Zapôsobilo na mňa chválenie Boha oduševneným spevom. Spievali sme Pánovi, pretože sme si vážili, čo pre nás urobil. Neprosili sme len, ale ďakovali. Ďakovali za slnko, skvelé buchty, všetko pekné - i dážď. Tu som si uvedomila, že máme byť zo všetkého šťastní, veriť, že Ježíš nás počuje a miluje, lebo to je pravda. Rozborené priateľstvo sa hneď napravilo, nikto nesedel smutný, či plačúci sám. Lásku, ktorú tu každý postrehol, však každý človek nepozná a možno ani nezažil. Chcem preto o nej rozprávať, pretože to bol a je náš skutočný príbeh z tábora. Bola to láska od Boha, jednota, keď sa nás jedenásť držalo za ruky a naháňalo dvanástu apoštolku, ktorá sa na niečo urazila. Napokon je to skvelá priateľka.
Mňa oslovil Boh skrze tých, ktorí ho milujú. Najkrajší zážitok mám asi nie z hier, aké som zažila na iných táboroch a už som na ne zabudla, ale z chvál Boha. Na tento určite nezabudnem. Boli sme od dvanástich rokov do dvadsať osem - chlapci i dievčatá. Išli sme po ceste - a držali sa za ruky. Išlo auto: jeden na konci reťazca "vyrazil, nasadil turbo" na kraj cesty, roztiahli sme sa po okraji cesty a vedúci vymyslel, že ba sme mali evanjelizovať šoféra v aute. Ale mali sme na to asi len dve sekundy. Vymyslela sa teda veta: "Ježiš Ťa miluje!" Všetci sme ju kričali.
Po tomto tu cítim, že o tom musím niekomu povedať - i viacerým: šťastným, či nešťastným, lebo poznám takých, čo ani v dobrom vzdelaní a práci zmysel nevidia. Tu Pán ukázal, aké ľahké je si odpustiť a že každý človek nie je ostrov. Je niekto, o koho sa Pán veľmi zaujíma a každý je niečím výnimočný...
M, 17 rokov