« Späť

1. AKO TO VŠETKO ZAČALO.

Volám sa Ferrara Raffaele. Zvaný taktiež Lello.
Narodil som sa v Grumo Nevano ( okres Neapol) 07/05/1966. Pochádzam z početnej rodiny pozostávajúcej z 11 detí. Ja som deviaty. Narodil som sa v siedmom mesiaci. Vo veku 4 rokov som ešte nevedel rozprávať; Teda nevedel som zrozumitelne vyslovovať slová. Nevedel som zostavovať zmysluplné vety a nevedel som chodiť. Dôslekom toho, kto sa o mna musel starať, mal so mnou nemalé problémy .
Moji rodičia pracovali v Frosinone, a vracali sa domov asi tak každé dva týždne, podľa možností a rôznych potrieb. A tak sa o mňa starala moja staršia sestra. Medzi jej povinnosti patrila aj povinnosť odprevádzať ma do školy. Keďže ja som tam nerád chodil, vždy som našiel spôsob, ako sa vyhnúť školskej dochádzke. Dôsledkom toho som mal mnohé konflikty s mojimi rodičmi.
Keďže som v škole viackrát zaslúžene prepadol, moji rodičia, zo zúfalstva, má odviedli do Ururi v okrese Campobasso k môjmu strýkovi, bratovi môjho otca. Takto chceli dosiahnuť zmenu v mojom štýle života, tým že by som tam spoznal nových ľudí a nové prostredie.
Aj tento pokus zlyhal; a tak som sa rozhodol vrátiť do Neapola a nájsť si tam prácu.
Ako ste mohli konštatovať, moja mladosť bola dosť búrlivá.
Mal som 19 rokov a mal som snúbenicu, ako mnohí moji rovesníci.
Bol som nepraktizujúci katolík, na rozdiel od jednej mojej tety. Tá bola veľmi nábožná a praktizujúca. Často organizovala púte do Oliveto Citra; jednej dedinky v horách v okrese Salerno. Boli tam zrúcaniny hradu, kde boli zjavenia Panny Márie.
Raz, cestou k mojej snúbenici, som stretol moju tetu a začali sme sa rozprávať. Pozvala ma na jednu zo svojich púti do Oliveto Citra.
Ja, prekvapený nečakaným pozvaním, som odmietol. Ona však naliehala.
Jej naliehanie má zaujalo. A tak som jej sľúbil, že raz s ňou pôjdem na púť pod podmienkou, že ma nebude nútiť vstúpiť do kostola, alebo sa modliť. V tom čase som sa nevedel modliť. Ani Zdravas Mária. Moja teta má teda uistila, že nikto má nebude nútiť vstúpiť do kostola. Ak budem chcieť, budem môcť zostať pri bráne, alebo sa potulovať po mestečku Oliveto Citra.
8. Decembra 1985 teta organizovala púť do Oliveto Citra. Keďže som jej to prisľúbil, aj ja som sa mal zúčastniť na tej púti. Dúfal som, že príde aj moja snúbenica. Ona však nechcela, a tak som musel ísť sám, aby som uspokojil tetu.
Počas cesty sa v autobuse modlili ruženec. Vadilo mi to a čoskoro som oľutoval moje rozhodnutie zúčastniť sa na púti.
Keď sme prišli na miesto, bolo tam veľa ľudí. Stáli v rade pred starými schodami. Všetci sa chceli dostať k starej železnej bráne pred vchodom do hradu. Zo zvedavosti, aj ja som sa postavil do radu. Chcel som vedieť, čo tí ľudia videli tak zaujímavé pred a za tou železnou bránou.
Keď som sa dostal k bráne, tak som tam nenašiel nič zaujímavé…a tak som odišiel. Zostupujúc po schodoch smerom k námestiu pred hradom, zdviho som oči k nebu. Zrazu mi srdce začalo veľmi silno tĺcť. Prekvapený som sa pýtal seba samého: čo sa so mnou deje?
Myslel som si, že je to následkom toho prostredia. Nevedel som si dať odpoveď. Ako som tak pozeral smerom k bráne, videl som veľké biele svetlo a v ňom obraz kríža. Ten obraz sa otvoril a bolo v ňom vidieť obrysy mladej ženy s otvoreným náručím na znak objatia. Potom spojila ruky a dívala sa doprava a doľava . Prekvapený nevedel som čo sa so mnou deje. Ušiel som od ľudí čo tam boli. Chcel som byť sám. A plakal som. Nechcel som sa s nikým rozprávať . Cítil som však v srdci veľký pokoj.
Videl som, ako ku mne prišla moja teta. Chcela vedieť čo sa stalo. Ja som jej to nechcel povedať, lebo som sa bál, že to povie ostatným.
Teta mi sľúbila, že buďe mlčať. To ma upokojilo a tak som jej všetko vyrozprával. Zvyšok dňa som strávil v tichu. A tak sme sa vrátili domov. Moja túžba vrátiť sa na to miesto rástla.
Po niekoľkých dňoch som opäť stretol moju tetu a spýtal som sa jej na kedy organizuje najbližšiu púť do Oliveto Citra. Povedala mi, že v pondelok. A tak som sa tam opäť vybral. Keď som prišiel k bráne hradu, nič zvláštne sa nestalo. V srdci som cítil pokoj a sľúbil som si, že sa tam vrátim.
30. Januára 1986 som sa po tretí krát vrátil do Oliveto Citra. Ako vždy, bolo tam veľmi veľa ľudí. Postavil som sa do rady pred bránu hradu. Ako som tak vystupoval po schodoch opakoval som “ Zdravas Mária. Svätá Mária.“ Nevedel som sa totižto modliť. Toto bola jediná modlitba čo som poznal.
Ako som sa tak modlil a vystupoval po schodoch, zrazu som prestal vnímať okolie.
Videl som iba veľké svetlo, ktoré bolo stále silnejšie a otvorilo sa. V tom svetle som videl krásnu ženu. Videl som ju jasne. Mala modrý plášť, zlatý pás a stála na oblaku. V náručí držala malé dieťa a povedala mi: “ Neboj sa, som Matka Neba. Miluj sa, miluj sa a neboj sa syn môj! Začni chodievať na Svätú Omšu! Modli sa, modli sa!“
Potom sa zohla, pobozkala ma na čelo a ja som odpadol.
Tam neďaleko, na námestí pred hradom, bolo sídlo združenia “ Panny Márie hradu“. Odniesli ma tam, aby má ošetrili.
Ako som sa tak prebral, okolo mna boli ľudia, čo má ošetrili. Pýtali sa čo sa stalo. Ja som iba opakoval: Kde je tá krásna pani čo ma pobozkala na čelo? Oni nechápali. Cítili však silnú vôňu, ktorá sa z môjho čela šírila po celej miestnosti.
Medzi ľudmi čo má tam ošetrili bol aj kňaz Mário Baraglini a jeho asistentka Anna Ghibelini. Aj oni boli na púti v Oliveto Citra.