Všedný deň

Primičná omša

Ráno, ako každé iné v posledných dňoch, nie príliš teplé, nie príliš vlhké, slniečko sa len pomaly prediera cez husté mraky, nie je isté či spŕchne, či zleje dážď, či sa schladí, či bude teplý slnečný deň. Pre mňa však je toto všedné ráno, tak ako pre mnohých mojich známych, priateľov a priateľky, bratov a sestry, naplnené radostným očakávaním primičnej omše nášho rodáka Dominika. Je úžasné si premietnuť, že tento krásny mladý kňaz sa dostal pred oltár doslova na kolenách za kamarátmi – miništrantmi. Dnes sa riadne musí skláňať k mikrofónu, aby odovzdal farskej rodine Božie slovo, svoje poďakovanie a posolstvo o povolaní, ktoré v sebe kňazstvo prináša. Akoby sme mali na tom všetci zásluhu, tak vyznie jeho pokorný príhovor. Bez vypínania ďakuje všetkým prítomným i tým, ktorí z nejakých príčin nie sú prítomní, event. už medzi nami nie sú. A my všetci žasneme, nad jednoduchou veľkosťou tohto nášho brata, ktorého si prišli uctiť aj viacerí kňazi, ktorí pred tým pôsobili v našej farnosti. Aj slniečko prejavilo svoju radosť, jeho ihravé lúče rozohriali nielen vzduch a okolie, ale aj naše vďačné srdcia. Agapé pred kostolom nebolo len o konzume. Tá atmosféra lásky znela všade vôkol v družných debatách, v ktorých nechýbali ani radostné epizódy o malom chlapčekovi lezúcom na kolenách k oltáru za kamarátmi miništrantmi. Dnes my kľačíme pred oltárom, kde on premieňa vodu a chleba na telo a krv Pána Ježiša. Dnes prijímame z jeho kňazských rúk, to najvzácnejšie, čo sme dostali do daru od Pána Ježiša – Eucharistiu.

Fotografia z Vysviacky 11.6.2016