Téma, na ktorú poznáme odpoveď a predsa stále pretriasaná: problematika počiatku života a štatút ľudského embrya (aj preto som sa rozhodol presunúť tento blog - FAQ: ako je to s ľudským životom? - z christnet.sk sem). Nie analýzy povolených či nepovolených zásahov do života človeka pred jeho narodením, ale otázka života ako takého. Zásahy do života sú inou kapitolou, závislou od toho, ako sa vníma život...
Počiatok ľudského života z pohľadu medicíny
Prvá fáza oplodnenia je preniknutie spermie do vajíčka. Spojenie pohlavných buniek je naprogramované ako kaskáda následných interakcií. To prebieha od preniknutia spermie do vajíčka cez replikáciu DNA v jadrách gamiet a jej zhromaždení do jedného jadra. Po rozdelení DNA do dvoch jadier sa delí cytoplazma zygoty a vznikajú dve blastomery. Tým začína ryhovanie vajíčka. Zostava génov v zygote je celkom jedinečnou a neopakovateľnou udalosťou rovnako ako vznik ľudského života.
Od momentu oplodnenia vajíčka sa ľudský život rozvíja s nepretržitým plánom, na ktorom nie je možné jasne rozlíšiť prvé fázy jeho vývoja a preto je nevyhnutné definovať biologický status embrya. Vo všetkých okolnostiach sa musí k embryám pristupovať s rešpektom priznávaným ľudskej hodnote. Zložitosť počiatku osobného ľudského života na báze výlučne biologickej argumentácie je doložená autormi, ktorí pozorujú, že aj samotná udalosť oplodnenia je štrukturálne poznačená vývojom. Preto sa možno pýtať, v ktorom bode procesu oplodnenia sa už nachádzame pred zygotou, možným osobným ľudským životom.
Z počiatku je vývoj zygoty kontrolovaný materskou mRNA, no už počas prvého ryhovania (prvých 30 hodín) sa postupne zapínajú prvé vlastné gény embrya, čím sa jeho vývoj dostáva pod kontrolu vlastného genómu. Transkripcia génov zygoty začína už druhý deň po oplodnení. To znamená, že vlastný genóm embrya sa aktivuje v počiatočnom štádiu vývoja, teda ešte pred nidáciou. Z jednobunkového embrya dôjde v následných krokoch k formovaniu kompletného organizmu. Tento proces utvárania je charakterizovaný tromi biologickými vlastnosťami: koordináciou, súvislosťou a postupnosťou. Embryo, táto „nová ľudská bunka“ je teda novým ľudským indivíduom, ktoré začína svoj vlastný kolobeh života. Embryo je už pred nidáciou mikroskopickou ľudskou bytosťou v najpresnejšom štádiu vývoja.
Blastomery sa ďalej delia, vzniká morula a následne blastocysta tvorená trofoblastom (obal) a embryoblastom (vnútro). Keď sa blastocysta zahniezdi do sliznice maternice, prebieha ďalšie delenie, morfologická a funkčná diferenciácia buniek a ich presun, čím vznikajú tkanivá a orgány. Spôsob utvárania zárodočných listov a formovania tkanív a orgánov je daný fylogeneticky, čo spôsobuje, že morfologicky mladé embryá stavovcov sú veľmi podobné. Embryogenéza je naprogramovaná. Je isté, že v ľudskej zygote sa od začiatku odvíja špecificky ľudský vývojový program a že sa narodí človek. Nie je to ale jednoduché kopírovanie. Embryo nevzniká náhodnými interakciami biopolymérov či buniek. Kľúčovou vlastnosťou je schopnosť bunky deliť sa a plasticita fenotypu embryonálnych buniek (totipontecionalita). Každé delenie a presun buniek je novou skutočnosťou. Ukončenie nidácie ani organizácia buniek do nervovej platničky nie sú kvalitatívne odlišné od predchádzajúcich štádií. To znamená, že akékoľvek časové údaje, ktoré by chceli vyznačiť „ľudskosť“ embrya alebo plodu sú vytvorené umelo. Genetická jedinečnosť embrya je realizovaná od samého počiatku. Embryo sa postupne mení na plod a po pôrode je z neho novorodenec.
Aby sa zlegalizoval výskum a pokusy na embryu, v prvých fázach jeho vývoja, najmä pred nidáciou, bol zavedený termín „ľudské pre-embryo“. Tento termín je legitímny, ak sa jedná o fázy rozvoja ľudskej bytosti (rovnako ako morula, blastocysta, embryo, plod), ktorá má od svojho počiatku definovanú identitu. Je však chybný a klamný, ak by sa mal život embrya pred nidáciou chápať ako „nie-ľudský“ alebo „ešte nie-ľudský“.
