Ponáhľam sa. Po nemocničnej chodbe sa ozývajú moje kroky. Ešte dve, ešte jedno a ten starký bude posledný. V duchu premýšľam a nesiem im Eucharistiu. Návštevy sú strohé. Zopár slov, modlitby, odovzdanie Krista v malej oblátke a späť za dvere. Čas rýchlo uteká a treba toho ešte veľa stihnúť.
Konečne. Posledná izba. Ešte pred niekoľkými dňami v nej ležala staršia pani, ktorá mi donekonečna opakovala zoznam ľudí, ktorí jej v živote ublížili. No dnes tu nie je. Na posteli pri okne leží starček. Pozdravím a hneď sa chcem s ním začať modliť v nádeji, že o niekoľko minút vyštartujem z nemocnice ďalej.
Starček zdvihne svoju ruku a umlčí ma. Pozrie sa mi hlboko a priamo do očí a položí otázku: „Záleží vám na mne?“ Pregĺgam naprázdno a nechcem sa priznať, že ak mi na niečom záleží, tak je to potom to, aby som stihla v tento deň ešte veľa iných vecí... ale že na ňom mi akosi, no vôbec, ale vôbec nezáležalo.
Chcem byť však krajšia, lepšia a dokonalejšia, ako som v skutočnosti v tejto chvíli a tak sa snažím o „profesionálny“ prístup. Kývnem jemne hlavou a dotknem sa jeho stareckej ruky: „Áno, záleží mi na vás. Veď keby to tak nebolo, nestála by som tu.“ Presviedčam samú seba. Ale pravda je taká, že keby som vedela, že tu je on a nie tá teta s historickou pamäťou na zranenia, nikto by ma tu nevidel.
„Tak si sadnite.“ pokynie rukou a usádza ma na bielu stoličku pri jeho posteli, pričom znova opakuje otázku: „Naozaj vám na mne záleží?“ Cítim, ako mi jeho pohľad preniká cez kožu, a mieri priamo do srdca. A preto nahadzujem pancier statočnosti a ľudskosti: „Áno. Ako vám môžem pomôcť?“
„Ničím. Len... keby ste aspoň na chvíľu ostali so mnou. Jednoducho boli tu.“
Kývam hlavou a usmievam sa. Rozumiem. Potrebuje spoločníka svojej samoty. Nie riešiteľa životných problémov. Potrebuje cítiť, že je tu niekto, kto rešpektuje jeho kvality, pády i rany. A ak sa rozhodne ich dotknúť, tak iba preto, aby ich ošetril nežnou láskou.
„Ste tu už dlho?“ snažím sa zrušiť ticho, ktoré ma vedie po ceste záujmu o tohto starčeka. Ani neviem, kedy som sa prestala rozčuľovať nad tým, čo nestihnem. Vidím iba jeho. Sme v izbe a on chce, aby som bola s ním.
„Nie. Neviem čo je to dlho. Možno aj večnosť bude krátka.“- znova pozrie na mňa a usmeje sa. Nemôže nevidieť môj zmätok. Hlavou mi prebieha myšlienka na fázy depresie a chystám sa zistiť, v ktorej asi je. No nestíham, lebo...
„Viete, život ubieha rýchlo... Deň po dni a hodina po hodine. A zrazu sa zastavíte a vidíte, že máte o rok viac, potom o dva, a potom zistíte, že máte na krku osemdesiatku a nič za vami neostalo.“
Snažím sa chápať, ale nechápem. To bude pre tú osemdesiatku, ktorú ešte nemám a hovorím si, že ani mať nebudem. Jeho posledná veta ma znova privádza k myšlienkam o stareckej depresii.
„Ozaj a viete kedy sa človek stáva človekom?“ – pozrie sa poza mňa, akoby pretrhol šnúru fňukania nad premárneným životom.
„Neviem.“- točím hlavou a v rukách držím Eucharistického Krista.
„Keď trpí. Keď sa naňho všetci vykašľú, keď sa mu do špiku kostí zavŕtava samota... Keď si myslí, že dokáže viac nenávidieť, ako milovať. Keď ho sklamú aj tí, o ktorých si myslel, že mu rozumejú, že ho majú radi... a od ktorých ani nechcel, aby riešili jeho problémy, iba boli s ním v jeho slabosti...“
Ticho hľadím na neho. Je starý a predsa tak pokojný a vyrovnaný. Zmierený so svojimi priateľmi i nepriateľmi. Cítim, že by som mu mala niečo na to povedať, no nič zbožné, ani povzbudzujúce mi nenapadá. A tak so mňa vychádzajú slová, ktoré som kedysi dávno čítala: „Áno bolesť a samota je to, čo otvára dvere do srdca človeka.“
Pozerá sa na mňa a zdá sa, že nesúhlasí. „Bolesť má veľkú moc.“- pokračuje a pozerá sa von, na rozkvitnutý pás repky olejnej. „ale srdce človeka ešte väčšiu. Kvôli nej môže začať nenávidieť, môže dovoliť aby sa v jeho vnútri usadili hlboké jazvy zranení, aby sa ozývali a napĺňali jeho skutky strachom zo vzťahov, trucovaním, tvrdosťou a súdnictvom. Ale môže urobiť aj niečo iné. To čo urobil Ježiš. Môže bolesť premeniť na život. Nechať si rozdrásať srdce, vo vedomí, že nad bolesťou je ešte niekto Iný, ten koho meno nepoznáte ani vy, ani ja. Iba o ňom niečo tušíte.“
Prudko sa otočí. Zahľadí sa do mojich dlaní. Ešte stále držím v rukách „Boha“.
