Posledný rok sme asi tri rázy prešli popri Ružomberskej univerzite, keďže diaľnica končí žiaľ stále pred mestom. Šli sme hrať do Čiech. Aj som si vravel, žeby sa už patrilo hodiť nejakú reč s Jožkom. A teraz som sa dozvedel, že už na tejto zemi nie.

Ak píšem o človeku, ktorý odišiel, tak preto, aby som vydal dobré svedectvo jeho životu a aby som napísal poďakovanie.

            Škoda, že niť jeho služby sa pretrhla už tu. Za ten svet si neviem spomenúť, kde sme sa prvý raz videli. Bolo to v období, keď som v Ružomberku začal svoje doktorské a doktorandské štúdium. To ešte býval na ubytovni Ruža (ak si dobre pamätám). Na prízemí bola kaplnka.

            V tom čase som vnímal, že sa venoval jednej veľmi sociálne, možno aj ľudsky slabej rodine. Videl som, že mu táto služba leží na srdci. Mal rád beznádejné prípady.

            Pri dnešnej modlitbe mi Duch Boží pošepol, že Jozef vykonal veľa skrytej služby pre mnohých ľudí, o ktorých sa verejne nevie. Lebo toto nekonal pre ľudí, aby povedali, že fajn a dobre. Konal to pre Boha a Boh tento poklad má u seba.

            Potom vznikli priestory v budove univerzity, skoro doslova v podzemí. Jozefa som poznal ako človeka mimoriadne zapáleného. On naozaj mal túžbu po spáse týchto mladých ľudí. V týchto dňoch aj ktosi iný napísal, že bol neustále v pohybe. A rovnako je pravda, naozaj mal tak trochu svojský humor. Ale aj akúsi zvláštnu plachosť.

            Takto som v UPC vďaka Jozefovi spoznal brata Šavla, či Mariána Gavendu. Tomu som sa potom kvôli istým problémom so skúšobnou komisiou na malom doktoráte zatúlal do kázne.

            Veci sa nedarili tak, ako by bol túžil. Univerzita mala tisíce ľudí, ale UPC navštevovalo len maličký zlomok. Niekedy sa pre svoje aktivity dostával do konfliktu aj s vedením univerzity, lebo on jej poslanie videl aj v tom, aby odovzdala vieru ako najvyšší dar. Nie len chlieb.

            Jozef zotrval na pozíciách tej podoby katolicizmu, ktorú zvyčajne voláme tradičná. Použil všetko, o čom mu hovorili, že toto je zaručený recept. Ale žiaľ tak alebo onak, veľmi nebol. Píšem to v pokore pred jeho obrovským dielom a nasadením. Nech je mi odpustené, mal som potrebu to napísať, aby som bol v pravde.

            Na druhej strane nikdy nehatil nič, čomu síce nerozumel, ale videl, že je tam nadšenie za Ducha Svätého, za Krista. Myslím tým charizmatikov. Vytvoril im podmienky. Za istých čias tam fungovalo spoločenstvo Dávid.

            Ja osobne som mu nesmierne zaviazaný za pomoc, ktorú mi počas štúdia poskytoval. V UPC som vďaka nemu a jeho bratom našiel zázemie. Našiel som tam (v jeho knihách) veľmi vzácnu lektiku, ktorá veľmi realisticky hovorila o živote kresťana. Nič lacné. Domnievam sa, že mi rozumel aj v dobe, keď som prežíval pomerne búrlivé vlny v živote.

            Tu nemôže nespomenúť a ďakovať Bohu za môjho vzácneho školiteľa Amantiusa Akimjaka a Jána Dudu. Boh vie, aký veľký vplyv mali na moje rozhodnutia a konanie.

            Myslím si, že práve táto horlivosť ho spálila. Toto je dôvod, prečo sa trápil, s čím bojoval. Myslím si, že sa naozaj trápil kvôkli ľuďom, ktorých mu zverili, ktorých mu zveril Boh. To je naozaj duša pastiera. Hovorím to v celej prostote, bez pátosu. Bol by sa zodral do krvi, aby mladí ľudia prijali Krista. V tomto mu vydávam svedectvo ako hrdinovi viery.

            Píšem o Jozefovi ako o veľkom míľniku. Doba komunizmu mala svojich hrdinov. Jozef, naša generácia nemôže povedať, že medzi nami sa nič také nedialo, že sa neurodilo. To si Ty, Tvoj zápas, Tvoje hrdinstvo.

Počas korony umreli ďalší rovesníci, ktorých viera a práca ma niekedy povzbudzovala, niekedy zahanbovala. Myslím tým Makiho Polohu, Csabu Tolnaya. Obaja z Cirkvi Bratskej. Toto sú všetko muži, ktorí na Slovensku naozaj konali pravé dielo viery, nasledovania vhod i nevhod. Boli rozhodnutí niečo zmeniť, nenechať veci tak. Tak ako aj Jozef sú dôkazom, že nie sme večne v defenzíve, že my v prvom rade budujeme. Boh konal v ich živote. S odstupom to vidíme viac a viac.

            Ver tomu, Jožko, že sa budem znovu pokúšať ísť poslúžiť do Tvojho UPC.

            Jozef, aj toto o Tebe teraz napísali, myslím, že to napísala Lívia. Že nejdeš do neba odpočívať. Že tam chceš chystať nové večné svetové dni mládeže. Viem, že tam naďalej budeš chváliť Boha, aby Tvoja sejba prinášala stonásobnú úrodu. Nie veru, žiadny odpočinok! Tvoje dielo sa zakončilo v tej pozemskej časti, ale ideme ďalej. Prednášaj prosby za nás. Ideme ďalej! Sme požehnaná generácia!

            Vďaka Ti, Pane, za Jožkov život. Za všetko, čo vykonal pre zástupy ľudí, ako aj pre mňa. Odpočinutie večné, daj mu, Pane, nech mu svieti večné svetlo, ktorým si Ty, Kriste, náš Spasiteľ.