Keď prichádzajú Mária a Jozef, obetovať svojho syna do chrámu, aby splnili Mojžišov zákon, stretávajú sa s prorokom Simeonom a prorokyňou Annou (krátko sa najskôr venujme jej). Božie Slovo o nej píše, že z chrámu neodchádzala a vo dne v noci slúžila Bohu – to je niečo – akoby prvá kontemplatívna rehoľníčka. Chrám je jej domovom. Žije iba pre pána Boha a pri Ňom. A teda, keďže je v chráme stále, je tam pochopiteľne aj vtedy keď prinesú Ježiša – to je pre ňu odmenou – mohla uvidieť Božieho Syna. Ani my nie sme ukrátení o túto odmenu a ani nemusíme celé dni byť v chráme – teraz je to naopak – Ježiš nás celé dni čaká, kým prídeme my k nemu. Niektorí svätí Ho takto nazvali dobrovoľným väzňom v Bohostánku. Čakajúci NON STOP na nás.
Sústreďme teraz náš pohľad na Simeona - je opísaný ako muž spravodlivý, nábožný a očakávajúci útechu Izraela. Chrám mu je teda tiež vnútorne veľmi blízky. Je duchovným človekom a preto je aj citlivý na Božie vnuknutia a na jeho prítomnosť, vďaka tomu sa môže tiež stretnúť s Mesiášom, ktorého očakáva. Pri stretnutí s Ním vyslovuje tieto slová /známe ako Simeonov chválospev/ – Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka * v pokoji podľa svojho slova,
lebo moje oči uvideli tvoju spásu, * ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov:
svetlo na osvietenie pohanov * a slávu Izraela, tvojho ľudu. (Lk 2, 29-32)
Simeon akoby hovoril – teraz už môžem zomrieť – veď moje oči uvideli Božieho Syna – presnejšie Ho nazýva ako „spásu“ (Spasiteľa, Záchrancu). A tiež ako „svetlo na osvietenie pohanov“ a „slávu Izraela, Božieho ľudu.“ Oba tieto výrazy sú z knihy proroka Izaiáša z prvej a druhej piesne o Božom služobníkovi (Iz 42,6 a 49,6). /Tam sa nachádzajú veľmi podrobné predpovede o Mesiášovom utrpení./ Simeon tak už teraz stotožňuje Ježiša, Spasiteľa, ktorého drží v náručí s trpiacim Božím služobníkom, o ktorom hovoria proroctvá.
Potom sa obracia s proroctvom o utrpení k Márii – Tvoju dušu prenikne meč. Prečo? Lebo odpor voči Kristovi, jej Synovi, sa ostro zarezáva aj do Máriinho srdca. Podľa tejto predpovede je Ježiš určený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli, a stane sa znamením, ktorému sa bude odporovať. A skutočne odpor človeka voči Bohu sa vinie celými dejinami ľudstva. Na Boha sa budú ľudia vždy pozerať ako na hranicu svojej slobody, na hranicu ktorú treba úplne odstrániť, aby človek mohol byť sám sebou a slobodný podľa svojho chápania. Boh so svojou pravdou a pravidlami tak stojí proti nespočetným podobám ľudských lží, proti ľudskému egoizmu, pýche atď.
Ján Pavol II. povedal: „Kto sa stavia proti Bohu stavia sa nevyhnutne aj proti človekovi, teda proti sebe samému a jeho zánik, pád je len otázkou času.“
Koľkí sa naozaj stavajú Bohu na odpor. Neposlúchajú jeho nariadenia a robia si po svojom. Dokedy im bude trvať, až zistia, že sa mýlia – dokedy budú žiť v tej svojej namyslenej pýche, že sú múdrejší ako Boh a sami bez Boha si lepšie usporiadajú život. Viete dokedy? Kým sa im život nerozsype ako domček z kariet – a potom – čo potom? - Potom by mohli prísť a poprosiť Boha, aby im tie karty poukladal...
Akoby človek chcel stále postaviť seba nad Boha – to je to pokušenie ešte z raja – „Budete ako Boh.“ A človek sa chce postaviť na úroveň Boha a určovať čo je dobro a čo je zlo. Niekedy naozaj nie sme schopní zachytiť a rozlíšiť pravdu od klamstva a dobro od zla.
Koľkí sa pre to, že Boh, Cirkev jasne pomenuje problém – pravdu a neustúpi ani vľavo, ani vpravo – dostávajú naozaj v duchu slov proroka Simeona – do odporu voči tomu a Boh sa tak naozaj stáva stále dodnes znamením, ktorému toľkí odporujú. Stačí pozrieť reakciu médií na vyhlásenie KBS o tom, ako sa majú zachovať kresťanský lekárnici pri predaji antikoncepcie.
Kristus bude naozaj vždy rušiť našu domnelú spokojnosť. Ale nechajme sa vyrušiť – nech nás to pohne k uvažovaniu – hľadaniu pravdy. On nás nechce vyrušovať pre to, aby nám tým ublížil – práve naopak, aby nám pomohol - aby nás zachránil a oslobodil. A daroval nám svoj vnútorný, hlboký pokoj. A aj skutočnú radosť zo života.