Napriek tomu, že biológia nemôže povedať nič o personalizácii ľudského embrya, môže hovoriť, a aj hovorí, veľa o embryu ako individuálnej ľudskej bytosti. Nemôže dať odpoveď na otázku, či je embryo ľudskou osobou, ale biológia rozvoja ponúka neoceniteľný a nesporný prínos tým, že dokazuje, že ľudské embryo v skutočnosti pozostáva z jedinečnej a neopakovateľnej telesnej individuality, riadenej podľa presného plánu kodifikovaného v individuálnom genetickom dedičstve získanom v momente počatia. Okrem toho sa počas procesu nedejú kvantitatívne či kvalitatívne skoky. Neexistuje žiaden prínos usporiadaného chromatického materiálu zasahujúceho zvonku, ktorý by menil prvotný poriadok toho, čo sa počalo.
Pri otázke personalizácie embrya sa teda necháva priestor filozofii a teológii. Ich úvahy sú oprávnené, pretože fenomén človeka prekračuje možnosti experimentálneho poznávania. Biologická podstata človeka je však nepochybná a ak sa otázka zúži na to, kedy vzniká ľudský život, potom najpresnejšie môže odpovedať biológia: ľudský život začína počatím.
Animácia embrya - od biológie k antropológii
Otázka počiatku ľudského života je spojená s otázkou, kedy dochádza k oživeniu vajíčka duchovnou dušou a následne, odkedy je nutné považovať embryo za ľudskú bytosť v prísnom zmysle slova. V dejinách existovali rôzne teórie. Aristoteles a sv. Tomáš Akvinský hovorili o animácii vtedy, keď embryo dosiahne určitý stupeň vývoja. Dovtedy ho oživuje len vegetatívny alebo živočíšny život. Tento názor zastával aj Benedikt XIV. Až neskôr, na základe vedeckých poznatkov biológie sa začala objavovať teória bezprostrednej animácie vo chvíli počatia. Táto mienka sa v priebehu 19. storočia stala najrozšírenejšou. Dodnes však neexistuje žiadne oficiálne stanovisko Magistéria týkajúce sa teórie animácie. Existuje však vyhlásenie Kongregácie pre náuku viery, v ktorom stojí, že z morálneho hľadiska je isté, že ak by aj bola pochybnosť týkajúca sa toho, či je počatý plod už ľudskou osobou, je objektívne ťažkým hriechom opovážiť sa riskovať vraždu.
Peschke k teórii animácie uvádza aj takéto názory: „Kým je možné rozdelenie blastocysty na jednovaječné dvojičky, nemožno hovoriť o ľudskom indivíduu ani o ľudskej osobe. Je teda pravdepodobné, že k animácii dochádza po ukončení procesu individualizácie embrya. Treba pamätať aj na to, že žiadna z teórií postupnej animácie nestanovuje presné štádium, v ktorom k nej dochádza. Hoci zygota je od počatia ľudská, nevyplýva z toho, že je osobou s právami človeka.“ Po krátkej úvahe sa prikláňa k záveru Shannona a Woltera: „Platí, že oplodnené vajíčko už je živým organizmom. Preto sú jeho ochrana a rešpektovanie povinné. Tento prístup k embryu by nemal stáť na tom, že je osobou. Skôr je na mieste záver, že primeraná ochrana ľudského organizmu sa mení s jeho vývojovými fázami.“
Otázka, či je zygota osobou je skutočne zložitá. Existuje viacero východísk, z ktorých každé má vlastný záver. Možno vychádzať z telesnej reality. Zjavná prítomnosť tela (biologicky nepochybne ľudského) môže priviesť k záveru, že ak osoba je jej telo, osoba je prítomná už tam, kde sa ľudské telo začína. Odpoveď sa komplikuje v momente, keď sa hľadá definícia ľudského tela. Ten istý identický význam však nemá termín odvolávajúci sa na telo zygoty, embrya, tela vo vegetatívnom stave alebo mŕtvoly. Okrem toho, ak je ľudské telo definované vo vzťahu k osobe, bolo by petitio principii (bludný kruh) stanoviť zygote ľudské telo predtým, ako ho zakúsi osobnou existenciou. Ale nechce sa tým negovať „ovocie počatia“, nebolo by to ľudské vzhľadom na bytia, ktoré ho splodili, teda z hľadiska druhu. Iné východisko pri pokuse použiť Boethiovu definíciu osoby (naturae rationalis individua substantia - individuálna substancia rozumovej prirodzenosti) naráža na problém hybridizácie alebo jednovaječných dvojčiat. V oboch prípadoch je definícia kontradiktorická tým, že proces delenia zygoty by nepredpokladal individuálnosť, ktorá je nevyhnutnou požiadavkou pri definovaní osoby. Z tohto Zuccaro uzatvára, že zygota nemôže mať štatút osoby kým nie je vylúčená možnosť akéhokoľvek delenia alebo spájania. Je problém terminológie, či sa hovorí o ľudskej prirodzenosti alebo ľudskom živote, vo vedomí, že ten nemožno odlíšiť od osobného života. Uvádza aj iný názor, ktorý tvrdí, že neexistuje potvrdenie, že by bol rozdiel medzi tými, čo tvrdia, že zygota je už osoba in actu a tými, čo tvrdia, že je osobou in potentia. Niektorí autori zasa tvrdia, že zvláštne znaky osoby nesie zygota po 14 dňoch od počatia. Zahniezdenie v stene maternice umožňuje odlíšenie od matky (individuálnosť zygoty), s ktorou vytvára vzťah.
