15. septembra bol štátny sviatok. Niekto možno ani nevedel prečo a len zaregistroval predĺžený víkend. Započul som aj výroky ako: „Je nejaká Sedembolestná či čo zasa.“ Nuž, hej, oslávili sme sviatok Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska.

Ako dôkaz starobylosti tejto úcty priniesol otec biskup Július Gábriš v roku 1984 na púť do Šaštína reliéf Sedembolestnej z roku 1484 (teda presne 500-ročný exemplár), jeden z tých, ktoré sa vtedy vyrábali z pálenej hliny na príkaz Mateja Korvína a na Slovensku sa nachádzali azda v každej rodine.

Hoci sa jej sedem bolestí pripomína zvlášť, neznamená to, že ich bolo práve toľko. Sedem je v biblickej reči číslo plnosti, hojnosti. Teda „Sedembolestná“ je tá, ktorá trpela veľa. Je zaujímavé, ako si Boh vedie Máriu. Najprv ako celkom obyčajné dedinské dievča, ktoré pozve stať sa matkou jeho Syna. Anjel ju osloví „Raduj sa, milosti plná“ (Lk 1,28), v gréckej pôvodnine „chaire, kecharitoméne“. Spomínam grécky text preto, lebo tu lepšie vyznie podobné znenie slov chará (radosť) a charis (milosť, ale aj dar).

Mária je teda povolaná radovať sa z daru, ktorý jej Boh ponúka a ktorý je pozvaná slobodne prijať. Do bolesti, ktorú so sebou tento dar nesie, je Mária vychovávaná postupne. Iste si bola vedomá, že očakávanie Mesiáša je v jej ľude živé, no na druhej strane je veľmi pravdepodobné, že sa stretla s nepochopením aj u najbližších (veď aj Jozef, jej snúbenec, ju chcel prepustiť). Bolesť sa v tomto kontexte vyslovene objaví až v chráme, kde Simeon povie Márii: „Tvoju vlastnú dušu prenikne meč“ (Lk 2,35).

Na chvíľu sa zdá, akoby sa radosť z daru celkom vytratila. No opak je pravdou. Bolesť je zárukou, že sa jedná o skutočný vzťah lásky, do ktorého sa celkom vydáva a v ktorom má bolesť vždy svoje miesto. Matka Tereza z Kalkaty vravievala: „Láska musí bolieť. Ak by nebolela, nebola by láskou.“

Mária sa v tomto vzťahu lásky znovu a znovu učí prijímať Dar, ktorý od Boha dostala so všetkým, čo prináša. Dokonca sa učí, že Dar, ktorý dostala, vlastne nedostala pre seba, ale pre iných, pretože Ježiš prišiel na tento svet „zachrániť hriešnikov“ (1Tim 1,15) práve svojou smrťou na kríži, kde vrcholí aj Máriina bolesť, keď vidí umierať svojho jediného Syna; a svojím zmŕtvychvstaním, keď dáva všetkým nový život, kde zasa vrcholí jej radosť.

V našich rodinách nikdy nechýbalo utrpenie a bolesť. Azda preto je nám, Slovákom, Bolestná Matka taká blízka. Kdesi hlboko v srdci tušíme, že Mária vie prežívať bolesť v radosti a nikdy nestráca nádej. Veriace srdce šípi, že Mária je nám v utrpení nielen príkladom, ale najmä posilou, keď na nás s láskou hľadí a povzbudzuje nás. Veď tak dobre rozumie utrpeniu. Rozumie, že utrpenie nie je samoúčelné, dáva nádej, že aj to, čo tak veľmi bolí sa naozaj môže obrátiť na požehnanie, že aj utrpenie sa môže obrátiť na radosť. Vedie nás po ceste, ktorou prešla ona sama – po ceste kríža – aby nás priviedla ku svojmu Synovi. Nikdy neukazuje na seba. Vždy stojí pod krížom svojich detí, ktoré trpia tak ako jej Syn.

Nechať sa viesť Máriou je odvážny krok. Práve tak odvážny, aký spravila ona, keď sa nechala Bohom viesť a stala sa Matkou jeho Syna. Nechať sa viesť Máriou znamená porozumieť bolesti, naučiť sa žiť, znovu a znovu s radosťou prijímať všetko, čo život prinesie a najmä, nechať sa viesť Máriou znamená prísť ku Kristovi. Ona je tá, ktorá nám spoľahlivo ukazuje cestu aj vtedy, keď nevládzeme, keď blúdime, keď si nevieme rady ani sami so sebou.

Mať takúto patrónku je veľký dar Cirkvi Slovensku. Nie je to dar len pre katolíkov, ale pre celý národ a pre každého z nás. Mať matku je vzácny dar. Mať za patrónku Božiu Matku, ktorá nás vedie k Životu, a tým je Kristus, je veľmi veľký a vzácny dar. Bez ohľadu na vierovyznanie a postoj k Cirkvi. Aj preto by azda nebolo nesprávne mať doma obraz či sochu Sedembolestnej. Nie ako púhu dekoráciu či ako súčasť tradičnej výzdoby, ale ako znamenie dôvery v pomoc Matky, ktorá vždy stojí pri svojich deťoch – a pripomínať si to pri každom pohľade na ňu (A nielen v deň sviatku, ale napríklad... aj 3 týždne po ňom :) ).

foto: internet