Dnešný deň je iný, ako tie ostatné. A to bez ohľadu na to, či niekto slávi narodeniny, alebo nie... Tento dnešný, presahuje moje "príjemné predstavy" o tom aké má byť ráno... a ako má vyzerať taký pohodový deň... Nuž nie je pohoda, ako pohoda... Ale myslím, že stojí za to, občas sa jej aj zrieknúť.
Bolo ráno niečo po piatej, keď som sa prebudila na skučanie nášho psa. Kokršpaniela Bystríka. Stál na zadných labkách a hlavu otáčal k dverám. V jeho „reči“ to znamená: „Prosím ťa, poď mi otvoriť, potrebujem sa ísť vyvenčiť....“
Nuž mala som smolu, vybral si práve mňa, aby ma vytiahol z postele... A tak som ešte v polosne kráčala ku dverám...
... Otvorila som ich a spolu s nimi aj moje rozospaté okále.
Už sa mi nechcelo zaliezť naspäť do perín...
Práve vychádzalo slnko. Predieralo sa spomedzi mrakov...
Na konároch stromov spievali vtáci...
Z pod ich listov vykúkali dažďom obmyté jablká a niekde tam za stodolou sa zreteľne ozýval hlas starej lokomotívy, ktorá vozí drevo, aby ľudia mali prácu.
Posadila som sa na schod a ponorila som sa „ranného sveta...“. Kokrík, ktorý sa už zatiaľ stihol vyvenčiť si prisadol ku mne a pozeral sa mi priamo do očí... Pohladila som ho a on sa usalašil na mojich topánkach.
Hlavou mi prebehla mediálna správa o tom, ako ďalší pes zaútočil na dievčinu.... Opakuje sa to často... Hovorí sa o bojových plemenách... o strachu, ktorý majú už malé deti, pretože „havo“ je nebezpečný...
Prečo?
Spomenula som si na príbeh o Lazárovi, žobrákovi, ktorému iba psi lízali vredy...
Na Jóba, ktorého skúsenosť bola tiež podobná...
Na Ježiša, ktorý na slová cudzinky, že aj šteňatá jedia zo stola svojich pánov, uzdravuje jej dcéru...
Ani Ježiš nemal nič proti psom.. A predsa, my, ľudia, vieme byť voči nim často krutí.
A pritom zabúdame, že za „povahou“ psa sa často skrýva srdce majiteľa... Že je to človek, ktorý ho cvičí a ktorý ho učí jednať...
Všade bolo ticho... A tak som sa pustila do rozhovoru s Bohom. O zvieratách, ktoré sú týrané... ľuďmi, ale i o tých, ktoré sú vyzdvihované na miesto detí, bôžikov – a to majú zasa na svedomí ľudia. Kde je ten správny postoj k životu, k zvieratám, k ľuďom???
A hovorila som s Ním o sebe, i o tebe, o našich srdciach, ale i o našej, či už vedomej či podvedomej snahe si usporiadať hodnoty života...
Nie vždy sa nám to podarí správne, lebo nevidíme za „zákruty“ našich rozhodnutí. Máme pred očami iba časť cesty...
Možno práve preto sú nám milšie zvieratá ako ľudia...
A možno práve preto opúšťame ľudí v ich problémoch a ponechávame ich vlastnej bolesti a samote, či biede....
No kým my ich ponechávame, Ježiš hovorí, že „Psy sú tí, ktorí lízali vredy Lazárovi...“
Spomenula som si na babičku, čo každý deň venčí svoje „dievčatko“ – tak volá svojho psíka a s láskou hovorí: „Nuž deti majú svoj život, a mňa už nikto nepotrebuje. Iba ona... moje dievčatko...“
A tak som v tichu žobronila a odvahu nájsť tú správnu hranicu lásky... a o odvahu nájsť to správne miesto v srdciach ľudí...
Pomaly sa vykotúľalo slnko a podalo si ruky s belasou bezoblačnou oblohou. Bol čas naozaj vstávať...
Prišli na rad povinnosti... cvičenie... rehabilitácia... návšteva lekára
a niečo „in“ prechádzka pomedzi jarmočné stánky.
Stretnutia s ľuďmi, ktorých som už „dávnejšie“ nevidela.
Môj otec sediaci na invalidnom vozíku stretajúci svojich známych z práce či z okolia... Podania ľavých rúk,(lebo pravá nie a nie poslúchať) niekoľko slov...
Zvláštny to čas. Nešlo o nákupy. Šlo o ľudí...
Každý z nich potreboval zložiť čo to zo svojho života. Porozprávať, ako sa má on sám, či jeho deti...
Keď sme sa vracali k autu, predsa sme niečo kúpili. Peceň čerstvého domáceho chleba, ktorý rozvoniaval po okolí...
Keď som ho dávala do tašky pristúpil ku mne neznámy človek. Muž okolo štyridsiatky a pokojne sa ma spýtal:
„Môžem vám niečo povedať?“
Usmiala som sa a prikývla...
„Chodím po tomto jarmoku už dve hodiny, ale vy ste prvá, koho vidím, že sa usmieva. Ďakujem vám. Spravili ste môj deň krajší.“
Otočil sa a zmizol.
Ešte som za ním zakričala, že aj ja mu ďakujem...
A ďakujem aj Bohu za môjho psa, ktorý ma tak skoro zobudil, lebo keby nie jeho... nestretnem sa s vychádzajúcim slnkom a možno ani neotvorím srdce na tie „všedno-nevšedné“ dary, ktoré mi On dáva na cestu života každý deň...
Úsmev nestojí veľa, ale urobí krajší deň tomu, komu ho venujeme... (ani netušíme, kto ho potrebuje)
Boh sa na nás usmeje každé ráno...
Nepremárnime túto šancu a zahrajme si hru „Pošli ho ďalej...“
Práve sa začínam hrať ....
Posielam úsmev aj ja...: 
Tento blog píšem „na ranných schodoch“ a slnko sa tiež kuká na displej môjho notebooka.
Zdá sa, že sa mu to páči...,
veď praží ako divé....
Tak vám vyprosujem... veľa radosti a radostného smiechu.... na každý deň, nielen teraz
