Je Biela sobota. V dnešnom tichu a očakávaní vzkriesenia rozmýšľam nad naším misijným povolaním (uvažujem o mojom a našom misijnom povolaní). A príde mi to veľmi príhodné, akoby to bol ten najlepší čas na sebareflexiu, čas počúvania, kedy sa môžem nechať nanovo pozvať (zavolať), čas vďačnosti – pretože keby Kristus nebol vzkriesený, márne by bolo naše ohlasovanie aj viera (porov. 1 Kor 15, 14).

Hľadím na ikonu Anastasis, uvažujem nad tým, čo sa dnes deje, koľko akcie je dnes v Kristovom Pesach. Ako sa ponáhľa vyslobodiť spravodlivých... Ako volá: „Adam, poď von!“ a pritom láme všetky putá. Chcem počúvať ďalej:

„Poď von zo smrti, z hrobu, z otroctva...“

„Dovoľ mi rozlomiť tvoje putá strachu, obáv o budúcnosť, neboj sa a poď von zo seba.“

„Dom Júdov – poď von, poď k strateným, k tým, ktorí ma nepoznajú, poď k tým, ktorí o mne ešte nikdy nepočuli...“

Po Ježišovom vzkriesení zas učeníci počujú: „Choďte do celého sveta...“ Komu to Ježiš hovorí? Kňazom, zasväteným laikom, mladým bez záväzkov...? Takých tam vtedy nebolo veľa, ak vôbec. Ježiš dáva výzvu rybárom, ženatým chlapom, ktorí sa po ukrižovaní Majstra naplno vrátili k robote, aby ďalej živili svoje rodiny ako dovtedy, kým Ho nestretli.

Boh sa nepomýlil. Misijné povolanie máme všetci – už od chvíle krstu. Sme učeníkmi, ktorí sa učia „gramatike viery“, ktorej súčasťou sú misie – ako hovorí pápež František – misie sú niečím podstatným pre toho, kto počúva hlas Ducha, ktorý volá: „Poď!“ a „Choď!“ Kto nasleduje Krista, musí sa nutne stať misionárom, lebo vie, že Ježiš „s ním kráča, s ním hovorí, s ním dýcha, s ním pracuje“ (porov. Posolstvo Svätého otca Františka k Svetovému dňu misií 2015).

Ako spoločenstvo sme sa pred vyše 20 rokmi zrodili práve z tohto povolania. Žiť vo zvelebení, teda objavovať Božiu prítomnosť medzi nami v každom čase, nechať sa do nej vtiahnuť, vyjadriť ju v chvále a nechať sa ňou premeniť a potom aj poslať. Takto nesieme Jeho prítomnosť:

-          v službe doma, v spoločenstve a vo farnosti; počas ľudových misií na Slovensku a evanjelizačných víkendoviek pre mladých, na medzinárodných školách evanjelizácie a misií; aj v misiách ad gentes – Boh nám dal privilégium slúžiť v 17 krajinách na 4 kontinentoch – z toho 10 rokov podporujeme a vypomáhame misii sui iuris v Turkmenistane.

Niekedy je toho dosť. A tak pri každom novom pozvaní či novej výzve vnímam, že potrebujem aj nové obrátenie – obrátenie v zmysle „metanoia“, misijné obrátenie, čo pápež nazýva „misionárskou transformáciou Cirkvi“ (pozri Evangelii Gaudium). Mojou osobnou častou skúsenosťou je, že práve pred odchodom na misijný výjazd sa nakopí tak veľa dôležitých vecí, ktoré treba rozbehnúť, urobiť či dokončiť... Potrebujem meniť svoje zmýšľanie. Misionárom sa totiž stávam zakaždým, keď dokážem prekonať svoje vlastné hranice – strachu, egoizmu, kontroly či dohľadu nad vecami doma, a hlavne sústredenia sa na svoje vlastné problémy a potreby. Povolanie mám. Ako s ním naložím je len na mne. Mám ochotu? Kde sa začínajú moje periférie? A kam až som ochotná sa posunúť?

Chcem však pokračovať. Túžim vždy nanovo zažiť, ale aj ohlásiť: „Prebuď sa, ty, čo spíš, vstaň z mŕtvych a bude ti svietiť Kristus!“ (Ef 5,15).

-H.Š.-