V minulej časti som načrtol bolestné mladé roky Dolinda a duchovné protirečenia Neapola. Teraz duchovné protiklady zvýraznené prírodou rozoberiem podrobnejšie aj z historické hľadiska. Dejiny mesta zapísané v mentalite ľudí a v pamiatkach dýchali na mladého Dolinda počas teologických štúdií i počas rokov služby, strádania a hľadania Božej vôle.

Neapol sedí na sude pušného prachu. Mesto bolo v minulosti i teraz ohrozované sopkami zo západu i z východu. Keď prejdeme len históriu po Kristovi, tak môžeme napočítať veľa erupcií Vezuvu i jednu na Flegrejských poliach. Mesto ničili dopady žeravého popola, ktoré spôsobili napríklad v roku 79 zánik Pompejí a Herculanea, ale i lávové prúdy, ktoré napríklad v roku 1944 zaliali niektoré predmestia. Neapolci zažili i silné zemetrasenia a vlny tsunami.

Vezuv sa majestátne ale aj hrozivo týči nad Neapolom.

Neapol – mesto duchovných protikladov

Tieto extrémne prírodné hrozby verzus ľudská civilizácia sú ako keby materiálnym vyjadrením duchovného boja v Neapole. Voči žitiu človeka, spoločenstva ľudí v obrovskom meste stoja sily temna, ktoré sa z hĺbok vynárajú a chcú kaziť dobré plody vypestované Bohom.

V Neapole sa miešali rôzne duchovné vplyvy. Žili tu Gréci so svojimi božstvami Diom, Dianou, bola tu veštiareň s Cumejskou Sibylou. Neskôr z Perzie prenikal kult Mithru a Alexandríjci priniesli egyptské božstvá, napr. boha Nílu a bohyňu Isis. Ezoterika bola hlboko zakorenená v ľude. Istý obdivovateľ ezoteriky napísal: „Neapol je od svojho založenia považovaný za magickú metropolu s osobitným šarmom, ale aj za nositeľa a žiarlivú strážkyňu odvekých záhad a tajomstiev, ktorých pôvod sa stráca v hmle času. Križovatka národov a taviaci kotol starovekých doktrín.“

Keď sa do Neapola dostalo Kristovo učenie, kresťania sa schádzali v katakombách, preslávil ich mučeník sv. Január v rokoch najväčšieho prenasledovania (305), ktorého zachytená krv v 2 ampulkách sa 3 krát do roka vedecky nevysvetliteľne skvapalňuje. Mnohí Neapolčania tento zázrak berú ezotericky, magicky.

Krypta Neapolského dómu, kde je pochovaný Sv. Január.

V bočnej kaplnke Dómu sa v soche sv. Januára chránia ampulky s jeho krvou vyliatou pri sťatí.

So sv. Januárom som sa stretol nevšedným spôsobom. Deň pred odchodom z Neapola som sa oddelil od skupiny, lebo som chcel vystúpiť na Vezuv, ktorý ma ako geológa veľmi priťahoval. Sopka ma mimoriadne zaujala ale jej návšteva so všetkými spojmi trvala až do neskorého popoludnia. Chcel som stihnúť ešte návštevu krátera Solfatara v Pozzuoli na druhej strane Neapola, kde sa dajú sledovať výrony horúcich plynov. Nestihol som to, tak som sa vybral cestou okolo krátera, odkiaľ sa dalo dobre fotiť. Obísť kráter i napriek naznačenému chodníku sa mi nepodarilo. Chodník nebol prístupný. V Taliansku na rozdiel od Slovenska sú všade vysoké ploty. Je to hlavne ochrana pred zlodejmi. Vracal som sa späť. Pomaly sa stmievalo. K miestu ubytovania som mal vyše polhodiny chôdze. Zmieril som sa s tým, že som ten deň nestihol svätú omšu. Kráčajúc popri výpadovke som z diaľky zbadal osvetlený kostol. Navyše bol otvorený a práve prebiehala svätá omša. Kostol bol cez pracovný deň plný a vpredu bola busta biskupa v červenom oblečení. Asi sv. Január? Po sv. omši bola ešte dlhá pobožnosť. Vyrozumel som, že je to duchovná obnova. Keď som sa vrátil do hotela, sestra zo spoločenstva mi povedala, že som sa dostal do kostola, ktorý postavili na mieste sťatia sv. Januára. Aha, tak tam prebiehala duchovná príprava pred jeho sviatkom. Božia prozreteľnosť je nevyspytateľná.

Kostol na mieste, kde bol sťatý Sv. Január v roku 305.

