Poznal som sa so starým pánom, ktorý je už v dome Otca a priateľstvo s ním sa akosi spontánne prenieslo aj na jeho deti a vnúčatá. Toť som bol u nich na návšteve.

Napriek prosbe domácich som sa vo dverách vyzul (že sa hosť nevyzúva, je znak úcty). Sadli sme a začali sme debatu. O všetkom možnom. A ja som sa v jednej chvíli začal cítiť sprosto. Ale strašne.

Netrvalo dlho a obývačkou sa začal šíriť nepríjemný zápach smradľavých nôh. Ako mi bolo desne. Nestáva sa mi to. Skúšal som sa posadiť tak, aby to nebolo cítiť. Márne. Bolo to len horšie. Možno som sa aj červenal.

Po chvíli sa domáci pán postavil a kamsi odbehol. Môjmu pozornému zraku neuniklo, že zašiel do kúpeľne. Odchádzal ponožkách a vrátil sa bez nich. Bol si umyť nohy! A zrazu bolo po smrade. Juj, ako mi odľahlo...

A ešte dlho sme sa svorne rozprávali...