báseň... pribrnkla.....

 

Boh sype popol...

V zhorenisku buduje si chrám....

Opakujúc,

vždy znova, tíško,

skrývajúc sa v tikote hodín.

Slová o šanci...

O nádeji

O novom leveli...

 

Skús vstať,

Aj keď ti nik už neverí....

 

Boh sype popol...

Ozýva sa po svojom.

 

Dovolí človeku,

aby ho vláčil, za sebou...

Aby väznil v sebe jeho karikatúru,

Či tváril sa, že ho niet,

A hriech zmietol pod koberec...

 

Boh sype popol....

Neprestáva,

aj keď sa už človek dávno vzdal.

 

Nemení svoje slovo.

 

Je verný

S jasnými pravidlami v zákone.

 

„Pamätaj človeče,

Prach si a na prach sa obrátiš.“

 

Tvoje telo

Pôjde do zeme...

Človečina sa s tebou spojí...

 

Len duša,

Tá nikdy nedrieme,

Nepokryje ju prach a popol

Nezachváti tma....

Nezhorí...

 

Ostáva,

Žije...

 

Je tak blízko.

Žeravé uhlíky sú na ňu krátke

 

Je tu...

V tvojom tieni...

Posypaná popolom

Na večnú radosť

Na trpký žiaľ

Na prázdno...

 

Dnes sypali popol na hlavy

 

Spomínajúc prach...

 

A ešte to slávne,

S nádychom histórie

Preplnené slovo:

 

PAMATAJ

 

... na chvíľu, keď si telo

podá ruku s človečinou

A pohltí ho zákon prachu...

 

Kde bude tá

čo večne žije.... ?

 

V radosti,

V smútku,

V strachu?

 

Odpoveď dá ti čas...

 

Čas čo zrnká popola

Rozfúkava

Vôkol nás.

 

Dnes mi sypali na hlavu popol...

Prečo?

Pane, prosím,

Nech sa vo mne láme

Nepoznané „niečo.“