Bez ohľadu na to, či embryo osobou je alebo nie, platí, že „z morálneho hľadiska tu ide napokon o tak veľkú vec, že už samotná pravdepodobnosť jestvovania osoby by stačila na ospravedlnenie najkategorickejšieho zákazu akýchkoľvek zásahov smerujúcich k zabitiu ľudského embrya.“ Avšak vzdať sa hľadania presnej odpovede na otázku identity ľudského embrya je proti požiadavke rozumnosti. Táto rozumnosť žiada ako nevyhnutnú požiadavku najprv definovať štatút embrya.
Štatút embrya
Spermia a vajíčko, dve gamety, sú pred spojením in potentia stať sa materiálnym podkladom osoby. Pred splynutím sú ľudskou bytosťou in potentia, ale keď svojím spojením dávajú pôvod zygote, ich štatút sa podstatne mení a stávajú sa ľudskou bytosťou in actu. Oplodnené vajíčko už nie je ľudskou bytosťou in potentia. Je to ľudská bytosť s ohromným potenciálom. Vzaté geneticky, stojíme pred projektom nového charakteru, ktorý sa neredukuje len na súhrn chromozómov, ktoré niesli gamety. Aj na základe tohto pozorovania možno hovoriť o ľudskom osobnom a individuálnom živote už od udalosti počatia. Stojí tu oplodnené vajíčko ako „dospelá osoba in potentia“ V týchto dvoch významoch uskutočnenia potencie by už nevystupovalo oplodnené vajíčko, ale skutočná osoba v tom zmysle, že nemôžu existovať potencionálne substancie.
Kvalitatívny, podstatný skok sa teda deje prechodom dvoch substancií (gamiet), medzi ktorým je vonkajší vzťah, na jedinú substanciu (zygota). To sa deje pri oplodnení, nie skôr, ani neskôr. Jedine v oplodnení skutočne začína existovať a existuje človek. Ontologicky tu je prítomná identita v celej dĺžke rozvoja, ktorej jediná individualita, ak sa narodí, bude vlastniť kvalitu a dôstojnosť ľudskej osoby. To znamená, že človekom niekto nie je preto, že by za takého bol uznaný inými, ale preto, že má ľudskú prirodzenosť; aj keby to iní popierali alebo nechceli uznať.
Ľudské embryo je bytie, v ktorom je, ako vo všetkých živých substanciách, vnútorný princíp rozvoja a premeny v jeho vlastnej substancii. Tento princíp riadi vývoj embrya. Je teda pochybné a scestné tvrdiť, že embryo je človekom in potentia. Embryo je in potentia dieťaťom alebo dospelým, ale ľudským indivíduom je in actu. Vajíčko a spermia sú ľudským indivíduom in potentia, ale zygota je už indivíduum in actu, ktoré rozvíja vlastný vnútorný program. Je to ľudská bytosť s potencionalitou. Každý život tohto druhu nie je životom ľudskej bytosti in potentia, ale je ľudskou bytosťou cum potentia. Treba zdôrazniť, že potencionálne nie je bytie ľudského embrya, ale jeho rozvoj. Vo vzťahu k rozvoju potencionalita musí byť prisúdená nielen embryu alebo plodu, ale ľudskej bytosti vo všetkých etapách jej rozvoja.
