Mám sedemnásť rokov a v septembri 1999 som na kurze Filip zažil dotyk nášho Pána. Odvtedy sa v mojom živote uskutočnili veľké zmeny. Po kurze vzniklo spoločenstvo, kde sa každý týždeň stretávame. Tábora som sa zúčastnil ako vedúci. Už dlho predtým sme v spoločenstve veľmi prosili o požehnanie tohoto projektu. Ale to, čo sa stalo neskôr, netušil nikto z nás.

Na šiesty deň pobytu na tábore sme zvolali deti k večernej modlitbe. Začalo sa to ako obyčajne, zopár pesničiek, trošku chvál, a potom to prišlo. Jedna kamarátka, (tiež vedúca, ktorá prežila veľmi ťažký a bolestivý rok), začala veľmi plakať. Pre mňa to nebolo nič nové, lebo som to isté zažil na kurze Filip, len s tým rozdielom, že som mal obrovský záchvat smiechu. Trošku som znervóznel, bál som sa, aby sa deti nenaľakali, ale moje obavy boli úplne zbytočné. Pán mal totiž s nami všetkými plán. Náš hudobný animátor začal hrať pieseň Ježiš, ty si najdrahší Pán… a pri slovách …Ty mňa skôr si miloval… som začal hrozne plakať i ja.  A chlapec, ktorý sedel vedľa mňa sa tiež rozplakal. Vtedy som pochopil, že Pán prišiel so svojím uzdravením, že práve v túto chvíľu sa začal oslavovať v našich životoch. Chválili sme Boha úplne pod vedením Ducha Svätého a ako som sa pozrel na ostatných, uvidel som, že pomaly všetci účastníci tohoto tábora, tí mládežníci, ktorí predtým robili veľkých drsňákov a frajerov, plačú a chvália nášho Pána. Bol som šťastný, že Pán navštívil tiež i ich životy, že sa im dal spoznať. V tej chvíli sa všetci úplne zmenili a všetci boli takí veľmi šťastní, že sme sa tam navzájom vyobjímali a v tejto radosti sme do neskorých nočných hodín zvelebovali Pána. Niektorí drsňáci si pokľakali k stene a zotrvali v tichej adorácii s výrazom šťastia na tvári.

Naozaj sme boli úplne plní šťastia a pocitu, že sme deti nášho nebeského Otecka, ktorý nás tak veľmi, veľmi miluje. Za tento pocit, a za to, čo vtedy vykonal v našich životoch, nech je naveky pochválený a zvelebený.          M, 17 rokov