Vianoce. Nový život. Nový začiatok. Sviatok a túžba pripraviť sa naň. Je to práve tá príprava, čo mi príde paradoxná. Nemám nič proti vianočnému upratovaniu, no...

... načo je dobrý vyblýskaný dom, keď v srdci je horšie ako v (betlehemskej) maštali? Načo všetky tie darčeky, keď nie sme schopní podať si ruky? Načo tie cifrované medovníčky, keď na seba hľadíme tak desne kyslo? Načo vyzdobený vianočný stromček, keď...? Ozaj, stromček.

Ten je všetkému na vine. Mal by nám pripomínať Strom života, ku ktorému pre hriech nemáme prístup. Chceli sme si ho sprítomniť v obývačke peknou jedličkou, sviežo voňavou, krásne zelenou. A pekne ju vyzdobiť, však sú Vianoce... Nesmie na nej nič chýbať. Sviečky, zvončeky, salónky, kolekcie, medovníčky, jabĺčka, pozlátko a neviem čo ešte. Všetko musí byť perfektne usporiadané. A musí toho byť veľa. Nie nadarmo sa hovorí: „Ovešaný ako vianočný stromček.“ A možno niekde dolu, pod týmto bizarným divadlom nejaký ten papierový Betlehem, lebo... tak sa to patrí.

Tak veľa paradoxov na jednej kope... Moja mamička by povedala: „Päsť na oko.“ Nikdy som celkom dobre tomuto výroku nerozumel, ale používa ho vždy, keď niečo k niečomu nesedí, keď je niečo nevkusné...

Že prečo paradoxy? A vy to nevidíte? Chceli sme v obývačke symbol života. Tak sme kdesi v lese vyťali strom. Dnes už ani to – je za to pokuta a ponuka umelých stromčekov je každým rokom bohatšia. Azda preto, aby aj „umeláčik“ bol vždy podľa módy. Akosi nám prestalo vadiť, že život nám pripomína mŕtva umelina. Stačí, že je s tým menej roboty. Keď ho už teda máme, vešiame naň koľko znesie. Veď je vianočný. Sviecu – symbol Krista, nahradila čínska blikajúca sústava, ktorá za príplatok vydáva sériu neidentifikovateľných pazvukov – lebo rozprávať sa sme zabudli a ticho neznesieme. Rodí sa nový život a my smelo vešiame na stromček kolekcie staršie ako cukrárenský priemysel. Keď sa potom nejaké dieťa nechá zlákať pozlátkom a nešťastnou náhodou sa dostane k salónke, ktorú stará mať kúpili ešte za oných čias v Tuzexe, hrozí, že si vylomí nejaký ten mliečny zubčok.

No a niečo podobné sa deje v srdci človeka. Kristovu vitalitu, nový život, ktorý ponúka, sme zamenili za odťatý pahýľ, naivne sa presviedčajúc, aký je pekný a voňavý. V horšom prípade sme ho vo chvíli, keď z neho opadalo posledné ihličie, zamenili za už spomínaného umeláčika. Akosi sme zabudli na Ježišovo varovanie: „Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria“ (Jn 15,6). Začnime žiť naplno! Prestaňme sa konečne okypťovať, prestaňme raz a navždy s lacnými napodobeninami života. Mimo Ježiša ho niet, bez neho sme len smiešne umelé karikatúry.

„Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet“ (Jn 1,9). Pokojne, v tichu noci. Zamenili sme ho za sériu LED diód šialene blikajúcich za sprievodu tónov, ktoré znejú horšie ako plašič na myši. Tieto súpravy mi pripomínajú, ako často si zabúdame strážiť oči a uši, kŕmime sa mihotavo blikajúcimi bludičkami každého druhu, nedokážeme hľadieť na tiché Svetlo Lásky a strácame sa v tme. Uši máme zapratané tými najnovšími „zaručenými“ novinkami a inými klebetami. Je pochopiteľné, že srdce tento nápor nezvláda a cez bič jazyka to všetko plieska zo seba von.

A tie recyklované salónky? Sťaby staré zranenia, ktoré v sebe roky nosíme a ony v nás denne tvrdnú a hnijú. Ovocie strachu z nového a neochoty darovať niečo zo seba. Stačilo by trošku viac lásky a štedrosti, možno odvahy spoločne si zamaškrtiť a už dávno to všetko mohlo byť sladko strávené. Ostala by len vďačná spomienka na bolesť a živá radosť z trvalého uzdravenia.

Áno, viem, vianočný stromček dotvára atmosféru, bez neho by čosi chýbalo. Ja sám ho mám rád. Veľmi. Len nezabúdajme, čoho je symbolom, pretože keď sa v reči viery stratí význam symbolu, na jeho miesto nastupuje mŕtva tradícia hraničiaca s poverou.

Predtým, ako budeme zdobiť naše príbytky a v nich stromčeky a slávnostne prestreté stoly, vyzdobme naše srdcia. Vráťme sa k pravému zmyslu Vianoc. Vráťme sa k Ježišovi. Ostávajme v ňom, aby sa v nás denne rodil nový život, aby sme neboli umelí a vyschnutí. Ozdobme sa odpustením a ochotou začať nanovo. Zadívajme sa na ono Pravé Svetlo, aby sme v jeho Božskej Tvári dokázali objaviť tváre našich blížnych. Započúvajme sa do plaču Novorodeného, aby sme miesto urážok a hnevu dokázali ponúknuť láskavé slovo a prijatie. Doprajme si radosť stáť v nemom úžase pred Bohom, ktorý sa stal bezbranným dieťaťom a doprajme si sladkosť prijať to, že nás uzdravuje z našich starých rán.

Nech je našou ozdobou nový život s Kristom, ktorý sa prejavuje v odpúšťajúcej a trpezlivej láske, v prijatí všetkých a každého, v pozornom počúvaní, v láskavej odpovedi a v radosti z uzdravenia.

Nech nám to v týchto dňoch pripomína pekne vyzdobený vianočný stromček a počas roka ten skutočný Nový strom života – Kristov kríž.

Celkom na záver pre ženy a dievčatá ešte bonus od sv. Petra: „Vaša ozdoba nech nie je vonkajšia: zapletené vlasy, navešané zlato, preobliekanie šiat, ale človek skrytý v srdci a čo je neporušiteľné: tichý a pokojný duch; to je vzácne pred Bohom.“ (1Pt 3,3)