Uprostred výsluchu kladie Pilát Ježišovi otázku – „Odkiaľ si?" On hovorí, že je kráľ, ale jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. A naznačuje aj prečo prišiel na túto zem: „Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde." (Jn 18,37) Pilát si pýta Ježiša odkiaľ je, aby vlastne porozumel kto Ježiš je a čo asi chce. Aj my sa pýtame – kto si Ježiš a odkiaľ si prišiel?
Ježiš o sebe tvrdí, že je z neba – z hora – od Otca. /Teda jeho Otec je v nebi./ (Jn 8,23) Ale ľudia si myslia iné o jeho pôvode: (Jn 6,42) Hovoria: „Vari to nie je Jozefov syn ... ako teda hovorí: „Zostúpil som z neba." Alebo: „Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa.... A pohoršovali sa na ňom." (Mk 6,3) Oni si myslia, že vedia, kto tento Ježiš je a odkiaľ pochádza. Je predsa jedným z nás. Jeho nároky na Božstvo chápu iba ako trúfalú opovážlivosť. Teda to odkiaľ Ježiš je – je zároveň pre nich a aj pre nás známe i neznáme. /Niečo ľudia vedia a niečo nevedia - ani pochopiť a ani prijať./
Odpovedať na otázky Kto je Ježiš a Odkiaľ pochádza – prichádza – je cieľom práve 4 evanjelií, aby na to dali odpoveď.
Keď Matúš začína evanjelium Ježišovým rodokmeňom, chce tým dať hneď na začiatok odpoveď na otázku o Ježišovom pôvode. Z pohľadu ev. Matúša sú pre porozumenie toho – odkiaľ Ježiš pochádza – rozhodujúce dve mená: Abrahám a Dávid. (Spomína ich hneď v úvode rodokmeňa a rodokmeň začína písať od Abraháma. Uvidíme potom rozdiel s Lukášom) Abrahám dostal od Boha prísľub: (Gn 18,18) „V ňom (Ježišovi) budú požehnané všetky národy zeme." A v Ježišovi sa ten prísľub napĺňa. A tiež tu už vidíme náznak univerzálnosti Ježišovho poslania – on je tu naozaj pre všetky národy. Môžeme si to spojiť so záverom Matúšovho evanjelia – kde Ježiš posiela svojich učeníkov k všetkým národom. (Mt 28,19)
A potom Boží prísľub Dávidovi, ten sa tiež napĺňa. „Tvoj trón bude upevnený naveky." (2Sam 7,16) Kristovo kráľovstvo bude trvať naozaj naveky a aj trvá. Pekelné brány ho nepremôžu.
(Ježiš podľa židovského zákona patril do Dávidovho rodu, podľa línie svojho pozemského otca – teda pestúna Jozefa.)
Tento Matúšov rodokmeň je rodokmeňom mužov, no okrem Márie, ktorou sa končí, sú v ňom spomenuté aj štyri mená iných žien: Tamara, Rachab, Rút a Uriášova žena. Prečo evanjelista vybral práve tieto? Zvykne sa poukazovať na to, že všetky boli hriešnice – z toho by teda mohlo vyplývať, že Ježiš vzal na seba všetky hriechy sveta. Zaujímavé však je aj to, že ani jedna z nich nebola židovka. Prostredníctvom nich teda vstupuje do Ježišovho rodokmeňa opäť svet nežidovských národov. /Znova tá univerzálnosť spásy – teda nielen pre židov prichádza Kristus – ale pre celý svet./
A na konci rodokmeňa stojí Mária. Aj keď celý rodokmeň je napísaný podľa schémy: Abrahám splodil Izáka... atď. (Teda mužská línia.) V Ježišovom prípade sa už nehovorí o splodení, ale píše sa: „Jakub splodil Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus." (Mt 1,16)
Potom v Matúšovom evanjeliu nasleduje rozprávanie o Ježišovom narodení, v ktorom nám Matúš vysvetľuje, že Jozef nebol Ježišovým otcom a že chcel Jozef dokonca Máriu prepustiť pre domnelú neveru, keď sa dozvedel, že je v požehnanom stave a on vedel, že to dieťa nie je jeho. Vtedy zasahuje Boh a Jozef vo sne dostáva správu: „To, čo sa v Márii počalo je z Ducha Svätého." (Mt 1,20)
Teda Otcom Ježiša v pravom slova zmysle na základe Sv. Písma je sám Boh.
Pozrime sa ešte krátko na rodokmeň, ktorý sa nachádza v Lukášovom evanjeliu. Sú tu nápadné rozdiely. Svätý Otec píše, že je ťažké zrekonštruovať zdroje - tradície, s ktorými jednotliví autori pracovali a dodáva, že autorom ani tak veľmi nemusí ísť o konkrétne mená, ako o symbolickú štruktúru, v rámci ktorej sa ukazuje Ježišovo postavenie v dejinách a jeho poslanie.
Jeden zo zaujímavých rozdielov je v tom, že Lukáš nejde tak ako Matúš od koreňov k súčasnosti, ale naopak – od Ježiša zostupuje ku koreňom, aby na konci ukázal, že posledný koreň (pôvod) samotného človeka je sám BOH. Že na začiatku ľudského bytia stojí BOH. „Set bol od Adama, Adam od Boha." (Lk3,38) Lukáš tým, že sa vracia až k Adamovi, chce ukázať, že v Ježišovi má ľudstvo svoj nový počiatok.
Evanjelista Ján, ktorý síce nepíše žiaden rodokmeň, predsa do svojho úvodu vkladá odpoveď na otázku odkiaľ je Ježiš. „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh... A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami."
Ježišovo telo – jeho ľudská existencia je príbytkom – stánkom Slova. Ide o zjavnú narážku na svätostánok putujúceho Izraela. Ježiš je takpovediac stánkom stretnutia – je celkom reálne tým, čoho stánok na púšti a neskôr jeruzalemský chrám boli len symbolom.
Ježišov pôvod je samotným počiatkom – prazákaldom, z ktorého všetko pochádza.
On, ktorý je počiatkom a začiatkom všetkého a ktorý prichádza na túto zem – tak s ním začína nový druh človečenstva – ľudstva. „Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi. Tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha." (1,12_13)
V jednej z rukopisných tradícií Svätého Písma sa posledná veta nachádza v jednotnom čísle nie v množnom: „čo sa nenarodil z krvi..." potom by tieto slová mohli byť jasným poukazom na panenské počatie a narodenie. /Ale to je teraz vedľajšie/
Text jasne hovorí o tých, ktorí uverili v Krista a prijali nový pôvod. Všetci veriaci sa v podstate najprv zrodili z krvi a z vôle muža. Viera im však udeľuje nový zrod. Vstupujú do pôvodu Ježiša Krista. Zrodili sa z Boha. Tí, čo uverili v Krista – stali sa Božími deťmi.
