Evanjelista Lukáš nám zanechal kúsok tradície z Ježišovho detstva. Dozvedáme sa, že Jozef a Mária putovali každý rok na sviatky do Jeruzalema, lebo iba tam mali židia svoj chrám. Z toho teda vyplýva, že Ježišova rodina bola nábožná a zachovávala Zákon. V knihách Starého zákona je napísané, aby počas troch veľkých sviatkov – Paschy, Sviatku týždňov (Turíc) a Sviatku stánkov – každý Izraelita navštívil chrám v Jeruzaleme. (porov. Ex 23,17:34,23) Pre chlapcov táto povinnosť platila od zavŕšenia 13. roku života. Keďže mal Ježiš len 12 – tak ho vzali, aby si už začal zvykať. /Púť mala samozrejme aj duchovný význam – ľud tak ostával stále putujúcim ľudom, ktorý je neustále na ceste k Bohu./

Počas cesty späť Ježiš nejde s rodičmi. Oni si to však všimnú až na konci prvého dňa cesty. Zjavne teda pre nich nebolo nič neobvyklé predpokladať, že sa nachádza niekde v skupine pútnikov, medzi rovesníkmi, či medzi vzdialenejšími príbuznými... Čakali ho, že príde k nim až večer. Vo svätej rodine sa teda v správnej miere miešala sloboda s poslušnosťou. No on neprišiel. Bol teda Pán Ježiš neposlušné dieťa, keď sa nám zdá v tomto momente, že neposlúchal svojich pozemských rodičov a vyrobil im tento problém?

Pre Máriu a Jozefa začali dni plné úzkosti a starostí. /No ktorý rodičia by sa nebáli, keď by sa im stratilo dieťa./ Evanjelium píše, že ho našli až po troch dňoch v chráme medzi učiteľmi, ktorých počúval a kládol im otázky a všetci žasli nad jeho múdrosťou. (Lk 2,46) Tie tri dni sa dajú vysvetliť celkom konkrétne – jeden deň putovali smerom domov, druhý deň naspäť a tretí deň ho našli. Tú bolesť zo straty a hľadania vyjadrujú Máriine slová: Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme  ťa s bolesťou hľadali. (Lk 2,48) Mária tu musela určite zakúsiť niečo z meča bolesti, o ktorej jej hovoril Simeon. Avšak Ježišova odpoveď na Máriinu otázku je ohromujúca: Ako to? Vy ste ma hľadali? Nevedeli ste, kde je Synove miesto? Nevedeli ste, že musím byť v Otcovom dome, „v tom, čo je Otcovo“ (Lk 2,49) Ježiš im hovorí akoby: Som presne tam, kam patrím – u Otca, v jeho dome. /Je tu zaujímavý detail: všimli ste si? : Mária hovorí, že ho hľadala s otcom /myslí na Jozefa samozrejme/ – ale Ježiš povie, že on pri Otcovi bol a aj je – veľmi jasne teda poukazuje na to, že má vedomie toho, že jeho otcom nie je nikto iný ako Boh. Tak sa nám teda ukazuje, že čo sa na začiatku javilo ako neposlušná sloboda Pána Ježiša voči rodičom, je v skutočnosti prejavom práve jeho synovskej poslušnosti voči svojmu nebeskému Otcovi. Ježiš nezostal v chráme, aby vyjadril rebéliu proti rodičom, ale naopak ako poslušný syn preukazuje voči svojmu Otcovi tú istú poslušnosť, ktorá ho neskôr privedie až na kríž.

Máriinu a Jozefovu reakciu na tieto slová opisuje sv. Lukáš dvoma vetami: Nepochopili slovo, ktoré im hovoril a Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci.