Vrátim sa k histórii Neapola. Keď bolo povolené kresťanstvo, veriaci stavali chrámy na miestach silných pohanských kultov. Napríklad, na Dianinom chráme postavili Kostol Santa Maria Maggiore. V meste bol aj vplyv byzantských kresťanov, ktorí v čase obrazoborectva v 8. storočí utekali z Byzancia. Týmto spôsobom sa tu dostala sv. Patrícia, ktorá priniesla ostatky apoštola Arménov sv. Gregoria Arména. Obidvaja sa uctievajú len na skok od uličky, kde sa celý rok predávajú betlehémy a talizmany.

Ostatky sv. Gregoria Arména v rovnomennom kláštore vedľa jednej z najnavštevovanejších ulíc Neapola.

Obdobím veľkého rozvoja Neapola bolo 13. storočie. V roku 1224 Fridrich II. cisár Svätej rímskej ríše založil univerzitu. Po niekoľkých rokoch (1231) prišli do Neapola dominikáni a už v roku 1255 vysvätili kostol. V čase, keď vznikla univerzita, sa narodil Tomáš Akvinský a už ako 15 ročného ho rodičia na ňu zapísali. Štúdium ho tu pravdepodobne priviedlo k Aristotelovi, cez jeho vlastné spisy, ďalej cez spisy Averroesa - arabského priaznivca Aristotela a skrze učenie Maimonidesa – židovského filozofa ovplyvneného Aristotelom. Tomáš sa v Neapole stretol s dominikánmi, ktorí ho silne oslovili strohým a intelektuálnym životom. Vtedy boli dominikáni plní ducha zakladateľa, plní Božej energie, čo oslovilo mladého Tomáša. Chcel sa stať dominikánom proti vôli rodičov, ktorí chceli z neho mať opáta veľkého benediktínskeho kláštora. Keď mal približne 20 rokov vstúpil do dominikánskeho rádu. Príbuzní ho cestou do Ríma uniesli a väznili v domácom väzení. Jeho vytrvalosť ich odzbrojila, rodina súhlasila a umožnila mu vrátiť sa do dominikánskeho kláštora v Neapole v lete 1245. Po dlhých rokoch úspešného pôsobenia v Kolíne, v Paríži a inde ho poslali v roku 1272 do Neapola. V tejto dobe tu už vládli Anjuovci (1266 - 1442), tí ktorí boli aj v Uhorsku. Učili sme sa o Karolovi Robertovi z rodu Anjou. Anjuovci dali postaviť v Neapole krásne gotické kostoly a kláštory. Chceli vo svojom sídle aj seriózne štúdium teológie, na ktoré si asi vybrali Tomáša. V Neapole pokračoval vo svojom teologickom diele Summa, tiež komentoval Aristotelove spisy i texty moslimských učencov nielen z filozofie ale aj prírodovedy, medicíny a geometrie stavieb. Sv. Tomáš nebol len suchý učenec, ale mal veľmi živý vzťah s Bohom, čo sa prejavovalo i mnohými duchovnými darmi, extázami, zjaveniami i opisovanou levitáciou. Páter Dolindo počas svojich teologických štúdií určite vnímal sv. Tomáša a jeho teológiu ináč, hlbšie, keďže Tomáš pôsobil v Neapole, v blízkosti bytov Ruotolovcov. 

Pôvodne gotický dominikánsky kostol bol mnohokrát prestavovaný. Zvonku má renesančný vzhľad. Na tomto mieste pôsobil sv. Tomáš Akvinský.

Pôvodne gotický Dóm Nanebovzatia Panny Márie ukrýva ostatky sv. Januára.

V Taliansku 15. storočia sa rozvíjala renesancia. Učenci a mnohí šľachtici i predstavitelia cirkvi boli dychtiví po nových veciach, evanjelium a teológia sv. Tomáša im nestačili. Po dobytí Konštantínopolu Turkami v roku 1453 sa mnohí učenci odtiaľ dostali na Západ a priniesli knihy a učenia dovtedy na Západe neznáme. Medzi nimi bola aj ezoterická zbierka spisov preložená do latinčiny ako Corpus Hermeticus. Texty pochádzajú z prvých storočí po Kristovi z prostredia gréckeho a rímskeho Egypta. Boli to cez grécku a rímsku kultúru pretavené egyptské duchovné vedomosti. Hermetici rozvíjali alchýmiu, astrológiu a mágiu. Názorne to bolo vidno v českej komédii Cisárov pekár a pekárov cisár na dvore cisára Rudolfa II. Latinský preklad Corpus Hermeticus bol kľúčovým impulzom pre rozvoj renesančného myslenia a kultúry, ktorý mal hlboký vplyv na mnohých filozofov.

