Narodil sa na sviatok sv. Lukáša v roku 1928 v Troshane v Albánsku.

Ako 20-ročný, už vo františkánskom habite, zažil, ako albánska štátna bezpečnosť vyplienenia kláštor v Shkodre. Štát kláštor premenil na sídlo vyšetrovacej väzby. Vyšetrovaných držali v izolácii, mučili ich elektrickým prúdom, nedovolili im niekoľko dní a nocí ani sadnúť si, oblievali ich studenou vodou a ak mohli spať, tak len na mokrej betónovej podlahe často už skropenej krvou tých, ktorých v celách mučili pred nimi. V lepšom prípade sa mohli zakryť mokrou prikrývkou.

Mladý františkánsky mních Ernest bol spolu s ostatným „dorastom“ z kláštora poslaný domov. Dostal prácu učiteľa v jednej malinkej dedinke hlboko v horách a po základnej vojenskej službe, kde sa s brancami zaobchádzalo bežne horšie ako so zvieratami, prijíma 7.IV.1956 kňazskú vysviacku.

Jeho kňazské pôsobenie netrvalo dlho. Po polnočnej omši v roku 1963 bol zajatý a odvedený políciou presne do toho kláštora, z ktorého ho kedysi komunisti vyhodili. Vrátil sa tam, kde sa pripravoval dať Kristovi všetko, aby si teraz vypočul rozsudok smrti.

Neskôr mu bol rozsudok zmenený na 25 rokov nútených prác. Samozrejme, v neľudských podmienkach. Jeho kňazské srdce sa nezaprelo ani v pracovnom tábore. Pre väzňov všetkých kategórií, od zlodejov až po politicky nepohodlných ľudí, sa stal otcom. Možno aj preto si o desať rokov znovu vypočul rozsudok: trest smrti. Dôvod bol celkom jasný: podozrivý z pokusu o sprisahanie. Trest nebol vykonaný ani teraz. Otca Ernesta sa zastali väzni. Ostal v pracovnom tábore do roku 1981. Spolu teda strávil vo väzeniach a pracovných táboroch osemnásť rokov, z toho dvanásť v bani.

Po prepustení na slobodu mal v kádrovom posudku zápis: „nepriateľ ľudu“. Keďže počas komunizmu musel každý pracovať, otec Ernest, s nálepkou, ktorú dostal od úradov, mohol akurát tak čistiť kanále a žumpy. Nemohol verejne pôsobiť ako kňaz. A tak to robil tajne. Presne tak, ako tí ostatní, ktorí už prežili väzenie, mučenie, pracovné tábory. So špiónmi v pätách a s pohľadom upretým na kríž.

Keď sobášil, snúbencom pred jeho príchodom dali na oči šatku, aby nespoznali kňaza a pri prípadnom súdnom pojednávaní mohli povedať, že na ich svadbe „kňaza nevideli“.

Po páde režimu v roku 1990 slúžil ako kňaz všade tam, kde ho biskup poslal. Pokorne a trpezlivo zmieruje rodiny, ktoré upadli do krvnej pomsty; je živým svedectvom odpustenia a víťazstva lásky.

Jeho hrdinsky prežitý kňazský život mu o pár dní prinesie odmenu: pápež František ho dnes (9.X.2016) vymenoval za kardinála. Som presvedčený, že purpur, ktorý dostane, je len chabou predchuťou odmeny, ktorú mu vo večnosti dá Pán. Ja sa úplne sebecky modlím, aby tú Božiu odmenu dostal čím neskôr, pretože takých ľudí, ako je otec Ernest, tento svet veľmi potrebuje. Tu a teraz.

foto:

malý obrázok: internet;
hlavný obrázok: otec Ernest s pápežom Františkom v katedrále v Tirane 21.IX.2014.
Otec Ernest vtedy svojím svedectvom pápeža rozplakal. (c) l´Osservatore Romano