Mám kámošov. Jeho a ju. Sú ešte malí ale hovoria si veľkí – sú totiž škôlkári. A vždy keď niečo chcú, spýtajú sa „Môžem si to vziať?“

Pred dvoma týždňami sa hrali v mojej izbe. Na poličke mám položenú sošku Panny Márie z Medžugoria, ktorú som pred nedávnom dostala.

 On – veľký „malý“ muž si prisunul stoličku a bez slova si ju vzal do rúk. „Kto je to?“

„Panna Mária.“

„Je dobrá?“ Pokračoval vo vyzvedaní.

„Je.“

„Tak si ju beriem. Môžem?“ Nečakajúc na moju odpoveď ju položil do ruksaku.

Jeho mladšej sestre to však nestačilo a pýtala sa ďalej.

„A čo robí Panna Mária?“

„Dáva na nás pozor. Prosí Ježiša, aby nám pomáhal.“

„Ona je anjel?“

„Nie, ona je Ježišova Mama,“ statočne vysvetľujem ďalej.

„Mama??????“ vysloví s hrôzou v hlase dievčatko a pribehne k ruksaku.

Okamžite z neho vyloží sochu a pozerajúc sa na svojho brata, ťuká si po čele.

„Ty si  sa zbláznil. Kto to videl, aby sme sa my deti, starali o mamu. Aj pani učiteľka v škôlke nás učí, že mama sa má starať o deti. A táto je ešte malá, musí veľa jesť, kým vyrastie. A vieš koľko by si ju musel upozorňovať, aby sa naučila poslúchať?  Nevedela by sa ešte o nás postarať.  Musíš ju tu nechať kým vyrastie.“

Podala mi ju a slávnostne vyhlásila: „Dobre sa o ňu staraj a dávaj jej jesť a piť, aby bola veľká.“

Poslušne som ju odložila.

No od tej chvíle, vždy keď mi na jej sochu padnú oči, myslím na malých – veľkých škôlkárov. A snažím sa starať o Pannu Máriu – ktorá je okrem iného aj Mamou...

Nekŕmim ju síce rezňami, ani klobásami, aby rozprávam jej o tom, čo sa deje každý deň. Prosím ju, aby žehnala mojich známych i neznámych a aby mi od Ježiša vyprosila silu na každý deň...

Kŕmim ju svojou pozornosťou a láskou...

A ona?

Verím, že vystiera svoje dlane k Ježišovi a prosí ho aby požehnal jej na zemi často zranené a popletené deti....

A dnes ju prosím aj za teba: „Panna Mária, nebeská Mama, skry nás pod svoj plášť a tých, ktorí čítajú tento blog, zvlášť.“