Tieto duchovné vplyvy sa dostávali aj do kláštorov, čiže v určitých obdobiach aj mnísi boli ovplyvnení ezoterikou, v lepšom prípade bylinkárstvom. Venovali sa výrobe liečiv, pestovali rastliny z celého sveta. Mnísi zhromažďovali okrem liečiteľskej aj ezoterickú literatúru, ktorá nepriaznivo inšpirovala napr. Giordana Bruna, ktorého používajú neveriaci ako kladivo na kresťanov. „Veď ste ho upálili pre jeho slobodné názory.“

Giordano Bruno (1548-1600) sa narodil neďaleko Neapola. Študoval na univerzite v Neapole. Keďže ho ovplyvnili dominikáni, tak vstúpil k ním asi 15 ročný. Ako neskôr vyznal na súde, nestal sa členom rádu pre lásku ku Kristovi a k cirkvi, ale aby mohol slobodne študovať filozofiu využívajúc bohatú knižnicu rádu a tiež jeho ochranu. V tom období už dominikáni neboli vzorom zbožnosti, blízkeho vzťahu s Ježišom ako za sv. Tomáša Akvinského, ale vkradol sa medzi nich svetský duch. Proti bratom bolo vynesených veľa odsudzujúcich rozsudkov za sexuálne škandály, krádeže a dokonca vraždy. Bruno sa svojimi názormi začal čoraz viac rozchádzať s náukou cirkvi až bol z rádu 2x vylúčený. Bruno bol v skutočnosti ľahostajný ku všetkým náboženským vyznaniam. Ako sa mu hodilo, podľa krajiny v ktorej prebýval, raz bol katolík, inokedy kalvín, či anglikán alebo luterán. Bez pochyby bol veľmi talentovaným filozofom, ale pre svoj odboj k Bohu, pre neznesiteľnú povahu, sklon k hádkam a urážkam, často menil pôsobisko až nakoniec skončil v rukách inkvizície. Pozitívne sa snažil skĺbiť filozofiu s novými poznatkami prírodných vied, ale nepochopil, že kresťanská viera nie je v protiklade v prírodnými vedami. Jeho celoživotné pretvarovanie sa a pýcha, hranie sa na kresťana a zároveň odpor ku Kristovmu učeniu, k Božej láske ho priviedli na hranicu. V tom čase sa cirkev takýmto spôsobom bránila pred nebezpečnými bludármi. Z dnešného pohľadu usmrtiť človeka za iné názory, je všeobecne neprípustné.

Socha Giordana Bruna na mieste popravy v Ríme, kde sa nachádza trhovisko.

V 17. storočí sa Neapol stal ideálnym miestom stretávania sa alchymistov, filozofov, astrológov a mágov. V roku 1728 títo ľudia v meste založili prvú slobodomurársku lóžu v Taliansku. Napriek úspechu ezoterikov a voľnomyšlienkárov nastal po roku 1734 veľký rozkvet kresťanského života, keď sa Neapol stal nezávislým kráľovstvom. Pôsobili tu mnohé mníšske komunity, stavalo sa veľké množstvo barokových kostolov a kláštorov. Príkladom je príbeh geniálneho chlapca, ktorý sa narodil na okraji Neapola. Keď mal 16 rokov, skončil štúdium práva v Neapole. Ako 27 ročný opustil právnickú kariéru pre ťažké sklamania a dal sa na kňazské štúdium. Asi viete o koho ide. Je to budúci zakladateľ komunity kazateľov na ľudových misiách – redemptoristov, sv. Alfonz z Liguori. Neapol má rekordne uznaných až 56 svätých patrónov a 17 kanonizovaných svätých a blahoslavených.

Kostol sv. Alfonza z Liguori v mestečku Pagani pri Neapole, kde je zakladateľ redemptoristov pochovaný.

Duchovne vyhrotená minulosť Neapola už od detstva pôsobila na mladého Dolinda s dvomi pólmi - zbožnou mamou kresťankou a duchovne liberálnym otcom pravdepodobne ovplyvneným ezoterikou. Dolindo bol už od detstva vedený Ježišom i Pannou Máriou až sa dopracoval k hlbokej dôvere v Boha. Prijímal všetky nepriaznivé okolnosti a protivenstvá života, lebo veril, že aj cez tie ho Boh vedie a posväcuje. Ním prijímané kríže spôsobovali obrátenie mnohých ľudí k Bohu.

Kostol sv. Jozefa a Nepoškvrnenej z Lúrd, kde pôsobil a je pochovaný páter Dolindo Ruotolo. Bol viackrát prerábaný a najvýraznejšie barokovo prestavený.

V záverečnej časti o Dolindovi rozoberiem duchovnú situáciu Neapola v čase jeho pôsobenia v meste a ako on na ňu reagoval. Zakončím úryvkom zo začiatku Dolindovej Noveny odovzdanosti.

Prečo sa neustále znepokojuješ a trápiš? Prenechaj svoje starosti Mne a všetko sa upokojí. Uisťujem ťa: Každý prejav skutočnej, hlbokej a úplnej dôvery vyvolá účinok, o ktorý žiadaš, a tvoja ťažká situácia sa vyrieši. „Ó, Ježišu, celkom sa Ti odovzdávam, postaraj sa o všetko!“