To, o čom budem písať, sa mi stalo pred pár dňami, keď som sa vracal z farnosti. Rozmýšľal som či vôbec mám písať tento blog a na spracovanie toho, čo sa stalo som potreboval dávku času a modlitby. Varujem cteného čitateľa, že nasledujúce riadky sú len pre silné žalúdky.

Už som bol skoro doma – vchádzal som do mesta, keď som videl cestu zablokovanú pár autami. „Nič zvláštne,“ myslím si; to je tu predsa na dennom poriadku, že keď sa známi stretnú, tak sa neunúvajú parkovať - jednoducho zastavia naprostred cesty, vymenia si pár slov a pokračujú v jazde.

Vo chvíli, keď som zastavil asi 10m od nich, vybehli z baru pri ceste 3-4 chlapi. Bolo jasné, že sa čosi deje. Začali sa mlátiť – proste zhluk. Keď tu zrazu padlo niekoľko výstrelov a ja som si až vtedy všimol, že jeden z nich máva so samopalom. Prvé, čo mi napadlo, bolo: „Pane, ak ho zdvihne a vystrelí, o chvíľku sa vidíme.“ Stuhol som. Ani úkon kajúcnosti mi neprišiel na um.

Za tých pár sekúnd sa kopa chlapov rozpadla. Chalan, čo sedel vedľa mňa na mňa reval: „Padre, utekaj! Padre, utekaj!“ Odpovedal som mu: „Kam chceš bežať?“ – veď guľka je rýchlejšia ako tvoje nohy. No aj tak som vypol motor a vystúpil z auta. Neviem, čo mi to napadlo - vystúpiť z auta a len tak ostať stáť na ceste. Chalan stratil medzi garážami. Jeden z chlapov nastúpil do auta a ušiel. Dvoch nechal ležať na zemi v kaluži krvi.

Snažil som sa zapamätať si značku auta toho, čo ušiel, ale už bol ďaleko. Pribehol som k chlapom, chvíľu som sa spamätával zo šoku. Potom som vbehol do baru, vypýtal som si vodu, pokrstil som ich, rozhrešil...

Až som nechápal, ako "samozrejme" reagujem. Len na ľudí naokolo som musel nahučať, aby zavolali záchranku a políciu. Vidiac, že to nemá efekt, pokúsil som sa zavolať sestrám, čo pracujú v nemocnici, nech pošlú sanitku. O chvíľku volali späť, že tí zranení už prišli do nemocnice. Podvedome som na sestru spustil lavínu, že chlapi mi tu ležia na ceste v kaluži krvi, tak nech si v tom špitáli pohnú!

Vybral som lekárničku, že zistím, čo sa dá robiť. Jeden medzičasom dodýchal, mal prestrelený zátylok. Druhému som začal utierať krv z čela, zistil som, že zbytočne – mal v ňom dieru po guľke.

Prišla polícia. Policajti sa chvíľu pozerali z úctivej vzdialenosti a keď sa priblížili, jeden z nich sa pýtal toho, čo ešte žil, či je ten kalašnikov jeho a kto po nich strieľal. Chvíľu trvalo, kým pochopili, že ho treba zaviesť do nemocnice. Previezli ho do Tirany, večer zomrel. Až neskôr som sa dozvedel, že boli bratia.

Vraha chytili celkom rýchlo. Je to chlap, ktorý už bol v base za vraždu, lúpež, nelegálne držanie zbraní a neviem čo ešte. Na výsluchu povedal, že si myslel, že tí dvaja ho chcú zabiť, tak sa bránil...

Zasa som raz videl smrť na vlastné oči. Pre hlúposť, ktorá sa ťahala roky. Pre večné škriepky a neodpustenie stačilo málo a padali výstrely...

Nemám ako zakončiť. Len prosím o modlitby.