Cez pôst som sa snažil byť s mojimi veriacimi trošku viac ako obvykle - v modlitbe krížovej cesty, v slávení Eucharistie. Stálo ma to kus času, trošku viac nafty a prípravy. A čo som za to dostal?
V Malaji - farský kostol - som mával krížovú cestu a sv. omšu v stredu. Vždy prišlo tak okolo 10 duší, niektorí neskôr, ale v podstate vždy tie isté tváre.
Pred týždňom sa mi podarilo vytiahnuť pár ľudí z farnosti na missa chrismatis. Tlmočil som pozvanie otca biskupa, aby sme prišli, ba viac, ako farnosť sme mali niesť v sprievode oleje. Tak sa na túto poctu dali nahovoriť. Už to spôsobilo, že som podrástol o 15 cm. Nie tá pocta, to, že prišli...
Potom prišlo Trojdnie a s ním skutočný Veľký piatok - aspoň pre mňa, keď na liturgiu prišlo pramálo ľudí... Naozaj sme stáli pod krížom. Celkom ako na Golgote - našli sa aj takí, čo sa nezdržali smiechu.
Čerešničkou na všetkom bola moja (možno nie práve najpaschálnejšia) kázeň v nedeľu a následný útek ľudu po sv. omši od kostola (čo sa zvyčajne nestáva, vždy skoro všetci ostanú aspoň pozdraviť a popriať pekný deň).
No a dnes... dnes si tak sedím za stolom, kreslím projekty rekonštrukcie kostola v Proseku (zvonku už skoro hotový, zvnútra bude stáť ešte veľa modlitieb), premýšľam, čo a ako spraviť, predstavujem si kamenný oltár v podobe Nového Jeruzalema... a do toho telefón: "Otec, kde si? Tu ťa čakáme pred kostolom..." Až mi zaskočilo... "Prídeš dnes?" Nuž, veru neprídem. Tak trošku som sa vyhováral, tak trošku som podpichoval s tým, že veď pôst už prešiel. Ale nedali sa: "Doteraz sme sa modlili, aby si bol u nás čo najdlhšie. Teraz sa modlíme, aby si bol pri nás čím viac a čím častejšie. Chceme svätú omšu každý deň!"
Tak mi pripadali ako tie ženy od prázdneho hrobu... Plné očakávania, prekvapenia, ale aj nádeje. A Lásky. Najmä Lásky...Tak sa delím o túto radosť. Tomuto vravím zmŕtvychvstanie. Pascha! :)