdenstva. Ten, kto zakúsil vo vlastnom živote Otcovo milosrdenstvo, nemôže ostať necitlivý voči potrebám bratov. Ježišovo učenie, ktoré sme počuli, nepripúšťa únikové cesty: Bol som hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som nahý, pocestný, chorý, vo väzení a pomohli ste mi. Nedá sa vykrúcať pre človekom, ktorý je hladný: treba mu dať najesť. Sám Ježiš nám to hovorí! Skutky milosrdenstva nie sú teoretickými úvahami, ale sú konkrétnymi dôkazmi. Zaväzujú vyhrnúť si rukávy pre zmiernenie utrpenia.

Z dôvodu zmien v našom globalizovanom svete sa niektoré materiálne a duchovné biedy znásobili: dajme preto priestor kreativite lásky, aby sme nachádzali nové účinné spôsoby. Takto sa cesta milosrdenstva stane stále viac konkrétnou. Od nás sa preto žiada, aby sme boli bdelí ako nočná stráž, aby sa nestalo, že by sa zoči-voči biedam, ktoré sú výsledkom kultúry blahobytu pohľad kresťanov oslabil a stal neschopným vidieť to podstatné. Hľadieť na to podstatné. Čo to znamená? [Znamená to] hľadieť na Ježiša, vidieť Ježiša v hladnom, v uväznenom, v chodom, v nahom, v tom, ktorý nemá prácu a musí zabezpečiť rodinu. Vidieť Ježiša v týchto našich bratoch a sestrách; vidieť Ježiša v tom, ktorý je sám, smutný, v tom, ktorý sa mýli a potrebuje poradiť, v tom, ktorý s Ním potrebuje kráčať v tichosti, aby sa cítil sprevádzaný. Toto sú skutky, ktoré od nás Ježiš žiada! Vidieť Ježiša v nich, v týchto ľuďoch. Prečo? Lebo Ježiš tak vidí mňa, vidí všetkých nás."

Milosrdenstvo očisťuje srdce
Katechéza pápeža Františka

Biblickým úvodom ku katechéze bol úryvok Lukášovho evanjelia: «Keď bol v ktoromsi meste, zjavil sa muž plný malomocenstva. Len čo zbadal Ježiša, padol na tvár a prosil ho: "Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť." On vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal: "Chcem, buď čistý!" A malomocenstvo z neho hneď zmizlo. A prikázal mu, že o tom nesmie nikomu hovoriť, ale: "Choď," povedal, "ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ako predpísal Mojžiš - im na svedectvo» (Lk 5,12-14).