„Myslím, že toho, ktorý sa ukryl v tej malej oblátke nepoznáme. Ani vy. Ani ja.“
„Asi stačí, ak pozná On nás.“- chcem sa postaviť na pôdu „zasvätenej“ profesionality. No skočím vedľa, pretože starký pokračuje.
„A viete, ak začnete stavať v bolesti, nikdy nezomriete. Ak stratíte v tom čase vzťahy, tak iba preto, že neboli pre vás tie správne a iba vás zväzovali. Ak máte istý čas pobudnúť v samote, tak je to preto, že to Boh chce hovoriť iba k vám a nemajú to počuť vaši známi. Ak vás preklínajú, osočujú, ohovárajú a vaše srdce- tak sa vám to zdá- zomiera, je to iba znak, že sa ho svojou milosťou dotýka Boh, veď on sám povedal, že kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozmnožila milosť.
Bola to bolesť, ktorá ma naučila žiť. Najväčšie hriechy v mojom živote ma naučili láske. Mnohí hovorili, že som zlyhal a ukazovali na mňa prstom. No ja som vedel viac. Aj keď boli všetci proti mne, ten ktorého teraz držíte v dlaniach mi odpustil. Vstúpil do začarovaného kruhu odpustenia a začal ho rozuzľovať... Hriechy ma naučili láske. Keby nebolo ich, nadávam na celý svet... Takto ho milujem. Milujem svoje deti, ktoré sú ďaleko... a verím, že raz im vyprosím nebo a všetko sa rozuzlí... Sestra, bolesť nie je na to, aby nás ničila, ale aby nás uzdravila. Nechcime rozoberať bolesť iných, chcime ju s nimi niesť. To stačí... K tomu treba najväčšiu odvahu.“
Ostalo ticho. Jeho slová ma prikrývali spredu i zo zadu, boli ako kameň a zároveň balzam. Spytovali mi svedomie a otvárali oči. Spomenula som si na Jána z Kríža, on tiež niečo také hovoril. A aj dokázal. Veď Pieseň lásky, to najkrajšie vyznanie Bohu napísal vo väzení, v samote, v bolesti, opustený od svojich.
Chcem si vziať slovo, vyjadriť súhlas, odvolať sa na Jána z Kríža. No nestíham. Starček už sedí na posteli a pokojne mi hľadí do tváre.
„Sestra, predsa mám len jedno prianie. A týka sa vás.“ Prikyvujem a bez slov ho vyzývam aby pokračoval. „Chcel by som, aby ste s ľuďmi, ktorých vám Boh pošle do života prešli vždy kúsok cesty. Nemusíte im dať veľa. Stačí vaša prítomnosť a láska. Som rád, že vám na mne záleží.“
Zhlboka vzdychnem a podám mu ruku. Slzy má na krajíčku a ja tiež. V krátkej chvíli daroval veľa pravdy do môjho života. Otvára stolík. Vyťahuje blok. „To je pre vás. Keď som sám v samote, ktorá bolí, píšem príbehy a básne. Ľudia hovoria, že sú hlboké. Dávam vám ich. Lebo vy ste mi dnes priniesli Boha.“
Obaja sa skláňame nad malou Hostiou s veľkým Bohom. Nad Pastierom všetkých pastierov a prosíme ho aby nám odpustil hriechy a naučil nás naplno využívať bolesť, rovnako ako plachetnica využíva priaznivý vietor.
Keď citujeme Božie slovo a čítame o Ježišovi, ako o dobrom Pastierovi, ktorý pozná svoje ovce a každú volá po mene, na chvíľu stíchneme. Uvedomujem si že starček je môj pastier a to čo mi daroval v slovách i v zápisníku je hodnotnejšie ako bio strava. A zároveň je aj „ovcou“, ktorá sa teší z prútu Božieho Pastiera a pomáha mu rásť, rásť v láske.
A je to tu. Prijíma. Príjíma Krista, ktorý prijal bolesť premenil ju na lásku a zvíťazil nad smrťou. Starček sedí so zatvorenými očami a zvráskavenú tvár si vkladá do dlaní. Hovorí s Mužom bolesti i vzkriesenia. S Pastierom všetkých pastierov, ale aj všetkých Oviec... a hovorí s Ním o tom, aby sme mali silu premeniť bolesť na lásku. Nehanbí sa. Jeho slová vychádzajú nahlas a ja sa neodvážim prerušiť lavínu jeho myšlienok. O chvíľu stíchne... a ja prosím, aby mu Boh dal silu, aby ho ako chorého uzdravil na tele, na duši i na duchu....
Lúčime sa. Vie, že ešte za ním zájdem... Prinesiem mu moje knihy, o ktorých netuší. Obaja sme nasýtení. Ja jeho slovom a on Eucharistiou.
Zatváram dvere. Zrazu sa nemám kam ponáhľať. Je nedeľa. Boh ma nasýtil cez starého pastiera. Musím to stráviť....
Pýtam sa ako to začalo? Mojou hrou na tému: „Mám o teba záujem.“
Milé ovečky a pastieri... píšem, aby ste sa sýtili spolu so mnou....