Z pohľadu ontologickej reality sa hodnota osoby priznáva a pripisuje každému ľudskému indivíduu od momentu oplodnenia. V tomto zmysle sa nezdá, že by mohlo existovať ľudské indivíduum, ktoré by zároveň nebolo aj osobou. Štúdium aspektu jednoty vývoja ľudského bytia vychádzajúceho z momentu oplodnenia a reflexie založenej na koncepte cieľa orientácie ľudskej bytosti, privádza k záveru, že počiatok života indivídua je v človeku počiatkom života osoby.
K čomu to vedie
Právo človeka na život ako na najvyššiu pozemskú hodnotu je všeobecným presvedčením celého ľudstva. Zákaz zabiť nevinného stojí na Bohu ako Pánovi života a na človeku, ktorý je stvorený na jeho obraz. Útok na človeka je podľa teológie stvorenia útokom na Boha. Cirkev si rovnako cení život. Stanovuje princíp, podľa ktorého „priame a úmyselné zabitie nevinnej ľudskej bytosti je vždy hlboko nemorálnym činom.“
Telesnosť embrya je tvorená v bytí a aktivite aktívnej energie, ktorá je základom „ja“ a osobnosti. Človek nie je tvorený dvomi alebo viacerými existenčnými aktmi, je len jeden existenčný akt, ktorý všetko spája, vyživuje a podopiera jediný plán a je to existenčný akt vlastného „ja“ a ducha. Tento formuje telo a sýti v ňom životnú energiu, dáva jej formu a vedie ju k vyjadreniu.
Ľudské „ja“ má ako podstatný komponent svojho bytia telesnosť. Preto začína „byť“ vo chvíli, keď začína jeho telo. Na otázku vzniku tela dáva biológia odpoveď. Spontánne potvrdzuje, že telo začalo v momente splynutia dvoch gamiet, jednej od otca a jednej od matky. Z toho jasne vychádza, že embryo je od oplodnenia ľudským indivíduom.
Stále však existuje ťažkosť potvrdiť existujúce spojenie medzi definíciou osoby a rozličnými „indikátormi človečenstva“. Tieto nejasnosti možno riešiť na základe princípu úžitku. Iba dospelý, ktorý je osobou schopnou autonómie, môže dať ľudským bytiam, ktoré nie sú osobami, možnosť žiť, ako keby nimi boli, keďže boli prijaté osobami s láskavosťou a záujmom. V tomto prípade sa vzťah stáva jedinečnou dohodou, pretože len dospelý schopný autonómie je tým, kto vzbudzuje záujem vo vzťahu k tomu, kto takejto autonómie schopný nie je. Záver, ktorý sa predkladá, je, že ani zygota, ani embryo, ani žiadne iné ľudské bytie neschopné autonómie sa nestane autorom a princípom vzťahu, ale iba pasívnym termínom použiteľným podľa vôle osoby na báze princípu vlastnenia a dobročinnosti. Bez vzájomnosti totiž niet pravého vzťahu.
Ak ľudské embryo je od prvej chvíle svojej existencie ľudskou bytosťou, treba k nemu pristupovať s takým istým rešpektom, aký je vyhradený každej inej ľudskej bytosti. To potvrdzuje aj Cirkev, keď hovorí, že „ľudský život treba absolútne rešpektovať a chrániť už od chvíle počatia. Ľudskej bytosti už od prvej chvíle jej jestvovania treba priznať práva osoby, medzi ktorými je nedotknuteľné právo každej nevinnej ľudskej bytosti na život.“
Bibliografia
- Ján Pavol II.: Evangelium Vitae.
- Lora, E. (ed.): Enchiridion Vaticanum, Centro Editoriale Dehoniano, Bologna 1990, zv. 5 (1974-1976).
- Paulička, I. a kol.: Všeobecný encyklopedický slovník, zv. M-R, OTTOVO nakladatelství, Praha 2002.
- Peschke, K.-H.: Křesťanská etika, Vyšehrad, Praha 2004.
- Skoblík, J.: Přehled křesťanské etiky, KAROLINUM, Praha 1997.
- Svoboda, A.: Kdy vzniká lidský život? Biologie zná odpověď, in: BIOETIKA – Scripta bioethica, ročník 6, číslo 1-2/2006.
- Tettamanzi, D.: BIOETICA – Difendere le frontiere della vita, PIEMME, Casale Monferrato 1996.
- Willke, J. & B.: Človekom od počatia, COR JESU, Český Těšín 1993.
- Zuccaro, C.: La vita umana nella riflessione etica, Editrice Queriniana, Brescia 2000.
- SSV: Katechizmus Katolíckej Cirkvi, Trnava 1999.
blog - slovensky