Ježišove slová sú na tu chvíľu pre nich príliš veľké. Veď Jeho slová sú aj pre nás veľakrát väčšie ako naša schopnosť pochopiť. /Často to môžeme zažiť pri uvažovaní nad Božím Slovom./ Je preto pochopiteľné, že sme v pokušení zmenšovať ich význam a prispôsobovať ich našej mierke. No niekedy musíme priznať, že aj pre nás pochopenie Božieho Slova zostáva tajomstvom. /Je viac takých statí v evanjeliách, ktoré nechápeme – napr. ja a Otec sme jedno – ako to je nevieme, Márii povie Ježiš – čo ťa do toho žena?... a veľa miest./

Lukáš, pri slovách uchovávala v srdci, akoby ukazuje na prameň, z ktorého čerpal informácie pre svoje evanjelium. Mária sa tak ukazuje aj ako obraz Cirkvi – ktorá vo svojom srdci stráži a ďalej odovzdáva Božie slovo. Tí, ktorí by chceli zmiesť Cirkev z povrchu zemského by si mali byť vedomí toho, že bez nej by sa naozaj asi ťažko zachoval ten poklad Božieho Slova, Eucharistie, sviatostí atď... /Apropo - Cirkev zničiť sa nikomu iste nepodarí, lebo Ježiš povedal, že pekelné brány ju nepremôžu a humorne to pripomína aj udalosť, keď vraj Napoleon povedal pápežovi, že tú jeho Cirkev zničí, tak mu povedal, že to sa nepodarilo ani im – biskupom a kňazom a to iste vedel o čom hovorí. Ani my nesmieme pre zlý príklad predstaviteľov Cirkvi zavrhnúť Krista – a aj jeho Cirkev ako takú. Cirkev je tu naozaj pre to, aby chránila tieto veľkolepé poklady – aj keď ich chráni špinavými rukami./  

Potom sa Jozef a Mária s Ježišom vrátili do Nazaretu a Božie Slovo píše, že im bol Ježiš poslušní a vzmáhal sa v múdrosti, veku a v obľube u Boha i ľudí (Lk 2, 51-52) – Pozrime - Boh sa podriadil človekovi /Boh poslúcha človeka/. To je vzor poslušnosti. /Najmä pre deti a mladých. A keby Pán Ježiš hypoteticky nepočúval – bolo by zle keby mu sv. Jozef jednu ...? Určite nie som zástancom týrania detí – ale rozlišujme týranie a napr. takú výchovnú facku – ak dieťaťu rodič povie 5 krát, aby niečo urobilo a ono sa tvári, že nepočuje a po jednej výchovnej zrazu počuje – no nazvime to výchovný zázrak – nie traumatizujúci zážitok./ Všimnime si tiež, že väčšinu Ježišovho pozemského života – 30 rokov – nie je vôbec opísaných v evanjeliách. Teda Ježiš žil úplne jednoduchým spôsobom života, nazvali by sme to stereotypom, pracoval, plnil si povinnosti... Na prvý pohľad nič výnimočné – aj tým nám chcel ukázať vzor - jednoduchého, stereotypného, pracovitého života.

A predsa ešte jeden povzbudivý detail – pre žiakov a študentov – či sa Pán Ježiš musel učiť niečo, keď bol Boží Syn? Počuli sme, že Ježiš rástol aj v múdrosti. Na jednej strane je zrejmé z odpovedí 12 ročného Ježiša v chráme, že bol veľmi múdry a dobre pozná Boha. Vlastne iba on ho pozná a nie vďaka svedectvu iných ľudí, ale pozná ho v sebe samom. A napriek tomu je pravdou, že jeho múdrosť sa vzmáha – rastie – teda sa učí. Ako to? No Ježiš ako človek je zakorenený v konkrétnych dejinách, v čase, v obdobiach ľudského života a v tomto kontexte sa stvárňuje aj konkrétna podoba jeho poznania. Zreteľne sa tu ukazuje, že Ježiš myslel a učil sa aj naším ľudským spôsobom. Je teda naozaj zrejmé, že Ježiš je pravý človek a pravý Boh, ako to učí Cirkev. Vzájomné prenikanie týchto dvoch skutočností je však v konečnom dôsledku nemožné dokonale zadefinovať a pochopiť. Zostáva to tajomstvom. Tak sme sa prepracovali na záver prvej knihy Sv. Otca Benedikta XVI. O Ježišovom detstve a od nového roka nás už čaká jeho verejná činnosť.